C-646/23
ECLI:EU:C:2025:519
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CJ0646
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CJ0646
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 3. júla 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právny štát – Nezávislosť súdnictva – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – Zásada neodvolateľnosti sudcov – Vojenský sudca uznaný za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje povinný odchod tohto sudcu do predčasného dôchodku“
V spojených veciach C‑646/23 [Lita] a C‑661/23 [Jeszek] ( i ),
ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Wojskowy Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský vojenský súd mesta Varšava, Poľsko) z 25. októbra 2023 a 9. novembra 2023 a doručené Súdnemu dvoru 27. októbra 2023 a 9. novembra 2023, ktoré súvisia s trestnými konaniami proti:
P. B . (C‑646/23),
R. S . (C‑661/23),
za účasti:
Prokuratura Rejonowa w Lublinie (C‑646/23),
Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Ursynów w Warszawie (C‑661/23),
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), sudcovia N. Jääskinen, A. Arabadžiev, M. Condinanzi a R. Frendo,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,
–
Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, P. Stancanelli a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2, článku 4 ods. 2 a 3, ako aj článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ), článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 267 ZFEÚ, ako aj zásad prednosti a efektivity práva Únie a deľby moci.
2
Tieto návrhy boli podané v rámci trestného stíhania začatého proti P. B. za krádež pohonných hmôt (vec C‑646/23) a proti R. S. za nesplnenie jeho povinnosti byť prítomný v jeho vojenskej jednotke (vec C‑661/23).
Poľské právo
Ústava
3
Článok 175 ods. 1 Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej (Ústava Poľskej republiky, ďalej len „Ústava“) stanovuje:
„V Poľskej republike vykonávajú súdnictvo [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko)], všeobecné súdy, správne súdy a vojenské súdy. …“
4
Podľa článku 176 ods. 2 Ústavy:
„Organizácia a právomoc súdov, ako aj súdne konania sú vymedzené zákonom.“
5
Článok 179 Ústavy stanovuje:
„Sudcov vymenúva na dobu neurčitú prezident republiky na návrh [Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko) (ďalej len ‚KRS‘)].“
6
Článok 180 Ústavy znie:
„1. Sudcovia sú neodvolateľní.
2. Sudcu možno odvolať, pozastaviť mu výkon funkcie, preložiť do iného obvodu alebo na výkon inej funkcie proti jeho vôli len v súlade so súdnym rozhodnutím a len v prípadoch stanovených zákonom.
3. Sudca môže odísť do povinného dôchodku z dôvodu choroby alebo zdravotného postihnutia, ktoré mu znemožňujú vykonávať jeho funkciu. Konanie a súdne opravné prostriedky sú vymedzené zákonom. …“
Zákon o všeobecných súdoch
7
Článok 70 ods. 1 a 2 ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. č. 98, položka 1070), v znení uplatniteľnom na spory vo veciach samých (ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“), stanovuje:
„1. Sudca odchádza do dôchodku na vlastnú žiadosť alebo na žiadosť príslušného kolégia súdu, ak bol v dôsledku choroby alebo zdravotného postihnutia uznaný… za trvalo nespôsobilého na výkon funkcie sudcu.
2. Žiadosť o odchod do dôchodku a posúdenie nespôsobilosti sudcu vykonávať svoje funkcie a prijímať rozhodnutia môže podať dotknutý sudca alebo príslušné kolégium súdu. …“
8
Článok 71 ods. 2 a 3 tohto zákona stanovuje:
„2. Sudca môže odísť do povinného dôchodku, ak sa bez vážneho dôvodu nepodrobil posúdeniu podľa článku 70 ods. 2, ak o posúdenie požiadalo kolégium súdu alebo minister spravodlivosti.
3. Sudca môže tiež na žiadosť ministra spravodlivosti odísť do povinného dôchodku v prípade zmeny organizácie súdov alebo zmeny hraníc súdnych obvodov, ak nebol preložený na iný súd.“
9
Podľa článku 73 ods. 1 až 3 uvedeného zákona:
„1. V prípadoch odchodu sudcu do povinného dôchodku uvedených v článkoch 70 a 71 prijme rozhodnutie [KRS] na žiadosť sudcu, kolégia príslušného súdu alebo ministra spravodlivosti.
2. Proti rozhodnutiam [KRS] v prípadoch uvedených v článkoch 70 a 71 možno podať opravný prostriedok na [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)].
3. Opravný prostriedok treba podať prostredníctvom [KRS]… Opravný prostriedok môže podať sudca, predseda príslušného súdu a minister spravodlivosti…“
Zákon o vojenských súdoch
10
Článok 22 ods. 1 ustawa – Prawo o ustroju sądów wojskowych (zákon o organizácii vojenských súdov) z 21. augusta 1997 (Dz. U. č. 117, položka 753), v znení uplatniteľnom na spory vo veciach samých (ďalej len „zákon o vojenských súdoch“), stanovuje:
„Sudcom vojenského súdu… môže byť dôstojník vykonávajúci profesionálnu vojenskú službu…“
11
Podľa článku 23 ods. 1 tohto zákona:
„Sudca vojenského súdu je osoba, ktorá bola vymenovaná do tejto funkcie prezidentom Poľskej republiky a zložila prísahu pred prezidentom Poľskej republiky. …“
12
Článok 35 ods. 1 a 4 uvedeného zákona stanovuje:
„1. Sudca nemôže byť oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby predtým, ako jeho služobný pomer zanikne zo zákona, alebo predtým, ako stratí svoje miesto alebo odíde do dôchodku.
…
4. Ak je sudca definitívne uznaný za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby rozhodnutím vojenskej lekárskej komisie, [KRS] na podnet dotknutej osoby navrhne prezidentovi Poľskej republiky – bez konzultácie s príslušným zhromaždením sudcov –, aby vymenoval sudcu vojenského súdu do funkcie sudcu všeobecného súdu.“
13
Článok 70 ods. 1 a 2 toho istého zákona stanovuje:
„1. Ustanovenia… článkov 70, 71 [a] 73… [zákona o organizácii všeobecných súdov] sa uplatňujú mutatis mutandis na vojenské súdy…
2. V oblastiach, ktoré nie sú upravené [týmto] zákonom, sú práva a povinnosti sudcov vojenských súdov upravené ustanoveniami týkajúcimi sa vojenskej služby profesionálnych vojakov.“
Zákon o obrane vlasti
14
Podľa článku 226 bodu 3 ustawa o obronie Ojczyzny (zákon o obrane vlasti) z 11. marca 2022 (Dz. U., položka 655), v znení, ktoré nadobudlo účinnosť 23. marca 2022 (ďalej len „zákon o obrane vlasti“):
„Profesionálny vojak je oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby v dôsledku:… konštatovania nespôsobilosti na výkon služby vojenskou lekárskou komisiou. …“
15
Článok 229 ods. 2 tohto zákona stanovuje:
„Oslobodenie od povinností vyplývajúcich z profesionálnej vojenskej služby v [prípade uvedenom] v článku 226 [bode 3] nadobúda zo zákona účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti príslušného rozsudku alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, alebo dňom, keď nastali okolnosti odôvodňujúce uvoľnenie z profesionálnej vojenskej služby, s výhradou článku 233. …“
16
Podľa článku 233 uvedeného zákona:
„Ak je sudca vojenského súdu alebo vojenský prokurátor, ktorý je profesionálnym vojakom, oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, zostáva vo funkcii sudcu alebo vojenského prokurátora v príslušnej organizačnej jednotke súdu alebo prokuratúry bez ohľadu na existujúci počet miest v týchto jednotkách. …“
Novela zákona
17
Článkom 10 ustawa o zmianie ustawy – Kodeks cywilny oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení Občiansky zákonník a niektoré ďalšie zákony) z 28. júla 2023 (Dz. U., položka 1615, ďalej len „novela zákona“), bol zmenený článok 233 zákona o obrane vlasti takto:
„Ak je vojenský prokurátor, ktorý je profesionálnym vojakom, oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, zostáva vo funkcii prokurátora v rámci príslušnej organizačnej jednotky prokuratúry bez ohľadu na existujúci počet miest prokurátorov v tejto jednotke.“
18
Podľa článku 13 tohto zákona:
„Sudca vojenského súdu oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, ktorý zostáva vo funkcii sudcu ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, odchádza do povinného dôchodku.“
19
Podľa článku 14 uvedeného zákona jeho články 10 a 13 nadobudli účinnosť 15. novembra 2023.
