C-731/23

Nicoventures Trading Limited , so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo),

British American Tobacco (Germany) GmbH , so sídlom v Hamburgu (Nemecko),

British American Tobacco Italia SpA (BAT Italia) , so sídlom v Ríme (Taliansko),

British American Tobacco Polska Trading sp. z o.o ., so sídlom vo Varšave (Poľsko),

British American Tobacco España SA , so sídlom v Madride (Španielsko),

P.J. Carroll & Company Limited , so sídlom v Dubline (Írsko),

Francúzska republika , v zastúpení: M. de Lisi, B. Fodda a B. Travard, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník v odvolacom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi,

generálny advokát: N. Emiliou,

tajomník: A. Calot Escobar,

Právny rámec

Smernica 2014/40/EÚ

2

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/40/EÚ z 3. apríla 2014 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa výroby, prezentácie a predaja tabakových a súvisiacich výrobkov a o zrušení smernice 2001/37/ES ( Ú. v. EÚ L 127, 2014, s. 1 ) upravuje uvádzanie tabakových výrobkov na trh.

3

Podľa článku 2 tejto smernice, nazvaného „Vymedzenie pojmov“:

‚charakteristická aróma‘ je jasne zreteľná vôňa alebo chuť s výnimkou tabakovej, ktorú výrobku dodáva prídavná látka alebo kombinácia prídavných látok okrem iného vrátane ovocia, korenia, bylín, alkoholu, cukroviniek, mentolu alebo vanilky a ktorú možno rozpoznať pred alebo počas spotreby tabakového výrobku;

…

28.

‚podstatná zmena okolností‘ je zvýšenie objemu predaja určitej kategórie výrobkov najmenej o 10 % minimálne v piatich členských štátoch na základe údajov o predaji predložených v súlade s článkom 5 ods. [6] alebo zvýšenie miery prevalencie užívania v skupine spotrebiteľov do 25 rokov veku najmenej o 5 percentuálnych bodov minimálne v piatich členských štátoch v prípade príslušnej kategórie výrobkov, pričom sa vychádza z osobitnej správy Eurobarometra 385 z mája 2012 alebo z ekvivalentných štúdií o prevalencii; v každom prípade sa za podstatnú zmenu okolností nepovažuje, ak objemy predaja kategórie výrobkov na maloobchodnej úrovni nepresahuje 2,5 % celkového predaja tabakových výrobkov na úrovni [Európskej únie];

…“

4

…

6. Členské štáty od výrobcov a dovozcov vyžadujú, aby predložili interné a externé štúdie, ktoré majú k dispozícii o výskume trhu a preferenciách rôznych skupín spotrebiteľov vrátane mladých ľudí a súčasných fajčiarov v súvislosti so zložkami a emisiami, ako aj prehľadný súhrn akýchkoľvek trhových prieskumov, ktoré vykonávajú pri uvádzaní nových výrobkov. Členské štáty od výrobcov a dovozcov takisto vyžadujú, aby každoročne poskytovali údaje o ich objemoch predaja jednotlivých výrobkov podľa značky a typu, v kusoch alebo v kilogramoch za každý členský štát, a to od 1. januára 2015. Členské štáty poskytnú akékoľvek ďalšie údaje o objeme predaja, ktoré majú k dispozícii.

7. Všetky údaje a informácie, ktoré sa majú poskytnúť členským štátom a ktoré majú poskytnúť členské štáty podľa tohto článku a podľa článku 6, sa poskytujú v elektronickej podobe. Členské štáty uchovávajú informácie elektronicky a zabezpečujú, aby Komisia a ostatné členské štáty mali prístup k uvedeným informáciám na účely uplatňovania tejto smernice. …“

5

Podľa článku 7 smernice 2014/40 s názvom „Regulácia zložiek“:

„1. Členské štáty zakazujú [zakážu – neoficiálny preklad ] uvádzanie tabakových výrobkov s charakteristickou arómou na trh.

