T-95/23

žalobkyňa,

proti

Agentúre Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) , v zastúpení: P. Martinet, E. Tremmel a G. Bertrand, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. van der Hout, J. Wiemer a C. Wagner, advokáti,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda M. van der Woude, sudcovia P. Škvařilová‑Pelzl (spravodajkyňa), I. Nõmm, G. Steinfatt a D. Kukovec,

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť RWE Supply & Trading GmbH, v rámci hlavného návrhu domáha zrušenia rozhodnutia odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) A‑002‑2022 z 9. decembra 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo ako neprípustné zamietnuté odvolanie, ktoré podala proti rozhodnutiu ACER č. 03/2022 z 25. februára 2022 o zmene metodiky oceňovania regulačnej energie a medzioblastnej kapacity, používaných na výmenu regulačnej energie alebo prevádzkovanie postupu imbalance netting (ďalej len „pôvodné rozhodnutie“), keďže ACER v tomto rozhodnutí od 1. júla 2022 stanovila na obdobie 48 mesiacov cenový limit, pokiaľ ide o cenu, za ktorú si dodávatelia regulačnej energie, akým je aj žalobkyňa, mohli túto energiu vymieňať na európskych platformách PICASSO a MARI, a subsidiárne sa žalobkyňa domáha zrušenia pôvodného rozhodnutia.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Rozhodnutím č. 01/2020 z 24. januára 2020 prijala ACER na návrh prevádzkovateľov prenosových sústav (ďalej len „PPS“) metodiku oceňovania regulačnej energie a medzioblastnej kapacity, používaných na výmenu regulačnej energie alebo prevádzkovanie postupu imbalance netting (ďalej len „sporná metodika“), v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že ceny za dodávanie regulačnej energie nesmú byť vyššie alebo nižšie ako technický cenový limit, ktorý je vo výške približne 99999 eur za megawatthodinu (MWh).

3

Dňa 2. júna 2021 Európska sieť prevádzkovateľov prenosových sústav pre elektrinu (ďalej len „ENTSO pre elektrinu“) vypracovala v mene všetkých PPS návrh na zmenu spornej metodiky, v ktorom sa navrhovalo nahradiť existujúci technický cenový limit cenovým limitom vo výške približne 15000 eur/MWh (ďalej len „návrh PPS“). K tomuto návrhu bola pripojená vysvetľujúca poznámka z 28. mája 2021.

7

Dňa 27. apríla 2022 podala žalobkyňa proti pôvodnému rozhodnutiu odvolanie na odvolaciu radu ACER (ďalej len „odvolacia rada“).

8

Napadnutým rozhodnutím odvolacia rada zamietla odvolanie žalobkyne proti pôvodnému rozhodnutiu ako neprípustné, a to z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu, ktorá sa vyžaduje na podanie takéhoto odvolania, v zmysle článku 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/942 z 5. júna 2019, ktorým sa zriaďuje Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky ( Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 22 ), pretože pôvodné rozhodnutie jej nebolo určené a toto rozhodnutie sa jej osobne netýkalo.

Návrhy účastníkov konania

9

uložil ACER povinnosť nahradiť trovy konania.

10

ACER v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

ACER navrhuje zamietnuť hlavný návrh ako nedôvodný.

13

Je opodstatnené začať preskúmaním druhého žalobného dôvodu.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ

14

Žalobkyňa sa domnieva, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí porušila článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, keď konštatovala, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu vyžadovanú na podanie odvolania na ňu, pričom však podľa názoru žalobkyne bolo pôvodné rozhodnutie regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.

Podľa žalobkyne sa článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 mohol a mal vykladať s ohľadom na kontext a cieľ sledovaný autormi Zmlúv, spočívajúce vo vyplnení existujúcej medzery v súdnej ochrane takým spôsobom, ktorý je v súlade so súdnou ochranou priznanou článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ. Vzhľadom na to, že, ako vyplýva z odôvodnenia 34 a článku 29 nariadenia 2019/942, ako aj z judikatúry, vyčerpanie interného správneho konania je nevyhnutným predpokladom podania žaloby na súd Únie, pričom na tomto súde možno napadnúť len rozhodnutia odvolacej rady, akékoľvek obmedzenie práva podať odvolanie na uvedenú komisiu by predstavovalo obmedzenie práva podať žalobu na súd Únie. Podľa názoru žalobkyne nemožno tvrdiť, že by bolo prípustné, aby na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ priamo podala žalobu o neplatnosť pôvodného rozhodnutia na Všeobecný súd, pretože inak by vzhľadom na judikatúru došlo k porušeniu zásad rovnosti pred zákonom a účinnej súdnej ochrany, uvedených v článkoch 20 a 47 Charty, ako aj do zásady hospodárnosti konania, a k ohrozeniu potrebného účinku konania o internom opravnom prostriedku pred ACER. Napokon samotná odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že nepodanie odvolania nebolo „uspokojivé“.

18

ACER odmieta tvrdenia žalobkyne a v podstate navrhuje druhý žalobný dôvod zamietnuť.

19

V bode 35 repliky žalobkyňa uvádza, že „vo svojom druhom žalobnom dôvode namieta porušenie [tretieho prípadu uvedeného v] článku 263 štvrtom odseku… ZFEÚ z dôvodu odmietnutia pripustiť, že je osobne dotknutá, a nie porušenie článku 28 ods. 1 nariadenia… 2019/942, tak ako to tvrdí žalovaná“ v bode 52 vyjadrenia k žalobe.