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
20
P. B. a R. S., ktorí sú profesionálnymi vojakmi, sú trestne stíhaní vo veciach samých za to, že prvý uvedený odcudzil pohonné hmoty a druhý uvedený si nesplnil svoju povinnosť byť prítomný v rámci svojej vojenskej jednotky. Dvoma samostatnými rozsudkami Wojskowy Sąd Garnizonowy w Warszawie (Prvostupňový vojenský súd mesta Varšava, Poľsko) vyhlásil P. B. a R. S. za vinných z týchto trestných činov. Prvý bol odsúdený na zaplatenie „peňažného trestu podľa denných sadzieb“, zatiaľ čo druhému bolo podmienečne odložené uloženie trestu spolu na skúšobnú dobu jedného roka.
21
P. B. a R. S. podali proti týmto rozsudkom odvolania na Wojskowy Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský vojenský súd mesta Varšava, Poľsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Obe veci boli pridelené samosudcovi tohto súdu, P. R., ktorý uskutočnil 25. októbra 2023 pojednávanie vo veci P. B. a 9. novembra 2023 vo veci R. S.
22
Vnútroštátny súd vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že sudca P. R., vymenovaný na tento súd 29. januára 2013, bol v júli 2017 vyhlásený za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby z dôvodu jeho zdravotného stavu, pričom bol uznaný za spôsobilého naďalej vykonávať funkciu sudcu. V súlade s článkom 35 ods. 4 zákona o vojenských súdoch tiež požiadal o preloženie na rovnocenné miesto sudcu všeobecného súdu.
23
Dňa 25. júla 2017 KRS navrhla prezidentovi Poľskej republiky, aby tejto žiadosti vyhovel. Dňa 27. decembra 2021, teda o viac ako štyri roky neskôr, však tento prezident odmietol vymenovať sudcu P. R. na požadované miesto.
24
Okrem toho v decembri 2019 minister spravodlivosti predložil KRS návrh na povinný odchod sudcu P. R. do dôchodku, pričom KRS odmietla vyhovieť tomuto návrhu z dôvodu, že tento sudca nebol vyhlásený za nespôsobilého na výkon funkcie sudcu. Keďže v januári 2022 podal minister obrany podobnú žiadosť, KRS 12. júna 2023 odmietla prijať takéto opatrenie z dôvodu, že 24. apríla 2022 nadobudol účinnosť článok 233 zákona o obrane vlasti, ktorý umožňuje každému vojenskému sudcovi, ktorý bol oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, pokračovať vo výkone svojej funkcie.
25
Z rovnakého dôvodu predseda Wojskowy Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský vojenský súd mesta Varšava) oslobodil sudcu P. R. od povinností vyplývajúcich z profesionálnej vojenskej služby a ponechal ho vo funkcii na vnútroštátnom súde, kde opätovne zasadal od marca 2023.
26
Novelou zákona však Sejm Rzeczypospolitej Polskiej (Sejm Poľskej republiky) na jednej strane zmenil článok 233 zákona o obrane vlasti v tom zmysle, že možnosť vojenského funkcionára, ktorý pôsobí v oblasti spravodlivosti, zotrvať vo svojej funkcii po tom, ako bol oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, sa vzťahuje len na vojenských prokurátorov, a na druhej strane stanovil, že každý sudca, ktorý bol síce oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, ale zotrval vo funkcii ku dňu nadobudnutia účinnosti novely zákona, bude k tomuto poslednému uvedenému dátumu povinný odísť do dôchodku.
27
Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či po tejto legislatívnej zmene spĺňa kritériá „nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie.
28
V tejto súvislosti tvrdí, že ustanovenie, ktoré zrušilo možnosť sudcu vojenského súdu zotrvať vo funkcii po tom, čo bol oslobodený od povinností vyplývajúcich z profesionálnej vojenskej služby, pričom táto možnosť bola zachovaná pre vojenských prokurátorov nachádzajúcich sa v podobnej situácii, bolo prijaté bez naliehavého verejného záujmu alebo dokonca bez akéhokoľvek odôvodnenia a v rozpore s článkom 180 ods. 3 Ústavy, ktorý stanovuje predčasný odchod sudcu do dôchodku len v prípade choroby alebo zdravotného postihnutia, ktoré ho robí nespôsobilým na výkon jeho funkcie.
29
Toto opatrenie spočívajúce v povinnom odchode do predčasného dôchodku, ktoré sa týka sudcu P. R. v dôsledku novely zákona, má vplyv na nezávislosť a nestrannosť vnútroštátneho súdu, a teda na zákonnosť trestných stíhaní vedených proti P. B. a R. S., ako aj na rešpektovanie prezumpcie neviny, ktorú má zaručiť smernica 2016/343.
30
Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že ustanovenia článkov 10 a 13 novely zákona nesúvisia s tým, čo bolo pôvodným predmetom tohto zákona, ktorý nesúvisel s organizáciou súdnictva.
31
Ďalej uviedol, že vzhľadom na súčasné zloženie a judikatúru Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) nemožno vykonať žiadne preskúmanie ústavnosti týchto ustanovení a že nie je možné žiadne súdne preskúmanie, pokiaľ ide o opatrenie spočívajúce v povinnom odchode do dôchodku, ktoré sa týka sudcu P. R.
