C-760/23

62023CJ0760

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 23. októbra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Energetika – Podpora energetickej účinnosti – Smernica 2012/27/EÚ – Článok 9 ods. 3 – Transparentné a presné vyúčtovanie spotreby tepelnej energie v spoločných priestoroch – Nezohľadnenie skutočného množstva tepla dodaného do každého bytu – Algoritmus na rozdeľovanie nákladov na spotrebu tepelnej energie v budovách v spoluvlastníctve“

Vo veci C‑760/23 [Šanov] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rajonen săd Plovdiv (Okresný súd Plovdiv, Bulharsko) z 28. septembra 2023 a doručený Súdnemu dvoru 8. decembra 2023, ktorý súvisí s konaním

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

„EVN Bălgarija Toplofikacija“ EAD, v zastúpení: K. Nikolov, S. Popov a S. Radev,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 9 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES ( Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 1 ), článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/32/ES z 5. apríla 2006 o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických službách, a ktorou sa zrušuje smernica Rady 93/76/EHS ( Ú. v. EÚ L 114, 2006, s. 64 ), ako aj článkov 101, 107 a 169 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „EVN Bălgarija Toplofikacija“ EAD (ďalej len „EVN“), podnikom dodávajúcim tepelnú energiu, a OZ, fyzickou osobou, vo veci žaloby o zaplatenie faktúr za dodávku tepelnej energie do bytu, ktorého vlastníkom je OZ, v budove v spoluvlastníctve pripojenej k systému diaľkového vykurovania.

Právny rámec

Právo Únie

V rámci posúdenia možnosti zriadenia systému tzv. bielych certifikátov na úrovni Únie sa ukázalo, že v súčasnej situácii by takýto systém vytváral nadmerné administratívne náklady a že existuje riziko, že úspory energie by sa sústredili v niekoľkých členských štátoch a neprejavili by sa v celej Únii. Cieľ takéhoto systému na úrovni Únie by bolo možné lepšie dosiahnuť, aspoň v tejto fáze, prostredníctvom národných povinných schém energetickej efektívnosti pre energetické podniky alebo iných alternatívnych politických opatrení, ktorými sa usporí rovnaké množstvo energie. Pokiaľ ide o úroveň ambície takýchto schém, je vhodné, aby sa ustanovila v spoločnom rámci na úrovni Únie a poskytovala členským štátom významnú mieru flexibility, aby sa plne zohľadňovala vnútroštátna organizácia účastníkov trhu, osobitný kontext energetického sektora a zvyky koncových odberateľov. Spoločný rámec by mal energetickým podnikom dať možnosť ponúkať energetické služby všetkým koncovým odberateľom, nielen tým, ktorým predávajú energiu. Tým sa zväčšuje konkurencia na trhu s energiou, pretože energetické podniky môžu odlíšiť svoj produkt poskytovaním doplnkových energetických služieb. Spoločný rámec by mal umožniť členským štátom, aby do svojej vnútroštátnej schémy zahrnuli požiadavky, ktoré sledujú sociálne ciele, najmä aby sa zabezpečilo, že zraniteľní odberatelia budú mať prístup k výhodám, ktoré poskytuje lepšia energetická efektívnosť. Členské štáty by mali na základe objektívnych a nediskriminujúcich kritérií určiť, ktorí distribútori energie alebo maloobchodné energetické spoločnosti by mali mať povinnosť dosiahnuť cieľ úspory konečnej energie ustanovený v tejto smernici.

Článok 9 ods. 1 a 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v akej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané vzhľadom na možné úspory energie, poskytli koncovým odberateľom elektriny, zemného plynu, centralizovaného zásobovania teplom, centralizovaného zásobovania chladom a teplej úžitkovej vody individuálne meradlá za konkurencieschopné ceny, ktoré presne zobrazujú skutočnú spotrebu energie koncových odberateľov a poskytujú informácie o skutočnej dobe využívania.

