T-96/23
ECLI:EU:T:2025:633
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62023TJ0096
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62023TJ0096
ROZSUDOK
VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)
z 25. júna 2025 ( *1 )
„Energetika – Vnútorný trh s elektrickou energiou – Nariadenie (EÚ) 2017/2195 – Rozhodnutie ACER o zmene metodiky oceňovania regulačnej energie – Stanovenie dočasného cenového limitu – Odvolanie podané na odvolaciu radu ACER – Osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa odvolania – Článok 28 ods. 1 a článok 29 nariadenia (EÚ) 2019/942 – Neprípustnosť z dôvodu neexistencie aktívnej legitimácie pred odvolacou radou – Námietka nezákonnosti – Rovnosť pred zákonom a účinná súdna ochrana – Neexistencia osobnej dotknutosti – Vlastnosti alebo skutkové okolnosti, na ktoré nebolo poukázané – Lehota na podanie odvolania – Neexistencia ospravedlniteľného omylu“
Vo veci T‑96/23,
Uniper Global Commodities SE , so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: T. Richter, M. Schellberg, C. Sieberg a M. Schleifenbaum, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Agentúre Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) , v zastúpení: P. Martinet, E. Tremmel a G. Bertrand, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. van der Hout, J. Wiemer a C. Wagner, advokáti,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),
v zložení: predseda M. van der Woude, sudcovia P. Škvařilová‑Pelzl (spravodajkyňa), I. Nõmm, G. Steinfatt a D. Kukovec,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 9. septembra 2024,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Uniper Global Commodities SE, v rámci hlavného návrhu domáha zrušenia rozhodnutia odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) A‑003‑2022 z 9. decembra 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo ako neprípustné zamietnuté odvolanie, ktoré podala proti rozhodnutiu ACER č. 03/2022 z 25. februára 2022 o zmene metodiky oceňovania regulačnej energie a medzioblastnej kapacity, používaných na výmenu regulačnej energie alebo prevádzkovanie postupu imbalance netting (ďalej len „pôvodné rozhodnutie“), keďže ACER v tomto rozhodnutí od 1. júla 2022 stanovila na obdobie 48 mesiacov cenový limit, pokiaľ ide o cenu, za ktorú si dodávatelia regulačnej energie, akým je aj žalobkyňa, mohli túto energiu vymieňať na európskych platformách PICASSO a MARI, a subsidiárne sa žalobkyňa domáha zrušenia pôvodného rozhodnutia.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2
Rozhodnutím č. 01/2020 z 24. januára 2020 prijala ACER na návrh prevádzkovateľov prenosových sústav (ďalej len „PPS“) metodiku oceňovania regulačnej energie a medzioblastnej kapacity, používaných na výmenu regulačnej energie alebo prevádzkovanie postupu imbalance netting (ďalej len „sporná metodika“), v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že ceny za dodávanie regulačnej energie nesmú byť vyššie alebo nižšie ako technický cenový limit, ktorý je vo výške približne 99999 eur za megawatthodinu (MWh).
3
Dňa 2. júna 2021 Európska sieť prevádzkovateľov prenosových sústav pre elektrinu (ďalej len „ENTSO pre elektrinu“) vypracovala v mene všetkých PPS návrh na zmenu spornej metodiky, v ktorom sa navrhovalo nahradiť existujúci technický cenový limit cenovým limitom vo výške približne 15000 eur/MWh (ďalej len „návrh PPS“). K tomuto návrhu bola pripojená vysvetľujúca poznámka z 28. mája 2021. V rámci testu trhu, ktorý začala ENTSO pre elektrinu, predložila žalobkyňa 20. júla 2021 ENTSO pre elektrinu negatívne stanovisko k tomuto návrhu.
4
V nadväznosti na to, ako ENTSO pre elektrinu predložila agentúre ACER návrh PPS na schválenie, uskutočnila ACER 13. októbra 2021 verejnú konzultáciu na svojom webovom sídle a vyzvala zainteresované subjekty prítomné na trhu, aby predložili svoje pripomienky k tomuto návrhu do 10. novembra 2021. V tejto súvislosti ACER vzniesla okrem iného otázku, či by sa mal schváliť dočasný cenový limit počas fázy spustenia európskych platforiem na výmenu regulačnej energie PICASSO a MARI. Žalobkyňa sa zúčastnila na tejto verejnej konzultácii, keď 10. novembra 2021 predložila pripomienky k otázkam, ktoré vzniesla ACER.
5
ACER v období od 22. novembra do 6. decembra 2021 predložila subjektom, ktorými sú PPS, ENTSO pre elektrinu a regulačné orgány členských štátov (ďalej len „NRO“), na konzultáciu ňou samotnou pozmenenú verziu návrhu PPS, ktorú im predtým predložila, spolu s odôvodnením zmien.
6
Pôvodným rozhodnutím, ktoré ACER prijala 25. februára 2022 a uverejnila na svojej internetovej stránke 28. februára 2022, zamietla ACER návrh PPS z dôvodu, že tento návrh nespĺňa podmienky článku 30 ods. 2 nariadenia Komisie (EÚ) 2017/2195 z 23. novembra 2017, ktorým sa stanovuje usmernenie o zabezpečovaní rovnováhy v elektrizačnej sústave ( Ú. v. EÚ L 312, 2017, s. 6 ), a nariadila zachovanie platnosti existujúceho technického cenového limitu vo výške približne 99999 eur/MWh. Prostredníctvom prílohy I k pôvodnému rozhodnutiu však ACER zmenila spornú metodiku tak, že stanovila dočasný cenový limit vo výške približne 15000 eur/MWh, uplatňujúci sa výlučne na výmeny regulačnej energie na európskych platformách PICASSO a MARI, a to na obdobie 48 mesiacov od 1. júla 2022.
7
Dňa 28. apríla 2022 podala žalobkyňa proti pôvodnému rozhodnutiu odvolanie na odvolaciu radu ACER (ďalej len „odvolacia rada“).
8
Napadnutým rozhodnutím odvolacia rada zamietla odvolanie žalobkyne proti pôvodnému rozhodnutiu ako neprípustné, a to z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu, ktorá sa vyžaduje na podanie takéhoto odvolania, v zmysle článku 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/942 z 5. júna 2019, ktorým sa zriaďuje Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky ( Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 22 ), pretože pôvodné rozhodnutie jej nebolo určené a toto rozhodnutie sa jej osobne netýkalo.
Návrhy účastníkov konania
9
Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
v rámci hlavného návrhu zrušil napadnuté rozhodnutie,
–
subsidiárne zrušil pôvodné rozhodnutie,
–
uložil ACER povinnosť nahradiť trovy konania.
10
ACER v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zamietol žalobu,
–
uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právne posúdenie
O hlavnom návrhu, ktorého cieľom je zrušenie napadnutého rozhodnutia
11
Na podporu hlavného návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia uvádza žalobkyňa dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení podmienky uplatnenia článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, týkajúcej sa osobnej dotknutosti žalobcu, a druhý v podstate na výklade článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý nezabezpečuje potrebný účinok konania pred odvolacou radou a súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a so zásadou rovnosti pred zákonom, ako ju zaručuje článok 20 Charty, keďže odvolacia rada odmietla konštatovať, že žalobkyňa má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti regulačnému aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.
12
ACER navrhuje zamietnuť hlavný návrh ako nedôvodný.
13
Je opodstatnené začať preskúmaním druhého žalobného dôvodu.
O druhom žalobnom dôvode založenom na výklade článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý nezabezpečuje potrebný účinok konania pred odvolacou radou a súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty, a so zásadou rovnosti pred zákonom, ako ju zaručuje článok 20 Charty
14
Žalobkyňa sa domnieva, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí porušila článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, keď konštatovala, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu vyžadovanú na podanie odvolania na ňu, pričom však podľa názoru žalobkyne bolo pôvodné rozhodnutie regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.
15
Žalobkyňa tvrdí, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí s ohľadom na judikatúru správne konštatovala, že pôvodné rozhodnutie predstavuje regulačný akt, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, a ktorý je preto možné napadnúť na súde Európskej únie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Proti uvedenému nenamieta ani ACER v rámci tejto žaloby.
16
Podľa žalobkyne však odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatovala, že vzhľadom na znenie článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 nemá aktívnu legitimáciu na to, aby proti pôvodnému rozhodnutiu podala odvolanie na odvolaciu radu. Je predsa možné a potrebné vykladať a uplatňovať uvedené ustanovenie v tom zmysle, že jej priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti uvedenému rozhodnutiu ako regulačnému aktu, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, a ktorý je preto napadnuteľný na súde Únie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Akýkoľvek iný výklad článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 by totiž narušil potrebný účinok konania pred odvolacou radou a neumožnil by zabezpečiť súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty, a so zásadou rovnosti pred zákonom, ako ju zaručuje článok 20 Charty.
17
Na jednej strane potrebný účinok konania pred odvolacou radou, ktoré je koncipované ako zjednodušený mechanizmus celkového preskúmania vlastných aktov, a to v záujme riadnej správy vecí verejných a odľahčenia agendy súdov Únie, závisí od toho, že oprávnenie využiť toto konanie má veľký počet dotknutých osôb, ktoré sú skutočne dotknuté rozhodnutiami o regulácii trhu prijatými zo strany ACER, akým je aj dočasný cenový limit stanovený pôvodným rozhodnutím. Podľa judikatúry sa pritom ustanovenia práva Únie majú vykladať tak, aby sa zachoval ich potrebný účinok. V prejednávanej veci by reštriktívny výklad práva na odvolanie na odvolaciu radu v praxi viedol k tomu, že ACER by bola zbavená akejkoľvek právomoci preskúmavať vlastné akty v rámci výkonu základných, a čoraz početnejších a významnejších úloh v oblasti regulácie trhu, ktoré jej boli zverené. Ak by fyzické alebo právnické osoby mohli podať priamu žalobu proti rozhodnutiam ACER na Všeobecnom súde v prípade, že ide o regulačné akty bez vykonávacích opatrení, ktoré sa ich priamo týkajú, narušilo by to potrebný účinok zjednodušeného mechanizmu celkového preskúmania vlastných aktov v správnom konaní, upraveného v článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, pričom by hrozilo, že to povedie ku konfliktom v podobe paralelne podaných opravných prostriedkov na rôzne orgány (konkrétne na odvolaciu radu a na Všeobecný súd) s rôznymi úrovňami preskúmania (t. j. celkovým preskúmaním a obmedzeným preskúmaním).
