Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·15.1.2026

C-641/23

ECLI:EU:C:2026:3

Mení

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62023CJ0641
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy95

Súdy6

Organizácie21

Osoby7

Miesta12

62023CJ0641

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 15. januára 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač vydaný na účely vedenia trestného stíhania – Článok 2 ods. 4 – Podmienka obojstrannej trestnosti – Článok 4 bod 1 – Dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Článok 5 bod 3 – Odovzdanie dotknutej osoby podmienené zárukou vrátenia do členského štátu vykonávajúceho zatykač, aby tam vykonala trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač – Ciele – Sociálna náprava – Boj proti beztrestnosti – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach na účely ich vykonania v inom členskom štáte – Článok 7 ods. 3 a 4 – Článok 9 ods. 1 písm. d) – Dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu založený na absencii obojstrannej trestnosti – Článok 25 – Vykonanie trestov po vydaní európskeho zatykača“

Vo veci C‑641/23 [Dubers] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) z 26. októbra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 26. októbra 2023, ktorý súvisí s konaním o výkone európskeho zatykača vydaného na

YM,

za účasti:

Openbaar Ministerie,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan (spravodajca), D. Gratsias a B. Smulders,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. januára 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

YM, v zastúpení: S. J. Linck a R. Malewicz, advocaten,

–

Openbaar Ministerie, v zastúpení: K. van der Schaft a A. L. Wagenaar, officiers van justitie,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a P. P. Huurnink, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold, F. van Schaik, J. Vondung a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 3. apríla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 4, článku 4 bodu 1 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), ako aj článku 7 ods. 4, článku 9 ods. 1 písm. d) a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299 (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2008/909“).

Tento návrh bol podaný v rámci konania týkajúceho sa výkonu európskeho zatykača, ktorý vydal Sąd Okręgowy w Jeleniej Górze, Wydział III Karny (Krajský súd Jelenia Góra, III. trestnoprávne oddelenie, Poľsko) proti YM, poľskému štátnemu príslušníkovi, na účely trestného stíhania v Holandsku.

Právny rámec

Právo Únie

Rámcové rozhodnutie 2002/584

V odôvodnení 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza:

„Európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva.“

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“

Článok 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Predmet úpravy európskeho zatykača“, v odsekoch 2 a 4 stanovuje:

„2. Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení [zahŕňajúcom pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu, sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

–

účasť na trestnom organizovaní [účasť na zločinnom spolčení – neoficiálny preklad ],

–

terorizmus,

–

obchodovanie s ľuďmi,

–

sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia,

–

nezákonné obchodovanie s narkotikami a psychotropnými látkami [nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami – neoficiálny preklad ],

–

nezákonné obchodovanie so zbraňami, muníciou a výbušninami [nedovolené obchodovanie so zbraňami, strelivom a výbušninami – neoficiálny preklad ],

–

korupcia,

–

podvod, vrátane podvodu, ktorý sa dotýka finančných záujmov Európskych spoločenstiev v zmysle Dohovoru z 26. júla 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev [ Ú. v. ES C 316, 1995, s. 49 ],

–

legalizácia príjmov z trestnej činnosti,

–

falšovanie [a pozmeňovanie – neoficiálny preklad ] meny, vrátane eura,

–

počítačové trestné činy [počítačová kriminalita – neoficiálny preklad ],

–

trestné činy proti životnému prostrediu, vrátane nezákonného obchodovania s ohrozenými druhmi zvierat, rastlín a odrôd [trestné činy proti životnému prostrediu vrátane nedovoleného obchodovania s ohrozenými živočíšnymi a rastlinnými druhmi, ich plemenami a odrodami – neoficiálny preklad ],

–

napomáhanie nepovolenému vstupu a trvalému pobytu [uľahčenie neoprávneného prekročenia štátnej hranice a neoprávneného pobytu – neoficiálny preklad ],

–

vražda, vážne ublíženie na zdraví,

–

nezákonný obchod s ľudskými orgánmi a tkanivami;

–

únos, nezákonné obmedzovanie [obmedzovanie osobnej slobody – neoficiálny preklad ] a branie rukojemníkov,

–

rasizmus a xenofóbia,

–

organizovaná alebo ozbrojená lúpež [organizovaná alebo ozbrojená krádež alebo lúpež – neoficiálny preklad ],

–

nezákonné obchodovanie s predmetmi kultúrneho dedičstva, vrátane starožitností a umeleckých diel,

–

podvod,

–

organizované vydieračstvo a neoprávnené vymáhanie,

–

falšovanie výrobkov a porušovanie autorských práv [falšovanie a výroba nelegálnych kópií výrobkov – neoficiálny preklad ],

–

falšovanie úradných dokumentov a obchodovanie s nimi [falšovanie a pozmeňovanie verejných listín a obchodovanie s nimi – neoficiálny preklad ],

–

falšovanie platobných prostriedkov,

–

nezákonné obchodovanie s hormonálnymi látkami a inými látkami stimulujúcimi rast,

–

nezákonné obchodovanie s jadrovým alebo rádioaktívnym materiálom,

–

obchodovanie s kradnutými [odcudzenými – neoficiálny preklad ] vozidlami,

–

znásilnenie,

–

podpaľačstvo,

–

trestné činy spadajúce do kompetencie Medzinárodného trestného súdu,

–

nezákonné zaistenie [únos – neoficiálny preklad ] lietadla/lode,

–

sabotáž.

…

4. Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania [bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo jeho kvalifikáciu – neoficiálny preklad ].“

To isté rámcové rozhodnutie v článku 3 uvádza dôvody na povinné nevykonanie európskeho zatykača a v článkoch 4 a 4a dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.

Článok 4 body 1 a 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 upravujú tieto dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

ak v jednom z prípadov uvedených v článku 2 ods. 4 čin, na základe ktorého je európsky zatykač vydaný, nie je trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu…

…

ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

Článok 5 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát [členský štát, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad ] poskytnúť v zvláštnych prípadoch“, stanovuje:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ktorý bol proti nej vydaný vo vydávajúcom členskom štáte.“

Rámcové rozhodnutie 2008/909

Odôvodnenia 9 a 12 rámcového rozhodnutia 2008/909 znejú:

„(9)

Výkon trestu vo vykonávajúcom štáte by mal posilniť možnosť sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Aby sa príslušný orgán štátu pôvodu presvedčil, že výkon trestu vykonávajúcim štátom poslúži účelu uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, mal by zvážiť také prvky, ako sú napríklad väzby dotknutej osoby na vykonávajúci štát, či ho považuje za miesto svojich rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väzieb na vykonávajúci štát.