Takéto individuálne meradlo za konkurencieschopné ceny sa poskytne vždy:

a)

keď sa nahrádza existujúce meradlo, pokiaľ je to technicky možné a nákladovo efektívne so zreteľom na odhadované potenciálne dlhodobé úspory;

b)

a)

teplú vodu na domácu potrebu;

b)

na teplo vyžarované zo zariadenia budovy a na účely vykurovania spoločných priestorov (ak sú schodiská a chodby vybavené vykurovacími telesami);

c)

účely vykurovania bytov.“

Doplňujúce informácie o histórii spotreby zahŕňajú:

a)

súhrnné údaje aspoň za tri predchádzajúce roky alebo za obdobie od nadobudnutia platnosti zmluvy o dodávke, ak je kratšie. Údaje zodpovedajú obdobiam, za ktoré boli vystavené pravidelné informácie o vyúčtovaní, a

b)

podrobné údaje o čase používania v ktoromkoľvek dni, týždni, mesiaci a roku. Tieto údaje sú pre koncových odberateľov dostupné cez internet alebo rozhranie meracieho zariadenia za obdobie minimálne 24 predchádzajúcich mesiacov alebo za obdobie od nadobudnutia platnosti zmluvy o dodávke, ak je kratšie.

3. Bez ohľadu na to, či boli inteligentné meracie zariadenia nainštalované, alebo nie, členské štáty:

d)

môžu stanoviť, aby sa informácie uvádzané na týchto vyúčtovaniach na žiadosť koncového odberateľa nepovažovali za výzvu na úhradu. Členské štáty v takýchto prípadoch zabezpečia, aby dodávatelia zdrojov energie poskytovali pružné úpravy pre samotnú úhradu;

e)

požadujú, aby sa informácie a odhady týkajúce sa nákladov na energiu poskytovali odberateľom na požiadanie, a to včas a v ľahko zrozumiteľnom formáte, ktorý im umožní porovnať ponuky na rovnocennom základe.“

7

Príloha VII smernice 2012/27 s názvom „Minimálne požiadavky na vyúčtovanie a informácie o vyúčtovaní na základe skutočnej spotreby“ v bode 1.1. uvádza:

9

Zakon za energetikata (zákon o energetike), z 9. decembra 2003 (DV č. 107 z 9. decembra 2003), v jeho znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o energetike“), v článku 38b ods. 1 stanovuje:

„Energetické podniky, ktoré sú zmluvnými stranami zmlúv uvedených v článku 38a ods. 1, poskytujú svojím odberateľom energetických služieb informácie týkajúce sa:

1.

… cien za služby údržby a iných cien služieb súvisiacich s povolenou činnosťou;

…

…“

11

Článok 139 ods. 1 tohto zákona znie takto:

„Rozdelenie spotreby tepelnej energie v budove v spoluvlastníctve sa vykoná podľa systému rozdelenia spotreby.

…“

12

… zariadení na rozdelenie spotreby teplej vody pre domácnosť, teda spoločného vodomeru na zásobovanie teplou vodou pre domácnosť a individuálnych meradiel teplej vody dodávanej do všetkých rozvetvení vnútorných zariadení budovy na zásobovanie teplou vodou častí nehnuteľnosti patriacich odberateľom.

…“

13

Článok 140a toho istého zákona stanovuje:

„Celkové množstvo tepelnej energie spotrebovanej v budove v spoluvlastníctve napojenej na odberné miesto alebo na jeho samostatnú vetvu sa rozdelí medzi teplú vodu a vykurovanie.“

14

2. Tepelná energia uvedená v odseku 1 sa rozdeľuje medzi odberateľov za podmienok a v súlade s postupmi nariadenia uvedeného v článku 125 ods. 3“

15

Podľa znenia článku 142 tohto zákona:

„1. Tepelná energia určená na vykurovanie budovy v spoluvlastníctve je rozdielom medzi celkovým množstvom tepelnej energie určenej na rozdelenie v budove v spoluvlastníctve a množstvom tepelnej energie na teplú vodu, určeným podľa článku 141 ods. 1.