23

Z obsahu druhého žalobného dôvodu, ako je rozvinutý v bodoch 75 až 104 žaloby, ako aj v bodoch 35 až 49 repliky, však vyplýva, že žalobkyňa v podstate tvrdí, že s cieľom konať v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany a s článkom 47 Charty, tak ako bol tento vykonaný článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, ktorý žalobkyni priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na súde Únie, v ktorej sa navrhuje zrušenie akéhokoľvek aktu, ktorý – tak ako pôvodné rozhodnutie – je regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty, mala odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí vykladať článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 v tom zmysle, že žalobkyni umožňoval podať na ňu odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.

24

Úvahy uvedené v bode 23 vyššie treba chápať v tom zmysle, že v podstate zahŕňajú dvojitú výhradu, ktorá je založená buď na výklade článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý odvolacia rada uviedla v napadnutom rozhodnutí a ktorý nie je v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany a článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty (prvá výhrada), alebo je založená na implicitnej námietke nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 z dôvodu nesúladu s týmito zásadami a článkami Charty (druhá výhrada).

25

V odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté na základe článkov 89 a 90 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyňa potvrdila, že žaloba implicitne obsahuje takúto námietku nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.

28

Po tomto spresnení treba overiť, či – tak ako to tvrdí žalobkyňa v rámci prvej výhrady – odvolacia rada mala v napadnutom rozhodnutí vykladať článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 tak, že žalobkyni priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti pôvodnému rozhodnutiu, s cieľom zabezpečiť súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany a s článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty.

29

Podľa judikatúry výklad ustanovenia práva Únie nemôže mať za následok odstránenie celého potrebného účinku jasného a presného znenia tohto ustanovenia. Pokiaľ teda zmysel takéhoto ustanovenia jednoznačne vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, súd Únie sa od tohto výkladu nemôže odchýliť (pozri rozsudok z 23. novembra 2023, Ministarstvo financija, C‑682/22 , EU:C:2023:920 , bod 31 a citovanú judikatúru). V zmysle ustálenej judikatúry platí, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie, pokiaľ jeho znenie výslovne nevymedzuje jeho pôsobnosť, treba zohľadniť jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19 , EU:C:2021:47 , bod 34 a citovanú judikatúru).

30

Podľa článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý sa týka „rozhodnut[í ACER], voči ktorým sa možno odvolať“, „ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba vrátane [NRO] sa môže odvolať proti rozhodnutiu [ACER] uvedenému v článku 2 písm. d) [tohto nariadenia], ktoré je určené tejto osobe, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa priamo a konkrétne [osobne – neoficiálny preklad ] týka tejto osoby, hoci má formu rozhodnutia určeného inej osobe“.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je uplatnenie extenzívneho výkladu možné len vtedy, ak je v súlade so znením predmetného ustanovenia, a že ani zásada takého výkladu, ktorý je v súlade s normou vyššej právnej sily, nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (pozri uznesenie z 15. decembra 2023, Stan/Európska prokuratúra, T‑103/23 , EU:T:2023:871 , bod 30 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky rozsudky z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 61 , a z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19 , EU:T:2020:465 , bod 111 ).

35

Preto treba konštatovať, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí postupovala správne, keď nevykladala článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 v tom zmysle, že by oprávňoval žalobkyňu ako právnickú osobu v zmysle tohto ustanovenia podať na ňu odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu, bez toho, aby musela preukázať, že je uvedeným rozhodnutím nielen priamo, ale aj osobne dotknutá.

36

Prvú výhradu je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.

V prejednávanej veci treba uviesť, že vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré im adresoval Všeobecný súd, ACER subsidiárne, a Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia v rámci hlavného návrhu v podstate tvrdili, že článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 nie je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany ani s článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, a tiež ani so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty, pretože nebráni tomu, aby v prípadoch, o aké ide v prejednávanej veci, fyzické alebo právnické osoby, ktorým všeobecne záväzný akt ACER bez vykonávacích opatrení nie je určený – pričom ide o osoby, ktoré boli týmto aktom priamo dotknuté, no neboli ním dotknuté osobne –, t. j. kategória fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, priamo podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť uvedeného aktu.

40

Keďže pôvodné rozhodnutie je vo vzťahu k žalobkyni regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy (pozri bod 27 vyššie), žalobkyňa patrí do kategórie fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorá rovnako ako ostatné dve kategórie fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, to znamená fyzické alebo právnické osoby, ktorým je akt určený alebo ktoré sú aktom priamo a osobne dotknuté, môže podať žalobu proti tomuto aktu na súd Únie za podmienok stanovených v článku 263 prvom a druhom odseku ZFEÚ.

44

Pokiaľ ide o to, že žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že podľa článku 29 nariadenia 2019/942 nemohla priamo podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť pôvodného rozhodnutia na základe tretieho prípadu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, treba poznamenať, že je pravda, že článok 29 nariadenia 2019/942 stanovuje, že „žaloby o neplatnosť rozhodnutí agentúry ACER podľa [uvedeného] nariadenia… sa môžu podávať na Súdnom dvore [Európskej únie] až po vyčerpaní [predchádzajúceho] postupu odvolacieho konania uvedeného v článku 28 [tohto nariadenia]“ a že toto ustanovenie vyžaduje, aby sa neprivilegovaní žalobcovia domáhali zrušenia rozhodnutí prijatých odvolacou radou pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER, T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 , body 35 až 42 ).

