C-679/23

62023CJ0679

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Spoločná politika v oblasti azylu a prisťahovalectva – Nariadenie (EÚ) 2016/1624 – Európske integrované riadenie vonkajších hraníc Európskej únie – Európska pohraničná a pobrežná stráž – Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) – Povinnosti agentúry Frontex v oblasti ochrany základných práv – Spoločná návratová operácia koordinovaná agentúrou Frontex – Mimozmluvná zodpovednosť agentúry Frontex – Príčinná súvislosť medzi porušením takýchto povinností a spôsobenou ujmou“

Vo veci C‑679/23 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 14. novembra 2023,

v zastúpení: L.‑M. Komp, A. M. van Eik, advocaten, a E. Sharpston, BL,

odvolatelia,

ďalší účastník konania:

Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) , v zastúpení: pôvodne H. Caniard, R.‑A. Popa a C. Rueger, splnomocnení zástupcovia, neskôr H. Caniard, C. Carroll a R.‑A. Popa, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, avocat,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa WS a i. domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. septembra 2023, WS a i./Frontex ( T‑600/21 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2023:492 ), ktorým tento súd zamietol ich žalobu o náhradu škody, ktorá im podľa nich vznikla v dôsledku toho, že Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú po prvé z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1624 zo 14. septembra 2016 o európskej pohraničnej a pobrežnej stráži, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 a ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 863/2007, nariadenie Rady (ES) č. 2007/2004 a rozhodnutie Rady 2005/267/ES ( Ú. v. EÚ L 251, 2016, s. 1 ), po druhé z krokov 1 až 5 štandardného operačného postupu na zabezpečenie dodržiavania základných práv v rámci spoločných operácií a pilotných projektov vykonávaných touto agentúrou (ďalej len „štandardný operačný postup“), a po tretie z článku 4 kódexu správania pre spoločné návratové operácie koordinované agentúrou Frontex (ďalej len „kódex správania agentúry Frontex“).

I. Právny rámec

A.

Nariadenie 2016/1624

Za európske integrované riadenie hraníc by mal[i] spoločne zodpovedať [Frontex] a vnútroštátne orgány zodpovedn[é] za riadenie hraníc vrátane pobrežnej stráže v rozsahu, v akom vykonávajú operácie v oblasti hraničného dozoru na námornej hranici a plnia akékoľvek iné úlohy týkajúce sa kontroly hraníc. Zatiaľ čo sa členským štátom ponecháva primárna zodpovednosť za riadenie ich vonkajších hraníc v ich vlastnom záujme a v záujme všetkých členských štátov, úlohou agentúry [Frontex] by mala byť podpora uplatňovania opatrení [Európskej ú]nie týkajúcich sa riadenia vonkajších hraníc, a to posilnením, posudzovaním a koordinovaním krokov členských štátov, ktoré vykonávajú uvedené opatrenia.

…

(14)

Rozšírené úlohy a právomoci agentúry [Frontex] by mali byť vyvážené posilnenými zárukami dodržiavania základných práv a vyššou zodpovednosťou agentúry.

…

(16)

(34)

[Frontex] by mala členským štátom poskytovať potrebnú pomoc pri organizovaní návratových operácií a návratových intervencií zameraných na navrátilcov, a plne pri tom dodržiavať základné práva. Nemala by hodnotiť podstatu rozhodnutí o návrate, ktoré vydali členské štáty. …

…

(36)

Prípadná existencia dohody medzi členským štátom a treťou krajinou nepozbavuje agentúru [Frontex] ani členské štáty ich záväzkov podľa práva Únie alebo medzinárodného práva, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia (zásada non‑refoulement ).

(37)

Európska pohraničná a pobrežná stráž, ktorá zahŕňa agentúru [Frontex] a vnútroštátne orgány členských štátov, ktoré sú zodpovedné za riadenie hraníc vrátane pobrežnej stráže v rozsahu, v akom vykonáva úlohy kontroly hraníc, by mala plniť svoje úlohy pri plnom rešpektovaní základných práv, najmä Charty základných práv Európskej únie (ďalej len ‚[C]harta‘), Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950], príslušného medzinárodného práva vrátane Dohovoru OSN o právach dieťaťa [, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989 ( Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov , zv. 1577, s. 3) a nadobudol platnosť 2. septembra 1990], Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien[, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 18. decembra 1979 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 1249, č. I‑20378, s. 13) a nadobudol platnosť 3. septembra 1981], Dohovoru o právnom postavení utečencov <, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967> a povinností súvisiacich s prístupom k medzinárodnej ochrane, predovšetkým zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia (zásada non‑refoulement)…

(48)

Vzhľadom na zvýšený počet svojich úloh by [Frontex] mala ďalej rozvíjať a realizovať stratégiu monitorovania a zaisťovania ochrany základných práv. Na tento účel by mala poskytnúť svojmu pracovníkovi pre základné práva primerané zdroje a zamestnancov zodpovedajúcich mandátu a veľkosti agentúry. Pracovník pre základné práva by mal mať prístup k všetkým informáciám, ktoré potrebuje na plnenie svojich úloh. [Frontex] by mala využívať svoju úlohu na aktívnu podporu uplatňovania acquis Únie v oblasti riadenia vonkajších hraníc, a to aj so zreteľom na dodržiavanie základných práv a medzinárodnej ochrany.

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

4.

‚tímy európskej pohraničnej a pobrežnej stráže‘ sú tímy príslušníkov pohraničnej stráže a ďalších príslušných zamestnancov z participujúcich členských štátov vrátane príslušníkov pohraničnej stráže a iných príslušných pracovníkov, ktorých členské štáty vyslali do [agentúry Frontex] ako národných expertov, aby boli nasadené počas spoločných operácií, rýchlych pohraničných zásahov, ako aj v rámci podporných tímov pre riadenie migrácie;

5.

‚hostiteľský členský štát‘ je členský štát, v ktorom sa spoločná operácia alebo rýchly pohraničný zásah, návratová operácia alebo návratová intervencia uskutočňuje alebo z ktorého sa spúšťa, alebo v ktorom je nasadený podporný tím pre riadenie migrácie;

11.

‚návrat‘ je návrat, ako sa vymedzuje v článku 3 bode 3 smernice 2008/115/ES;

12.

‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny nie je oprávnený a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu, pričom dodržiava smernicu 2008/115/ES;

13.

‚navrátilec‘ je neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny, na ktorého sa vzťahuje rozhodnutie o návrate vydané členským štátom;

Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Európska pohraničná a pobrežná stráž“, v odseku 1 uvádzal:

„Európsku pohraničnú a pobrežnú stráž tvoria [Frontex] a vnútroštátne orgány členských štátov, ktoré sú zodpovedné za riadenie hraníc vrátane pobrežnej stráže v rozsahu, v akom vykonáva úlohy kontroly hraníc.“

6

Článok 4 toho istého nariadenia s názvom „Európske integrované riadenie hraníc“ stanovoval:

„Európske integrované riadenie hraníc pozostáva z týchto zložiek:

…

…

3. [Frontex] podporuje uplatňovanie opatrení Únie týkajúcich sa riadenia vonkajších hraníc tým, že posilňuje, posudzuje a koordinuje činnosti členských štátov pri vykonávaní týchto opatrení a pri návrate.“

8

Článok 9 tohto nariadenia s názvom „Povinnosť spolupracovať v dobrej viere“ znie:

„Na agentúru [Frontex] a vnútroštátne orgány, ktoré sú zodpovedné za riadenie hraníc a návrat… sa vzťahuje povinnosť spolupracovať v dobrej viere a povinnosť vymieňať si informácie.“

9

10

Článok 22 toho istého nariadenia stanovoval:

„1. [Frontex] zabezpečuje operatívne vykonávanie všetkých organizačných aspektov spoločných operácií, pilotných projektov alebo rýchlych pohraničných zásahov vrátane prítomnosti zamestnancov agentúry [Frontex].

