T-558/23

62023TJ0558

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia rozšírená komora)

z 8. októbra 2025 ( *1 )

„Energetika – Vnútorný trh s elektrickou energiou – Usmernenie o zabezpečovaní rovnováhy v elektrizačnej sústave – Článok 1 ods. 6 a 7 nariadenia (EÚ) 2017/2195 – Európska platforma na výmenu regulačnej energie z rezerv na obnovenie frekvencie s automatickou aktiváciou – Neúčasť švajčiarskeho prevádzkovateľa prenosovej sústavy – Odvolanie podané na odvolaciu radu agentúry ACER – Osobitné podmienky a spôsoby odvolania – Článok 28 nariadenia (EÚ) 2019/942 – Neprípustnosť z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie pred odvolacou radou – Neexistencia priamej dotknutosti – Námietka nezákonnosti“

Vo veci T‑558/23,

Swissgrid AG , so sídlom v Aarau (Švajčiarsko), v zastúpení: P. De Baere, P. L’Ecluse, K. T’Syen, V. Lefever a V. Ion, advokáti,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora)

na poradách v zložení: predsedníčka komory P. Škvařilová‑Pelzl, sudcovia I. Nõmm (spravodajca), G. Steinfatt, D. Kukovec a R. Meyer,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 12. marca 2025,

Žalobkyňa je akciová spoločnosť založená podľa švajčiarskeho práva, ktorá je jediným prevádzkovateľom prenosovej sústavy elektriny (ďalej len „PPS“) vo Švajčiarsku.

3

V roku 2018 žalobkyňa a ďalší PPS uzavreli memorandum o porozumení, v ktorom formalizovali podmienky svojej účasti na projekte, ktorý mal viesť k platforme pre medzinárodnú koordináciu automatizovanej obnovy frekvencie a stálej prevádzky sústavy (Platform for the International Coordination of Automated Frequency Restoration and Stable System Operation, ďalej len „Picasso“).

4

Na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 714/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do sústavy pre cezhraničné výmeny elektriny, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1228/2003 ( Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 15 ), Európska komisia prijala nariadenie (EÚ) 2017/2195 z 23. novembra 2017, ktorým sa stanovuje usmernenie o zabezpečovaní rovnováhy v elektrizačnej sústave ( Ú. v. EÚ L 312, 2017, s. 6 ), v ktorom sa upravuje zriadenie spoločných európskych platforiem na zavedenie postupu imbalance netting a dosiahnutie podmienok na výmenu regulačnej energie z rezerv na obnovenie frekvencie a náhradných rezerv (odôvodnenie 10), najmä vo svojom článku 20 európskej platformy na výmenu regulačnej energie z rezerv na obnovenie frekvencie s manuálnou aktiváciou.

5

Dňa 1. júla 2020 PPS, ktorí sú členmi projektu Picasso, vrátane žalobkyne, uzavreli dohodu o spolupráci na platforme Picasso, ktorá nahrádza predchádzajúce memorandum o porozumení (ďalej len „dohoda o spolupráci Picasso“). Táto dohoda o spolupráci je podriadená hlavnej dohode o vyrovnávacích platformách spoločnej pre všetky platformy, ktorá nadobudla účinnosť takisto 1. júla 2020 (ďalej len „hlavná dohoda“).

9

Listom zo 17. decembra 2020 riaditeľka Generálneho riaditeľstva Komisie pre energetiku zdôraznila, že nevidí dôvod na prijatie rozhodnutia povoliť Švajčiarsku účasť na európskych vyrovnávacích platformách na základe článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195. Žalobkyňa podala proti tomuto listu žalobu, ktorá bola zamietnutá uznesením z 21. decembra 2022, Swissgrid/Komisia ( T‑127/21 , neuverejnené, EU:T:2022:868 ), ako neprípustná. Toto uznesenie bolo zrušené rozsudkom [Súdneho dvora] z 13. februára 2025, Swissgrid/Komisia ( C‑121/23 P , EU:C:2025:83 ).