45

Treba však poukázať na to, že rozsudok zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER ( T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 ), sa má vykladať s ohľadom na jeho kontext, a predovšetkým na skutočnosť, že žalobkyne v uvedenej veci mali nesporne aktívnu legitimáciu na podanie odvolania na odvolaciu radu, ale neboli oprávnené napadnúť na Všeobecnom súde zákonnosť pôvodných rozhodnutí ACER vzhľadom na články 28 a 29 nariadenia 2019/942.

46

Ako totiž tvrdia Parlament, Rada a Komisia vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, nariadenie 2019/942 nemožno vykladať v tom zmysle, že normotvorca Únie chcel podriadiť preskúmaniu odvolacou radou všetky akty prijaté zo strany ACER, a to vzhľadom na to, že vecná pôsobnosť článku 28 uvedeného nariadenia sa obmedzuje len na individuálne rozhodnutia uvedené v článku 2 písm. d) tohto nariadenia. Normotvorca Únie napokon uplatnil tento „hybridný“ prístup aj pri zriaďovaní odvolacích orgánov viacerých iných agentúr, ako to vyplýva z nariadení, ktorými sa zriaďujú odvolacie orgány Európskej chemickej agentúry (ECHA), Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB), Agentúry Európskej únie pre bezpečnosť letectva (EASA), Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy (ESMA) a Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA).

48

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Parlament, Rada a Komisia vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zdôraznili, že to, že nariadenie 2019/942 neobsahuje výslovný odkaz na možnosť obrátiť sa priamo na súd Únie v prípadoch, keď neboli splnené podmienky prípustnosti stanovené v článku 28 tohto nariadenia, je irelevantné, pretože takýto odkaz by bol čisto deklaratórny, keďže článok 263 ZFEÚ nemusí byť prebratý do sekundárneho práva Únie na to, aby sa uplatňoval.

49

Okrem toho výklad navrhovaný v bode 46 vyššie nie je v rozpore s bodom 57 rozsudku z 9. marca 2023, ACER/Aquind ( C‑46/21 P , EU:C:2023:182 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „odvolacie orgány [agentúr Únie] predstavujú vhodný prostriedok na ochranu práv dotknutých strán“, keďže takéto konštatovanie neznamená, že by preskúmanie vykonávané odvolacou radou ACER bolo jediným vhodným prostriedkom na ochranu – voči rozhodnutiam ACER – práv fyzických alebo právnických osôb, ktoré sa nemôžu na odvolaciu radu obrátiť na základe článku 28 nariadenia 2019/942.

52

Preto si treba v prvom rade položiť otázku, či, ako tvrdí žalobkyňa, rozdielne zaobchádzanie, zavedené článkom 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, medzi kategóriou fyzických alebo právnických osôb, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, a ostatnými kategóriami fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, pokiaľ ide o možnosť obrátiť sa na odvolaciu radu, je nezlučiteľné so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je rovnosť pred zákonom upravená v článku 20 Charty všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, okrem prípadu, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené [pozri rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 57 a citovanú judikatúru].

54

Požiadavka týkajúca sa porovnateľnosti situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa má posudzovať z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet aktu, ktorý predmetné rozdielne zaobchádzanie zavádza, a cieľ, ktorý tento akt sleduje, pričom na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej tento akt patrí. Pokiaľ situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s predmetnými situáciami nepredstavuje porušenie rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty [pozri rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 58 a citovanú judikatúru].

V tejto súvislosti súd Únie spresnil, že zriadenie odvolacej rady patrí do rámca celkového prístupu zvoleného normotvorcom Únie, ktorého cieľom je vybaviť agentúry Únie odvolacími orgánmi, pokiaľ im bola zverená právomoc rozhodovať o zložitých otázkach z technického alebo vedeckého hľadiska, ktorá je spôsobilá priamo zasiahnuť do právneho postavenia dotknutých účastníkov konania. Tieto odvolacie orgány predstavujú vhodný prostriedok na ochranu práv dotknutých strán v kontexte, v ktorom podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na to, že orgány Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o veľmi komplexné skutkové okolnosti vedeckej a technickej povahy, na účely určenia povahy a rozsahu opatrení, ktoré prijímajú, sa preskúmanie súdom Únie musí obmedzovať na posúdenie toho, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo prekročeniu právomoci, alebo či tieto orgány zjavne neprekročili hranice svojej voľnej úvahy (rozsudok z 9. marca 2023, ACER/Aquind ( C‑46/21 P , EU:C:2023:182 , body 56 a 57 ); pozri tiež rozsudok zo 7. marca 2013, Bilbaína de Alquitranes a i./ECHA, T‑93/10 , EU:T:2013:106 , bod 76 a citovanú judikatúru).

58

Treba tak konštatovať, že článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 tým, že fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré rovnako ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, neumožňuje obrátiť sa na odvolaciu radu, stanovuje rozdielne zaobchádzanie, keďže tieto osoby budú môcť využiť len obmedzené preskúmanie rozhodnutí ACER, ktoré vykonáva Všeobecný súd, pokiaľ ide o komplexné vedecké, technické alebo ekonomické posúdenia súvisiace s energetikou, zatiaľ čo fyzické alebo právnické osoby patriace do kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, môžu vo vzťahu k uvedeným vedeckým, technickým alebo ekonomickým posúdeniam využiť celkové preskúmanie, ktoré vykonáva odvolacia rada.

61

Použitie objektívnych kritérií stanovených normotvorcom Únie v článku 28 nariadenia 2019/942 je skutočne v súlade s cieľom sledovaným týmto ustanovením, ktorý spočíva v zavedení systému správnych opravných prostriedkov týkajúcich sa konkrétnych kategórií aktov ACER a fyzických alebo právnických osôb, ktoré s nimi majú intenzívnu väzbu.

