C-672/23

Electricity & Water Authority of the Government of Bahrain,

GCC Interconnection Authority,

Kuwait Ministry of Electricity and Water,

Oman Electricity Transmission Company SAOC

proti

Prysmian Netherlands BV,

ABB Holdings BV,

ABB AB,

ABB Ltd,

Nexans Nederland BV,

Nexans Cabling Solutions BV,

Nexans Participations SA,

DS Smith Italy BV,

DS Smith plc,

DS Smith Packaging Italia SpA,

DS Smith Holding Italia SpA,

Toscana Ondulati SpA

proti

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. januára 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Electricity & Water Authority of the Government of Bahrain, GCC Interconnection Authority, Kuwait Ministry of Electricity and Water a Oman Electricity Transmission Company SAOC, v zastúpení: J.W. de Jong, advocaat,

–

ABB BV, ABB Holdings BV, ABB AB, ABB Ltd, v zastúpení: W. Knibbeler, M. H.J. M. Immerzeel, E. Di Pangrazio, A. Schurink a M. Sinninghe Damsté, advocaten,

–

Nexans Nederland BV, Nexans Cabling Solutions BV, Nexans Participations SA, Nexans SA a Nexans France SAS, v zastúpení: H. M. Cornelissen, A. Knigge a R. van Dijken, advocaten,

–

Smurfit Kappa Europe BV, Smurfit International BV a Smurfit Kappa Italia SpA, v zastúpení: O. W. Brouwer, E. Di Pangrazio, A. Schurink a M. Sinninghe Damsté, advocaten,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 8 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi spoločnosťami, ktorých účastníkmi sú na jednej strane Electricity & Water Authority of the Government of Bahrain, GCC Interconnection Authority, Kuwait Ministry of Electricity and Water a Oman Electricity Transmission Company SAOC (tieto štyri podniky ďalej len spoločne „EWAGB a i.“), a Prysmian Netherlands BV, Draka Holdings BV, Prysmian Cavi e Sistemi Srl, Pirelli & C. Spa, Prysmian SpA, The Goldman Sachs group Inc., ABB BV, ABB Holdings BV, ABB AB, ABB Ltd., Nexans Nederland BV, Nexans Cabling Solutions BV, Nexans Participations SA, Nexans SA a Nexans France SAS (týchto pätnásť spoločností ďalej len spoločne „Draka a i.“), a na druhej strane Smurfit Kappa Europe BV, Smurfit International BV, Smurfit Kappa Italia SpA, DS Smith Italy BV, DS Smith plc, DS Smith Packaging Italia SpA, DS Smith Holding Italia SpA a Toscana Ondulati SpA (tých osem spoločností ďalej len spoločne „Smurfit Kappa a i.“) a Unilever Europe BV, Unilever Supply Chain Company AG a Unilever Italy Holdings Srl (tieto tri spoločnosti ďalej spoločne len „Unilever a i.“) vo veci určenia miestne príslušného súdu na prejednanie a rozhodnutie o žalobách smerujúcich k založeniu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločností Draka a i. a Smurfit Kappa a i. a k ich zaviazaniu na náhradu škody vyplývajúcej z porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 ( Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3 ; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“).

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.

…

(21)

V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.“

4

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

7

Oddiel 2 tejto kapitoly II s názvom „Osobitná právomoc“ obsahuje článok 8 bod 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

1.

ak ide o jedného z viacerých žalovaných, na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.“

ústredie alebo

c)

hlavné miesto podnikateľskej činnosti.“

Smernica 2014/104/EÚ

9

Podľa odôvodnenia 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ):

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

2.

‚porušiteľ‘ je podnik alebo združenie podnikov, ktoré sa dopustili porušenia práva hospodárskej súťaže;

3.

‚vnútroštátne právo hospodárskej súťaže‘ sú ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré prevažne sledujú rovnaké ciele ako články 101 a 102 ZFEÚ a ktoré sa uplatňujú v tom istom prípade a súbežne s právom hospodárskej súťaže Únie v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia [Rady] (ES) č. 1/2003 [zo 16. decembra 2002, o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205)] s výnimkou ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa fyzickým osobám ukladajú trestné sankcie; to neplatí, ak sú takéto trestné sankcie prostriedkom, ktorým sa presadzujú pravidlá hospodárskej súťaže vzťahujúce sa na podniky;

2. Úplná náhrada škody zabezpečí osobe, ktorá utrpela škodu, dosiahnuť stav, v akom osoba bola pred porušením práva hospodárskej súťaže, tak ako keby k porušeniu práva hospodárskej súťaže nedošlo. Zahŕňa preto právo na náhradu skutočnej škody, ušlého zisku, ako aj platbu úroku.

3. Úplná náhrada škody v zmysle tejto smernice nesmie viesť k nadmernej náhrade škody či už prostredníctvom represívnej, viacnásobnej, alebo inej náhrady škody.“

13

Článok 9 smernice 2014/104, nazvaný „Účinok vnútroštátnych rozhodnutí“, stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

2. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade konečného rozhodnutia uvedeného v odseku 1 v inom členskom štáte mohlo byť toto konečné rozhodnutie predložené pred vnútroštátnymi súdmi v súlade s vnútroštátnym právom aspoň ako dôkaz prima facie skutočnosti, že došlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže, a aby sa podľa potreby mohlo posudzovať spolu s akýmkoľvek ďalším dôkazom predloženým účastníkmi.