32
Napokon uvádza, že články 10 a 13 novely zákona sú v skutočnosti ustanoveniami ad hominem , ktoré sa týkajú len sudcu P. R. Zavedenie týchto ustanovení sa vysvetľuje vôľou poľskej vlády vylúčiť tohto sudcu z dôvodu jeho verejného postoja v prospech právneho štátu a jeho predchádzajúcich činností ako podpredsedu KRS v jej bývalom zložení. Sudca P. R. bol tak obeťou obťažovania tak zo strany verejných orgánov, ako aj médií blízkych tejto vláde. Boli sprístupnené nepravdivé informácie týkajúce sa jeho súkromného života a bez akéhokoľvek základu bolo proti nemu začaté trestné stíhanie. Navyše bol bezdôvodne odvolaný z funkcie predsedu Wojskowy Sąd Garnizonowy w Warszawie (Prvostupňový vojenský súd mesta Varšava) a bol vystavený mnohým tlakom, aby bol prinútený odísť do predčasného dôchodku.
33
V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či právo Únie bráni opatreniu spočívajúcemu v povinnom odchode do dôchodku, ktoré stanovuje novela zákona, keďže jednak sa toto opatrenie týka len jedného sudcu a netýka sa vojenských prokurátorov, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii ako tento sudca, a jednak je toto ustanovenie súčasťou zákona, ktorý sa netýka organizácie súdov. Ďalej uvedené opatrenie nie je odôvodnené žiadnym verejným záujmom a má naopak sankčnú povahu voči dotknutému sudcovi, ktorý je z dôvodu svojich činností zameraných na ochranu nezávislosti sudcov vystavený pomstychtivosti výkonnej moci. Napokon uvedenému sudcovi nie je k dispozícii nijaký opravný prostriedok, ktorým by mohol napadnúť svoj povinný odchod do predčasného dôchodku.
34
V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či mu právo Únie umožňuje dočasne pozastaviť uplatňovanie článkov 10 a 13 novely zákona, kým Súdny dvor neodpovie na jeho prejudiciálne otázky. V tejto súvislosti uvedený súd, ktorý poukazuje na to, že poľské právo nestanovuje mechanizmus umožňujúci pozastavenie uplatňovania týchto ustanovení, zastáva názor, že takéto opatrenie, ktoré by umožnilo sudcovi P. R. pokračovať vo výkone jeho súdnych funkcií až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora, je jediným opatrením, ktoré môže zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie.
35
V treťom a poslednom rade sa ten istý vnútroštátny súd pýta, či by v prípade, ak by Súdny dvor dospel k záveru, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni uplatneniu článku 13 novely zákona, bol povinný neuplatniť toto ustanovenie, a či by preto z toho vyplývalo, že sudca P. R. by nebol povinný odísť do dôchodku.
36
Za týchto podmienok Wojskowy Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský vojenský súd mesta Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa článok 19 ods. 1 druhý odsek [ZEÚ] a článok 47 [Charty] v spojení s ustanoveniami [smernice 2016/343] vykladať v tom zmysle, že bránia [takým vnútroštátnym ustanoveniam], akými sú články 10 a 13 [novely zákona], ktorými sa upravuje zo zákona povinný odchod sudcu rozhodujúceho o odvolaní do dôchodku v prípade, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia smernice [2016/343], v situácii, keď po prvé toto ustanovenie je sformulované tak, aby sa vzťahovalo len na jedného zo všetkých aktívnych sudcov, po druhé toto ustanovenie sa nevzťahuje na prokurátorov v podobnej situácii, aj keď podľa doterajšieho právneho stavu sa s prokurátormi a sudcami v situácii analogickej sudcovi rozhodujúcemu o odvolaní zaobchádzalo rovnako, po tretie zákon, v ktorom je toto ustanovenie zahrnuté, sa netýka organizácie súdov, ale úplne inej oblasti a jeho odôvodnenie nijako nevysvetľuje dôvody uplatnenia tohto ustanovenia, neodkazuje na žiadny dôležitý verejný záujem, ktorému by jeho uplatnenie malo slúžiť, a neodôvodňuje ani príčiny, pre ktoré je jeho uplatnenie primerané týmto cieľom, a po štvrté ani toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie vnútroštátneho práva nestanovuje možnosť tohto súdu alebo akéhokoľvek iného orgánu prejednať odvolanie alebo akýkoľvek iný právny prostriedok nápravy sudcu, na ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje, s cieľom overiť opodstatnenosť jeho povinného odchodu do dôchodku a zlučiteľnosť tohto ustanovenia s vnútroštátnymi ustanoveniami vyššej právnej sily alebo ustanoveniami práva Únie alebo medzinárodného práva?
2.
Je pre odpoveď na prvú otázku dôležitá okolnosť, že sudca, ktorého sa týka [článok 13 novely zákona], bol predtým v dôsledku svojich činností zameraných na ochranu nezávislosti súdov a nezávislosti sudcov vystavený represiám zo strany výkonnej moci, ktorá sa pokúsila o jeho odchod na povinný dôchodok na základe predtým platných ustanovení a uvedené ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté v dôsledku neúspechu týchto pokusov? Je pre túto odpoveď dôležitá okolnosť, že podľa názoru vnútroštátneho súdu toto ustanovenie neslúži na dosiahnutie žiadneho dôležitého verejného záujmu, ale má represívny charakter?
3.
Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, článok 47 Charty, článok 2 a článok 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj zásady prednosti práva Únie a účinného súdneho preskúmania vykladať vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. marca 2007, Unibet ( C‑432/05 , EU:C:2007:163 ), v tom zmysle, že súd, v rámci ktorého zasadá aj sudca uvedený v prvej a druhej otázke, je oprávnený z úradnej moci pozastaviť uplatňovanie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedeného v prvej otázke, ktoré upravuje jeho povinný odchod do dôchodku, a pokračovať v rozhodovaní v tomto a iných prípadoch, kým nedostane odpoveď od Súdneho dvora, pokiaľ uzná, že takáto odpoveď je potrebná na to, aby sa vec prejednávaná pred týmto súdom rozhodla v súlade s platnými ustanoveniami práva Únie?
4.
Majú sa ustanovenia a zásady uvedené v tretej otázke vykladať v tom zmysle, že ak Súdny dvor s prihliadnutím na okolnosti uvedené v druhej otázke odpovie kladne na prvú otázku, ustanovenie poľského práva upravujúce povinný odchod sudcu do dôchodku, uvedené v tejto poslednej otázke, nemožno uplatniť a sudca nie je povinný odísť do dôchodku, pokiaľ na to neexistuje iný právny základ?“
37
Vo veci C‑661/23 tento súd tiež rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa právo Únie – vrátane článku 2 [ZEÚ] a hodnoty právneho štátu v ňom vyjadrenej, ako aj článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 [Charty] – vykladať v tom zmysle, že bráni takým vnútroštátnym ustanoveniam, akými sú:
a)
článok 233 zákona o obrane vlasti v znení novely zákona, podľa ktorého bolo zrušené právo sudcu poľského vojenského súdu vykonávať funkciu sudcu na danom súde po jeho oslobodení od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby (aj z toho dôvodu, že bol uznaný za trvalo nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby), čo zahŕňa aj právo tohto sudcu zasadať v rozhodujúcom zložení tohto súdu vo veciach, ktoré mu boli pridelené pred nadobudnutím účinnosti týchto ustanovení;
b)
článok 13 [novely zákona], podľa ktorého nadobudnutím účinnosti ustanovení uvedených v písmene a) sudca poľského vojenského súdu, ktorý je z dôvodu vyššie uvedených okolností oslobodený od povinností vyplývajúcich z výkonu profesionálnej vojenskej služby, odchádza do povinného dôchodku zo zákona?
