T-201/23

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: D. Laurent, P. Mahnič a S. Lejeune, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení pri rozhodovaní: predsedníčka komory M. J. Costeira, sudcovia M. Kănčeva (spravodajca) a U. Öberg,

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, Communications Regulatory Authority (CRA), domáha zrušenia vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/152 z 23. januára 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 359/2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Iráne ( Ú. v. EÚ L 20 I, 2023, s. 1 , ďalej len „napadnuté nariadenie“), v rozsahu, v akom sa jej tento akt týka.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

4

Dňa 12. apríla 2011 Rada prijala rozhodnutie 2011/235/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám a subjektom s ohľadom na situáciu v Iráne ( Ú. v. ES L 100, 2011, s. 51 ), ktoré zavádza súbor reštriktívnych opatrení voči osobám zodpovedným za nariadenie alebo vykonanie závažných porušení ľudských práv v Iráne a voči osobám, ktoré sa na takomto porušovaní podieľali.

5

Rozhodnutie 2011/235 bolo vykonané nariadením Rady (EÚ) č. 359/2011 z 12. apríla 2011 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu v Iráne ( Ú. v. EÚ L 100, 2011, s. 1 ), prijatým na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ.

6

Článok 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 359/2011 stanovuje:

„1. Ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 2 ods. 1, príslušne zmení a doplní prílohu I.

2. Rada fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu podľa odseku 1 oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu… a poskytne tak dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu možnosť vyjadriť sa.

3. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a osobu, subjekt alebo orgán príslušne informuje.“

9

Dňa 16. septembra 2022 zomrela v nemocnici 22‑ročná Iránka Mahsa Amini, ktorú zadržala iránska mravnostná polícia. Po jej smrti nasledovali rozsiahle demonštrácie, ktoré iránske orgány potlačili.

10

12

Pod číslom 15 na zozname subjektov uvedenom v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2023/153 bolo zapísané okrem iného meno žalobkyne a dôvody jej zápisu v tomto znení:

„Úrad pre reguláciu komunikačných služieb (CRA) je pod dohľadom iránskeho ministerstva pre informačné a komunikačné technológie (ICT). CRA plní požiadavky iránskej vlády a filtruje internetový obsah prostredníctvom špionážneho softvéru SIAM.

Počas demonštrácií v roku 2022 využíval svoju kontrolu nad prístupom na internet a mobilnými telefónmi na sledovanie demonštrantov a podrobný popis aktivít disidentov a demonštrantov, ktorý poskytoval orgánom na účely svojvoľného využitia. CRA je teda zodpovedný za podporu represií voči pokojným demonštrantom, novinárom, obhajcom ľudských práv, študentom a ďalším osobám, ktoré obhajujú svoje legitímne práva.

Je preto zodpovedný za závažné porušovanie ľudských práv v Iráne.“

13

Toto oznámenie najmä upresňovalo, že Rada rozhodla, že dotknuté osoby a subjekty by sa mali zapísať na zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v rozhodnutí 2011/235 a nariadení č. 359/2011, a že tieto osoby a subjekty jej môžu predložiť žiadosť spolu s podpornou dokumentáciou o opätovné posúdenie rozhodnutia, ktorým boli zapísané na vyššie uvedený zoznam. Každú takúto žiadosť je potrebné zaslať do 15. februára 2023 na kontaktné údaje uvedené v tom istom oznámení.

Návrhy účastníkov konania

17

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom zaradilo jej meno do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011.

18

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý je v podstate založený na zneužití právomoci, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia a práva na účinnú súdnu ochranu, tretí na vecnej nesprávnosti skutkových zistení a štvrtý na porušení zásady proporcionality.

20

Z analýzy týchto žalobných dôvodov vyplýva, že v prvom rade je potrebné skúmať druhý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti odôvodnenia a porušenia práva na účinnú súdnu ochranu, v druhom rade tretí žalobný dôvod týkajúci sa zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností, v treťom rade štvrtý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia zásady proporcionality, a napokon vo štvrtom rade prvý žalobný dôvod týkajúci sa zneužitia právomoci.

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a porušenia práva na účinnú súdnu ochranu

21

Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Rada si tým, že súčasne s prijatím napadnutého nariadenia alebo bezprostredne po jeho prijatí neoznámila informácie alebo dôkazy, na ktorých sa zakladali dôvody na zápis jej mena na zoznam v prílohe I k nariadeniu č. 359/2011, nesplnila svoju povinnosť preukázať opodstatnenosť týchto dôvodov, a teda porušila svoju povinnosť odôvodnenia.