15

Rozhodnutím C(2014) 2139 final z 2. apríla 2014 týkajúcim sa konania uplatňujúceho článok 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (vec AT.39610 „Elektrické káble“/„Power Cables“) Európska komisia konštatovala existenciu kartelu s takmer celosvetovým rozsahom na trhoch s podmorskými a podzemnými elektrickými káblami, do ktorého bolo zapojených 26 právnických osôb, a to:

–

Nexans a Nexans France, so sídlom vo Francúzsku,

–

Prysmian SpA a Prysmian Cavi e Sistemi so sídlom v Taliansku a ich bývalé materské spoločnosti Pirelli & C a The Goldman Sachs Group,

–

Brugg Kabel AG a Kabelwerke Brugg AG Holding,

–

Silec Cable SAS, jej súčasná materská spoločnosť General Cable Corporation a jej bývalá materská spoločnosť Safran SA,

–

EXSYM Corporation a materské spoločnosti spoločného podniku SWCC Showa Holdings Co. Ltd a Mitsubishi Cable Industries Ltd.,

16

Domnievala sa, že tieto spoločnosti boli v období od 18. februára 1999 do 29. januára 2009 zapojené do siete multilaterálnych a bilaterálnych stretnutí a kontaktov s cieľom rozdeliť si trhy a zákazníkov projektov podzemných elektrických káblov a podmorských elektrických káblov na osobitných územiach. Dospela k záveru, že tieto zosúladené postupy predstavovali pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP.

17

Electricity & Water Authority of the Government of Bahrain, Kuwait Ministry of Electricity and Water Oman Electricity Transmission Company sú štátne podniky poverené rozvojom, prevádzkou a údržbou sietí vysokého napätia nachádzajúcich sa v Bahrajne, Kuvajte a Ománe. GCC Interconnection Authority vlastní a prevádzkuje prepojovaciu infraštruktúru spájajúcu vnútroštátne elektrické siete štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Rady pre spoluprácu arabských štátov v Perzskom zálive, konkrétne Spojených arabských emirátov, Bahrajnského kráľovstva, Saudskoarabského kráľovstva, Ománskeho sultanátu, Katarského štátu a Kuvajtu.

18

EWAGB a i. podali na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) deklaratórnu žalobu, ktorou sa domáhali na jednej strane, aby súd rozhodol, že Draka a i. sú voči nim spoločne a nerozdielne zodpovedné z dôvodu ich účasti na dotknutom karteli, a na druhej strane, aby týmto spoločnostiam uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu, ktorej výška sa má stanoviť neskôr, s cieľom nahradiť škodu, ktorú údajne utrpeli mimo Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) v dôsledku tohto kartelu.

21

Deklaratórnym rozsudkom Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) vyhlásil, že má na základe článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 právomoc na prejednanie a rozhodnutie o žalobách podaných proti všetkým žalovaným spoločnostiam so sídlom v Holandsku. Naproti tomu vyhlásil, že nemá právomoc na prejednanie a rozhodnutie o žalobách podaných proti žalovaným spoločnostiam so sídlom mimo Holandska, keďže sa domnieval, že z článku 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 ani zo žiadneho iného právneho základu nemožno vyvodiť medzinárodnú právomoc. Domnieval sa totiž, že medzi žalobami podanými proti spoločnostiam so sídlom v Holandsku a žalobami podanými proti spoločnostiam so sídlom mimo Holandska nie je dostatočne úzka súvislosť odôvodňujúca, aby o nich rozhodoval ten istý súd s cieľom vyhnúť sa nezlučiteľným rozhodnutiam.

22

EWAGB a i. podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko), vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci.

23

Tento súd pripomína, že žalované spoločnosti so sídlom v Holandsku nenapadli rozhodnutie Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame), ktorým uznal svoju miestnu príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie o žalobe nielen voči spoločnosti Draka Holding so sídlom v územnom obvode tohto súdu, ale aj voči všetkým uvedeným spoločnostiam so sídlom v Holandsku, ale mimo územného obvodu tohto súdu. Uvedený súd ďalej spresňuje, že v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami rozhodnutia týkajúce sa miestnej príslušnosti nepodliehajú opravnému prostriedku a že je preto povinný vychádzať z toho, že Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) má miestnu príslušnosť vo vzťahu ku všetkým žalovaným spoločnostiam so sídlom v Holandsku.

Existuje úzka súvislosť v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012] medzi:

i)

žalobou proti ústrednému žalovanému, ktorý nie je adresátom kartelového rozhodnutia Komisie, ale ako subjekt, o ktorom sa tvrdí, že patrí k podniku v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, je považovaný za zodpovedný za porušenie zákazu kartelov stanoveného v práve Únie v zostupnej línii, na jednej strane a

ii)

na druhej strane žalobou proti:

–

(2)

v prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku písm. a), či sa ústredný žalovaný, ktorý je považovaný za zodpovedného v zostupnej línii, podieľal na výrobe, uvádzaní na trh, predaji a/alebo dodávaní výrobkov, na ktoré sa vzťahoval kartel, a/alebo na poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahoval kartel,

(3)

