C-802/23

MSIG,

za účasti:

Ministerio Fiscal,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz (spravodajca), sudcovia A. Kumin, I. Ziemele a S. Gervasoni,

generálny advokát: D. Spielmann,

španielska vláda, v zastúpení: A. Gavela Llopis, splnomocnená zástupkyňa,

–

maďarská vláda, v zastúpení: Zs. Biró‑Tóth a M. Z. Fehér, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 54 DVSD, ktorý sa nachádza v hlave III kapitole 3 tohto dohovoru, nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“, stanovuje:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin [tie isté činy – neoficiálny preklad ] stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

Španielske právo

b)

dostatočné informácie o takýchto odsudzujúcich rozsudkoch boli získané prostredníctvom uplatniteľných nástrojov vzájomnej právnej pomoci alebo prostredníctvom výmeny informácií získaných z registra trestov.

2. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia predchádzajúceho odseku, právoplatné odsudzujúce rozsudky vydané v inom členskom štáte nemajú vplyv na nasledujúce rozhodnutia a nemôžu viesť k ich zrušeniu alebo preskúmaniu:

a)

predchádzajúce právoplatné rozhodnutia vydané španielskymi súdmi a rozhodnutia týkajúce sa ich výkonu;

b)

„Odsudzujúce rozsudky vydané súdom členského štátu Európskej únie pred 15. augustom 2010 sa za žiadnych okolností nezohľadňujú na účely tohto zákona.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

6

MSIG po tom, čo bola 3. októbra 2004 zatknutá francúzskou políciou, bola 4. septembra 2019 odovzdaná španielskym orgánom na základe európskeho zatykača, ktorý vydal Juzgado Central de Instrucción n o 2 de l’Audiencia Nacional (Ústredný vyšetrovací súd č. 2 Vrchného súdu s celoštátnou pôsobnosťou, Španielsko).

7

Audiencia Nacional (Vrchný súd s celoštátnou pôsobnosťou) je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, na ktorom sa vedie trestné konanie proti MSIG ako páchateľke teroristického atentátu, ku ktorému došlo v meste Oviedo (Španielsko) 21. júla 1997. MSIG je obvinená zo spáchania trestných činov účasti na teroristických útokoch, pokusu o teroristický atentát, ako aj ublíženia na zdraví.

Boli odpálené len tri z plánovaných granátov a žiadny z nich nezasiahol cieľ, pretože granáty náhodne explodovali na viacerých miestach v okolí, čím spôsobili len materiálne škody, a v dôsledku hluku výbuchu poškodili sluch jednej osobe, ktorá sa nachádzala v blízkosti. Pascu, ktorú predstavovala výbušnina, polícia pri prehliadke miesta objavila a túto výbušninu okamžite zneškodnila.“

9

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa španielskeho prokurátora sa má MSIG považovať za skutočnú páchateľku predmetných trestných činov, a to jednak z dôvodu, že v čase spáchania činov bola zodpovedná za „legálne komandá“ ETA, a jednak z dôvodu, že z Francúzska dodala rôzne zbrane „legálnemu komandu „KATU“ alebo „KATTU“ (ďalej len „KATTU“) s cieľom spáchať teroristické atentáty. Trest, ktorý tento prokurátor požaduje za činy, ktoré sú predmetom konania, predstavuje podľa informácií poskytnutých týmto súdom celkovo 71 rokov odňatia slobody. Vnútroštátny súd uvádza, že na výkon tohto trestu by sa podľa ustanovení Trestného zákona malo ex lege uplatniť obmedzenie na maximálne 30 rokov odňatia slobody.

10

MSIG však už bola vo Francúzsku odsúdená v neprítomnosti za činy súvisiace s „účasťou v zločineckej skupine s cieľom pripraviť teroristický čin“. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd odvoláva na štyri rozsudky vydané vo Francúzsku, ktorými bola MSIG odsúdená (ďalej len „francúzske rozsudky“). Prvé tri rozsudky, ktoré boli vyhlásené 21. februára 2000, 23. februára 2000 a 13. februára 2003, sa týkali rôznych období rokov 1996 a 1997 a každý z nich ukladal trest odňatia slobody na päť rokov. Štvrtý rozsudok zo 17. decembra 2010 sa týkal obdobia do 10. marca 2004, s výnimkou obdobia od roku 1996 do 31. decembra 1997, a ktorý ukladal trest odňatia slobody na 20 rokov.

