C-715/23

Farmacija d.o.o.

proti

Občina Benedikt,

za účasti:

MN,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

Farmacija d.o.o., v zastúpení: K. Zdolšek, odvetnica,

–

slovinská vláda, v zastúpení: N. Pintar Gosenca a A. Vran, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: L. Halajová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 a článku 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií ( Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého stranami sú spoločnosť s ručením obmedzeným Farmacija d.o.o. a Občina Benedikt (obec Benedikt, Slovinsko), vo veci vydania povolenia touto obcou na prevádzkovanie pobočky lekárne na jej území bez predchádzajúceho uverejnenia oznámenia o koncesii.

Právny rámec

Právo Únie

Táto smernica by sa nemala uplatňovať na niektoré pohotovostné služby, ak ich poskytujú neziskové organizácie alebo združenia, keďže by bolo ťažké zachovať osobitnú povahu týchto organizácií v prípade, že poskytovatelia služieb by museli byť vybraní v súlade s postupmi stanovenými v tejto smernici. … Malo by sa preto spresniť, že na služby, na ktoré sa vzťahuje kód CPV 85143000‑3 a ktoré pozostávajú výlučne zo služieb prepravy pacientov sanitárnymi vozidlami, by sa mal vzťahovať osobitný režim stanovený pre sociálne a iné osobitné služby (ďalej len ‚zjednodušený režim‘). …“

4

Článok 1 smernice 2014/23, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, v odsekoch 1 a 4 stanovuje:

„1. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá postupov obstarávania verejnými obstarávateľmi a obstarávateľmi prostredníctvom koncesií, ktorých hodnota sa predpokladá vo výške nie nižšej, ako je finančný limit stanovený v článku 8.

…

4. Dohody, rozhodnutia alebo iné právne nástroje, na základe ktorých sa organizuje prevod právomocí a povinností za plnenie úloh vo verejnom záujme medzi verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi, alebo zoskupeniami verejných obstarávateľov, alebo obstarávateľov a v ktorých sa nestanovuje odplata za zmluvné plnenie, sa považujú za vec vnútornej povahy dotknutého členského štátu, a preto na ne ako také táto smernica nemá žiaden vplyv.“

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

1.

…

b)

‚koncesia na služby‘ je odplatná zmluva uzavretá písomne, prostredníctvom ktorej jeden alebo viacerí verejní obstarávatelia alebo obstarávatelia poverujú poskytovaním a riadením iných služieb ako je uskutočnenie stavebných prác uvedené v písmene a) jeden alebo viaceré hospodárske subjekty, pričom jej protiplnením je buď len právo na využívanie služieb, ktoré sú predmetom zmluvy, alebo toto právo spolu s peňažným plnením.

Udeľovanie koncesií na stavebné práce alebo služby znamená prenesenie prevádzkového rizika na koncesionára pri využívaní týchto prác alebo služieb, ktoré zahŕňa riziko na strane dopytu alebo ponuky alebo obe tieto riziká. Predpokladá sa, že koncesionár prevzal prevádzkové riziko, ak za bežných prevádzkových podmienok nie je zaručená návratnosť investícií vynaložených alebo nákladov vzniknutých pri prevádzkovaní stavieb alebo poskytovaní služieb, ktoré sú predmetom koncesie. Časť rizika preneseného na koncesionára musí zahŕňať reálne vystavenie voči výkyvom trhu tak, aby akákoľvek potenciálna predpokladaná strata vzniknutá koncesionárovi nebola iba nominálna alebo zanedbateľná.“

ZNKP

9

Ustanovenie § 2 Zakon o nekaterih koncesijskih pogodbah (zákon o niektorých koncesiách) ( Uradni list RS , č. 9/2019), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „ZNKP“), v bode 18 stanovuje:

„‚Nehospodárske služby všeobecného záujmu‘ sú nehospodárske služby, ktoré sa podľa zákona poskytujú ako služby všeobecného záujmu a ktoré sa neponúkajú na trhu za poplatok, a preto podliehajú osobitným záväzkom verejnej služby.“

10

Ustanovenie § 9 tohto zákona stanovuje:

„Tento zákon sa nevzťahuje na:

1.

koncesie na nehospodárske služby všeobecného záujmu. …“

13

Ustanovenie § 15 ZNKP stanovuje:

