C-725/23
ECLI:EU:C:2024:1015
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62023CJ0725
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023CJ0725
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 12. decembra 2024 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/7/EÚ – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Transakcie medzi podnikmi – Zmluva o prenájme obchodných priestorov – Článok 2 bod 8 – Pojem ‚splatná suma‘ – Prefakturovanie nákladov na služby spojené s nájmom a súvisiacich nákladov“
Vo veci C‑725/23 [Tusnia] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy Katowice – Wschód w Katowicach (Okresný súd Katovice‑Východ Katovice, Poľsko) z 9. októbra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 27. novembra 2023, ktorý súvisí s konaním:
M. sp. z o.o. I. S.K.A
proti
R. W.,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predseda deviatej komory N. Jääskinen (spravodajca), sudcovia M. Condinanzi a R. Frendo,
generálny advokát: A. Rantos,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
M. sp. z o.o. I. S.K.A, v zastúpení: A. Kuleszyńska, radca prawny,
–
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
–
Európska komisia, v zastúpení: M. Ioan, D. Milanowska a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1 ).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou M. sp. z o.o. I. S.K.A (ďalej len „M.“) a R. W. vo veci vymáhania faktúr spoločnosťou M. za náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti na obchodné účely, ktoré znášala táto spoločnosť, ale ktoré boli zmluvne uložené R. W.
Právny rámec
Právo Únie
3
Odôvodnenia 3, 8, 9 a 19 smernice 2011/7 stanovujú:
„(3)
Mnoho platieb v obchodných transakciách medzi hospodárskymi subjektmi alebo medzi hospodárskymi subjektmi a orgánmi verejnej moci sa uskutočňuje neskôr, než ako sa dohodlo v zmluve alebo stanovilo vo všeobecných obchodných podmienkach. Hoci bol tovar dodaný alebo služby poskytnuté, mnohé zodpovedajúce faktúry sú zaplatené dlho po termíne splatnosti. Takéto oneskorené platby negatívne ovplyvňujú likviditu a komplikujú finančné hospodárenie podnikov. Takisto ovplyvňujú konkurencieschopnosť a ziskovosť podnikov v prípade, keď veriteľ z dôvodu oneskorenej platby musí získať finančné prostriedky z externých zdrojov. Riziko týchto negatívnych vplyvov sa výrazne zvyšuje v období hospodárskeho poklesu, keď je prístup k financovaniu zložitejší.
…
(8)
Rozsah tejto smernice by sa mal obmedziť na platby vykonávané ako odplata za obchodné transakcie. …
(9)
Táto smernica by mala upravovať všetky obchodné transakcie bez ohľadu na to, či sa uskutočňujú medzi súkromnými alebo verejnoprávnymi podnikmi, alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci…
…
(19)
S cieľom odradiť od oneskorených platieb je potrebné, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Náklady na vymáhanie by mali takisto zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a náhradu za interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, pre ktoré by sa mala v tejto smernici stanoviť paušálna minimálna suma, ktorá sa môže kumulovať spolu s úrokom z omeškania. Náhradou v podobe paušálnej sumy by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním. Náhrada nákladov na vymáhanie by sa mala určiť bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne ustanovenia, na základe ktorých môže vnútroštátny súd priznať náhradu veriteľovi pre akúkoľvek ďalšiu škodu súvisiacu s oneskorenou platbou dlžníka.“
4
Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov].
2. Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.“
5
Článok 2 uvedenej smernice znie:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
1.
‚obchodné transakcie‘ sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu;
…
8.