62

Vzhľadom na menej intenzívnu väzbu, ktorú majú s „individuálnymi rozhodnutiami“ ACER v porovnaní s fyzickými alebo právnickými osobami patriacimi do kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, je odôvodnené a vhodné, aby fyzické alebo právnické osoby, ktoré tak ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, mali len možnosť dosiahnuť obmedzené preskúmanie uvedených rozhodnutí na Všeobecnom súde, pričom treba uviesť, že na rozdiel od rozhodnutí, ktoré patria do ostatných dvoch kategórií, uvedené osoby nepodliehajú ani povinnosti, ktorú ukladá článok 29 nariadenia 2019/942, vyčerpať predchádzajúce konanie o opravnom prostriedku, uvedené v článku 28 tohto nariadenia (pozri bod 45 vyššie), ani postupu predchádzajúceho prijatia odvolaní, upravenému v článku 58a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

63

Okrem toho podľa judikatúry na to, aby bolo možné normotvorcovi Únie vytýkať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, je potrebné, aby tento zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rozdielne a tým znevýhodnil určité osoby v porovnaní s inými (rozsudky z 13. júla 1962, Klöckner‑Werke a Hoesch/Vysoký úrad, 17/61 a 20/61 , EU:C:1962:30 , s. 652, a zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07 , EU:C:2008:728 , bod 39 ).

67

V druhom rade si treba položiť otázku, či, ako tvrdí žalobkyňa, nemožnosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré rovnako ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, obrátiť sa na odvolaciu radu porušuje zásadu účinnej súdnej ochrany a článok 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.

68

Podľa článku 47 Charty má každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v uvedenom článku, právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Z judikatúry Súdneho dvora, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom, a teda môže obsahovať primerané obmedzenia, ktoré sledujú legitímny cieľ a nezasahujú do samotnej podstaty tohto práva (pozri uznesenie zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P , neuverejnené, EU:C:2017:291 , bod 31 a citovanú judikatúru). V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty je obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy odôvodnené len vtedy, ak je stanovené zákonom, rešpektuje podstatu tohto práva a pri dodržaní zásady proporcionality je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je potrebné na ochranu práv a slobôd iných (rozsudky zo 4. mája 2016, Pillbox 38, C‑477/14 , EU:C:2016:324 , bod 160 , a z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14 , EU:C:2016:688 , bod 49 ).

69

V prejednávanej veci, ako už bolo poznamenané (pozri body 45 a 66 vyššie), zo znenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v spojení s článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942, vykladanými z hľadiska všeobecnej zásady výkladu pripomenutej v bode 38 vyššie, vyplýva, že fyzické alebo právnické osoby, ktoré tak ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, môžu podať žalobu proti rozhodnutiam ACER priamo na Všeobecný súd.

72

Platí však, že na jednej strane riziko paralelných opravných prostriedkov proti tomu istému aktu ACER existuje bez ohľadu na články 28 a 29 nariadenia 2019/942, pretože, ako vyplýva najmä z bodu 31 rozsudku zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER ( T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 ), privilegovaní žalobcovia majú právo podať priamo na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia ACER. Na druhej strane komplexnosť pojmu „osobná dotknutosť“ nevyplýva osobitne zo systému správnych opravných prostriedkov zavedeného článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942.

73

V každom prípade takéto procesné komplikácie nemôžu postačovať na konštatovanie toho, že zavedený systém opravných prostriedkov je sám osebe v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, tak ako ju zaručuje článok 47 Charty.

74

Preto ani vo vzťahu k článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 nemožno usudzovať, že porušuje zásadu účinnej súdnej ochrany a článok 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.

Žalobkyňa sa domnieva, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty a vo všeobecných zásadách práva Únie, keď konštatovala, že žalobkyňa nemá vyžadovanú spôsobilosť na podanie odvolania na odvolaciu radu, pričom to však viedlo k tomu, že žalobkyňa bola zbavená účinnej súdnej ochrany proti rozhodnutiu – ktorým je konkrétne pôvodné rozhodnutie –, ktoré obmedzuje jej slobodu podnikania zaručenú článkom 16 Charty. V súlade s judikatúrou je Únia právnym spoločenstvom založeným na ucelenom systéme opravných prostriedkov a konaní, ktorého cieľom je zveriť súdu Únie preskúmavanie zákonnosti aktov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie. Systém Zmluvy poskytuje možnosť podania priamej žaloby proti všetkým rozhodnutiam prijatým uvedenými subjektmi, ktorých cieľom je vyvolávať právne účinky. V tejto súvislosti sa podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ majú vykladať s ohľadom na základné právo na účinnú súdnu ochranu, ako je zakotvené v článku 47 Charty. Žalobkyňa však vzhľadom na nemožnosť podať odvolanie na odvolaciu radu uvádza, že je zbavená akejkoľvek účinnej súdnej ochrany vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu, ktoré svojimi regulačnými účinkami nepriaznivo ovplyvňuje jej právne postavenie ako poskytovateľa regulačnej energie (pozri body 86 a 92 nižšie), keďže v prejednávanej veci je prístup k súdu Únie podmienený takýmto odvolaním (pozri bod 16 vyššie). Žalobkyňa však pritom uvádza, že má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť pôvodného rozhodnutia na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

81

Za predpokladu, že by sa tento žalobný dôvod mal chápať aj tak, že implicitne obsahuje námietku nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 z dôvodu porušenia zásady účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty a vo všeobecných zásadách práva Únie, táto námietka by mala byť zamietnutá ako nedôvodná z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 68 až 71 vyššie.