14

Vnútroštátny súd však konštatuje, že španielske právo neumožňuje zlučovať tresty uložené na základe rozsudkov francúzskych a španielskych súdov, hoci medzi týmito rozsudkami existuje v mnohých prípadoch právna súvislosť. Po odpykaní 20‑ročného trestu odňatia slobody vo Francúzsku by si teda MSIG mala odpykať trest odňatia slobody v dĺžke 30 rokov, t. j. celkovo minimálne 50 rokov odňatia slobody, bez možnosti stanovenia hornej hranice trestu.

15

Vnútroštátny súd však konštatuje, že francúzske rozsudky časovo pokrývajú celú činnosť, ktorú MSIG vykonávala vo Francúzsku ako vedúca členka ETA. Tieto rozsudky viedli k odsudzujúcim rozsudkom v celkovej dĺžke 35 rokov odňatia slobody, ktoré boli na základe rozhodnutia Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 13. februára 2014 o uložení úhrnného trestu 20 rokov odňatia slobody z dôvodu, že uvedené rozsudky sa týkali tej istej trestnej činnosti, ktorá zahŕňala činy spáchané dotknutou osobou ako vedúcou členkou zodpovednou za „legálne komandá“ pôsobiace v Španielsku, ktoré sa týkali plánovania útokov ETA, ako aj dodávania zdrojov na účely vykonania atentátov. MSIG sa tak v rôznych obdobiach podieľala na príprave teroristických atentátov, ku ktorým došlo v Španielsku.

16

Činy MSIG, ktoré boli súdené vo Francúzsku, ako aj činy, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, boli údajne spáchané výlučne z Francúzska, bez toho, aby sa MSIG kedykoľvek presunula do Španielska. Okrem toho sa činy stíhané v Španielsku týkali organizácie, zo strany MSIG ako vedúcej členky ETA, činnosti „legálnych kománd“, konkrétne KATTU, ktorých členovia samostatne rozhodovali o cieľoch, ktoré mali byť dosiahnuté, pričom používali získané zdroje a následne informovali vedenie ETA, najmä o výsledkoch spáchaných atentátov alebo o akýchkoľvek neúspechoch. Konania vedené v Španielsku proti MSIG sa teda týka rovnakej činnosti, ako je tá, ktorá bola predmetom francúzskych rozsudkov.

20

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že rozsudkom z 21. januára 2021 dospel k záveru, že táto vec predstavuje cas de bis in idem , a to vzhľadom na rôzne odsudzujúce rozsudky vydané francúzskymi súdmi proti MSIG za jej činnosť vykonávanú vo Francúzsku ako vedúcej členky ETA a za jej účasť na príprave atentátov, ktoré z časového hľadiska zahŕňali činy, ktoré sú predmetom konania pred týmto súdom. Tento rozsudok však bol zrušený rozsudkom Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) z 21. marca 2023, ktorý v podstate konštatoval, že odsúdenie MSIG vo Francúzsku sa nevzťahovalo, ani vo všeobecnosti, ani neurčito, na účasť na konkrétnych teroristických činnostiach, a rozhodol, že neexistuje cas de bis in idem , pričom v tejto súvislosti uviedol, že nemožno považovať za rozhodnuté to, čo nebolo predmetom súdneho konania. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) zrušil uvedený rozsudok pre nedostatok odôvodnenia a vrátil vec vnútroštátnemu súdu na nové rozhodnutie. Hoci väčšina členov vnútroštátnemu súdu je presvedčená o existencii cas de bis in idem , tento súd uvádza, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) tento názor nezastáva, čo vzhľadom na autonómny charakter pojmu ne bis in idem viedlo vnútroštátny súd k predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.

21

V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že zásada ne bis in idem , ako ju vykladá Súdny dvor, vyžaduje zhodu skutkových okolností, chápanú ako existenciu súboru skutkových okolností alebo faktických okolností, ktoré sú neoddeliteľne spojené, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto skutkových okolností alebo chránený právny záujem. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, ako treba chápať pojem „čin“ na účely posúdenia zásady ne bis in idem , najmä vzhľadom na rôzne spôsoby, akými sú „činy“ opísané v rozsudkoch vydaných v členských štátoch. Tento pojem by sa mohol vzťahovať len na samotnú existenciu udalosti bez ohľadu na jej právne posúdenie, alebo by sa mohol považovať za pojem s právnym obsahom, ktorý sa nevzťahuje na objektívnu skutočnosť, ale na jej prepojenie s niektorým z existujúcich trestných činov alebo s kvalifikovanou právnou skutočnosťou.

„1.

