T-551/23

žalobkyňa,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB) , v zastúpení: E. Yoo, J. Poscia, K. Drēviņa a M. Puidokas, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora),

v zložení: predsedníčka komory O. Porchia (spravodajkyňa), sudcovia M. Jaeger a P. Nihoul,

Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Baltic International Bank SE, domáha zrušenia rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) z 3. júla 2023 o odňatí povolenia úverovej inštitúcii podliehajúcej prudenciálnemu dohľadu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo voči nej prijaté.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Žalobkyňa je menej významnou úverovou inštitúciou so sídlom v Lotyšsku, ktorá podlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančný a kapitálový trh, Lotyšsko) (ďalej len „KFKT“), ktorá bola začlenená do Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska).

3

Keďže KFKT sa domnievala, že žalobkyňa sa od roku 2012 dopúšťala porušenia svojich bankových povinností, prijala voči nej viacero rozhodnutí.

7

ECB prijala 10. marca 2023 rozhodnutie ECB‑SSM‑2023‑LV‑1 WHD‑2022-0014 o odňatí povolenia úverovej inštitúcii podliehajúcej prudenciálnemu dohľadu (ďalej len „pôvodné rozhodnutie“), ktorým odňala povolenie udelené žalobkyni ako úverovej inštitúcii.

8

Pôvodné rozhodnutie je založené na troch dôvodoch:

–

prvý dôvod vychádza z toho, že žalobkyňa sa počas dlhšieho obdobia dopustila a ku dňu vydania pôvodného rozhodnutia stále dopúšťala závažných porušení podstatných ustanovení Noziedzīgi iegūtu līdzekļu legalizācijas un terorisma un proliferācijas finansēšanas novēršanas likums (zákon o boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu a šíreniu zbraní) z 13. júna 2019 ( Latvijas Vēstnesis , 2008, č. 116), ktoré individuálne a spoločne zakladajú dôvody odňatia povolenia,

10

Žalobkyňa 6. apríla 2023 predložila Administratívnemu revíznemu výboru ECB žiadosť o preskúmanie pôvodného rozhodnutia.

11

Rada guvernérov ECB 3. júla 2023 nahradila pôvodné rozhodnutie napadnutým rozhodnutím s rovnakým obsahom, ktoré nadobudlo účinnosť dňom nasledujúcim po dni oznámenia pôvodného rozhodnutia.

Návrhy účastníkov konania

12

ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

V odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré adresoval Všeobecný súd, žalobkyňa 23. októbra 2024 predložila dodatočné dokumenty, vrátane listu svojho správcu, aby odôvodnila splnomocnenie svojich advokátov. Poukázala taktiež na rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i. ( C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 ), na účely tvrdenia, že splnomocnenia jej advokátov nemôžu byť neplatné, ako rozhodol Súdny dvor v uvedenom rozsudku. Tvrdí, že jej bývalá správna rada bola k 23. marcu 2023 oprávnená uzavrieť dohodu o zastúpení s jej advokátmi. Dodáva, že hoci jej likvidátor následne odvolal všetky splnomocnenia vydané uvedenou správnou radou, toto odvolanie nemožno zohľadniť, pokiaľ ide o splnomocnenia udelené jej advokátom v prejednávanej veci, pretože existuje riziko, že likvidátor nenapadne akt prijatý KFKT alebo s jej podporou, ktorý viedol k začatiu konania o likvidácii voči nej, čo by bolo v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany. Správanie likvidátora by mohlo porušiť právo žalobkyne ako právnickej osoby podľa súkromného práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa predložila rovnaký list od svojho správcu ako formálny dokument na odôvodnenie splnomocnení svojich advokátov.

16

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto Štatútu, na to, aby mohli pred súdmi Európskej únie konať také právnické osoby, ako je žalobkyňa, musia byť zastúpené advokátom oprávneným vystupovať pred súdom členského štátu, alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2024, Pilatus Bank/ECB, C‑256/22 P , EU:C:2024:125 , bod 35 ).

20

Správca žalobkyne vo svojom liste z 10. októbra 2024, ktorý žalobkyňa predložila 23. októbra 2024 v odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania, ako aj na základe splnomocnenia pre advokátov žalobkyne, tvrdí, že odvolania splnomocnení, o ktorých rozhodol likvidátor a ktoré boli uverejnené 11. apríla 2023 a 29. januára 2024, nemali vplyv na platnosť splnomocnení, ktoré bývalá správna rada udelila advokátom žalobkyne v prejednávanej veci. Dodáva, že advokáti žalobkyne sú oprávnení ju zastupovať na základe uvedených splnomocnení.

21

V tejto súvislosti stačí uviesť, že hoci KFKT nie je ani autorom napadnutého rozhodnutia, ani žalovanou pred Všeobecným súdom, pričom tieto vlastnosti má ECB, nič to nemení na tom, že KFKT sa zúčastňovala na prijatí napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo prijaté na jej návrh. Vzhľadom na úlohu likvidácie, ktorá mu je zverená pri uplatnení lotyšského práva, sa likvidátor nachádza v situácii konfliktu záujmov z dôvodu skutočnosti, že spochybnenie pred Všeobecným súdom odňatia povolenia právnickej osobe, ktorú zastupuje, by ho mohlo viesť k tomu, že by v rozpore s touto úlohou zbavil konanie o likvidácii tejto osoby akéhokoľvek právneho základu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , bod 74 ).

22

V dôsledku toho nemožno zohľadniť, pokiaľ ide o zastupovanie advokátov žalobkyne v prejednávanej veci, odvolanie ich splnomocnení, o ktorom rozhodol likvidátor, keďže by to bolo v rozpore s právom žalobkyne na účinný prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P , EU:C:2019:923 , bod 78 ).

26

Žaloba je teda prípustná.