Je pre odpoveď na túto otázku dôležité, že adresátom ustanovenia uvedeného v prvej otázke písm. b) je bezprostredne a v budúcnosti bude len jeden sudca zasadajúci v zložení vnútroštátneho súdu (tzv. právo ad hominem ) a že zároveň vo vzťahu k vojenským prokurátorom zostáva zachované ich právo zostať vo funkcii vojenského prokurátora napriek tomu, že boli oslobodení od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby?
2.
Má sa právo Únie – vrátane ustanovení uvedených v prvej otázke – vykladať v tom zmysle, že odchod sudcu vnútroštátneho vojenského súdu na povinný dôchodok zo zákona na základe okolností uvedených v prvej otázke je neúčinný – v dôsledku čoho môže sudca naďalej zasadať v rozhodovacom zložení vnútroštátneho súdu a všetky štátne orgány vrátane orgánov súdu majú povinnosť umožniť mu zasadať v rámci tohto súdu podľa doterajších pravidiel?
3.
Má sa právo Únie – vrátane na jednej strane článku 2 ZEÚ a hodnoty právneho štátu v ňom vyjadrenej, článku 4 ods. 3 ZEÚ a zásady lojálnej spolupráce v ňom vyjadrenej, článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, ako aj zásady efektivity a zásady prednosti práva Únie a na druhej strane článku 2 ZEÚ a hodnoty demokracie v ňom vyjadrenej, článku 4 ods. 2 ZEÚ a zásady deľby moci – vykladať v tom zmysle, že právomoc alebo dokonca povinnosť vnútroštátneho súdu pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vrátane ustanovení s právnou silou zákona, vyplýva priamo z práva Únie?
Je pre odpoveď na túto otázku dôležité, že vnútroštátne právo nestanovuje možnosť vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení a že rozhodnutie o takomto pozastavení do času, kým vnútroštátny súd nezohľadní prvky výkladu práva Únie obsiahnuté v odpovedi na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, je na základe okolností v konaní vo veci samej nevyhnutné?“
Konanie na Súdnom dvore
O spojení vecí
38
Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 6. decembra 2023 boli veci C‑646/23 a C‑661/23 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
O návrhoch na uplatnenie skráteného prejudiciálneho konania
39
Vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby o týchto návrhoch na začatie prejudiciálneho konania rozhodol v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
40
Na podporu týchto návrhov v podstate uviedol, že prejudiciálne otázky sa týkajú základného práva na účinnú súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom a že rovnako podstatné úvahy odôvodňujú rýchlu odpoveď Súdneho dvora.
41
Podľa článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku môže predseda Súdneho dvora na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní odchylne od ustanovení uvedeného rokovacieho poriadku.
42
Uznesením z 30. januára 2024, Lita ( C‑646/23 a C‑661/23 , EU:C:2024:107 ), predseda Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálnej advokátky rozhodol, že návrhy na prejednanie týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania v skrátenom konaní treba zamietnuť jednak z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava stanovujúca automatický odchod do dôchodku, t. j. 15. novembra 2023, v prípade sudcu vojenského súdu, ktorý bol vyhlásený za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby, sa týka len jedného vojenského sudcu, a nie významného počtu sudcov, takže uplatnenie tejto právnej úpravy nemohlo spochybniť systematické fungovanie poľského súdneho poriadku, a jednak z dôvodu, že uplatnenie skráteného konania by neumožnilo Súdnemu dvoru vydať rozhodnutie v lehote, ktorá by vnútroštátnemu súdu umožnila rozhodnúť spory vo veciach samých pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy.
O vývoji nasledujúcom po podaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania
43
Listom z 19. apríla 2024 vnútroštátny súd uviedol, že sudca P. R. podal na Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum, Poľsko) návrh na určenie existencie svojho pracovného pomeru a že v nadväznosti na predbežné opatrenia prijaté týmto súdom mu predseda Wojskowy Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský vojenský súd mesta Varšava) dočasne obnovil je sudcovskú funkciu.
44
V odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie však vnútroštátny súd spresnil, že v rámci konania o posúdení existencie pracovného pomeru sudcu P. R. Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum) nemôže ani rozhodnúť o platnosti článkov 10 a 13 novely zákona, ani spochybniť účinky, ktoré už tieto ustanovenia vyvolávajú.
45
Dňa 29. januára 2025 vnútroštátny súd zaslal Súdnemu dvoru uznesenie zo 7. januára 2025, ktorým Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum) prerušil konanie, ktoré pred ním prebieha, až do rozhodnutia Súdneho dvora.
O právomoci Súdneho dvora
46
Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry samotnému Súdnemu dvoru prináleží preskúmať podmienky, za akých sa naň vnútroštátny súd obrátil, s cieľom preveriť svoju právomoc alebo prípustnosť návrhu, ktorý mu bol predložený (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 29 , ako aj citovaná judikatúra).
47
Prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkami 2 a 4 ZEÚ, ako aj so smernicou 2016/343, a zároveň aj výkladu článku 47 Charty.
48
V prvom rade, pokiaľ ide o článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, toto ustanovenie sa má z vecného hľadiska uplatniť na každého sudcu alebo vnútroštátny súd, ktorý môže rozhodovať v otázkach týkajúcich sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , body 32 až 40 ; z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 34 , a z 25. februára 2025, Sąd Rejonowy w Białymstoku a Adoreikė, C‑146/23 a C‑374/23 , EU:C:2025:109 , bod 34 , ako aj citovanú judikatúru).
49
Z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, potvrdených vysvetleniami poskytnutými poľskou vládou v jej písomných pripomienkach, pritom vyplýva, že v prejednávanej veci ide o prípad vnútroštátneho súdu, ktorý môže byť ako vojenský súd vyzvaný, aby rozhodol o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie.
50
V druhom rade, pokiaľ ide o článok 47 Charty, z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor podať výklad práva Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré boli zverené Únii [rozsudok zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra].
51
Článok 51 ods. 1 Charty pritom stanovuje, že jej ustanovenia sú určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto posledné uvedené ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu), C‑197/23 , EU:C:2024:956 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra].
52
V prejednávanej veci vnútroštátny súd neposkytol informáciu, z ktorej by vyplývalo, že sa spory vo veciach samých týkali výkladu alebo uplatňovania pravidla práva Únie, ktoré sa vykonáva na vnútroštátnej úrovni. Hoci totiž prvá otázka vo veci C‑646/23 odkazuje na smernicu 2016/343, táto otázka nie je položená vo vzťahu k ustanoveniam tejto smernice a vnútroštátny súd neposkytuje žiadne vysvetlenie, pokiaľ ide o súvislosť existujúcu medzi uvedenou smernicou a touto vecou [pozri analogicky rozsudok zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 39 ].
53
V súlade s článkom 51 ods. 1 Charty sa preto článok 47 Charty ako taký neuplatňuje v uvedených veciach.
