T-534/23

žalobcovia,

proti

Rade Európskej únie , v zastúpení: R. Boucquey, A. Maceroni a L. Vétillard, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia , v zastúpení: C. Hermes, G. Gattinara, B. De Meester a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobcovia, Föreningen Svenskt Landskapsskydd a ďalšie právnické osoby, ktorých názvy sú uvedené v prílohe, domáhajú zrušenia rozhodnutia Rady Európskej únie z 13. júna 2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bola ako neprípustná, a subsidiárne ako nedôvodná zamietnutá žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia Rady (EÚ) 2022/2577 z 22. decembra 2022, ktorým sa stanovuje rámec na urýchlenie zavádzania energie z obnoviteľných zdrojov ( Ú. v. EÚ L 335, 2022, s. 36 ), ktorú podali 22. februára 2023 na základe článku 10 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Únie ( Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13 ), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/1767 zo 6. októbra 2021 ( Ú. v. EÚ L 356, 2021, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie o Aarhuskom dohovore“).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Ako vyplýva z odôvodnení 3, 4 a 6 nariadenia 2022/2577, s cieľom urýchliť v krátkodobom horizonte tempo zavádzania energie z obnoviteľných zdrojov v Únii sa Rada domnievala, že je potrebné urýchliť niektoré postupy udeľovania povolení pre konkrétne technológie v oblasti energie z obnoviteľných zdrojov, a to najmä oslobodením od určitých povinností posudzovania stanovených v právnych predpisoch Únie v oblasti životného prostredia.

6

Žalobcovia 22. februára 2023 zaslali Rade žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia 2022/2577 podľa článku 10 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore.

7

Napadnutým rozhodnutím, ktoré bolo žalobcom oznámené 13. júna 2023, Rada zamietla žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia 2022/2577 ako neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú.

8

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

10

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–

uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

12

Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú päť žalobných dôvodov. Svojím prvým žalobným dôvodom tvrdia, že Rada sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietla žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia 2022/2577 ako neprípustnú. Svojím druhým žalobným dôvodom tvrdia, že Rada sa v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia z hľadiska článku 10 ods. 2 nariadenia o Aarhuskom dohovore, keď zamietla ich žiadosť o vnútorné preskúmanie z dôvodu, že nariadenie 2022/2577 nemá povahu správneho aktu v zmysle uvedeného nariadenia. Svojím tretím žalobným dôvodom vznášajú námietku nezákonnosti nariadenia 2022/2577. Svojím štvrtým žalobným dôvodom žalobcovia v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie. Svojím piatym žalobným dôvodom poukazujú na porušenie povinnosti odôvodnenia.

13

16

V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že argumentácia Rady uvedená v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorej nariadenie 2022/2577 nepredstavuje ani „legislatívny akt“ v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ani „správny akt“ v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore, je rozporuplná. Podľa nich sa obe kategórie aktov navzájom vylučujú. Okrem toho uvádzajú, že Rada v uvedenom rozhodnutí konkrétne nevymedzuje druh aktu, ktorému by nariadenie 2022/2577 mohlo zodpovedať v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Aarhuského dohovoru a nariadenia o Aarhuskom dohovore, čím porušuje zásadu právnej istoty.

17

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje tvrdenia žalobcov.

18

20

Okrem toho článok 10 ods. 2 nariadenia o Aarhuskom dohovore tiež stanovuje, že písomná odpoveď inštitúcie alebo orgánu Únie, ktorým bola predložená žiadosť o vnútorné preskúmanie niektorého z ich aktov, má byť odôvodnená. Toto odôvodnenie musí žiadateľovi umožniť pochopiť dôvody, na ktorých je založené rozhodnutie príslušnej inštitúcie alebo orgánu (rozsudok z 27. januára 2021, ClientEarth/EIB, T‑9/19 , EU:T:2021:42 , bod 87 ).