2. Tepelná energia určená na vykurovanie budovy v spoluvlastníctve sa rozdeľuje na teplo odovzdané vnútorným zariadením budovy, tepelnú energiu určenú na vykurovanie spoločných priestorov a tepelnú energiu určenú na vykurovanie individuálnych častí nehnuteľnosti.

…“

(2)

medzi podnikom vykonávajúcim prepravu tepelnej energie a odberateľmi je uzavretá zmluva o predaji tepelnej energie v súlade so všeobecnými podmienkami;

(3)

odberatelia tepelnej energie uhradia mesačné splátky za tepelnú energiu v stanovenej lehote.“

17

Ustanovenie § 52 ods. 1 a 2 nariadenia o diaľkovom vykurovaní stanovuje:

…“

18

Ustanovenie § 57 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Ak sa množstvo tepelnej energie meria prostredníctvom [meradiel tepla] nainštalovaných za hranicou vlastníctva, zistené množstvá sa skorigujú podľa technologických nákladov na tepelnú energiu vzťahujúcich sa na úsek medzi [meradlami tepla] a hranicou vlastníctva.

2. Technologické náklady na tepelnú energiu infraštruktúry sa určia v súlade s oddielom IV.

3. Ustanovenie uvedené v odseku 1 sa vzťahuje aj na odberné miesta v budovách v spoluvlastníctve a budovách vo výlučnom vlastníctve.

2a.

‚Skutočne inštalovaný výkon vykurovacieho zariadenia‘ je súčtom inštalovaného výkonu vykurovacích telies vo všetkých častiach budovy v spoluvlastníctve.

3.

‚Inštalácia v budove‘ alebo ‚vnútorné zariadenie‘ je súbor hlavných vertikálnych a horizontálnych distribučných potrubí až po vykurovacie telesá, ako aj zariadenia na distribúciu a dodávku tepelnej energie od odberného miesta až po časť nehnuteľnosti odberateľov. Ak sú viaceré budovy pripojené k jednému odbernému miestu, každé z pripojovacích tepelných potrubí je prvkom príslušnej inštalácie budovy.

…

8.

Prechodné a záverečné ustanovenia tohto nariadenia obsahujú odsek 2, ktorý znie takto:

„1. Vlastníci a/alebo držitelia vecného práva užívania časti nehnuteľnosti v budove v spoluvlastníctve sú povinní:

(1)

nainštalovať na zapečatené vykurovacie telesá, ktoré sa nachádzajú v ich časti nehnuteľnosti, zariadenia na rozdelenie spotreby;

(2)

nainštalovať meradlá teplej vody na všetky rozvetvenia spájajúce ich časť nehnuteľnosti so zariadením budovy na zásobovanie teplou vodou pre domácnosť.

„Tepelná energia nameraná prostredníctvom meradla tepla na odbernom mieste budovy v spoluvlastníctve počas daného zúčtovacieho obdobia je súčet energie spotrebovanej na vykurovanie, energie spotrebovanej na zásobovanie teplou vodou pre domácnosť a technologických nákladov na tepelnú energiu v odbernom mieste.“

23

Bod 6 metodiky spresňuje, že množstvo tepelnej energie spotrebovanej na vykurovanie je rozdiel medzi energiou, ako je definovaná v bode 1 tejto metodiky, a množstvom tepelnej energie na zásobovanie teplou vodou pre domácnosť.

24

Bod 6.1 metodiky stanovuje:

„Množstvo tepelnej energie spotrebovanej na vykurovanie zahŕňa množstvá tepelnej energie, ktoré odovzdalo vnútorné zariadenie budovy, vykurovacie telesá nachádzajúce sa v spoločných priestoroch a vykurovacie telesá nachádzajúce sa v individuálnych častiach nehnuteľnosti.“

27

EVN, podnik v energetike v zmysle zákona o energetike, je držiteľom licencie na výrobu a prepravu tepelnej energie, na základe ktorej zásobuje teplom a teplou vodou najmä budovy v spoluvlastníctve.

