C-645/23

Hera Comm SpA

proti

Falconeri Srl,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz (spravodajca), vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia A. Kumin, I. Ziemele a S. Gervasoni,

generálny advokát: M. Szpunar,

španielska vláda, v zastúpení: A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia, M. Björkland a F. Moro, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Smernica 2008/118

3

Smernica 2008/118 bola zrušená smernicou Rady (EÚ) 2020/262 z 19. decembra 2019, ktorou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní ( Ú. v. EÚ L 58, 2020, s. 4 ). Smernica 2008/118 však z hľadiska časovej pôsobnosti zostáva uplatniteľnou na skutkové okolnosti sporu vo veci samej.

4

Odôvodnenie

2 tejto smernice uvádzalo:

„Podmienky vyrubenia spotrebnej dane z tovaru, ktorý upravuje smernica [Rady] 92/12/EHS [z 25. februára 1992 o všeobecných systémoch pre výrobky podliehajúce spotrebnej dani a o vlastníctve, pohybe a monitorovaní takýchto výrobkov ( Ú. v. ES L 76, 1992, s. 1 )], ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘, musia zostať zosúladené v záujme zabezpečenia správneho fungovania vnútorného trhu.“

2. Členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.

…“

6

Článok 9 druhý odsek tejto smernice stanovoval:

„Spotrebná daň sa vyrubí, vyberie a podľa potreby vráti alebo odpustí v súlade s postupom stanoveným každým členským štátom. Členské štáty uplatňujú rovnaké postupy na vnútroštátny tovar a na tovar z iných členských štátov.“

7

9

Článok 2 ods. 1 tejto smernice zavádza zoznam výrobkov spadajúcich pod pojem „energetické výrobky“ v zmysle uvedenej smernice. Článok 2 ods. 2 tejto smernice spresňuje, že smernica sa uplatňuje tiež na elektrinu, na ktorú sa vzťahuje číselný znak KN 2716.

10

Článok 15 ods. 1 smernice 2003/96 stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia spoločenstva, členské štáty môžu pod daňovým dohľadom uplatňovať úplné alebo čiastočné oslobodenia od daní alebo daňové úľavy v úrovniach zdaňovania na:

…

Článok 2033 Codice civile (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Každá osoba, ktorá poskytla peňažné plnenie bez právneho dôvodu, má právo požadovať vrátenie svojho peňažného plnenia. Má tiež právo na úžitky a úroky odo dňa poskytnutia peňažitého plnenia, ak osoba, ktorá ho prijala, nekonala v dobrej viere, alebo odo dňa podania súdneho návrhu, ak v dobrej viere konala.“

Zákonný dekrét č. 511/1988

12

Decreto‑legge n. 511 – Disposizioni urgenti in materia di finanza regionale e locale (zákonný dekrét č. 511 o naliehavých ustanoveniach týkajúcich sa regionálnych a miestnych financií) z 28. novembra 1988 (GURI č. 280 z 29. novembra 1988), v znení článku 5 decreto legislativo n. 26 – Attuazione della direttiva 2003/96/CE che ristruttura il quadro comunitario per la tassazione dei prodotti energetici e dell’elettricita (legislatívny dekrét č. 26, ktorým sa vykonáva smernica 2003/96/ES o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny) z 2. februára 2007 (GURI č. 68 z 22. marca 2007, riadna príloha č. 77) (ďalej len „zákonný dekrét č. 511/1988“), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, vo svojej preambule uvádzal „mimoriadnu a naliehavú potrebu zabezpečiť zdroje, ktoré sú potrebné pre financie regionálnych a miestnych samospráv, s cieľom zabezpečiť plnenie inštitucionálnych úloh“.

13

c)

9,30 [eura] za 1000 kWh v prospech provincií, za každé používanie uskutočnené v iných priestoroch a miestach ako obydlia, pre všetky zmluvy do maximálnej hranice 200000 kWh mesačnej spotreby.

…

3. Ďalšie dane uvedené v odseku 1 platia platitelia dane uvedení v článku 53 [legislatívneho dekrétu č. 504/1995] pri dodaní elektrickej energie koncovým užívateľom alebo, v prípade elektrickej energie vyrobenej alebo kúpenej pre ich vlastnú spotrebu, v čase jej spotreby. Ďalšie dane sa vyberajú a vymáhajú rovnakým spôsobom ako spotrebná daň z elektrickej energie.

