T-556/23

žalobkyňa,

proti

Agentúre Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) , v zastúpení: P. Martinet a E. Tremmel, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci: B. Creve a T. Kölsch, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia , v zastúpení: O. Beynet, T. Scharf, B. De Meester a C. Hödlmayr, splnomocnené zástupkyne,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť Swissgrid AG, domáha zrušenia rozhodnutia odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) A‑009‑2022 z 29. júna 2023, ktorým sa zamieta ako neprípustné odvolanie proti rozhodnutiu agentúry ACER 16/2022 z 30. septembra 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

V decembri 2019 PPS, ktorí sú zmluvnými stranami mnohostrannej dohody o IGCC, medzi nimi aj žalobkyňa, uzavreli dohodu o spolupráci na IGCC (ďalej len „dohoda o spolupráci na IGCC“), ktorá nahrádza túto mnohostrannú dohodu. Dohoda o spolupráci je podriadená hlavnej dohode o vyrovnávacích platformách spoločnej pre všetky platformy, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2020 (ďalej len „hlavná dohoda“).

6

Dňa 24. júna 2020 ACER prijala rozhodnutie 13/2020 o vytvorení európskej platformy pre kompenzáciu nerovnováh (postup imbalance netting process, ďalej len „platforma IN“), ktorá v prílohe obsahuje vykonávací rámec uvedenej platformy (ďalej len „vykonávací rámec“).

7

Článok 2 ods. 1 písm. j) vykonávacieho rámca definoval pojem „členský PPS“ ako „každý PPS, ktorý sa pripojil k platforme IN, vrátane PPS v oblastiach [riadenia frekvencie výkonu] prevádzkovaných viacerými PPS z rôznych členských štátov alebo tretích krajín“ a jeho článok 2 ods. 1 písm. l) pojem „zúčastnený PPS“ ako „členský PPS, ktorý používa platformu IN s cieľom uplatňovať postup imbalance netting pri plánovanej výmene regulačnej energie“.

8

Dňa 30. novembra 2022 podala žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na odvolaciu radu agentúry ACER.

12

V napadnutom rozhodnutí odvolacia rada konštatovala, že rozhodnutie 16/2022 nepredstavuje akt, ktorý by mohol mať vplyv na právne postavenie žalobkyne, v dôsledku čoho nebolo potrebné ďalej skúmať, či je žalobkyňa priamo a osobne dotknutá uvedeným rozhodnutím v zmysle článku 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/942 z 5. júna 2019, ktorým sa zriaďuje Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky ( Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 22 ), a preto zamietla jej odvolanie ako neprípustné. Konkrétne odvolacia rada:

–

pripomenula, že prípustnosť odvolania podľa článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 treba preskúmať z hľadiska judikatúry týkajúcej sa článku 263 ZFEÚ, a z toho vyvodila, že je potrebné overiť, či rozhodnutie 16/2022 vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy žalobkyne tým, že podstatným spôsobom zmenia jej právne postavenie,

–

zdôraznila, že nariadenie 2017/2195 sa uplatňovalo od 18. decembra 2017 a že jeho článok 1 nebol zmenený, a konštatovala, že žalobkyňa sa na základe rozhodnutí 13/2020 a 16/2022 nachádzala v rovnakom právnom postavení, v dôsledku čoho sa žalobkyni nezmenilo jej právne postavenie,

–

zdôraznila skutočnosť, že žalobkyňa nebola uvedená medzi osobami, ktorým bolo určené rozhodnutie 13/2020, v dôsledku čoho nebolo možné konštatovať, že rozhodnutie 16/2022 malo za následok, že stratila postavenie člena platformy IN, čo by sa jej mohlo priamo a osobne dotýkať,

–

konštatovala, že na minulú účasť žalobkyne na projektoch platforiem alebo na zmluvných dojednaniach sa nemožno odvolávať spôsobom, ktorý spochybňuje výklad ustanovení nariadenia 2017/2195.

Návrhy účastníkov konania

14

ACER navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

16

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody.

17

Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade nariadenia 2017/2195. Žalobkyňa tvrdí, že odvolacia rada nesprávne konštatovala, že toto nariadenie vylučuje jej účasť na platforme IN.

18

21

Komisia a ACER sa domnievajú, že tento dôvod napadnutého rozhodnutia neobsahuje nesprávne právne posúdenie.

22

Obidve časti tohto žalobného dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, si vyžadujú overiť, či odvolacia rada správne uviedla, že článok 1 nariadenia 2017/2195 týkajúci sa predmetu a pôsobnosti tohto nariadenia vylučoval účasť žalobkyne na platforme IN uvedenej v článku 22 tohto nariadenia.

23

Podľa ustálenej judikatúry si výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok zo 14. marca 2024, VR Bank Ravensburg‑Weingarten, C‑536/22 , EU:C:2024:234 , bod 35 a citovanú judikatúru).