18
Na druhej strane len možnosť podania odvolania na odvolaciu radu umožňuje zabrániť nedostatočnosti účinnej súdnej ochrany, ktorá je v rozpore s primárnym právom Únie a ktorú sa Lisabonská zmluva práve snažila odstrániť. Podľa názoru žalobkyne platí, že pokiaľ je vzhľadom na odôvodnenie 34 nariadenia 2019/942 a judikatúru vyčerpanie konania o opravnom prostriedku uvedenom v článku 28 ods. 1 tohto nariadenia nevyhnutným predpokladom podania žaloby na súd Únie, neexistencia možnosti fyzických alebo právnických osôb – na základe tohto ustanovenia – obrátiť sa na odvolaciu radu vo veci regulačných aktov ACER bez vykonávacích opatrení, ktoré sa ich týkajú priamo, ale nie osobne, ich následne zbavuje práva podať žalobu na Všeobecný súd podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
19
Podľa doktríny a judikatúry pritom osobitné pravidlá interných opravných prostriedkov na orgánoch, úradoch alebo agentúrach Únie zriadených na základe článku 263 piateho odseku ZFEÚ nemôžu spochybniť súdnu právomoc Všeobecného súdu. Takéto pravidlá by totiž porušovali zásadu účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty, ktorá podľa judikatúry vyžaduje účinnú súdnu ochranu proti všetkým aktom inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie. Navyše ak by sa malo usudzovať, že fyzické alebo právnické osoby musia priamo podať žalobu proti rozhodnutiam ACER na Všeobecný súd, pokiaľ chcú napadnúť regulačné akty bez vykonávacích opatrení, ktoré sa ich priamo týkajú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, nebolo by to v súlade so zámerom normotvorcu Únie uprednostňovať mechanizmus podávania opravných prostriedkov na „odvolací orgán“ v rámci agentúr Únie, s cieľom umožniť celkové preskúmanie ich komplexných posúdení z technického alebo vedeckého hľadiska, keďže preskúmanie vykonávané súdom Únie je následne – v zmysle judikatúry – obmedzeným preskúmaním.
20
Nebolo by to ani v súlade so zásadou rovnosti pred zákonom, ako je zaručená článkom 20 Charty a uplatňovaná v judikatúre, keďže s fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré sú rozhodnutiami ACER najviac nepriaznivo dotknuté, by sa bez objektívneho odôvodnenia zaobchádzalo menej priaznivo ako s inými osobami, pokiaľ ide o ich aktívnu legitimáciu, tak ako v prejednávanej veci s dodávateľmi regulačnej energie v porovnaní s PPS. Vzhľadom na obmedzený počet individuálnych rozhodnutí s regulačným obsahom, ktoré ACER prijíma, ako aj na možnosť vybavovať jednotlivé paralelne podané opravné prostriedky spoločne alebo vo vzájomnej súvislosti, odvolacia rada v skutočnosti nie je vystavená hrozbe nadmerného zaťaženia a môže spĺňať úlohu, ktorú jej zveril normotvorca a ktorou je konkrétne odľahčiť agendu súdov Únie a zabezpečovať celkové preskúmanie rozhodnutí ACER.
21
Podľa názoru žalobkyne sa odvolacia rada nemala v napadnutom rozhodnutí oprieť len o samotné znenie článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942. Z judikatúry totiž vyplýva, že znenie ustanovenia sekundárneho práva môže a má byť predmetom extenzívneho výkladu, ktorý ide aj nad rámec toho, čo je v ňom doslovne uvedené, pokiaľ si to – tak ako v prejednávanej veci – vyžaduje zabezpečenie súladu s primárnym právom. Ak by sa pritom uplatnil reštriktívnejší výklad aktívnej legitimácie fyzických alebo právnických osôb v rámci článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 ako v rámci článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení Lisabonskej zmluvy, bolo by to v rozpore s primárnym právom.
22
ACER odmieta tvrdenia žalobkyne a v podstate navrhuje druhý žalobný dôvod zamietnuť.
23
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súd Únie už pripustil, že uvedenie žalobných dôvodov podľa ich podstaty, a nie podľa ich právnej kvalifikácie, môže postačovať, a to pod podmienkou, že tieto dôvody dostatočne jasne vyplývajú zo žaloby (pozri rozsudky z 23. septembra 2004, Taliansko/Komisia, C‑297/02 , neuverejnený, EU:C:2004:550 , bod 57 a citovanú judikatúru, a z 24. septembra 2015, Taliansko a Španielsko/Komisia, T‑124/13 a T‑191/13 , EU:T:2015:690 , bod 33 a citovanú judikatúru; rozsudok z 19. januára 2017, Komisia/Frieberger a Vallin, T‑232/16 P , neuverejnený, EU:T:2017:15 , bod 33 ).
24
Okrem toho je v súlade s judikatúrou možné sa domnievať, že námietka nezákonnosti bola vznesená implicitne, pokiaľ zo žaloby pomerne jasne vyplýva, že žalobkyňa de facto formuluje takúto výhradu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 1996, Baiwir/Komisia, T‑262/94 , EU:T:1996:75 , bod 37 ; z 27. novembra 2018, Mouvement pour une Europe des nations et des libertés/Parlament, T‑829/16 , EU:T:2018:840 , bod 66 , a z 21. decembra 2022, Falke/Komisia, T‑306/21 , EU:T:2022:834 , bod 30 ).
25
Z obsahu druhého žalobného dôvodu, ako je rozvinutý v bodoch 138 až 151 a 159 žaloby, ako aj v bodoch 56 až 60 repliky, však vyplýva, že žalobkyňa v podstate tvrdí, že s cieľom konať v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany a s článkom 47 Charty, tak ako bol tento vykonaný článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, ktorý žalobkyni priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na súde Únie, v ktorej sa navrhuje zrušenie akéhokoľvek aktu, ktorý – tak ako pôvodné rozhodnutie – je regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty, mala odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí vykladať článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 v tom zmysle, že žalobkyni umožňoval podať na ňu odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.
26
Úvahy uvedené v bode 25 vyššie treba chápať v tom zmysle, že v podstate zahŕňajú dvojitú výhradu, ktorá je založená buď na výklade článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý odvolacia rada uviedla v napadnutom rozhodnutí a ktorý nie je v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany a článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty (prvá výhrada), alebo je založená na implicitnej námietke nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 z dôvodu nesúladu s týmito zásadami a článkami Charty (druhá výhrada).
27
V odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté na základe článkov 89 a 90 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyňa potvrdila, že žaloba implicitne obsahuje takúto námietku nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.
28
Pokiaľ ide o to, že ACER v odpovedi na iné opatrenie na zabezpečenie priebehu konania namietala, že námietka nezákonnosti článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 bola vznesená oneskorene, keď bola vznesená v odpovedi žalobkyne na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré jej adresoval Všeobecný súd, a preto v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z bodu 23 rozsudku z 15. mája 2008, Španielsko/Rada ( C‑442/04 , EU:C:2008:276 ), z bodov 38 a 39 rozsudku z 26. júna 2008, Alferink a i./Komisia ( T‑94/98 , EU:T:2008:226 ), a z bodov 64 až 66 rozsudku z 24. septembra 2008, Reliance Industries/Rada a Komisia ( T‑45/06 , EU:T:2008:398 ), musí byť zamietnutá ako neprípustná, treba uviesť, že obidve výhrady uvedené v bode 26 vyššie dostatočne jasne vyplývajú z bodov 138 až 151 žaloby. Námietku, ktorú vzniesla ACER, je preto potrebné zamietnuť a obidve tieto výhrady musia byť preskúmané z hmotnoprávneho hľadiska.
29
Na úvod treba poznamenať, že ako pripúšťajú účastníci konania vo svojich písomných podaniach a odvolacia rada v bodoch 42 a 52 napadnutého rozhodnutia, pôvodné rozhodnutie – hoci aj bolo prijaté v podobe rozhodnutia, ktoré bolo individuálne určené pre PPS v regióne zahŕňajúcom Belgicko, Českú republiku, Nemecko, Francúzsko, Chorvátsko, Luxembursko, Maďarsko, Holandsko, Rakúsko, Poľsko, Rumunsko, Slovinsko a Slovensko (ďalej len „región CORE“) – je regulačným aktom, ktorý sa priamo týka žalobkyne, pričom si nevyžaduje vykonávacie opatrenia v zmysle tretieho prípadu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, a teda žalobkyňa s ohľadom na toto rozhodnutie patrí do kategórie fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
30
Po tomto spresnení treba overiť, či – tak ako to tvrdí žalobkyňa v rámci prvej výhrady – odvolacia rada mala v napadnutom rozhodnutí vykladať článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 tak, že žalobkyni priznáva aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti pôvodnému rozhodnutiu, s cieľom zabezpečiť súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany a s článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, ako aj so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty.
31
Podľa judikatúry výklad ustanovenia práva Únie nemôže mať za následok odstránenie celého potrebného účinku jasného a presného znenia tohto ustanovenia. Pokiaľ teda zmysel takéhoto ustanovenia jednoznačne vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, súd Únie sa od tohto výkladu nemôže odchýliť (pozri rozsudok z 23. novembra 2023, Ministarstvo financija, C‑682/22 , EU:C:2023:920 , bod 31 a citovanú judikatúru). V zmysle ustálenej judikatúry platí, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie, pokiaľ jeho znenie výslovne nevymedzuje jeho pôsobnosť, treba zohľadniť jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19 , EU:C:2021:47 , bod 34 a citovanú judikatúru).
32
Podľa článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý sa týka „rozhodnut[í ACER], voči ktorým sa možno odvolať“, „ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba vrátane [NRO] sa môže odvolať proti rozhodnutiu [ACER] uvedenému v článku 2 písm. d) [tohto nariadenia], ktoré je určené tejto osobe, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa priamo a konkrétne [osobne – neoficiálny preklad ] týka tejto osoby, hoci má formu rozhodnutia určeného inej osobe“.
33
V prejednávanej veci je nesporné, že pôvodné rozhodnutie, ktorým ACER rozhodla o zmenách spornej metodiky, ktoré navrhli PPS z regiónu CORE v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) nariadenia 2019/942, je takým rozhodnutím ACER, aké sa uvádza v článku 2 písm. d) tohto nariadenia.
34
Z jasného a presného znenia článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 vyplýva, že žalobkyňa ako právnická osoba, ktorej pôvodné rozhodnutie nie je určené – pričom ide o rozhodnutie, ktoré je v súlade s jeho článkom 2 určené PPS z regiónu CORE –, môže podať odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie týka nielen priamo, ale aj osobne.
35
Je síce pravda, že takto stanovená podmienka osobnej dotknutosti, uvedená v článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, sa má vykladať s prihliadnutím na všeobecné zásady práva Únie, ako sú zaručené Chartou, no takýto výklad nemôže viesť k vylúčeniu uvedenej podmienky, ktorá je výslovne stanovená v texte, pretože by to viedlo k výkladu contra legem .
36
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je uplatnenie extenzívneho výkladu možné len vtedy, ak je v súlade so znením predmetného ustanovenia, a že ani zásada takého výkladu, ktorý je v súlade s normou vyššej právnej sily, nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (pozri uznesenie z 15. decembra 2023, Stan/Európska prokuratúra, T‑103/23 , EU:T:2023:871 , bod 30 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky rozsudky z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18 , EU:C:2019:765 , bod 61 , a z 5. októbra 2020, Brown/Komisia, T‑18/19 , EU:T:2020:465 , bod 111 ).
37
Preto treba konštatovať, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí postupovala správne, keď nevykladala článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 v tom zmysle, že by oprávňoval žalobkyňu ako právnickú osobu v zmysle tohto ustanovenia podať na ňu odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu, bez toho, aby musela preukázať, že je uvedeným rozhodnutím nielen priamo, ale aj osobne dotknutá.
38
Prvú výhradu je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodnú.
39
Ďalej treba pokračovať tým, že sa z hmotnoprávneho hľadiska preskúma druhá výhrada, ktorú predstavuje implicitná námietka nezákonnosti uvedená v bode 26 vyššie.