či je spolužalovaný, ktorý je adresátom rozhodnutia, v tomto rozhodnutí kvalifikovaný ako

i)

skutočný účastník kartelu v tom zmysle, že sa skutočne podieľal na jednej alebo viacerých dohodách zakladajúcich porušenie a/alebo na vzájomne zosúladených postupoch zakladajúcich porušenie, alebo

(6)

či žalobcovia priamo alebo nepriamo nakupovali výrobky a/alebo služby od ústredného žalovaného a/alebo od spolužalovaného alebo si ich priamo alebo nepriamo nechali dodať ústredným žalovaným a/alebo spolužalovaným?

b)

Je pre zodpovedanie prvej otázky písm. a) dôležité, či je alebo nie je predvídateľné, že dotknutý spolužalovaný bude žalovaný na súde príslušnom pre tohto ústredného žalovaného? Ak áno, je táto predvídateľnosť samostatným kritériom pri uplatňovaní článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012]? Je táto predvídateľnosť v zásade daná vzhľadom na rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal ( C‑882/19 , EU:C:2021:800 )? Do akej miery okolnosti uvedené v prvej otázke písm. a) body 1 až 6 spôsobujú, že je predvídateľné, že spolužalovaný bude žalovaný na súde príslušnom pre ústredného žalovaného?

2.

Má sa pri konštatovaní právomoci zohľadniť aj prípadný predpoklad úspešnosti žaloby podanej proti ústrednému žalovanému? Ak áno, postačuje pri tomto posúdení, že a priori nemožno vylúčiť, že žaloba bude úspešná?

Spĺňa intermediárna holdingová spoločnosť, ktorá len spravuje a vlastní podiely, druhé kritérium stanovené v rozsudku Sumal (vykonávanie hospodárskej činnosti, ktorá má konkrétnu väzbu s predmetom porušenia, za ktoré je materská spoločnosť považovaná za zodpovednú)?

4.

a)

Môžu byť pri uplatnení článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012] rôzni žalovaní so sídlom v tom istom členskom štáte (spolu) ústredným žalovaným?

b)

Určuje článok 8 bod 1 nariadenia [č. 1215/2012] priamo a bezprostredne miestne príslušný súd, pričom vylučuje uplatnenie vnútroštátneho práva?

V tomto rozhodnutí AGCM na jednej strane konštatoval, že tieto podniky sa v období od 2. februára 2004 do 30. marca 2017 zúčastnili na karteli na talianskom trhu s vlnitým kartónom s cieľom ovplyvniť predajné ceny tohto výrobku a podnietiť ďalšie podniky, aby sa zúčastnili na tomto karteli. Na druhej strane sa domnieval, že hlavní výrobcovia kartónových obalov sa v období od 7. septembra 2005 do 30. marca 2017 zúčastnili na karteli týkajúcom sa obalových materiálov, ktorého cieľom bolo narušiť hospodársku súťaž na talianskom trhu kartónov. AGCM tiež uviedol, že tento druhý kartel mal podpornú funkciu vo vzťahu ku kartelu týkajúceho sa vlnitého kartónu.

28

Smurfit Kappa Italia, so sídlom v Miláne (Taliansko), DS Smith Holding Italia, so sídlom vo Vimercatei (Taliansko) a Toscana Ondulati, so sídlom v Capannorii (Taliansko), boli adresátmi uvedeného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smurfit Kappa Italia a Toscana Ondulati sa zúčastnili na karteli. DS Smith Holding Italia je tiež vo vzostupnej línii zodpovedná za tento kartel ako nepriama materská spoločnosť. Ostatné žalujúce spoločnosti vo veci samej, ktoré sú súčasťou skupín Smurfit Kappa Italia a Toscana Ondulati, však neboli adresátmi tohto rozhodnutia.

29

Unilever a i., ktoré sú súčasťou skupiny Unilever, kúpili počas období porušovania od spoločností, ktoré boli účastníkmi kartelov, suroviny a obalové materiály, ako aj obaly z vlnitých kartónov pre európske výrobné zariadenia Unilever. Unilever a i. sa domnievajú, že utrpeli škodu z dôvodu zvýšenia cien výrobkov nakúpených od spoločností zúčastnených na karteli, ako aj zachovania umelo vysokých úrovní cien („ochranné ceny“) a zostatkových účinkov kartelu na trh.

33

Na jednej strane totiž konštatoval, že je príslušný na prejednanie a rozhodnutie o žalobe podanej proti spoločnosti Smurfit International, ktorá bola jedinou žalovanou spoločnosťou so sídlom v Amsterdame (Holandsko), a teda v jeho územnom obvode, ale tiež o žalobách podaných proti všetkým spoločnostiam so sídlom v Holandsku z dôvodu, že medzi všetkými týmito žalobami existuje súvislosť, ktorá odôvodňuje ich spoločné prejednanie z dôvodov hospodárnosti konania. Na druhej strane konštatoval, že existuje dostatočne úzka súvislosť medzi žalobami podanými proti všetkým spoločnostiam so sídlom v Holandsku a žalobami podanými proti spoločnostiam so sídlom mimo Holandska, čo odôvodňuje, aby bol rozsudok vydaný tým istým súdom, aby sa predišlo nezlučiteľným rozhodnutiam.