…

(12)

Toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 a článku 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia [2002/584]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia vrátane preskúmania obojstrannej trestnosti, ak štát pôvodu vydá vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4 ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV.“

Článok 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 s názvom „Účel a rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 stanovuje:

„Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.“

Články 4 a 5 tohto rámcového rozhodnutia stanovujú kritériá, ako aj postupy uplatniteľné na zasielanie rozsudku a osvedčenia inému členskému štátu.

Článok 7 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Obojstranná trestnosť“, v odsekoch 1, 3 a 4 stanovuje:

„1. Ak za niektorý z trestných činov uvedených nižšie možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktorých horná hranica je najmenej tri roky, sú podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez preskúmania obojstrannej trestnosti skutku dôvodom na uznanie rozsudku a vykonanie uloženého trestu tieto trestné činy podľa ich vymedzenia v práve štátu pôvodu:

–

účasť na zločinnom spolčení,

–

terorizmus,

–

obchodovanie s ľuďmi,

–

sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia,

–

nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami,

–

nedovolené obchodovanie so zbraňami, strelivom a výbušninami,

–

korupcia,

–

podvod vrátane podvodu týkajúceho sa finančných záujmov Európskych spoločenstiev v zmysle Dohovoru z 26. júla 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev,

–

legalizácia príjmov z trestnej činnosti,

–

falšovanie a pozmeňovanie meny vrátane eura,

–

počítačová kriminalita,

–

trestné činy proti životnému prostrediu vrátane nedovoleného obchodovania s ohrozenými živočíšnymi a rastlinnými druhmi, ich plemenami a odrodami,

–

uľahčenie neoprávneného prekročenia štátnej hranice a neoprávneného pobytu,

–

vražda, závažné ublíženie na zdraví,

–

nedovolené obchodovanie s ľudskými orgánmi a tkanivami,

–

únos, obmedzovanie osobnej slobody a branie rukojemníka,

–

rasizmus a xenofóbia,

–

organizovaná alebo ozbrojená krádež alebo lúpež,

–

nedovolené obchodovanie s kultúrnymi predmetmi vrátane starožitností a umeleckých diel,

–

podvodné konanie,

–

vymáhanie peňazí alebo inej výhody a vydieranie,

–

falšovanie a výroba nelegálnych kópií výrobkov,

–

falšovanie a pozmeňovanie verejných listín a obchodovanie s nimi,

–

falšovanie a pozmeňovanie platobných prostriedkov,

–

nedovolené obchodovanie s hormonálnymi látkami a ďalšími prostriedkami na podporu rastu,

–

nedovolené obchodovanie s jadrovými alebo rádioaktívnymi materiálmi,

–

obchodovanie s odcudzenými vozidlami,

–

znásilnenie,

–

podpaľačstvo,

–

trestné činy podliehajúce právomoci Medzinárodného trestného súdu,

–

nezákonné ovládnutie lietadla alebo plavidla,

–

sabotáž.

…

3. V prípade trestných činov neuvedených v odseku 1 môže vykonávajúci štát uznať rozsudok a vykonať trest s podmienkou, že súvisia so skutkami, ktoré sú podľa práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi, bez ohľadu na znaky trestného činu alebo spôsob opisu [bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo jeho kvalifikáciu – neoficiálny preklad ].

4. Každý členský štát môže pri prijatí tohto rámcového rozhodnutia alebo neskôr oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady formou vyhlásenia, že odsek 1 nebude uplatňovať. Každé takéto vyhlásenie možno kedykoľvek vziať späť. Takéto vyhlásenia alebo stiahnutia vyhlásení sa uverejnia v Úradnom vestníku Európskej únie .“

Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 s názvom „Uznávanie rozsudku a výkon trestu“:

„Príslušný orgán vykonávajúceho štátu uzná rozsudok, ktorý mu bol zaslaný v súlade s článkom 4 a v súlade s postupom podľa článku 5, a bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, pokiaľ nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu, ktoré sú ustanovené v článku 9.“

Článok 9 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu“, v odseku 1 písm. d) stanovuje:

„1. Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak:

…

v prípade uvedenom v článku 7 ods. 3 a v prípade, že vykonávajúci štát urobil vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4, v prípade uvedenom v článku 7 ods. 1 sa rozsudok týka skutkov, ktoré by podľa práva vykonávajúceho štátu nepredstavovali trestný čin. …“

Článok 25 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Výkon trestov na základe európskeho zatykača“, znie takto:

„Bez toho, aby bolo dotknuté [rámcové rozhodnutie 2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“

Vyhlásením z 20. septembra 2012 oznámeným Generálnemu sekretariátu Rady v súlade s článkom 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 Holandské kráľovstvo uviedlo, že nebude uplatňovať článok 7 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia.

Holandské právo

Právne predpisy týkajúce sa európskeho zatykača

Wet tot implementatie van het kaderbesluit van de Raad van de Europese Unie betreffende het Europees aanhoudingsbevel en de procedures van overlevering tussen de lidstaten van de Europese Unie (Overleveringswet) (zákon, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi), z 29. apríla 2004 (Stb. 2004, č. 195), ktorého cieľom je prebrať do holandského práva rámcové rozhodnutie 2002/584, v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „OLW“), vo svojom § 6 stanovuje:

„1. Odovzdanie holandského štátneho príslušníka možno povoliť, ak sa požaduje na účely trestného stíhania vedeného proti nemu a ak je podľa názoru súdneho orgánu vykonávajúceho zatykač zaručené, že pokiaľ bude v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, odsúdený na nepodmienečný [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody] za skutky, pre ktoré možno povoliť odovzdanie, bude môcť toto odsúdenie vykonať v Holandsku.

…

3. Odsek 1 sa vzťahuje aj na cudzieho štátneho príslušníka, ktorý počas vypočutia na Rechtbank [súd, Holandsko] preukáže, že sa oprávnene zdržiaval v Holandsku nepretržite najmenej päť rokov v zmysle článku 8 písm. a) až e) a písm. l) [Wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) (zákon o cudzincoch z roku 2000), z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495)], pokiaľ ho možno v Holandsku stíhať za skutky, na základe ktorých bol vydaný európsky zatykač, a pokiaľ možno predpokladať, že nestratí právo na pobyt v Holandsku v dôsledku trestu alebo opatrenia, ktoré sa mu uložia po jeho odovzdaní. Prípadné listinné dôkazy musia byť predložené včas pred vypočutím Rechtbank [súdom].“

Ustanovenie § 7 OLW stanovuje:

„1. Odovzdanie možno povoliť na účely:

trestného konania začatého orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač alebo európskou prokuratúrou uvedenou v článku 1 [nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry ( Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1 )], na základe predpokladu, že podľa súdneho orgánu vydávajúceho zatykač vyžiadaná osoba spáchala:

1°.

skutok, ktorý podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač predstavuje kvalifikovaný trestný čin uvedený aj v zozname pripojenom v prílohe 1 k tomuto zákonu, za ktorý možno podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač uložiť [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody] s hornou hranicou najmenej 3 roky; alebo

2°.

iný skutok, ktorý je tak podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač, ako aj podľa holandského práva trestný a za ktorý právo členského štátu vydávajúceho zatykač stanovuje [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody] s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov;

výkonu [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody] v dĺžke najmenej 4 mesiace, ktorý má vyžiadaná osoba vykonať na území členského štátu vydávajúceho zatykač za skutok uvedený v bodoch 1 alebo 2.