10

Dňa 31. marca 2022 európska sieť prevádzkovateľov prenosových sústav elektriny (ďalej len „ENTSO‑E“) na základe článku 17 vykonávacieho rámca predložila agentúre ACER návrh na zmenu vykonávacieho rámca, pokiaľ ide o určenie subjektov, ktoré by vykonávali funkcie v ňom stanovené.

11

pripomenula, že prípustnosť odvolania podľa článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 treba preskúmať z hľadiska judikatúry týkajúcej sa článku 263 ZFEÚ, a z toho vyvodila, že je potrebné overiť, či rozhodnutie 15/2022 vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy žalobkyne tým, že podstatným spôsobom zmenia jej právne postavenie,

–

konštatovala, že z nariadenia 2017/2195 vyplýva, že len PPS, na ktorých sa vzťahuje právo Európskej únie, sú oprávnení zúčastňovať sa na platformách patriacich do jeho pôsobnosti (s výnimkou švajčiarskych PPS vo vzťahu k európskym platformám na výmenu štandardných vyrovnávacích produktov a v rozsahu, v akom Komisia prijala rozhodnutie v tomto zmysle podľa článku 1 ods. 7 uvedeného nariadenia),

–

z vyššie uvedeného vyvodzuje, že vzhľadom na to, že Komisia neprijala rozhodnutie podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195, rozhodnutie 15/2022 sa obmedzilo na uplatnenie článku 1 nariadenia 2017/2195 a účasť žalobkyne nezávisela od rozhodnutia agentúry ACER, ale Komisie,

–

–

uložil agentúre ACER povinnosť nahradiť trovy konania.

15

ACER navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

17

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody.

18

21

Žalobkyňa odvolacej rade vytýka, že rozhodla, že jej účasť na platforme aFRR bola možná až po prijatí rozhodnutia Komisie v tomto zmysle podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195 a že takéto rozhodnutie chýbalo. V podstate tvrdí, že odvolacia rada mala rozhodnúť, že jej účasť na tejto platforme bola možná, keďže po prvé podmienky jej účasti uvedené v článku 1 ods. 6 boli splnené z dôvodu rizík, ktoré predstavuje jej neúčasť pre bezpečnosť siete, po druhé dôvody, na základe ktorých Komisia odmietla vyhovieť takejto účasti v liste zo 17. decembra 2020, boli nesprávne, po tretie odvolacia rada musí mať právomoc overiť, či sú splnené podmienky uvedenej účasti, a po štvrté uznesenie z 21. decembra 2022, Swissgrid/Komisia ( T‑127/21 , neuverejnené, EU:T:2022:868 ), ktorým bola zamietnutá jej žaloba o neplatnosť listu zo 17. decembra 2020 ako neprípustná, je irelevantné. V tejto súvislosti na pojednávaní pripomenula, že toto uznesenie bolo zrušené rozsudkom z 13. februára 2025, Swissgrid/Komisia ( C‑121/23 P , EU:C:2025:83 ).

22

ACER a Komisia sa domnievajú, že odvolacia rada nevychádzala z uvádzaného nesprávneho právneho posúdenia. ACER okrem toho zdôrazňuje, že argumentácia žalobkyne uvedená po prvýkrát v replike je neprípustná.

23

Na úvod treba zamietnuť námietku neprípustnosti, vznesenú agentúrou ACER, založenú na neprípustnosti argumentácie, ktorú žalobkyňa uviedla vo svojej replike, z dôvodu, že sa údajne podobá oneskorenému predloženiu nového žalobného dôvodu.

27

Podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195 „po splnení podmienok uvedených v odseku 6 rozhoduje o účasti Švajčiarska na európskych platformách na výmenu štandardných produktov pre regulačnú energiu Komisia na základe stanoviska agentúry [ACER] a všetkých PPS v súlade s postupmi stanovenými v článku 4 ods. 3[.] Práva a povinnosti švajčiarskych PPS musia byť v súlade s právami a povinnosťami PPS pôsobiacich v Únii, aby sa zabezpečilo hladké fungovanie vyrovnávacieho trhu na úrovni Únie a rovnaké podmienky pre všetky zainteresované subjekty“.