‚splatná suma‘ je istina, ktorá mala byť zaplatená v zmluvnej alebo zákonnej lehote splatnosti vrátane uplatniteľných daní, ciel, poplatkov alebo odvodov uvedených na faktúre alebo v rovnocennej výzve na zaplatenie;
…“
6
Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice:
„Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách medzi podnikmi mal veriteľ bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, ak sú splnené tieto podmienky:
a)
veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a
b)
veriteľ nedostal splatnú sumu včas, s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie.“
7
Článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3…, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 [eur].“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
8
Dňa 3. júla 2019 účastníci konania vo veci samej uzavreli na dobu neurčitú nájomnú zmluvu o prenájme obchodných priestorov nachádzajúcich sa v Poľsku. Podľa tejto zmluvy sa R. W. zaviazal zaplatiť spoločnosti M.:
–
nájomné zvýšené o daň z pridanej hodnoty,
–
náklady spojené s poskytovaním verejnoprospešných služieb (vykurovanie, plyn, elektrina atď.), ako aj iné náklady, ktoré znáša prenajímateľ v súvislosti s poskytovaním týchto služieb, a
–
mesačný paušálny poplatok za spoluúčasť na úhrade všetkých bremien, výdavkov a nákladov súvisiacich s nehnuteľnosťou, najmä spoločné náklady na budove a miestne dane.
9
Dňa 13. septembra 2019 bol k zmluve pripojený dodatok, ktorým sa jej predmet rozšíril o ďalšie obchodné priestory.
10
M. listom z 28. mája 2020 oznámila R. W ukončenie nájomnej zmluvy s okamžitou platnosťou.
11
Pred Sąd Rejonowy Katowice‑Wschód w Katowicach (Okresný súd Katovice‑Východ Katovice, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, M. požaduje, aby jej R. W. uhradil dvadsaťšesť nezaplatených faktúr, z ktorých osem sa týka nájomného, jedenásť sa týka služieb vo verejnoprospešnom záujme a sedem sa týka paušálnej sumy za účasť nájomcu na úhrade všetkých bremien, výdavkov a nákladov súvisiacich s nehnuteľnosťou, ako aj paušálnu sumu vo výške 40 eur za každú faktúru nezaplatenú v stanovenej lehote splatnosti.
12
Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že z článku 1 ods. 2 smernice 2011/7 v spojení s jej odôvodnením 8 vyplýva, že pôsobnosť tejto smernice je obmedzená na platby uskutočnené „ako odplata za obchodné transakcie“, ale samotný pojem „odplata“ nie je v uvedenej smernici definovaný.
13
Tento súd sa však domnieva, že ak by sa malo vychádzať z toho, že pôsobnosť smernice 2011/7 sa vzťahuje len na platby uskutočnené „ako odplata za obchodné transakcie“, muselo by z uvedeného vyplývať, že pojem „splatná suma“ v zmysle článku 2 bodu 8 tejto smernice sa vzťahuje len na sumu určenú na odplatu za vlastné plnenie veriteľa, teda za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby, a nezahŕňal by platby uskutočnené na iné účely, ako je napríklad úhrada výdavkov alebo iných nákladov, ktoré vznikli veriteľovi pri plnení zmluvy, ak sú tieto prvky v uvedenej zmluve oddelené.
14
Vnútroštátny súd však uvádza, že z takéhoto výkladu by vyplývalo, že ak zmluva ukladá dlžníkovi povinnosť nahradiť takéto výdavky alebo takéto náklady veriteľovi, omeškanie s platbou, ktoré vedie veriteľa k tomu, že musí aspoň dočasne znášať tieto náklady namiesto dlžníka, môže mať nepriaznivé účinky na finančnú situáciu tohto veriteľa, čo by bolo v rozpore s cieľom smernice 2011/7, ktorým je boj proti tomuto druhu situácií, ktoré poškodzujú konkurencieschopnosť a ziskovosť podnikov na vnútornom trhu.