…“

Právne predpisy o uznávaní a výkone odsúdení

Wet wederzijdse erkenning en tenuitvoerlegging vrijheidsbenemende en voorwaardelijke sancties (zákon o vzájomnom uznávaní a výkone podmienečných a nepodmienečných trestov odňatia slobody) z 12. júla 2012 (Stb. 2012, č. 333), ktorého cieľom je prebrať do holandského práva rámcové rozhodnutie 2008/909, v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „WETS“), vo svojom § 1:1 stanovuje:

„Na účely tohto zákona a ustanovení prijatých na jeho základe:

‚minister‘ je: minister bezpečnosti a spravodlivosti;

…“

Podľa znenia § 2:11 WETS:

„1. Minister zašle súdne rozhodnutie a osvedčenie generálnemu advokátovi prokuratúry na odvolacom súde, pokiaľ sa hneď nedomnieva, že existujú dôvody na odmietnutie uznania tohto súdneho rozhodnutia.

2. Generálny advokát bezodkladne predloží súdne rozhodnutie a osvedčenie osobitnému senátu Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden [Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko] uvedenému v § 67 Wet op de rechterlijke organisatie [(zákon o organizácii súdnictva) z 18. apríla 1827 (Stb. 1827, č. 20)]. Všetky pripomienky, ktoré môže mať k uvedeným dokumentom, predloží danému súdu do štrnástich dní odo dňa, keď mu boli dokumenty predložené.

3. Osobitný senát odvolacieho súdu posudzuje:

či existujú dôvody na odmietnutie uznania súdneho rozhodnutia podľa § 2:13 ods. 1,

…

7. Do šiestich týždňov odo dňa doručenia súdneho rozhodnutia a osvedčenia zašle osobitný senát odvolacieho súdu písomné a odôvodnené posúdenie ministrovi, ktoré vypracoval podľa odseku 3.“

Ustanovenie § 2:12 WETS znie takto:

„1. O uznaní súdneho rozhodnutia rozhoduje minister s prihliadnutím na posúdenie osobitného senátu odvolacieho súdu.

…“

Ustanovenie § 2:13 tohto zákona stanovuje:

„1. Uznanie súdneho rozhodnutia sa odmietne, keď:

…

skutok, za ktorý bol uložený [trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody], by nebol trestný podľa holandského práva, ak by bol spáchaný v Holandsku.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Sąd Okręgowy w Jeleniej Górze, Wydział III Karny (Krajský súd Jelenia Góra, III. trestnoprávne oddelenie, Poľsko) vydal na YM dva európske zatykače na účely trestného stíhania, jeden 9. novembra 2020 a druhý 9. mája 2023.

Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má ako súdny orgán vykonávajúci zatykač rozhodnúť o výkone týchto dvoch európskych zatykačov.

Tento súd však spresňuje, že jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka iba druhého z uvedených zatykačov. Tento zatykač bol vydaný na účely trestného stíhania proti vyžiadanej osobe za jediný skutok, konkrétne za neplnenie vyživovacej povinnosti tejto osoby voči jej maloletému synovi, v súlade s rozhodnutiami prijatými v tejto súvislosti poľskými súdmi.

Súdny orgán vydávajúci zatykač nekvalifikoval tento skutok ako trestný čin uvedený v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý môže viesť k odovzdaniu dotknutej osoby bez overenia obojstrannej trestnosti skutku. V tejto súvislosti, hoci vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania konštatoval, že tento skutok nie je trestným činom podľa holandského práva, napriek tomu zvažuje možnosť, že neuplatní dôvod na nepovinné nevykonanie zatykača, založený na takomto konštatovaní, ktorý je uvedený v článku 4 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia.

Uvedený súd sa totiž domnieva, že vzhľadom na to, že dotknutá osoba, poľský štátny príslušník, sa legálne a nepretržite zdržiavala v Holandsku viac ako päť rokov, treba konštatovať, že táto osoba má „trvalý pobyt“ v Holandskom kráľovstve v zmysle článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

Okrem toho tento súd konštatuje, že vyžiadaná osoba udržiava úzke väzby s Holandským kráľovstvom, v dôsledku čoho, ak by boli trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v Poľsku po jej odovzdaní vykonané v Holandsku, pomohlo by to zvýšiť jej šance na sociálnu nápravu. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto osoba má pobyt v Holandsku už približne dvanásť rokov, že v posledných rokoch poberala značné príjmy, hovorí dobre po holandsky a že hoci je v súčasnosti nezamestnaná, má v úmysle absolvovať kurz fitnes inštruktora.

Hoci vnútroštátny súd v rámci svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania pôvodne predložil tri prejudiciálne otázky, 13. februára 2024 prijal rozhodnutie o späťvzatí svojej prvej a druhej otázky, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 26. februára 2024. Podľa vysvetlení poskytnutých súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, toto rozhodnutie o čiastočnom späťvzatí reaguje na to, že holandská vláda 21. decembra 2023 predložila návrh zákona, nazvaného „Wet herimplementatie Europees strafrecht“ (zákon o novom prebratí trestného práva Únie), ktorého prijatie umožní vyriešiť problémy vyplývajúce z prebratia rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré boli predmetom prvých dvoch otázok položených týmto súdom.