Článok 9 tejto smernice sa týka všeobecného varovania a informačného odkazu, ktoré musia byť uvedené na jednotkových baleniach a vonkajších obaloch tabakových výrobkov na fajčenie. Článok 10 uvedenej smernice zase spresňuje povinnosti týkajúce sa zdravotných varovaní, ktoré musia byť uvedené na každom jednotkovom balení alebo vonkajšom obale týchto výrobkov.

7

Podľa článku 11 smernice 2014/40 s názvom „Označovanie tabakových výrobkov na fajčenie s výnimkou cigariet, tabaku na vlastnoručné zhotovenie cigariet a tabaku do vodnej fajky“:

„1. Členské štáty môžu tabakové výrobky na fajčenie s výnimkou cigariet, tabak na vlastnoručné zhotovenie cigariet a tabak do vodnej fajky vyňať z povinnosti uvádzať informačný odkaz stanovený v článku 9 ods. 2 a kombinované zdravotné varovania stanovené v článku 10. …

…

6. Komisia prijme delegované akty v súlade s článkom 27 s cieľom zrušiť možnosť udeliť výnimky pre akúkoľvek z jednotlivých kategórií výrobkov uvedených v odseku 1, ak v prípade dotknutej kategórie výrobkov dôjde podľa správy Komisie k podstatnej zmene okolností.“

Delegovaná smernica

9

Článok 1 delegovanej smernice stanovuje:

„Smernica [2014/40] sa mení takto:

1.

V článku 7 sa odsek 12 nahrádza takto:

‚Článok 11

Označovanie tabakových výrobkov na fajčenie s výnimkou cigariet, tabaku na vlastnoručné zhotovenie cigariet, tabaku do vodnej fajky a zahrievaných tabakových výrobkov‘;

b)

V odseku 1 sa prvý pododsek nahrádza takto:

‚Členské štáty môžu tabakové výrobky na fajčenie s výnimkou cigariet, tabaku na vlastnoručné zhotovenie cigariet, tabaku do vodnej fajky a zahrievaných tabakových výrobkov vymedzených v článku 7 ods. 12 druhom pododseku vyňať z povinnosti uvádzať informačný odkaz stanovený v článku 9 ods. 2 a kombinované zdravotné varovania stanovené v článku 10. V takomto prípade sa okrem všeobecného varovania uvedeného v článku 9 ods. 1 na každom jednotkovom balení a vonkajšom obale takýchto výrobkov zobrazí jedno z textových varovaní uvedených v prílohe I. Všeobecné varovanie stanovené v článku 9 ods. 1 obsahuje odkaz na služby pomoci pri odvykaní od fajčenia uvedené v článku 10 ods. 1 písm. b).‘.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

13

V nadväznosti na túto správu Komisia na základe článku 7 ods. 12 a článku 11 ods. 6 smernice 2014/40 prijala delegovanú smernicu. Počnúc 23. októbrom 2023, keď mali členské štáty začať s uplatňovaním opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s delegovanou smernicou, zahrievané tabakové výrobky už nie sú oslobodené od zákazov týkajúcich sa aróm uvedených v článku 7 ods. 1 a 7 smernice 2014/40. Okrem toho zahrievané tabakové výrobky na fajčenie, ktoré nie sú zakázané, podliehajú od toho istého dátumu rovnakým požiadavkám na označovanie obalov ako ostatné tabakové výrobky na fajčenie, ktoré nie sú oslobodené.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

14

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 16. novembra 2022 podali odvolateľky žalobu o neplatnosť delegovanej smernice.

15

Pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej musí byť žalobca priamo dotknutý napadnutým aktom, Všeobecný súd v bodoch 24, 26 a 28 napadnutého uznesenia po tom, čo pripomenul relevantnú judikatúru Súdneho dvora, konštatoval, že hospodárske subjekty, ktoré tak ako odvolateľky uvádzajú na trh alebo zamýšľajú uvádzať na trh zahrievané tabakové výrobky s charakteristickou arómou, sú v ich právnom postavení dotknuté delegovanou smernicou, keďže po prijatí tejto smernice sa toto uvádzanie na trh stane nezákonným. Tieto subjekty budú mať tiež povinnosť uvádzať na obaloch nezakázaných tabakových výrobkov na fajčenie rovnaké zdravotné varovania ako tie, ktoré musia byť uvedené na niektorých iných obaloch tabakových výrobkov na fajčenie.