54
Keďže však článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, toto posledné uvedené ustanovenie sa musí na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ náležite zohľadniť [pozri v tomto zmysle rozsudky 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 143 , a z 25. februára 2025, Sąd Rejonowy w Białymstoku a Adoreikė, C‑146/23 a C‑374/23 , EU:C:2025:109 , bod 43 , ako aj citovanú judikatúru].
55
Súdny dvor má preto právomoc odpovedať na otázky, ktoré položil vnútroštátny súd.
O prejudiciálnych otázkach
O prvých dvoch otázkach vo veci C‑646/23 a prvej otázke vo veci C‑661/23
56
Svojimi prvými dvoma otázkami vo veci C‑646/23 a prvou otázkou vo veci C‑661/23, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy, pokiaľ ide o vojenského sudcu vyhláseného za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby, a to za okolností, keď po prvé uvedená právna úprava nevysvetľuje dôvody, ktoré odôvodňujú zavedenie jej ustanovení, ani neuvádza žiadny verejný záujem, ktorému by tieto ustanovenia zodpovedali, po druhé tá istá právna úprava sa neuplatňuje na vojenských prokurátorov vyhlásených za nespôsobilých na výkon profesionálnej vojenskej služby, hoci tieto dve kategórie funkcionárov pôsobiacich v oblasti spravodlivosti predtým podliehali rovnakým pravidlám, a v skutočnosti sa vzťahuje len na jediného sudcu, pričom je súčasťou série opatrení prijatých voči tomuto sudcovi, ktoré majú sankčnú povahu, a po tretie uvedený sudca nemá k dispozícii nijaký súdny prostriedok nápravy na účely napadnutia opatrenia o povinnom odchode do predčasného dôchodku, ktoré sa naňho takto vzťahuje.
57
Na účely odpovede na tieto otázky treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu.
58
Zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje tento článok, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá bola zakotvená najmä v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorému zodpovedá článok 47 druhý odsek Charty.
59
Navyše v rozsahu, v akom Charta stanovuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú koherenciu medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP, a to bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie. Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ) článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý podáva v prejednávaných veciach, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nie je v rozpore s úrovňou zaručenou článkom 6 ods. 1 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri analogicky rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU , EU:C:2016:84 , body 47 a 77 ; z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 , EU:C:2024:594 , bod 46 , ako aj zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 64 a citovanú judikatúru].
60
V druhom rade, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, na zabezpečenie toho, aby takýto súd bol schopný zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, ktorá sa vyžaduje podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je prvoradé zachovanie jeho nezávislosti a nestrannosti, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami súvisiacimi so základným právom na účinný prostriedok nápravy uvádza prístup k „nezávislému“ súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 41 , a zo 7. septembra 2023, Asociažia Forumul Judecătorilor din România, C‑216/21 , EU:C:2023:628 , bod 61 , ako aj citovanú judikatúru).
61
Táto požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré majú zásadný význam ako záruky ochrany všetkých práv vyplývajúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci z práva Únie a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , body 48 a 63 , ako aj zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 66 a citovanú judikatúru].
62
Súdny dvor tak rozhodol, že tieto záruky stanovujú ako požiadavku existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre predpojatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti účastníkov konania, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 66 , a z 13. januára 2022, Minister Sprawiedliwości, C‑55/20 , EU:C:2022:6 , bod 65 , ako aj citovaná judikatúra].
63
Okrem toho, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, nevyhnutná sloboda sudcov vo vzťahu k akýmkoľvek vonkajším zásahom alebo tlakom si vyžaduje určité vlastné záruky ochrany tých osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, ako je ich neodvolateľnosť [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 64 , ako aj citovaná judikatúra, a z 13. januára 2022, Minister Sprawiedliwości, C‑55/20 , EU:C:2022:6 , bod 66 , ako aj citovaná judikatúra].
64
Zásada neodvolateľnosti, ktorej zásadný význam Súdny dvor opakovane zdôraznil, najmä vyžaduje, aby sudcovia mohli zotrvať vo funkcii až do dovŕšenia veku povinného odchodu do dôchodku alebo do skončenia ich funkčného obdobia, ak je toto funkčné obdobie časovo obmedzené. Táto zásada môže bez toho, aby mala absolútny charakter, podliehať výnimkám len za predpokladu, že na to existujú oprávnené a presvedčivé dôvody a pri dodržaní zásady proporcionality. Z tohto dôvodu je všeobecne prípustné, že sudcovia môžu byť prostredníctvom príslušných postupov odvolaní, ak nie sú spôsobilí pokračovať v plnení svojich povinností z dôvodu nespôsobilosti alebo vážneho pochybenia [rozsudky z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 76 ; z 5. novembra 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov), C‑192/18 , EU:C:2019:924 , bod 113 , a zo 17. mája 2024, NADA a i., C‑115/22 , EU:C:2024:384 , bod 43 , ako aj citovaná judikatúra].
65
Záruka neodvolateľnosti členov súdu tak vyžaduje, aby prípady odvolávania jeho členov boli upravené osobitným právnym predpisom prostredníctvom výslovných právnych ustanovení, ktoré poskytujú záruky presahujúce záruky stanovené všeobecnými pravidlami správneho práva a pracovného práva, ktoré sa uplatnia v prípade odvolania zneužívajúcim spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2024, NADA a i., C‑115/22 , EU:C:2024:384 , bod 44 a citovanú judikatúru).
66
V treťom rade z judikatúry vyplýva, že členský štát nemôže zmeniť svoju právnu úpravu tak, aby to viedlo k zníženiu ochrany hodnoty právneho štátu, ktorá je konkretizovaná najmä v článku 19 ZEÚ. Členské štáty sú teda povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska tejto hodnoty k znižovaniu úrovne ich právnej úpravy v oblasti organizácie súdnictva, tým, že sa zdržia prijímania pravidiel, ktoré by ohrozili nezávislosť sudcov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19 , EU:C:2021:311 , body 63 a 64 , ako aj zo 7. septembra 2023, Asociažia Forumul Judecătorilor din România, C‑216/21 , EU:C:2023:628 , bod 69 a citovanú judikatúru).
67
V tomto kontexte Súdny dvor už v podstate rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnym ustanoveniam týkajúcim sa organizácie súdnictva, ktoré môžu v dotknutom členskom štáte predstavovať znižovanie úrovne ochrany hodnoty právneho štátu, najmä záruk nezávislosti sudcov (rozsudok z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19 , EU:C:2021:311 , bod 65 a citovaná judikatúra).
68
V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veciach samých a ktorá upravuje situáciu vojenského sudcu vyhláseného za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby, prešla viacerými po sebe nasledujúcimi zmenami.
69
Najprv podľa článku 35 ods. 4 zákona o vojenských súdoch sa vojenský sudca, ktorý sa nachádza v takejto situácii, mohol obrátiť na KRS, aby navrhla prezidentovi Poľskej republiky jeho vymenovanie do rovnocennej funkcie na všeobecnom súde, pričom prezident mal teda diskrečnú právomoc vykonať takéto vymenovanie.