O prípustnosti dokumentov predložených 2. decembra 2024 žalobkyňou

27

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. decembra 2024 žalobkyňa predložila nové návrhy dôkazov s dátumom 21. júla 2023, ako aj z 5. a 6. septembra 2023, teda v prípade prvého z nich pred podaním žaloby a v prípade ostatných pred podaním repliky. ECB na pojednávaní vyjadrila pochybnosti o prípustnosti týchto dokumentov.

28

31

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení ECB, keďže ECB nezohľadnila skutočnosť, že KFKT nedodržala svoju povinnosť prijať na vnútroštátnej úrovni právnu úpravu stanovujúcu kritériá závažného porušenia regulačných aktov v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu a šíreniu zbraní (ďalej len „AML/CFT“). Druhý žalobný dôvod je v podstate založený na tom, že ECB porušila povinnosť vykonať svoje vlastné preskúmanie a neobmedziť sa na zopakovanie posúdenia, ktoré vykonala KFKT. Tretí žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o druhý a tretí dôvod odňatia povolenia, ako aj na pochybeniach, ktorých sa dopustila ECB v súvislosti s tými istými dôvodmi. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré zahŕňa právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu.

32

Všeobecný súd preskúma spoločne prvý a druhý žalobný dôvod a potom postupne tretí a štvrtý žalobný dôvod.

O prvom a druhom žalobnom dôvode

33

Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na posúdení KFKT uvedenom v návrhu rozhodnutia, ako aj na dokumentoch predložených týmto orgánom, čo v súlade s článkom 83 ods. 2 nariadenia o rámci JMD nie je dostatočné.

37

Žalobkyňa pripomína ustanovenia článku 4 ods. 3 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63 , ďalej len „základné nariadenie o JMD“), článku 83 ods. 2 nariadenia o rámci JMD, článku 18 písm. f) a článku 67 ods. 1 písm. o) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 ), ako aj ustanovenia § 27 ods. 1 bodu 8 a § 196 ods. 3 a 4 zákona o úverových inštitúciách.

38

Vzhľadom na uvedené ustanovenia mala ECB uplatniť zákon o úverových inštitúciách a konštatovať, že vnútroštátne regulačné akty stanovujúce kritériá závažného porušenia v oblasti AML/CFT neboli prijaté.

39

Okrem toho ECB vychádzala z nesprávneho právneho základu. Žalobkyňa uvádza, že normotvorca uznal neexistenciu kritérií za významný nedostatok, keďže v bode 84 prechodných ustanovení zákona o úverových inštitúciách stanovil, že KFKT mala stanoviť uvedené kritériá pred 1. augustom 2019, a to prijatím regulačných aktov s rovnakou právnou silou ako vyhlášky Rady ministrov podľa lotyšského práva. Spresňuje však, že tieto akty neboli prijaté.

43

Žalobkyňa dodáva, že ECB je povinná uplatňovať nielen ustanovenia práva Únie, ale v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, aj vnútroštátne právo, ktorým sa tieto smernice preberajú. V danom prípade bola smernica 2013/36 do lotyšského práva prebratá zákonom o úverových inštitúciách, ktorý mala ECB uplatňovať. ECB navyše potvrdila, že musí preskúmať, či sú splnené podmienky stanovené vnútroštátnym právom v spojení s článkom 18 písm. f) a článkom 67 ods. 1 písm. o) smernice 2013/36. Mala teda zistiť relevantné skutočnosti a rozhodnúť, či môžu preukázať, že žalobkyňa bola považovaná za zodpovednú za závažné porušenie v zmysle vnútroštátneho práva.

44

V tomto rámci, ak ECB v súlade so zákonom o úverových inštitúciách zistila, že KFKT neprijala regulačné akty v oblasti AML/CFT, nemala založiť napadnuté rozhodnutie na zisteniach KFKT, ktorá nedodržala svoju povinnosť.

45

48

V tretej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje právnu hodnotu dokumentov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené, a to správ o kontrole a rozhodnutí č. 61 a 191. Podľa žalobkyne ECB prináležalo preskúmať zákonnosť návrhu rozhodnutia, ktorý obsahuje podstatné vady, ktoré majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

49

Po prvé, pokiaľ ide o správy o kontrole, žalobkyňa tvrdí, že sú to „predbežné rozhodnutia“, ktoré vo vnútroštátnom právnom systéme nemožno napadnúť. Ide len o listy, ktoré vyjadrujú stanovisko KFKT bez toho, aby boli konečnými rozhodnutiami. V tomto kontexte sa napadnuté rozhodnutie nemôže zakladať na informáciách uvedených v týchto správach.

50

Žalobkyňa uvádza, že pokiaľ ide o správu o kontrole z roku 2012 a kontroly vykonané v rokoch 2014 a 2015, ECB vychádzala z porušení zákona v oblasti AML/CFT, ktoré KFKT nekvalifikovala ako také.

54

Žalobkyňa dodáva, že ECB porušila zásadu prezumpcie neviny tým, že vychádzala z dvoch rozhodnutí KFKT, z ktorých jedno, rozhodnutie č. 191, bolo napadnuté, ako aj zo správy o kontrole z roku 2018, ktorá je predbežným rozhodnutím. Podľa nej je spor týkajúci sa rozhodnutí KFKT analogický sporu týkajúcemu sa rozhodnutí vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže o uložení pokuty, v prípade ktorých sa uplatňujú všetky procesné záruky práva na spravodlivý proces. Vina osoby obvinenej z porušenia právnych predpisov sa môže považovať za definitívne preukázanú až vtedy, keď sa rozhodnutie konštatujúce toto porušenie stalo konečným. Vo vzťahu k žalobkyni však neexistuje žiadny rozsudok, ktorý by nadobudol právoplatnosť, na základe ktorého by bola zodpovednú za závažné porušenia. ECB mala overiť, či dokumenty, z ktorých vychádzala, boli konečné. Mala preskúmať dôvodnosť rozhodnutia č. 191 alebo z neho nevychádzať, keďže bolo napadnuté. Žalobkyňa dodáva, že rozhodnutie č. 255 bolo tiež napadnuté na súde.