28

Podľa ustálenej judikatúry si výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok zo 14. marca 2024, VR Bank Ravensburg‑Weingarten, C‑536/22 , EU:C:2024:234 , bod 35 a citovanú judikatúru).

29

Treba konštatovať, že z doslovného, ako aj kontextuálneho výkladu nariadenia 2017/2195 vyplýva, že hoci článok 1 ods. 6 nariadenia 2017/2195 stanovuje okolnosti, za ktorých sa môže uskutočniť prijatie švajčiarskych PPS do európske platformy na výmenu štandardných produktov pre regulačnú energiu, a medzi nimi možnosť, že neprogramované fyzické toky elektriny prechádzajú Švajčiarskom a ohrozujú bezpečnosť sústavy regiónu, odsek 7 toho istého článku stanovuje postup, ktorý treba dodržať na účely získania takéhoto prijatia.

33

Rovnako treba uviesť, že sú irelevantné výhrady žalobkyne týkajúce sa posúdení uvedených v liste zo 17. decembra 2020, pokiaľ ide o vplyv jej neúčasti na platforme aFRR na bezpečnosť sústavy, ako aj odkaz na rozsudok z 13. februára 2025, Swissgrid/Komisia ( C‑121/23 P , EU:C:2025:83 ), ktorým bolo zrušené uznesenie z 21. decembra 2022, Swissgrid/Komisia ( T‑127/21 , neuverejnené, EU:T:2022:868 ), ktorým bola vyhlásená za neprípustnú žaloba o neplatnosť podaná žalobkyňou proti uvedenému listu.

34

Aj v prípade, že by Všeobecný súd mal po opätovnom začatí konania vo veci T‑127/21 zrušiť prípadné rozhodnutie o zamietnutí obsiahnuté v liste zo 17. decembra 2020, takéto zrušenie by nemalo účinky rovnocenné prijatiu rozhodnutia Komisie, ktorým sa Švajčiarsku povoľuje účasť na platforme aFRR podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195. Podľa článku 264 prvého odseku ZFEÚ sa účinky zrušenia obmedzujú na retroaktívne odstránenie uvedeného rozhodnutia z právneho poriadku. Účastníci konania by sa tak ocitli v situácii, v akej sa nachádzali pred 17. decembrom 2020, čo by sa vyznačovalo tým, že Komisia neprijala rozhodnutie povoľujúce účasť Švajčiarska podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195.

35

V treťom rade nemôže uspieť ani odkaz žalobkyne na nevyhnutnosť, aby ACER a odvolacia rada boli schopné preskúmať, či boli splnené podmienky jej účasti na platforme aFRR, aby sa zabránilo vzniku „vážnej medzery v súdnom systéme Únie“.

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení pri uplatnení článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942 na okolnosti prejednávanej veci

39

Žalobkyňa tvrdí, že odvolacia rada porušila článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942, keď uviedla, že rozhodnutie 15/2022 podstatným spôsobom nemení jej právne postavenie. V rámci prvej časti vytýka odvolacej rade, že nezohľadnila to, že rozhodnutím 15/2022 bola doplnená dodatočná podmienka jej účasti na platforme aFRR v porovnaní s vykonávacím rámcom vyplývajúcim z rozhodnutia 03/2020, keďže už nestačilo, aby získala rozhodnutie, ktorým sa jej povoľuje účasť podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195, ale bolo tiež potrebné, aby podliehala právu Únie. V druhej časti sa domnieva, že odvolacia rada nesprávne nezohľadnila účinky rozhodnutia 15/2022 na zmluvy, ktorých je zmluvnou stranou.