70
Následne poľský zákonodarca zaviedol do článku 233 zákona o obrane vlasti, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 2022, pravidlo, podľa ktorého sudca alebo vojenský prokurátor oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby zostal zo zákona vo funkcii, ktorú vykonával.
71
Napokon bolo toto pravidlo zachovania funkcie v prípade vojenských sudcov zrušené zmenou článku 233 zákona o obrane vlasti vykonanou článkom 10 novely zákona. Z vysvetlení poskytnutých poľskou vládou v jej písomných pripomienkach vyplýva, že táto zmena viedla k návratu k právnemu stavu pred nadobudnutím účinnosti zákona o obrane vlasti, v dôsledku čoho vojenskí sudcovia, ktorí boli oslobodení od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby, môžu v zásade opäť požiadať o vymenovanie prezidentom Poľskej republiky na návrh KRS do rovnocennej funkcie na všeobecnom súde na základe článku 35 ods. 4 zákona o vojenských súdoch. Podľa článku 13 novely zákona sa však z tejto zásady ustanovuje výnimka pre vojenských sudcov, ktorí boli oslobodení od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, teda pred 15. novembrom 2023, ale ktorí zostali vo funkcii vojenských sudcov v súlade s článkom 233 zákona o obrane vlasti. Podľa tohto článku 13 boli dotknutí sudcovia povinní odísť do dôchodku odo dňa nadobudnutia účinnosti novely zákona.
72
Práve vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či táto vnútroštátna právna úprava, ktorá za okolností pripomenutých v predchádzajúcom bode zaviedla opatrenie povinného odchodu do predčasného dôchodku, pokiaľ ide o vojenských sudcov oslobodených od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby, porušuje požiadavky vyplývajúce zo zásady nezávislosti sudcov, ako vyplýva z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ. Treba totiž pripomenúť, že článok 267 ZFEÚ neumožňuje Súdnemu dvoru uplatniť právne normy Únie na konkrétny prípad, ale iba vyjadriť sa k výkladu Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie. V súlade s ustálenou judikatúrou však Súdny dvor môže v rámci súdnej spolupráce stanovenej v tomto článku 267 ZFEÚ na základe okolností uvedených v spise, ktorý má k dispozícii, poskytnúť vnútroštátnemu súdu výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd užitočné pri posudzovaní účinkov daného ustanovenia tohto práva (rozsudok zo 17. októbra 2024, NFŠ, C‑28/23 , EU:C:2024:893 , bod 39 a citovaná judikatúra).
73
Po prvé z návrhov na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok poľskej vlády vyplýva, že najmä v prípravných prácach na novele zákona nemožno nájsť nijaký dôvod, ktorý by odôvodňoval vnútroštátnu právnu úpravu stanovujúcu povinný odchod do predčasného dôchodku k 15. novembru 2023, pokiaľ ide o vojenských sudcov, ktorí napriek tomu, že boli oslobodení od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby, boli ponechaní vo svojich funkciách vojenských sudcov. Okrem toho sa zdá, že tento zákon sa uplatňuje len na vojenských sudcov, a nie na vojenských prokurátorov, pričom na tieto dve kategórie funkcionárov pôsobiacich v oblasti spravodlivosti sa predtým vzťahovali rovnaké pravidlá zotrvania v službe po tom, ako boli oslobodení od povinností vyplývajúcich z ich profesionálnej vojenskej služby. Z toho tiež vyplýva, že poľský zákonodarca neodôvodnil toto rozdielne zaobchádzanie z hľadiska existencie objektívneho rozdielu v situácii týchto dvoch kategórií funkcionárov pôsobiacich v oblasti spravodlivosti vo vzťahu k predmetu uvedenej právnej úpravy. Za týchto podmienok a s výhradou overení prislúchajúcich vnútroštátnemu súdu sa zdá, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veciach samých, porušuje požiadavku pripomenutú v bode 64 tohto rozsudku, podľa ktorej výnimky zo zásady neodvolateľnosti sudcov musia byť odôvodnené oprávnenými a presvedčivými dôvodmi.
74
Po druhé podľa údajov uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania a potvrdených poľskou vládou v jej písomných pripomienkach na jednej strane je novela zákona výsledkom parlamentnej novely bez toho, aby bolo možné preukázať akúkoľvek súvislosť medzi touto novelou týkajúcou sa vojenských súdov a predmetom pôvodného návrhu zákona. Na druhej strane článok 13 tohto zákona sa v skutočnosti týkal len sudcu P. R. Len tento sudca sa totiž nachádzal v situácii vojenského sudcu, ktorý k 15. novembru 2023 zostal vo funkcii na vojenskom súde po tom, ako bol oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby. V tomto prípade sa uvedená právna úprava, hoci má formu všeobecne záväzného predpisu, v skutočnosti považuje za individuálne opatrenie.
75
V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva v súlade so svojou ustálenou judikatúrou najmä v bodoch 59 a 115 až 117 rozsudku z 23. júna 2016, Baka v. Maďarsko (CE:ECHR:2016:0623JUD002026112), v podstate zdôraznil, že zásah do výkonu práva musí byť v zásade založený na všeobecne uplatniteľnom nástroji.
76
Po tretie tak z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z písomných pripomienok poľskej vlády vyplýva, že opatrenie spočívajúce v predčasnom odchode sudcu P. R. do dôchodku bolo prijaté nie z dôvodu nespôsobilosti tohto sudcu pokračovať vo výkone funkcie v dôsledku nespôsobilosti alebo vážneho porušenia jeho povinností, ale z dôvodu kritiky, ktorú tento sudca verejne vyjadril v súvislosti s reformou súdnictva v Poľsku. Ako uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, vývoj služobného postupu a postavenia toho istého sudcu, ktorý je zhrnutý v bodoch 22 až 26 tohto rozsudku, navyše potvrdzujú existenciu príčinnej súvislosti medzi výkonom jeho slobody prejavu v otázkach týkajúcich sa reforiem poľského súdneho systému na jednej strane a opatrením spočívajúcim v povinnom odchode do predčasného dôchodku, ktoré bolo voči nemu uplatnené na základe článku 13 novely zákona, na druhej strane. S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa preto zdá, že toto opatrenie je súčasťou súboru opatrení, ktoré boli prijaté voči tomuto sudcovi a ktoré majú sankčnú povahu.