4. Ďalšie dane uvedené v odseku 1 týkajúce sa dodávky elektrickej energie s disponibilným výkonom nepresahujúcim 200 kW sa platia priamo obciam a provinciám, na ktorých území sa nachádzajú odberatelia. Ďalšie dane za dodávku elektrickej energie s disponibilným výkonom vyšším ako 200 kW a za spotrebu elektrickej energie vyrobenej alebo kúpenej pre vlastnú spotrebu sa platia do štátnej pokladnice s výnimkou daní vyberaných na území regiónu Valle d’Aosta [Taliansko] a autonómnych provincií Trento [Taliansko] a Bolzano [Taliansko], ktoré sa platia priamo obciam a samotným provinciám.

5. Ustanovenia článku 52 ods. 3 [legislatívneho dekrétu č. 504/1995] sa neuplatňujú na ďalšie dane uvedené v odseku 1; spotreba súvisiaca s verejným osvetlením, vykonávaním činností výroby, prenosu a distribúcie elektriny je však od ďalších daní oslobodená.

„Spotrebná daň sa vráti, ak sa ukáže, že bola zaplatená bez právneho dôvodu; pravidlá vrátenia dane uvedené v tomto článku sa uplatňujú aj na žiadosti týkajúce sa úľav poskytnutých úplným alebo čiastočným vrátením zaplatenej spotrebnej dane alebo inými prostriedkami stanovenými v pravidlách upravujúcich každú úľavu.“

16

Článok 16 uvedeného legislatívneho dekrétu s názvom „Výsada“ v odseku 3 stanovuje:

„Pohľadávky, ktoré majú platitelia dane po zaplatení dane voči odberateľom výrobkov, v súvislosti s ktorými zaplatili túto daň, sa môžu preniesť do fakturácie…“

17

Článok 52 tohto legislatívneho dekrétu znie takto:

vyrábaná v zariadeniach na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov energie v zmysle platných právnych predpisov v tejto oblasti, s disponibilným výkonom vyšším ako 20 kW, a spotrebovaná podnikmi vyrábajúcimi elektrinu pre vlastnú spotrebu v priestoroch a na iných miestach ako v obydliach;

c)

používaná na inštaláciu a prevádzku železničných tratí určených na prepravu tovaru a cestujúcich;

d)

používaná na inštaláciu a prevádzku mestských a medzimestských dopravných liniek;

e)

osoby, ktoré fakturujú elektrickú energiu koncovým užívateľom, ďalej len ‚predajcovia‘,

…“

19

Článok 60 tohto legislatívneho dekrétu znie:

„Ustanovenia tejto hlavy, s výnimkou ustanovení článku 52 [tretieho odseku], sa uplatňujú aj na ďalšie dane k spotrebnej dani z elektriny, ak sú pravidlá ich vykonávania rovnaké ako tie, ktoré sú stanovené pre spotrebnú daň.“

Legislatívny dekrét č. 23/2011

Až do 1. apríla 2012, teda do zrušenia článku 6 zákonného dekrétu č. 511/1988, Hera Comm platila do talianskej štátnej pokladnice ďalšiu daň k spotrebnej dani z elektriny stanovenú v tomto ustanovení (ďalej len „ďalšia daň“). Takto zaplatenú daň preniesla na Falconeri, čím získala späť celú výšku dane, ktorú zaplatila.

23

Keďže sa Falconeri domnievala, že uvedená daň je v rozpore s právom Únie, podala na Tribunale di Bologna (súd v Bologni, Taliansko) návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia s cieľom dosiahnuť, aby bola spoločnosti Hera Comm uložená povinnosť vrátiť peňažité plnenie, ktoré jej bolo z tohto dôvodu poskytnuté.

24

Uznesením z 19. apríla 2021 Tribunale di Bologna (súd v Bologni) tejto žiadosti vyhovel s odôvodnením, že článok 6 zákonného dekrétu č. 511/1988 bol v rozpore s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118, ako ho vykladá ustálená judikatúra Súdneho dvora, a že v dôsledku toho treba jeho uplatnenie odmietnuť. Keďže platby, ktoré Falconeri uskutočnila v súvislosti s ďalšou daňou, nemali právny základ, tento súd uložil spoločnosti Hera Comm povinnosť vrátiť príslušné sumy, a to za obdobie trvajúce od uplynutia lehoty na prebratie smernice 2008/118 až do zrušenia článku 6 ods. 1 zákonného dekrétu č. 511/1988.