„Na koncesie na sociálne služby a iné osobitné služby uvedené v prílohe IV k smernici 2014/23/EÚ sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona, ktoré upravujú povinnosť vypracovávať prípravné akty, povinnosť zverejňovať oznámenia uvedené v § 35 a 40 tohto zákona, ako aj právnu ochranu v konaní o výbere držiteľa koncesie podľa tohto zákona.“

Ustanovenie § 3 tohto zákona stanovuje:

„Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú fyzické a právnické osoby, tuzemské aj zahraničné, ktoré získali povolenie od ministerstva zdravotníctva na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Verejné zdravotníctvo zahŕňa zdravotnícke služby, ktorých nepretržité a pravidelné poskytovanie je vo verejnom záujme zabezpečené štátom a orgánmi miestnej samosprávy a ktoré sú na základe zásady solidarity a v súlade s pravidlami upravujúcimi zdravotnú starostlivosť a zdravotné poistenie zaručené ako plnenia zo zákonného systému zdravotného poistenia a sú plne alebo čiastočne financované z verejných zdrojov, najmä zo zákonného systému zdravotného poistenia. Zdravotnícke služby uvedené v predchádzajúcej vete ako nehospodárske služby všeobecného záujmu musia byť poskytované neziskovými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti tak, že prebytok príjmov nad výdavkami je určený na vykonávanie a rozvoj zdravotnej starostlivosti.“

16

Ustanovenie § 20 uvedeného zákona v prvom odseku stanovuje:

„Lekárenská starostlivosť sa poskytuje podľa osobitného zákona. Tento zákon sa vzťahuje na otázky, na ktoré sa nevzťahuje osobitný zákon.“

„Účelom lekárenskej starostlivosti je zaručiť efektívne a kvalitné zásobovanie liekmi a inými výrobkami na podporu liečebných terapií a ochrany zdravia, ako aj zaručiť pacientom a zdravotníckym pracovníkom poradenstvo týkajúce sa ich bezpečného, správneho a účinného používania.“

19

Ustanovenie § 4 uvedeného zákona v odseku 1 bode 8 stanovuje:

„Za poskytovateľa lekárenskej starostlivosti [sa považuje]: fyzická alebo právnická osoba, ktorá je držiteľom koncesie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa tohto zákona, verejná lekáreň, nemocnica alebo iní poskytovatelia podľa tohto zákona.“

20

Ustanovenie § 5 toho istého zákona stanovuje:

3. Povolenie na prevádzkovanie pobočky lekárne vydáva obec, na ktorej území je táto pobočka zriadená, na základe predchádzajúceho stanoviska [‚Lekarniška zbornica Slovenije‘ (Slovinská lekárnická komora)] a so súhlasom ministerstva.

4. Povolenie na prevádzkovanie pobočky lekárne možno vydať aj na obmedzenú dobu alebo na určité obdobie roka (turistická sezóna).

…

7. Pobočka lekárne začne poskytovať lekárenskú starostlivosť až po vydaní povolenia podľa § 67 prvého odseku tohto zákona.“

22

Ustanovenie § 15 tohto zákona v odseku 1 stanovuje:

prostriedky zakladajúceho orgánu.“

23

Ustanovenie § 27 uvedeného zákona v odseku 1 stanovuje:

„Verejnú lekáreň na primárnej úrovni zriaďuje na svojom území obec alebo viaceré susedné obce spoločne na základe predchádzajúceho stanoviska príslušnej komory a so súhlasom ministerstva.“

24

Ustanovenie § 39 toho istého zákona v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

Farmacija podala na obec Benedikt žiadosť o preskúmanie tohto povolenia. V podstate sa domnievala, že obec Benedikt udelila koncesiu na výkon činnosti verejnej lekárne bez dodržania príslušného postupu, čím porušila smernicu 2014/23.

27

Obec Benedikt zamietla žiadosť o preskúmanie bez vecného preskúmania, keďže sa domnievala, že Farmacija nemá právo na opravný prostriedok ani v rámci postupu predchádzajúceho preskúmania, ani v rámci samotného postupu preskúmania. Táto obec sa domnieva, že vydanie povolenia na prevádzkovanie pobočky lekárne nepredstavuje z vecného hľadiska udelenie koncesie na služby.

28

Farmacija podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Državna revizijska komisija za revizijo postopkov oddaje javnih naročil (Štátna komisia pre preskúmavanie postupov verejného obstarávania, Slovinsko), ktorá je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Farmacija pred touto komisiou zopakovala stanovisko, podľa ktorého obec Benedikt tým, že vydala povolenie na koncesiu na služby bez dodržania postupu stanoveného ZNKP a smernicou 2014/23, porušila tieto predpisy.