82

Tretí žalobný dôvod teda treba zamietnuť ako nedôvodný a ďalej sa treba venovať meritórnemu preskúmaniu prvého žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942

83

Po prvé žalobkyňa uvádza, že je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá, keďže v súlade s judikatúrou toto rozhodnutie podstatne ovplyvňuje jej postavenie na trhu s dodávkami regulačnej energie tým, že umelo znižuje cenu, za ktorú môže túto elektrickú energiu predávať PPS, ktorí sú jedinými subjektmi, ktorí o ňu majú dopyt, a to takým spôsobom, že sa jej dočasne zabraňuje v tom, aby uplatňovala trhovú cenu, ktorá by mala byť vyššia (na pokrytie nákladov obetovanej príležitosti ponúk), alebo aby uplatnila politiku cenovej konkurencie, pokiaľ ide o cenu za uvedenú elektrickú energiu. Pôvodné rozhodnutie sa týka len obmedzeného počtu hospodárskych subjektov, ktoré tak ako žalobkyňa pôsobia v Českej republike, Nemecku a Rakúsku – ktoré sú jedinými oblasťami, v ktorých sú európske platformy PICASSO a MARI v súčasnosti funkčné – a ktorým sa po uskutočnení zdĺhavého a nákladného postupu podarilo dosiahnuť predbežné schválenie svojich zariadení na poskytovanie regulačnej energie. Pôvodné rozhodnutie tak cielene zasahuje do slobody podnikania týchto dodávateľov regulačnej energie tým, že im bráni túto energiu predávať za cenu presahujúcu dočasný cenový limit stanovený uvedeným rozhodnutím, a to napriek tomu, že by mohlo dôjsť k tomu, že variabilné marginálne náklady zariadení, aj keby boli tieto zariadenia efektívne a konkurencieschopné, nebudú týmto limitom pokryté.

87

Po druhé žalobkyňa uvádza, že sa aktívne zúčastnila na konaní, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, čo podľa judikatúry predstavuje relevantnú skutočnosť – spomedzi ďalších – na preukázanie osobnej dotknutosti žalobcu. Podľa judikatúry stačí, aby konanie žalobcu bolo spôsobilé ovplyvniť predmetné konanie. V prejednávanej veci sa žalobkyňa údajne aktívne zúčastnila na verejnej konzultácii o návrhu PPS, vedenej zo strany ACER, podľa článku 14 ods. 1 nariadenia 2019/942 pred prijatím pôvodného rozhodnutia, keď odpovedala na dotazník, ktorý vypracovala ACER, a predložila jej právne stanovisko k hmotnoprávnej stránke veci. ACER v pôvodnom rozhodnutí údajne zohľadnila tieto vyjadrenia a pripomienky a pritom ich zamietla, alebo sa k nim vyjadrila, tak ako je v prípade tvorby cien na trhu s regulačnou energiou, alebo im vyhovela, predovšetkým pokiaľ ide o zamietnutie návrhu PPS.

Po štvrté a subsidiárne žalobkyňa tvrdí, že je pôvodným rozhodnutím individualizovaná rovnakým spôsobom ako PPS, ktorým je toto rozhodnutie určené, keďže toto rozhodnutie porušilo procesné záruky, ktoré jej v zmysle judikatúry priznáva právo Únie v rámci prijatia tohto rozhodnutia. Ako totiž žalobkyňa uviedla pred odvolacou radou, ACER jej v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, nedoručila pôvodný návrh rozhodnutia, a tým porušila jej právo – ako je toto zaručené článkom 14 ods. 6 nariadenia 2019/942 a článkom 41 Charty – predložiť predbežné pripomienky ako účastník dotknutý týmto rozhodnutím, ktoré priamo ovplyvňuje jej postavenie na trhu s regulačnou energiou v Nemecku. Okrem toho od okamihu, keď ACER vstúpila do postavenia PPS tým, že pozmenila ich návrh, mala tiež rešpektovať právo na konzultáciu stanovené v článku 10 ods. 6 nariadenia 2017/2195. Táto požiadavka nie je neprimeraná vzhľadom na skutočnosť, že trh s regulačnou energiou, predovšetkým v Nemecku, obsahuje len obmedzený počet účastníkov.

90

Rovnako sa podľa názoru žalobkyne odvolacia rada dopustila pochybenia, keď v napadnutom rozhodnutí odmietla konštatovať, že žalobkyňa je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá, v zmysle výkladu článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, s ohľadom na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223), a špecifické znaky interného odvolacieho konania ACER. Táto judikatúra je otvorená a ponecháva priestor na objavenie nových prípadov založených na osobitostiach predmetného konania o odvolaní.