28

OZ je vlastníkom nehnuteľnosti v budove v spoluvlastníctve pripojenej na diaľkové vykurovanie, pre ktorú EVN dodáva tepelnú energiu potrebnú na jej fungovanie.

29

V tejto súvislosti EVN požadovala od OZ sumu 519 bulharských leva (BGN) (približne 265 eur) za jej spotrebu tepla v období od 1. mája 2018 do 31. októbra 2020, pričom táto suma nebola zaplatená. Z tohto dôvodu od neho EVN požadovala aj úroky z omeškania vo výške 78,20 BGN (približne 40 eur) za obdobie od 3. júla 2018 do 5. apríla 2021.

33

Znalec predovšetkým spochybnil výpočty rozdelenia spotreby tepelnej energie vykonané na základe matematického vzorca uvedeného v bode 6.1.1 metodiky, keďže tieto výpočty mali za následok, že užívatelia, ktorí nespotrebúvajú tepelnú energiu, boli povinní zaplatiť časť súm dlhovaných užívateľmi, ktorí tepelnú energiu spotrebúvali, ale neplatili svoje faktúry.

34

V tejto súvislosti vnútroštátny súd vyjadril pochybnosti o zlučiteľnosti metodiky s článkom 9 ods. 3 smernice 2012/27. V tejto súvislosti uvádza, že prvky matematického vzorca uvedeného v bode 6.1.1 metodiky nie sú jasné a že vzhľadom na prvky zohľadnené v tomto vzorci je veľmi pravdepodobné, že sumy požadované od odberateľov, ktorí nespotrebúvajú tepelnú energiu vo svojich bytoch, sú príliš vysoké. Uvedený vzorec je totiž založený na teoretických údajoch uvedených v projektoch montáže vykurovacích zariadení bez zohľadnenia skutočných podmienok, za ktorých tieto zariadenia fungujú v praxi, a bez toho, aby sa vedelo, či sú tieto skutočné podmienky rovnaké ako podmienky, ktoré sa teoreticky predpokladali.

35

Za týchto okolností Rajonen săd Plovdiv (Okresný súd Plovdiv) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

–

používa inštalovaný výkon zariadenia budovy, ktorý nezohľadňuje skutočne inštalované výkony,

–

nezohľadňuje teplotu nosiča tepla vo vnútornom zariadení budovy,

–

vychádza z predpokladu, že vnútorné zariadenie budovy je neustále v prevádzke na plný výkon,

4.

Umožňuje článok 13 smernice [2006/32], článok 9 ods. 3 smernice [2012/27], ako aj článok 169 ZFEÚ, aby podnik prevádzkujúci diaľkové vykurovanie na základe vnútroštátnej úpravy požadoval úhradu za tepelnú energiu spotrebovanú v budovách v spoluvlastníctve vyžarovaním tepla vnútornými zariadeniami budovy, rozdelenú proporcionálne k vykurovaným objemom častí nehnuteľnosti podľa stavebného projektu bez toho, aby sa zohľadnilo množstvo tepelnej energie, ktoré bolo skutočne odovzdané podľa technických kapacít vykurovacích zariadení v jednotlivom byte?

Je pre odpoveď na túto otázku relevantné, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy je tepelná energia pre vnútorné zariadenie budovy jedným z prvkov algoritmu pre výpočet konečnej sumy, ktorú majú odberatelia zaplatiť za všetku tepelnú energiu (súčet súm za tepelnú energiu vyžarovanú vnútorným zariadením budovy, za vykurovanie a za teplú vodu pre domácnosť), pričom výška sumy, ktorá sa má zaplatiť za vykurovanie ich bytov sa rovná rozdielu medzi celkovou energiou na vykurovanie (suma, od ktorej sa odpočítava) a sumou tepelnej energie z vnútorného zariadenia budovy, tepelnej energie odovzdanej vykurovacími telesami nachádzajúcimi sa v spoločných priestoroch budovy a tepelnej energie na teplú vodu pre domácnosť (suma, ktorá sa má odpočítať)?