25

Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne, či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P , EU:C:2012:718 , bod 49 a citovanú judikatúru).

26

29

Napokon je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky opodstatnenosti dôvodov, ktorá sa týka zákonnosti sporného aktu z vecného hľadiska. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých tento akt spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody chybné, znamená to, že je postihnutá zákonnosť tohto aktu z vecného hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11 , EU:T:2013:431 , body 73 a 74 a citovanú judikatúru).

30

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o kontext, v ktorom bolo meno žalobkyne zapísané do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011, treba uviesť, ako správne zdôraznila Rada, že odôvodnenie 2 napadnutého nariadenia odkazovalo na vyhlásenie, ktoré 25. septembra 2022 urobil v mene Únie vysoký predstaviteľ Únie, ktorého znenie je uvedené v bode 10 vyššie.

31

Okrem toho, ako sa uvádza v bode 11 vyššie, odôvodnenie 3 napadnutého nariadenia spresňuje, že práve kontext uvedený v bode 10 vyššie a záväzok Únie riešiť všetky problematické otázky týkajúce sa Iránu vrátane situácie v oblasti ľudských práv okrem iného viedli k zápisu 19 subjektov, vrátane žalobkyne, na zoznam fyzických a právnických osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedený v prílohe I k nariadeniu č. 359/2011.

35

Treba tiež zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia, pretože súčasne s prijatím napadnutého nariadenia, alebo bezprostredne po jeho prijatí, neposkytla žalobkyni dôkazy, na ktorých sa zakladali dôvody uvádzané na odôvodnenie jej zápisu do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011, a v dôsledku toho nepreukázala, že tieto dôvody sú opodstatnené.

36

Na jednej strane v rozsahu, v akom žalobkyňa touto argumentáciou zamýšľa tvrdiť, že Rada nepredložila dôkaz o opodstatnenosti dôvodov uvedených v napadnutom nariadení na odôvodnenie jej zápisu do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011, je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou, ktorá je uvedená v bode 29 vyššie, treba túto otázku odlíšiť od otázky odôvodnenia napadnutého nariadenia, ktorá sa týka vonkajšej zákonnosti tohto nariadenia.

37

Na druhej strane v rozsahu, v akom žalobkyňa touto istou argumentáciou zamýšľa tvrdiť, že Rada porušila jej právo na obhajobu tým, že jej bola povinná z vlastného podnetu umožniť prístup k spisovému materiálu, je potrebné uviesť, že napadnuté nariadenie bolo žalobkyni oznámené oznámením uverejneným v úradnom vestníku 24. januára 2023, ktorým boli dotknuté osoby a subjekty vyzvané, aby do 15. februára 2023 predložili Rade žiadosť o opätovné posúdenie, a že žalobkyňa takúto žiadosť nepodala a ani nepožiadala Radu o prístup k spisu nad rámec tohto konania.

41

Druhý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

O treťom žalobnom dôvode založenom na vecnej nesprávnosti skutkových zistení

42

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa jej týka, má vadu „zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností“, pretože na jednej strane nemá právnu spôsobilosť na výkon úkonov, ktoré jej Rada vytýka, a na druhej strane nemá technické možnosti na sledovanie alebo vytvorenie „podrobného obrazu“ o činnosti demonštrantov.

43

45

Po druhé podľa žalobkyne softvér, ktorý používa, nazývaný „SIAM“ alebo v perzštine „Samaneh yekparche Estehlamate Mokhaberati“, nemá žiadne funkcie na hromadné alebo individuálne sledovanie demonštrantov na iránskom území.

46

Žalobkyňa tvrdí, že softvér SIAM je bránou aplikačného programového rozhrania (API), teda zariadením, ktoré funguje ako most a umožňuje klientovi, ktorý nie je súčasťou subjektu, využívať interné API a ich služby. V Iráne tento softvér používa Červený polmesiac, záchranky, hasičské zbory a organizácie cestného a krízového riadenia. Podľa žalobkyne tak softvér SIAM používajú telefónne ústredne najmä v prípadoch, keď dostávajú žiadosti od záchranných služieb. Telefónne ústredne používajú tento softvér na spojenie sa s mobilnými operátormi, ktorí potom poskytujú len približnú polohu osoby, ktorá sa nachádza v rizikovej situácii.

47

Žalobkyňa ďalej zdôrazňuje, že nemôže poskytovať informácie týkajúce sa užívateľov komunikačných služieb priamo policajným a súdnym orgánom, pretože týmito informáciami disponujú operátori, ktorí sú držiteľmi licencií na prevádzku siete.