19

Na odvolateľky sa tak vzťahuje zákaz uvádzať zahrievané tabakové výrobky s charakteristickou arómou na trh a vzťahujú sa na ňu povinnosti vyplývajúce priamo z delegovanej smernice bez ohľadu na skutočnosť, že táto smernica vyžaduje vykonávacie opatrenia, a to opatrenia na prebratie, ktoré majú prijať členské štáty. V prejednávanej veci sú totiž opatrenia na prebratie, stanovené uvedenou smernicou, potrebné len na účely úplného uplatnenia uvedených zákazov a povinností v právnych poriadkoch členských štátov bez toho, aby členské štáty disponovali samostatnou voľnou úvahou, keďže delegovaná smernica neponecháva členským štátom nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o tieto zákazy a povinnosti.

20

Všeobecný súd tak rozhodol, že odvolateľky treba považovať za priamo dotknuté touto smernicou a že ani jedno z tvrdení uvedených Komisiou nemôže spochybniť tieto posúdenia.

24

Po prvé Všeobecný súd v bode 45 napadnutého uznesenia konštatoval, že samotná skutočnosť, že subjekty, ktoré podali vyhlásenie alebo oznámenie, stanovené v článkoch 5 a 19 smernice 2014/40, alebo ktoré disponujú povolením získaným v rámci mechanizmu zavedeného na základe článku 19 ods. 3 tejto smernice, boli identifikovateľné v čase prijatia napadnutého aktu, nestačí na preukázanie, že sú osobne dotknuté, ak sa tento akt uplatňuje na základe všeobecných a abstraktných úvah. Podľa Všeobecného súdu nebola Komisia pri prijímaní uvedenej smernice povinná osobitne zohľadniť ich situáciu.

25

Po druhé Všeobecný súd v bode 46 napadnutého uznesenia zamietol tvrdenie založené na malom počte podnikov dotknutých delegovanou smernicou, keďže počet fyzických alebo právnických osôb dotknutých takýmto aktom nie je v tejto súvislosti rozhodujúci.

26

28

V bode 52 napadnutého uznesenia Všeobecný súd zo všetkých týchto úvah vyvodil, že povolenia, vyhlásenia a oznámenia, na ktoré sa odvolateľky odvolávajú, neumožňujú preukázať, že odvolateľky sú osobne dotknuté delegovanou smernicou.

29

V bodoch 54 a 55 napadnutého uznesenia Všeobecný súd v odpovedi na argumentáciu odvolateliek, podľa ktorej táto smernica podstatne zasahuje do ich konkurenčného postavenia, rozhodol na jednej strane, že na to, aby boli niektoré subjekty individualizované vo vzťahu k týmto iným subjektom, nestačí, aby boli ekonomicky viac dotknuté všeobecne záväzným aktom než iné subjekty, keďže k uplatneniu tohto aktu dochádza na základe objektívne určenej situácie. Na druhej strane samotná okolnosť, že fyzická alebo právnická osoba môže stratiť dôležitý zdroj príjmov z dôvodu novej právnej úpravy, nepreukazuje, že sa nachádza v osobitnej situácii, a nestačí na preukázanie, že táto právna úprava sa jej osobne týka, pričom táto osoba musí predložiť dôkaz o okolnostiach, na základe ktorých možno dospieť k záveru, že údajne spôsobená ujma ju individualizuje vo vzťahu ku každému inému hospodárskemu subjektu dotknutému uvedenou právnou úpravou rovnakým spôsobom ako ona.