…

3. Koordinačný úradník koná v mene agentúry [Frontex] vo všetkých aspektoch nasadzovania tímov európskej pohraničnej a pobrežnej stráže. Úlohou koordinačného úradníka je podporovať spoluprácu a koordináciu medzi hostiteľskými a participujúcimi členskými štátmi. Koordinačný úradník predovšetkým:

…

…

3. Výkonný riaditeľ môže po tom, ako informuje dotknutý členský štát, zrušiť financovanie činnosti alebo ju pozastaviť či ukončiť, ak hostiteľský členský štát nerešpektuje operačný plán.

4. Výkonný riaditeľ po tom, ako uskutoční konzultáciu s pracovníkom pre základné práva a informuje dotknutý členský štát, zruší financovanie spoločnej operácie, rýchleho pohraničného zásahu, pilotného projektu, nasadenia podporného tímu pre riadenie migrácie, návratovej operácie, návratovej intervencie alebo dohody o pracovných podmienkach alebo úplne či čiastočne pozastaví alebo ukončí takéto činnosti, ak sa domnieva, že došlo k porušeniu základných práv alebo záväzkov medzinárodnej ochrany, ktoré je vážnej povahy alebo bude pravdepodobne naďalej pretrvávať. Výkonný riaditeľ o tomto rozhodnutí informuje riadiacu radu.“

12

Článok 26 tohto nariadenia s názvom „Hodnotenie činností“ uvádzal:

„Výkonný riaditeľ zhodnotí výsledky spoločných operácií a rýchlych pohraničných zásahov, pilotných projektov, nasadenia podporných tímov pre riadenie migrácie a operačnej spolupráce s tretími krajinami. Do 60 dní od ukončenia týchto činností predloží riadiacej rade podrobné hodnotiace správy spolu so zisteniami pracovníka pre základné práva. Výkonný riaditeľ v záujme zvýšenia kvality, koherencie a účinnosti budúcich činností vypracuje komplexnú porovnávaciu analýzu týchto výsledkov a uvedenú analýzu zahrnie do výročnej správy o činnosti agentúry [Frontex].“

poskytuje technickú a operačnú pomoc členským štátom, ktoré čelia mimoriadnym výzvam v súvislosti s ich systémami návratu;

…

2. Technická a operačná pomoc uvedená v odseku 1 písm. b) zahŕňa činnosti s cieľom pomôcť členským štátom viesť konania o návrate prostredníctvom príslušných vnútroštátnych orgánov, najmä poskytovaním:

a)

tlmočníckych služieb;

…

Článok 28 uvedeného nariadenia, nazvaný „Návratové operácie“, uvádzal:

„1. Bez toho, aby bola hodnotená skutková podstata rozhodnutí o návrate, a v súlade so smernicou 2008/115/ES [Frontex] poskytuje potrebnú pomoc a na žiadosť jedného alebo viacerých participujúcich členských štátov zabezpečuje koordináciu alebo organizáciu návratových operácií, a to vrátane nájmu lietadiel na účely takýchto operácií. [Frontex] môže z vlastného podnetu navrhnúť členským štátom, že skoordinuje alebo zorganizuje návratové operácie.

2. Členské štáty raz mesačne informujú agentúru [Frontex] o svojom predbežnom plánovaní, pokiaľ ide o počet navrátilcov a tretie krajiny návratu v súvislosti s príslušnými národnými návratovými operáciami, a o svojich potrebách pomoci alebo koordinácie zo strany agentúry. [Frontex] vypracuje priebežný operačný plán s cieľom poskytnúť žiadajúcim členským štátom potrebné operatívne posily vrátane technického vybavenia. …

…

8. Výkonný riaditeľ zhodnotí výsledky návratových operácií. Každých šesť mesiacov postúpi riadiacej rade podrobnú hodnotiacu správu zahŕňajúcu všetky návratové operácie vykonané v predchádzajúcom polroku spolu so zisteniami pracovníka pre základné práva. Výkonný riaditeľ v záujme zvýšenia kvality, koherencie a účinnosti budúcich návratových operácií vypracuje rozsiahlu porovnávaciu analýzu týchto výsledkov. Výkonný riaditeľ zahrnie uvedenú analýzu do výročnej správy o činnosti agentúry [Frontex].

…“

…“

16

Článok 35 nariadenia 2016/1624 s názvom „Kódexy správania“ stanovoval:

„…

2. [Frontex] v spolupráci s konzultačným fórom vypracuje a ďalej rozvíja kódex správania pre návrat navrátilcov, ktorý sa uplatňuje počas všetkých návratových operácií a návratových intervencií koordinovaných alebo organizovaných agentúrou. Tento kódex správania opisuje spoločné štandardizované postupy s cieľom zjednodušiť organizovanie návratových operácií a návratových intervencií a zabezpečiť návrat humánnym spôsobom pri plnom dodržiavaní základných práv, najmä zásad ľudskej dôstojnosti, zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, práva na slobodu a bezpečnosť a práva na ochranu osobných údajov a nediskrimináciu.

3. V Kódexe správania [agentúry Frontex] pre návrat sa venuje pozornosť predovšetkým povinnosti členských štátov zabezpečiť účinný systém monitorovania nútených návratov, ako sa uvádza v článku 8 ods. 6 smernice 2008/115/ES, a stratégii pre základné práva.“

„V prípade mimozmluvnej zodpovednosti [Frontex] nahradí všetky škody spôsobené jej orgánmi alebo jej zamestnancami pri výkone ich povinností, a to v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov.“

19

Článok 71 toho istého nariadenia s názvom „Pracovník pre základné práva“ znie:

„1. Pracovníka pre základné práva vymenúva riadiaca rada. Jeho úlohou je prispievať k stratégii agentúry [Frontex] pre základné práva, monitorovať dodržiavanie základných práv agentúrou a presadzovať dodržiavanie základných práv agentúrou. …

…

3. S pracovníkom pre základné práva sa vedú konzultácie v súvislosti s operačnými plánmi vypracovanými v súlade s článkami 16 a 17, 28 a článkom 33 ods. 4 Pracovník pre základné práva má prístup k všetkým informáciám, ktoré sa týkajú dodržiavania základných práv pri všetkých činnostiach agentúry [Frontex].“

…

10. …

[Frontex] zabezpečí, aby boli informácie o možnosti a postupe podania sťažnosti ľahko dostupné, a to aj pre zraniteľné osoby. Štandardizovaný formulár sťažnosti sa sprístupní sa webovom sídle agentúry [Frontex] a v papierovej forme pri všetkých činnostiach agentúry [Frontex] v jazykoch, ktorým štátni príslušníci tretích krajín rozumejú alebo o ktorých sa možno opodstatnene domnievať, že im rozumejú. Pracovník pre základné práva posúdi sťažnosti aj v prípade, ak neboli podané na štandardizovanom formulári sťažnosti.