40
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa všeobecnej výkladovej zásady sa má akt Únie vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť (rozsudky zo 4. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C‑403/99 , EU:C:2001:507 , bod 37 , a z 19. novembra 2009, Sturgeon a i., C‑402/07 a C‑432/07 , EU:C:2009:716 , bod 47 ). Rovnako platí, že pokiaľ možno ustanovenie práva Únie vykladať viacerými spôsobmi, treba uprednostniť ten výklad, ktorý zabezpečuje jeho potrebný účinok (rozsudok z 19. novembra 2009, Sturgeon a i., C‑402/07 a C‑432/07 , EU:C:2009:716 , bod 47 ; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 1988, Land de Sarre a i., 187/87 , EU:C:1988:439 , bod 19 a citovanú judikatúru).
41
V prejednávanej veci treba uviesť, že vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré im adresoval Všeobecný súd, ACER subsidiárne, a Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia v rámci hlavného návrhu v podstate tvrdili, že článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 nie je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany ani s článkom 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, a tiež ani so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty, pretože nebráni tomu, aby v prípadoch, o aké ide v prejednávanej veci, fyzické alebo právnické osoby, ktorým všeobecne záväzný akt ACER bez vykonávacích opatrení nie je určený – pričom ide o osoby, ktoré boli týmto aktom priamo dotknuté, no neboli ním dotknuté osobne –, t. j. kategória fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, priamo podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť uvedeného aktu.
42
Keďže pôvodné rozhodnutie je vo vzťahu k žalobkyni regulačným aktom, ktorý sa jej priamo týka a nevyžaduje si vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy (pozri bod 29 vyššie), žalobkyňa patrí do kategórie fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorá rovnako ako ostatné dve kategórie fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, to znamená fyzické alebo právnické osoby, ktorým je akt určený alebo ktoré sú aktom priamo a osobne dotknuté, môže podať žalobu proti tomuto aktu na súd Únie za podmienok stanovených v článku 263 prvom a druhom odseku ZFEÚ.
43
Článok 263 piaty odsek ZFEÚ však stanovuje, že právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré voči nim zakladajú právne účinky.
44
Na návrh Komisie normotvorca Únie v článkoch 28 a 29 nariadenia 2019/942 v spojení s odôvodnením 34 uvedeného nariadenia stanovil, že fyzické alebo právnické osoby, ktorým sú akty ACER určené alebo ktorých sa tieto akty priamo a osobne týkajú, musia mať z dôvodov zjednodušenia postupov právo odvolať sa na odvolaciu radu.
45
V tomto kontexte, tak ako vyplýva z odpovedí Parlamentu, Rady a Komisie na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré im adresoval Všeobecný súd, sa tieto inštitúcie domnievali, že medzi fyzické alebo právnické osoby, ktoré môžu na základe článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 podať žalobu proti rozhodnutiu ACER uvedenému v článku 2 písm. d) uvedeného nariadenia, nie je opodstatnené zahrnúť fyzické alebo právnické osoby patriace do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, keďže ACER spravidla prijíma „individuálne rozhodnutia“ podľa článku 2 písm. d) tohto nariadenia, vo vzťahu ku ktorým je možné podať odvolanie na odvolaciu radu. Ak by ACER predsa len, tak ako v prejednávanej veci (pozri bod 29 vyššie), prijala regulačný akt, existovala by možnosť priamo podať žalobu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
46
Pokiaľ ide o to, že žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že podľa článku 29 nariadenia 2019/942 nemohla priamo podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť pôvodného rozhodnutia na základe tretieho prípadu uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, treba poznamenať, že je pravda, že článok 29 nariadenia 2019/942 stanovuje, že „žaloby o neplatnosť rozhodnutí agentúry ACER podľa [uvedeného] nariadenia… sa môžu podávať na Súdnom dvore [Európskej únie] až po vyčerpaní [predchádzajúceho] postupu odvolacieho konania uvedeného v článku 28 [tohto nariadenia]“ a že toto ustanovenie vyžaduje, aby sa neprivilegovaní žalobcovia domáhali zrušenia rozhodnutí prijatých odvolacou radou pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER, T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 , body 35 až 42 ).
47
Treba však poukázať na to, že rozsudok zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER ( T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 ), sa má vykladať s ohľadom na jeho kontext, a predovšetkým na skutočnosť, že žalobkyne v uvedenej veci mali nesporne aktívnu legitimáciu na podanie odvolania na odvolaciu radu, ale neboli oprávnené napadnúť na Všeobecnom súde zákonnosť pôvodných rozhodnutí ACER vzhľadom na články 28 a 29 nariadenia 2019/942.
48
V tejto súvislosti vzhľadom na to, že z dôvodov uvedených v bode 45 vyššie normotvorca Únie nepodriadil kategóriu fyzických alebo právnických osôb, do ktorej patrí žalobkyňa, predchádzajúcemu odvolaciemu konaniu uvedenému v článku 28 nariadenia 2019/942, vyčerpanie uvedeného postupu vyžadované článkom 29 tohto nariadenia nemožno vykladať tak, že sa na túto kategóriu uplatňuje. Z uvedeného vyplýva, že fyzické alebo právnické osoby patriace do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, nespadajú do rámca uplatňovania povinného predchádzajúceho postupu opravného prostriedku zavedeného článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942 a na rozdiel od osôb, ktoré patria do ostatných dvoch kategórií uvedených v článku 28 ods. 1 tohto nariadenia, musia podať svoje opravné prostriedky proti predmetným aktom ACER vo forme žaloby priamo na Všeobecný súd, a to v súlade s tretím prípadom uvedeným v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy.
49
Ako totiž tvrdia Parlament, Rada a Komisia vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, nariadenie 2019/942 nemožno vykladať v tom zmysle, že normotvorca Únie chcel podriadiť preskúmaniu odvolacou radou všetky akty prijaté zo strany ACER, a to vzhľadom na to, že vecná pôsobnosť článku 28 uvedeného nariadenia sa obmedzuje len na individuálne rozhodnutia uvedené v článku 2 písm. d) tohto nariadenia. Normotvorca Únie napokon uplatnil tento „hybridný“ prístup aj pri zriaďovaní odvolacích orgánov viacerých iných agentúr, ako to vyplýva z nariadení, ktorými sa zriaďujú odvolacie orgány Európskej chemickej agentúry (ECHA), Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB), Agentúry Európskej únie pre bezpečnosť letectva (EASA), Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy (ESMA) a Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA). V tejto súvislosti treba poznamenať, že Parlament, Rada a Komisia vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zdôraznili, že to, že nariadenie 2019/942 neobsahuje výslovný odkaz na možnosť obrátiť sa priamo na súd Únie v prípadoch, keď neboli splnené podmienky prípustnosti stanovené v článku 28 tohto nariadenia, je irelevantné, pretože takýto odkaz by bol čisto deklaratórny, keďže článok 263 ZFEÚ nemusí byť prebratý do sekundárneho práva Únie na to, aby sa uplatňoval.
50
Okrem toho výklad navrhovaný v bode 48 vyššie nie je v rozpore s bodom 57 rozsudku z 9. marca 2023, ACER/Aquind ( C‑46/21 P , EU:C:2023:182 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „odvolacie orgány [agentúr Únie] predstavujú vhodný prostriedok na ochranu práv dotknutých strán“, keďže takéto konštatovanie neznamená, že by preskúmanie vykonávané odvolacou radou ACER bolo jediným vhodným prostriedkom na ochranu – voči rozhodnutiam ACER – práv fyzických alebo právnických osôb, ktoré sa nemôžu na odvolaciu radu obrátiť na základe článku 28 nariadenia 2019/942.
51
Tento výklad nie je v rozpore ani s odôvodnením 34 nariadenia 2019/942, v ktorom sa uvádza, že „v oblastiach, kde má [ACER] rozhodovaciu právomoc, by sa zainteresovaným stranám z dôvodu zjednodušenia postupov malo poskytnúť právo odvolať sa na odvolaciu radu“. Toto odôvodnenie treba totiž vykladať v spojení so znením článkov 28 a 29 nariadenia 2019/942 a judikatúrou citovanou v bode 50 vyššie, z ktorých vyplýva, že odvolacia rada predstavuje vhodný prostriedok na ochranu práv strán dotknutých aktmi ACER, pokiaľ spĺňajú podmienky prípustnosti stanovené v uvedenom nariadení. Platí však, že ani odôvodnenie 34 nariadenia 2019/942, ani citovanú judikatúru nemožno vykladať v tom zmysle, že by priame podanie návrhu na súd Únie na základe článku 263 ZFEÚ fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré nie sú oprávnené podať návrh na odvolaciu radu na základe článku 28 uvedeného nariadenia, nebolo vhodným prostriedkom na preskúmavanie zákonnosti aktov ACER v prvostupňovom konaní.
52
Je síce pravda, že, ako tvrdia ACER, Parlament, Rada a Komisia vo svojich odpovediach na ústne otázky Všeobecného súdu na pojednávaní alebo na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré im adresoval Všeobecný súd, článok 263 piaty odsek ZFEÚ priznáva normotvorcovi Únie voľnú úvahu vo vzťahu k rozhodovaniu o osobitných podmienkach a pravidlách, ktorých splnenie treba vyžadovať, pokiaľ ide o žaloby podané fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ktoré majú voči nim vyvolávať právne účinky, no takúto právomoc možno uplatniť len pri dodržaní primárneho práva, a predovšetkým všeobecných zásad práva Únie.
53
Preto si treba v prvom rade položiť otázku, či, ako tvrdí žalobkyňa, rozdielne zaobchádzanie, zavedené článkom 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, medzi kategóriou fyzických alebo právnických osôb, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, a ostatnými kategóriami fyzických alebo právnických osôb, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, pokiaľ ide o možnosť obrátiť sa na odvolaciu radu, je nezlučiteľné so zásadou rovnosti pred zákonom zakotvenou v článku 20 Charty.
54
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je rovnosť pred zákonom upravená v článku 20 Charty všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, okrem prípadu, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené [pozri rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 57 a citovanú judikatúru].
55
Požiadavka týkajúca sa porovnateľnosti situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa má posudzovať z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet aktu, ktorý predmetné rozdielne zaobchádzanie zavádza, a cieľ, ktorý tento akt sleduje, pričom na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej tento akt patrí. Pokiaľ situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s predmetnými situáciami nepredstavuje porušenie rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty [pozri rozsudok z 2. septembra 2021, État belge (Právo na pobyt v prípade domáceho násilia), C‑930/19 , EU:C:2021:657 , bod 58 a citovanú judikatúru].
56
V prejednávanej veci treba posúdiť, či vzhľadom na predmet a cieľ systému interného opravného prostriedku ACER, zavedeného článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942, je situácia fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá patrí do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, a ktorá chce podať opravný prostriedok – obsahujúci návrh na zrušenie rozhodnutia ACER – podľa tohto nariadenia, porovnateľná so situáciou fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá patrí do ďalších kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, a ktorá tiež chce podať takýto opravný prostriedok.
57
Na úvod treba pripomenúť, že ako už mal súd Únie príležitosť potvrdiť, keďže bolo zámerom normotvorcu Únie vybaviť odvolaciu radu odbornými znalosťami potrebnými na to, aby sama mohla vykonať posúdenie komplexných skutkových okolností technickej a ekonomickej povahy súvisiacich s energetikou, táto rada nemá právomoc sa obmedziť len na výkon obmedzeného preskúmania rozhodnutí ACER. Naopak platí, že odvolacia rada musí s využitím vedeckej odbornosti jej členov preskúmať, či sa tvrdeniami predloženými odvolateľom dá preukázať, že úvahy, na ktorých je rozhodnutie ACER založené, obsahujú pochybenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 2023, ACER/Aquind, C‑46/21 P , EU:C:2023:182 , body 53 až 72 , a z 18. novembra 2020, Aquind/ACER, T‑735/18 , EU:T:2020:542 , body 45 až 71 ).