34

Smurfit Kappa a i. podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

35

Tento súd pripomína, že spoločnosti so sídlom v Holandsku v konaní na prvom stupni nenapadli príslušnosť Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) a že v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami proti rozhodnutiam prijatým vo veci miestnej príslušnosti nie je možné podať na tento súd opravný prostriedok. Uvádza, že musí konštatovať, že tento súd je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie nielen o žalobe podanej proti spoločnosti Smurfit International – jedinej spoločnosti, ktorá v prejednávanej veci má sídlo v jeho obvode a ktorá sa napriek tomu, že nie je adresátom rozhodnutia AGCM, stáva ústredným žalovaným vzhľadom na miesto jej sídla –, ale aj o žalobách podaných proti všetkým žalovaným spoločnostiam na tomto súde so sídlom v Holandsku.

Existuje úzka súvislosť v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012] medzi

i)

žalobou proti ústrednému žalovanému, ktorý nie je adresátom rozhodnutia vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, ale ako subjekt, o ktorom sa tvrdí, že patrí k podniku v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže…, je považovaný za zodpovedný za porušenie zákazu kartelov stanoveného v práve Únie vo vzostupnej línii, na jednej strane a

ii)

na druhej strane žalobou proti:

–

(2)

v prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku písm. a), či sa ústredný žalovaný, ktorý je považovaný za zodpovedného vo vzostupnej línii, podieľal na výrobe, uvádzaní na trh, predaji a/alebo dodávaní výrobkov, na ktoré sa vzťahoval kartel, a/alebo na poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahoval kartel,

(3)

či ústredný žalovaný má alebo nemá sídlo v členskom štáte, v ktorom vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže konštatoval (len) porušenie zákazu kartelov stanoveného v práve Únie na vnútroštátnom trhu,

(4)

či je spolužalovaný, ktorý je adresátom rozhodnutia, v tomto rozhodnutí kvalifikovaný ako:

(6)

či ústredný žalovaný a spolužalovaný patria alebo nepatria k tomu istému podniku,

(7)

či žalobcovia priamo alebo nepriamo nakupovali výrobky a/alebo služby od ústredného žalovaného a/alebo od spolužalovaného alebo si ich priamo alebo nepriamo nechali dodať ústredným žalovaným a/alebo spolužalovaným?

b)

Je pre zodpovedanie prvej otázky písm. a) dôležité, či je alebo nie je predvídateľné, že dotknutý spolužalovaný bude žalovaný na súde príslušnom pre tohto ústredného žalovaného? Ak áno, je táto predvídateľnosť samostatným kritériom pri uplatňovaní článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012]? Je táto predvídateľnosť v zásade daná vzhľadom na rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 ? Do akej miery okolnosti uvedené v prvej otázke písm. a) body 1 až 6 spôsobujú, že je predvídateľné, že spolužalovaný bude žalovaný na súde príslušnom pre ústredného žalovaného?

Môžu byť pri uplatnení článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012] rôzni žalovaní so sídlom v tom istom členskom štáte (spolu) ústredným žalovaným?

b)

Určuje článok 8 bod 1 nariadenia [č. 1215/2012] priamo a bezprostredne miestne príslušný súd, pričom vylučuje uplatnenie vnútroštátneho práva?

c)

V prípade, ak je odpoveď na štvrtú otázku písm. a) záporná, takže ústredným žalovaným môže byť len jeden žalovaný, a odpoveď na štvrtú otázku písm. b) kladná, takže článok 8 bod 1 nariadenia [č. 1215/2012] priamo určuje miestne príslušný súd, pričom vylučuje uplatnenie vnútroštátneho práva, existuje pri uplatnení článku 8 bodu 1 nariadenia [č. 1215/2012] priestor na postúpenie veci v rámci jedného členského štátu súdu v tom istom členskom štáte, v obvode ktorého má sídlo žalovaný?“

Konanie na Súdnom dvore

40

V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že svojimi prvými otázkami písm. a) vo veciach C‑672/23 a C‑673/23 formulovanými v podstate podobne sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či niektoré okolnosti v týchto veciach môžu znamenať existenciu dostatočne úzkej súvislosti s ohľadom na článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 medzi na jednej strane žalobou podanou proti ústrednému žalovanému, ktorý nie je adresátom dotknutého rozhodnutia vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže alebo Únie, ale ktorý ako subjekt, o ktorom sa tvrdí, že patrí k podniku, ktorý sa v tomto rozhodnutí považuje za zodpovedný za porušenie práva hospodárskej súťaže Únie, je zároveň zodpovedný za zistené porušenie vo vzostupnej alebo zostupnej línii, a na druhej strane žalobami podanými proti spolužalovaným, ktorí sú alebo nie sú adresátmi tohto rozhodnutia, teda súvislosti, ktorá by mohla založiť medzinárodnú právomoc Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) na prejednanie a rozhodnutie o nich.

41

43

Na úvod treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že nariadenie č. 1215/2012 ruší a nahrádza nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré zase nahradilo Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), v znení neskorších dohovorov o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru, výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (rozsudok z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 28 , ako aj citovaná judikatúra).

44

Tak je to na jednej strane v prípade článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 a jednak článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, ktoré majú v podstate podobné znenie, takže tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ v zmysle judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 29 , ako aj z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , bod 24 ).