…“

B.

Smernica 2008/115

23

Článok 12 uvedenej smernice s názvom „Forma“ v odseku 1 stanovuje:

„Rozhodnutia o návrate… sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.“

C.

Rokovací poriadok Všeobecného súdu

24

4. Bez toho, aby bolo dotknuté rozhodnutie Všeobecného súdu o prípustnosti predložených dôkazov alebo návrhov dôkazov vykonaných podľa odsekov 2 a 3, predseda umožní ostatným účastníkom konania vyjadriť sa k nim.“

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

26

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 2 až 16 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

27

Odvolatelia sú rodinou sýrskych štátnych príslušníkov, ktorí prišli na ostrov Milos (Grécko) 9. októbra 2016 v rámci skupiny utečencov. Dňa 14. októbra 2016 boli presunutí do prijímacieho a identifikačného centra nachádzajúceho sa v Grécku, kde uviedli, že chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu.

31

Dňa 15. februára 2017 bola táto prvá sťažnosť vyhlásená za prípustnú a bola postúpená výkonnému riaditeľovi agentúry Frontex, ako aj gréckemu ombudsmanovi, ktorý ju postúpil gréckej polícii, o čom boli odvolatelia informovaní 7. júna 2017.

32

Dňa 17. júla 2018 odvolatelia podali pracovníkovi pre základné práva druhú sťažnosť týkajúcu sa vybavenia ich prvej sťažnosti, o ktorej dostali informácie 25. júla 2018. Dňa 9. augusta 2018 bola ich druhá sťažnosť vyhlásená za prípustnú a bola spojená s ich prvou sťažnosťou.

33

Dňa 29. novembra 2018 pracovník pre základné práva informoval odvolateľov, že Frontex stále čaká na výsledky interného vyšetrovania gréckych policajných orgánov týkajúceho sa prvej sťažnosti. Dňa 25. novembra 2019 ich informoval o ukončení tohto vyšetrovania zo strany týchto orgánov a o ich rozhodnutí nezaslať správu týkajúcu sa uvedeného vyšetrovania z dôvodu jej dôvernej povahy. Dňa 6. októbra 2020 tento pracovník zaslal odvolateľom svoju záverečnú správu o sťažnostiach a konanie o týchto sťažnostiach ukončil.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. septembra 2021 podali odvolatelia žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhali náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá im podľa nich vznikla v dôsledku údajného protiprávneho konania agentúry Frontex pred návratovou operáciou, počas nej a po nej a ktorú vyčíslili na 96212,55 eura, pokiaľ ide o majetkovú ujmu, a 40000 eur, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, spolu s úrokmi.

37

V napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o prípustnosť niektorých dokumentov predložených odvolateľmi, Všeobecný súd po prvé v bodoch 43 až 46 tohto rozsudku konštatoval, že prílohy C.1 a C.3 až C.6 k replike boli neprípustné z dôvodu ich oneskoreného predloženia bez odôvodnenia. Po druhé a z toho istého dôvodu Všeobecný súd v bodoch 49 až 51 uvedeného rozsudku odmietol dokument E.1, ktorý odvolatelia predložili 7. marca 2023, teda dva dni pred pojednávaním.

38

Pokiaľ ide o vec samu, Všeobecný súd sa po tom, čo v bode 53 napadnutého rozsudku uviedol, že podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ sú kumulatívne, rozhodol v bode 55 tohto rozsudku preskúmať v prvom rade podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a údajnou ujmou.

39

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku zastával názor, že v súlade s článkom 27 ods. 1 písm. a) a b) a článkom 28 ods. 1 nariadenia 2016/1624, článkom 6 ods. 1 smernice 2008/115 a s článkom 2 písm. f) a článkami 4, 6, 8 a 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ), bolo úlohou agentúry Frontex v rámci spornej návratovej operácie len poskytovať technickú a operačnú podporu členským štátom a nie skúmať opodstatnenosť rozhodnutí o návrate osôb zahrnutých do tejto operácie, keďže tieto rozhodnutia, ako aj rozhodnutia týkajúce sa poskytnutia medzinárodnej ochrany, vyplývajú z posúdenia, ktoré patrí do výlučnej právomoci členských štátov.

43

V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 66 napadnutého rozsudku rozhodol, že nebola preukázaná priama príčinná súvislosť vo vzťahu jednak k majetkovej ujme spojenej s výdavkami, ktoré odvolatelia vynaložili v Turecku a Iraku, a jednak k nemajetkovej ujme spočívajúcej najmä v pocite úzkosti spojenom s návratovým letom do Turecka, ktorý navyše považoval za let, ktorý v zásade spadá do výlučnej zodpovednosti hostiteľského členského štátu podľa článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624.

44

Okrem toho, keďže Všeobecný súd konštatoval, že údajná ujma musí vyplývať priamo z namietanej protiprávnosti, a nie z rozhodnutia žalujúcej strany, pokiaľ ide o spôsob reakcie na údajne protiprávny akt, v bodoch 67 až 69 napadnutého rozsudku rozhodol, že údajná majetková a nemajetková ujma týkajúca sa nákladov na prenájom a zariadenie bytu v dedine Saruj, nákladov vynaložených na cestu do Iraku, rôznych výdavkov vynaložených od ich usadenia sa v tejto krajine, ako aj pocitu strachu a utrpenia spojeného s ich náročnou cestou do tejto krajiny, vyplývala z vlastných rozhodnutí odvolateľov.

IV. Návrhy účastníkov odvolacieho konania

48

Odvolatelia vo svojom odvolaní navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok a v prvom rade vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie,

–

zamietol odvolanie a

–

uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

V. O odvolaní

50

Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú štyri odvolacie dôvody.

54

Napokon štvrtý odvolací dôvod, ktorý sa týka bodov 44 až 46 napadnutého rozsudku, je založený na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa dopustil Všeobecný súd, keď rozhodol, že rôzne dokumenty, ktoré odvolatelia predložili na podporu svojej žaloby o náhradu škody, sú neprípustné.

A.

O druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu

1. Argumentácia účastníkov konania

55

Pokiaľ ide v prvom rade o neprípustnosť prvého odvolacieho dôvodu, ktorú namieta Frontex, v tom zmysle, že odvolatelia dostatočne presne neidentifikovali odôvodenia napadnutého rozsudku, na ktoré sa odvolávajú v jednotlivých častiach tohto odvolacieho dôvodu, z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní sa musí presne uviesť, ktoré časti rozhodnutia, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, a musia sa presne uviesť aj právne argumenty, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné (pozri uznesenie z 26. apríla 1993, Kupka‑Floridi/HSV, C‑244/92 P , EU:C:1993:152 , body 8 a 9 , ako aj rozsudky z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P , EU:C:2015:535 , body 53 a citovaná judikatúra, a z 15. júla 2021, Deutsche Lufthansa/Komisia, C‑453/19 P , EU:C:2021:608 , bod 95 ).