„Po splnení podmienok uvedených v odseku 6 rozhoduje o účasti Švajčiarska na európskych platformách na výmenu štandardných produktov pre regulačnú energiu Komisia na základe stanoviska agentúry a všetkých PPS v súlade s postupmi stanovenými v článku 4 ods. 3. Práva a povinnosti švajčiarskych PPS musia byť v súlade s právami a povinnosťami PPS pôsobiacich v Únii, aby sa zabezpečilo hladké fungovanie vyrovnávacieho trhu na úrovni Únie a rovnaké podmienky pre všetky zainteresované subjekty.“

27

Pokiaľ ide o doslovný a kontextuálny výklad nariadenia 2017/2195, treba uviesť, že hoci článok 1 ods. 2 tohto nariadenia výslovne neodkazuje len na PPS z Únie, článok 1 ods. 6 a 7 uvedeného nariadenia stanovuje predpoklady a podmienky, za ktorých by švajčiarski PPS mohli byť oprávnení zúčastňovať sa na niektorých platformách stanovených v uvedenom nariadení na základe rozhodnutia Komisie.

28

Existenciu takejto možnosti priznanej Komisii akceptovať účasť len švajčiarskych PPS na niektorých platformách a len za určitých podmienok však možno vykladať len ako výnimku, ktorá svedčí o tom, že chýba zásadné pravidlo obsahujúce účasť PPS mimo Únie na platformách upravených v nariadení 2017/2195, vrátane platformy IN uvedenej v článku 22.

29

32

Keďže švajčiarski PPS v dôsledku toho nepodliehajú rovnakým pravidlám, ako sú tie, ktoré sa uplatňujú na PPS v členských štátoch Únie, ich vylúčenie z účasti na platformách uvedených v nariadení 2017/2195, je s výhradou alternatívneho dvojstranného dojednania, ktoré je stále možné, plne odôvodnené vzhľadom na cieľ sledovaný uvedeným nariadením.

33

Z toho vyplýva, že odvolacia rada nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré uvádza žalobkyňa, keď v odôvodneniach 52 až 57 napadnutého rozhodnutia uviedla, že účasť švajčiarskych PPS je okrem prípadov uvedených v článku 1 ods. 6 a 7 nariadenia 2017/2195 vylúčená.

34

Argumentácia žalobkyne tento záver nevyvracia.

38

Pokiaľ ide o odôvodnenie 15 nariadenia Komisie (EÚ) 2017/1485 z 2. augusta 2017, ktorým sa stanovuje usmernenie pre prevádzkovanie elektrizačnej prenosovej sústavy ( Ú. v. EÚ L 220, 2017, s. 1 ), na ktoré odkazuje žalobkyňa, výslovne zdôrazňuje cieľ podporovať tretie krajiny pri uplatňovaní pravidiel podobných tým, ktoré sú uvedené v tomto nariadení. Okrem toho, hoci sa v tomto nariadení zdôrazňuje cieľ uľahčiť spoluprácu medzi PPS z Únie a PPS z tretích krajín, pokiaľ ide o bezpečnú prevádzku sústavy, treba uviesť, že táto spolupráca nemusí nevyhnutne prebiehať prostredníctvom prístupu k platformám stanoveným v nariadení 2017/2195, ale môže mať formu dohôd medzi PPS z Únie a PPS z dotknutých tretích krajín, ako sa výslovne stanovuje v článku 13 nariadenia 2017/1485, podľa ktorého „ak synchrónna oblasť zahŕňa PPS z Únie aj z tretích krajín, všetci PPS z Únie v danej synchrónnej oblasti sa musia do 18 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia usilovať o uzavretie dohody s PPS z tretích krajín, ktorí nie sú viazaní týmto nariadením, stanovujúcej základ pre ich spoluprácu na bezpečnej prevádzke sústavy a opatrenia na zabezpečenie súladu PPS z tretích krajín s povinnosťami stanovenými v tomto nariadení“.

39

Napokon, pokiaľ ide o okolnosť, že platforma IN nespadá pod pojem „európske platformy na výmenu štandardných produktov pre regulačnú energiu“ použitý v článku 1 ods. 6 nariadenia 2017/2195, znamená to len to, že účasť žalobkyne nemožno povoliť na základe rozhodnutia Komisie podľa článku 1 ods. 7 toho istého nariadenia, ale vyžaduje si existenciu iného právneho základu, ako je vysvetlené v bode 36 vyššie.

