C-289/23

(Vec C-289/23, Corván ( 1 ) )

(2023/C 329/08)

Jazyk konania: španielčina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Juzgado de lo Mercantil n o 1 de Alicante

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Má sa článok 23 ods. 2 uvedenej smernice vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 [Texto refundido de la Ley Concursal (konsolidované znenie zákona o konkurze, ďalej len „TRLC“)], keďže uvedené obmedzenie nebolo stanovené v právnej úprave platnej pred prebratím tejto smernice, ktorá priznávala právo na oddlženie a ktorú zákonodarca zaviedol ako novú právnu úpravu? Môže konkrétne vnútroštátny zákonodarca pri preberaní smernice stanoviť prísnejšie obmedzenia prístupu k oddlženiu, než aké boli stanovené v predchádzajúcich právnych predpisoch, najmä ak toto obmedzenie nezodpovedá žiadnej z okolností uvedených v článku 23 ods. 2 smernice?

1.2.

V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa článok 23 ods. 2 smernice 2019/1023 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu, ak bol dlžník počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie sankcionovaný právoplatným správnym rozhodnutím za veľmi závažné daňové delikty, delikty týkajúce sa sociálneho zabezpečenia alebo delikty sociálnej povahy, alebo ak bolo v tom istom období vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že dlžník ku dňu podania žiadosti o oddlženie v celom rozsahu splnil svoj záväzok (článok 487 ods. 1 bod 2 TRLC), keďže uvedený dôvod spôsobuje zmenu systému klasifikácie konkurzných pohľadávok?

1.3.

V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa článok 23 ods. 2 uvedenej smernice vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá bráni prístupu k oddlženiu v zmysle uvedenom v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC, ak bolo… vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že dlžník ku dňu podania žiadosti o oddlženie v celom rozsahu splnil svoj záväzok , keďže taká okolnosť nemôže určovať zlú vieru dlžníka? Má v tejto súvislosti nejaký význam skutočnosť, že sa nerozhodlo, že úpadok bol zavinený?

2.1.

Má sa článok 23 ods. 4 uvedenej smernice vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, aká sa nachádza v článku 487 ods. 1 bode 2 TRLC, ktorá stanovuje dôvody, ktoré bránia prístupu k oddlženiu a ktoré nie sú uvedené v zozname, ktorý sa nachádza v uvedenom článku 23 ods. 4? Má sa konkrétne vykladať v tom zmysle, že výpočet dôvodov, ktoré sú uvedené v článku 23 ods. 4, je taxatívny, alebo naopak demonštratívny?

2.2.

Ak ide o demonštratívny výpočet a vnútroštátny zákonodarca môže stanoviť iné výnimky než tie, ktoré sú stanovené v uvedenej smernici, odporuje článku 23 ods. 4 tejto smernice vnútroštátna právna úprava, ktorá všeobecne stanovuje, že z oddlženia sú vylúčené verejnoprávne pohľadávky, s výnimkou veľmi obmedzených okolností a súm bez ohľadu na povahu a okolnosti konkrétnych verejnoprávnych dlhov? Je konkrétne v tomto prípade dôležitá skutočnosť, že predchádzajúca právna úprava, ako ju vyložil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) vo svojej judikatúre, umožňovala určité oddlženie týkajúce sa verejnoprávnych pohľadávok a že predpisom, ktorým bola prebratá uvedená smernica, bol rozsah tohto oddlženia obmedzený?

2.3.

V prípade, ak Súdny dvor odpovie na predchádzajúcu otázku záporne, má sa vychádzať z toho, že článku 23 ods. 4 uvedenej smernice odporuje vnútroštátna právna úprava, aká sa nachádza v článku 489 ods. 1 bode 5 TRLC, ktorá všeobecne stanovuje, že z oddlženia sú vylúčené verejnoprávne pohľadávky (s určitými výnimkami, ktoré sú predmetom nasledujúcej prejudiciálnej otázky), keďže sa podľa nej zaobchádza s verejnoprávnymi veriteľmi priaznivejšie než s ostatnými veriteľmi?