58

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že argumentácia rozvinutá odvolateľmi v rámci druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu sa ako celok zdá byť dostatočne jasná na to, aby bolo možné s požadovanou presnosťou identifikovať kritizované časti napadnutého rozsudku, ako aj právne tvrdenia uvádzané na podporu tejto kritiky, a v dôsledku toho umožňuje Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti.

59

Pokiaľ ide v druhom rade o vecné preskúmanie druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu, treba na úvod pripomenúť, že článok 60 ods. 3 nariadenia 2016/1624 stanovuje – podobne ako článok 340 druhý odsek ZFEÚ, ktorý je týmto článkom konkretizovaný – že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Frontex nahradí všetky škody spôsobené jej orgánmi alebo jej zamestnancami pri výkone ich povinností, a to v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov. V dôsledku toho je v prejednávanej veci relevantná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ.

63

Druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sú teda nedôvodné.

B.

O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

64

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je v podstate založená na porušení jednak článku 14 ods. 2, článku 27 ods. 1, článku 28 ods. 1, ako aj článku 34 ods. 1 až 3 nariadenia 2016/1624, a jednak článku 5 ods. 1 tohto nariadenia, keď Všeobecný súd konštatoval neexistenciu príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a údajnými ujmami v dôsledku zaradenia odvolateľov do spornej návratovej operácie, pričom toto zaradenie považujú odvolatelia za protiprávne, keďže voči nim neboli prijaté rozhodnutia o návrate.

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu, v rámci ktorej odvolatelia namietajú protiprávnosť ich odsunu do Turecka z dôvodu, že grécke orgány voči nim neprijali žiadne rozhodnutie o návrate, obsahuje dve výhrady.

68

V prvej výhrade odvolatelia v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že implicitne rozhodol, že Frontex nemala povinnosť overiť existenciu takéhoto rozhodnutia.

69

Tvrdia, že na jednej strane z článku 2 bodov 13 a 14 nariadenia 2016/1624 vyplýva, že vnútroštátne orgány sú povinné prijať písomné rozhodnutie o návrate predtým, ako môže byť štátny príslušník tretej krajiny legálne vyhostený z ich územia v rámci návratovej operácie, a na druhej strane z článku 14 ods. 2, článku 27 ods. 1 a článku 34 ods. 1 až 3 tohto nariadenia vyplýva, že Frontex sa musí ubezpečiť, že osoby, voči ktorým nebolo vydané takéto rozhodnutie, nie sú zaradené do návratovej operácie, ktorú koordinuje.

70

Frontex v prvom rade tvrdí, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a prvá časť druhého odvolacieho dôvodu sú neprípustné. Po prvé sú totiž založené na spochybnení konštatovania Všeobecného súdu o existencii rozhodnutia o návrate. Po druhé výhrada týkajúca sa existencie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti agentúry Frontex a Helénskej republiky, ktorá sa uvádza v rámci týchto dvoch častí, je nová, pretože existencia takejto zodpovednosti nebola uplatňovaná v konaní na Všeobecnom súde. Po tretie odvolatelia dostatočne presne neidentifikovali odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorého sa týkajú uvedené časti.

74

Subsidiárne Frontex spochybňuje dôvodnosť týchto častí.

75

Okrem toho, že na rozdiel od tvrdení odvolateľov Všeobecný súd podľa nej nekvalifikoval nesprávne ich žalobu ako žalobu smerujúcu proti rozhodnutiam gréckych orgánov, ktorými im bola zamietnutá medzinárodná ochrana a nariadený ich návrat, sa Frontex v prvom rade domnieva, že odvolatelia vychádzajú z nesprávneho výkladu nimi uvádzaných ustanovení nariadenia 2016/1624, ktorý je v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce a zásadou prenesenia právomocí, ktoré sú v príslušnom poradí uvedené v článku 4 ods. 3 a v článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ.

76

Napokon, pokiaľ ide o existenciu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti v oblasti náhrady škody, Frontex sa na jednej strane domnieva, že existencia takejto zodpovednosti nezbavuje odvolateľov povinnosti preukázať najmä existenciu priamej príčinnej súvislosti, čo sa im nepodarilo. Na druhej strane existencia spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti agentúry Frontex predpokladá podľa nej existenciu zodpovednosti gréckych orgánov podľa gréckeho práva, čo by si vyžadovalo, aby Všeobecný súd vykonal posúdenie, ktoré spadá do vnútroštátneho práva a ktoré nepatrí do jeho právomoci. Skutočnosť, že v tejto súvislosti nebolo vykonané posúdenie, preto nemôže predstavovať porušenie práva Únie.

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prípustnosti prvej a druhej výhrady prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

80

V prvom rade Frontex namieta neprípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v celom rozsahu a prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, a to z dôvodu, že odvolatelia týmito časťami spochybňujú skutkové zistenie Všeobecného súdu, konkrétne existenciu rozhodnutia o návrate, ktoré voči nim prijali grécke orgány.

81

84

V prejednávanej veci treba konštatovať, že v dvoch bodoch žaloby v prvostupňovom konaní, na ktoré odkazujú odvolatelia, sa títo odvolávali na možnosť, že Frontex by mohla niesť svoju zodpovednosť za skutky svojich vlastných zamestnancov súbežne so zodpovednosťou členských štátov za skutky ich vlastných zamestnancov.

85

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že spoločná a nerozdielna zodpovednosť v zásade znamená, že ak je škoda spôsobená tretej osobe z dôvodu zavineného spoločného konania viacerých osôb, každá z týchto osôb je povinná nahradiť škodu v celom rozsahu, pričom poškodená tretia osoba má právo požadovať od každej z nich plnú náhradu škody, až kým nebude úplne odškodnená, s výhradou regresného nároku, ktorý môže zodpovedná osoba, ktorá v plnej výške nahradila vzniknutú škodu, uplatniť voči akejkoľvek inej spoluzodpovednej osobe vzhľadom na jej relatívnu zodpovednosť za škodu. Takýto systém spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti sa odchyľuje od všeobecných zásad mimozmluvnej zodpovednosti Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , body 62 a 64 ).

86

Na druhej strane, hoci odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého pred Súdnym dvorom uvedie odvolacie dôvody, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť dôvodnosť úvah právnej povahy vyplývajúcich zo samotného napadnutého rozsudku v tom zmysle, že predstavujú dôvody, na ktorých Všeobecný súd založil niektoré zo svojich posúdení nezávisle od argumentácie, ktorú pred ním uviedli účastníci konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P , EU:C:2007:730 , bod 17 , a z 3. júla 2025, Parlament/TC, C‑529/23 P , EU:C:2025:521 , bod 82 ), treba konštatovať, že v prejednávanej veci napadnutý rozsudok neobsahuje nijakú časť týkajúcu sa existencie možnej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti agentúry Frontex. Okrem toho je vylúčené, že by sa Všeobecný súd implicitne zaoberal touto otázkou. Táto otázka sa totiž týka určenia náhrady ujmy, za ktorú zodpovedá osoba, ktorá bola predtým uznaná za spoluzodpovednú za túto ujmu. Táto otázka teda nesúvisí s preskúmaním podmienky týkajúcej sa existencie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným pochybením a údajnou škodou, na ktorú sa Všeobecný súd obmedzil v napadnutom rozsudku.