Žalobkyňa ďalej v replike spochybňuje prípustnosť článku nazvaného „Hacked documents: How Iran track and control protesters phones“, ktorý bol zverejnený 28. októbra 2022 v The Intercept , predložený Radou v prílohe B.11 (ďalej len „článok The Intercept “). Podľa žalobkyne sa skutočnosti uvádzané v tomto článku zakladajú na sérii interných dokumentov iránskeho mobilného operátora, ktoré neboli pripojené k spisu v konaní pred Všeobecným súdom, a Rada iba tvrdí, že autori tohto článku mali prístup k dokumentom, ktoré im poskytla „osoba [tvrdiaca], že sa nabúrala do iránskeho mobilného operátora“. Tento článok, ktorý je ústredným dokumentom spisu Rady, je teda iba dôkazom z počutia. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa článkov 47 a 48 Charty a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, je však v zásade zakázaná výpoveď svedkov, ktorí sa následne nezúčastnia na pojednávaní a ktorých protistrana nemôže vypočuť, pokiaľ žalujúca strana dostatočne neodôvodní potrebu použitia ich výpovede a pokiaľ nie sú obvinenému poskytnuté iné procesné záruky, ako aj existencia iných usvedčujúcich dôkazov proti nemu. Súdny dvor tiež rozhodol v rozsudku z 8. decembra 2022, HYA a i. (Nemožnosť vypočúvať svedkov obžaloby) ( C‑348/21 , EU:C:2022:965 ), že v prípade nemožnosti vypočúvať svedkov obžaloby musí byť dôkazná sila ich výpovedí relativizovaná, hoci sú takéto výpovede prípustné.

51

Z uvedeného vyplýva, že Rada tým, že napadnuté nariadenie založila na údajných tvrdeniach neznámej osoby, porušila články 47 a 48 Charty, a teda tento dôkaz musí byť zamietnutý ako neprípustný.

55

Treba však tiež uviesť, ako vyplýva z bodu 23 vyššie, že v druhom žalobnom dôvode žalobkyňa vytýka Rade, že porušila články 47 a 48 Charty a obrátila dôkazné bremeno tým, že svoje posúdenie založila na článku v The Intercept , pretože vzhľadom na to, že dokumenty uvedené v tejto publikácii nie sú súčasťou spisu tohto konania, skutočnosti a výroky uvedené v tomto článku predstavujú len tvrdenia, v súvislosti s ktorými je žalobkyňa zbavená možnosti uplatniť svoje právo na obhajobu. Žalobkyňa v replike tiež tvrdí, že absencia dôkazov založených do spisu v rámci tohto konania porušuje zásadu kontradiktórnosti uvedenú v článku 85 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že takáto publikácia nemá dôkaznú hodnotu.

56

Je potrebné preskúmať tvrdenia žalobkyne založené na porušení článkov 47 a 48 Charty a porušenia zásady kontradiktórnosti pred preskúmaním tvrdení, ktoré sa týkajú dôkaznej hodnoty článku v The Intercept , a následne tvrdenia týkajúce sa „zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností“.

O porušení článkov 47 a 48 Charty a zásady kontradiktórnosti

57

Medzi týmito základnými právami je uvedené najmä dodržiavanie práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P , EU:C:2013:775 , bod 59 a citovanú judikatúru; rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P , EU:C:2013:776 , bod 66 ).

61

Účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno osoby alebo subjektu na zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo ho na ňom ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu alebo subjekt, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie vierohodnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie týchto aktov, podložené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 119 ; z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P , EU:C:2015:407 , bod 42 , a z 18. februára 2016, Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P , EU:C:2016:96 , bod 109 ).

62

V tejto súvislosti je totiž úlohou príslušného orgánu Únie, aby v prípade pochybností preukázal opodstatnenosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe alebo dotknutému subjektu, pričom táto osoba alebo subjekt nie sú povinné predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii opodstatnenosti týchto dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P , EU:C:2013:518 , bod 121 ).

66

Je potrebné pripomenúť, že zásada prezumpcie neviny stanovená v článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v článku 48 ods. 1 Charty predstavuje základné právo, ktoré priznáva jednotlivcom a subjektom riadeným jednotlivcami práva, ktorých dodržiavanie je zaručené súdmi Únie (pozri rozsudok z 18. mája 2017, Makhlouf/Rada, T‑410/16 , neuverejnený, EU:T:2017:349 , bod 122 a citovanú judikatúru).