58
V tejto súvislosti súd Únie spresnil, že zriadenie odvolacej rady patrí do rámca celkového prístupu zvoleného normotvorcom Únie, ktorého cieľom je vybaviť agentúry Únie odvolacími orgánmi, pokiaľ im bola zverená právomoc rozhodovať o zložitých otázkach z technického alebo vedeckého hľadiska, ktorá je spôsobilá priamo zasiahnuť do právneho postavenia dotknutých účastníkov konania. Tieto odvolacie orgány predstavujú vhodný prostriedok na ochranu práv dotknutých strán v kontexte, v ktorom podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na to, že orgány Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o veľmi komplexné skutkové okolnosti vedeckej a technickej povahy, na účely určenia povahy a rozsahu opatrení, ktoré prijímajú, sa preskúmanie súdom Únie musí obmedzovať na posúdenie toho, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo prekročeniu právomoci, alebo či tieto orgány zjavne neprekročili hranice svojej voľnej úvahy (rozsudok z 9. marca 2023, ACER/Aquind ( C‑46/21 P , EU:C:2023:182 , body 56 a 57 ); pozri tiež rozsudok zo 7. marca 2013, Bilbaína de Alquitranes a i./ECHA, T‑93/10 , EU:T:2013:106 , bod 76 a citovanú judikatúru).
59
Treba tak konštatovať, že článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 tým, že fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré rovnako ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, neumožňuje obrátiť sa na odvolaciu radu, stanovuje rozdielne zaobchádzanie, keďže tieto osoby budú môcť využiť len obmedzené preskúmanie rozhodnutí ACER, ktoré vykonáva Všeobecný súd, pokiaľ ide o komplexné vedecké, technické alebo ekonomické posúdenia súvisiace s energetikou, zatiaľ čo fyzické alebo právnické osoby patriace do kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, môžu vo vzťahu k uvedeným vedeckým, technickým alebo ekonomickým posúdeniam využiť celkové preskúmanie, ktoré vykonáva odvolacia rada.
60
Ako ACER, Parlament, Rada a Komisia v podstate uviedli vo svojich odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré im adresoval Všeobecný súd, je však toto rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o prístup k úplnému preskúmaniu vykonávanému odvolacou radou, odôvodnené viac či menej intenzívnou väzbou, ktorú majú jednotlivé kategórie dotknutých fyzických alebo právnických osôb s rozhodnutiami ACER. Zatiaľ čo fyzické alebo právnické osoby patriace do kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, sú týmito rozhodnutiami individualizované tým, že sú im tieto rozhodnutia určené, alebo tým, že sa ich dotýkajú analogickým spôsobom, akým by bola dotknutá osoba, ktorej sú dané rozhodnutia určené, na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe skutkovej okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe (rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223, a zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P , EU:C:2015:609 , bod 93 ), nie je to tak v prípade fyzických alebo právnických osôb patriacich do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.
61
Toto rozdielne zaobchádzanie, ktoré je založené na objektívnych kritériách stanovených v článku 28 nariadenia 2019/942, je teda odôvodnené, pretože je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a je primerané cieľu, ktorý dotknuté zaobchádzanie sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 1977, Bela‑Mühle Bergmann, 114/76 , EU:C:1977:116 , bod 7 , a zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07 , EU:C:2008:728 , bod 47 ).
62
Použitie objektívnych kritérií stanovených normotvorcom Únie v článku 28 nariadenia 2019/942 je skutočne v súlade s cieľom sledovaným týmto ustanovením, ktorý spočíva v zavedení systému správnych opravných prostriedkov týkajúcich sa konkrétnych kategórií aktov ACER a fyzických alebo právnických osôb, ktoré s nimi majú intenzívnu väzbu.
63
Vzhľadom na menej intenzívnu väzbu, ktorú majú s „individuálnymi rozhodnutiami“ ACER v porovnaní s fyzickými alebo právnickými osobami patriacimi do kategórií, na ktoré sa vzťahuje prvý a druhý prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, je odôvodnené a vhodné, aby fyzické alebo právnické osoby, ktoré tak ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, mali len možnosť dosiahnuť obmedzené preskúmanie uvedených rozhodnutí na Všeobecnom súde, pričom treba uviesť, že na rozdiel od rozhodnutí, ktoré patria do ostatných dvoch kategórií, uvedené osoby nepodliehajú ani povinnosti, ktorú ukladá článok 29 nariadenia 2019/942, vyčerpať predchádzajúce konanie o opravnom prostriedku, uvedené v článku 28 tohto nariadenia (pozri bod 47 vyššie), ani postupu predchádzajúceho prijatia odvolaní, upravenému v článku 58a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
64
Okrem toho podľa judikatúry na to, aby bolo možné normotvorcovi Únie vytýkať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, je potrebné, aby tento zaobchádzal s porovnateľnými situáciami rozdielne a tým znevýhodnil určité osoby v porovnaní s inými (rozsudky z 13. júla 1962, Klöckner‑Werke a Hoesch/Vysoký úrad, 17/61 a 20/61 , EU:C:1962:30 , s. 652, a zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07 , EU:C:2008:728 , bod 39 ).
65
V tejto súvislosti priame preskúmanie, ktoré vykonáva Všeobecný súd, nemožno považovať za nevýhodné pre fyzické alebo právnické osoby, ktoré sa vo vzťahu k aktu ACER nenachádzajú v niektorom z prípadov uvedených v článku 28 nariadenia 2019/942.
66
Skutočnosť, že sa preskúmanie aktu ACER odvolacou radou považovalo za vhodný prostriedok na ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ktoré majú intenzívnu väzbu s týmto aktom, a to v kontexte, v ktorom orgány Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy, predovšetkým pokiaľ ide o veľmi komplexné skutkové okolnosti vedeckej a technickej povahy, na účely určenia povahy a rozsahu opatrení, ktoré prijímajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, ACER/Aquind, C‑46/21 P , EU:C:2023:182 , bod 57 ), nemožno vykladať tak, že to znamená, že priamu žalobu podanú na Všeobecný súd na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ nemožno tiež považovať za vhodný prostriedok na ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ktoré majú menej intenzívnu väzbu s týmto aktom.
67
Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie v článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 zaviedol odôvodnený rozdiel v zaobchádzaní s fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré sa nenachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii z hľadiska rozhodnutí ACER, a nemusia tak podliehať rovnakým osobitným podmienkam alebo pravidlám, pokiaľ ide o opravné prostriedky, ktoré podávajú proti uvedeným rozhodnutiam, a teda toto rozdielne zaobchádzanie nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty.
68
V druhom rade si treba položiť otázku, či, ako tvrdí žalobkyňa, nemožnosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré rovnako ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, obrátiť sa na odvolaciu radu porušuje zásadu účinnej súdnej ochrany a článok 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.
69
Podľa článku 47 Charty má každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v uvedenom článku, právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Z judikatúry Súdneho dvora, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom, a teda môže obsahovať primerané obmedzenia, ktoré sledujú legitímny cieľ a nezasahujú do samotnej podstaty tohto práva (pozri uznesenie zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P , neuverejnené, EU:C:2017:291 , bod 31 a citovanú judikatúru). V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty je obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy odôvodnené len vtedy, ak je stanovené zákonom, rešpektuje podstatu tohto práva a pri dodržaní zásady proporcionality je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je potrebné na ochranu práv a slobôd iných (rozsudky zo 4. mája 2016, Pillbox 38, C‑477/14 , EU:C:2016:324 , bod 160 , a z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14 , EU:C:2016:688 , bod 49 ).
70
V prejednávanej veci, ako už bolo poznamenané (pozri body 47 a 67 vyššie), zo znenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ v spojení s článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942, vykladanými z hľadiska všeobecnej zásady výkladu pripomenutej v bode 40 vyššie, vyplýva, že fyzické alebo právnické osoby, ktoré tak ako žalobkyňa patria do kategórie, na ktorú sa vzťahuje tretí prípad uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy, môžu podať žalobu proti rozhodnutiam ACER priamo na Všeobecný súd.
71
V tejto súvislosti treba uviesť, že vzhľadom na to, že možnosť podať žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd zostáva zachovaná, nemožno konštatovať, že normotvorca Únie pri prijímaní článkov 28 a 29 nariadenia 2019/942 porušil právo na účinnú súdnu ochranu.
72
Je pravda, ako uviedli odvolacia rada v bode 57 napadnutého rozhodnutia a žalobkyňa na pojednávaní, že osobitné podmienky a pravidlá podania odvolania na odvolaciu radu, zavedené normotvorcom Únie v článkoch 28 a 29 nariadenia 2019/942, vedú k nepríjemným procesným komplikáciám. Na jednej strane by mohli spočívať v podaní paralelných opravných prostriedkov proti tým istým rozhodnutiam ACER na odvolaciu radu a na Všeobecný súd, a to buď tými istými fyzickými alebo právnickými osobami v prípade pochybností o tom, do ktorej z kategórií uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ patria, alebo fyzickými alebo právnickými osobami patriacimi do rôznych kategórií uvedených v tomto ustanovení, so všetkými komplikáciami, s ktorými sa nevyhnutne spája vybavovanie takýchto opravných prostriedkov (prerušenie, zastavenie konania, atď.). Na druhej strane na základe toho, že príslušné právomoci odvolacej rady a Všeobecného súdu rozhodovať o opravnom prostriedku podanom fyzickou alebo právnickou osobou, ktorej akt ACER nie je určený, ale voči ktorej má tento akt právne účinky – a teda aj postup, ktorý musí táto osoba dodržať pri napadnutí uvedeného aktu –, závisí od zložitej právnej otázky, či táto osoba je alebo nie je uvedeným aktom „osobne dotknutá“, uplatnenie týchto podmienok a osobitných pravidiel by mohlo viesť k mnohým sporom pred odvolacou radou, Všeobecným súdom a Súdnym dvorom.
73
Platí však, že na jednej strane riziko paralelných opravných prostriedkov proti tomu istému aktu ACER existuje bez ohľadu na články 28 a 29 nariadenia 2019/942, pretože, ako vyplýva najmä z bodu 31 rozsudku zo 16. marca 2022, MEKH a FGSZ/ACER ( T‑684/19 a T‑704/19 , EU:T:2022:138 ), privilegovaní žalobcovia majú právo podať priamo na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia ACER. Na druhej strane komplexnosť pojmu „osobná dotknutosť“ nevyplýva osobitne zo systému správnych opravných prostriedkov zavedeného článkami 28 a 29 nariadenia 2019/942.
74
V každom prípade takéto procesné komplikácie nemôžu postačovať na konštatovanie toho, že zavedený systém opravných prostriedkov je sám osebe v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, tak ako ju zaručuje článok 47 Charty.
75
Preto ani vo vzťahu k článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 nemožno usudzovať, že porušuje zásadu účinnej súdnej ochrany a článok 47 Charty, tak ako ho vykonáva článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.
76
V dôsledku uvedeného treba zamietnuť námietku nezákonnosti ako nedôvodnú, a preto sa druhý žalobný dôvod zamieta v celom rozsahu.