5.

Porušuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej spotrebitelia za dodanie tepelnej energie, ktorú vyžiari vnútorné zariadenie budovy, platia proporcionálne k vykurovanému objemu častí nehnuteľnosti podľa stavebného projektu bez zohľadnenia skutočného množstva tepelnej energie, ktorá bola odovzdaná pre každý byt, zákaz zneužívania dominantného postavenia podľa článku 101 ZFEÚ a zákaz poskytovania zakázanej štátnej pomoci podľa článku 107 ZFEÚ?“

38

Okrem toho, pokiaľ ide o požadovaný výklad článku 169 ZFEÚ, Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie sa týka právomoci Únie, jeho výklad by nemal byť relevantný pre posúdenie opatrení prijatých členskými štátmi. V tejto súvislosti smernica 2012/27 stanovuje minimálnu harmonizáciu, a teda nebráni členským štátom prijať prísnejšie opatrenia na zabezpečenie zvýšenej ochrany spotrebiteľov.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že postup upravený v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. V rámci tejto spolupráce je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý prejednáva spor vo veci samej a ktorý je jediný priamo oboznámený so skutkovými okolnosťami sporu a ktorý nesie zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na osobitosti veci tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 25 , a zo 4. októbra 2024, Biohemp Concept, C‑793/22 , EU:C:2024:837 , bod 26 , ako aj citovaná judikatúra).

40

Súdny dvor však nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ak je zjavné, že výklad pravidla práva Únie požadovaný vnútroštátnym súdom nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, ktorý prejednáva, pokiaľ ide o problém hypotetickej povahy, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové ani právne podklady potrebné na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C‑36/99 , EU:C:2000:405 , bod 20 , a zo 4. októbra 2024, Biohemp Concept, C‑793/22 , EU:C:2024:837 , bod 27 , ako aj citovaná judikatúra).

44

Za týchto podmienok treba konštatovať, že piata otázka týkajúca sa výkladu článkov 101 a 107 ZFEÚ je neprípustná, rovnako ako prvá až štvrtá otázka v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 169 ZFEÚ.

O veci samej

45

Svojou prvou až štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 3 smernice 2012/27 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je vlastník bytu v budove v spoluvlastníctve povinný uhradiť jednak náklady, ktoré sa mu účtujú za tepelnú energiu odovzdanú všetkými vedeniami a zariadeniami na distribúciu a dodávku tepelnej energie v interiéri budovy, a to aj vtedy, ak spoločné priestory tejto budovy nie sú vybavené vykurovacími telesami, pričom tieto náklady sa určujú nie na základe skutočnej a individualizovanej spotreby, ale sú predmetom zhrnutia a následného rozdelenia medzi spoluvlastníkov pomerne k vykurovanému objemu ich bytu, a jednak náklady, ktoré sa mu účtujú na základe jeho individuálnej spotreby tepelnej energie určenej na ohrev jeho bytu a teplej vody pre domácnosť, pričom tieto náklady sa určujú nie na základe skutočnej a individualizovanej spotreby, ale matematického vzorca založeného na málo jasných alebo nepodložených parametroch.

46

V prvom rade treba uviesť, že cieľom smernice 2012/27 je v súlade s jej článkom 1 podporovať zlepšovanie energetickej efektívnosti. V tomto kontexte a ako to vyplýva z odôvodnenia 8 tejto smernice, v celom energetickom reťazci, od výrobcu energie po koncového odberateľa, ktorý ju spotrebuje, sa požaduje dosiahnutie tohto cieľa.