ACER podporovaná Komisiou odpovedá, že najmä prvá časť vychádza z nesprávneho predpokladu, že žalobkyňa mala právo zúčastňovať sa na platforme IN na základe rozhodnutia 13/2020, keďže takáto účasť mohla vyplývať len z rozhodnutia Komisie v tomto zmysle podľa nariadenia 2017/2195. Dodáva, že v regulačnom kontexte, do ktorého patrí rozhodnutie 13/2020, možno odkaz na „tretie krajiny“ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. j) vykonávacieho rámca chápať len tak, že sa týka tretích krajín, ktoré uplatňujú právo Únie. Pokiaľ ide o druhú časť tohto žalobného dôvodu, ACER spochybňuje jej prípustnosť a tvrdí, že v každom prípade ju treba zamietnuť ako nedôvodnú. Odvolacia rada tak mala správne uviesť, že na zmluvné dojednania patriace do súkromného práva sa nemožno odvolávať na účely spochybnenia uplatnenia práva Únie a žalobkyňa nesprávne tvrdí, že rozhodnutie 16/2022 sa rovná spochybneniu zákonnosti hlavnej dohody a dohody o spolupráci na IGCC.

43

V bodoch 57 až 63 napadnutého rozhodnutia odvolacia rada dospela k záveru, že rozhodnutie 16/2022 nemá záväzné právne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť záujmy žalobkyne tým, že by podstatným spôsobom zmenili jej právne postavenie, a to po prvé z dôvodu, že uvedené právne postavenie sa neriadilo rozhodnutiami 13/2020 a neskôr 16/2022, ale nariadením 2017/2195, z ktorého vyplývalo, že žalobkyňa nemala právo zúčastniť sa na platforme IN, po druhé, že vzhľadom na neexistenciu takéhoto práva na základe rozhodnutia 13/2020 nemožno konštatovať, že rozhodnutie 16/2022 sa jej priamo a osobne dotýka, a po tretie, že minulá účasť žalobkyne na projektoch platforiem alebo na súvisiacich zmluvách je irelevantná.

Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom toho istého štatútu, ako aj podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Tieto prvky musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby žalovanej umožnili pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez iných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby potrebné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92 , EU:T:1993:39 , bod 20 a citovanú judikatúru). V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, takže iba abstraktná formulácia tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku. Podobné požiadavky sa uplatnia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada (pozri rozsudok z 25. marca 2015, Belgicko/Komisia, T‑538/11 , EU:T:2015:188 , bod 131 a citovanú judikatúru; uznesenie z 27. novembra 2020, PL/Komisia, T‑728/19 , neuverejnené, EU:T:2020:575 , bod 64 ).

47

V rámci druhej časti žalobného dôvodu žalobkyňa po prvé tvrdí, že má zmluvné právo zúčastniť sa na platforme IN na základe hlavnej dohody a dohody o spolupráci na IGCC. Po druhé sa domnieva, že vykonávací rámec, ako je uvedený v prílohe k rozhodnutiu 16/2022, vedie k tomu, že ju zbavuje tohto zmluvného práva. Po tretie z analogického uplatnenia stanoviska Všeobecného súdu v rozsudkoch z 11. júla 2007, Alrosa/Komisia ( T‑170/06 , EU:T:2007:220 , bod 39 ), a z 12. decembra 2018, Groupe Canal +/Komisia ( T‑873/16 , EU:T:2018:904 , body 22 až 27 ), vyvodzuje, že rozhodnutie 16/2022 podstatným spôsobom zmenilo jej právne postavenie.

51

Podľa článku 85 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku „dôkazy a návrhy dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení“ a podľa odseku 2 „hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“.

52

Treba konštatovať, že žalobkyňa v zmysle článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku odôvodnila oneskorenie svojho návrhu na vykonanie dôkazov tým, že v podstate zdôraznila, že sa domnievala, že nebolo potrebné, aby preukázala existenciu zmluvného práva zúčastňovať sa na platforme IN.

53

V tejto súvislosti treba uviesť, že už od podania odvolania na odvolaciu radu žalobkyňa tvrdila, že rozhodnutie 16/2022 sa týka jej zmluvných práv, ako to zhrnula odvolacia rada v bode 44 napadnutého rozhodnutia. Uvedená rada pritom nespochybnila, že tieto zmluvné práva existujú, ale zamietla toto tvrdenie ako irelevantné, pričom v bode 64 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že na účasť na projektoch platforiem alebo zmluvných dojednaniach sa nemožno odvolávať spôsobom, ktorý spochybňuje osobitné ustanovenia uvedené v nariadení 2017/2195. Žalobkyňa sa teda mohla oprávnene domnievať, že nemusí preukázať existenciu týchto zmluvných práv, ktorých existenciu odvolacia rada nespochybnila.

Keďže toto ustanovenie vychádza z ustanovenia týkajúceho sa žaloby o neplatnosť podanej na Súdny dvor, a konkrétnejšie z prvej časti článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, treba ho vykladať s prihliadnutím na judikatúru týkajúcu sa tohto posledného uvedeného ustanovenia.