45

48

Cieľom pravidla osobitnej právomoci uvedeného v článku 8 bode 1 nariadenia č. 1215/2012 je, ako vyplýva z odôvodnení 16 a 21 uvedeného nariadenia, podporovať riadny výkon spravodlivosti, minimalizovať riziko súbežných konaní a predchádzať prijímaniu nezlučiteľných rozhodnutí v rôznych členských štátoch vydaných v samostatných konaniach (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Beverage City Polska, C‑832/21 , EU:C:2023:635 , bod 34 a citovanú judikatúru).

49

Keďže sa však toto pravidlo osobitnej právomoci odchyľuje od všeobecnej zásady, že právomoc má súd v mieste bydliska žalovaného, ktorá je zakotvená v článku 4 nariadenia č. 1215/2012, treba ho vykladať doslovne, pretože nemožno pripustiť výklad idúci nad rámec prípadov výslovne uvedených v uvedenom nariadení (rozsudok zo 7. septembra 2023, Beverage City Polska, C‑832/21 , EU:C:2023:635 , bod 35 a citovaná judikatúra).

50

V rámci uplatnenia článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 treba preskúmať, či existuje medzi jednotlivými žalobami podanými tým istým žalobcom proti rôznym žalovaným taká súvislosť, že je výhodnejšie preskúmať ich spoločne a predísť tak možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach. Existencia takejto súvislosti sa musí posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prejednávanej veci, najmä na riziko vydania nezlučiteľných rozhodnutí.

54

Z tohto hľadiska treba v prvom rade pripomenúť, že podmienka týkajúca sa existencie rovnakej skutkovej a právnej situácie je najmä splnená, ak sú viaceré podniky, ktoré sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie konštatovanom v rozhodnutí Komisie, žalované z dôvodu svojej účasti na tomto porušení, hoci sa ich zapojenie na vykonávaní tohto porušenia líši v závislosti od období alebo dotknutých geografických oblastí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13 , EU:C:2015:335 , bod 21 ).

55

Súdny dvor tiež rozhodol, že skutočnosť, že spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti za porušenie pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže nebola konštatovaná v konečnom rozhodnutí Komisie, nebráni uplatneniu článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 na takéto žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , bod 30 ).

56

Súdny dvor totiž rozhodol, že článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa uplatní v prípade žalôb podaných proti materskej spoločnosti a zároveň proti jej dcérskej spoločnosti, s ktorou prvá uvedená spoločnosť tvorí hospodársku jednotku a ktoré sú založené na účasti dcérskej spoločnosti na porušení pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže konštatovanom vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , bod 33 ).

60

Domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu sa totiž nezakladá len na samotnom vlastníctve celého alebo takmer celého majetku dcérskej spoločnosti, ale na miere kontroly, ktorú materská spoločnosť uplatňuje nad svojou dcérskou spoločnosťou (rozsudok z 27. januára 2021, The Goldman Sachs Group/Komisia, C‑595/18 P , EU:C:2021:73 , bod 35 ).

61

Skutočnosť, že jedna spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie inej spoločnosti, je síce veľmi silnou indíciou toho, že má takúto kontrolu, neumožňuje však s istotou vylúčiť, že rozhodovaciu právomoc môže mať samostatne alebo spoločne jedna alebo viacero iných osôb, lebo práve vlastníctvo základného imania môže byť oddelené od hlasovacích práv (rozsudok z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20 , EU:C:2022:379 , bod 110 ).

62

Na to, aby materská spoločnosť tvorila so svojou dcérskou spoločnosťou jeden a ten istý podnik, musí materská spoločnosť vykonávať kontrolu nad správaním svojej dcérskej spoločnosti, čo možno preukázať buď tým, že materská spoločnosť má schopnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti a že navyše tento vplyv skutočne vykonávala, alebo že táto dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale že v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, s prihliadnutím najmä na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi (rozsudok z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i., C‑377/20 , EU:C:2022:379 , bod 111 ).

Vo štvrtom rade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pokiaľ ide o zodpovednosť dcérskej spoločnosti za porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ preukázanú materskej spoločnosti, osoba poškodená sa môže usilovať skôr vyvodiť občianskoprávnu zodpovednosť dcérskej spoločnosti tejto materskej spoločnosti než samotnej materskej spoločnosti. Zodpovednosť tejto dcérskej spoločnosti však môže vzniknúť len vtedy, ak poškodená osoba buď na základe rozhodnutia, ktoré predtým prijala Komisia alebo vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže, alebo akýmkoľvek iným spôsobom preukáže, že na jednej strane táto dcérska spoločnosť v čase spáchania porušenia neurčovala svoje správanie na trhu autonómne, ale v podstate vykonávala pokyny svojej materskej spoločnosti vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré spájajú tieto dva subjekty, takže tvoria rovnakú hospodársku jednotku, a teda jeden a ten istý podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ, ktorý je autorom porušenia, a na druhej strane že existuje konkrétna väzba medzi hospodárskou činnosťou tejto dcérskej spoločnosti a predmetom porušenia, za ktoré je považovaná za zodpovednú materská spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 51 ).