29

Okrem toho, keďže také lekárenské služby, o aké ide v spore, o ktorom rozhoduje, nemožno považovať za nehospodársku službu všeobecného záujmu z dôvodu, že poskytovatelia týchto služieb dostávajú odmenu, čo by viedlo k zaradeniu uvedených služieb do pôsobnosti smernice 2014/23, sa vnútroštátny súd pýta, či by sa na tie isté služby mohol vzťahovať pojem „sociálne a iné osobitné služby“ uvedený v článku 19 tejto smernice.

33

Za týchto podmienok Državna revizijska komisija za revizijo postopkov oddaje javnih naročil (Štátna komisia pre preskúmavanie postupov verejného obstarávania) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa služba súvisiaca s výkonom lekárenskej starostlivosti, ktorej predmetom je predovšetkým výdaj liekov na humánne použitie viazaných na lekársky predpis a bez lekárskeho predpisu používateľom spolu s poradenstvom týkajúcim sa správneho a bezpečného používania týchto liekov, klasifikovať ako ‚nehospodárska služba všeobecného záujmu‘ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2014/23?

2.

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ závisí postavenie vnútroštátneho orgánu ako „súdneho orgánu“ od viacerých skutočností, akými sú zriadenie tohto orgánu zákonom, jeho trvalý charakter, záväzná povaha jeho právomoci, kontradiktórna povaha konania, uplatňovanie právnych predpisov týmto orgánom, ako aj jeho nezávislosť (rozsudok z 8. júna 2017, Medisanus, C‑296/15 , EU:C:2017:431 , bod 33 a citovaná judikatúra).

36

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že Súdny dvor už mal príležitosť v rozsudku z 8. júna 2017, Medisanus ( C‑296/15 , EU:C:2017:431 ), konštatovať, že Državna revizijska komisija za revizijo postopkov oddaje javnih naročil (Štátna komisia pre preskúmavanie postupov verejného obstarávania) spĺňala kritériá na to, aby sa považovala za „vnútroštátny súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

37

Súdny dvor túto úvahu nespochybnil vo svojich rozsudkoch z 10. septembra 2020, Tax‑Fin‑Lex ( C‑367/19 , EU:C:2020:685 ), a z 10. novembra 2022, SHARENGO ( C‑486/21 , EU:C:2022:868 ), v ktorých odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré tiež položila Državna revizijska komisija za revizijo postopkov oddaje javnih naročil (Štátna komisia pre preskúmavanie postupov verejného obstarávania).

38

Na druhej strane z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť o takých otázkach, keďže pri nich platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 25. februára 2025, Sąd Rejonowy w Białymstoku a Adoreikė, C‑146/23 a C‑374/23 , EU:C:2025:109 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra).

41

V prejednávanej veci treba uviesť, že iba vnútroštátnemu súdu prináleží určiť hranice svojej vlastnej právomoci. Okrem toho treba tiež konštatovať, že otázky položené týmto súdom súvisia s predmetom sporu vo veci samej, že žiadna z týchto otázok nemá hypotetickú povahu a že Súdny dvor disponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na uvedené otázky v zmysle už citovanej judikatúry Súdneho dvora.

Na účely odpovede na túto otázku treba vyložiť pojem „nehospodárske služby všeobecného záujmu“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2014/23, ktorý určuje pôsobnosť tejto smernice vylúčením týchto služieb. Zo znenia tohto ustanovenia v spojení s odôvodnením 6 uvedenej smernice totiž vyplýva, že „nehospodárske služby všeobecného záujmu“ nepatria do jej pôsobnosti.

45

Na jednej strane treba v tejto súvislosti uviesť, že pojem „nehospodárske služby všeobecného záujmu“ nebol definovaný v Zmluve o FEÚ ani v sekundárnom práve, najmä v smernici 2014/23.

46

Na druhej strane treba konštatovať, že ani článok 4 ods. 2 smernice 2014/23 neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „nehospodárske služby všeobecného záujmu“.