15
Za týchto okolností Sąd Rejonowy Katowice‑Wschód w Katowicach (Okresný súd Katovice‑Východ Katovice) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 2 bod 8 [smernice 2011/7] vykladať tak, že do jeho pôsobnosti spadá okrem istiny za plnenie špecifické pre daný zmluvný vzťah, ktorého predmetom je dodanie tovaru alebo poskytnutie služby, aj náhrada nákladov vzniknutých v súvislosti s plnením zmluvy, na ktorých úhradu sa dlžník zmluvne zaviazal?“
O prejudiciálnej otázke
16
Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 2 smernice 2011/7 sa táto smernica vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za „obchodné transakcie“ a že tento pojem je definovaný v článku 2 bode 1 tejto smernice ako „transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu“. Toto ustanovenie treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenia 8 a 9 uvedenej smernice, z ktorých vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje na všetky platby vykonávané ako odplata za obchodné transakcie vrátane platieb medzi súkromnými podnikmi, s výnimkou transakcií so spotrebiteľmi a iných druhov platieb (rozsudok z 13. januára 2022, New Media Development & Hotel Services, C‑327/20 , EU:C:2022:23 , bod 31 , ako aj citovaná judikatúra).
17
Súdny dvor už rozhodol, že článok 2 bod 1 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva, ktorej hlavné plnenie spočíva v odplatnom prenechaní nehnuteľnosti do dočasného užívania, akou je zmluva o prenájme obchodných priestorov, predstavuje obchodnú transakciu, ktorá vedie k poskytnutiu služieb v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ je táto transakcia uskutočnená medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci [rozsudok z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám), C‑199/19 , EU:C:2020:548 , bod 41 ].
18
V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že M. a R. W. vykonávajú podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a že konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom preto nájomná zmluva dotknutá vo veci samej predstavuje obchodnú transakciu v zmysle smernice 2011/7, a teda platby uskutočnené ako odplata za túto transakciu patria do pôsobnosti tejto smernice.
19
Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 8 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že pojem „splatná suma“, ktorý je v ňom uvedený, zahŕňa okrem sumy, ktorú je dlžník povinný zaplatiť za hlavné plnenie, ktoré mu poskytol veriteľ pri plnení zmluvy uzatvorenej medzi nimi, aj sumy, ktoré sa dlžník zaviazal podľa tejto zmluvy zaplatiť veriteľovi ako náhradu nákladov, ktoré znášal veriteľ v súvislosti s plnením uvedenej zmluvy.
20
Pri určení rozsahu pôsobnosti ustanovenia práva Únie je potrebné súčasne zohľadniť jeho znenie, kontext a ciele (rozsudok z 29. septembra 2015, Gmina Wrocław, C‑276/14 , EU:C:2015:635 , bod 25 a citovaná judikatúra).
21
Článok 2 bod 8 smernice 2011/7 definuje pojem „splatná suma“ ako „istina, ktorá mala byť zaplatená v zmluvnej alebo zákonnej lehote splatnosti vrátane uplatniteľných daní, ciel, poplatkov alebo odvodov uvedených na faktúre alebo v rovnocennej výzve na zaplatenie“.
22
Pokiaľ ide o doslovný výklad tohto ustanovenia, treba konštatovať, že pojmy použité normotvorcom Únie priznávajú pojmu „splatná suma“ široký význam.
23
Na jednej strane totiž použitie výrazu „vrátane“ týmto normotvorcom naznačuje, že takto zamýšľal zostaviť demonštratívny zoznam viacerých elementov, pod ktoré môže spadať pojem „splatná suma“. Na druhej strane skutočnosť, že do tohto zoznamu sú zahrnuté okrem iných „uplatniteľné dane, clá, poplatky alebo odvody“, svedčí o tom, že normotvorca Únie zamýšľal zamerať sa aj na sumy odlišné od istiny zaplatenej za plnenie špecifické pre zmluvný vzťah, ktoré však s ním súvisia a ktoré sa dlžník zaviazal zaplatiť.
24
Z doslovného výkladu pojmu „splatná suma“ uvedeného v článku 2 bode 8 smernice 2011/7 tak vyplýva, že tento pojem sa nemôže obmedziť len na sumu zaplatenú za hlavné plnenie v zmluvnom vzťahu.
25
Tento výklad je podporený aj kontextom, do ktorého je toto ustanovenie vložené, ako aj cieľom smernice 2011/7.