65

Je dôležité dodať, že pojem „podnik“ v zmysle článku 101 ZFEÚ je funkčným pojmom, pričom hospodárska jednota, ktorá ho predstavuje, musí byť identifikovaná z hľadiska predmetu dotknutého protiprávneho konania. Reštrukturalizácie, prevody alebo iné právne či organizačné zmeny, ktoré nastali neskôr, sú z tohto hľadiska irelevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17 , EU:C:2019:204 , bod 46 , a zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 46 ).

69

Ako uviedla generálna advokátka v bode 74 svojich návrhov, tak je to najmä v prípade, buď keď sa protisúťažná dohoda uzavretá materskou spoločnosťou alebo „materskou spoločnosťou materskej spoločnosti“ týka tých istých výrobkov, aké uvádza na trh dcérska spoločnosť alebo dcérska spoločnosť dcérskej spoločnosti, alebo keď táto dcérska spoločnosť alebo dcérska spoločnosť dcérskej spoločnosti zabezpečuje výrobu, predaj, dodávku alebo distribúciu týchto výrobkov, ako aj poskytovanie služieb, ktoré sú predmetom kartelu.

70

Ak v rozhodnutí prijatom Komisiou alebo vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže nebolo konštatované protiprávne správanie na základe článku 101 ZFEÚ, dcérska spoločnosť materskej spoločnosti, ktorej sa porušenie vytýka, má právo spochybniť nielen jej príslušnosť k tomu istému podniku ako táto materská spoločnosť, ale aj samotnú existenciu údajného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 60 ).

71

Okolnosť, či ústredný žalovaný má alebo nemá sídlo v členskom štáte, v ktorom vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže konštatoval porušenie zákazu kartelov stanoveného v práve Únie na vnútroštátnom trhu, nemá sama osebe vplyv na to, či žaloba podaná proti tomuto žalovanému a žaloby podané proti ostatným žalovaným spĺňajú kritérium žalôb „úzka súvislosť“ v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012.

Svojimi prvými otázkami písm. b) s rovnakým znením vo veciach C‑672/23 a C‑673/23 sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že na posúdenie existencie „úzkej súvislosti“ v zmysle tohto ustanovenia medzi žalobami podanými proti viacerým žalovaným je potrebné ako samostatné kritérium zohľadniť, či bolo pre spolužalovaného predvídateľné, že mohol byť žalovaný na súde príslušnom pre ústredného žalovaného.

75

V tejto súvislosti treba uviesť, že znenie článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 nestanovuje ako samostatné kritérium právomoci predvídateľnosť skutočnosti pre spolužalovaného, že bude žalovaný na súde ústredného žalovaného. Toto ustanovenie podmieňuje svoje uplatnenie iba existenciou takej „úzkej súvislosti“ medzi žalobami, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne.

76

Z odôvodnení 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 však vyplýva, že predvídateľnosť právomoci súdov predstavuje jeden z cieľov pravidiel právomoci, pretože žalobcovi sa musí umožniť ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný.

77

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 81 až 84 svojich návrhov, predvídateľnosť predstavuje všeobecnú zásadu upravujúcu pravidlá právomoci, ktorá sa konkrétne prejavuje v kritériách, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie úzkej súvislosti v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012. Pojmy použité v tomto nariadení preto nemožno vykladať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s touto zásadou. To platí najmä vtedy, ak sú situácie, v ktorých existuje „úzka súvislosť“, pre žalovaného vo všeobecnosti rozpoznateľné. V tejto súvislosti je postačujúce, ak bežne informovaný žalovaný môže rozumne predpokladať, na akých súdoch, okrem súdu štátu jeho bydliska, môže byť žalovaný. Pokiaľ ide osobitne o žaloby o náhradu škody založené na porušení práva hospodárskej súťaže, o taký prípad ide vtedy, keď sa žalovaný zúčastnil na jedinom porušení článku 101 ZFEÚ ako súčasť podniku. Z dôvodu tejto účasti sa musí považovať za osobu, ktorá vytvorila úzku súvislosť s ostatnými účastníkmi, a môže rozumne predpokladať, že je možné ho žalovať na súde v mieste sídla iného člena tohto podniku.

81

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvé otázky písm. b) odpovedať tak, že článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie existencie „úzkej súvislosti“ v zmysle tohto ustanovenia medzi žalobami podanými proti viacerým žalovaným nepredstavuje skutočnosť, že spolužalovaný môže predvídať, že bude žalovaný na súde ústredného žalovaného, samostatné kritérium, ale musí sa zohľadniť ako všeobecná zásada pri uplatňovaní pravidla osobitnej právomoci stanoveného v uvedenom ustanovení.

Za týchto podmienok treba konštatovať, že druhými otázkami vo veciach C‑672/23 a C‑673/23, ako aj treťou otázkou písm. a) až c) vo veci C‑672/23 a treťou otázkou vo veci C‑673/23, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že na posúdenie existencie „úzkej súvislosti“ v zmysle tohto ustanovenia medzi žalobami podanými proti viacerým žalovaným treba zohľadniť predpoklad úspešnosti žaloby podanej proti ústrednému žalovanému, najmä ak táto žaloba smeruje k náhrade škody, ktorá vznikla mimo EHP, ako indíciu preukazujúcu, že žalobca umelo nevytvoril podmienky uplatnenia tohto ustanovenia.