67

Zásada prezumpcie neviny, ktorá vyžaduje, aby sa každá osoba obvinená z určitého porušenia považovala za nevinnú, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže jej vina, nebráni prijatiu ochranných opatrení zmrazenia finančných prostriedkov, keďže cieľom týchto opatrení nie je začatie trestného konania proti dotknutej osobe alebo subjektu. Také opatrenia musia však byť vzhľadom na ich závažnosť stanovené zákonom, prijaté príslušným orgánom a musia byť časovo obmedzené. Z bodu 13 vyššie vyplýva, že tieto prvé dve kritériá sú splnené. Pokiaľ ide o časovo obmedzenú povahu, je potrebné ďalej skonštatovať, že v súlade s článkom 12 ods. 3 a 4 nariadenia č. 359/2011 je príloha I k tomuto nariadeniu preskúmavaná v pravidelných intervaloch, najmenej každých dvanásť mesiacov, a zápis osoby alebo subjektu do tejto prílohy môže byť prípadne predĺžený alebo zmenený. Opatrenia uložené žalobkyni teda majú časovo obmedzenú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2017, Makhlouf/Rada, T‑410/16 , neuverejnený, EU:T:2017:349 , bod 123 a citovanú judikatúru).

68

Treba tiež uviesť, že dotknuté reštriktívne opatrenia nemajú za následok prepadnutie majetku žalobkyne ako majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti, ale predbežné zmrazenie. Takéto opatrenia teda nepredstavujú sankciu a okrem toho s nimi nie je spojené žiadne obvinenie takejto povahy (pozri rozsudok z 18. mája 2017, Makhlouf/Rada, T‑410/16 , neuverejnený, EU:T:2017:349 , bod 124 a citovanú judikatúru).

72

Výhrady žalobkyne založené na porušení článkov 47 a 48 Charty a porušení zásady kontradiktórnosti je preto potrebné zamietnuť.

O dôkaznej hodnote článku v The Intercept

73

Žalobkyňa vytýka článku v The Intercept , že ide iba o novinársku publikáciu, ktorá obsahuje len neoveriteľné tvrdenia, a preto nemá žiadnu dôkaznú hodnotu.

74

Novinové články teda môžu byť použité na účely potvrdenia existencie určitých skutočností, pokiaľ pochádzajú z viacerých odlišných zdrojov a sú dostatočne konkrétne, presné a zhodujúce sa v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú v nich uvedené (pozri rozsudok z 11. septembra 2019, Topor‑Gilka a WO Technopromexport/Rada, T‑721/17 a T‑722/17 , neuverejnený, EU:T:2019:579 , bod 137 a citovanú judikatúru).

78

V prejednávanom prípade Rada založila zápis žalobkyne do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011 na štyroch dokumentoch v spise WK 307/2023 INIT, ktoré sú uvedené v prílohe B.11 k vyjadreniu k žalobe.

79

Po prvé ide o článok v The Intercept ; po druhé o článok s názvom „Hacker Leaks Manuals Showing How Iran Uses Mobile Networks to Track Protesters“, uverejnený 31. októbra 2022 špecializovanou webovou stránkou Commrisk; po tretie o článok s názvom „Iran: New tactics for digital repression as protests continue“, uverejnený 17. novembra 2022 na webovej stránke združenia ARTICLE 19, a po štvrté o článok s názvom „Iran is using spyware to track citizens attending protests“, uverejnený 3. novembra 2022 online investigatívnym časopisom The Tech Monitor .

80

83

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prvá osoba, ktorá bola prezentovaná ako odborník, nie je „niekto, koho nikto nepozná a kto, zdá sa, nemá ani žiadnu zvláštnu legitimitu“. Zo spisu totiž vyplýva, že táto prvá osoba je výskumným pracovníkom v CitizenLab Canada, interdisciplinárnom laboratóriu so sídlom na univerzite v Toronte (Kanada), špecializovaným na „výskum, vývoj, strategickú politiku na vysokej úrovni a právnu angažovanosť na pomedzí informačných a komunikačných technológií, ľudských práv a svetovej bezpečnosti“, a že takto bola už prezentovaná v článku, ktorý 1. februára 2022 uverejnil renomovaný denník The Guardian .

84

Zo spisu tiež vyplýva, že druhá osoba, ktorá bola v článku v The Intercept prezentovaná ako odborník, sa predstavuje a bola mnohokrát predstavovaná medzinárodnou tlačovou agentúrou Reuters ako riaditeľ pre digitálne práva a bezpečnosť v skupine MIAAN, organizácii so sídlom v Texase (Spojené štáty), ktorá „obhajuje ľudské práva v Iráne“. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, samotná skutočnosť, že je „všeobecne známe, že je verejnou osobou, ktorá otvorene a bezvýhradne vystupuje proti iránskej vláde“, neznamená, že jeho vyhlásenia sú nevyhnutne irelevantné z dôvodu, že nie je neutrálny a nestranný.