30

V dôsledku toho Všeobecný súd rozhodol, že odvolateľky nemôžu dôvodne tvrdiť, že sú osobne dotknuté delegovanou smernicou, a že žalobu je preto potrebné zamietnuť ako neprípustnú.

ak by Súdny dvor usúdil, že to stav konania dovoľuje, zamietol námietku neprípustnosti, vyhlásil žalobu v prvostupňovom konaní za prípustnú a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej, ako aj

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania vynaložených v konaní na Všeobecnom súde.

32

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

34

Na podporu svojho odvolania odvolateľky uvádzajú jediný odvolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri uplatnení podmienky, podľa ktorej musí byť žalobca osobne dotknutý napadnutým aktom, na ich situáciu. Tento odvolací dôvod sa delí na dve samostatné časti založené na nesprávnom právnom posúdení jednak preskúmania skutočností uvádzaných odvolateľkami s cieľom preukázať, že boli osobne dotknuté delegovanou smernicou, a jednak právneho kritéria „podstatného zásahu do postavenia na trhu“.

O prvej časti jediného odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

35

Prvá časť jediného odvolacieho dôvodu sa týka bodov 45 až 52 napadnutého uznesenia. Odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní právneho významu skutočností, ktoré pred ním uviedli, ako aj keď rozhodol, že tieto skutočnosti neboli dostatočné na preukázanie toho, že boli osobne dotknuté delegovanou smernicou.

39

Okrem toho záver Všeobecného súdu v bode 51 napadnutého uznesenia, podľa ktorého výrobcov zahrievaných tabakových výrobkov nemožno odlíšiť od iných subjektov pôsobiacich v reťazci výroby a distribúcie predmetných výrobkov, nie je z právneho hľadiska dôvodný. Skutočnosť, že akt sa môže dotýkať aj iných subjektov, nemôže znamenať, že sa nemôže osobne dotýkať subjektu, ktorý je v značnej miere priamo dotknutý.

40

V prejednávanej veci systém oznamovania zavedený podľa článku 5 a článku 19 ods. 1 smernice 2014/40 rozlišuje medzi rôznymi subjektmi zapojenými do výrobného a distribučného reťazca predmetných výrobkov. Tento systém vyžaduje len to, aby oznámenie urobil výrobca alebo dovozca dotknutého výrobku, a nie hospodársky subjekt nachádzajúci sa na výstupe alebo na vstupe dodávateľského reťazca. Na existenciu iného výrobcu alebo producenta sa v tejto súvislosti nemožno odvolávať s cieľom vylúčiť skutočnosť, že odvolateľky sú osobne dotknuté delegovanou smernicou.

41

V treťom rade sa Všeobecný súd v bodoch 47 až 50 napadnutého uznesenia dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nepriznal dostatočný význam povoleniam na uvedenie na trh, ktoré získali niektoré odvolateľky pred prijatím delegovanej smernice.

45

Na úvod Komisia vytýka odvolateľkám, že vzbudili dojem, že sa opierali o množstvo skutočností, ktoré mal Všeobecný súd posúdiť spoločne. Tvrdeniami uvedenými v žalobe na prvom stupni sa však odvolateľky v podstate obmedzili na tvrdenie, že majú osobitné postavenie. Na jednej strane tvorili uzavretý okruh hospodárskych subjektov, ktoré sú identifikovateľné a boli skutočne identifikované pri prijímaní delegovanej smernice z dôvodu vyhlásení a oznámení vykonaných na základe článkov 5 a 19 smernice 2014/40. Na druhej strane delegovaná smernica môže podstatne ovplyvniť ich postavenie na trhu. Podľa Komisie Všeobecný súd presvedčivo vysvetlil dôvody, pre ktoré tieto dve tvrdenia neumožňujú preukázať, že odvolateľky sú osobne dotknuté delegovanou smernicou.

46

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Všeobecný súd v bode 43 napadnutého uznesenia správne uviedol, že požiadavky stanovené v článkoch 5 a 19 smernice 2014/40 sú všeobecné, abstraktné a uplatniteľné na všetky subjekty, ktoré uvádzajú alebo zamýšľajú uviesť tabakový výrobok na trh. Tieto požiadavky nemožno považovať za charakteristické a individualizované postavenie držiteľov povolení vo vzťahu k delegovanej smernici, ako keby boli jej adresátmi.