55

Viackrát je odkaz na odôvodnenie rozhodnutia č. 191 nesprávny, keďže žiadna zo správ o kontrole, vrátane správy o kontrole z roku 2018, neobsahuje údajné zistenia, z ktorých chce napadnuté rozhodnutie vychádzať.

56

ECB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

60

Z článku 4 ods. 3 základného nariadenia o JMD vyplýva, že ECB musí uplatňovať vnútroštátne právo, ak sa týmto právom transponujú príslušné smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/ECB, C‑803/21 P , neuverejnený, EU:C:2023:630 , bod 102 ).

61

Treba dodať, že napadnuté rozhodnutie predstavuje akt týkajúci sa prudenciálneho dohľadu nad úverovou inštitúciou prijatý zo strany ECB, ktorá v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy, keďže ako to uvádza odôvodnenie 55 základného nariadenia o JMD, poverenie úlohami dohľadu znamená pre ňu značnú zodpovednosť z hľadiska ochrany finančnej stability v Únii a uplatňovania jej právomocí v oblasti dohľadu (pozri analogicky rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , bod 86 ).

62

Široká miera voľnej úvahy ECB vyplýva aj zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie zahŕňa posúdenie komplexných ekonomických a finančných skutočností a okolností (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 10. novembra 2022, Komisia/Valencia Club de Fútbol, C‑211/20 P , EU:C:2022:862 , bod 34 , a z 22. júna 2023, Nemecko a Estónsko/Pharma Mar a Komisia, C‑6/21 P a C‑16/21 P , EU:C:2023:502 , bod 52 ).

66

Podľa prvého dôvodu odňatia povolenia, ako je uvedený v bode 4 napadnutého rozhodnutia, ECB konštatovala, že žalobkyňa od roku 2012 opakovane a nepretržite porušovala viaceré zákonné požiadavky v oblasti AML/CFT, ktoré sa týkali systému vnútornej kontroly (bod 4.2.1 napadnutého rozhodnutia), opatrení povinnej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi (bod 4.2.2 napadnutého rozhodnutia) a hlásení o podozrivých transakciách finančnej spravodajskej jednotke KFKT.

67

V bode 4 napadnutého rozhodnutia a v jeho prílohe ECB uvádza dôvody, ktoré podľa jej názoru preukazujú závažné porušenia v oblasti AML/CFT, ktorých sa dopustila žalobkyňa.

68

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že napadnuté rozhodnutie sa neobmedzuje na prevzatie stanoviska KFKT uvedeného v návrhu rozhodnutia.

72

V tejto súvislosti bolo okrem iného rozhodnuté, že ECB má právomoc odňať povolenie na základe porušení zistených príslušnými vnútroštátnymi orgánmi (pozri analogicky rozsudok z 12. septembra 2024, Anglo Austrian AAB/ECB a Far‑East, C‑579/22 P , EU:C:2024:731 , bod 47 ).

73

Po prvé, pokiaľ ide o rozhodnutia č. 61 a 191, treba dodať, že prvé z týchto rozhodnutí žalobkyňa nespochybnila. Uvedené rozhodnutie bolo teda konečné a bolo uplatniteľné voči žalobkyni v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

74

Pokiaľ ide o okolnosť uvádzanú žalobkyňou, podľa ktorej príslušný vnútroštátny orgán ešte neprijal právnu úpravu stanovujúcu kritériá umožňujúce považovať porušenia, ktorých sa dopustila v oblasti AML/CFT, za závažné, z písomných podaní účastníkov konania a z odpovedí, ktoré poskytli na pojednávaní, vyplýva, že povinnosť KFKT prijať ustanovenia vymedzujúce kritériá uplatniteľné na závažné porušenia ustanovení v oblasti AML/CFT nadobudla účinnosť až v roku 2019 v nadväznosti na zmenu § 196 zákona o úverových inštitúciách, ku ktorému bol najmä doplnený odsek 4.

78

Okrem toho, hoci žalobkyňa pred Všeobecným súdom tvrdila, že dodržala povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia č. 61, treba pripomenúť, že názor, podľa ktorého niektoré zistené nedostatky boli napravené a už nemôžu odôvodniť odňatie povolenia, by spochybnil cieľ spočívajúci v ochrane bankového systému Únie. Mohol by totiž umožniť úverovým inštitúciám, ktoré sa dopustili závažných porušení, pokračovať vo svojej činnosti, pokiaľ príslušné orgány nepreukážu, že sa dopustili nových porušení (pozri analogicky rozsudok z 22. júna 2022, Anglo Austrian AAB a Belegging‑MaatschappijFar‑East/ECB, T‑797/19 , EU:T:2022:389 , bod 61 ).

79

Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie č. 191, bolo prijaté v roku 2019, teda v čase, keď podľa žalobkyne ešte nebola prijatá právna úprava stanovujúca kritériá uplatniteľné na závažné porušenia ustanovení v oblasti AML/CFT.

80

V tejto súvislosti treba uviesť, že aj keby rozhodnutie č. 191 bolo napadnuté na vnútroštátnej úrovni, podľa § 80 lotyšského zákona v oblasti AML/CFT má žaloba proti takémuto rozhodnutiu automaticky za následok pozastavenie účinkov len časti týkajúcej sa uloženej pokuty bez toho, aby to malo vplyv na zvyšok rozhodnutia. ECB bola teda oprávnená zohľadniť zistenia uvedené v rozhodnutí č. 191.