77
Ďalej sa teda treba venovať meritórnemu preskúmaniu prvého žalobného dôvodu, ktorý je založený na porušení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942
78
Žalobkyňa sa domnieva, že odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí porušila článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, keď konštatovala, že žalobkyňa nemala vyžadované postavenie na to, aby na ňu podala odvolanie proti pôvodnému rozhodnutiu, pričom však žalobkyňa bola týmto rozhodnutím priamo a osobne dotknutá.
79
Žalobkyňa poznamenáva, že v bode 41 a nasl. napadnutého rozhodnutia odvolacia rada vzhľadom na judikatúru správne konštatovala, že žalobkyňa je priamo dotknutá pôvodným rozhodnutím, ktoré priamo ovplyvnilo jej právne postavenie tým, že jej dočasne zabránilo voľne určovať ceny svojich ponúk na trhu s regulačnou energiou, keďže ponuky presahujúce dočasný cenový limit, stanovený pôvodným rozhodnutím, už nemohli byť prijaté zo strany PPS z regiónu CORE cez európske platformy PICASSO a MARI.
80
Naproti tomu podľa názoru žalobkyne postupovala odvolacia rada nesprávne, keď v napadnutom rozhodnutí odmietla konštatovať, že žalobkyňa je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá v súlade so zásadami judikatúry vyvodenými v rámci uplatňovania článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, tak ako sú tieto prispôsobené cieľu konania pred odvolacou radou, ktoré je v súlade s odôvodnením 34 nariadenia 2019/942 koncipované ako zjednodušený mechanizmus celkového preskúmania vlastných aktov v správnom konaní, v záujme riadnej správy vecí verejných, a ktoré má možnosť iniciovať veľký počet subjektov dotknutých rozhodnutiami o regulácii trhu prijatými zo strany ACER, akým je aj dočasný cenový limit stanovený v pôvodnom rozhodnutí. Tento mechanizmus je reakciou na obavy vyjadrené Súdnym dvorom, pokiaľ ide o delegovanie úkonov, ktoré spočívajú v prijímaní individuálnych rozhodnutí, pri ktorých dochádza k uplatneniu širokej miery voľnej úvahy, na orgány alebo agentúry.
81
V prejednávanej veci sú pritom určití účastníci trhu, konkrétne PPS, osobitne začlenení do rozhodovacieho procesu a sú označení ako jediné subjekty, ktorým sú určené dané akty, ktoré sa síce prijímajú vo forme individuálnych rozhodnutí v zmysle článku 288 štvrtého odseku druhej vety ZFEÚ, ale prakticky majú regulačný obsah, z čoho vyplýva potreba toho, aby celkové preskúmanie uvedených aktov bolo k dispozícii ostatným účastníkom trhu, ktorých sa tieto akty týkajú, a to na ten účel, aby mohli brániť svoje záujmy, ktoré by mohli byť namietané voči záujmom PPS.
82
V odpovedi na túto situáciu žalobkyňa tvrdí, že článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 sa má vykladať v súlade s článkom 5 ods. 8 nariadenia 2017/2195, ktorý priznáva ktorejkoľvek strane vrátane účastníkov trhu právo podať sťažnosť proti rozhodnutiam PPS na NRO. Taký výklad článku 28 nariadenia 2019/942, ktorý presadzuje ACER, je nielenže „nedostatočný“, tak ako konštatovala odvolacia rada v bode 57 napadnutého rozhodnutia, ale je aj v rozpore so zásadami účinnej súdnej ochrany a zákazu diskriminácie a nie je v súlade s cieľom mechanizmu zavedeného týmto článkom, ktorý spočíva v odbremenení súdov Únie.
83
Po prvé žalobkyňa uvádza, že sa aktívne zúčastnila na konaní, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, čo podľa judikatúry predstavuje relevantnú skutočnosť – spomedzi ďalších – na preukázanie osobnej dotknutosti žalobcu. V prejednávanej veci sa žalobkyňa aktívne zúčastnila na verejnej konzultácii, ktorú začala ENTSO pre elektrinu na základe článku 10 nariadenia 2017/2195 pred predložením návrhu PPS agentúre ACER, keď tejto agentúre predložila svoje stanovisko z 30. júla 2021. Okrem toho sa tiež aktívne zúčastnila na verejnej konzultácii o uvedenom návrhu, ktorú viedla ACER, keď tejto agentúre predložila svoje pripomienky z 10. novembra 2021. Podľa článku 10 ods. 6 nariadenia 2017/2195 sa PPS a napokon aj ACER mali riadiť jej stanoviskom z 30. júla 2021 alebo vo svojom návrhu vysvetliť presné dôvody, pre ktoré sa od neho odklonili.
84
Po druhé žalobkyňa uvádza, že je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá – a to analogicky, ak nie viac ako PPS, ktorým je toto rozhodnutie určené –, keďže v súlade s judikatúrou toto rozhodnutie podstatne a negatívne ovplyvňuje jej konkurenčné postavenie na trhu s dodávkami regulačnej energie tým, že umelo znižuje cenu, za ktorú môže túto elektrickú energiu predávať PPS, ktorí sú jedinými subjektmi, ktorí o ňu majú dopyt, a to takým spôsobom, že sa jej dočasne zabraňuje v tom, aby uplatňovala trhovú cenu, ktorá by mala byť vyššia (na pokrytie vysokých nákladov obetovanej príležitosti ponúk), alebo aby uplatnila politiku cenovej konkurencie, pokiaľ ide o cenu za uvedenú elektrickú energiu. Žalobkyňa sa domnieva, že rovnako ako niekoľko ďalších dodávateľov regulačnej energie, ktorí dosiahli predbežné schválenie zariadení s vysokými variabilnými marginálnymi nákladmi, bola hlavným subjektom, na ktorý bolo pôvodné rozhodnutie zamerané a ktorý bol týmto rozhodnutím poškodený, zatiaľ čo PPS, ktorým bolo toto rozhodnutie formálne určené, ním boli zvýhodnení.
85
Žalobkyňa tak z vecného hľadiska bola jedným z hlavných adresátov pôvodného rozhodnutia, ktoré zasahuje do jej slobody podnikania tým, že jej bráni predávať regulačnú energiu za cenu pokrývajúcu nielen variabilné náklady jej elektrární, ale aj veľké investície vynaložené na zachovanie dostupnosti prevádzky týchto elektrární na trhu s regulačnou energiou, napriek nízkej pravdepodobnosti ich aktivácie z dôvodu ich vysokých variabilných marginálnych nákladov, a teda aj ich pozície na konci zoznamu prednostného poradia.
86
Ako je uvedené v judikatúre, podstatný zásah do postavenia žalobkyne na trhu vyplýva v prejednávanej veci z ušlého zisku, ktorý je vo vzťahu k nej dôsledkom pôvodného rozhodnutia, a to bez ohľadu na skutočnosť, že ostatní konkurenti by mohli byť dotknutí obdobným spôsobom ako ona. V tejto súvislosti sa žalobkyňa odvoláva konkrétne na situáciu dvoch elektrární Audorf a Itzehoe, ktoré prevádzkuje v Nemecku a v ktorých uskutočnila veľké investície na zachovanie ich schopnosti fungovania a ich prevádzkovej dostupnosti na trhu s regulačnou energiou. Okrem toho podľa názoru žalobkyne sa jej pôvodné rozhodnutie osobitne dotýka ako poskytovateľa regulačnej energie pôsobiaceho v Nemecku, a to konkrétne v jednej z mála kontrolných oblastí, ktorá je už pripojená k európskym platformám PICASSO a MARI, keďže sa jej po uskutočnení zdĺhavého a nákladného postupu podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na dodávku regulačnej energie a bolo jej zabránené v predkladaní ponúk za ceny, ktoré môžu výrazne presiahnuť 15000 eur/MWh, odôvodnené vysokými variabilnými marginálnymi nákladmi dotknutých zariadení.
87
Žalobkyňa vytýka odvolacej rade to, že v napadnutom rozhodnutí vychádzala zo zásady, že žalobkyňa mala preukázať, že bola dotknutá kvalitatívne odlišným spôsobom od všetkých ostatných účastníkov trhu s regulačnou energiou. Takáto podmienka pritom nevyplýva zo zásad stanovených v judikatúre v rámci uplatňovania článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a nie je odôvodnená ani cieľom konania pred odvolacou radou, ako je pripomenutý v bode 80 vyššie.
88
Po tretie žalobkyňa tvrdí, že je pôvodným rozhodnutím individualizovaná rovnakým spôsobom ako PPS, ktorým je toto rozhodnutie určené, keďže toto rozhodnutie porušilo procesné záruky, ktoré jej v zmysle judikatúry priznáva právo Únie v rámci jeho prijatia. Od okamihu, keď ACER vstúpila do postavenia PPS z regiónu CORE tým, že pozmenila ich návrh, mala totiž tiež rešpektovať právo na konzultáciu stanovené v článku 10 nariadenia 2017/2195. V prejednávanej veci žalobkyňa tým, že sa zúčastnila na verejnej konzultácii, ktorú začala ENTSO pre elektrinu na základe tohto článku pred predložením návrhu PPS agentúre ACER, a následne na konzultačnom procese začatom agentúrou ACER, prejavila svoj zámer brániť svoje záujmy a svoje práva v rámci zmeny spornej metodiky. V štádiu repliky žalobkyňa navyše vytýka ACER to, že nedodržala jej právo byť vopred vypočutá, zaručené článkom 14 ods. 6 nariadenia 2019/942.
89
ACER odmieta tvrdenia žalobkyne a navrhuje prvý žalobný dôvod zamietnuť.
90
Na úvod treba pripomenúť, že „osobitné podmienky a úpravy“ v zmysle článku 263 piateho odseku ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že sa nimi myslí len zavedenie – zo strany inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie – čisto interných podmienok alebo pravidiel, ktoré treba splniť pred podaním súdneho prostriedku nápravy a ktoré upravujú najmä fungovanie mechanizmu vlastného dohľadu alebo priebeh konania spočívajúceho v mimosúdnom riešení sporov, s cieľom vyhnúť sa sporu pred súdmi Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. septembra 2013, European Dynamics Luxembourg a i./ÚHVT, T‑556/11 , EU:T:2013:514 , bod 60 , a rozsudok z 25. októbra 2018, KF/SATCEN, T‑286/15 , EU:T:2018:718 , bod 107 ). Tieto osobitné podmienky a pravidlá teda musia zostať v plnom súlade so všeobecným režimom stanoveným v článku 263 ZFEÚ, pokiaľ ide o právomoc súdu Únie rozhodovať o žalobách, ktoré sú mu predložené [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2016, Italian International Film/EACEA, T‑676/13 , EU:T:2016:62 , bod 27 ; z 8. júna 2016, Monster Energy/EUIPO (Vyobrazenie symbolu mieru), T‑583/15 , EU:T:2016:338 , bod 43 , a z 8. júna 2016, Monster Energy/EUIPO (GREEN BEANS), T‑585/15 , neuverejnený, EU:T:2016:339 , bod 41 ].
91
Z uvedeného vyplýva, že ak existujú rovnaké podmienky prípustnosti vo všeobecnom režime stanovenom v článku 263 ZFEÚ a v rámci osobitných podmienok a pravidiel prijatých na základe článku 263 piateho odseku ZFEÚ, tieto sa v zásade musia vykladať jednotne. Na účely posúdenia toho, či bola žalobkyňa napadnutým aktom, t. j. pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá podľa článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, treba tiež odkázať na judikatúru vydanú vo vzťahu k druhému prípadu uvedenému v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy.