47

V tomto kontexte sú po prvé neúčinné tvrdenia odvolateliek týkajúce sa identifikovateľnosti uzavretej skupiny hospodárskych subjektov pri prijímaní delegovanej smernice.

51

Po tretie treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd v bodoch 47 až 50 napadnutého uznesenia nepriznal dostatočný význam povoleniam na uvedenie na trh, ktorými disponujú odvolateľky.

52

Na jednej strane Všeobecný súd nerozhodol, že delegovaná smernica má rovnaké účinky pre všetky hospodárske subjekty. Argumentácia, ktorou odvolateľky tvrdia opak, je teda neúčinná. Na druhej strane judikatúra, na ktorú sa odvolateľky odvolávajú na podporu tohto tvrdenia, nie je relevantná. Rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM ( C‑125/06 P , EU:C:2008:159 ), sa týkal žaloby proti všeobecne záväznému aktu podanej osobami, ktoré mali nadobudnuté práva, zatiaľ čo rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia ( C‑132/12 P , EU:C:2014:100 ), je príkladom žaloby podanej právnickými osobami proti aktu spochybňujúcemu rozhodnutie Komisie týkajúce sa schémy štátnej pomoci, ktorej boli príjemcami.

53

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 47 napadnutého uznesenia rozhodol, že predmetné povolenia nepriznávajú ich držiteľom práva porovnateľné s právami, ktoré mali žalobcovia vo veciach uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. V prejednávanej veci by údajný dôsledok delegovanej smernice mohol spočívať len v „ušlom zisku“ v zmysle márnej nádeje, t. j. v strate príležitosti, ktorá by bola ponúknutá každej osobe, ktorá by mala záujem o výrobu zahrievaných tabakových výrobkov alebo o ich uvádzanie na trh.

Tvrdenia uvedené odvolateľkami sa týkajú najmä bodov 45 až 52 napadnutého uznesenia, v ktorých Všeobecný súd preskúmal, či vyhlásenia a oznámenia vykonané na základe článkov 5 a 19 smernice 2014/40 na jednej strane a disponovanie povoleniami na uvádzanie na trh udelenými v členských štátoch, ktoré zaviedli systém povoľovania na základe článku 19 ods. 3 tejto smernice, na druhej strane stačili na ich individualizáciu obdobným spôsobom ako v prípade osoby, ktorej je rozhodnutie určené.

57

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka, iba vtedy, keď sú ním dotknuté na základe určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je takéto rozhodnutie určené (pozri najmä rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223; zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 93 , ako aj z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P , EU:C:2023:58 , bod 51 ).

58

V tomto rámci možnosť s väčšou alebo menšou presnosťou určiť počet, prípadne aj totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa akt uplatní, vôbec neznamená, že tieto subjekty sa musia považovať za osobne dotknuté týmto aktom, ak sa toto uplatnenie uskutočňuje na základe objektívnej právnej alebo faktickej situácie definovanej uvedeným aktom (rozsudky zo 16. marca 1978, Unicme a i./Rada, 123/77 , EU:C:1978:73 , bod 16 ; z 22. novembra 2001, Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98 , EU:C:2001:622 , bod 52 , ako aj z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 157 ).

V prejednávanej veci je účinkom delegovanej smernice po prvé zákaz uvádzania na trh zahrievaných tabakových výrobkov s charakteristickými arómami, ako aj tabakových výrobkov s arómou v jednej z ich zložiek a po druhé podmieniť zahrievané tabakové výrobky na fajčenie rovnakými povinnosťami spočívajúcimi v označovaní ako v prípade cigariet, tabaku na vlastnoručné zhotovenie cigariet a tabaku do vodnej fajky.