25

Podľa vnútroštátneho súdu doslovný, komplexný a teleologický výklad článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 bráni tomu, aby spotrebná daň z elektriny a ďalšia daň boli považované za jednu a tú istú nepriamu daň. Táto smernica neobmedzuje daňovú právomoc členských štátov, pokiaľ ide o formy, v ktorých je možné ju vykonávať, ale obmedzuje ju z hľadiska sledovaných cieľov a dôsledkov, ktoré z nej vyplývajúce dane majú na trh.

29

V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 môže mať horizontálny priamy účinok v rámci sporu medzi jednotlivcami, akým je spor, o ktorom rozhoduje. Konkrétnejšie odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zákazu horizontálneho priameho účinku smerníc, ktorá však neumožňuje výslovne určiť, či sa tento zákaz vzťahuje alebo nevzťahuje na „vylučovací účinok“, ktorého cieľom je vylúčiť uplatnenie pravidla vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore so smernicou.

30

Tento súd sa domnieva, že podľa prvého prúdu vnútroštátnej judikatúry treba článok 6 ods. 1 a 2 zákonného dekrétu č. 511/1988 vylúčiť bez ohľadu na priamy horizontálny alebo vertikálny účinok článku 1 ods. 2 smernice 2008/118, a to z dôvodu zásady okamžitej uplatniteľnosti výkladu práva Únie poskytnutého Súdnym dvorom na základe článku 267 ZFEÚ. Naproti tomu podľa druhého prúdu judikatúry by neúčinnosť „samovykonateľných“ smerníc v horizontálnych vzťahoch bránila konečnému užívateľovi dovolávať sa voči dodávateľovi smernice 2008/118 a ponecháva mu len možnosť podať žalobu o náhradu škody.

31

„1.

Spadá [ďalšia] daň, uplatnená členským štátom ako zlomok alebo násobok spotrebnej dane, ktorej už tovar podlieha, pod pojem ‚ďalšie nepriame dane‘ uvedený v článku 1 ods. 2 smernice [2008/118] alebo ju treba považovať len za zvýšenie sadzby spotrebnej dane, v dôsledku čoho sa členský štát môže rozhodnúť neurčiť túto daň na ‚osobitné účely‘ vyžadované článkom 1 ods. 2 [smernice 2008/118]?

2.

Ak [ďalšia] daň spadá pod pojem ‚ďalšie nepriame dane‘, má sa článok 1 ods. 2 [smernice 2008/118] vykladať v tom zmysle, že spĺňa podmienky na to, aby sa ho jednotlivec mohol dovolávať pred vnútroštátnym súdom na účely:

–

namietania voči predajcovi tovaru podliehajúceho [ďalšej] dani, ktorému jednotlivec nepriamu daň vrátil, skutočnosti, že výber daní členským štátom od predajcu je nezákonný, pretože je založený na vnútroštátnom ustanovení, ktoré je v rozpore s ustanoveniami smernice,

35

Ako v prejednávanej veci vyplýva z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, štruktúra a režim spotrebnej dane z elektriny a ďalšej dane sa čiastočne prekrývajú, keďže táto druhá menovaná daň zvyšuje sadzbu prvej dane a má rovnaké spôsoby vymerania, vyrubenia a výberu. Podľa spoločnosti Hera Comm ďalšia daň predstavuje len zvýšenie sadzby spotrebnej dane z elektriny a nie samostatnú daň. Podľa spresnení poskytnutých vnútroštátnym súdom je uznesenie vydané v prvostupňovom konaní v rámci sporu vo veci samej v súlade s vnútroštátnou judikatúrou, podľa ktorej sa spotrebná daň a ďalšia daň považujú za dve odlišné dane.

36

Na úvod treba uviesť, že kvalifikovať zdanenie, daň, clo alebo platbu z hľadiska práva Únie prislúcha Súdnemu dvoru na základe objektívnych vlastností zdanenia nezávisle od kvalifikácie, ktorú dáva vnútroštátne právo (rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park, C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 45 a citovaná judikatúra).