88

Druhá výhrada prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka existencie spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti agentúry Frontex a Helénskej republiky a ktorá je navyše zopakovaná najmä v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, je preto neprípustná.

89

V treťom a poslednom rade, pokiaľ ide o neprípustnosť uvedených častí, ktorú namieta Frontex z dôvodu neexistencie dostatočne presnej identifikácie odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorého sa týka táto časť, treba ju zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 58 tohto rozsudku.

Pokiaľ ide o zaradenie odvolateľov do tejto operácie, Všeobecný súd v bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku uviedol, že na jednej strane článok 2 písm. f) a články 4, 6, 8 a 31 smernice 2013/32, ako aj článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 priznávajú členským štátom výlučnú právomoc posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj dôvodnosť rozhodnutí o návrate, a na druhej strane v súlade s článkom 27 ods. 1 písm. a) a b) a článkom 28 ods. 1 nariadenia 2016/1624 je úlohou agentúry Frontex len poskytovať technickú a operačnú podporu členským štátom bez toho, aby sa zaoberala dôvodnosťou rozhodnutí o návrate. V bode 66 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že keďže právomoc, pokiaľ ide tak o posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, ako aj posudzovanie dôvodnosti rozhodnutí o návrate, je priznaná členským štátom, a nie agentúre Frontex, nemožno preukázať priamu príčinnú súvislosť medzi konaním vytýkaným tejto agentúre a údajnou majetkovou ujmou týkajúcou sa výdavkov, ktoré odvolatelia vynaložili v Turecku a Iraku, ako aj údajnou nemajetkovou ujmou, ktorá spočívala najmä v pocite úzkosti spojenom s návratovým letom do Turecka.

93

Týmito úvahami teda Všeobecný súd vylúčil existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a dotknutými ujmami bez toho, aby sa najprv vyjadril k otázke, či bolo voči odvolateľom prijaté rozhodnutie o návrate, keďže usúdil, že toto rozhodnutie nie je relevantné vzhľadom na neexistenciu právomoci agentúry Frontex posúdiť jeho dôvodnosť.

94

Odvolatelia pritom v podstate tvrdia, že uvedené úvahy sú poznačené nesprávnym právnym posúdením, keďže nezohľadňujú vlastné povinnosti agentúry Frontex v oblasti ochrany základných práv, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, na základe ktorých je táto agentúra povinná ubezpečiť sa, že voči osobám zahrnutým do spoločnej návratovej operácie koordinovanej agentúrou Frontex bolo vydané rozhodnutie o návrate.

98

Článok 16 ods. 2 a 3 nariadenia 2016/1624 tak stanovuje, že pre každú spoločnú operáciu na vonkajších hraniciach výkonný riaditeľ agentúry Frontex vypracuje operačný plán, na ktorom sa dohodne s hostiteľským členským štátom po porade so zúčastnenými členskými štátmi a ktorý je záväzný pre všetky strany zapojené do tejto operácie. Tento plán podrobne uvedie organizačné a procesné aspekty operácie, ktoré sa považujú za potrebné na jej vykonanie, pričom obsahuje najmä opis úloh a zodpovedností v súvislosti s dodržiavaním základných práv. V súlade s článkom 22 ods. 1 a článkom 22 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia Frontex zabezpečuje riadne vykonávanie operačného plánu, najmä prostredníctvom koordinačných úradníkov vymenovaných jej výkonným riaditeľom, ktorí konajú vo všetkých aspektoch nasadenia tímov európskej pohraničnej a pobrežnej stráže, najmä monitorovaním správneho vykonávania operačného plánu, pokiaľ ide o ochranu základných práv.

99

Pokiaľ ide konkrétne o návraty, článok 27 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624 okrem iného stanovuje, že Frontex v súlade s dodržiavaním základných práv a všeobecných zásad práva Únie, ako aj medzinárodného práva vrátane ochrany utečencov a práv detí koordinuje na technickej a operačnej úrovni činnosti členských štátov súvisiace s návratom a poskytuje technickú a operačnú pomoc členským štátom, ktoré čelia osobitným „výzvam“ v súvislosti s ich systémami návratu, pričom táto pomoc zahŕňa poradenstvo o vykonávaní a riadení konaní o návrate v súlade so smernicou 2008/115.

100

Pokiaľ ide konkrétnejšie o návratové operácie, ktoré sú podľa článku 2 bodov 12 a 14 nariadenia 2016/1624 operáciami koordinovanými agentúrou Frontex v súvislosti s vrátením osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o návrate, ktoré je v súlade so smernicou 2008/115, článok 28 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že Frontex v súlade s touto smernicou poskytuje potrebnú pomoc a na žiadosť jedného alebo viacerých zúčastnených členských štátov zabezpečuje koordináciu alebo organizáciu návratových operácií.

104

Okrem toho tvrdenia, ktoré Frontex uvádza na podporu tézy, že v podstate nemá v tomto smere žiadnu povinnosť, nie sú relevantné.

105

Na jednej strane zásada prenesenia právomocí uvedená v článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, podľa ktorej Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených, nie je nijako porušená povinnosťou agentúry Frontex overiť existenciu rozhodnutí o návrate, keďže túto povinnosť jej ukladá nariadenie 2016/1624 pri rešpektovaní právomocí členských štátov.

106

Na druhej strane zásada lojálnej spolupráce, ktorá je uvedená v článku 4 ods. 3 ZEÚ a osobitne pripomenutá v rámci nariadenia 2016/1624 v jeho článku 9 týkajúcom sa povinnosti lojálnej spolupráce, ktorá sa vzťahuje na Frontex a vnútroštátne orgány zodpovedné za riadenie hraníc a návraty, má nepochybne značný význam vo vzťahoch medzi touto agentúrou a týmito vnútroštátnymi orgánmi v rámci európskej pohraničnej a pobrežnej stráže.

110

Z vyššie uvedeného vyplýva, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 66 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v podstate nemohla existovať žiadna príčinná súvislosť medzi správaním agentúry Frontex a údajnými ujmami uvedenými v tomto bode napadnutého rozsudku, je založené na nesprávnej úvahe, podľa ktorej Frontex nemá nijakú povinnosť, pokiaľ ide o otázku, či voči všetkým osobám, ktorých sa týka spoločná návratová operácia koordinovaná touto agentúrou, bolo alebo nebolo vydané rozhodnutie o návrate.

111

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, však skutočnosť, že Frontex má v tejto súvislosti povinnosť overenia, neznamená, že nevyhnutne existuje príčinná súvislosť medzi možným porušením tejto povinnosti a všetkými ujmami, ktoré odvolatelia údajne utrpeli, alebo ich časťou.

112

Je pravda, že existenciu takejto príčinnej súvislosti treba preskúmať s prihliadnutím na túto povinnosť overenia a všeobecnejšie na povinnosti uložené agentúre Frontex s cieľom zabezpečiť, aby spoločné návratové operácie rešpektovali požiadavky vyplývajúce z nariadenia 2016/1624, ako aj základné práva dotknutých osôb. Toto preskúmanie sa však musí vykonať s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti, ktorých určenie prináleží Všeobecnému súdu, a potrebné právne posúdenia.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolatelia kritizujú posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 66 napadnutého rozsudku, podľa ktorého zodpovednosť za možné porušenia ich základných práv, ku ktorým došlo počas návratového letu do Turecka, nesie výlučne Helénska republika.