47

Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 59, 61 a 62 svojich návrhov, riadne fungovanie vnútorného trhu Únie, ktoré zahŕňa okrem iného slobodné poskytovanie služieb a slobodu usadiť sa, ako vyplýva z článku 26 ods. 2 ZFEÚ, možno zabezpečiť len jednotným chápaním pojmu „nehospodárske služby všeobecného záujmu“. V opačnom prípade by existovalo riziko rozdielneho uplatňovania príslušných pravidiel práva Únie, čo by mohlo viesť k fragmentácii vnútorného trhu. Vzhľadom na skutočnosť, že podmienky lekárenskej starostlivosti sa môžu v jednotlivých členských štátoch výrazne líšiť z dôvodu osobitostí uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, právna kvalifikácia jej povahy členskými štátmi nemôže byť sama osebe rozhodujúca. V dôsledku toho právomoc členských štátov poskytovať, obstarávať a organizovať nehospodárske služby všeobecného záujmu, ako je uvedená v odôvodnení 6 a článku 4 ods. 1 smernice 2014/23 a ako je stanovená v článku 2 Protokolu č. 26 o službách všeobecného záujmu ( Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 308 ), pripojeného k Zmluve o FEÚ, nemôže brániť autonómnemu výkladu tohto pojmu.

50

Pokiaľ ide o definíciu pojmu „nehospodárske služby všeobecného záujmu“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2014/23, treba uviesť, ako to urobil generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, že tento pojem zahŕňa dva kumulatívne prvky. Takáto služba musí byť po prvé poskytovaná vo všeobecnom záujme a po druhé musí mať nehospodársku povahu. Na účely určenia, či služby lekární patria do pôsobnosti uvedeného ustanovenia, je preto potrebné overiť, či majú alebo nemajú hospodársku povahu.

54

Tieto úvahy potvrdzuje samotné znenie smernice 2014/23. Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, totiž v podstate spresňuje, že dohody, rozhodnutia alebo iné právne nástroje, na základe ktorých sa organizuje prevod právomocí a povinností za plnenie úloh vo verejnom záujme medzi verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi a hospodárskymi subjektmi, musia byť odplatné, aby spadali do pôsobnosti uvedenej smernice.

55

Pokiaľ ide konkrétne o činnosť lekárne, Súdny dvor spresnil, že táto činnosť predstavuje výkon hospodárskej činnosti patriacej do pôsobnosti článku 49 ZFEÚ (rozsudok z 19. decembra 2019, Comune di Bernareggio, C‑465/18 , EU:C:2019:1125 , bod 27 a citovaná judikatúra) a že farmaceut sleduje cieľ dosahovania zisku, aj keď sa predpokladá, že lekáreň prevádzkuje s prihliadnutím na jeho vzdelanie, odborné skúsenosti a zodpovednosť, ktorá mu vyplýva zo zákonných alebo etických pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2009, Apothekerkammer des Saarlandes a i., C‑171/07 a C‑172/07 , EU:C:2009:316 , bod 37 ).

56

Toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdeniami slovinskej vlády, podľa ktorých je zisková činnosť lekárne len doplnková, je čiastočne financovaná z verejných zdrojov a je neoddeliteľnou súčasťou systému zdravotnej starostlivosti založeného na zásade solidarity. Jediným rozhodujúcim faktorom na kvalifikáciu činnosti takejto lekárne ako služby hospodárskej povahy je totiž ten faktor, podľa ktorého sa služby súvisiace s touto činnosťou poskytujú za odplatu.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 smernice 2014/23 vykladať v tom zmysle, že činnosť spočívajúca v prevádzkovaní lekárne, ktorej podstatná časť spočíva v odplatnom vydávaní liekov na humánne použitie viazaných alebo neviazaných na lekársky predpis, ako aj v poradenstve týkajúcom sa správneho a bezpečného používania týchto liekov, spadá pod pojem „sociálne a iné osobitné služby“ uvedený v tomto článku 19.

60

V tejto súvislosti treba uviesť, že z analýzy znenia prílohy IV k smernici 2014/23 vyplýva, že medzi kategóriou „zdravotnícke, sociálne a súvisiace služby“ uvedenou v tejto prílohe sa nachádzajú tie služby, ktoré zodpovedajú číselným znakom 85000000‑9 až 85323000‑9 nomenklatúry Common Procurement Vocabulary (CPV). Keďže lekárnické služby zodpovedajú kódu CPV 85149000‑5, tieto služby treba považovať za súčasť osobitných služieb v zmysle článku 19 smernice 2014/23.

61

Okrem toho článok 19 smernice 2014/23 stanovuje osobitný režim pre koncesie na „sociálne a iné osobitné služby“. Táto smernica totiž stanovuje „zjednodušený režim“ pre tieto služby, ako je spresnené v jej odôvodnení 36, keďže uvedené služby sú vyňaté z úplného uplatňovania uvedenej smernice.

62

O trovách

65

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Článok 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: slovinčina.