57

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že keď žalobu o neplatnosť podáva fyzická alebo právnická osoba, túto žalobu možno podať len vtedy, pokiaľ môžu byť záujmy žalobcu dotknuté záväznými právnymi účinkami napadnutého aktu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie. Na druhej strane, pokiaľ ide konkrétnejšie o žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý nie je určený žalobcovi, táto požiadavka sa prekrýva s podmienkami stanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktoré spočívajú v tom, že žalobca je napadnutým aktom priamo a osobne dotknutý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P , EU:C:2011:656 , body 37 a 38 ).

58

Pokiaľ ide o podmienku priamej dotknutosti, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá aktom, ktorý je predmetom žaloby, vyžaduje, aby tento akt priamo ovplyvňoval jej právne postavenie a neponechával priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P , EU:C:2008:159 , bod 47 a citovanú judikatúru).

62

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či odvolacia rada mala konštatovať, že žalobkyňa bola priamo a osobne dotknutá rozhodnutím 16/2022, treba po prvé uviesť, že je vecne správne tvrdenie žalobkyne založené na tom, že je zmluvnou stranou hlavnej dohody, ako aj dohody o spolupráci na IGCC, a pokiaľ ide o túto druhú dohodu, že je jej „zúčastneným členom“, to znamená, že používa IGCC na účely vyrovnávania, a to od marca 2012.

63

Po druhé je nesporné, že ako vyplýva z článku 2 ods. 1 písm. f) vykonávacieho rámca v jeho zneniach vyplývajúcich tak z rozhodnutia 13/2020, ako aj z rozhodnutia 16/2022, IGCC je implementačným projektom, ktorý sa vyvinul na platformu IN.

64

66

Okrem toho, ak by sa vzhľadom na to, že vykonávací rámec bol prijatý na základe článku 22 ods. 1 nariadenia 2017/2195, presný zmysel jeho ustanovení musel určiť s prihliadnutím na toto nariadenie, takýto konformný výklad by sa nemal považovať za výklad, ktorý by mohol odstrániť všetky pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť žalobkyne pokračovať vo svojej účasti na platforme IN na základe zmluvných práv. Na jednej strane teda článok 1 nariadenia 2017/2195 nebol v tom čase predmetom výkladu súdu Únie. Na druhej strane spôsob, akým je toto nariadenie formulované, mohol u žalobkyne vyvolať dojem, že mala možnosť zachovať si svoju účasť na platforme IN. Platí to najmä vzhľadom na chýbajúci odkaz na PPS z Únie v jeho článku 1 ods. 2, skutočnosť, že na platformu IN sa nevzťahuje pojem „európske platformy na výmenu štandardných produktov pre regulačnú energiu“ použitý v jeho článku 1 ods. 6, alebo tiež odkaz v jeho článku 23 ods. 3 na „tret[ie] krajin[y], ktoré sa zúčastňujú na európskych platformách“.

67

70

Rovnako treba žalobkyňu považovať za dotknutú rozhodnutím 16/2022 z dôvodu určitých vlastností, ktoré sú pre ňu osobitné, alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe v zmysle judikatúry citovanej v bode 59 vyššie.

71

Ako bolo totiž zdôraznené v bode 63 vyššie, keďže IGCC je podľa samotného vykonávacieho rámca projektom, ktorý sa vyvinul na platformu IN, žalobkyňa ako účastník tejto platformy sa od roku 2012 nachádza v odlišnej situácii v porovnaní s inými PPS z tretích krajín, ktorí z takejto účasti nemali prospech.

72

Okrem toho sa žalobkyňa ako jediný švajčiarsky PPS nachádza v odlišnej situácii ako PPS z iných tretích krajín, keďže Švajčiarsko má geografickú osobitosť, že je de facto obklopené členskými štátmi Únie. Z hľadiska cieľa nariadenia 2017/2195, ako je uvedený v článku 1 ods. 1 tohto nariadenia, a to stanoviť „podrobné usmernenie o zabezpečovaní rovnováhy v elektrizačnej sústave vrátane stanovenia spoločných zásad pre obstarávanie a zúčtovanie rezerv na zachovanie frekvencie, rezerv na obnovenie frekvencie a nahradzujúcich rezerv, ako aj spoločnej metodiky aktivácie rezerv na obnovenie frekvencie a nahradzujúcich rezerv“, treba konštatovať, že ide o skutkovú situáciu, ktorá charakterizuje žalobkyňu vo vzťahu k PPS nachádzajúcim sa v iných tretích krajinách.

O trovách

76

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ACER nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.

77

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Komisia teda znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

3.

Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Škvařilová‑Pelzl

Nõmm

Steinfatt

Kukovec