85

V tejto súvislosti treba uviesť, že skúsenosti takejto osoby, ktorá sa špecializuje na ochranu ľudských práv, najmä digitálnych práv, a ktorú samotná žalobkyňa označuje za odporkyňu iránskeho režimu, sú relevantné pre poskytnutie užitočného stanoviska k spôsobu, akým by iránske orgány mohli používať systém, akým je systém opísaný v článku The Intercept , na porušenie týchto práv.

89

Z článku združenia ARTICLE 19 navyše vyplýva, že toto združenie niekoľko rokov monitorovalo rozsah kontroly internetu v Iráne a v správe nazvanej „Iran Tightening the Net 2020“ odhalilo, ako funguje internetová infraštruktúra v tejto krajine a ako ju riadia úrady. Konkrétne existuje centralizovaný systém umožňujúci prerušenie prístupu na internet počas demonštrácií, pri ktorých sa správa internetu považuje za záležitosť národnej bezpečnosti. Združenie ARTICLE 19 zistilo, že žalobkyňa pod dohľadom ministerstva komunikácií, ktoré je v skutočnosti kontrolované iránskymi spravodajskými službami, používa zariadenia na sledovanie a cenzúru na úrovni poskytovateľov prístupu na internet a v mene Najvyššej národnej bezpečnostnej rady nariaďuje prerušenia a iné narušenia prístupu na internet. V článku združenia ARTICLE 19 sa tiež uvádza, že iránske orgány používajú technológie, ktoré blokujú používanie nástrojov na obchádzanie cenzúry na internete, ako sú virtuálne privátne siete (VPN), a tiež používajú prerušenia alebo vážne narušenia mobilných internetových pripojení ako taktiky digitálnej represie. Uvádza sa v ňom napríklad, že od novembra 2019 sa čoraz častejšie využívajú prerušenia prístupu na mobilný internet. Takéto prerušenia sa využívali najmä počas regionálnych protestov od roku 2021 až po súčasnosť. V tejto súvislosti sa v článku uvádza, že mobilné internetové pripojenie bolo na viacerých miestach deaktivované väčšinu dní, ktoré nasledovali po demonštráciách v súvislosti so smrťou pani Amini. Tieto prerušenia sa dotkli najväčších poskytovateľov mobilného pripojenia na internet v celej krajine, čo v krajine, kde je mobilný internet hlavným zdrojom prístupu obyvateľov k internetu, malo nepriaznivý vplyv na prístup k internetu.

Z judikatúry, ktorá je pripomenutá v bode 62 vyššie, v tejto súvislosti vyplýva, že preskúmanie vykonávané súdom Únie vyžaduje overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie, ktorým sa prijímajú špecifické opatrenia voči určitému subjektu, a že takéto overenie sa neobmedzuje len na abstraktné posúdenie vierohodnosti uvádzaných dôvodov, ale týka sa otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené.

93

Posúdenie opodstatnenosti týchto dôvodov treba vykonať preskúmaním dôkazov a informácií nie izolovane, ale v kontexte, do ktorého patria. Rada totiž uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prislúcha, ak súdu Únie predložila súbor dostatočne konkrétnych, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov umožňujúcich preukázať existenciu dostatočného spojenia medzi subjektom, proti ktorému je namierené reštriktívne opatrenie, a režimom alebo vo všeobecnosti riešenými situáciami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2017, Badica a Kardiam/Rada, T‑619/15 , EU:T:2017:532 , bod 99 a citovanú judikatúru).

94

Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné overiť, či sa Rada pri prijímaní napadnutého aktu mohla oprávnene domnievať, že na žalobkyňu sa môžu vzťahovať reštriktívne opatrenia.

95

„Kontrola [odpočúvanie] telekomunikácií jednotlivcov je zakázaná s výnimkou prípadov, keď sa týka vnútornej alebo vonkajšej bezpečnosti krajiny alebo sa považuje za nevyhnutnú na vyšetrovanie trestných činov uvedených v článku 302 písm. a), b), c) a d) tohto poriadku. V takom prípade sa odpočúvanie vykonáva so súhlasom predsedu Najvyššieho súdu provincie a s určením dĺžky trvania a častosti odpočúvania. Odpočúvanie telefonických rozhovorov osôb a úradníkov uvedených v článku 307 tohto poriadku podlieha schváleniu predsedu Najvyššieho súdu a táto právomoc nemôže byť prenesená na iné osoby.“

98

Z týchto ustanovení vyplýva, že aj keď je odpočúvanie komunikácie v zásade zakázané, zostáva právne možné najmä „v prípadoch, keď sa týka vnútornej alebo vonkajšej bezpečnosťou krajiny alebo sa považuje za nevyhnutné pre [určité trestné činy]“ alebo keď „vec sa týka bezpečnosti krajiny“. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že situácie, v ktorých je možné v súlade so zákonom odpočúvať telekomunikačné hovory, sú vymedzené veľmi široko.