92
Pokiaľ ide o podmienku osobnej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba pripomenúť, že iná fyzická alebo právnická osoba ako osoba, ktorej je akt určený, môže tvrdiť, že je týmto aktom osobne dotknutá, len vtedy, keď sa jej tento akt dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe skutkovej okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).
93
Okrem toho z judikatúry vydanej na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyplýva zásada, podľa ktorej prináleží žalobcovi – fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej akt, ktorý napáda, nie je určený –, aby na podporu svojej žaloby uviedol a preukázal svoje osobitné vlastnosti alebo skutkovú okolnosť, ktorá ho charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a individualizuje ho obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (pozri v tomto zmysle uznesenia z 28. septembra 2011, UCAPT/Rada, T‑96/09 , neuverejnené, EU:T:2011:542 , bod 47 , a zo 6. mája 2020, Sabo a i./Parlament a Rada, T‑141/19 , neuverejnené, EU:T:2020:179 , bod 32 ). V tomto zmysle článok 15 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku odvolacej rady pripomína, že prináleží odvolateľovi, aby preukázal, že je rozhodnutím ACER priamo a osobne dotknutý v súlade s článkom 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.
94
V prejednávanej veci, ako vyplýva z opisu tvrdení žalobkyne, ktorý je uvedený v bode 45 napadnutého rozhodnutia a ktorý žalobkyňa v rámci prejednávanej žaloby nespochybňuje, v spojení s bodmi 99 až 110 vyjadrenia žalobkyne, v ktorom sa uvádzajú dôvody odvolania podaného na odvolaciu radu 28. apríla 2022, žalobkyňa pred odvolacou radou tvrdila, že je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá z toho dôvodu, že toto rozhodnutie podstatne ovplyvňuje jej konkurenčné postavenie na nemeckom trhu s regulačnou energiou, na ktorom je žalobkyňa jedným z najväčších dodávateľov, ktorí na ňom pôsobia. Žalobkyňa aktívne obhajovala svoje záujmy na uvedenom trhu a okrem iného sa zúčastnila na konzultačnom procese týkajúcom sa návrhu PPS a odpovedala na otázky ACER. Pôvodným rozhodnutím je osobitne dotknutá z dôvodu, že viaceré z jej predbežne schválených zariadení majú vysoké variabilné marginálne náklady. Toto rozhodnutie sa dotýka vopred určenej skupiny hospodárskych subjektov – medzi ktorých patrí aj ona sama –, pozostávajúcej z dodávateľov regulačnej energie, ktorým sa podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na poskytovanie regulačnej energie alebo ktorých zariadenia sú práve v štádiu takéhoto schvaľovania.
95
V bodoch 46 až 50 napadnutého rozhodnutia odvolacia rada preskúmala „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré poukázala žalobkyňa, a konštatovala, že tieto nie sú dostatočné na to, aby ju individualizovali v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).
96
V rámci tejto žaloby žalobkyňa odvolacej rade v podstate vytýka to, že v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, že žalobkyňa je pôvodným rozhodnutím osobne dotknutá z dôvodu jej osobitných vlastností, ktoré ju charakterizovali vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe.
97
Po prvé žalobkyňa poukazuje na svoju aktívnu účasť na verejnej konzultácii, ktorú začala ENTSO pre elektrinu na základe článku 10 nariadenia 2017/2195 pred predložením návrhu PPS agentúre ACER, keď predložila svoje stanovisko z 30. júla 2021, a na verejnej konzultácii o uvedenom návrhu, ktorú viedla ACER, keď predložila svoje pripomienky z 10. novembra 2021, a tiež poukazuje na skutočnosť, že podľa článku 10 ods. 6 nariadenia 2017/2195 sa PPS, a napokon aj ACER mali riadiť jej stanoviskom z 30. júla 2021 alebo vo svojom návrhu vysvetliť presné dôvody, pre ktoré sa od neho odklonili.
98
Po druhé žalobkyňa poukazuje na to, že pôvodným rozhodnutím došlo k podstatnému a negatívnemu zásahu do jej konkurenčného postavenia na nemeckom trhu s poskytovaním regulačnej energie. Pôvodné rozhodnutie predstavuje zásah do tohto trhu tým, že bráni voľnej tvorbe cien, obmedzuje možnosti hospodárskej súťaže na základe cien, a tiež bráni určitým dodávateľom regulačnej energie, ktorí pôsobia v niektorej z mála kontrolných oblastí, ktorá je už pripojená k európskym platformám PICASSO a MARI, a ktorí dosiahli predbežné schválenie zariadení s vysokými variabilnými marginálnymi nákladmi, do ktorých vložili veľké investície, a teda boli vystavení vysokým nákladom obetovanej príležitosti z dôvodu ich pozície na konci zoznamu prednostného poradia, pokiaľ ide o získanie svojich nákladov naspäť.
99
Po tretie žalobkyňa poukazuje na porušenie procesných záruk, ktoré jej právo Únie priznáva v rámci prijatia pôvodného rozhodnutia, v zmysle judikatúry, keďže ACER nedodržala jej právo na to, aby sa s ňou konzultovalo, podľa článku 10 ods. 1 nariadenia 2017/2195, ani jej právo byť vopred vypočutý, ktoré zaručuje článok 14 ods. 6 nariadenia 2019/942.
100
ACER vo svojich písomných podaniach podporuje stanovisko odvolacej rady, podľa ktorého „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré poukazuje žalobkyňa pred Všeobecným súdom, nie sú dostatočné na to, aby ju individualizovali v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223) (pozri bod 95 vyššie).
101
Pokiaľ ide o „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré žalobkyňa poukázala pred odvolacou radou a ktoré táto rada preskúmala v napadnutom rozhodnutí, t. j. skutočnosť, že žalobkyňa pôsobí na nemeckom trhu s regulovanou energiou, a skutočnosť, že je jedným z najväčších dodávateľov na uvedenom trhu, a ktoré žalobkyňa následne rozvinula v rámci tejto žaloby, pričom tvrdí, že jej postavenie na tomto trhu bolo pôvodným rozhodnutím podstatne ovplyvnené (pozri body 84 až 87, 94 a 98 vyššie), žalobkyňa odkazuje na judikatúru súdu Únie v oblasti štátnej pomoci a koncentrácií.
102
V tejto súvislosti je nepochybne potrebné konštatovať, že podľa judikatúry boli za subjekty osobne dotknuté rozhodnutím Komisie, ktorým sa ukončuje konanie vo veci formálneho zisťovania v oblasti štátnej pomoci, uznané – okrem podniku, ktorému je opatrenie pomoci, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, na prospech – aj konkurenti tohto podniku, ktorí zohrávali aktívnu úlohu v rámci tohto konania, za predpokladu, že ich postavenie na trhu bolo týmto opatrením pomoci podstatne ovplyvnené (pozri rozsudok z 2. septembra 2021, Ja zum Nürburgring/Komisia, C‑647/19 P , EU:C:2021:666 , bod 33 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti sa podnik nemôže odvolávať iba na svoje postavenie konkurenta vo vzťahu k podniku, ktorému je opatrenie pomoci na prospech, ale navyše musí preukázať, že sa nachádza v situácii, ktorá ho individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P , EU:C:2008:757 , bod 48 ).
103
Z judikatúry v oblasti koncentrácií napokon vyplýva, že v prípade rozhodnutia, ktorým sa konštatuje zlučiteľnosť koncentrácie s vnútorným trhom, pokiaľ ide o podnik, ktorý je vo vzťahu k tejto koncentrácii treťou osobou, treba to, či je tento podnik osobne dotknutý, určiť jednak na základe účasti tohto podniku na správnom konaní a jednak na základe toho, či došlo k ovplyvneniu jeho postavenia na trhu. Súd Únie v rámci toho, ako v tomto kontexte pripúšťa, že došlo k ovplyvneniu postavenia žalobcu na trhu, zohľadňuje buď to, že žalobca je jedným z hlavných konkurentov účastníkov koncentrácie, ktorí majú prospech z rozhodnutia, ktorým bola koncentrácia povolená (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júla 2006, easyJet/Komisia, T‑177/04 , EU:T:2006:187 , bod 37 ; z 20. decembra 2023, Mainova/Komisia, T‑64/21, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:843 , bod 85 , a z 20. decembra 2023, enercity/Komisia, T‑65/21, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:844 , bod 83 ), alebo to, že je žalobca obyčajným konkurentom uvedených účastníkov koncentrácie, ale koncentrácia má osobitne zistený potenciálny vplyv na jeho hospodársku situáciu, akým je napríklad zníženie hodnoty významných investícií uskutočnených a kalkulovaných v dlhodobom horizonte, pričom sa zohľadní už existujúca štruktúra trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2023, EVH/Komisia, T‑312/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:252 , body 42 a 46 ; zo 17. mája 2023, TEAG/Komisia, T‑315/20 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:259 , body 42 a 46 , a zo 17. mája 2023, GGEW/Komisia, T‑319/20 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:263 , body 42 a 46 ), alebo to, že je žalobca potenciálnym konkurentom účastníkov koncentrácie, v prípade oligopolných trhov, alebo za určitých okolností to, že žalobca pôsobí na susedných trhoch, ktoré sú dodávateľskými alebo odberateľskými trhmi vo vzťahu k trhom, na ktorých pôsobí podnik v monopolnom postavení, ktorého postavenie sa koncentráciou posilňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2003, ARD/Komisia, T‑158/00 , EU:T:2003:246 , bod 78 ).
104
Judikatúra citovaná v bodoch 102 a 103 vyššie však prinajmenšom čiastočne vychádza z existencie skutočného alebo potenciálneho konkurenčného vzťahu medzi osobami, ktorým je napadnuté rozhodnutie na prospech – na trhu, ktorého sa toto rozhodnutie týka –, a žalobcom, ktorého postavenie na tomto trhu alebo na susedných trhoch, či už dodávateľských alebo odberateľských, je osobitne identifikované a negatívne – a prípadne podstatne – ovplyvnené uvedeným rozhodnutím.
105
V prejednávanej veci žalobkyňa netvrdí, a a fortiori ani nepreukazuje, že niektorí z jej konkurentov na nemeckom trhu s regulačnou energiou, na ktorom pôsobí a ktorého sa pôvodné rozhodnutie týka, majú prospech z uvedeného rozhodnutia na tomto trhu. Naopak, z jej argumentácie vyplýva, že poukazuje len na všeobecný vplyv pôvodného rozhodnutia na nemecký trh s regulačnou energiou, ktoré negatívne ovplyvňuje všetkých dodávateľov regulačnej energie, ktorí tak ako ona pôsobia na tomto trhu, ako aj na českom a rakúskom trhu.