115

Tvrdia, že toto posúdenie, ktoré je založené na článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624, je nesprávne, pretože tieto ustanovenia sa týkajú výlučne zodpovednosti zamestnancov hostiteľského členského štátu „na nižšej výkonnej úrovni“, a nie zodpovednosti agentúry Frontex za nedodržanie povinností, ktoré jej vyplývajú z tohto nariadenia, zo strany jej zamestnancov. Relevantným ustanovením v tejto súvislosti je podľa nich článok 60 ods. 3 uvedeného nariadenia týkajúci sa mimozmluvnej zodpovednosti agentúry Frontex za škody spôsobené jej útvarmi alebo jej zamestnancami pri výkone ich povinností.

116

Podľa odvolateľov výklad článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2016/1624 podaný Všeobecným súdom zbavuje články 16, 22, 25, 26, 28 a 34 tohto nariadenia, článok 4 kódexu správania agentúry Frontex a kroky 1 až 5 štandardného operačného postupu ich podstaty, pričom tieto ustanovenia predstavujú súbor ustanovení, ktoré ukladajú agentúre Frontex vlastné povinnosti s cieľom zabezpečiť účinnú kontrolu dodržiavania základných práv. Tento výklad podľa nich tiež ohrozuje správne uplatňovanie článku 8 ods. 6 smernice 2008/115, podľa ktorého členské štáty stanovia účinný systém monitorovania nútených návratov.

117

Napokon druhá časť druhého odvolacieho dôvodu, v rámci ktorej odvolatelia zopakovali tvrdenia, ktoré uviedli v prvostupňovom konaní a ktoré sa týkajú údajných právomocí agentúry Frontex najmä na účely overenia, že voči osobám zaradeným do spoločnej návratovej operácie bolo vydané rozhodnutie o návrate, je nedôvodná, keďže normotvorca Únie jej takéto právomoci nepriznal.

2. Posúdenie Súdnym dvorom

121

Pokiaľ ide v prvom rade o údajnú neúčinnosť druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, z bodu 110 tohto rozsudku vyplýva, že posúdenie Všeobecného súdu – podľa ktorého sa akákoľvek príčinná súvislosť medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a ujmami, ktoré uvádzajú odvolatelia, musí vylúčiť z dôvodu, že táto agentúra nemá žiadnu povinnosť, pokiaľ ide o overenie existencie rozhodnutia o návrate týkajúceho sa osôb zaradených do spoločnej návratovej operácie koordinovanej touto agentúrou – je poznačené nesprávnym právnym posúdením. Táto časť, ktorá sa týka doplňujúceho nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, keď v podstate konštatoval, že zodpovednosť za prípadné porušenia základných práv, ku ktorým došlo počas návratového letu, prináleží výlučne hostiteľskému členskému štátu, teda nie je neúčinná.

122

Pokiaľ ide v druhom rade o zopakovanie výhrady založenej na existencii spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti agentúry Frontex a Helénskej republiky, táto výhrada je neprípustná z dôvodov uvedených v bodoch 83 až 87 tohto rozsudku.

126

Článok 42 ods. 1 nariadenia 2016/1624 však nemožno vykladať v tom zmysle, že zodpovednosť hostiteľského členského štátu absolútne vylučuje akúkoľvek zodpovednosť agentúry Frontex v súvislosti s možnými porušeniami základných práv, ku ktorým došlo počas návratovej operácie.

127

Podľa článku 60 ods. 3 tohto nariadenia musí totiž Frontex prevziať mimozmluvnú zodpovednosť za akúkoľvek škodu spôsobenú jej útvarmi alebo jej zamestnancami pri výkone ich povinností v súlade s rovnakými zásadami, ako sú zásady, ktorými sa riadi mimozmluvná zodpovednosť Únie. V dôsledku toho nemožno a priori vylúčiť možnosť súbehu zodpovedností.

128

Za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, by zodpovednosť agentúry Frontex mohla byť vylúčená len v prípade, že by sa preukázalo, že uvádzané nezrovnalosti nutne nesúvisia s akýmkoľvek protiprávnym konaním alebo opomenutím zo strany útvarov alebo zamestnancov agentúry Frontex alebo že namietané porušenia povinností tejto agentúry v každom prípade nesúvisia s údajnými ujmami.

132

Z týchto úvah vyplýva, že Frontex má na základe nariadenia 2016/1624 súbor povinností, ktorých cieľom je zaručiť dodržiavanie základných práv v rámci spoločných návratových operácií. Preto nemožno a priori vylúčiť, že porušenie týchto povinností jej útvarmi alebo zamestnancami v rámci konkrétnej operácie mohlo prispieť k výskytu porušení základných práv počas návratového letu na úkor vyhostených osôb. V tejto súvislosti je irelevantné, že podľa článku 8 ods. 6 smernice 2008/115 a ako je pripomenuté v článku 29 ods. 4 nariadenia 2016/1624, monitorovanie nútených návratov prináleží členským štátom. Podľa článku 28 ods. 1 tohto nariadenia musí byť totiž pomoc poskytovaná agentúrou Frontex alebo koordinácia či organizácia, ktoré zabezpečuje pre spoločné návratové operácie, v súlade s touto smernicou a podľa uvedeného nariadenia preberá Frontex povinnosti v oblasti kontroly, ktoré dopĺňajú povinnosti členských štátov.

133

Okrem toho, keďže zamestnanci agentúry Frontex sa zúčastňujú alebo sa môžu sami zúčastňovať na takýchto operáciách, či už ako koordinační úradníci, alebo ako odborníci nasadení v rámci týchto operácií, tiež nemožno a priori vylúčiť, že protiprávne konania alebo opomenutia týchto zamestnancov môžu mať príčinnú súvislosť s výskytom takýchto porušení základných práv.

134

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je dôvodná.

136

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktorá obsahuje štyri výhrady, odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, keď v bodoch 67 až 69 napadnutého rozsudku rozhodol, že majetková a nemajetková ujma spojená s ich dočasným usadením sa v Turecku a ich útekom do Iraku bola dôsledkom ich vlastných rozhodnutí, a nie konania vytýkaného agentúre Frontex, takže odvolatelia v tomto ohľade nepreukázali existenciu dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi údajnými ujmami a konaním vytýkaným agentúre Frontex.

137

Po prvé odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa príčinnej súvislosti v prípade nedbanlivého konania alebo vlastného rozhodnutia poškodenej osoby. Prispenie poškodenej osoby ku vzniku škody totiž môže viesť len k obmedzeniu náhrady škody zo strany Únie, a preto ho nemožno považovať za príčinu prerušenia príčinnej súvislosti.

138

Po druhé sa Všeobecný súd podľa nich dopustil nesprávneho právneho posúdenia v podstate tým, že nezohľadnil zraniteľnú situáciu odvolateľov ako žiadateľov o azyl, ako to vyžaduje článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 4 Charty, hoci z tohto zraniteľného stavu vyplynulo, že nemali skutočnú slobodu voľby, pokiaľ ide o ich rozhodnutie utiecť do Iraku.