21

V prejednávanej veci, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, Rada zamietla žiadosť o vnútorné preskúmanie ako neprípustnú z dôvodu, že nariadenie 2022/2577 nepredstavuje akt, ktorý by mohol byť predmetom vnútorného preskúmania, teda „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia o Aarhuskom dohovore. V tejto súvislosti Rada uvádza, že hoci nariadenie 2022/2577 nie je legislatívnym aktom v zmysle Zmlúv, nepredstavuje „správny akt“ v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore. Rada zdôrazňuje, že nariadenie 2022/2577 je vzhľadom na svoj obsah a účinky neoddeliteľne spojené s legislatívnymi aktmi, pričom tieto akty sú vylúčené z pôsobnosti nariadenia o Aarhuskom dohovore. Rada okrem toho konštatuje, že nariadenie 2022/2577 obsahuje opatrenia, ktoré sa môžu odchyľovať od iných aktov vrátane iných legislatívnych aktov.

22

V tejto súvislosti sú dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí dostatočné na to, aby žalobcom umožnili oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Rada zamietla žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia 2022/2577 ako neprípustnú, a na to, aby mohli spochybniť dôvodnosť týchto dôvodov. Okrem toho tie isté dôvody sú dostatočné na to, aby Všeobecný súd mohol vykonať súdne preskúmanie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda nie je ani rozporuplné, ani nezrozumiteľné a jasne a jednoznačne z neho vyplývajú úvahy jeho autora.

Žalobcovia v podstate tvrdia, že Rada sa v napadnutom rozhodnutí ohľadne článku 2 bodu 2 Aarhuského dohovoru, ako aj článku 2 ods. 1 písm. c) a g) a článku 10 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietla ich žiadosť o vnútorné preskúmanie z dôvodu, že nariadenie 2022/2577 nemá povahu „správneho aktu“ v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore.

26

V tejto súvislosti žalobcovia zdôrazňujú skutočnosť, že nariadenia o Aarhuskom dohovore sa uplatňuje na inštitúcie a orgány Únie, ktoré sú v jeho článku 2 ods. 1 písm. c) vymedzené ako „verejná inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra… s výnimkou prípadov, keď vykonáva súdnu alebo zákonodarnú moc“. Okrem toho článok 2 bod 2 Aarhuského dohovoru vymedzuje pojem „orgán verejnej moci“ extenzívne, keď spresňuje, že toto vymedzenie nezahŕňa „orgány alebo inštitúcie, ak vykonávajú... zákonodarnú moc“.

27

Žalobcovia ďalej uvádzajú, že „správny akt“, ktorý môže byť predmetom žiadosti o preskúmanie podľa článku 10 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore, je vymedzený v článku 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia ako „nelegislatívny akt prijatý inštitúciou alebo orgánom Únie…“.

28

Všeobecný súd musí posúdiť, či Rada neprávom zamietla žiadosť o vnútorné preskúmanie nariadenia 2022/2577 ako neprípustnú z dôvodu, že táto žiadosť sa netýkala aktu, ktorý by mohol byť predmetom takéhoto preskúmania podľa článku 10 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore, teda „správneho aktu“, ako je vymedzený v článku 2 ods. 1 písm. g) toho istého nariadenia.

32

Na posúdenie dôvodnosti prvého žalobného dôvodu je teda potrebné vyložiť pojem „správny akt“ v zmysle a na účely uplatnenia nariadenia o Aarhuskom dohovore.

33

V súlade s ustálenou judikatúrou výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou. Takisto genéza ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad (pozri rozsudok z 29. júla 2024, Asociația Crescătorilor de Vaci Bălțată Românească Tip Simmental, C‑286/23 , EU:C:2024:655 , bod 38 a citovanú judikatúru).

34

V tejto súvislosti článok 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje „na inštitúcie a orgány Únie“. Článok 2 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia stanovuje vymedzenie pojmu „inštitúcie a orgány Únie“, ktoré vylučuje inštitúcie alebo orgány Únie, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc. Zo znenia článku 1 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. c) nariadenia o Aarhuskom dohovore teda vyplýva, že toto nariadenie sa neuplatňuje na inštitúcie a orgány Únie, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc.

38

Okrem toho článok 10 nariadenia o Aarhuskom dohovore stanovuje pravidlá týkajúce sa žiadosti o vnútorné preskúmanie správnych aktov.