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého ECB mala konštatovať, že v prípade neprijatia vnútroštátnych regulačných aktov stanovujúcich kritériá závažnosti porušení v oblasti AML/CFT nemožno zohľadniť porušenia zistené KFKT, ktoré sa jej týkajú, treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že hoci si členské štáty zachovávajú právomoc na vykonanie takýchto ustanovení, ako výslovne stanovuje odôvodnenie 28 základného nariadenia o JMD, ECB má výlučnú právomoc odňať povolenie všetkým úverovým inštitúciám, bez ohľadu na ich význam, najmä ak sa opiera o dôvod stanovený v článku 67 ods. 1 písm. o) smernice 2013/36, na ktorý odkazuje jej článok 18, keďže článok 14 ods. 5 základného nariadenia o JMD stanovuje ako podmienku na odňatie povolenia existenciu jedného alebo viacerých dôvodov na odňatie povolenia podľa článku 18 uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Versobank/ECB, C‑803/21 P , neuverejnený, EU:C:2023:630 , bod 141 ).

83

85

Navyše treba uviesť, že žalobkyňa nevysvetlila, v čom mala neexistencia kritérií na určenie závažnosti porušení v oblasti AML/CFT viesť k inému záveru, ako je záver, ku ktorému dospela KFKT v súvislosti s jej konaním v tejto oblasti. Nevysvetlila ani to, ako by sa kritériá, ktoré sa mali prijať, líšili od kritérií uvedených v správe z 31. mája 2022, ktorú v rámci JMD vypracovali EBA, ESMA a EIOPA (pozri bod 39 vyššie). Žalobkyňa sa obmedzila na tvrdenie, že nedostatky uvedené v správach o kontrole na mieste vypracovaných KFKT boli nesprávne kvalifikované ako porušenia.

86

Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa rozhodnutia č. 191, podľa ktorého žiadna zo správ o kontrole, vrátane správy z roku 2018, neobsahuje údajné zistenia, z ktorých chce napadnuté rozhodnutie vychádzať, treba pripomenúť, ako už bolo v podstate uvedené v bode 72 vyššie, že ECB nebola povinná overiť všetky zistenia KFKT a bola plne oprávnená vykonať svoje posúdenie odňatia povolenia najmä na základe porušení konštatovaných v rozhodnutí č. 191.

87

Pokiaľ ide napokon o posúdenia, ktoré spochybňujú prezumpciu neviny žalobkyne, konkrétne bod 4.4.4 napadnutého rozhodnutia a bod 11 jeho prílohy, treba na jednej strane konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je výsledkom správneho konania odlišného od trestného konania začatého proti žalobkyni. Na druhej strane, hoci sa v bode 11 prílohy k napadnutému rozhodnutiu, ako aj v jeho bode 4.4.4 odkazuje na začatie tohto trestného konania, je to predovšetkým, ako výslovne vyplýva z bodu 11 uvedenej prílohy, s cieľom zdôrazniť dôsledky tohto konania na vlastnícke práva niektorých akcionárov. Okrem toho, ako v podstate vyplýva z bodu 4.4.4 napadnutého rozhodnutia, začatie trestného konania je spomenuté s cieľom ilustrovať prípadné dôsledky tohto porušenia, čo nesúvisí s otázkou, či si žalobkyňa splnila svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných trestnoprávnych ustanovení.

O treťom žalobnom dôvode

91

Po prvé sa v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa domnieva, že ECB primerane neodôvodnila napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka jej schopnosti vypracovať a zaviesť obozretnú stratégiu, ako aj politiky a postupy na identifikáciu, monitorovanie a riadenie jej rizík. Záver uvedený v napadnutom rozhodnutí v tejto súvislosti sa nezakladá na žiadnom právnom ustanovení a ECB neinformovala žalobkyňu o svojich metódach výpočtu ani o výsledkoch konkrétnych výpočtov, ktorými podložila svoj záver. Odôvodnenie sa zakladá na všeobecných tvrdeniach, ktoré sa nachádzajú v bode 6 napadnutého rozhodnutia.

92

Hoci žalobkyňa vypracovala samostatnú stratégiu na zachovanie kapitálovej primeranosti na obdobie rokov 2022 až 2024 a splnila požiadavky stanovené vo Finanšu un kapitāla tirgus komisijas normatīvie noteikumi Nr. 227 (nariadenie KFKT č. 227) (ďalej len „nariadenie č. 227“) z 1. decembra 2020 s názvom „Iekšējās kontroles sistēmas izveides normatīvie noteikumi“ (Ustanovenia týkajúce sa zavedenia systému vnútornej kontroly), z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by takýto súlad bol predmetom preskúmania. Žalobkyňa dodáva, že informácie požadované KFKT boli oveľa podrobnejšie ako informácie stanovené v jej nariadení č. 227 a že nedostatky, na ktoré tento orgán poukázal, neboli založené na žiadnom právnom ustanovení. ECB nepreskúmala, v čom spočívali porušenia právnych ustanovení, ktorých sa dopustila žalobkyňa a na ktoré odkazuje v bode 6 napadnutého rozhodnutia.

93

96

ECB sa zamerala na stratégiu na roky 2022 až 2024, ale nepreskúmala stratégie z predchádzajúcich rokov. ECB v bode 6.2.2 napadnutého rozhodnutia odkazuje na skutočnosť, že stratégia, ktorá sa mala vykonať v roku 2018, neumožnila žalobkyni vytvoriť kapitál na účely trvalého rozvoja a splnenia prudenciálnych požiadaviek. Odkaz na nedodržanie stratégie s vysokou úrovňou rizika operácií žalobkyne je všeobecný. ECB sa dopustila nesprávneho posúdenia, keďže žalobkyňa bola v čase podania svojej žaloby naďalej platobne schopná a nemala žiadny daňový dlh.