142

Ďalej výhrada založená na existencii spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti je tiež neprípustná z dôvodu jej novosti.

143

Napokon Frontex v každom prípade spochybňuje dôvodnosť prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že odvolatelia sa odvolávajú na judikatúru, ktorá nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže sa týka situácií, v ktorých tak Únia, ako aj účastník konania, ktorý utrpel ujmu, prispeli ku vzniku škody, zatiaľ čo v napadnutom rozsudku Všeobecný súd zastával názor, že dotknuté ujmy boli spôsobené výlučne rozhodnutiami odvolateľov.

b) Posúdenie Súdnym dvorom

144

V druhom rade, pokiaľ ide o vecnú stránku prvých dvoch výhrad prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že v bodoch 67 a 68 napadnutého rozsudku Všeobecný súd po tom, čo zdôraznil, že údajná ujma musí vyplývať priamo z vytýkaného konania, rozhodol, že ujmy spojené s dočasným usadením sa odvolateľov v Turecku a ich útekom do Iraku vyplynuli z ich vlastných rozhodnutí. Na podporu tohto posúdenia konštatoval, že jednak usadenie sa odvolateľov v dedine Saruj bolo výsledkom ich rozhodnutia nepostupovať v súlade s pokynmi tureckých orgánov a jednak, že ich útek do Iraku vyplýval z ich obáv, že budú týmito orgánmi vrátení do Sýrie za nedodržanie týchto pokynov.

148

Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bode 60 tohto rozsudku vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie predpokladá existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a údajnou ujmou.

149

V tejto súvislosti Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že ani článok 340 druhý odsek ZFEÚ, ani zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov, na ktoré tento článok odkazuje, nemôžu odôvodniť povinnosť napraviť každý, dokonca aj vzdialený, škodlivý následok protiprávneho aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79 , EU:C:1979:223 , bod 21 ).

150

153

Z judikatúry uvedenej v bodoch 148 až 152 tohto rozsudku tak vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na jednej strane v bode 67 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočnosť, že vytýkané konanie predstavovalo nevyhnutnú podmienku vzniku ujmy v tom zmysle, že bez tohto konania by nevznikla, nestačí na preukázanie príčinnej súvislosti, a na druhej strane, keď v prejednávanej veci skúmal možnosť, že príčinná súvislosť medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a dotknutými ujmami bola prerušená určitými aktmi odvolateľov.

154

Takéto preskúmanie sa však musí nevyhnutne vykonať in concreto s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti charakterizujúce situáciu poškodenej osoby.

155

Hoci sa od hospodárskych subjektov so skúsenosťami s riadením rizík spojených s výkonom ich bežných činností dá očakávať úplne racionálne rozhodovanie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P , EU:C:2009:459 , body 200 až 206 , a z 13. decembra 2018, Európska únia/Gascogne Sack Deutschland a Gascogne, C‑138/17 P a C‑146/17 P , EU:C:2018:1013 , body 23 až 31 ), takéto správanie nemožno povýšiť na všeobecné kritérium, najmä pokiaľ ide o fyzické osoby.

159

V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolatelia v konaní na Všeobecnom súde tvrdili, že ich rozhodnutie odísť do Erbilu bolo odôvodnené obavou, že ich turecké orgány vrátia do Sýrie, ktorá vychádzala z ich chápania tureckého práva a praxe spočívajúcej vo vrátení sýrskych štátnych príslušníkov hľadajúcich medzinárodnú ochranu do Sýrie, a to v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia, čo je okolnosť, ktorú sa snažili preukázať znaleckým posudkom uvedeným v ich žalobe v konaní na Všeobecnom súde, ktorého posúdenie prislúcha výlučne Všeobecnému súdu.

160

Treba pritom konštatovať, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku kvalifikoval rozhodnutia prijaté odvolateľmi po tom, čo boli vyhostení do Turecka, ako ich „vlastnú voľbu“ bez toho, aby in concreto preskúmal kontext, v rámci ktorého k tejto voľbe došlo – najmä ich rodinnú situáciu, ich zraniteľnosť a možné riziko vyhostenia do Sýrie – s cieľom určiť, či vzhľadom na tento kontext možno tieto rozhodnutia považovať za primerané.

161

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 69 napadnutého rozsudku rozhodol, že dotknuté ujmy nemožno považovať za ujmy priamo vyplývajúce z konania vytýkaného agentúre Frontex z dôvodu rozhodnutí, ktoré prijali odvolatelia po spornej návratovej operácii, bez toho, aby in concreto posúdil primeranosť týchto rozhodnutí vzhľadom na všetky okolnosti charakterizujúce kontext, v ktorom boli prijaté.

164

Odvolatelia dodávajú, že Všeobecný súd mal konštatovať, že uvedené náklady na právnu pomoc boli prinajmenšom z veľkej časti spôsobené nedbanlivým prístupom agentúry Frontex k ich sťažnostiam v dôsledku zdĺhavého preskúmania týchto sťažností a neúčinnosti mechanizmu podávania sťažností, čo je v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných a ich právom na účinný prostriedok nápravy, ako aj s článkom 72 nariadenia 2016/1624.

165

Frontex sa domnieva, že táto časť odvolacieho dôvodu je neprípustná, keďže otázka, či právne zastúpenie v rámci sťažností podaných agentúre Frontex bolo alebo nebolo nevyhnutné, patrí do posúdenia skutkového stavu, ktoré nemožno skúmať v rámci odvolania.

b) Posúdenie Súdnym dvorom

166

Ak sa však Súdny dvor vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky uvedené v predchádzajúcom bode, vyjadril, že pomoc advokáta vychádza z „vlastnej voľby“ (rozsudok z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77 , EU:C:1978:45 , bod 48 ) alebo zo „slobodnej voľby“ dotknutých osôb (rozsudok z 28. júna 2007, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑331/05 P , EU:C:2007:390 , bod 27 ), bolo to tak vzhľadom na charakteristické znaky každého z týchto konaní, a nie na základe principiálneho chápania správnych sťažností alebo alternatívnych spôsobov riešenia sporov.

170

V prejednávanej veci pritom treba po prvé konštatovať, že mechanizmus podávania sťažností stanovený v článku 72 nariadenia 2016/1624 nie je právom občanov Únie zameraným na odstránenie prípadov nesprávneho úradného postupu v mene všeobecného záujmu. Naopak, podľa článku 72 ods. 2 a 3 tohto nariadenia je prístupný len osobám, ktoré sú priamo dotknuté konaním zamestnancov zapojených okrem iného do návratovej operácie a ktoré sa domnievajú, že toto konanie konkrétne porušilo ich základné práva.

171

Po druhé, hoci pracovník pre základné práva vykonáva svoje úlohy nezávisle, robí tak v rámci organizácie agentúry Frontex. Okrem toho sa na neho obrátila osoba, ktorá sa, ako je uvedené v bode 156 tohto rozsudku, nachádza v mimoriadne zraniteľnom postavení, a to za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, s cieľom oznámiť konkrétne porušenie základného práva spôsobené konaním samotných zamestnancov agentúry Frontex.