Ide v prejednávanej veci vzhľadom na opísané skutkové okolnosti a právne dôvody zohľadnené v trestnom konaní vedenom v Španielsku proti MSIG a s ohľadom na rôzne odsudzujúce rozsudky, ktoré boli predtým vydané vo Francúzsku v súvislosti s MSIG, o situáciu bis in idem v zmysle článku 50 [Charty] a článku 54 [DVSD], pokiaľ ide o obvinenie, ktoré bolo proti MSIG vznesené v Španielsku, z dôvodu, že ide o ‚tie isté činy‘ podľa rozsahu, ktorý európska judikatúra priznáva tomuto pojmu?

2.

Je v každom prípade neexistencia právnej úpravy v španielskom práve, ktorá by umožňovala uznať účinky právoplatných odsudzujúcich rozsudkov, ktoré predtým vydali súdy iných členských štátov, na účely prípadného posúdenia existencie cas de bis in idem v danom prípade z dôvodu totožnosti činov, zlučiteľná s článkom 50 [Charty] a článkom 54 DVSD, ako aj s článkom 1 ods. 3, článkom 3 ods. 2, článkom 4 ods. 3 a 5 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi [( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34)]?

3.

a)

článkom 50 [Charty] a článkom 54 [DVSD], ktoré sa týkajú medzinárodného bis in idem , a

b)

odôvodneniami 7, 8, 9, 13 a 14, ako aj článkom 3 ods. 1, 2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia [2008/675] a článkom 45 a článkom 49 ods. 3 [Charty], ako aj zásadou vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v rámci Únie?“

Konanie na Súdnom dvore

25

Podľa článku 94 písm. a) a b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahovať „stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú“, ako aj „znenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré možno v danom prípade použiť, a prípadne príslušnú vnútroštátnu judikatúru“. Okrem toho, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, návrh na začatie prejudiciálneho konania musí obsahovať „uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade… určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní“.

28

Podľa judikatúry Súdneho dvora informácie obsiahnuté v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania neslúžia iba na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede, ale aj na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým stranám bola poskytnutá možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor musí dbať na to, aby bola táto možnosť zachovaná, pričom zohľadňuje skutočnosť, že podľa tohto ustanovenia sa dotknutým subjektom oznamujú len návrhy na začatie prejudiciálneho konania (rozsudok z 28. novembra 2023, Commune d’Ans, C‑148/22 , EU:C:2023:924 , bod 47 a citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka nielen činov, ktoré sú MSIG kladené za vinu a ktoré sa stali v Španielsku, ale aj činov, ktoré boli prejednané vo Francúzsku, tak ako je uvedené vo francúzskych rozsudkoch, pričom sa uvádzajú informácie, ktoré mali francúzske orgány k dispozícii. Okrem toho vnútroštátny súd uvádza dôvody, ktoré ho viedli k položeniu prvej otázky a uvádza znenie vnútroštátnych ustanovení uplatniteľných v prejednávanej veci.

Článok 54 DVSD, ktorý bol do práva Únie začlenený protokolom, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis do rámca Európskej únie a ktorý tvorí prílohu Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Amsterdamskou zmluvou ( Ú. v. ES C 340, 1997, s. 93 ), zakotvuje zásadu ne bis in idem [rozsudok z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21 , EU:C:2023:236 , bod 46 ].

33

Keďže tento princíp vyplýva zo spoločných ústavných tradícií členských štátov, článok 54 DVSD je potrebné vykladať s prihliadnutím na článok 50 Charty, ktorého dodržiavanie podstatného obsahu zabezpečuje [rozsudky z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU , EU:C:2022:852 , bod 65 , ako aj z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C‑365/21 , EU:C:2023:236 , bod 32 ].

34

Zo znenia článku 54 DVSD vyplýva, žiadna osoba nemôže byť v členskom štáte stíhaná za tie isté činy, za ktoré už bola právoplatne odsúdená v inom členskom štáte, za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu tohto druhého štátu už nemôže byť vykonaný.

35

Pojem totožnosť skutkových okolností sa chápe ako súbor konkrétnych skutočností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate tie isté, keďže zahŕňajú toho istého pôvodcu a sú navzájom neoddeliteľne spojené v čase a priestore [pozri v tomto zmysle rozsudku z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05 , EU:C:2007:444 , body 26 a 27 ; z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU , EU:C:2022:852 , bod 128 , ako aj z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 75 ].

39

Ak naopak skutkové okolnosti nevytvárajú takýto súbor, samotná okolnosť, že súd rozhodujúci v druhom trestnom konaní konštatuje, že údajný páchateľ týchto činov konal s rovnakým trestným úmyslom, nepostačuje na zaručenie existencie súboru konkrétnych okolností navzájom neoddeliteľne spojených, na ktorý sa vzťahuje pojem „tie isté činy“ podľa článku 54 DVSD (rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05 , EU:C:2007:444 , body 29 a 30 , ako aj z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 76 ).