39

Treba však uviesť, že pojem „nelegislatívny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia o Aarhuskom dohovore a pojem „akty prijaté inštitúciami alebo orgánmi Únie, keď vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc“, ktorý je uvedený v článku 2 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, sú vzájomne závislé. Pôsobnosť článku 10 tohto nariadenia totiž nemôže ísť nad rámec pôsobnosti samotného nariadenia, ako je vymedzená najmä v jeho článku 1 a článku 2 ods. 1 písm. c) a g).

40

Po tretie treba tiež uviesť, že pokiaľ ide o článok 2 ods. 1 písm. f) nariadenia o Aarhuskom dohovore, ktorý vymedzuje pojem „právo životného prostredia“, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že uvedený článok odkazuje v určitých jazykových verziách na „právnu úpravu“ alebo „právne predpisy“, nemôže znamenať, že pojem „právo životného prostredia“ sa na účely uplatňovania tohto nariadenia obmedzuje na legislatívne akty v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, EIB a Komisia/ClientEarth, C‑212/21 P a C‑223/21 P , EU:C:2023:546 , bod 85 ).

44

Z judikatúry uvedenej v bode 43 vyššie tak vyplýva, že Súdny dvor nevykladal výraz „právne predpisy“, ktorý je uvedený v článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia o Aarhuskom dohovore, v presnom a formalistickom zmysle, ktorý vyplýva z článku 289 ZFEÚ.

45

Za týchto podmienok, hoci je pravda, že legislatívny akt v zmysle článku 289 ZFEÚ nie je správnym aktom v zmysle a na účely uplatňovania nariadenia o Aarhuskom dohovore, z kontextuálneho výkladu uvedeného v bodoch 36 až 44 vyššie nevyplýva, že pojem „zákonodarná moc“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia sa úplne zhoduje s kategóriou legislatívnych aktov vymedzených v článku 289 ZFEÚ.

46

Aj keď sa na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemožno odvolávať na účely posúdenia zákonnosti článku 10 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore, takéto konštatovanie nebráni tomu, aby sa ustanovenia tohto nariadenia v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 46 vyššie vykladali v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na Aarhuský dohovor (pozri rozsudok zo 6. júla 2023, EIB a Komisia/ClientEarth, C‑212/21 P a C‑223/21 P , EU:C:2023:546 , bod 68 a citovanú judikatúru).

50

Takýto výklad totiž predstavuje základný prostriedok na to, aby sa v súlade s vôľou normotvorcu Únie vyjadrenou v odôvodnení 3 nariadenia o Aarhuskom dohovore zabezpečilo, že ustanovenia práva Únie zostanú v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru (rozsudok zo 6. júla 2023, EIB a Komisia/ClientEarth, C‑212/21 P a C‑223/21 P , EU:C:2023:546 , bod 69 ).

51

V tejto súvislosti z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka prístupu k spravodlivosti, vyplýva, že každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

52

Z toho vyplýva, že autori Aarhuského dohovoru výslovne vylúčili z pôsobnosti článku 9 ods. 3 tohto dohovoru vzhľadom na poslednú vetu jeho článku 2 bodu 2 akty orgánov alebo inštitúcií, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc bez toho, aby bližšie vymedzili, čo treba rozumieť pod výrazom „zákonodarná moc“, a najmä tým, že neponechali na zmluvné strany tohto dohovoru, aby tento pojem vymedzili odkazom na svoje vnútroštátne právo.

56

V tejto súvislosti treba uviesť, že doslovný výklad článku 2 bodu 2 Aarhuského dohovoru neumožňuje domnievať sa, že vymedzenie pojmu „zákonodarná moc“ patrí do voľnej úvahy priznanej zmluvným stranám. Pri výklade pojmu „zákonodarstvo“ v zmysle nástroja medzinárodného práva verejného musí byť totiž zachovaná jeho autonómna povaha vo vzťahu k vnútroštátnemu právu zmluvných strán. Výklad článku 2 bodu 2 uvedeného dohovoru sa teda nemôže zakladať len na právnom systéme jednej zo zmluvných strán tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen v spojených veciach Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe, C‑404/12 P a C‑405/12 P , EU:C:2014:309 , bod 30 ).