40

ACER podporovaná Komisiou sa domnieva, že odvolacia rada neporušila článok 28 ods. 1 nariadenia 2019/942. ACER tiež tvrdí, že druhá časť tohto žalobného dôvodu je neprípustná.

41

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že keď žalobu o neplatnosť podáva fyzická alebo právnická osoba, túto žalobu možno podať len vtedy, pokiaľ môžu byť záujmy žalobcu dotknuté záväznými právnymi účinkami napadnutého aktu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie. Na druhej strane, pokiaľ ide konkrétnejšie o žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý nie je určený žalobcovi, táto požiadavka sa prekrýva s podmienkami stanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktoré spočívajú v tom, že žalobca je napadnutým aktom priamo a osobne dotknutý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P , EU:C:2011:656 , body 37 a 38 ).

45

Pokiaľ ide o podmienku priamej dotknutosti, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá aktom, ktorý je predmetom žaloby, vyžaduje, aby tento akt priamo ovplyvňoval jej právne postavenie a neponechával priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P , EU:C:2008:159 , bod 47 a citovanú judikatúru).

46

Pokiaľ ide o osobnú dotknutosť, podľa ustálenej judikatúry fyzické alebo právnické osoby iné než tie, ktorým je akt určený, môžu tvrdiť, že sa ich príslušný akt osobne dotýka v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223; pozri tiež rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia, C‑133/12 P , EU:C:2014:105 , bod 44 a citovanú judikatúru).

V tejto súvislosti stačí zdôrazniť, že takáto argumentácia je založená na nesprávnom výklade vykonávacieho rámca zmeneného rozhodnutím 15/2022. Pojem „PPS, na ktoré sa vzťahuje nariadenie 2017/2195“, sa totiž v súčasnosti nachádza v definícii „členského PPS“ (pozri bod 11 vyššie), totiž možno vykladať len tak, že zahŕňa žalobkyňu v prípade, že by získala rozhodnutie Komisie schvaľujúce jej účasť na platforme aFRR podľa článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195.

50

Vzhľadom na to, že rozhodnutie 15/2022 bolo prijaté na základe nariadenia 2017/2195, sa totiž ustanovenia vykonávacieho rámca, zmeneného týmto rozhodnutím, musia vykladať v súlade s ustanoveniami tohto nariadenia, pokiaľ nemajú jasný a jednoznačný zmysel, ktorý si preto nevyžaduje výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2021, Daimler/Komisia, T‑359/19 , EU:T:2021:568 , bod 92 ).

51

Keďže však nariadenie 2017/2195 výslovne stanovuje účasť švajčiarskych PPS za podmienok a spôsobom stanoveným v jeho článku 1 ods. 6 a 7, nevyhnutne z toho vyplýva, že pojem „PPS, na ktoré sa vzťahuje nariadenie [2017/2195]“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. q) vykonávacieho rámca sa má vykladať tak, že zahŕňa švajčiarskeho PPS, ktorého účasť bola pripustená na základe tohto nariadenia.

52

ACER sa domnieva, že táto časť tohto žalobného dôvodu je neprípustná, keďže žalobkyňa nepredložila kópiu dohody o spolupráci na Picasso v prílohe k svojej žalobe a na ich obsah odkazuje len vágne a všeobecne.

55

Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom toho istého štatútu, ako aj podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Tieto prvky musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby žalovanej umožnili pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez iných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby potrebné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92 , EU:T:1993:39 , bod 20 a citovanú judikatúru). V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, takže iba abstraktná formulácia tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku. Podobné požiadavky sa uplatnia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada (pozri rozsudok z 25. marca 2015, Belgicko/Komisia, T‑538/11 , EU:T:2015:188 , bod 131 a citovanú judikatúru; uznesenie z 27. novembra 2020, PL/Komisia, T‑728/19 , neuverejnené, EU:T:2020:575 , bod 64 ).