Pokiaľ ide o výklad článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223), žalobkyňa uvádza, že v prejednávanej veci sa chce oprieť len o tú skutočnosť, že je pôvodným rozhodnutím vecne dotknutá rovnakým spôsobom ako PPS, ktorí sú jedinými subjektmi, ktorým je toto rozhodnutie formálne určené, na základe systému samoregulácie trhu s regulačnou energiou zo strany PPS, zavedeného článkom 4 ods. 1 nariadenia 2017/2195, s výhradou povolenia zo strany NRO alebo ACER. Toto rozhodnutie totiž dočasne upravuje cenu výmen regulačnej energie, na ktorej sa žalobkyňa a ostatní dotknutí dodávatelia môžu ako zmluvní partneri dohodnúť s týmito PPS a inými tretími stranami na európskych platformách PICASSO a MARI. Toto rozhodnutie je pritom síce v súlade s návrhom PPS znížiť cenu regulačnej energie, ktorú nakupujú, no je nepriaznivé pre vlastné záujmy žalobkyne, ako aj pre záujmy ostatných dotknutých dodávateľov, ktorým bola odňatá možnosť, ktorú mali dovtedy, slobodne rokovať o dodávke regulačnej energie za trhovú cenu, ktorá by mohla presiahnuť 15000 eur/MWh a niekedy dokonca dosiahnuť až 99999 eur/MWh. V rámci takéhoto systému samoregulácie trhu zo strany PPS, podliehajúcemu schváleniu zo strany ACER, sú právo na interné odvolanie na ACER a celkové technické preskúmanie zabezpečované odvolacou radou, ktoré je stanovené v článku 28 nariadenia 2019/942, nevyhnutnou zárukou poskytovanou účastníkom na trhu na to, aby mohla byť zabezpečená ochrana ich záujmov.

96

Pokiaľ ide o podmienku osobnej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba pripomenúť, že iná fyzická alebo právnická osoba ako osoba, ktorej je akt určený, môže tvrdiť, že je týmto aktom osobne dotknutá, len vtedy, keď sa jej tento akt dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe skutkovej okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).

97

Okrem toho z judikatúry vydanej na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva zásada, podľa ktorej prináleží žalobcovi – fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej akt, ktorý napáda, nie je určený –, aby na podporu svojej žaloby uviedol a preukázal svoje osobitné vlastnosti alebo skutkovú okolnosť, ktorá ho charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a individualizuje ho obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (pozri v tomto zmysle uznesenia z 28. septembra 2011, UCAPT/Rada, T‑96/09 , neuverejnené, EU:T:2011:542 , bod 47 , a zo 6. mája 2020, Sabo a i./Parlament a Rada, T‑141/19 , neuverejnené, EU:T:2020:179 , bod 32 ). V tomto zmysle článok 15 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku odvolacej rady pripomína, že prináleží odvolateľovi, aby preukázal, že je rozhodnutím ACER priamo a osobne dotknutý v súlade s článkom 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.

98

V prejednávanej veci, ako vyplýva z opisu tvrdení žalobkyne, ktorý je uvedený v bode 43 napadnutého rozhodnutia a ktorý v rámci prejednávanej žaloby nebol spochybnený, v spojení s bodmi 24 až 28 vyjadrenia žalobkyne, v ktorom sa uvádzajú dôvody odvolania podaného na odvolaciu radu 27. apríla 2022, žalobkyňa pred odvolacou radou tvrdila, že je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá z toho dôvodu, že pôsobí na nemeckom trhu s regulačnou energiou a je jedným z najväčších dodávateľov na uvedenom trhu. Toto rozhodnutie sa dotýka vopred určenej skupiny hospodárskych subjektov, pozostávajúcej z dodávateľov regulačnej energie, ktorým sa podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na poskytovanie regulačnej energie alebo ktorých zariadenia sú práve v štádiu takéhoto schvaľovania.

Po prvé žalobkyňa poukazuje na to, že pôvodným rozhodnutím došlo k podstatnému zásahu do jej postavenia na nemeckom trhu s poskytovaním regulačnej energie. Pôvodné rozhodnutie predstavuje zásah do tohto trhu tým, že bráni voľnej tvorbe cien, zasahuje do slobody podnikania, obmedzuje možnosti konkurovania na základe cien a bráni dodávateľom energie – aj pokiaľ títo disponujú efektívnymi a konkurencieschopnými zariadeniami – pokryť svoje náklady obetovanej príležitosti, ktoré by mohli byť veľmi vysoké počas období vysokého dopytu po regulačnej energii. Pôvodné rozhodnutie sa týka len relatívne obmedzeného a stabilného počtu dodávateľov regulačnej energie, ktorí tak ako žalobkyňa pôsobia v Českej republike alebo v Nemecku či v Rakúsku, ktoré sú jedinými oblasťami, v ktorých sú európske platformy PICASSO a MARI v súčasnosti funkčné, a ktorým sa po uskutočnení zdĺhavého a nákladného postupu podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na poskytovanie regulačnej energie. Pôvodné rozhodnutie údajne viedlo k zníženiu hodnoty významných investícií, ktoré títo dodávatelia regulačnej energie vynaložili na dosiahnutie predbežného schválenia ich zariadení, pričom však ich potenciálni konkurenti mali možnosť vyhnúť sa týmto investíciám tým, že upustili od vstupu na trh.

102

Po druhé sa žalobkyňa odvoláva na skutočnosť, že sa aktívne zúčastnila na konaní, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia.

103

Po tretie žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že ACER v pôvodnom rozhodnutí náležite zohľadnila jej postavenie z vecného hľadiska.

104

V tejto súvislosti je nepochybne potrebné konštatovať, že podľa judikatúry boli za subjekty osobne dotknuté rozhodnutím Komisie, ktorým sa ukončuje konanie vo veci formálneho zisťovania v oblasti štátnej pomoci, uznané – okrem podniku, ktorému je opatrenie pomoci, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, na prospech – aj konkurenti tohto podniku, ktorí zohrávali aktívnu úlohu v rámci tohto konania, za predpokladu, že ich postavenie na trhu bolo týmto opatrením pomoci podstatne ovplyvnené (pozri rozsudok z 2. septembra 2021, Ja zum Nürburgring/Komisia, C‑647/19 P , EU:C:2021:666 , bod 33 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti sa podnik nemôže odvolávať iba na svoje postavenie konkurenta vo vzťahu k podniku, ktorému je opatrenie pomoci na prospech, ale navyše musí preukázať, že sa nachádza v situácii, ktorá ho individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P , EU:C:2008:757 , bod 48 ).