97

Žalobkyňa dodáva, že ECB sa tiež dopustila nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o vykonávanie jej stratégie. Úvaha uvedená v bode 6.2.3 napadnutého rozhodnutia týkajúca sa neschopnosti napraviť chybnú stratégiu a prilákania nových akcionárov je „neúčinná“, keďže žalobkyňa nebola schopná vykonať akúkoľvek stratégiu vzhľadom na uplatňovanie opatrení dohľadu a včasnej intervencie, ktoré jej KFKT uložila. Okrem toho posúdenie uvedené v bode 6.1.5 napadnutého rozhodnutia sa nezakladá na právnych ustanoveniach.

98

Žalobkyňa dodáva, že napadnuté rozhodnutie neuvádza, ktoré postupy a politiky sa jej vytýkajú, že ich nevypracovala ani nevykonala. V uvedenom rozhodnutí sa neuvádza ani to, kde boli tieto skutočnosti zistené, ani akých porušení sa mala dopustiť. ECB sa nemôže odvolávať na rozhodnutie č. 105 ako na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

102

ECB argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

103

Treba uviesť, ako to potvrdila žalobkyňa na pojednávaní, že napriek svojmu názvu, ktorý sa týka porušenia povinnosti odôvodnenia, tretí žalobný dôvod možno v podstate rozdeliť na dve časti, pričom prvá časť je založená na nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o druhý a tretí dôvod odňatia povolenia, a druhá na pochybeniach, ktorých sa ECB dopustila pri svojom posúdení takýchto dôvodov.

104

Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu založenú na nedostatočnom odôvodnení, treba pripomenúť, že podľa judikatúry odôvodnenie vyžadované najmä článkom 296 ZFEÚ, článkom 22 ods. 2 druhým pododsekom základného nariadenia o JMD a článkom 33 ods. 1 a 2 nariadenia o rámci JMD musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať odôvodnenie inštitúcie, ktorá akt vydala, tak aby sa dotknuté osoby mohli zoznámiť s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, a príslušný súd mohol vykonať preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, C‑450/17 P , EU:C:2019:372 , bod 85 ).

ECB najmä totiž tým, že sa v bode 5 napadnutého rozhodnutia zaoberala druhým dôvodom, ktorý sa týka povinnosti zaviesť účinné systémy vnútornej kontroly (§ 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách), zasadila svoju analýzu do širšieho kontextu, než je kontext tretieho dôvodu, ktorý je predmetom bodu 6 toho istého rozhodnutia a ktorý sa týka riadenia rizík žalobkyňou zavedením obozretnej stratégie, politík a postupov. V bode 5.1.1 napadnutého rozhodnutia sa tak už odkazuje na riadenie povinnosti stanovenej v článku 74 ods. 1 smernice 2013/36, aby subjekty podliehajúce dohľadu mali dôkladné mechanizmy riadenia vrátane jasnej organizačnej štruktúry s dobre definovanými, transparentnými a konzistentnými líniami zodpovednosti, účinné postupy na identifikáciu, riadenie, monitorovanie a vykazovanie rizík, ktorým sú alebo by mohli byť inštitúcie vystavené, primerané mechanizmy vnútornej kontroly vrátane riadnych administratívnych a účtovných postupov. Okrem toho v bode 5.1.2 toho istého rozhodnutia sa poukazuje na situáciu žalobkyne, pokiaľ ide o jej riadenie rizík.

108

Po prvé je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o druhý dôvod, ktorým sa zaoberá bod 5 napadnutého rozhodnutia.

109

V bode 5.1 napadnutého rozhodnutia totiž ECB uvádza skutočnosti, ktoré podľa nej umožňujú konštatovať porušenie povinnosti zaviesť účinné systémy vnútornej kontroly. Tieto skutočnosti sú podrobne opísané v bodoch 5.1.1 až 5.1.12 uvedeného rozhodnutia.

110

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého ECB presne neuviedla nesúlad jej údajných nedostatkov s uplatniteľnými ustanoveniami, treba uviesť, že v bode 5.2 napadnutého rozhodnutia ECB skutočne uviedla, pokiaľ ide o podstatu povinnosti uvedenej v druhom dôvode, všetky ustanovenia, ktoré považovala za uplatniteľné, a to ustanovenia § 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách, ktorým sa podľa nej preberá článok 74 smernice 2013/36, ako aj ustanovenia bodov 6 a 53 nariadenia č. 227, čím umožňuje, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, určiť ustanovenia, ktoré neboli dodržané.

114

Okrem toho, hoci má žalobkyňa výhrady k bodu 5.2.3 napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že nie je schopná overiť jeho obsah, treba uviesť, že takéto overenie možno napriek tomu vykonať na základe zistení vykonaných počas kontrol na mieste v rokoch 2019 a 2021, na ktoré uvedený bod odkazuje. Žalobkyňa netvrdí, že nemohla spochybniť obsah uvedeného bodu 5.2.3 tým, že by sa odvolala na závery kontrol, ktoré sú v ňom uvedené.

115

Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie tretieho dôvodu, ktorým sa zaoberá bod 6 napadnutého rozhodnutia, jeho znenie postačuje aj na konštatovanie, že neexistuje nedostatok odôvodnenia.

116

Treba konštatovať, že žalobkyňa sa zúčastnila na konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, a teda poznala kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté.

120

V tomto kontexte sa zdá, že skutočnosti, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o druhý a tretí dôvod, umožnili žalobkyni a Všeobecnému súdu pochopiť dôvody, pre ktoré bolo povolenie odňaté.