40

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry tak článok 54 DVSD, ako aj článok 50 Charty sa vzťahujú len na skutkovú stránku činov bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto činov alebo na chránený právny záujem, keďže rozsah ochrany udeľovanej týmito ustanoveniami sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 2010, Mantello, C‑261/09 , EU:C:2010:683 , bod 39 ; z 22. marca 2022, Nordzucker a i., C‑151/20 , EU:C:2022:203 , bod 39 , ako aj z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 73 a citovanú judikatúru].

44

V tejto súvislosti nie je totiž relevantná otázka, či predmetné zákonné znaky trestných činov, ktorých sa týkali francúzske rozsudky, boli totožné, ale otázka, či činy, ktoré sú dotknutej osobe kladené za vinu v rámci týchto rozsudkov a trestného konania vo veci samej, sa týkajú toho istého konania. Ak ide o rovnaké konanie tej istej osoby, ku ktorému došlo v rovnakom časovom rámci, je potrebné overiť, či činy, za ktoré bola táto osoba pôvodne odsúdená, a činy, ktoré sú predmetom neskoršieho trestného konania, sú totožné alebo v podstate tie isté (rozsudok ESĽP, 19. decembra 2017, Ramda v. Francúzsko, CE:ECHR:2017:1219JUD007847711, bod 87 a citovaná judikatúra).

45

Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby posúdil, či v prejednávanej veci sú konkrétne činy, ktoré sú MSIG kladené za vinu a ktoré umožňujú stanoviť jej trestnú zodpovednosť v Španielsku, totožné s činmi, za ktoré ju odsúdili francúzske trestné súdy.

46

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že MSIG je v Španielsku obvinená z trestného činu účasti na teroristických útokoch, troch pokusov o teroristický atentát a ublíženia na zdraví, ktoré spáchali dvaja členovia KATTU 21. júla 1997 v meste Oviedo. Podľa vnútroštátneho súdu je stíhaná ako skutočná páchateľka týchto trestných činov, keďže v čase skutkových okolností bola zodpovedná za „legálne komandá“ ETA, ako aj za dodávky rôznych zbraní KATTU s cieľom spáchať teroristické atentáty.

50

Vnútroštátny súd však uvádza, že tieto rozsudky sa z časového a vecného hľadiska vzťahujú na všetky trestné činy, ktoré MSIG spáchala vo Francúzsku ako vedúca osoba zodpovedná za „legálne komandá“ pôsobiace v Španielsku, vrátane plánovania útokov ETA a dodávania zdrojov na vykonanie atentátov.

51

Podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu sa zdá, že činy, z ktorých je MSIG konkrétne obvinená v konaní vo veci samej a ktoré umožňujú stanoviť jej trestnú zodpovednosť za dotknutý atentát, sú v podstate tie, ktoré spočívali v odovzdávaní z francúzskeho územia všeobecných postupov činnosti teroristickým komandám pôsobiacim v Španielsku a v dodávaní materiálnych zdrojov týmto komandám na účely vykonania činností, ktoré sa tieto komandá samy rozhodli vykonať a ktoré podrobne naplánovali. V tejto súvislosti sa zdá, že podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu nie sú MSIG v súvislosti s atentátom spáchaným v meste Oviedo vytýkané žiadne ďalšie konkrétne činy a že francúzske súdy uznali MSIG za trestne zodpovednú za jej činnosti vykonané vo Francúzsku na základe tých istých činností.

52

Treba dodať, že na účely posúdenia totožnosti predmetných činov musí vnútroštátny súd zohľadniť nielen činy uvedené vo výroku právoplatných rozsudkov vydaných vo Francúzsku a v obžalobnom návrhu vypracovanom príslušnými francúzskymi orgánmi, ale aj činy uvedené v odôvodnení týchto rozsudkov a činy, ktorých sa týkalo vyšetrovacie konanie, ale ktoré neboli zahrnuté v obžalobách, ako aj všetky relevantné informácie týkajúce sa skutkových okolností, ktoré boli predmetom predchádzajúceho trestného konania alebo konaní vedených vo Francúzsku a ktoré boli ukončené právoplatným rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C‑726/21 , EU:C:2023:764 , bod 85 ).

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995, v spojení s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „tie isté činy“ zahŕňa činy, ktoré sa osobe kladú za vinu v rámci trestného konania vedeného v členskom štáte v súvislosti s teroristickými činmi, ak táto osoba už bola v inom členskom štáte odsúdená za tie isté činy, a to za účasť v teroristickej skupine s cieľom pripraviť teroristický čin.

Podpisy