37

V tejto súvislosti je potrebné najprv uviesť, že podľa článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 môžu členské štáty na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.

41

Po tretie Súdny dvor spresnil, že možnosť priznaná členským štátom v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 sleduje zohľadnenie rôznorodosti daňových tradícií členských štátov v danej oblasti a časté využívanie nepriamych daní na vykonanie nerozpočtových politík (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2021, Promociones Oliva Park, C‑220/19 , EU:C:2021:163 , bod 48 a citovanú judikatúru).

42

Preto vzhľadom na to, že podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/118 a článku 2 ods. 2 smernice 2003/96 je zdaňovanie elektriny predmetom harmonizácie v rámci Európskej únie, ďalšia daň, ktorá by bola odlišná od spotrebnej dane z elektriny a nepredstavovala by len zvýšenie jej sadzby, by bola povolená len vtedy, ak by spĺňala podmienky stanovené v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118.

43

V prvom rade, pokiaľ ide o odlišnú povahu ďalšej dane, o ktorú ide vo veci samej, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že základ tejto dane sa vypočítaval rovnakým spôsobom ako základ spotrebnej dane z elektriny, a na druhej strane, že uvedená daň sa riadi rovnakými pravidlami vymerania, vyrubenia a výberu ako tie, ktoré sa uplatňujú na túto spotrebnú daň. Okrem toho zdaniteľná udalosť, ktorá viedla k vzniku povinnosti zaplatiť ďalšiu daň, bola rovnaká ako tá pre spotrebnú daň, t. j. dodávka a predaj elektriny.

47

Ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, ak by uvedená daň bola len zvýšením sadzby spotrebnej dane z elektriny, mala by byť upravená rovnakým spôsobom ako táto daň a mala by byť predmetom rovnakých oslobodení, ako sú tie, ktoré vnútroštátny zákonodarca stanovil pre spotrebnú daň v súlade so smernicou 2003/96.

48

Z vyššie uvedeného vyplýva, že dotknutú ďalšiu daň nemožno považovať len za zvýšenie sadzby spotrebnej dane z elektriny ako jej zlomku alebo násobku, ale môže predstavovať ďalšiu nepriamu daň, ktorá priamo alebo nepriamo zaťažuje spotrebu elektriny upravenú v smernici 2003/96.

49

V druhom rade treba pripomenúť, že hoci článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 členským štátom v podstate umožňuje vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani, je to podmienené dvojitou podmienkou, že tieto dane slúžia na jeden alebo viacero „osobitn[ých] účel[ov]“, a že sú v súlade s pravidlami Únie pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane (pozri tiež rozsudok z 5. marca 2015, Statoil Fuel & Retail, C‑553/13 , EU:C:2015:149 , bod 35 ).

53

Existencia osobitného účelu v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 však nemôže byť vymedzená len určením príjmov z predmetnej dane na financovanie všeobecných výdavkov v pôsobnosti samosprávneho orgánu v dotknutej oblasti. Ak by to tak totiž bolo, údajný osobitný účel by nebolo možné odlíšiť od čisto rozpočtového cieľa (rozsudok z 5. marca 2015, Statoil Fuel & Retail, C‑553/13 , EU:C:2015:149 , bod 40 ).

54

Za týchto podmienok, s výhradou overenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, ktorý jediný má právomoc konštatovať a posúdiť skutkové okolnosti sporu vo veci samej, zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že ďalšia daň, ktorá zrejme sleduje len všeobecný cieľ podpory rozpočtu územných samosprávnych celkov, spĺňa kritériá týkajúce sa osobitného účelu uvedeného v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 (pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. novembra 2021, Agenzia delle dogane e dei monopoli – Ufficio delle dogane di Gaeta, C‑255/20 , EU:C:2021:926 , body 38 a 39 ).

55

Pokiaľ ide o druhú z podmienok uvedených v bode 49 tohto rozsudku, skutočnosť, že ďalšia daň sa riadi rovnakými pravidlami vymerania, vyrubenia a výberu ako tie, ktoré sa uplatňujú na spotrebnú daň z elektriny, umožňuje dospieť k záveru, že bola od začiatku vnútroštátnym zákonodarcom koncipovaná ako daň, ktorá musí byť v súlade s pravidlami Únie v oblasti zdaňovania, ktoré sa uplatňujú na spotrebnú daň.