99

Okrem toho treba uviesť, že tvrdeniu žalobkyne odporuje aj užívateľská príručka k softvéru SIAM v angličtine, ktorej pravosť žalobkyňa nepopiera a v ktorej sa uvádza, že „v súlade s pravidlami a predpismi [žalobkyne] [jej] musia všetci telekomunikační operátori poskytnúť priamy prístup do svojho systému na účely vyhľadávania (sic) informácií o zákazníkoch a zmeny ich služieb prostredníctvom webovej služby“.

100

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v užívateľskej príručke k softvéru SIAM v angličtine sa uvádza „v súlade s pravidlami a predpismi [žalobkyne] [jej] musia všetci telekomunikační operátori poskytnúť priamy prístup do svojho systému na účely vyhľadávania (sic) informácií o zákazníkoch a zmeny ich služieb prostredníctvom webovej služby“.

104

Treba tiež uviesť, že podľa francúzskeho prekladu, ktorý poskytla Rada, sa v úvode užívateľskej príručky k softvéru SIAM vypracovanej v perzštine uvádza, že účelom tohto softvéru je „vytvoriť centralizovaný jediný a zjednotený systém na zadávanie požiadaviek rôznym serverom“ a „umožniť riadenie a kontrolu komunikácie a činností užívateľov“.

105

V časti „Zásady komunikácie“ tej istej príručky sa ďalej uvádza, že „vstupné parametre sú informácie zaslané softvérom SIAM týkajúce sa každej metódy (funkcie) požiadavky operátorovi, a [že] výstupné parametre sú údaje odpovede na požiadavku (a poradie, v ktorom sú klasifikované), [a že] operátori musia poslať späť do SIAM odpoveď každej požadovanej funkcie presne podľa poradia a zloženia opísaného v časti venovanej výstupným parametrom uvedenej funkcie“.

106

Pokiaľ ide o príkaz „LocationCustomerList“, žalobkyňa tvrdí, že neumožňuje presné sledovanie konkrétneho užívateľa mobilnej siete, pretože umožňuje identifikovať užívateľov mobilnej siete len v oblasti od 200 metrov do 2 kilometrov okolo antény GSM. Treba však konštatovať, že žalobkyňa pripúšťa, že tento príkaz umožňuje identifikovať všetkých užívateľov mobilnej siete nachádzajúcich sa v určitej zemepisnej oblasti, aj keď je táto oblasť približná. Jasne to vyplýva aj z opisu tohto príkazu v užívateľskej príručke softvéru SIAM v angličtine, v ktorej sa uvádza, že „táto funkcia, ktorá obdrží parameter miesta, by mala poskytnúť zoznam čísel, ktoré sa nachádzajú na tomto mieste“. Okrem toho treba uviesť, že z príručky v perzskom jazyku vyplýva, že príkaz „IdentitySearch“ vyžaduje, aby operátori odoslali výsledky vo forme „tabuľky“, v ktorej sa v prípade fyzických osôb uvádza telefónne číslo, meno, priezvisko, meno otca, rodné číslo, dátum narodenia, PSČ, štátna príslušnosť, číslo pasu, adresa alebo poštové adresy, typ platby (predplatné/následná platba), typ linky (SIM karta alebo iná), dátum pridelenia, IP adresa a zemepisná dĺžka a zemepisná šírka adresy.

110

Pokiaľ ide o príkaz „Force2GNumber“, žalobkyňa na rozdiel od tvrdenia Rady uvádza, že tento príkaz nezvyšuje riziko pirátstva v komunikáciách. Ako však správne konštatuje Rada, skutočnosť, že tento príkaz nezvyšuje riziko pirátstva, ak by sa aj ukázala ako pravdivá, nespochybňuje zistenie, že takýto príkaz, ktorého cieľom je prinútiť mobilný telefón používať sieť 2G namiesto novších sietí 3G a 4G, má za následok znemožnenie prehliadania a zdieľania videí z tohto telefónu.