57

Tento výklad potvrdzujú oznámenia Výboru pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru zriadeného s cieľom overiť, či zmluvné strany uvedeného dohovoru dodržiavajú povinnosti, ktoré z neho vyplývajú. Hoci totiž tieto oznámenia nemajú normatívnu hodnotu, patria medzi prvky, ktoré môžu napomôcť pri výklade tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. marca 2024, Roheline Kogukond a i., C‑234/22 , EU:C:2024:211 , bod 39 ).

61

Tieto úvahy teda vedú k prijatiu funkčného prístupu k pojmu „zákonodarná moc“. V tejto súvislosti treba uviesť, že funkčný prístup sa nespája len s povahou dotknutého orgánu, teda či táto inštitúcia alebo tento orgán tradične vykonáva zákonodarnú moc, ale aj s funkciami, ktoré daná inštitúcia alebo orgán skutočne vykonáva. Hoci teda organické kritérium predstavuje indíciu na charakterizovanie legislatívneho aktu v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore, samo osebe nie je rozhodujúce. Treba totiž zohľadniť aj kritérium týkajúce sa samotnej podstaty aktu prijatého uvedenou inštitúciou alebo uvedeným orgánom. Tento prístup je odôvodnený o to viac, že legislatívny proces sa môže v závislosti od zmluvných strán Aarhuského dohovoru značne líšiť.

62

Z toho vyplýva, že čisto formálny prístup, vlastný právnemu systému niektorej zo zmluvných strán Aarhuského dohovoru a založený na čisto procesnom kritériu, nemožno uplatniť na účely určenia, či bol akt prijatý pri výkone zákonodarnej moci. Pojem „zákonodarná moc“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. c) nariadenia o Aarhuskom dohovore teda nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje len na akty, ktoré boli prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom podľa článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

63

Z bodov 34 až 62 vyššie vyplýva, že pojem „správny akt“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia o Aarhuskom dohovore označuje akýkoľvek akt, ktorý inštitúcia Únie neprijala v rámci výkonu zákonodarnej moci, a nie, ako tvrdia žalobcovia, len legislatívne akty, ktoré neboli prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom podľa článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

O povahe právomocí vykonávaných Radou pri prijímaní nariadenia 2022/2577

– O právnom základe nariadenia 2022/2577

67

Treba poznamenať, že nariadenie 2022/2577 bolo prijaté na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ, ktorý patrí do kapitoly 1 s názvom „Hospodárska politika“ hlavy VIII tretej časti Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

68

Z článku 122 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že „bez toho, aby boli dotknuté iné postupy ustanovené v zmluvách, môže Rada na návrh Komisie v duchu solidarity medzi členskými štátmi rozhodnúť o vhodných opatreniach z hľadiska hospodárskej situácie, a to predovšetkým, ak sa vyskytnú vážne ťažkosti v dodávke určitých produktov najmä v oblasti energetiky“.

72

Ďalej z toho vyplýva, že pokiaľ bola Rada pri výkone právomocí, ktoré boli stanovené v článku 103 ods. 2 Zmluvy o EHS a ktoré sú v súčasnosti vymedzené v článku 122 ods. 1 ZFEÚ, v neustále sa vyvíjajúcej a takmer nepredvídateľnej situácii nútená prijať opatrenia s okamžitým účinkom, táto inštitúcia mohla vykonať celkové posúdenie výhod a nevýhod systému, ktorý sa mal zaviesť. Okrem toho Rada mala povinnosť zabezpečovať neustále vyvažovanie, ktoré si môžu vyžadovať prípadné rozpory medzi rôznymi cieľmi hospodárskej politiky posudzovanými samostatne, a prípadne priznať určitému z nich dočasnú prednosť, ktorú si vyžadujú hospodárske skutočnosti alebo okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 1973, Balkan‑Import‑Export, 5/73 , EU:C:1973:109 , body 21 a 24 ).