26
Pokiaľ ide na jednej strane o tento kontext, článok 1 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie bez toho, aby rozlišovala medzi platbami, ktoré sú určené na odplatu za hlavné plnenie zmluvy, a platbami určenými na iné účely, ako sú napríklad platby určené na náhradu nákladov, ktoré vznikli veriteľovi v rámci plnenia zmluvy.
27
Pokiaľ ide na druhej strane o cieľ smernice 2011/7, treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice je jej cieľom boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu, a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov, a najmä malých a stredných podnikov.
28
Z odôvodnenia 3 uvedenej smernice vyplýva, že normotvorca Únie zohľadnil skutočnosť, že takéto oneskorené platby negatívne ovplyvňujú likviditu týchto podnikov a komplikujú ich finančné hospodárenie a takisto ovplyvňujú konkurencieschopnosť a ziskovosť uvedených podnikov, keďže tieto podniky musia z dôvodu týchto oneskorených platieb získať finančné prostriedky z externých zdrojov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2022, BFF Finance Iberia, C‑585/20 , EU:C:2022:806 , bod 35 ).
29
Z článku 1 ods. 1 tejto smernice 2011/7 v spojení s jej odôvodnením 3 tak vyplýva, že jej účelom nie je len odrádzať od oneskorených platieb tým, že sa zabráni tomu, aby boli oneskorené platby v dôsledku nízkych alebo žiadnych úrokov z omeškania účtovaných v takejto situácii pre dlžníka finančne atraktívne, ale aj dosiahnuť účinnú ochranu veriteľa pred takýmito omeškaniami tým, že sa mu zabezpečí čo najúplnejšia náhrada nákladov na vymáhanie, ktoré vynaložil. Odôvodnenie 19 uvedenej smernice v tejto súvislosti uvádza, že náklady na vymáhanie by mali takisto zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a náhradu za interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, a že náhradou v podobe paušálnej sumy by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním [rozsudky z 20. októbra 2022, BFF Finance Iberia, C‑585/20 , EU:C:2022:806 , bod 36 a citovaná judikatúra; z 1. decembra 2022, DOMUS‑Software, C‑370/21 , EU:C:2022:947 , bod 27 , a z 1. decembra 2022, X (Dodávky zdravotníckeho zariadenia), C‑419/21 , EU:C:2022:948 , bod 36 ].
30
Z tohto hľadiska by výklad pojmu „splatná suma“, ktorý je uvedený v článku 2 bode 8 smernice 2011/7, v tom zmysle, že sa týka len sumy určenej na odplatu za hlavné plnenie zmluvy, viedol k nedôvodnému obmedzeniu pôsobnosti tejto smernice a k vystaveniu veriteľa nepriaznivým dôsledkom oneskorených platieb v súvislosti s ostatnými sumami, ktoré má dlžník zaplatiť na základe tejto zmluvy. Takýto výklad by bol v rozpore s cieľom odradiť dlžníkov od oneskorených platieb, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 smernice 2011/7 v spojení s jej odôvodnením 19.
31
Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 8 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „splatná suma“, ktorý je v ňom uvedený, zahŕňa okrem sumy, ktorú je dlžník povinný zaplatiť za hlavné plnenie, ktoré mu poskytol veriteľ pri plnení zmluvy uzatvorenej medzi nimi, aj sumy, ktoré sa dlžník zaviazal podľa tejto zmluvy zaplatiť veriteľovi ako náhradu nákladov, ktoré znášal veriteľ v súvislosti s plnením uvedenej zmluvy.
O trovách
32
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
Článok 2 bod 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „splatná suma“, ktorý je v ňom uvedený, zahŕňa okrem sumy, ktorú je dlžník povinný zaplatiť za hlavné plnenie, ktoré mu poskytol veriteľ pri plnení zmluvy uzatvorenej medzi nimi, aj sumy, ktoré sa dlžník zaviazal podľa tejto zmluvy zaplatiť veriteľovi ako náhradu nákladov, ktoré znášal veriteľ v súvislosti s plnením uvedenej zmluvy.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: poľština.
( i ) Názov prejednávanej veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.