59

Je pravda, že žalobkyňa nepredložila kópiu dohody o spolupráci Picasso v prílohe k svojej žalobe. Vo svojej replike odôvodnila túto absenciu zložitosťou a dĺžkou tohto dokumentu a bezúčelnosťou takéhoto predloženia, ale v tomto zmysle predložila návrh na vykonanie dôkazu. V nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňa predložila Všeobecnému súdu kópiu dohody o spolupráci Picasso, ako aj hlavnej dohody.

60

Podľa článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku „dôkazy a návrhy dôkazov sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení“ a podľa odseku 2 „hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“.

61

Treba konštatovať, že žalobkyňa v zmysle článku 85 ods. 2 rokovacieho poriadku odôvodnila oneskorenie svojho návrhu na vykonanie dôkazov tým, že v podstate zdôraznila, že sa domnievala, že nebolo potrebné, aby preukázala existenciu zmluvného práva zúčastňovať sa na platforme aFRR.

Pokiaľ ide o meritórne preskúmanie tejto časti žalobného dôvodu, treba uviesť, že žalobkyňa je zmluvnou stranou tak hlavnej dohody, ako aj dohody o spolupráci Picasso.

65

Okrem toho treba uviesť, že cieľom zmlúv, ktorých zmluvnou stranou je žalobkyňa, je upraviť fungovanie platformy aFRR v nadväznosti na nariadenie 2017/2195 a vykonávací rámec. Zo znenia preambuly hlavnej dohody, ktorá je spoločná pre všetky platformy stanovené v nariadení 2017/2195, pritom vyplýva, že jej cieľom je určiť rámec vzájomných povinností zmluvných strán týkajúcich sa vývoja, údržby a prevádzky uvedených platforiem a v súlade s vykonávacími rámcami prijatými na základe tohto nariadenia. Rovnako z preambuly dohody o spolupráci Picasso vyplýva, že bola prijatá v nadväznosti na nariadenie 2017/2195, vykonávací rámec a hlavnú dohodu.

66

Z toho však nevyplýva, že zmena definície pojmu „členský PPS“ viedla k tomu, že žalobkyňa bola zbavená výkonu svojich zmluvných práv, a teda že mala priame účinky na jej právne postavenie v zmysle judikatúry citovanej v bode 44 vyššie.

67

Po tretie, keďže pred prijatím rozhodnutia 15/2022 žalobkyňa na základe predmetných zmlúv, a to bez ohľadu na svoju prípadnú kvalifikáciu ako „členského PPS“, nemala zmluvné právo používať platformu aFRR na výmenu štandardných produktov regulačnej energie vzhľadom na chýbajúce rozhodnutie Komisie v tomto zmysle, nemožno sa domnievať, že rozhodnutie 15/2022 ju zbavilo takéhoto práva, a preto malo priame účinky na jej právne postavenie v zmysle judikatúry citovanej v bode 45 vyššie.

71

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že odvolacia rada nevychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietla odvolanie ako neprípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky stanovené v článku 28 ods. 1 nariadenia 2019/942.

72

Preto treba zamietnuť druhú časť a v dôsledku toho aj celý druhý žalobný dôvod.

O treťom žalobnom dôvode uvedenom subsidiárne a založenom v podstate na nezákonnosti nariadenia 2017/2195

76

Námietka nezákonnosti sa skladá z piatich častí založených v podstate po prvé na tom, že Komisia nerešpektovala rozsah svojich vykonávacích právomocí, po druhé na porušení článku 3 písm. h) a i) a článku 6 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/943 z 5. júna 2019 o vnútornom trhu s elektrinou ( Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 54 ), po tretie na porušení článku 218 ods. 6 ZFEÚ, po štvrté na porušení článku 13 ods. 1 Dohody medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou z 22. júla 1972 ( Ú. v. ES L 300, 1972, s. 188 , ďalej len „dohoda o voľnom obchode“) a po piate na porušení zásady prevencie vyplývajúcej z medzinárodného obyčajového práva.

77

ACER podporovaná Komisiou sa domnieva, že námietku nezákonnosti treba zamietnuť.