121

Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu spochybňuje dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, pričom tvrdí, že ECB sa dopustila nesprávneho posúdenia alebo nesprávneho právneho posúdenia alebo vychádzala z nesprávnych skutkových okolností, najmä pokiaľ ide o body 5.2, 6.1.5, 6.2.2 až 6.2.4 a 6.3.1 napadnutého rozhodnutia.

122

Je nesporné, že podľa uvedeného § 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách:

„Úverová inštitúcia zabezpečí zavedenie a fungovanie úplného a účinného systému vnútornej kontroly, ktorý je primeraný povahe, rozsahu a zložitosti jej činností. Systém vnútornej kontroly pozostáva z týchto základných prvkov:

1.

organizačnej štruktúry prispôsobenej veľkosti a prevádzkovým rizikám úverovej inštitúcie vrátane jasne stanoveného, jednoznačného a systematického rozdelenia povinností, oprávnení a zodpovedností, pokiaľ ide o uskutočňovanie a kontrolu operácií, medzi štrukturálne jednotky a zodpovedných zamestnancov úverovej inštitúcie;

2.

systému identifikácie, riadenia, dohľadu a oznamovania charakteristických a potenciálnych rizík, ktoré predstavujú činnosti úverovej inštitúcie;

„1. Inštitúcie musia mať dôkladné mechanizmy v oblasti riadenia, ktoré zahŕňajú jasnú organizačnú štruktúru s riadne definovanými, transparentnými a konzistentnými líniami zodpovednosti, účinné postupy na identifikáciu, riadenie, monitorovanie a vykazovanie rizík, ktorým sú alebo by mohli byť vystavené, primerané mechanizmy vnútornej kontroly vrátane riadnych administratívnych a účtovných postupov, ako aj politiky a postupy odmeňovania, ktoré sú v súlade s riadnym a účinným riadením rizík a podporujú ho.

2. Opatrenia, postupy a mechanizmy uvedené v odseku 1 tohto článku musia byť úplné a primerané povahe, rozsahu a zložitosti rizík vlastných pre podnikateľský model a činností inštitúcie. Zohľadnia sa technické kritériá stanovené v článkoch 76 až 95.“

127

Treba dodať, že KFKT prijala nariadenie č. 227 v súlade s § 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách.

128

Bod 6 nariadenia č. 227 stanovuje, že systém vnútornej kontroly inštitúcie je organizovaný tak, aby vedenie inštitúcie malo primeranú istotu, a to po prvé, že aktíva inštitúcie sú chránené pred stratami, ako aj pred neoprávneným nakladaním a používaním a pred rizikami spojenými s činnosťami inštitúcie, po druhé, že tieto aktíva sú vzhľadom na kapitál inštitúcie, jeho zložky a ich podiel dostatočné na krytie rizík spojených s činnosťami inštitúcie, a po tretie, že inštitúcia koná primerane, obozretne a účinne pri plnom rešpektovaní požiadaviek vyplývajúcich zo zákona a iných právnych aktov.

–

zavedenie účinnej komunikácie v rámci inštitúcie, ktorá uľahčuje kritické hodnotenie názorov vyjadrených v oblasti riadenia rizík,

–

činnosti súvisiace s podstupovaním rizika v súlade s rizikovým profilom inštitúcie, jej dlhodobými záujmami a cieľmi, ktoré si inštitúcia stanovila.

130

Z vyššie uvedených ustanovení najmä vyplýva, že dotknuté mechanizmy a opatrenia musia byť prispôsobené hroziacim rizikám.

134

Treba spresniť, ako už bolo uvedené v rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu, že ECB skutočne uviedla ustanovenia práva Únie a vnútroštátneho práva, ktoré považovala za porušené v rámci druhého dôvodu. Odkázala najmä na § 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách, ale aj na body 6 a 53 nariadenia č. 227.

135

Čo sa týka ostatných tvrdení uvedených žalobkyňou, pokiaľ ide predovšetkým o tvrdenie, že sa poukázalo len na nedostatky v rámci činnosti žalobkyne v súvislosti s fungovaním systému vnútornej kontroly, ktorý zaviedla, a že tieto nedostatky neboli ani systémové, ani všeobecné, z ustanovení pripomenutých v bodoch 125 až 129 vyššie nevyplýva, že nedostatky tohto druhu nemožno považovať za dostatočné. Ako už bolo pripomenuté v bode 130 vyššie, mechanizmy a opatrenia musia byť prispôsobené hroziacim rizikám, a ak sú riziká vysoké, nedostatky a ich pretrvávanie musia byť spôsobilé charakterizovať porušenia povinností vyplývajúcich z predmetných ustanovení.

136

Pokiaľ ide ďalej o uplatnenie § 34 1 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách a bodov 6 a 53 nariadenia č. 227 na nedostatky a príklady uvedené v bode 5 napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že nič neumožňuje dospieť k záveru, že na tieto nedostatky a príklady sa tieto ustanovenia nemohli vzťahovať.

140

Podľa § 34 2 ods. 1 zákona o úverových inštitúciách úverová inštitúcia vypracuje a vykonáva obozretnú stratégiu, politiky a postupy na riadenie – vrátane včasnej identifikácie, hodnotenia, analýzy a monitorovania – úverového rizika, ako aj úverového rizika zmluvného partnera, rizika koncentrácie, rizika sekuritizácie, trhového rizika, operačného rizika – vrátane rizika spojeného s obchodným modelom – rizík vyplývajúcich z outsourcingu a udalostí s nízkou pravdepodobnosťou – ale významnými vplyvmi – úrokového rizika týkajúceho sa neobchodnej knihy, rizika úverového rozpätia týkajúceho sa neobchodnej knihy, reziduálneho rizika, rizika likvidity, rizika nadmerného pákového efektu a iných rizík významných pre úverovú inštitúciu.