Pokiaľ ide o tretiu prejudiciálnu otázku, ktorá je teraz jedinou, na ktorú má Súdny dvor odpovedať, vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vysvetľuje, že táto otázka sa týka prípadu, v ktorom je európsky zatykač vydaný pre skutok uvedený v článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 a ktorý nie je trestným činom podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač. Ako bolo uvedené v bode 26 tohto rozsudku, v rozsahu, v akom tento posledný uvedený súd zvažuje možnosť neuplatniť dôvod na nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia, dovoláva sa možnosti, ktorú mu ponúka článok 5 bod 3 uvedeného rámcového rozhodnutia a ktorá mu umožňuje podmieniť odovzdanie vyžiadanej osoby tým, že bude vrátená do členského štátu vykonávajúceho zatykač, aby tam vykonala trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej prípadne budú uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

V tejto súvislosti uvedený súd spresňuje, že podľa holandskej právnej úpravy, ktorá sa uplatňovala ku dňu prijatia rozhodnutia, ktorým sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa uznanie odsúdenia vyhláseného v členskom štáte inom než Holandské kráľovstvo automaticky odmieta, ak by skutok, za ktorý bol uložený trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, nebol trestným činom podľa holandského práva, ak by bol spáchaný na území Holandska.

Keď je teda európsky zatykač vydaný na účely trestného stíhania za skutky, ktoré nie sú trestné podľa holandského práva a keď je tento zatykač vykonaný tak, že odovzdanie vyžiadanej osoby je podmienené zárukou vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, táto osoba nebude môcť, bez ohľadu na to, čo stanovuje toto ustanovenie, vykonať v Holandsku trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

Vnútroštátny súd usudzuje, že táto situácia je v rozpore s právom Únie. V tejto súvislosti sa domnieva, že vzhľadom na to, že článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje nepovinný dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu, členské štáty sú povinné v rámci prebratia tohto ustanovenia do svojho právneho poriadku priznať príslušným orgánom určitú mieru voľnej úvahy, a to bez toho, aby tomuto dôvodu odmietnutia priznali imperatívny charakter. Tento súd dodáva, že uvedený dôvod odmietnutia treba vykladať reštriktívne, v súlade s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy dotknutej osoby, ktorý sleduje uvedené rámcové rozhodnutie.

Okrem toho v prípade uplatnenia záruky vrátenia pre skutok, ktorý nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač, má uvedený súd pochybnosti o zlučiteľnosti takejto voľnej úvahy s právom Únie. V takejto situácii by totiž nemožnosť vykonať trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody na území Holandského kráľovstva mohla byť v rozpore s článkom 25 rámcového rozhodnutia 2008/909.

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že v súlade s týmto článkom 25 majú ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584 prednosť pred ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2008/909. Okrem toho z bodu 41 rozsudku z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) ( C‑314/18 , EU:C:2020:191 ), vyplýva, že článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje v osobitných situáciách súdnemu orgánu vykonávajúcemu zatykač rozhodnúť, že trest uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, sa má vykonať na území vykonávajúceho členského štátu.

Za týchto okolností sa tento súd domnieva, že keď sa súdny orgán vykonávajúci zatykač rozhodol neuplatniť dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača založený na obojstrannej trestnosti, ako je upravený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale podmienil odovzdanie vyžiadanej osoby zárukou vrátenia, aby zvýšil jej šance na sociálnu nápravu v súlade s článkom 5 bodom 3 tohto rámcového rozhodnutia, právo Únie bráni tomu, aby príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu neskôr odmietol uznať a vykonať odsúdenie vyhlásené v členskom štáte vydávajúcom zatykač a pritom uplatnil dôvod odmietnutia založený na obojstrannej trestnosti, ako je upravený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909.

Podľa tohto súdu by v takom prípade odmietnutie vykonania trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, odporovalo cieľu sledovanému článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorým je zvýšiť šance odsúdenej osoby na sociálnu nápravu, a zbavovalo by toto ustanovenie akéhokoľvek potrebného účinku.

Okrem toho uvedený súd spresňuje, že odpoveď na túto otázku bude mať vplyv na jeho rozhodnutie o odovzdaní alebo neodovzdaní vyžiadanej osoby orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač. Konkrétne za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k záveru, že právo Únie nebráni uplatneniu predmetných vnútroštátnych ustanovení, ten istý súd uvádza, že by mohol prehodnotiť svoj úmysel odovzdať túto osobu poľským orgánom na základe záruky vrátenia. V tomto prípade by totiž nebolo zaručené, že uvedená osoba by mohla v Holandsku vykonať trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré by jej prípadne boli uložené v Poľsku, s cieľom zvýšiť jej šance na sociálnu nápravu.

Vnútroštátny súd preto chce vedieť, či v štádiu uplatnenia záruky vrátenia upravenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže tomu, aby bol v Holandsku uznaný a vykonaný trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody prípadne uložené v Poľsku, brániť to, že skutok nie je trestný podľa holandského práva.

Vo svojom rozhodnutí o čiastočnom späťvzatí uvedenom v bode 29 tohto rozsudku tento súd podrobnejšie vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa domnieva, že zmena holandskej právnej úpravy, ktorá priznáva fakultatívnu povahu dôvodu neuznania rozsudku a nevykonania trestu nachádzajúcemu sa v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, nerieši problém, ktorý je predmetom tretej prejudiciálnej otázky.

Podľa uvedeného súdu si totiž minister aj v takejto situácii zachováva právomoc hneď odmietnuť uznanie rozsudku vydaného orgánmi členského štátu vydávajúceho zatykač, a teda vrátenie vyžiadanej osoby do Holandska z dôvodu, že skutok nie je trestný v holandskom práve v súlade s tým, čo uvádza § 2:11 ods. 1 a § 2:13 ods. 1 písm. f) WETS. Okrem toho aj za predpokladu, že by minister túto právomoc nevyužil, ten istý súd uvádza, že špecializovaný senát Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden (Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden) má stále možnosť odmietnuť uznanie uvedeného rozsudku, a teda vrátenie dotknutej osoby do Holandska z dôvodu, že skutok nie je trestný v holandskom práve, pričom spresňuje, že podľa § 2:12 ods. 1 WETS je minister takýmto odmietnutím viazaný.