Na úvod treba uviesť, že Súdny dvor už o podobných otázkach položených v identickom právnom kontexte rozhodol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 11. apríla 2024, Gabel Industria Tessile a Canavesi ( C‑316/22 , EU:C:2024:301 ).

59

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná povaha smernice, na ktorej je založená možnosť odvolávať sa na ňu, existuje iba vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je smernica určená“. Podľa ustálenej judikatúry z toho vyplýva, že smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči takejto osobe nemožno na ňu ako takú odvolávať na vnútroštátnom súde (rozsudok z 11. apríla 2024, Gabel Industria Tessile a Canavesi, C‑316/22 , EU:C:2024:301 , bod 22 , ako aj citovaná judikatúra).

60

Vnútroštátny súd nie je preto povinný len na základe práva Únie neuplatňovať ustanovenie svojho vnútroštátneho práva odporujúce ustanoveniu práva Únie, ak toto posledné uvedené ustanovenie nemá priamy účinok, a to bez toho, aby bola dotknutá možnosť tohto súdu, ako aj ktoréhokoľvek príslušného vnútroštátneho správneho orgánu, neuplatniť na základe tohto vnútroštátneho práva akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva odporujúce ustanoveniu práva Únie, ktoré nemá takýto účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 33 ).

61

64

V každom prípade treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty v zásade povinné vrátiť dane a poplatky vybraté v rozpore s právom Únie, keďže nárok na vrátenie týchto daní a poplatkov je následkom a súčasťou práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z ustanovení práva Únie, ktoré také dane zakazujú (rozsudok z 20. októbra 2011, Danfoss a Sauer‑Danfoss, C‑94/10 , EU:C:2011:674 , bod 20 , ako aj citovaná judikatúra).

65

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri neexistencii právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu upraviť presné procesné podmienky, za ktorých treba vykonať právo na vrátenie uvedeného hospodárskeho zaťaženia, pričom tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity (rozsudok z 11. apríla 2024, Gabel Industria Tessile a Canavesi, C‑316/22 , EU:C:2024:301 , bod 33 , ako aj citovaná judikatúra).

66

Konkrétne, ak by sa ukázalo, že takéto vrátenie dane je nemožné alebo je nadmerne ťažké získať ho od dotknutých dodávateľov, zásada efektivity vyžaduje, aby koncový spotrebiteľ mal možnosť smerovať svoju žiadosť o vrátenie priamo dotknutému členskému štátu (rozsudok z 11. apríla 2024, Gabel Industria Tessile a Canavesi, C‑316/22 , EU:C:2024:301 , bod 34 , ako aj citovaná judikatúra).

1.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ďalšiu daň k spotrebnej dani z tovaru, ktorá predstavuje len zlomok alebo násobok spotrebnej dane, ktorej už tento výrobok podlieha, ale príjmy z ktorej sú určené iným samosprávnym celkom než tým, ktorým sú určené príjmy zo spotrebnej dane, a ktorá sa neriadi pravidlami oslobodenia uplatniteľnými na túto spotrebnú daň, je možné považovať za daň odlišnú od tejto spotrebnej dane a môže tak spadať pod pojem „ďalšie nepriame dane“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorú členské štáty môžu vyberať, pokiaľ sleduje osobitný účel, odlišný od spotrebnej dane.

2.

Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi jednotlivcami týkajúcom sa vrátenia dane zaplatenej bez právneho dôvodu, lebo ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorými bola zavedená táto daň, sú v rozpore s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118, a ktorý skonštatuje nemožnosť výkladu týchto ustanovení vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie, nie je povinný len na základe práva Únie neuplatniť uvedené ustanovenia vnútroštátneho práva. Právo Únie však vyžaduje, aby mal koncový užívateľ v prípade, ak je získanie vrátenia dane zaplatenej bez právneho dôvodu od dodávateľa nemožné alebo nadmerne sťažené, možnosť obrátiť sa so svojou žiadosťou o vrátenie dane priamo na dotknutý členský štát.