141

V § 34 2 ods. 2 zákona o úverových inštitúciách sa stanovuje, že stratégia, politiky, postupy a systémy úverovej inštitúcie sa prispôsobia zložitosti a rozsahu jej činností, ako aj prijateľnej úrovni rizika vymedzenej správnou radou úverovej inštitúcie a vypracujú sa so zreteľom na systémový význam úverovej inštitúcie v každom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť.

142

Žalobkyňa tvrdí, že § 34 2 ods. 1 a 2 zákona o úverových inštitúciách zavádza povinnosť zaviesť obozretnú stratégiu, hoci ustanovenia smernice 2013/36 takúto požiadavku nestanovujú.

146

Okrem toho, pokiaľ ide o otázku, či sa ECB dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že neanalyzovala súlad politík a postupov žalobkyne s § 34 2 ods. 1 a 2 zákona o úverových inštitúciách, treba uviesť, ako správne uviedla ECB, že tretí dôvod je zjavne v súlade s konštatovaním vykonaným v rámci druhého dôvodu, ktorý spočíval v analýze vnútorných politík a postupov žalobkyne, čo neumožňuje konštatovať, že tieto politiky a postupy neboli preskúmané.

147

V každom prípade, keďže § 34 2 ods. 1 a 2 zákona o úverových inštitúciách sa týka povinnosti, ktorá sa vzťahuje na viaceré aspekty, nič nebránilo tomu, aby sa ECB sústredila na niektoré z týchto aspektov, v tomto prípade na stratégiu žalobkyne, s cieľom zistiť, či si splnila svoju povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia. § 34 2 ods. 1 a 2 zákona o úverových inštitúciách nestanovuje, že porušenie možno preukázať len pod podmienkou, že sa zistí, že stratégia, politiky a postupy nespĺňajú stanovené kritériá.

148

Pokiaľ ide napokon o rôzne skutočnosti, ktoré ECB zohľadnila na účely konštatovania porušenia povinnosti zakladajúcej tretí dôvod, z bodov 6.1.1 až 6.1.7 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ECB vychádzala z viacerých výmen informácií medzi žalobkyňou a KFKT. Z týchto výmen informácií vyplýva, že jednotlivé pokusy žalobkyne o zmenu jej stratégie boli považované za nedostatočné na splnenie kritérií stanovených uplatniteľnými ustanoveniami.

Pokiaľ ide o bod 6.2.2 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa sa odvolávala na svoju finančnú situáciu, aby spochybnila skutočnosť, že podľa ECB jej stratégia, ktorá sa má vykonávať, neumožňuje vytvárať kapitál na účely trvalého rozvoja a nepretržitého plnenia prudenciálnych požiadaviek. Uviedla, že voči nej nebolo začaté žiadne konkurzné konanie. Ako však zdôraznila ECB, KFKT konštatovala, že žalobkyňa zaznamenala straty od roku 2017 a nepodarilo sa jej obnoviť svoju ziskovosť. Poukázala tiež na viaceré aspekty svedčiace o neistej povahe finančnej situácie žalobkyne, a to najmä na pokračujúce zvyšovanie strát rok po roku spôsobené aj určitými investíciami, ako aj na nereálny charakter plánu emisie dodatočných kapitálových dlhopisov. V tomto kontexte nič neumožňuje dospieť k záveru, že úvahy uvedené v bode 6.2.2 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o finančnú situáciu žalobkyne, boli nepresné.

152

Pokiaľ ide o bod 6.2.3 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa sa domnieva, že úvaha týkajúca sa nemožnosti opraviť jej nesprávnu stratégiu a prilákať nových akcionárov bola „neúčinná“, keďže v období po auguste 2021 nemala možnosť vykonávať akúkoľvek stratégiu vzhľadom na uplatňovanie opatrení dohľadu a včasnej intervencie, ktoré jej uložila KFKT. Takéto tvrdenie však nemôže preukázať nesprávnosť záveru ECB, podľa ktorého neexistencia obozretnej stratégie a životaschopného obchodného modelu robí žalobkyňu závislou od dodatočných investícií vzhľadom na dlho kumulované straty.

153

Pokiaľ ide o bod 6.2.4 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa tvrdí, že ECB nesprávne dospela k záveru, že fungovala v súlade so svojou stratégiou z roku 2018 a že v tejto súvislosti nezohľadnila viaceré skutočnosti. Keďže však tieto skutočnosti sú len zopakovaním už preskúmaných tvrdení, ktoré boli predložené s cieľom spochybniť posúdenie ECB a ktoré neboli považované za dôvodné, nemôžu preukázať žiadne zjavne nesprávne posúdenie ECB.

O štvrtom žalobnom dôvode

157

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že ECB porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, ktorá zodpovedá právu každého byť vypočutý, zakotvenému v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, a právu na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, zakotvenému v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty, a ktorá zahŕňa právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 Charty.

158

Po prvé žalobkyňa pripomína judikatúru, podľa ktorej len súdy Únie môžu zabezpečiť účinnú súdnu ochranu proti aktom, do ktorých sú zapojené vnútroštátne orgány a ECB a ktoré sú určené na vykonávanie JMD. Táto výlučná právomoc súdu Únie zahŕňa preskúmanie zákonnosti prípravných aktov k určitým rozhodnutiam alebo návrhov rozhodnutí príslušných vnútroštátnych orgánov, ktoré môžu mať vplyv na obsah konečného rozhodnutia ECB.