73

Z článku 122 ods. 1 ZFEÚ, ktorého ustanovenia sú v podstate rovnocenné s ustanoveniami bývalého článku 103 ods. 2 Zmluvy o EHS, tak vyplýva, že Rada má pri ich vykonávaní širokú mieru voľnej úvahy, ktorá charakterizuje výkon legislatívnej funkcie, pokiaľ ide o prijímanie opatrení určených na riešenie vážnych hospodárskych ťažkostí, ktoré si vyžadujú politické rozhodnutia patriace do vlastnej zodpovednosti normotvorcu Únie, keďže zahŕňajú zváženie protichodných záujmov na základe viacerých posúdení. Táto široká miera voľnej úvahy je odôvodnená okolnosťou, že táto inštitúcia má pri výkone tejto funkcie vykonať komplexné posúdenia.

74

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prijatie podstatných pravidiel v určitej oblasti je vyhradené právomoci normotvorcu Únie. Z toho vyplýva, že ustanovenia, ktoré stanovujú podstatné prvky základnej právnej úpravy, ktorých prijatie si vyžaduje uskutočniť politické rozhodnutia patriace do vlastnej zodpovednosti tohto normotvorcu, nemôžu byť prijaté vo vykonávacích aktoch (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. februára 2023, Fenix International, C‑695/20 , EU:C:2023:127 , bod 41 a citovanú judikatúru).

78

Okrem toho, pokiaľ ide o zverenie vykonávacej právomoci, článok 291 ods. 2 ZFEÚ uvádza, že právne záväzné akty Únie zverujú v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch takúto právomoc Rade, ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie týchto aktov. V rámci výkonu zverenej vykonávacej právomoci sa od dotknutej inštitúcie vyžaduje spresnenie obsahu legislatívneho aktu, aby sa zabezpečilo jeho vykonávanie za jednotných podmienok vo všetkých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Parlament a Rada, C‑88/14 , EU:C:2015:499 , bod 30 a citovanú judikatúru).

79

Napokon treba uviesť, že pôsobnosť aktov prijatých na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ sa odlišuje od pôsobnosti vykonávacích aktov a delegovaných aktov prijatých na základe článkov 290 a 291 ZFEÚ.

80

Právomoci zverené Rade na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ totiž na rozdiel od delegovaných a vykonávacích právomocí nezávisia od predchádzajúceho splnomocnenia základným legislatívnym aktom. Okrem toho akty prijaté na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ nie sú na rozdiel od delegovaných aktov a vykonávacích aktov, ktorých zákonnosť závisí od toho, čo stanovil normotvorca, neoddeliteľne spojené s aktmi prijatými podľa článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ. Navyše, hoci delegované akty môžu tiež meniť prvky legislatívneho aktu v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ, treba uviesť, že môžu meniť len „nepodstatné“ prvky aktu prijatého podľa článku 289 ZFEÚ.

Ako vyplýva z odôvodnenia 3 nariadenia 2022/2577, v tejto súvislosti a s cieľom riešiť vystavenie európskych spotrebiteľov a podnikov vysokým a nestálym cenám, ktoré spôsobujú hospodárske a sociálne ťažkosti, sa Rada domnievala, že by sa mali prijať okamžité a dočasné opatrenia na urýchlenie zavádzania energie z obnoviteľných zdrojov.

84

Z tohto hľadiska nariadenie 2022/2577 obsahuje zjednodušujúce opatrenia na podporu výroby energie z obnoviteľných zdrojov spočívajúce v zavedení výnimiek z určitých povinností posudzovania stanovených v právnych predpisoch Únie v oblasti životného prostredia, najmä v zefektívnení postupov uplatniteľných na špecifické postupy udeľovania povolení.

85

Ako totiž vyplýva z jeho článku 3 ods. 1, nariadenie 2022/2577 stanovuje všeobecnú výnimku z postupov udeľovania povolení stanovených v ustanoveniach sekundárneho práva Únie tým, že vytvára domnienku prevažujúceho verejného záujmu na činnosti výroby energie z obnoviteľných zdrojov.