62

Z toho vyplýva, ako konštatoval Všeobecný súd v bodoch 28 a 30 napadnutého uznesenia, že od 23. októbra 2023, keď členské štáty museli prijať ustanovenia na dosiahnutie súladu s delegovanou smernicou a začať ich uplatňovať, sa toto uvádzanie na trh stalo nezákonným. Z toho vyplýva, že odvolateľkám, ktoré uvádzali na trh zahrievané tabakové výrobky s charakteristickými arómami alebo arómou v jednej zo ich zložiek, bola od tohto dátumu odňatá možnosť uvádzať takéto výrobky na trh.

63

Okrem toho delegovaná smernica tiež od 23. októbra 2023 zmenila režim, v rámci ktorého odvolateľky mohli až do tohto dátumu uvádzať na trh svoje zahrievané tabakové výrobky, a to tak, že podmienky výkonu ich činností boli menej priaznivé než predtým, a to najmä z dôvodu nových povinností spočívajúcich v označovaní, ktoré sa teraz vzťahujú na tieto výrobky.

64

Za týchto okolností treba po prvé konštatovať, že odvolateľky patria do úzkeho okruhu hospodárskych subjektov, ktoré Komisia v čase prijatia delegovanej smernice identifikovala alebo mohla identifikovať na základe zistenia „podstatnej zmeny okolnosti“ pred prijatím tejto smernice, čo je požiadavka na uplatnenie delegovaných právomocí Komisie stanovená tak v článku 7 ods. 12, ako aj v článku 11 ods. 6 smernice 2014/40, ako aj oznamovacej povinnosti a povinnosti rozhodnutia o povolení uvedených v bodoch 65 a 66 tohto rozsudku.

68

Po druhé odvolateľky sú osobitne dotknuté novými zákazmi a povinnosťami stanovenými delegovanou smernicou, keďže účinkom tejto smernice bola od 23. októbra 2023 zmena režimu uvádzania zahrievaných tabakových výrobkov na trh, z ktorého mali prospech až do tohto dátumu, a to tým, že podmienky výkonu ich činností sa stali menej priaznivé než predtým, najmä vzhľadom na to, že predaj zahrievaných tabakových výrobkov s charakteristickými arómami je jednoducho zakázaný delegovanou smernicou. Subjekty pôsobiace na tomto trhu, ako sú odvolateľky, teda definitívne stratili svoje právo uvádzať tieto výrobky na trh a žiadny iný subjekt tak nebude môcť urobiť v budúcnosti.

69

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 47 napadnutého uznesenia rozhodol, že povolenia udelené niektorým odvolateľom na základe smernice 2014/40 nemožno považovať za povolenia, ktoré charakterizujú a individualizujú postavenie ich držiteľov vo vzťahu k napadnutému aktu spôsobom, ako keby boli jeho adresátmi, a keď v bode 52 tohto uznesenia dospel k záveru, že povolenia, vyhlásenia a oznámenia, na ktoré sa odvolateľky odvolávali pred ním, neumožnili preukázať, že sú osobne dotknuté delegovanou smernicou.

Vzhľadom na to, že je prvej časti jediného odvolacieho dôvodu vyhovené, čo má za následok zrušenie napadnutého uznesenia, nie je potrebné preskúmať druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorá nemôže viesť k zrušeniu tohto uznesenia v širšom rozsahu.

O žalobe na Všeobecnom súde

73

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

74

Hoci v prejednávanej veci Súdny dvor nemôže v tomto štádiu konania vecne rozhodnúť o žalobe podanej na Všeobecný súd, má k dispozícii informácie potrebné na konečné rozhodnutie o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou v priebehu prvostupňového konania.

78

Z toho vyplýva, že žaloba o neplatnosť podaná odvolateľkami na Všeobecný súd musí byť vyhlásená za prípustnú.

79

Vec sa vracia Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej o tejto žalobe o neplatnosť.

O trovách

80

3.

Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie, aby rozhodol vo veci samej o tejto žalobe o neplatnosť uvedenej v bode 2 výroku tohto rozsudku.

4.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.