50

V tejto súvislosti podľa článku 9 ods. 1 smernice 2012/27 členské štáty zabezpečia, aby sa v miere, v akej je to technicky možné, finančne rozumné a primerané, koncovým odberateľom poskytli individuálne meracie zariadenia, ktoré presne zobrazujú skutočnú spotrebu energie a poskytujú informácie o skutočnej dobe využívania energie.

51

Konkrétnejšie v situácii, o akú ide vo veci samej, keď ide o budovy s viacerými bytmi pripojenými k sieti zásobovania teplom, článok 9 ods. 3 druhý pododsek tejto smernice stanovuje, že individuálne meradlá spotreby mali byť nainštalované najneskôr do 31. decembra 2016 s cieľom umožniť meranie spotreby tepla, chladu alebo teplej vody každej jednotky, ak je to technicky možné a nákladovo efektívne. Toto ustanovenie okrem toho spresňuje, že ak použitie takýchto meradiel nie je nákladovo efektívne alebo technicky možné, na meranie spotreby tepla na úrovni každého vykurovacieho telesa sa musia použiť individuálne pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov, členské štáty však môžu zvážiť alternatívne nákladovo efektívne spôsoby merania spotreby tepla.

52

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že v niektorých budovách v spoluvlastníctve pripojených k sieti zásobovania teplom, akou je budova dotknutá vo veci samej, sa zdá byť ťažko predstaviteľné, aby bolo možné úplne individualizovať faktúry týkajúce sa vykurovania, najmä pokiaľ ide o vnútorné zariadenie, to znamená všetky vedenia a inštalácie distribúcie, ako aj dodávky tepelnej energie v interiéri dotknutej budovy a spoločných priestorov. Pokiaľ ide konkrétne o vnútorné zariadenie, môže sa ukázať ako ťažké, či až nemožné, presne určiť množstvo tepla odovzdaného týmto zariadením v každom byte. Toto množstvo totiž zahŕňa nielen teplo odovzdané vo vnútri predmetného bytu prvkami vnútorného zariadenia, ale tiež tepelnú výmenu medzi vykurovanými a nevykurovanými miestnosťami. Byty v budove v spoluvlastníctve totiž nie sú z tepelného hľadiska jeden od druhého nezávislé, pretože teplo cirkuluje medzi vykurovanými bytmi a bytmi, ktoré sú vykurované menej alebo nie sú vykurované (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2019, EVN Bălgarija Toplofikacija a Toplofikacija Sofia, C‑708/17 a C‑725/17 , EU:C:2019:1049 , body 85 a 86 ).

55

V prvom rade, pokiaľ ide o otázku, či členské štáty môžu stanoviť, že vlastník bytu v budove v spoluvlastníctve je povinný zaplatiť náklady za tepelnú energiu odovzdanú vnútorným zariadením, a to aj v prípade, že spoločné priestory tejto budovy nie sú vybavené vykurovacími telesami, treba poznamenať, že smernica 2012/27 neukladá členským štátom, keď stanovujú transparentné pravidlá týkajúce sa rozdelenia nákladov spojených so spotrebou tepelnej energie, podmienku, podľa ktorej spoločné priestory budovy v spoluvlastníctve musia byť vybavené vykurovacími telesami.

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či článok 9 ods. 3 smernice 2012/27 bráni takej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že každý vlastník bytu musí zaplatiť náklady na tepelnú energiu odovzdanú vnútorným zariadením na vykurovanie v pomere k vykurovanému objemu bytov podľa stavebného projektu, Súdny dvor už v podstate rozhodol, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, zdá sa zodpovedá pojmu „usmernenie“ uvedenému v článku 9 ods. 3 treťom pododseku tejto smernice, pretože táto právna úprava stanovuje, že náklady spojené so spotrebou tepla sa rozdelia na náklady zodpovedajúce teplu odovzdanému vnútorným zariadením, náklady týkajúce sa tepelnej energie určenej na vykurovanie spoločných priestorov a náklady týkajúce sa tepelnej energie určenej na vykurovanie jednotlivých bytov. Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na mieru voľnej úvahy priznanú členským štátom, smernica 2012/27 nebráni tomu, aby sa vyúčtovania týkajúce sa spotreby tepelnej energie vnútorného zariadenia vyhotovovali pre každého vlastníka bytu v dotknutej budove pomerne k vykurovanému objemu jeho bytu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2019, EVN Bălgarija Toplofikacija a Toplofikacija Sofia, C‑708/17 a C‑725/17 , EU:C:2019:1049 , body 90 až 92 ).