77
Po štvrté z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že zatiaľ čo článok 73 ods. 2 a 3 zákona o všeobecných súdoch stanovuje, že proti rozhodnutiu o povinnom odchode sudcu do predčasného dôchodku z dôvodu, že nie je schopný plniť svoje funkcie, možno podať opravný prostriedok, novela zákona nestanovila žiadny opravný prostriedok pre sudcu, voči ktorému bolo prijaté opatrenie o povinnom odchode do predčasného dôchodku podľa článku 13 tohto zákona, ktoré bolo odôvodnené nie jeho nespôsobilosťou na výkon funkcie sudcu, ale jeho nespôsobilosťou na výkon profesionálnej vojenskej služby. S výhradou overení, ktorých vykonanie prináleží vnútroštátnemu súdu, sa nezdá, že by toto posúdenie bolo v rozpore s okolnosťou, že sudca P. R. mohol podať na Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum) žalobu o určenie existencie jeho pracovného pomeru. Ako totiž vyplýva z bodu 44 tohto rozsudku, v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú mu adresoval Súdny dvor, vnútroštátny súd spresnil, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru sudcu P. R., malo obmedzený rozsah, pretože neviedlo ani k retroaktívnemu zrušeniu účinkov, ktoré už vyvolalo opatrenie o povinnom odchode do predčasného dôchodku podľa článku 13 novely zákona, ani k obnoveniu funkcie tohto sudcu v rámci súdu, na ktorom vykonával svoju funkciu.
78
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vyplýva, že sudcovia majú právo na ochranu pred svojvôľou a že iba preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní nezávislým súdnym orgánom môže zabezpečiť účinnosť tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 24. októbra 2023, Pająk a i. v. Poľsko, CE:ECHR:2023:1024JUD002522618, bod 194, ako aj citovanú judikatúru).
79
Po piate ustanovenia článkov 10 a 13 novely zákona tým, že zrušili právo vojenského sudcu, ktorý bol oslobodený od povinností vyplývajúcich z jeho profesionálnej vojenskej služby, zostať vo funkcii na vojenskom súde, do ktorej bol vymenovaný, a tým, že k 15. novembru 2023 uložili povinnosť odchodu do predčasného dôchodku v prípade vojenského sudcu, ktorý takto zostával vo funkcii na základe zákona, môžu – s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu – viesť k zníženiu úrovne poľskej právnej úpravy v oblasti organizácie súdnictva, čo je v rozpore so zásadou zachovania úrovne pripomenutou v bodoch 66 a 67 tohto rozsudku.
80
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvé dve otázky vo veci C‑646/23 a na prvú otázku vo veci C‑661/23 odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy, pokiaľ ide o vojenského sudcu vyhláseného za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby, a to za okolností, keď po prvé uvedená právna úprava nevysvetľuje dôvody, ktoré odôvodňujú zavedenie jej ustanovení, ani neuvádza žiadny verejný záujem, ktorému by tieto ustanovenia zodpovedali, po druhé tá istá právna úprava sa neuplatňuje na vojenských prokurátorov vyhlásených za nespôsobilých na výkon profesionálnej vojenskej služby, hoci tieto dve kategórie funkcionárov pôsobiacich v oblasti spravodlivosti predtým podliehali rovnakým pravidlám, a v skutočnosti sa vzťahuje len na jediného sudcu, pričom je súčasťou série opatrení prijatých voči tomuto sudcovi, ktoré majú sankčnú povahu, a po tretie uvedený sudca nemá k dispozícii nijaký súdny prostriedok nápravy na účely napadnutia opatrenia o povinnom odchode do predčasného dôchodku, ktoré sa naňho takto vzťahuje.
O druhej otázke vo veci C‑661/23 a štvrtej otázke vo veci C‑646/23
81
Svojou druhou otázkou vo veci C‑661/23 a štvrtou otázkou vo veci C‑646/23 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a zásada prednosti práva Únie majú vykladať v tom zmysle, že ukladajú vnútroštátnemu súdu a akémukoľvek inému orgánu dotknutého členského štátu povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje povinný odchod sudcu do predčasného dôchodku, ak bola táto právna úprava prijatá v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, a či z toho vyplýva, že sudcovi, ktorý povinne odišiel do dôchodku na základe uvedenej právnej úpravy, musí byť obnovená jeho funkcia.
82
S cieľom odpovedať na tieto otázky treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada prednosti práva Únie zakotvuje prednostné postavenie tohto práva pred právom členských štátov. Táto zásada preto ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať vplyv na účinok priznaný týmto rôznym normám na území uvedených štátov [rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , body 157 a 158 , a zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 88 , ako aj citovaná judikatúra].
83
Uvedená zásada tak najmä vyžaduje, aby každý vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, zabezpečil plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77 , EU:C:1978:49 , bod 24 ; z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 58 , a zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 89 , ako aj citovaná judikatúra].
84
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladaný s prihliadnutím na článok 47 Charty, ktorý ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená s nijakou podmienkou, najmä pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť súdov, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie, a o požiadavku, aby tieto súdy boli zriadené zákonom, má takýto priamy účinok, ktorý znamená, že sa neuplatní akékoľvek ustanovenie, vnútroštátna judikatúra alebo prax, ktoré sú v rozpore s týmito ustanoveniami práva Únie, ako ich vykladá Súdny dvor [rozsudok zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 90 , ako aj citovaná judikatúra].
85
Súdny dvor v kontexte opatrenia o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ktoré bolo prijaté disciplinárnym orgánom v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, rozhodol, že vnútroštátny súd má na účely splnenia najmä povinností, ktoré boli pripomenuté v bodoch 82 až 84 tohto rozsudku, povinnosť neuplatniť toto opatrenie, ak je to vzhľadom na dotknutú procesnú situáciu nevyhnutné na zabezpečenie prednosti práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, YP a i. (Zbavenie imunity a pozastavenie výkonu funkcie), C‑615/20 a C‑671/20 , EU:C:2023:562 , bod 65 , ako aj citovanú judikatúru].
86
Tento výklad sa uplatňuje aj v porovnateľnom kontexte konaní vo veciach samých, ktorý sa vyznačuje prijatím právnej úpravy stanovujúcej povinný odchod sudcu do predčasného dôchodku v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.
87
Vzhľadom na to, že konečné posúdenie skutkového stavu, ako aj uplatnenie a výklad vnútroštátneho práva prináleží v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátnemu súdu, vnútroštátnemu súdu tiež prináleží, aby určil konkrétne dôsledky, ktoré v konaniach vo veciach samých vyplývajú zo zásady uvedenej v predchádzajúcom bode. Ako však bolo pripomenuté v bode 72 tohto rozsudku, Súdny dvor môže na základe skutočností uvedených v spise, ktorý má k dispozícii, poskytnúť vnútroštátnemu súdu výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd na tento účel užitočné.
88
V tejto súvislosti z odpovede na prvé dve otázky vo veci C‑646/23 a na prvú otázku vo veci C‑661/23 vyplýva, že prednosť, ako aj priamy účinok článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ znamenajú, že vnútroštátny súd neuplatní vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá v rozpore s uvedeným ustanovením stanovuje povinnosť odchodu do predčasného dôchodku v prípade samosudcu, ktorý v ňom zasadá. Tento súd musí mať tiež možnosť v tom istom zložení pokračovať v preskúmavaní konaní, ktoré mu boli predložené ku dňu povinného odchodu tohto sudcu do dôchodku, takže tomuto sudcovi musí byť preto obnovená funkcia, pričom súdne orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť rozhodovacie zloženia vnútroštátneho súdu, sú povinné zabezpečiť toto obnovenie funkcie [pozri analogicky rozsudky z 13. júla 2023, YP a i. (Zbavenie imunity a pozastavenie výkonu funkcie sudcu), C‑615/20 a C‑671/20 , EU:C:2023:562 , bod 72 , a zo 6. marca 2025, D. K. (Vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veciach, ktoré mu boli pridelené), C‑647/21 a C‑648/21 , EU:C:2025:143 , bod 95 , ako aj citovanú judikatúru].