108

109

Judikatúra citovaná v bodoch 107 a 108 vyššie však prinajmenšom čiastočne vychádza z existencie skutočného alebo potenciálneho konkurenčného vzťahu medzi osobami, ktorým je napadnuté rozhodnutie na prospech – na trhu, ktorého sa toto rozhodnutie týka –, a žalobcom, ktorého postavenie na tomto trhu alebo na susedných trhoch, či už dodávateľských alebo odberateľských, je osobitne identifikované a negatívne – a prípadne podstatne – ovplyvnené uvedeným rozhodnutím.

110

V prejednávanej veci žalobkyňa netvrdí, a a fortiori ani nepreukazuje, že niektorí z jej konkurentov na nemeckom trhu s regulačnou energiou, na ktorom pôsobí a ktorého sa pôvodné rozhodnutie týka, majú prospech z uvedeného rozhodnutia na tomto trhu. Naopak, z jej argumentácie vyplýva, že poukazuje len na všeobecný vplyv pôvodného rozhodnutia na nemecký trh s regulačnou energiou, ktoré negatívne ovplyvňuje všetkých dodávateľov regulačnej energie, ktorí tak ako ona pôsobia na tomto trhu, ako aj na českom a rakúskom trhu.

111

Okrem toho ani okolnosť, že pôvodné rozhodnutie sa týka relatívne obmedzeného a stabilného počtu dodávateľov regulačnej energie, ktorým sa rovnako ako žalobkyni podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na dodávku regulačnej energie a ktorí pôsobili na nemeckom trhu s regulačnou energiou, ako aj na českom a rakúskom trhu, nemôže stačiť na to, aby bola žalobkyňa individualizovaná v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223). Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva aj to, že možnosť s väčšou či menšou presnosťou určiť počet či dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa určité opatrenie uplatňuje, nemá v žiadnom prípade za následok to, že sa tieto subjekty musia považovať za osoby, ktoré sú týmto opatrením osobne dotknuté, keďže k uvedenému uplatňovaniu dochádza na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie vymedzenej dotknutým aktom (pozri rozsudok z 18. októbra 2018, Internacional de Productos Metálicos/Komisia, C‑145/17 P , EU:C:2018:839 , bod 35 a citovanú judikatúru; uznesenia z 19. septembra 2022, TDK Foil Italy/Komisia, T‑788/21 , neuverejnené, EU:T:2022:581 , bod 18 , a zo 7. decembra 2022, Sunrise Medical a Sunrise Medical Logistics/Komisia, T‑721/21 , neuverejnené, EU:T:2022:791 , bod 53 ). Ako pritom v prejednávanej veci v podstate poznamenala odvolacia rada v bode 48 napadnutého rozhodnutia, pôvodné rozhodnutie sa týka všetkých dodávateľov regulačnej energie rovnakým spôsobom, keďže sa uplatňuje na všetkých účastníkov trhu, ktorí si chcú vymieňať regulačnú energiu v Nemecku, ale aj v Českej republike a Rakúsku na európskych platformách PICASSO a MARI.

116

Pokiaľ ide o „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala pred odvolacou radou, t. j. skutočnosť, že žalobkyňa pôsobí na nemeckom trhu s regulačnou energiou, a skutočnosť, že je jedným z najväčších dodávateľov na tomto trhu, a ktoré následne rozvinula v rámci tejto žaloby, tvrdiac pritom, že jej postavenie na tomto trhu bolo podstatne ovplyvnené pôvodným rozhodnutím, tak v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 107 a 108 vyššie treba konštatovať, že odvolacia rada v bodoch 45 až 48 napadnutého rozhodnutia správne rozhodla, že tieto skutočnosti samy osebe nie sú spôsobilé individualizovať žalobkyňu v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).

117

Pokiaľ ide o „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, vo vzťahu ku ktorým sa v napadnutom rozhodnutí neuvádzalo, že by sa na ne žalobkyňa odvolávala pred odvolacou radou, a ktoré teda odvolacia rada v uvedenom rozhodnutí nepreskúmala, ale na ktoré žalobkyňa poukazuje v rámci tejto žaloby (pozri body 102 až 104 vyššie), Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zaujali stanovisko k ich prípustnosti.

118

119

Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť žalobkyne, ACER usudzovala, že žalobkyňa sa v bodoch 24 až 28 svojho vyjadrenia obsahujúceho odôvodnenie odvolania, ktoré sa týkajú tejto otázky, v podstate opierala o tú skutočnosť, že je jedným z najväčších dodávateľov pôsobiacich na nemeckom trhu s regulačnou energiou, a že bolo neprípustné, aby neskôr, a teda oneskorene, uviedla iné „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, ktoré by ju mohli individualizovať v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).

120

V tejto súvislosti treba konštatovať, že Všeobecný súd nemôže pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, ktoré žalobca neuviedol alebo nepreukázal pred odvolacou radou. Na základe článku 29 nariadenia 2019/942 v spojení s článkom 263 ZFEÚ má totiž Všeobecný súd overiť zákonnosť rozhodnutia odvolacej rady tým, že preskúma uplatňovanie práva Únie zo strany odvolacej rady predovšetkým s ohľadom na skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené, ale naopak nemôže takéto preskúmanie vykonať s prihliadnutím na skutkové okolnosti, ktoré boli pred ním uvedené alebo mu boli predložené ako nové (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 13. marca 2007, ÚHVT/Kaul, C‑29/05 P , EU:C:2007:162 , bod 54 , a z 15. apríla 2010, Schräder/OCVV, C‑38/09 P , EU:C:2010:196 , bod 76 ).