Za týchto okolností Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 9 ods. 1 [písm. d)] rámcového rozhodnutia [2008/909] v spojení s článkom 25 tohto rámcového rozhodnutia a v spojení s článkom 4 bodom 1 a článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia [2002/584] tomu, aby ho členský štát, ktorý uplatnil článok 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia [2008/909], prebral tak, že po tom, ako súdny orgán vykonávajúci zatykač pod zárukou vrátenia súhlasil s odovzdaním členskému štátu vydávajúcemu zatykač na účely [trestného] stíhania za skutok uvedený v článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia [2002/584], ktorý nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač, ale v súvislosti s ktorým súdny orgán vykonávajúci zatykač formálne upustil od odmietnutia odovzdania z tohto dôvodu, musia alebo môžu iné orgány členského štátu vykonávajúceho zatykač (ako štátu vykonávajúceho rozsudok) neskôr odmietnuť uznať a vykonať trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač za tento skutok z dôvodu, že nie je trestný podľa práva členského štátu vykonávajúceho zatykač (ako štátu vykonávajúceho rozsudok), a preto musia alebo môžu odmietnuť aj uplatnenie záruky vrátenia?“

O prejudiciálnej otázke

Na úvod treba poznamenať, že spomedzi rôznych ustanovení práva Únie citovaných v položenej otázke vnútroštátny súd uvádza prípad členského štátu, ktorý uplatnil článok 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909. V súlade s týmto ustanovením môže každý členský štát pri prijatí tohto rámcového rozhodnutia alebo neskôr oznámiť formou vyhlásenia oznámeného Generálnemu sekretariátu Rady, že nebude uplatňovať odsek 1 tohto článku, ktorý stanovuje, že trestné činy v ňom uvedené majú za následok uznanie rozsudku a vykonanie uloženého trestu podľa podmienok uvedeného rámcového rozhodnutia a bez preskúmania obojstrannej trestnosti.

V prejednávanej veci však z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ako sú uvedené v bode 25 tohto rozsudku, vyplýva, že európsky zatykač, o ktorý ide vo veci samej, bol vydaný na vyžiadanú osobu na účely trestného stíhania za to, že táto osoba si neplnila svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému synovi. Preto treba konštatovať, že trestný čin, ktorý je predmetom uvedeného európskeho zatykača, sa nenachádza medzi trestnými činmi uvedenými v článku 7 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909, v dôsledku čoho skutočnosť, že vyhlásením z 20. septembra 2012 oznámeným Generálnemu sekretariátu Rady v súlade s článkom 7 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2008/909, ako to vyplýva z bodu 16 tohto rozsudku, Holandské kráľovstvo uviedlo, že neuplatňuje článok 7 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, nemá vplyv na riešenie sporu vo veci samej.

V dôsledku toho treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa článok 9 ods. 1 písm. d) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť alebo možnosť príslušného orgánu členského štátu odvolávať sa na tento článok 9 ods. 1 písm. d) s cieľom odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest uložený v inom členskom štáte z dôvodu, že sa týkajú skutkov, ktoré nepredstavujú trestný čin podľa práva prvého uvedeného členského štátu, hoci vykonávajúci súdny orgán tohto členského štátu sa predtým rozhodol vykonať európsky zatykač, na základe ktorého bol vydaný tento rozsudok a tento trest,

–

na jednej strane tým, že sa vzdal uplatnenia dôvodu na nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý je tiež založený na neexistencii obojstrannej trestnosti, za trestný čin, na ktorý sa vzťahuje článok 2 ods. 4 tohto rámcového rozhodnutia, a

–

na druhej strane tým, že vydanie vyžiadanej osoby podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 podmienil tým, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do členského štátu vykonávajúceho zatykač, aby tam vykonala trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

V tejto súvislosti vzhľadom na vysvetlenia poskytnuté týmto súdom, pokiaľ ide o holandskú právnu úpravu uplatniteľnú na spor vo veci samej, zhrnuté v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku, treba v prvom rade posúdiť, či dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu, ako je stanovený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, možno prebrať do právneho poriadku členských štátov tak, aby príslušný orgán vykonávajúceho štátu bol povinný automaticky odmietnuť uznať akýkoľvek rozsudok odsudzujúci za skutky, ktoré podľa vnútroštátneho práva tohto štátu nepredstavujú trestný čin. V závislosti od tohto posúdenia treba v druhom rade preskúmať prípadnú mieru voľnej úvahy, ktorou tento orgán disponuje pri uplatňovaní tohto dôvodu odmietnutia na konkrétny prípad po odovzdaní vyžiadanej osoby, ktorý podlieha záruke vrátenia v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 30. októbra 2025, Tomann, C‑134/24 , EU:C:2025:839 , bod 55 a citovaná judikatúra).

O možnosti prebrať článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 tak, aby sa stanovil dôvod na povinné neuznanie a povinné nevykonanie založený na podmienke obojstrannej trestnosti

Pokiaľ ide v prvom rade o článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909, tento článok stanovuje, že „v prípade trestných činov neuvedených v odseku 1 môže vykonávajúci štát uznať rozsudok a vykonať trest s podmienkou, že súvisia so skutkami, ktoré sú podľa práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi, bez ohľadu na znaky trestného činu alebo spôsob opisu [bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty alebo jeho kvalifikáciu]“.

Článok 9 ods. 1 písm. d) uvedeného rámcového rozhodnutia okrem iného stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest v prípadoch uvedených v článku 7 ods. 3 toho istého rámcového rozhodnutia.

Zo znenia týchto dvoch ustanovení a konkrétne z použitia slovesa „môcť“ tak vyplýva, že samotný vykonávací súdny orgán musí mať určitú mieru voľnej úvahy na rozhodnutie, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest z dôvodov uvedených v tomto článku 9 [pozri analogicky rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – NE BIS IN IDEM), C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 43 ].

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa členské štáty rozhodnú pre prebratie jedného alebo viacerých dôvodov na nepovinné nevykonanie stanovených v uvedenom článku 9, nemôžu stanoviť, že súdne orgány vykonávajúceho štátu sú povinné odmietnuť uznanie rozsudku a výkon trestu, na ktorý sa formálne vzťahujú uvedené dôvody, bez možnosti aby tieto súdne orgány zohľadnili okolnosti každého jednotlivého prípadu [pozri analogicky rozsudok z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – NEBIS IN IDEM), C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 44 ].

Ďalej treba uviesť, že tento výklad je podporený kontextom, do ktorého patrí článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zo zásady vzájomného uznávania podľa článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu v zásade uzná rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na výkon trestu (rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15 , EU:C:2017:4 , bod 42 ).

Z uvedeného vyplýva, že podmienka obojstrannej trestnosti predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla uznávania rozsudkov a vykonávania trestov. Preto rozsah pôsobnosti dôvodu odmietnutia uznať rozsudok a vykonať trest na základe neexistencie obojstrannej trestnosti, ktorý je stanovený v článku 9 ods. 1 písm. d) uvedeného rámcového rozhodnutia, sa musí vykladať striktne, aby sa obmedzili prípady neuznania a nevykonania (rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15 , EU:C:2017:4 , bod 46 ).

Keďže príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu musí byť ponechaný priestor na posúdenie v súlade s výkladom uvedeným v bode 50 tohto rozsudku, tento orgán musí mať možnosť, ak dané skutky nepredstavujú trestný čin podľa práva vykonávajúceho štátu, rozhodnúť sa napriek tomu v určitých prípadoch nevyužiť tento dôvod na odmietnutie, aby sa zabezpečilo uznanie rozsudku a výkon trestu.