58

V treťom rade, pokiaľ ide o matematický vzorec, na základe ktorého sa vypočítavajú náklady spojené so spotrebou tepelnej energie v budovách v spoluvlastníctve, treba konštatovať, že článok 9 smernice 2012/27 nestanovuje požiadavky, ktoré musí takýto vzorec spĺňať.

59

Podľa článku 9 ods. 3 tretieho pododseku smernice 2012/27 však členské štáty môžu zaviesť pravidlá pre rozdelenie nákladov na spotrebu tepla alebo teplej vody v takýchto budovách s cieľom zabezpečiť transparentnosť a presnosť vyúčtovania individuálnej spotreby.

63

Okrem toho podľa znaleckého posudku vypracovaného v rámci sporu vo veci samej je tento vzorec nejasný, keďže obsahuje viacero nejednoznačností, čo by mohlo spochybniť transparentnosť rozdelenia nákladov spojených so spotrebou tepelnej energie alebo teplej vody v dotknutej budove.

64

Okrem toho podľa článku 10 ods. 1 smernice 2012/27 členské štáty musia zabezpečiť, aby údaje o vyúčtovaní boli presné a založené na skutočnej spotrebe, ak je to technicky možné a ekonomicky opodstatnené. Toto ustanovenie odkazuje na prílohu VII k tejto smernici, bod 1.1, ktorý pod názvom „Vyúčtovanie na základe skutočnej spotreby“ uvádza, že na to, aby koncoví odberatelia mohli regulovať vlastnú spotrebu energie, vyúčtovanie by sa malo uskutočniť na základe skutočnej spotreby aspoň raz ročne a informácie o vyúčtovaní by sa mali sprístupniť aspoň raz štvrťročne, a to na požiadanie alebo v prípade, že si zákazníci zvolili možnosť dostávať vyúčtovanie v elektronickej podobe, inak dvakrát ročne. Z toho vyplýva, že vzorec na výpočet nákladov by mal byť založený na jasných a podložených parametroch, aby sa vyúčtovanie zakladalo na presných informáciách založených na skutočnej spotrebe.

65

Za týchto podmienok a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa zdá, že matematický vzorec uvedený v bode 6.1.1 metodiky, na základe ktorého sa vypočítavajú náklady spojené so spotrebou tepelnej energie v budovách v spoluvlastníctve, neumožňuje transparentné a presné vyúčtovanie individuálnej spotreby v zmysle článku 9 ods. 3 smernice 2012/27.

Článok 9 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ z 25. októbra 2012 o energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2009/125/ES a 2010/30/EÚ a ktorou sa zrušujú smernice 2004/8/ES a 2006/32/ES,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je vlastník bytu v budove v spoluvlastníctve povinný uhradiť náklady, ktoré sa mu účtujú za tepelnú energiu odovzdanú všetkými vedeniami a zariadeniami na distribúciu a dodávku tepelnej energie v interiéri budovy, a to aj vtedy, ak schodiská a chodby budovy nie sú vybavené vykurovacími telesami, do výšky podielu úmerného vykurovanému objemu jeho bytu, pokiaľ pravidlá a parametre, na základe ktorých sa vypočítavajú náklady, ktoré sa mu účtujú za individuálnu spotrebu tepelnej energie určenej na ohrev jeho bytu a teplej vody pre domácnosť, zaručujú transparentnosť a presnosť vyúčtovania individuálnej spotreby.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: bulharčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.