121

124

Aj za predpokladu, že by odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí protiprávne nezohľadnila všetky „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré sa pred ňou žalobkyňa odvolávala, bolo by úlohou žalobkyne na to upozorniť takým spôsobom, že v tomto zmysle uvedie žalobný dôvod, ktorý spĺňa podmienky jasnosti a presnosti uvedené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku (pozri bod 114 vyššie).

125

Opomenutie rozhodnúť o žalobnom návrhu totiž môže viesť k – prinajmenšom čiastočnému – zrušeniu rozhodnutia prijatého odvolacím senátom, ktorý je nezávislý od niektorého z orgánov, úradov alebo agentúr Únie uvedených v článku 58a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 8. júna 2016, GREEN BEANS, T‑585/15 , neuverejnený, EU:T:2016:339 , bod 27 a citovanú judikatúru).

126

Žalobkyňa pritom síce v bodoch 50 až 59 žaloby uvádza ako okolnosti, ktoré sú spôsobilé ju individualizovať v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223), svoju aktívnu účasť na správnom konaní, ktoré predchádzalo prijatiu pôvodného rozhodnutia, a porušenie jej práva predložiť pripomienky pred prijatím tohto rozhodnutia, v zmysle článku 14 ods. 6 nariadenia 2019/942 a článku 41 Charty, no v tejto súvislosti jasne a presne neuviedla dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia založený na tom, že odvolacia rada v tomto rozhodnutí protiprávne opomenula rozhodnúť o týchto „vlastnostiach“ alebo „skutkových okolnostiach“, na ktoré bolo pred ňou riadne poukázané.

Na podporu subsidiárneho návrhu uvádza žalobkyňa šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je v podstate založený na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia 2019/943, druhý na nedostatku právomoci ACER rozhodnúť o návrhu PPS, tretí na nedostatku právomoci ACER vytvoriť samostatnú právnu úpravu vo vzťahu k právnej úprave navrhnutej zo strany PPS, štvrtý na porušení cieľov sledovaných nariadením 2017/2195, piaty na nedostatku odôvodnenia a šiesty na porušení práva byť vypočutý, zaručeného článkom 41 Charty a článkom 14 ods. 6 nariadenia 2019/942.

130

133

Okrem toho z článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ vyplýva, že žaloba o neplatnosť sa musí podať v lehote do dvoch mesiacov – v závislosti od konkrétneho prípadu – od uverejnenia daného aktu, od jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak k tomuto nedošlo, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

134

Od uplatnenia právnych predpisov Únie týkajúcich sa procesných lehôt sa možno odchýliť len vtedy, ak ide o celkom výnimočné prípady nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci v súlade s druhým odsekom článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže striktné uplatňovanie týchto predpisov spĺňa požiadavku právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/EBA, C‑577/15 P , EU:C:2016:947 , bod 56 a citovanú judikatúru).

135

Z judikatúry takisto vyplýva, že v rámci právnej úpravy Únie týkajúcej sa lehôt na podanie žaloby sa pojem „ospravedlniteľný omyl“, ktorý umožňuje sa od tejto právnej úpravy odchýliť, vzťahuje iba na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala tak, že toto konanie samo osebe alebo v rozhodujúcej miere mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu (pozri rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/EBA, C‑577/15 P , EU:C:2016:947 , bod 59 a citovanú judikatúru).

139

Na druhej strane z výkladu znenia článku 29 nariadenia 2019/942, ktorý je v súlade s primárnym právom Únie, vyplýval záver, že tento článok nebráni tomu, aby fyzické alebo právnické osoby, ktoré boli tak ako žalobkyňa priamo, ale nie osobne dotknuté všeobecne záväzným aktom ACER bez vykonávacích opatrení, mohli podať žalobu o neplatnosť tohto aktu priamo na súd Únie na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy. Okrem toho v bode 117 žaloby samotná žalobkyňa tvrdila, že „opravný prostriedok, ktorý je predmetom subsidiárneho návrhu, nie je podmienený vyčerpaním opravných prostriedkov podľa článku 263 piateho odseku ZFEÚ a článku 29 nariadenia 2019/942, keďže možnosť [žalobkyne] podať priamu žalobu vyžaduje primárne právo“.

140

V prejednávanej veci sa tak žalobkyňa nemôže účinne odvolávať na judikatúru, ktorá vychádzala zo všeobecnej formulácie určitých textov upravujúcich opravné prostriedky alebo z existujúcich zvyklostí na účely konštatovania ospravedlniteľného omylu, pokiaľ ide o oneskorené podanie žaloby na súd Únie po vyčerpaní interného opravného prostriedku, ktorý v tomto osobitnom prípade a v zmysle judikatúry nebol uplatniteľný (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 1972, Marcato/Komisia, 44/71 , EU:C:1972:53 , body 5 až 9 , a z 5. apríla 1979, Orlandi/Komisia, 117/78 , EU:C:1979:109 , body 9 až 11 ).

141

Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na žiadny ospravedlniteľný omyl, ktorý by ju v prejednávanej veci mohol oprávňovať na to, aby sa na ňu uplatnila výnimka z povinnosti dodržať stanovenú lehotu na podanie žaloby.

Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi ACER.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

Kukovec

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. júna 2025.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Návrhy účastníkov konania

O trovách

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.