Pokiaľ ide o príkazy „ApplySusp“ a „ApplySuspIP“, žalobkyňa tvrdí, že umožňujú vyradiť z prevádzky SIM karty, ktoré užívatelia vyhlásili za stratené alebo odcudzené alebo ktoré patria osobám, ktoré boli vyhlásené za mŕtve. Žalobkyňa zdôrazňuje, že toto oprávnenie je úplne štandardné a porovnateľné s oprávnením regulačných orgánov iných štátov, napríklad v Nemecku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zo správy s názvom „Irán: Informácie o vládnych možnostiach sledovania a vykonávanej kontrole, vrátane cenzúry médií a sledovania používania internetu“, uverejnenej 16. januára 2015 kanadskou Komisiou pre vysťahovalectvo a utečencov (príloha B.8), správy uverejnenej 16. novembra 2020 Amnesty International týkajúcej sa demonštrácií v Iráne v novembri 2019 a výpadkov internetu (príloha B.10), ako aj správy uverejnenej tlačovou agentúrou Human Rights Activists News Agency (HRANA) 8. decembra 2022, ktorá obsahuje štatistický prehľad, analýzu a zhrnutie prvých 82 dní demonštrácií a uvádza odhadovaný počet mŕtvych a zatknutých (príloha B.3), a správy o slobode internetu v Iráne za rok 2022, uverejnenej organizáciou Freedom House (príloha B.6), vyplýva, že situácia v Iráne je poznačená pravidelným spochybňovaním režimu civilným obyvateľstvom, systematicky potláčaným orgánmi tejto krajiny najmä za pomoci prostriedkov sledovania internetu. Za týchto okolností nemožno vylúčiť, ako poukazuje Rada, že príkazy pôvodne určené na „zákonné“ účely, akými sú „ApplySusp“ a „ApplySuspIP“, nebudú zneužité a použité iránskymi orgánmi na represívne účely.

115

Pokiaľ ide o systém „CID“, žalobkyňa tvrdí, že umožňuje vzájomné porovnanie čísla zariadenia, čísla mobilného telefónu a čísla SIM karty. Jedinou úlohou tohto systému je identifikovať a kontrolovať zákonnosť dovozu mobilných telefónov a elektronických zariadení, do ktorých možno vložiť SIM kartu, do Iránu a následne tieto informácie poskytnúť telekomunikačným operátorom. Popri deklarovanom legitímnom účele tohto systému treba opäť pripomenúť, že sa zistilo, že iránski mobilní operátori sú povinní poskytnúť žalobkyni prostredníctvom softvéru SIAM trvalý prístup k informáciám, ktoré majú o svojich užívateľoch, takže žalobkyňa má takto prístup k údajom zhromaždeným systémom „CID“.

116

Pokiaľ ide napokon o systém „LI“, žalobkyňa pripúšťa, že ide o bezpečnostný systém, ktorý umožňuje požiadať prevádzkovateľa siete, aby zhromažďoval a poskytoval orgánom činným v trestnom konaní zachytenú komunikáciu jednotlivcov alebo organizácií. Žalobkyňa zdôrazňuje, že tento systém podlieha prísnym obmedzeniam vyplývajúcim z príslušných ustanovení iránskeho práva. Ako však bolo uvedené v bode 98 vyššie, z ustanovení iránskeho práva, na ktoré sa odvoláva samotná žalobkyňa, vyplýva, že situácie, v ktorých je možné v súlade so zákonom odpočúvať telekomunikačné hovory, sú vymedzené veľmi široko.

117

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 95 až 115 vyššie treba konštatovať, že Rada predložila Všeobecnému súdu súbor dostatočne konkrétnych, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov umožňujúcich preukázať existenciu dostatočného spojenia medzi žalobkyňou a situáciou, ktorá je riešená v prejednávanej veci, a to represiou iránskych orgánov voči pokojným demonštrantom, novinárom, obhajcom ľudských práv, študentom a ďalším osobám, ktoré obhajujú svoje legitímne práva.

Žalobkyňa tvrdí, že reštriktívne opatrenia, ktorým podlieha z dôvodu jej zápisu do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011, sú v rozpore so zásadou proporcionality.

121

Po prvé žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že „medzinárodné sankcie“ uložené v minulosti Iránu viedli k zadržaniu nástrojov, ktoré sú preň obzvlášť užitočné, z ktorých jeden sa používa na zabránenie prekrývania iránskych frekvencií s frekvenciami susedných štátov, a druhý, Location Based System , na presné umiestnenie pripojených zariadení. Okrem toho sankcie, ktoré sú v súčasnosti uložené Iránu, bránia žalobkyni v tom, aby plnila svoju úlohu regulátora frekvencií a zabezpečila riadne fungovanie národnej telekomunikačnej siete.