106
Aj za predpokladu, že by žalobkyňa ako jeden z najväčších dodávateľov na nemeckom trhu s regulačnou energiou bola z ekonomického hľadiska viacej negatívne ovplyvnená ako niektorí z jej konkurentov na uvedenom trhu, nestačilo by to na jej individualizáciu v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223). Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že nestačí, aby niektoré subjekty boli z ekonomického hľadiska aktom dotknuté viac ako ich konkurenti, na to, aby boli z tohto dôvodu považované za osoby, ktoré sú týmto aktom osobne dotknuté. Aj za predpokladu, že by rozhodnutie malo osobitný vplyv na ekonomickú situáciu žalobcu, tak táto okolnosť nestačí na to, aby bol charakterizovaný vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe (uznesenia z 2. apríla 2004, Gonnelli a AIFO/Komisia, T‑231/02 , EU:T:2004:105 , bod 45 ; z 12. marca 2007, Confcooperative, Unione regionale della Cooperazione Friuli‑Venezia Giulia Federagricole a i./Komisia, T‑418/04 , neuverejnené, EU:T:2007:83 , bod 57 , a z 13. novembra 2008, Lemaître Sécurité/Komisia, T‑301/06 , neuverejnené, EU:T:2008:495 , bod 24 ).
107
Okrem toho ani okolnosť, že pôvodné rozhodnutie sa týka relatívne obmedzeného a stabilného počtu dodávateľov regulačnej energie, ktorým sa rovnako ako žalobkyni podarilo dosiahnuť predbežné schválenie zariadení na dodávku regulačnej energie a ktorí pôsobili na nemeckom trhu s regulačnou energiou, ako aj na českom a rakúskom trhu, nemôže stačiť na to, aby bola žalobkyňa individualizovaná v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223). Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva aj to, že možnosť s väčšou či menšou presnosťou určiť počet či dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa určité opatrenie uplatňuje, nemá v žiadnom prípade za následok to, že sa tieto subjekty musia považovať za osoby, ktoré sú týmto opatrením osobne dotknuté, keďže k uvedenému uplatňovaniu dochádza na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie vymedzenej dotknutým aktom (pozri rozsudok z 18. októbra 2018, Internacional de Productos Metálicos/Komisia, C‑145/17 P , EU:C:2018:839 , bod 35 a citovanú judikatúru; uznesenia z 19. septembra 2022, TDK Foil Italy/Komisia, T‑788/21 , neuverejnené, EU:T:2022:581 , bod 18 , a zo 7. decembra 2022, Sunrise Medical a Sunrise Medical Logistics/Komisia, T‑721/21 , neuverejnené, EU:T:2022:791 , bod 53 ). Ako pritom v prejednávanej veci v podstate poznamenala odvolacia rada v bode 50 napadnutého rozhodnutia, pôvodné rozhodnutie sa týka všetkých dodávateľov regulačnej energie rovnakým spôsobom, keďže sa uplatňuje na všetkých účastníkov trhu, ktorí si chcú vymieňať regulačnú energiu v Nemecku, ale aj v Českej republike a Rakúsku na európskych platformách PICASSO a MARI.
108
Okrem toho žalobkyňa netvrdí, a a fortiori ani nepreukazuje, že by bola v skutočnom alebo potenciálnom konkurenčnom vzťahu s osobami, ktorým je pôvodné rozhodnutie určené a ktoré sú podľa jej názoru osobami, ktorým je na nemeckom trhu s regulačnou energiou pôvodné rozhodnutie skutočne na prospech, t. j. s PPS, ktorých sa toto rozhodnutie týka.
109
Napokon, pokiaľ ide o investície uskutočnené žalobkyňou v dvoch elektrárňach Audorf a Itzehoe, ktoré prevádzkuje v Nemecku s cieľom zachovať ich schopnosť fungovania a ich prevádzkovú dostupnosť na trhu s regulačnou energiou (pozri bod 86 vyššie), je pravda, že z judikatúry vyplýva, že zníženie hodnoty významných investícií uskutočnených a kalkulovaných v dlhodobom horizonte, s prihliadnutím na existujúcu štruktúru trhu už bolo zohľadnené na účely určenia osobnej dotknutosti žalobcu rozhodnutím (rozsudky zo 17. mája 2023, EVH/Komisia, T‑312/20 , vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:252 , body 42 a 46 , zo 17. mája 2023, TEAG/Komisia, T‑315/20 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:259 , body 42 a 46 , a zo 17. mája 2023, GGEW/Komisia, T‑319/20 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2023:263 , body 42 a 46 ). V prejednávanej veci však aj za predpokladu, že by na základe pôvodného rozhodnutia došlo k „zníženiu hodnoty“ konkrétnych investícií uvádzaných žalobkyňou, a to v tom zmysle, v akom toto rozhodnutie ovplyvnilo ich amortizáciu, žalobkyňa neposkytla dostatočné údaje na vyvodenie záveru, že tým bolo podstatne ovplyvnené jej konkurenčné postavenie na trhu s regulačnou energiou. Žalobkyňa predovšetkým neposkytla údaje, ktoré by umožnili posúdiť relatívny význam dvoch predmetných elektrární pri jej celkovej výrobe regulačnej energie – z hľadiska hodnoty alebo objemu – v Nemecku.
110
Za týchto okolností sa žalobkyňa – ktorá nepreukázala, že by bola v skutočnom alebo potenciálnom konkurenčnom vzťahu s osobami, ktorým je pôvodné rozhodnutie na prospech na nemeckom trhu s regulačnou energiou, na ktorom pôsobí a ktorého sa pôvodné rozhodnutie týka – nemôže účinne odvolávať na judikatúru citovanú v bodoch 102 a 103 vyššie s cieľom tvrdiť, tak ako to tvrdí v prejednávanej veci, že jej postavenie na tomto trhu bolo uvedeným rozhodnutím podstatne ovplyvnené.
111
Pokiaľ ide o „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala pred odvolacou radou, t. j. skutočnosť, že žalobkyňa pôsobí na nemeckom trhu s regulačnou energiou, a skutočnosť, že je jedným z najväčších dodávateľov na tomto trhu, a ktoré následne rozvinula v rámci tejto žaloby, tvrdiac pritom, že jej postavenie na tomto trhu bolo podstatne ovplyvnené pôvodným rozhodnutím, tak v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 102 a 103 vyššie treba konštatovať, že odvolacia rada v bodoch 46 až 50 napadnutého rozhodnutia správne rozhodla, že tieto skutočnosti samy osebe nie sú spôsobilé individualizovať žalobkyňu v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).
112
Pokiaľ ide o „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, vo vzťahu ku ktorým sa v napadnutom rozhodnutí neuvádzalo, že by sa na ne žalobkyňa odvolávala pred odvolacou radou, a ktoré teda odvolacia rada v uvedenom rozhodnutí nepreskúmala, ale na ktoré žalobkyňa poukazuje v rámci tejto žaloby (pozri body 83, 88, 97 a 99 vyššie), Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zaujali stanovisko k ich prípustnosti.
113
V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdila, že v bode 134 vyjadrenia obsahujúceho odôvodnenie odvolania a v bode 31 a nasl. jej vyjadrenia k otázke položenej odvolacou radou 22. augusta 2022 poukázala na skutočnosť, že v rámci správneho konania, v rámci ktorého bolo vydané pôvodné rozhodnutie, došlo k porušeniu jej práva na to, aby sa s ňou konzultovalo, podľa článku 10 ods. 6 nariadenia 2017/2195. Neskoršie poukazovanie na porušenie jej práva byť vypočutý, zaručeného článkom 14 ods. 6 nariadenia 2019/942, je len rozšírením tvrdení, ktoré už boli uvedené pred odvolacou radou.
114
Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť žalobkyne, ACER usudzovala, že žalobkyňa sa v bodoch 94 až 101 svojho vyjadrenia obsahujúceho odôvodnenie odvolania, ktoré sa týkajú tejto otázky, v podstate opierala o tú skutočnosť, že je jedným z najväčších dodávateľov pôsobiacich na nemeckom trhu s regulačnou energiou, a že bolo neprípustné, aby neskôr, a teda oneskorene, uviedla iné „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, ktoré by ju mohli individualizovať v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223).
115
V tejto súvislosti treba konštatovať, že Všeobecný súd nemôže pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, ktoré žalobca neuviedol alebo nepreukázal pred odvolacou radou. Na základe článku 29 nariadenia 2019/942 v spojení s článkom 263 ZFEÚ má totiž Všeobecný súd overiť zákonnosť rozhodnutia odvolacej rady tým, že preskúma uplatňovanie práva Únie zo strany odvolacej rady predovšetkým s ohľadom na skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené, ale naopak nemôže takéto preskúmanie vykonať s prihliadnutím na skutkové okolnosti, ktoré boli pred ním uvedené alebo mu boli predložené ako nové (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 13. marca 2007, ÚHVT/Kaul, C‑29/05 P , EU:C:2007:162 , bod 54 , a z 15. apríla 2010, Schräder/OCVV, C‑38/09 P , EU:C:2010:196 , bod 76 ).
116
Z predpisov upravujúcich konanie na súdoch Únie, najmä z článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 76 a článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku napokon vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodovať ultra petita (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Alfamicro/Komisia, C‑623/19 P , neuverejnený, EU:C:2020:734 , bod 40 a citovanú judikatúru; rozsudok z 22. decembra 2022, Parlament/Moi ( C‑246/21 P , neuverejnený, EU:C:2022:1026 , bod 55 ). Okrem toho v súlade s článkom 21 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, článkom 120 písm. c) a d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a článkom 76 prvým odsekom písm. d) a e) tohto rokovacieho poriadku platí, že v rámci priamej žaloby pred súdmi Únie musí podanie, ktorým sa podáva žaloba, obsahovať najmä predmet konania, zhrnutie dôvodov, na ktorých je žaloba založená a návrhy žalobcu.
117
V prejednávanej veci sa žalobkyňa v bodoch 94 až 101 svojho vyjadrenia obsahujúceho odôvodnenie odvolania – na účely tvrdenia, že je osobne dotknutá pôvodným rozhodnutím, ktoré viedlo k dočasnému zablokovaniu predajnej ceny regulačnej energie PPS – v podstate opierala o osobitnú okolnosť, podľa ktorej je žalobkyňa jedným z najväčších dodávateľov pôsobiacich na nemeckom trhu s uvedenou energiou.
118
V súlade s judikatúrou a znením článku 15 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku odvolacej rady, uvedenými v bode 93 vyššie, pritom odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí postupovala správne, keď posudzovala len tú osobitnú okolnosť, na ktorú sa žalobkyňa pred ňou riadne odvolávala, ako okolnosť spôsobilú ju individualizovať v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223), bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či z vyjadrenia obsahujúceho odôvodnenie odvolania, jeho príloh, doplňujúcich pripomienok alebo všeobecnejšie zo spisu vo veci možno vyvodiť iné „vlastnosti“ alebo iné „skutkové okolnosti“, ktoré by boli spôsobilé ju individualizovať.
119
Aj za predpokladu, že by odvolacia rada v napadnutom rozhodnutí protiprávne nezohľadnila všetky „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, na ktoré sa pred ňou žalobkyňa odvolávala, bolo by úlohou žalobkyne na to upozorniť takým spôsobom, že v tomto zmysle uvedie žalobný dôvod, ktorý spĺňa podmienky jasnosti a presnosti uvedené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku (pozri bod 116 vyššie).
120
Opomenutie rozhodnúť o žalobnom návrhu totiž môže viesť k – prinajmenšom čiastočnému – zrušeniu rozhodnutia prijatého odvolacím senátom, ktorý je nezávislý od niektorého z orgánov, úradov alebo agentúr Únie uvedených v článku 58a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 8. júna 2016, GREEN BEANS, T‑585/15 , neuverejnený, EU:T:2016:339 , bod 27 a citovanú judikatúru).