Napokon, pokiaľ ide o výklad článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím, treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia je účelom tohto rozhodnutia vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest (rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15 , EU:C:2017:4 , bod 50 ).

Výklad článku 9 ods. 1 písm. d) toho istého rámcového rozhodnutia uvedený v bode 50 tohto rozsudku prispieva práve k dosiahnutiu tohto cieľa, keďže príslušný orgán vykonávajúceho štátu by sa pri využití svojej voľnej úvahy mohol rozhodnúť, že neuplatní dôvod neuznania a nevykonania založený na podmienke obojstrannej trestnosti z dôvodu, že výkon trestu na území vykonávajúceho štátu by prispel k uľahčeniu sociálnej nápravy odsúdenej osoby.

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 48 až 57 tohto rozsudku treba konštatovať, že článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá príslušnému orgánu členského štátu povinnosť odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest uložený v inom členskom štáte z dôvodu, že sa týkajú skutkov, ktoré podľa práva prvého uvedeného členského štátu nepredstavujú trestný čin, bez toho, aby sa príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu v tejto súvislosti priznala akákoľvek miera voľnej úvahy.

O možnosti uplatniť dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu, ako je upravený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, v nadväznosti na odovzdanie vyžiadanej osoby podmienené zárukou vrátenia podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584

Vzhľadom na výklad uvedený v predchádzajúcom bode treba v druhom rade preskúmať, ako je uvedené v bode 46 tohto rozsudku, či ustanovenia rámcového rozhodnutia 2002/584, a najmä jeho článok 4 bod 1, ako aj jeho článok 5 bod 3 v spojení s článkom 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 bránia tomu, aby mal príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu možnosť odmietnuť na základe uplatnenia dôvodu stanoveného v článku 9 ods. 1 písm. d) tohto posledného uvedeného rámcového rozhodnutia, uznať rozsudok a vykonať trest, ak sa predtým vykonávajúci súdny orgán toho istého členského štátu na jednej strane vzdal uplatnenia dôvodu na nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, založeného na neexistencii obojstrannej trestnosti a, na druhej strane podmienil odovzdanie vyžiadanej osoby zárukou vrátenia, v súlade s týmto článkom 5 bodom 3.

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie trestnoprávnych predpisov alebo podozrivých z ich porušenia k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa, ktorý si Európska únia vytýčila, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 39 a citovaná judikatúra].

Zásada vzájomného uznávania, ktorá, tak ako vyplýva predovšetkým z odôvodnenia 6 uvedeného rámcového rozhodnutia, predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, nachádza v oblasti upravenej týmto rámcovým rozhodnutím svoje vyjadrenie v jeho článku 1 ods. 2, ktorý zakotvuje pravidlo, že členské štáty sú povinné vykonávať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia [rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 40 a citovaná judikatúra].

Z uvedeného po prvé vyplýva, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor. Po druhé, zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie jeho vykonania je koncipované ako výnimka, ktorá sa preto musí vykladať reštriktívne [rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 41 a citovaná judikatúra].

Pokiaľ ide o takéto dôvody, toto rámcové rozhodnutie vo svojom článku 3 stanovuje dôvody na povinné nevykonanie európskeho zatykača a v článkoch 4 a 4a dôvody na jeho nepovinné nevykonanie.

Článok 5 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť v zvláštnych prípadoch. Podľa článku 5 ods. 3 toho istého rámcového rozhodnutia, ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, vykonanie európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podliehať podmienke, že vyžiadaná osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.

Pokiaľ ide o vplyv takejto záruky vrátenia na uplatnenie dôvodu pre neuznanie a nevykonanie stanoveného v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 v štádiu uznania odsudzujúceho rozsudku, treba pripomenúť, že podobne ako rámcové rozhodnutie 2002/584, aj rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladajú každému členskému štátu povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom. Toto posledné uvedené rámcové rozhodnutie posilňuje justičnú spoluprácu v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ak boli osoby odsúdené na trest odňatia slobody, alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte na účel uľahčenia ich sociálnej nápravy [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 45 , ako aj citovanú judikatúru].

Okrem toho, ako už Súdny dvor rozhodol, nič neumožňuje dospieť k záveru, že normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť dva odlišné právne režimy, pokiaľ ide o uznávanie a výkon rozsudkov v trestných veciach, v závislosti od toho, či existuje alebo neexistuje európsky zatykač [rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 48 ].

Z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 v spojení s jeho odôvodnením 12 vyplýva, že toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje mutatis mutandis , pokiaľ sú jeho ustanovenia zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, na výkon trestov, najmä ak členský štát, konajúc v rámci článku 5 bodu 3 posledného uvedeného rámcového rozhodnutia, stanovil ako podmienku výkonu európskeho zatykača na účely trestného stíhania vo vydávajúcom štáte vrátenie dotknutej osoby do vykonávajúceho štátu, aby si tam odpykala trest, ktorý by bol uložený vo vydávajúcom štáte [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 49 ].

Okrem toho normotvorca Únie uznal v tomto článku 5 bode 3 osobitný význam možnosti podporiť vyhliadky sociálnej nápravy štátneho občana alebo osoby, ktorá má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, tým, že jej umožní na území tohto členského štátu vykonať trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody, ktoré budú tejto osobe po jej odovzdaní pri výkone európskeho zatykača uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu), C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 48 ].

Vzhľadom na totožnosť cieľa sledovaného jednak možnosťou podmieniť odovzdanie vyžiadanej osoby zárukou vrátenia podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a jednak pravidlami stanovenými rámcovým rozhodnutím 2008/909, a to pravidlom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdených osôb v inom členskom štáte, treba konštatovať, že ak chce súdny orgán vykonávajúceho štátu uplatniť dôvod neuznania a nevykonania stanovený v článku 9 ods. 1 písm. d) tohto posledného uvedeného rámcového rozhodnutia, musí zohľadniť tieto pravidlá [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 47 ].

Rovnako z písmena f) vzoru osvedčenia uvedeného v prílohe I k rámcovému rozhodnutiu 2008/909 vyplýva, že v štádiu uznania odsudzujúceho rozsudku v rámci tohto rámcového rozhodnutia musí príslušný orgán zohľadniť záruku vrátenia, pričom toto osvedčenie musí na uvedenú záruku odkazovať, ak odovzdanie podlieha tejto záruke [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 58 ].