122

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že „sankcie“ jej bránia v tom, aby bola súčasťou Global System for Mobile Communications Association (GSMA), a preto nemôže využívať register GSMA na zabránenie opravám falšovaných a nelegálnych prístrojov. Vyplýva z toho viacero nepriaznivých dôsledkov vrátane nemožnosti Iránu účinne bojovať proti podvodom, vytvorenia paralelného trhu s odcudzenými telefónmi a nemožnosti vrátiť odcudzené telefóny ich majiteľom.

123

V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa neuviedla žiadne tvrdenie na preukázanie, že reštriktívne opatrenia stanovené nariadením č. 359/2011, ktorým podlieha v dôsledku prijatia napadnutého nariadenia, nesledujú legitímny cieľ alebo nie sú nevyhnutné alebo primerané na dosiahnutie tohto cieľa. V podstate iba tvrdí, že medzinárodné sankcie, ktorým bol Irán v minulosti vystavený, mali nepriaznivé dôsledky na jej schopnosť plniť si svoje úlohy, bez toho, aby preukázala akékoľvek nevyhnutné spojenie s opatreniami stanovenými nariadením č. 359/2011.

127

V každom prípade treba uviesť, že jedným z cieľov sledovaných nariadením č. 359/2011, ako v podstate vyplýva z jeho odôvodnení 1 a 2, je vyvíjať nátlak prostredníctvom zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov na určité osoby a subjekty, ktoré sú zodpovedné za nariadenie alebo vykonávanie závažných porušení ľudských práv v Iráne v rámci represie proti pokojným demonštrantom, novinárom, obhajcom ľudských práv, študentom a iným osobám, ktoré vystupujú na obhajobu svojich legitímnych práv vrátane slobody prejavu.

128

Je potrebné skonštatovať, že takýto cieľ zodpovedá legitímnemu cieľu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZPB), a to upevňovať a podporovať demokraciu, právny štát, ľudské práva a zásady medzinárodného práva, ako je uvedené v článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ.

129

132

Žalobkyňa tvrdí, že aj keď právomoc Rady prijať napadnuté nariadenie nie je spochybnená, toto nariadenie je postihnuté prekročením právomoci Rady v rozsahu, v akom sa jej týka. Podľa žalobkyne uvedené prekročenie právomoci vyplýva zo skutočnosti, že skutočným dôvodom, ktorý viedol Radu k zápisu jej mena do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011, bolo zasiahnuť iránsky štát.

133

Rada teda neuložila žalobkyni sankcie z dôvodu jej činnosti, ako sa nepravdivo uvádza v napadnutom nariadení, ale výlučne z dôvodu jej vládnej povahy, ktorá vyplýva z jej pridruženia k ministerstvu komunikácií, rovnako, ako je to v každej inej krajine. Tým, že Rada podriadila žalobkyňu reštriktívnym opatreniam stanoveným v nariadení č. 359/2011, sa snaží sankcionovať toto pridruženie a paralyzovať tak právomoc iránsky orgánov.

134

Podľa žalobkyne v súlade s judikatúrou síce právne postavenie osoby, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo jej právne či ekonomické spojenie s vládou určitej krajiny môže predstavovať indíciu, ktorá v očiach Rady môže vyvolať podozrenie, sama osebe však nemôže odôvodniť prijatie takýchto opatrení.

138

Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukáže, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci (pozri rozsudok z 31. januára 2019, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada, C‑225/17 P , EU:C:2019:82 , bod 115 a citovanú judikatúru).

139

V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že Rada zapísala jej meno do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011 výlučne z dôvodu jej vládnej povahy, ktorá vyplýva z jej pridruženia k ministerstvu komunikácií, a nie z dôvodu jej vlastnej činnosti.

140

Z preskúmania druhého žalobného dôvodu (pozri body 25 až 34 vyššie) však vyplýva, že zápis jej mena do prílohy I k nariadeniu č. 359/2011 napadnutým nariadením nie je odôvodnený výlučne jej pridružením k ministerstvu komunikácií, ale predovšetkým tým, že vykonávala požiadavky iránskej vlády na filtrovanie internetového obsahu pomocou špionážneho softvéru SIAM, a najmä tým, že využívala kontrolu nad prístupom na internet a mobilnými telefónmi na sledovanie demonštrantov a na vytvorenie podrobného opisu aktivít disidentov a demonštrantov, ktorý orgány použili podľa vlastného uváženia počas demonštrácií v roku 2022 po smrti pani Amini.

O trovách

144

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade, v súlade s jej návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto:

Öberg

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. októbra 2024.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.