86

A napokon na účely posúdenia vplyvu nariadenia 2022/2577 obsahuje jeho článok 9 ustanovenie o preskúmaní tohto nariadenia, ktoré Komisii umožňuje navrhnúť predĺženie platnosti tohto nariadenia, pričom takéto ustanovenie je porovnateľné s obvyklými ustanoveniami o preskúmaní stanovenými v aktoch prijatých jedným z legislatívnych postupov stanovených v článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

90

Nariadenie 2022/2577 tak predstavuje akt osobitnej povahy, keďže po prvýkrát stanovuje uznanie prednostnej povahy výroby energie z obnoviteľných zdrojov tým, že zavádza domnienku prevažujúceho verejného záujmu na činnostiach výroby energie z obnoviteľných zdrojov, čím sa odchyľuje od všeobecných postupov udeľovania povolení stanovených sekundárnym právom, ktoré obsahujú povinnosti environmentálneho posudzovania.

Záver

91

Z vyššie uvedeného po prvé vyplýva, že pri prijímaní opatrení uvedených v nariadení 2022/2577 Rada využila širokú mieru voľnej úvahy, ktorá jej bola zverená na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ a ktorá je charakteristická pre výkon zákonodarnej moci v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore. Rada, ktorá bola v neustále sa vyvíjajúcej a nepredvídateľnej situácii nútená prijať opatrenia s okamžitým účinkom, totiž vykonala celkové posúdenie výhod a nevýhod systému, ktorý sa mal zaviesť, a zabezpečila zosúladenie, ktoré si vyžadovali prípadné rozpory medzi rôznymi cieľmi hospodárskej politiky posudzovanými samostatne, pričom určitému z nich priznala dočasnú prednosť, ktorú si vyžadovali hospodárske okolnosti.

95

Po piate skutočnosť, že nariadenie 2022/2577 bolo prijaté na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ Radou, a nie Komisiou, je ďalšou skutočnosťou, ktorá môže preukázať, že toto nariadenie nie je vykonávacím aktom, ale aktom prijatým Radou ako normotvorcom.

96

Z vyššie uvedeného vyplýva, že existuje niekoľko skutočností umožňujúcich preukázať, že právomoci, ktoré Rada vykonávala pri prijímaní nariadenia č. 2022/2577 na základe článku 122 ods. 1 ZFEÚ, patria na účely uplatnenia článku 2 ods. 1 písm. c) nariadenia o Aarhuskom dohovore do oblasti zákonodarnej činnosti.

97

Nariadenie 2022/2577 preto nepredstavuje správny akt v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia o Aarhuskom dohovore.

Žalobcovia tvrdia, že aj keby nariadenie 2022/2577 nepredstavovalo správny akt v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore, takáto hypotéza by bola v rozpore s článkom 289 ZFEÚ. V tejto súvislosti v podstate tvrdia, že pojem „legislatívny akt“ v zmysle uvedeného nariadenia je formálnym pojmom vymedzeným postupom prijímania dotknutého aktu. Je teda nesporné, že nariadenie 2022/2577 nepredstavuje legislatívny akt v zmysle nariadenia o Aarhuskom dohovore, keďže tento akt nebol prijatý podľa jedného z legislatívnych postupov uvedených v článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

101

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje tvrdenia žalobcov.

102

Túto časť treba zamietnuť ako neúčinnú. Je totiž nesporné, že nariadenie 2022/2577 nebolo prijaté podľa jedného z legislatívnych postupov stanovených v článku 289 ods. 1 a 2 ZFEÚ. Ako však vyplýva z preskúmania druhej a tretej časti prvého žalobného dôvodu, pojem „správny akt“ uvedený v nariadení o Aarhuskom dohovore nemožno vymedziť postupom prijímania dotknutého aktu.

103

V dôsledku toho treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

O trovách

107

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.

108

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, svoje vlastné trovy konania. Komisia preto znáša svoje vlastné trovy konania.

Föreningen Svenskt Landskapsskydd a ďalší žalobcovia, ktorých názvy sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania vynaložené Radou Európskej únie.

3.

Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Truchot

Kanninen

Sampol Pucurull