159

Po druhé žalobkyňa uvádza, že posudzovanie súladu a rozhodnutia č. 215 treba považovať za prípravné akty napadnutého rozhodnutia, ktoré patria medzi všeobecné právomoci ECB v oblasti dohľadu, a že akty predložené KFKT musia byť predmetom preskúmania. ECB toto preskúmanie nevykonala alebo ho dostatočne nevykonala. ECB nepreskúmala prípravné akty, medzi ktoré patrí rozhodnutie č. 215. Toto posledné uvedené rozhodnutie predstavuje správny akt prijatý orgánom proti jednej alebo viacerým individuálne určeným osobám, ktorým sa zakladá, mení, konštatuje alebo ukončuje právny vzťah alebo konštatuje faktický vzťah. Obsahuje dve rozhodnutia, jedno o neuplatnení opatrenia na riešenie krízovej situácie a druhé o predložení návrhu na odňatie povolenia ECB. Žalobkyňa dodáva, že ECB disponuje voľnou úvahou pri rozhodovaní o odňatí povolenia a že návrh rozhodnutia vypracovaný KFKT nie je záväzný. Zapojenie sa vnútroštátnych orgánov do konania, ktoré vedie k prijatiu aktov Únie, nemôže spochybniť kvalifikáciu aktov Únie, keďže akty prijaté vnútroštátnymi orgánmi predstavujú etapu konania, v ktorom sama inštitúcia Únie vykonáva rozhodovaciu právomoc bez toho, aby bola viazaná prípravnými aktmi alebo návrhmi vnútroštátnych orgánov.

162

Okrem toho žalobkyňa uvádza, že § 62 správneho poriadku ukladá správnemu orgánu povinnosť vyjadriť sa k prijatiu správneho aktu, ktorý môže spôsobiť ujmu jeho adresátovi, preskúmaním stanoviska a tvrdení tohto adresáta v dotknutej veci. Dodáva, že aj v prípade správneho aktu, ktorým sa ukladá nejaká povinnosť, má účastník konania možnosť poskytnúť informácie o dôležitých okolnostiach, aby sa mohlo uplatniť právne ustanovenie. KFKT v rozhodnutí č. 215 uviedla dôvody, pre ktoré žalobkyňu nevypočula. Podľa žalobkyne pritom skutočnosť, že KFKT s ňou odsúhlasila plán riešenia krízovej situácie, predstavuje akt, ktorý nebol súčasťou správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia č. 215. Odôvodnenie, ktoré uvádza KFKT, teda nemožno považovať za dostatočný dôvod na nevypočutie žalobkyne.

166

ECB tvrdí, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

167

Po prvé, pokiaľ ide o otázku, či ECB mala preskúmať rozhodnutia č. 215 a 216, treba na jednej strane uviesť, že pokiaľ ide o prvé z týchto dvoch rozhodnutí, bolo prijaté v rámci postupu riešenia krízovej situácie odlišného od postupu odňatia povolenia, ktorý viedol k napadnutému rozhodnutiu. Toto riešenie krízovej situácie patrí predovšetkým do právomoci príslušných vnútroštátnych orgánov, zatiaľ čo postup odňatia povolenia, ak sa začne vyšetrovaním príslušného vnútroštátneho orgánu, sa končí rozhodnutím ECB.

168

Na druhej strane, hoci napadnuté rozhodnutie vo svojom bode 3.4 uvádza rozhodnutie č. 216, zdá sa, že je to z hľadiska opisu skutkového a kontextuálneho rámca. Z tejto okolnosti nemožno vyvodiť, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá tak na tomto rozhodnutí, ako aj na rozhodnutí č. 215, aby odôvodnilo odňatie povolenia. Ako uviedla ECB, vyhlásenie KFKT o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní je súčasťou postupu odlišného od postupu vedúceho k odňatiu povolenia.

172

V tejto súvislosti z článku 31 ods. 3 prvého pododseku nariadenia o rámci JMD vyplýva, že účastník postupu ECB vo veci dohľadu musí mať v zásade možnosť predložiť svoje písomné pripomienky v lehote dvoch týždňov od prijatia dokumentu uvádzajúceho skutočnosti, výhrady a právne dôvody, na ktorých ECB mieni založiť rozhodnutie o prudenciálnom dohľade. Článok 31 ods. 3 tretí pododsek tohto nariadenia o rámci stanovuje, že v prípade osobitných okolností môže ECB skrátiť lehotu na tri pracovné dni a lehota sa tiež skráti na tri pracovné dni v situáciách upravených v článkoch 14 a 15 základného nariadenia o JMD, a teda najmä v prípade rozhodnutia o odňatí povolenia, ktoré je uvedené v článku 14 ods. 5 uvedeného nariadenia.

173

Vzhľadom na platnú právnu úpravu, možnosť skrátiť lehotu a skutočnosť, že žalobkyňa predtým nevedela len o dvoch dokumentoch pripojených k návrhu rozhodnutia, sa nezdá, že by ECB porušila právo žalobkyne byť vypočutá tým, že stanovila lehotu piatich dní na predloženie pripomienok k návrhu rozhodnutia, ktorá bola následne predĺžená o ďalšie štyri dni.

174

Navyše treba zdôrazniť, že žalobkyňa nespochybnila zákonnosť skrátenej lehoty stanovenej v článku 31 ods. 3 treťom pododseku nariadenia o rámci JMD. Vzhľadom na to už bolo rozhodnuté, že normotvorca Únie podrobil primeranosť lehoty stanovenej týmto ustanovením posúdeniu, v rámci ktorého zvážil protichodné záujmy, ktorými sú súkromné záujmy úverových inštitúcií na čo najdlhšej lehote na predloženie ich námietok na jednej strane a verejný záujem na čo najrýchlejšom obnovení zákonného stavu na druhej strane (pozri rozsudok zo 6. októbra 2021, Ukrselhosprom PCF a Versobank/ECB, T‑351/18 a T‑584/18 , EU:T:2021:669 , bod 374 ).

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)

rozhodol takto:

1.

Žaloba sa zamieta.

2.

Baltic International Bank SE je povinná nahradiť trovy konania.