Okrem toho v rámci svojho rozhodnutia o uplatnení mechanizmu odovzdania dotknutej osoby podliehajúceho záruke vrátenia, ktorá sa uvádza v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, musí vykonávajúci súdny orgán vykonať celkové posúdenie všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu tejto osoby a ktoré môžu naznačovať, či medzi touto osobou a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby, ktoré preukazujú, že je v tomto štáte dostatočne integrovaná a že preto ak k výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré tejto osobe boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač, dôjde vo vykonávajúcom členskom štáte, prispeje to k zvýšeniu jej šancí na sociálnu nápravu po výkone tohto trestu alebo tohto ochranného opatrenia. Medzi tieto skutočnosti patria rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby, ktoré uvedená osoba udržiava s vykonávajúcim členským štátom, ako aj povaha, dĺžka a podmienky jej pobytu v tomto členskom štáte [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2023, PY (Štátny príslušník tretej krajiny vo vykonávajúcom členskom štáte), C‑636/22 , EU:C:2023:899 , body 42 a 43 , ako aj citovanú judikatúru].

V dôsledku toho vykonávajúcemu súdnemu orgánu prislúcha s prihliadnutím na osobitné okolnosti dotknutého prípadu posúdiť, či väzby dotknutej osoby s vykonávajúcim členským štátom sú dostatočné na to, aby sa cieľ sociálnej nápravy, ktorý sleduje článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, lepšie dosiahol v prípade, že uvedená osoba vykoná trest, ktorý jej môže byť uložený, v tomto členskom štáte [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2023, PY (Štátny príslušník tretej krajiny vo vykonávajúcom členskom štáte), C‑636/22 , EU:C:2023:899 , bod 39 ].

V rámci tohto posúdenia, ako uviedol generálny advokát v bodoch 73 a 74 svojich návrhov, má vykonávajúci súdny orgán zvážiť viaceré záujmy, ako sú napríklad záujmy súvisiace so sociálnou nápravou vyžiadanej osoby po jej prípadnom odsúdení, s potrebou zabrániť beztrestnosti tejto osoby a neexistenciou obojstrannej trestnosti. Preto, ak sa tento orgán rozhodne použiť mechanizmus odovzdania dotknutej osoby podliehajúceho záruke vrátenia, ako je upravený v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, pričom upustí od uplatnenia dôvodu na nepovinné nevykonanie zatykača uvedeného v článku 4 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia, treba z toho vyvodiť, že usudzuje, že záujmy súvisiace s bojom proti beztrestnosti tejto osoby a jej sociálnou nápravou prevažujú nad konštatovaním, podľa ktorého predmetný skutok nie je trestný podľa jeho vnútroštátneho práva. Prijatie takéhoto rozhodnutia pritom nevyhnutne zahŕňa zohľadnenie všetkých relevantných ustanovení tak tohto rámcového rozhodnutia, ako aj rámcového rozhodnutia 2008/909.

Z vyššie uvedeného a najmä z logiky vlastnej mechanizmu odovzdania dotknutej osoby podliehajúceho záruke vrátenia stanovenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že použitie tohto mechanizmu je založené, ako uviedol generálny advokát v bode 78 svojich návrhov, na implicitnom záväzku vykonávajúceho členského štátu vykonať v zásade trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré budú prípadne uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač po tomto odovzdaní.

Preto s cieľom čo najlepšie zabezpečiť, aby bol tento záväzok dodržaný a sledoval účinok – a v dôsledku toho zabezpečiť na jednej strane dodržiavanie zásady vzájomnej dôvery, na ktorej, ako vyplýva z bodu 65 tohto rozsudku, sú založené rámcové rozhodnutia 2002/584 a 2008/909, ako aj na druhej strane riadne fungovanie systémov vzájomného uznávania zavedených uvedenými rámcovými rozhodnutiami, treba konštatovať, že možnosť príslušného orgánu vykonávajúceho štátu dovolávať sa dôvodu neuznania a nevykonania uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, by mala byť pri uplatnení záruky vrátenia uvedenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 prísne obmedzená.

Cieľ sledovaný týmto článkom 5 bodom 3, ako aj ciele všeobecnejšie sledované rámcovými rozhodnutiami 2002/584 a 2008/909 tiež svedčia v prospech výkladu uvedeného v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide v prvom rade o cieľ spočívajúci v podpore sociálnej nápravy dotknutej osoby, treba uviesť, že v prípade, ak by možnosť, ktorú má príslušný orgán vykonávajúceho štátu podľa článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest, nebola prísne obmedzená, záruka vrátenia, ktorá sa vyžadovala v štádiu odovzdania tejto osoby podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, by mohla byť zbavená potrebného účinku, v dôsledku čoho uvedený cieľ, ktorý odôvodňuje spustenie mechanizmu odovzdania uvedenej osoby, ktorý podlieha tejto záruke vrátenia, by mohol byť ohrozený v štádiu uznania odsudzujúceho rozsudku týmto orgánom.

Navyše, ako už Súdny dvor rozhodol, prepojenie stanovené normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 teda má prispievať k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby. Takáto sociálna náprava je nielen v záujme odsúdenej osoby, ale aj vo všeobecnom záujme Únie [rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu), C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 51 a citovaná judikatúra].

Ako zdôraznil generálny advokát v bode 82 svojich návrhov, takýto prístup posilňuje potrebu vykladať dôvod odmietnutia uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 reštriktívne, ak sa použije mechanizmus odovzdania dotknutej osoby podliehajúci záruke vrátenia, v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

Pokiaľ ide v druhom rade o cieľ spočívajúci v zabránení beztrestnosti dotknutej osoby, treba v tejto súvislosti pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 60 tohto rozsudku, že rámcové rozhodnutie 2002/584 má za cieľ zaviesť nový zjednodušený a efektívnejší systém vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona. V súlade s článkom 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia je totiž účelom mechanizmu európskeho zatykača umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený [rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu), C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 47 a citovaná judikatúra].

Okrem toho treba uviesť, že podľa znenia článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa v prípade výkonu trestov na základe európskeho zatykača a bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie 2002/584, uplatňujú ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909 mutatis mutandis , pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby. Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 86 svojich návrhov, že v prípade výkonu trestu po odovzdaní tejto osoby podliehajúcom záruke vrátenia osoby uplatnenej v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa primerané prepojenie rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909 musí v každom prípade určiť nielen so zreteľom na cieľ, ktorým je uľahčiť sociálnu nápravu uvedenej osoby, ale aj so zreteľom na cieľ boja proti jej beztrestnosti.