89
Na druhú otázku vo veci C‑661/23 a na štvrtú otázku vo veci C‑646/23 treba preto odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a zásada prednosti práva Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu a akémukoľvek inému orgánu dotknutého členského štátu ukladajú povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje povinný odchod sudcu do predčasného dôchodku, ak bola táto právna úprava prijatá v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, čo znamená, že sudcovi, ktorý povinne odišiel do dôchodku na základe uvedenej právnej úpravy, musí byť obnovená jeho funkcia. Súdne orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zloženie rozhodovacích zložení, sú povinné zabezpečiť toto obnovenie funkcie.
O tretích otázkach vo veciach C‑646/23 a C‑661/23
90
Svojimi tretími otázkami vo veciach C‑646/23 a C‑661/23 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhodne prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je oprávnený dočasne pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku v prípade samosudcu, ktorý v ňom zasadá, a to až do vyhlásenia svojho rozhodnutia prijatého v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora, aj keď podľa vnútroštátneho práva nemá právomoc nariadiť takéto pozastavenie uplatňovania. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či takéto pozastavenie znamená, že uvedenému sudcovi musí byť umožnené pokračovať v preskúmavaní ostatných vecí, ktoré mu boli predložené ku dňu nadobudnutia účinnosti opatrenia o jeho povinnom odchode do predčasného dôchodku.
91
Podľa ustálenej judikatúry plná účinnosť práva Únie vyžaduje, aby súd rozhodujúci o spore, ktorý sa spravuje týmto právom, mohol nariadiť predbežné opatrenia umožňujúce zaručiť plnú účinnosť súdneho rozhodnutia, ktoré má byť vydané v súvislosti s existenciou práv uplatňovaných na základe tohto práva. Ak by totiž vnútroštátny súd, ktorý prerušil konanie až dovtedy, kým Súdny dvor neodpovie na jeho prejudiciálnu otázku, nemohol nariadiť predbežné opatrenia platné až do vydania jeho rozhodnutia v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora, potrebný účinok systému zavedeného v článku 267 ZFEÚ by bol oslabený. Efektivita tohto systému by bola ohrozená aj vtedy, ak by právna sila, ktorá sa prisudzuje takýmto predbežným opatreniam, mohla byť porušená, predovšetkým zo strany verejného orgánu patriaceho do členského štátu, v ktorom boli uvedené opatrenia nariadené [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19 , EU:C:2021:798 , bod 142 a citovaná judikatúra].
92
Súdny dvor okrem toho spresnil, že vnútroštátny súd musí v prípade potreby vylúčiť uplatnenie pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré by bránili tejto právomoci nariadiť predbežné opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 1990, Factortame a i., C‑213/89 , EU:C:1990:257 , bod 21 , a uznesenie predsedu Súdneho dvora z 25. februára 2021, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21 , EU:C:2021:149 , bod 32 , ako aj citovanú judikatúru).
93
Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd musí mať možnosť pozastaviť uplatňovanie ustanovení novely zákona, ktoré mu automaticky ukladajú dôchodkové opatrenie, až kým nerozhodne v trestných konaniach vo veciach samých v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora. Toto dočasné pozastavenie uplatňovania tejto právnej úpravy, a teda aj opatrenia o povinnom odchode do predčasného dôchodku v prípade samosudcu, ktorý zasadá v tomto vnútroštátnom súde, tiež znamená, že tento súd nemôže byť vylúčený z rozhodovania v iných veciach, ktoré mu boli predložené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto opatrenia, z dôvodov spojených s jeho uplatňovaním, takže musí mať možnosť pokračovať v preskúmavaní týchto vecí prinajmenšom počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje uvedené dočasné pozastavenie.
94
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretie otázky vo veciach C‑646/23 a C‑661/23 odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhodne prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je oprávnený dočasne pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku v prípade samosudcu, ktorý v ňom zasadá, a to až do vyhlásenia svojho rozhodnutia prijatého v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora, aj keď podľa vnútroštátneho práva nemá právomoc nariadiť takéto pozastavenie uplatňovania. Toto dočasné pozastavenie znamená, že sudca dotknutý opatrením o povinnom odchode do dôchodku musí mať možnosť pokračovať v preskúmavaní iných vecí, ktoré mu boli predložené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto opatrenia.
O trovách
95
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1.
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy, pokiaľ ide o vojenského sudcu vyhláseného za nespôsobilého na výkon profesionálnej vojenskej služby, a to za okolností, keď po prvé uvedená právna úprava nevysvetľuje dôvody, ktoré odôvodňujú zavedenie jej ustanovení, ani neuvádza žiadny verejný záujem, ktorému by tieto ustanovenia zodpovedali, po druhé tá istá právna úprava sa neuplatňuje na vojenských prokurátorov vyhlásených za nespôsobilých na výkon profesionálnej vojenskej služby, hoci tieto dve kategórie funkcionárov pôsobiacich v oblasti spravodlivosti predtým podliehali rovnakým pravidlám, a v skutočnosti sa vzťahuje len na jediného sudcu, pričom je súčasťou série opatrení prijatých voči tomuto sudcovi, ktoré majú sankčnú povahu, a po tretie uvedený sudca nemá k dispozícii nijaký súdny prostriedok nápravy na účely napadnutia opatrenia o povinnom odchode do predčasného dôchodku, ktoré sa naňho takto vzťahuje.
2.
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a zásada prednosti práva Únie
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
vnútroštátnemu súdu a akémukoľvek inému orgánu dotknutého členského štátu ukladajú povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá stanovuje povinný odchod sudcu do predčasného dôchodku, ak bola táto právna úprava prijatá v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, čo znamená, že sudcovi, ktorý povinne odišiel do dôchodku na základe uvedenej právnej úpravy, musí byť obnovená jeho funkcia. Súdne orgány, ktoré majú právomoc určiť a zmeniť zloženie rozhodovacích zložení, sú povinné zabezpečiť toto obnovenie funkcie.
3.
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vnútroštátny súd, ktorý rozhodne prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, je oprávnený dočasne pozastaviť uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje povinný odchod do predčasného dôchodku v prípade samosudcu, ktorý v ňom zasadá, a to až do vyhlásenia svojho rozhodnutia prijatého v nadväznosti na odpoveď Súdneho dvora, aj keď podľa vnútroštátneho práva nemá právomoc nariadiť takéto pozastavenie uplatňovania. Toto dočasné pozastavenie znamená, že sudca dotknutý opatrením o povinnom odchode do dôchodku musí mať možnosť pokračovať v preskúmavaní iných vecí, ktoré mu boli predložené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto opatrenia.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: poľština.
( i ) Názvy prejednávaných vecí sú fiktívne. Nezodpovedajú skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov týchto konaní.