85

V prvom rade treba pripomenúť, že pri preskúmaní svojej medzinárodnej právomoci súd, na ktorý bola podaná žaloba, neskúma ani prípustnosť, ani dôvodnosť návrhu, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré môžu založiť jeho právomoc podľa článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 (rozsudok z 13. februára 2025, Athenian Brewery a Heineken, C‑393/23 , EU:C:2025:85 , bod 41 ).

86

Cieľ právnej istoty totiž vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, mohol rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci bez toho, aby bol povinný preskúmať vec samu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13 , EU:C:2015:37 , bod 61 , a ako aj z 29. júla 2024, FTI Touristik (Medzinárodný prvok), C‑774/22 , EU:C:2024:646 , bod 33 a citovanú judikatúru].

87

90

Na tento účel nestačí, že sa žaloba podaná proti ústrednému žalovanému zdá byť nedôvodná. Takáto žaloba ku dňu jej podania musí byť zjavne nedôvodná alebo účelovo vykonštruovaná, alebo aby na nej žalobca nemal žiadny skutočný záujem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2006, Reisch Montage, C‑103/05 , EU:C:2006:471 , body 31 a 32 ).

91

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 39 svojich návrhov, zjavne nedôvodná žaloba podaná proti ústrednému žalovanému môže predstavovať indíciu o tom, že žalobca účelovo vytvoril podmienky uplatnenia článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012.

92

V treťom rade pokiaľ ide o otázku, či predpoklad úspešnosti žaloby podanej proti ústrednému žalovanému možno zohľadniť ako indíciu pri posúdení, či žalobca zamýšľal obísť pravidlo právomoci stanovené v článku 8 bode 1 nariadenia č. 1215/2012, treba po prvé pripomenúť, že v súlade s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 bodom 6 a článkom 3 ods. 1 smernice 2014/104 každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ, musí mať možnosť domáhať sa úplnej náhrady tejto škody a získať ju, ak existuje príčinná súvislosť medzi uvedenou škodou a kartelom alebo postupom zakázaným týmto článkom 101 (pozri najmä rozsudok z 12. decembra 2019, Otis Gesellschaft a i., C‑435/18 , EU:C:2019:1069 , body 22 , 23 a 30 , ako aj citovanú judikatúru).

96

Skutočnosť, že škoda uplatňovaná na podporu žaloby o náhradu škody spôsobenej kartelom, ktorá bola podaná na súd členského štátu, vznikla mimo EHP, preto neumožňuje sama osebe považovať túto žalobu za zjavne nedôvodnú v štádiu preskúmania medzinárodnej právomoci súdu, ktorému bola vec predložená.

97

Po druhé treba pripomenúť, že pokiaľ ide o uplatnenie domnienky existencie rozhodujúceho vplyvu uplatňovaného materskou spoločnosťou na hospodársku činnosť jej dcérskej spoločnosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „podnik“ v zmysle pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, nemôže mať odlišný význam v závislosti od toho, či ide o uloženie pokút alebo existenciu žalôb o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Skanska Industrial Solutions a i., C‑724/17 , EU:C:2019:204 , bod 47 ).

98

Vykonávanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže verejnými orgánmi („public enforcement“) na jednej strane a žaloby o náhradu škody za porušenie týchto pravidiel („private enforcement“), na druhej strane, totiž tvoria súčasť jednotného systému vykonávania uvedených pravidiel, ktorého cieľom je sankcionovať protisúťažné správanie podnikov a odradiť ich od neho (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 37 ).

102

Samotná skutočnosť, že osoba, ktorej sa pripisuje správanie dcérskej spoločnosti, má formu holdingovej spoločnosti, však nebráni tom, aby jej bola takáto zodpovednosť pripísaná (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2013, Komisia/Stichting Administratiekantoor Portielje, C‑440/11 P , EU:C:2013:514 , bod 43 , ako aj z 18. júla 2013, Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P , EU:C:2013:522 , body 101 až 116 ).

103

Ako vyplýva z bodov 57 až 63 tohto rozsudku, hospodárska činnosť dcérskej spoločnosti môže byť pripísaná intermediárnej holdingovej spoločnosti, ak táto dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate sa riadi usmerneniami stanovenými jej materskou spoločnosťou. O taký prípad ide najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť intermediárnej holdingovej spoločnosti, na ktorú má táto holdingová spoločnosť rozhodujúci vplyv, vykonáva hospodársku činnosť majúcu konkrétnu väzbu s predmetom porušenia, ktorého sa dopustila „materská spoločnosť materskej spoločnosti“.

104

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhé otázky vo veciach C‑672/23 a C‑673/23, ako aj na tretiu otázku písm. a) až c) vo veci C‑672/23 a tretiu otázku vo veci C‑673/23 odpovedať tak, že článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie existencie „úzkej súvislosti“ v zmysle tohto ustanovenia medzi žalobami podanými proti viacerým žalovaným nie je potrebné zohľadniť predpoklad úspešnosti žaloby smerujúcej proti ústrednému žalovanému. Môže sa však zohľadniť ako indícia, ktorá má preukázať, že žalobca účelovo nevytvoril podmienky na uplatnenie tohto ustanovenia. Skutočnosť, že škoda spôsobená kartelom, ktorá sa uplatňuje v rámci žaloby o náhradu škody na súde členského štátu, vznikla mimo EHP, v rámci preskúmania medzinárodnej právomoci tohto súdu sama osebe neznamená, že sa žaloba musí posúdiť ako zjavne nedôvodná.