121
Žalobkyňa pritom síce v bodoch 89 až 92 a 117 až 120 žaloby uvádza ako okolnosti, ktoré sú spôsobilé ju individualizovať v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia ( 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223), svoju aktívnu účasť na správnom konaní, ktoré predchádzalo prijatiu pôvodného rozhodnutia, a porušenie jej práva na to, aby sa s ňou pred prijatím tohto rozhodnutia konzultovalo, v zmysle článku 10 ods. 1 nariadenia 2017/2195, no v tejto súvislosti jasne a presne neuviedla dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia založený na tom, že odvolacia rada v tomto rozhodnutí protiprávne opomenula rozhodnúť o týchto „vlastnostiach“ alebo „skutkových okolnostiach“, na ktoré bolo pred ňou riadne poukázané.
122
Nie je teda prípustné, aby sa žalobkyňa v rámci tejto žaloby odvolávala na „vlastnosti“ alebo „skutkové okolnosti“, ktoré v napadnutom rozhodnutí neboli uvedené ako tie, na ktoré sa odvolávala pred odvolacou radou, a ktoré preto odvolacia rada v uvedenom rozhodnutí nepreskúmala (pozri body 83, 88, 97 a 99 vyššie).
123
Prvý žalobný dôvod tak treba zamietnuť ako nedôvodný, a preto sa samotný hlavný návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktorý nie je ničím podložený, musí zamietnuť ako nedôvodný. Je tak potrebné pokračovať preskúmaním subsidiárneho návrhu.
O subsidiárnom návrhu, ktorého cieľom je zrušenie pôvodného rozhodnutia
124
Na podporu subsidiárneho návrhu uvádza žalobkyňa šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je v podstate založený na nedostatku právomoci ACER prijať pôvodné rozhodnutie, ktoré sa odkláňa od návrhu PPS, druhý na tom, že ACER porušila povinnosť konzultovať so zainteresovanými stranami na trhu pred prijatím novej metodiky, stanovenú v článku 10 nariadenia 2017/2195, tretí na neexistencii právneho základu na prijatie pôvodného rozhodnutia, štvrtý na nedostatku odôvodnenia, piaty na porušení cieľov sledovaných nariadením 2017/2195 a šiesty na porušení zásady proporcionality.
125
ACER namieta zjavnú neprípustnosť subsidiárneho návrhu, predloženého 17. februára 2023, z dôvodu nedodržania lehoty dvoch mesiacov a desiatich dní na podanie žaloby o neplatnosť pôvodného rozhodnutia, stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, v spojení s článkom 60 rokovacieho poriadku, ktorá začala plynúť najneskôr odo dňa, keď žalobkyňa podala odvolanie na odvolaciu radu, t. j. od 28. apríla 2022. Žalobkyňa sa nemôže platne odvolávať na nijaký ospravedlniteľný omyl, keďže treba konštatovať, že informácie o opravných prostriedkoch, ktoré boli uvedené v pôvodnom rozhodnutí, boli výslovne adresované osobám, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, a že z konformného výkladu znenia článku 29 nariadenia 2019/942 vyplýva potreba dospieť k záveru, že tento článok neporušuje právo žalobkyne podať priamo na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy. V každom prípade treba podľa názoru ACER subsidiárny návrh zamietnuť ako nedôvodný.
126
Žalobkyňa sa domnieva, že subsidiárny návrh spĺňa podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť rozhodnutia prijatého orgánom Únie, konkrétne agentúrou ACER, ktorá bola podaná na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Podľa názoru žalobkyne táto žaloba nie je podmienená vyčerpaním opravných prostriedkov v súlade s článkom 263 piatym odsekom ZFEÚ a článkom 29 nariadenia 2019/942, keďže to, aby mala žalobkyňa možnosť podať priamu žalobu, vyžaduje primárne právo. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že uplynutie dvojmesačnej lehoty od uverejnenia pôvodného rozhodnutia, ku ktorému došlo 28. februára 2022, nemôže brániť ani prípustnosti subsidiárneho návrhu, keďže vzhľadom na kvalifikáciu pôvodného rozhodnutia ako individuálneho rozhodnutia v zmysle odôvodnenia 34, článku 2 písm. d) a článkov 28 a 29 nariadenia 2019/942, judikatúru, informácie o opravných prostriedkoch uvedené v pôvodnom rozhodnutí, ako aj nedostatok súdnej ochrany a možné konflikty, ktoré z neho vyplývajú, žalobkyňa nemohla rátať s tým, že musí podať priamu žalobu proti pôvodnému rozhodnutiu, pričom – z dôvodu údajného nedostatku aktívnej legitimácie – nebolo možné dosiahnuť predchádzajúce rozhodnutie odvolacej rady. Podľa judikatúry však nedodržanie lehoty na podanie žaloby nebráni prípustnosti žaloby, pokiaľ je toto nedodržanie lehoty dôsledkom ospravedlniteľného právneho omylu žalobcu, ktorý bol do omylu uvedený tým subjektom, ktorý akt vydal.
127
Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti subsidiárneho návrhu, ktorú vzniesla ACER, treba v prvom rade poznamenať, že ako vyplýva z bodu 47 vyššie, žalobkyňa mohla v prejednávanej veci podať žalobu o neplatnosť pôvodného rozhodnutia priamo na súd Únie na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy.
128
Okrem toho z článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ vyplýva, že žaloba o neplatnosť sa musí podať v lehote do dvoch mesiacov – v závislosti od konkrétneho prípadu – od uverejnenia daného aktu, od jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak tomuto nedošlo, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.
129
Od uplatnenia právnych predpisov Únie týkajúcich sa procesných lehôt sa možno odchýliť len vtedy, ak ide o celkom výnimočné prípady nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci v súlade s druhým odsekom článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže striktné uplatňovanie týchto predpisov spĺňa požiadavku právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/EBA, C‑577/15 P , EU:C:2016:947 , bod 56 a citovanú judikatúru).
130
Z judikatúry takisto vyplýva, že v rámci právnej úpravy Únie týkajúcej sa lehôt na podanie žaloby sa pojem „ospravedlniteľný omyl“, ktorý umožňuje sa od tejto právnej úpravy odchýliť, vzťahuje iba na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala tak, že toto konanie samo osobe alebo v rozhodujúcej miere mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu (pozri rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/EBA, C‑577/15 P , EU:C:2016:947 , bod 59 a citovanú judikatúru).
131
V prejednávanej veci bolo pôvodné rozhodnutie uverejnené na internetovej stránke ACER 28. februára 2022 a žalobkyňa sa na odvolaciu radu obrátila 28. apríla 2022. Aj za predpokladu, že by sa žalobkyňa o pôvodnom rozhodnutí dozvedela v ten istý deň, keď sa obrátila na odvolaciu radu, na základe uplatnenia pravidiel výpočtu lehôt stanovených v článkoch 58 a 60 rokovacieho poriadku, ktoré zodpovedajú článkom 49 a 51 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, treba konštatovať, že ku dňu podania tejto žaloby, t. j. 17. februára 2023, žalobkyni už uplynula lehota na napadnutie uvedeného rozhodnutia.
132
Okrem toho sa žalobkyňa za okolností prejednávanej veci nemôže odvolávať na ospravedlniteľný omyl v zmysle judikatúry citovanej v bode 130 vyššie.
133
ACER totiž na jednej strane žalobkyni neposkytla žiadnu konkrétnu záruku, pokiaľ ide o právomoc odvolacej rady rozhodnúť o odvolaní, ktoré žalobkyňa podala proti pôvodnému rozhodnutiu, pretože informácie o opravných prostriedkoch uvedené na konci pôvodného rozhodnutia boli výslovne adresované „osobám, ktorým je [toto rozhodnutie] určené“, t. j. PPS z regiónu CORE, vo vzťahu ku ktorým boli napokon správne (pozri bod 47 vyššie). Pôvodné rozhodnutie naproti tomu neobsahovalo žiadnu informáciu o opravných prostriedkoch, ktoré mali uplatniť iné fyzické alebo právnické osoby než tieto osoby, ktorým bolo dané rozhodnutie určené. Uvedené skutočnosti teda nemožno kvalifikovať ako také konanie ACER, ktoré by u žalobkyne mohlo vyvolať prípustné pochybnosti, pokiaľ ide o právomoc odvolacej rady rozhodnúť o odvolaní, ktoré podala proti pôvodnému rozhodnutiu.
134
Na druhej strane z výkladu znenia článku 29 nariadenia 2019/942, ktorý je v súlade s primárnym právom Únie, vyplýval záver, že tento článok nebráni tomu, aby fyzické alebo právnické osoby, ktoré boli tak ako žalobkyňa priamo, ale nie osobne dotknuté všeobecne záväzným aktom ACER bez vykonávacích opatrení, mohli podať žalobu o neplatnosť tohto aktu priamo na súd Únie na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, v znení vyplývajúcom z Lisabonskej zmluvy. Navyše v bode 165 žaloby samotná žalobkyňa tvrdila, že v rámci tejto žaloby „jej treba priznať… právo na súdny opravný prostriedok proti regulačnému aktu podľa [tretej časti] článku 263 štvrtého odseku… ZFEÚ“, „keďže tento opravný prostriedok je výslovne upravený v [tretej časti] článku 263 štvrtého odseku… ZFEÚ“.
135
V prejednávanej veci sa tak žalobkyňa nemôže účinne odvolávať na judikatúru, ktorá vychádzala zo všeobecnej formulácie určitých textov upravujúcich opravné prostriedky alebo z existujúcich zvyklostí na účely konštatovania ospravedlniteľného omylu, pokiaľ ide o oneskorené podanie žaloby na súd Únie po vyčerpaní interného opravného prostriedku, ktorý v tomto osobitnom prípade a v zmysle judikatúry nebol uplatniteľný (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 1972, Marcato/Komisia, 44/71 , EU:C:1972:53 , body 5 až 9 , a z 5. apríla 1979, Orlandi/Komisia, 117/78 , EU:C:1979:109 , body 9 až 11 ).
136
Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na žiadny ospravedlniteľný omyl, ktorý by ju v prejednávanej veci mohol oprávňovať na to, aby sa na ňu uplatnila výnimka z povinnosti dodržať stanovenú lehotu na podanie žaloby.
137
V dôsledku uvedeného sa subsidiárny návrh na zrušenie pôvodného rozhodnutia musí tiež zamietnuť ako neprípustný; žaloba sa teda zamieta v celom rozsahu.
O trovách
138
Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
139
Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi ACER.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)
rozhodol takto:
1.
Žaloba sa zamieta.
2.
Uniper Global Commodities SE je povinná nahradiť trovy konania.
van der Woude
Škvařilová‑Pelzl
Nõmm
Steinfatt
Kukovec
Rozsudok
bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. júna 2025.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
Návrhy účastníkov konania
Právne posúdenie
O hlavnom návrhu, ktorého cieľom je zrušenie napadnutého rozhodnutia
O druhom žalobnom dôvode založenom na výklade článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, ktorý nezabezpečuje potrebný účinok konania pred odvolacou radou a súlad tohto ustanovenia so zásadou účinnej súdnej ochrany, ako je zakotvená v článku 47 Charty, a so zásadou rovnosti pred zákonom, ako ju zaručuje článok 20 Charty
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942
O subsidiárnom návrhu, ktorého cieľom je zrušenie pôvodného rozhodnutia
O trovách
( *1 ) Jazyk konania: nemčina.