172

O štvrtom odvolacom dôvode

1. Argumentácia účastníkov konania

175

Vo štvrtom odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 44 až 46 napadnutého rozsudku, odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd tým, že odmietol ako neprípustné niektoré dokumenty, ktoré predložili v prvostupňovom konaní, a to prílohy C.1 a C.3 až C.6 k replike, ako aj dokument E.1, porušil článok 85 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku a zásadu kontradiktórnosti.

176

Tvrdia, že uvedený článok 85 ods. 2 sa nevzťahuje na nové dôkazy a doplnenie vykonaného dokazovania, keďže sú predložené ako odpoveď na tvrdenia uvedené protistranou v jej vyjadrení k žalobe. Platí to tým skôr v prípade, keď ide o verejne prístupný dokument, na ktorom odvolatelia založili svoju argumentáciu a ktorého dôkaznú silu Frontex spochybnila vo svojom vyjadrení k žalobe. Všeobecný súd tak mal konštatovať, že prílohy C.1 a C.4 až C.6 k replike predstavujú „dôkazy opaku“ a že príloha C.3 k replike je „doplnením“ vykonaného dokazovania. Pokiaľ ide o dokument E.1, hoci bol predložený po skončení písomnej časti konania, Všeobecný súd mal konštatovať, že jeho predloženie nemohlo porušiť právo agentúry Frontex na obhajobu, keďže išlo o dokument pochádzajúci od tejto agentúry.

Pokiaľ ide v prvom rade o údajnú neúčinnosť štvrtého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že názor odvolateľov, podľa ktorého dotknuté dokumenty neboli rozhodujúce pre výsledok ich žaloby o náhradu škody, nemá vplyv na ich právo predložiť tieto dokumenty Všeobecnému súdu, s výhradou ich prípustnosti. Toto právo totiž nesúvisí s ich objektívnou nevyhnutnosťou pre diskusiu, keďže každý účastník konania môže slobodne posúdiť užitočnosť dokumentov, ktoré zamýšľa predložiť na podporu svojho stanoviska alebo na objasnenie Všeobecnému súdu. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Frontex, tento odvolací dôvod nie je neúčinný.

180

Pokiaľ ide v druhom rade o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že článok 76 písm. f) a článok 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovujú pravidlo, podľa ktorého účastníci konania musia predložiť dôkazný materiál alebo formulovať svoje návrhy na vykonanie dokazovania v štádiu prvej výmeny písomností, teda v štádiu žaloby a vyjadrenia k žalobe. Ide o pravidlo preklúzie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 2020, BP/FRA, C‑669/19 P , EU:C:2020:713 , bod 41 , a z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services, C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 43 ).

181

Tieto ustanovenia zohľadňujú zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ako aj právo na spravodlivý proces. Ukladajú totiž povinnosť informovať ostatných účastníkov konania o dôkazoch na podporu obhajovaných téz a ich cieľom je umožniť im pripraviť si účinnú obhajobu alebo repliku v súlade s uvedenými zásadami a právom. Okrem toho požiadavka predloženia dôkazov alebo návrhov na vykonanie dokazovania v prvom štádiu konania je tiež odôvodnená cieľom riadneho výkonu spravodlivosti, keďže prostredníctvom rýchleho vypracovania spisov umožňuje prejednanie veci v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 30 , a z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services, C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 41 ).

185

Odchylne od základného pravidla stanoveného v článku 76 písm. f) a článku 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a výnimky vymedzenej v článku 85 ods. 2, článok 85 ods. 3 umožňuje účastníkom konania predložiť dôkazy alebo návrhy na vykonanie dokazovania aj v neskoršom štádiu, konkrétne pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, a to vždy pod podmienkou, že omeškanie s týmto predložením je odôvodnené. Úvahy uvedené v bodoch 183 a 184 tohto rozsudku platia tým skôr pre dôkazy a návrhy na vykonanie dokazovania predložené v tomto neskoršom štádiu, keďže ich pripustenie predpokladá preukázanie existencie výnimočných okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P , EU:C:2005:238 , bod 33 , a z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services, C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 44 ).

186

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že práve uplatnenie pravidiel uvedených v článku 85 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu umožňuje zabezpečiť dodržiavanie zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, ako aj práva na spravodlivý proces (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2023, Ryanair a Airport Marketing Services, C‑758/21 P , EU:C:2023:917 , bod 45 ).

187

V prejednávanej veci, pokiaľ ide na jednej strane o prílohy C.1 a C.3 až C.6 k replike, z bodu 42 napadnutého rozsudku vyplýva, že tieto prílohy pozostávali z verejných dokumentov, ktoré vznikli pred podaním žaloby, s výnimkou nedatovaného vyhlásenia jedného z odvolateľov a „znaleckého posudku“, ktorý je v skutočnosti právnou konzultáciou vypracovanou výslovne v rámci veci prejednávanej na Všeobecnom súde.

191

Vzhľadom na úvahy a judikatúru uvedené v bodoch 180 až 186 tohto rozsudku preto Všeobecný súd neporušil ani zásadu kontradiktórnosti, ani právo odvolateľov na obhajobu, keď odmietol prílohy C.1 a C.3 až C.6 k ich replike z dôvodu, že omeškanie s ich predložením nebolo z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

192

Na druhej strane, pokiaľ ide o dokument E.1, ktorý bol predložený dva dni pred pojednávaním na Všeobecnom súde, z bodov 47 a 50 napadnutého rozsudku vyplýva, že tento dôkaz pozostával z dokumentu, ktorý Frontex zaslala odvolateľom pred podaním ich žaloby, pričom odvolatelia uviedli, že nepredloženie tohto dôkazu v štádiu žaloby bolo dôsledkom nepozornosti, čo Všeobecný súd nepovažoval za platný dôvod opodstatňujúci jej oneskorené predloženie.

193

Ako pritom vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 185 tohto rozsudku, takýto dôvod nespĺňa požiadavky odôvodnenia opodstatňujúce predloženie dokumentu podľa článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Všeobecný súd preto správne uplatnil toto ustanovenie, keď odmietol dokument E.1.

197

Vzhľadom na dôvodnosť prvej výhrady prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, druhej výhrady prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom týmto rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľov o náhradu škody z dôvodu neexistencie dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi konaním vytýkaným agentúre Frontex a údajnými ujmami, s výnimkou ujmy týkajúcej sa nákladov, ktoré odvolatelia vynaložili na cestu do Grécka, a to v podstate z dôvodov:

–

po prvé, že v rámci úloh európskej pohraničnej a pobrežnej stráže nariadenie 2016/1624 neukladá agentúre Frontex žiadnu povinnosť, pokiaľ ide o rozhodnutia o návrate, ktoré musia byť vydané voči osobám zaradeným do spoločnej návratovej operácie,

–

po druhé, že v tom istom rámci patria prípadné porušenia základných práv, ku ktorým dôjde počas návratového letu, do výlučnej zodpovednosti hostiteľského členského štátu s vylúčením akejkoľvek zodpovednosti agentúry Frontex,

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor Európskej únie v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok vo veci, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

199

Keďže v prejednávanej veci Všeobecný súd nerozhodol o väčšine žalobných dôvodov odvolateľov, Súdny dvor sa domnieva, že nie je spôsobilý rozhodnúť vo veci samej.

200

V dôsledku toho treba vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

VII. O trovách

Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie.

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.