Súdny dvor konštatoval, že odkaz na „súd podľa bydliska“ účastníka konania treba chápať tak, že na jednej strane označuje členský štát, ktorého súdy majú právomoc, a na druhej strane priamo a bezprostredne priznáva tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta, kde vznikla škoda [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. mája 2007, Color Drack, C‑386/05 , EU:C:2007:262 , bod 30 ; z 15. júla 2021, Volvo a i., C‑30/20 , EU:C:2021:604 , bod 33 ; z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 37 , 38 a 42 , ako aj z 29. júla 2024, FTI Touristik (Medzinárodný prvok), C‑774/22 , EU:C:2024:646 , bod 42 ].

108

Ak však nariadenie č. 1215/2012 odkazuje na „súdy členského štátu“, najmä v článku 4 ods. 1, článku 7 bode 6 alebo článku 11 bode 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, tento výraz sa týka iba medzinárodnej právomoci súdov tohto členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20 , EU:C:2022:514 , body 37 , 38 a 42 , ako aj z 29. júla 2024, FTI Touristik (Medzinárodný prvok), C‑774/22 , EU:C:2024:646 , bod 42 ].

109

Pokiaľ ide o otázku, ktorý súd v takto identifikovanom členskom štáte je príslušný, zo samotného znenia článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že toto ustanovenie, tak ako bolo vyložené Súdnym dvorom, priamo a bezprostredne priznáva tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta, kde vznikla škoda.

110

113

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné na štvrté otázky písm. b) odpovedať tak, že článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že určuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť súdu členského štátu, v ktorého obvode má bydlisko ústredný žalovaný.

O štvrtých otázkach písm. c)

114

Svojimi štvrtými otázkami písm. c) sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby súd členského štátu, na ktorý bola prvotne podaná žaloba na základe tohto ustanovenia, ale ktorý sa považuje za miestne nepríslušný na prejednanie a rozhodnutie o žalobe podanej proti ústrednému žalovanému, postúpil vec inému súdu toho istého členského štátu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva určený za miestne príslušný.

115

Cieľom uvedeného nariadenia nie je zjednotenie interných procesných pravidiel členských štátov, ale rozdelenie súdnej právomoci na rozhodovanie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20 , EU:C:2021:808 , bod 68 ).

119

Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že pokiaľ ide o procesné pravidlá, je vhodné sa riadiť uplatniteľnými vnútroštátnymi procesnými pravidlami súdu, ktorému bola vec predložená, s výhradou, že ich uplatnenie nenarúša potrebný účinok nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 1995, Shevill a i., C‑68/93 , EU:C:1995:61 , bod 36 ).

120

Z toho vyplýva, ako uviedla generálna advokátka v bode 97 svojich návrhov, že súd, ktorý sa domnieva, že nie je príslušný vzhľadom na vnútroštátne pravidlá miestnej príslušnosti, môže na základe týchto pravidiel postúpiť vec súdu, ktorý považuje za príslušný, ak takéto postúpenie nemá za následok obmedzenie účinného uplatňovania nariadenia č. 1215/2012, najmä pokiaľ ide o pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 8 bode 1.

121

124

Miestna príslušnosť Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) vo veciach samých však nezávisí od otázky, či viacerých žalovaných so sídlom v tom istom členskom štáte možno spoločne považovať za ústredného žalovaného v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012. Odpoveď na štvrté otázky písm. a) teda nemôže mať ani najmenší vplyv na výsledok sporov vo veciach samých, a preto ju treba považovať za zjavne irelevantnú pre ich vyriešenie.

125

V dôsledku toho nie je potrebné odpovedať na štvrté otázky písm. a).

O trovách

126

3.

Článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie existencie „úzkej súvislosti“ v zmysle tohto ustanovenia medzi žalobami podanými proti viacerým žalovaným nie je potrebné zohľadniť predpoklad úspešnosti žaloby smerujúcej proti žalovanému slúžiacemu ako základ na určenie právomoci súdu, ktorému bola vec predložená. Môže sa však zohľadniť ako indícia, ktorá má preukázať, že žalobca účelovo nevytvoril podmienky na uplatnenie tohto ustanovenia. Skutočnosť, že škoda spôsobená kartelom, ktorá sa uplatňuje v rámci žaloby o náhradu škody na súde členského štátu, vznikla mimo EHP, v rámci preskúmania medzinárodnej právomoci tohto súdu sama osebe neznamená, že sa žaloba musí posúdiť ako zjavne nedôvodná.

4.

Článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že určuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť súdu členského štátu, v ktorého obvode má bydlisko žalovaný slúžiaci ako základ na určenie právomoci súdu, ktorému bola vec predložená.

5.

Článok 8 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby súd členského štátu, na ktorý bola prvotne podaná žaloba na základe tohto ustanovenia, ale ktorý sa považuje za miestne nepríslušný na prejednanie a rozhodnutie o žalobe podanej proti žalovanému slúžiacemu ako základ na určenie právomoci súdu, ktorému bola vec predložená, postúpil vec inému súdu toho istého členského štátu, ktorý je príslušný na prejednanie a rozhodnutie o nej, ak je takéto postúpenie v súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami a nenarúša potrebný účinok tohto nariadenia.