Ak by však príslušný orgán vykonávajúceho štátu mohol v štádiu uznania rozsudku na účely výkonu trestu spochybniť záruku vrátenia použitú v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 tým, že by prehodnotil okolnosti, ktoré už boli posúdené vykonávajúcim súdnym orgánom v štádiu vykonania európskeho zatykača, tento posledný uvedený orgán by mohol byť odradený od spustenia mechanizmu odovzdávania dotknutej osoby, ktorá podlieha uvedenej záruke vrátenia, ako je stanovená v tomto ustanovení, alebo dokonca od vykonania európskeho zatykača, čo by mohlo ohroziť cieľ boja proti beztrestnosti tejto osoby.

Okrem toho zásada vzájomného uznávania, ako je uvedená v bode 65 tohto rozsudku, na ktorej je založené rámcové rozhodnutie 2008/909, podľa jeho článku 8 ods. 1 v zásade znamená, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu je na jednej strane povinný vyhovieť žiadosti o uznanie rozsudku a výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v inom členskom štáte, ktorá mu bola zaslaná v súlade s článkami 4 a 5 tohto rámcového rozhodnutia, a na druhej strane môže odmietnuť vyhovieť takejto žiadosti len z dôvodov odmietnutia uznania, ako aj odmietnutia výkonu, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 9 uvedeného rámcového rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen, C‑819/21 , EU:C:2023:841 , bod 20 ).

Z úvah uvedených v bodoch 60 až 83 tohto rozsudku tak vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu sa nemôže pri uplatnení záruky vrátenia stanovenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 odvolávať na dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu, ako je uvedený v článku 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909, keďže odvolávanie sa na tento dôvod by znamenalo opätovné posúdenie okolností, ktoré už vykonávajúci súdny orgán zohľadnil na účely svojho rozhodnutia podmieniť odovzdanie dotknutej osoby touto zárukou.

Ako však v podstate tvrdili holandská vláda a Európska komisia na pojednávaní, neplatí to v prípade, ak zmena okolností v právnej alebo skutkovej situácii tejto osoby, akou je zmiernenie alebo zánik väzieb tejto osoby s vykonávajúcim členským štátom, má za následok, že v štádiu uznávania rozsudku na účely výkonu trestu podľa rámcového rozhodnutia 2008/909 už neprevažuje záujem na vykonaní trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody na území vykonávajúceho členského štátu.

V štádiu uznávania tohto rozsudku podľa rámcového rozhodnutia 2008/909 je totiž potrebné dbať na to, aby toto uznanie v tomto štádiu ešte zodpovedalo cieľu sledovanému týmto rámcovým rozhodnutím, ktorým je uľahčiť sociálnu nápravu dotknutej osoby. Ak existuje zmena okolností, ktorá by odôvodňovala prehodnotenie pôvodného posúdenia vykonávajúceho súdneho orgánu, ktoré ho viedlo k tomu, že uprednostnil záujem spojený so sociálnou nápravou dotknutej osoby pred záujmom spojeným s neexistenciou obojstrannej trestnosti, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže v štádiu uznania rozsudku na účely výkonu trestu rozhodnúť, že uprednostní záujem spojený s neexistenciou obojstrannej trestnosti a uplatní dôvod neuznania rozsudku a nevykonania trestu, ktorý je upravený v článku 9 ods. 1 písm. d) uvedeného rámcového rozhodnutia.

Preto uznanie možnosti príslušného orgánu vykonávajúceho štátu odvolávať sa na tento článok 9 ods. 1 písm. d), ktorá je opísaná v bodoch 85 a 86 tohto rozsudku, pokiaľ z dôvodu zmeny okolností už nie je odôvodnené uplatnenie záruky vrátenia, ktorá bola pôvodne požadovaná na základe odlišných okolností, umožňuje čo najlepšie zabezpečiť dodržanie cieľa sociálnej nápravy sledovaného týmto rámcovým rozhodnutím, keďže ak by sa na toto ustanovenie nedalo odvolávať v žiadnom prípade v rámci uplatnenia záruky vrátenia, dotknutá osoba by mohla byť automaticky vrátená do vykonávajúceho členského štátu, hoci záruka vrátenia by stratila svoje opodstatnenie. V takom prípade využitie možnosti, ktorú poskytuje uvedené ustanovenie, nemá vplyv na mechanizmus odovzdania tejto osoby, ktorý je podmienený zárukou vrátenia stanovenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

Navyše v takom prípade cieľ boja proti beztrestnosti dotknutej osoby ani nie je ohrozený, keďže na jednej strane možnosť príslušného orgánu vykonávajúceho štátu odvolávať sa na článok 9 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia 2008/909 je prísne vymedzená, a na druhej strane táto osoba prípadne vykoná svoj trest v členskom štáte pôvodu.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 písm. d) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť alebo možnosť príslušného orgánu členského štátu odvolávať sa na tento článok 9 ods. 1 písm. d) s cieľom odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest uložený v inom členskom štáte z dôvodu, že sa týkajú skutkov, ktoré nepredstavujú trestný čin podľa práva prvého uvedeného členského štátu, hoci

–

v prvom rade, vykonávajúci súdny orgán tohto členského štátu sa predtým rozhodol vykonať európsky zatykač, na základe ktorého bol vydaný tento rozsudok a tento trest,

–

v druhom rade, po vydaní dotknutej osoby podliehajúcom záruke vrátenia nedošlo k žiadnej zmene okolností, ktorá by odôvodňovala neuplatnenie tejto záruky.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 9 ods. 1 písm. d) a článok 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,

sa majú vykladať v tom zmysle:

že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť alebo možnosť príslušného orgánu členského štátu odvolávať sa na tento článok 9 ods. 1 písm. d) s cieľom odmietnuť uznať rozsudok a vykonať trest uložený v inom členskom štáte z dôvodu, že sa týkajú skutkov, ktoré nepredstavujú trestný čin podľa práva prvého uvedeného členského štátu, hoci

–

v prvom rade, vykonávajúci súdny orgán tohto členského štátu sa predtým rozhodol vykonať európsky zatykač, na základe ktorého bol vydaný tento rozsudok a tento trest,

–

na jednej strane tým, že sa vzdal uplatnenia dôvodu na nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, ktorý je tiež založený na neexistencii obojstrannej trestnosti, za trestný čin, na ktorý sa vzťahuje článok 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 v znení zmien, ako aj

–

na druhej strane tým, že vydanie vyžiadanej osoby podľa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, podmienil tým, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do členského štátu vykonávajúceho zatykač, aby tam vykonala trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydávajúcom zatykač, a

–

v druhom rade, po vydaní dotknutej osoby podliehajúcom záruke vrátenia nedošlo k žiadnej zmene okolností, ktorá by odôvodňovala neuplatnenie tejto záruky.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.