O prvej časti tohto žalobného dôvodu

78

81

Ak je Komisii zverená vykonávacia právomoc na základe článku 291 ods. 2 ZFEÚ, od Komisie sa vyžaduje spresnenie obsahu legislatívneho aktu, aby sa zabezpečilo jeho vykonávanie za jednotných podmienok vo všetkých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2014, Parlament/Komisia, C‑65/13 , EU:C:2014:2289 , bod 43 ).

82

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je prijatie podstatných pravidiel v takej oblasti, o akú ide vo veci samej, vyhradené právomoci normotvorcu Únie a tieto pravidlá musia byť stanovené v základnej právnej úprave. Z toho vyplýva, že ustanovenia upravujúce podstatné prvky základnej právnej úpravy, ktorých prijatie si vyžaduje uskutočniť politické rozhodnutia patriace do vlastnej zodpovednosti normotvorcu Únie, nemôžu byť predmetom prenesenia právomoci, ani sa nemôžu nachádzať vo vykonávacích aktoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Parlament/Rada, C‑355/10 , EU:C:2012:516 , body 64 až 66 a citovanú judikatúru).

83

Otázka, ktoré prvky určitej oblasti sa majú kvalifikovať ako podstatné, musí vychádzať z objektívnych skutočností, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania, a vyžaduje, aby sa zohľadnili vlastnosti a osobitosti dotknutej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Parlament/Rada, C‑355/10 , EU:C:2012:516 , body 67 a 68 ).

87

Ako však mal Súdny dvor príležitosť zdôrazniť, Švajčiarska konfederácia sa odmietnutím Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) nepripojila k projektu integrovaného hospodárskeho celku s jednotným trhom založeným na spoločných pravidlách medzi jeho členmi, ale uprednostnila cestu dvojstranných dohôd s Úniou a jej členskými štátmi v konkrétnych oblastiach. Švajčiarska konfederácia sa teda nezačlenila do vnútorného trhu Únie, (rozsudky z 12. novembra 2009, Grimme, C‑351/08 , EU:C:2009:697 , bod 27 , a zo 7. marca 2013, Švajčiarsko/Komisia, C‑547/10 P , EU:C:2013:139 , body 78 a 79 ).

88

Treba teda konštatovať, že vylúčenie PPS pôsobiacich vo Švajčiarsku z účasti na platformách uvedených v nariadení 2017/2195 je s výhradou alternatívneho dvojstranného dojednania, ktoré je stále možné, plne odôvodnené vzhľadom na ciele sledované nariadením č. 714/2009, a najmä cieľ vytvorenia vnútorného trhu.

89

V tejto súvislosti treba uviesť, že prvý z dvoch predpokladov uvedených v článku 1 ods. 6 nariadenia 2017/2195 sa zameriava práve na prípad prijatia dvojstrannej dohody so Švajčiarskou konfederáciou v zmysle judikatúry citovanej v bode 87 vyššie, keďže sa týka možnosti, že „do [švajčiarskych] vnútroštátnych [sa] právnych predpisov zavedú hlavné ustanovenia legislatívy Únie v oblasti trhu s elektrickou energiou a že medzi Úniou a Švajčiarskom existuje medzivládna dohoda o spolupráci v odvetví elektroenergetiky“.

93

Prvú časť tohto žalobného dôvodu je preto potrebné zamietnuť.

O druhej časti tohto žalobného dôvodu

94

Žalobkyňa tvrdí, že nariadenie 2017/2195 je v rozsahu, v akom ju vylučuje z platformy aFRR, v rozpore s článkom 3 písm. h) a i) nariadenia 2019/943, ako aj s článkom 6 ods. 3 toho istého nariadenia.

95

trhové pravidlá musia zabezpečiť regionálnu spoluprácu, kde je efektívna;

…“

96

Treba konštatovať, že neexistuje žiadny rozpor medzi obmedzením pôsobnosti na PPS, ktorí sa môžu zúčastniť na platforme aFRR uvedeným v článku 1 nariadenia 2017/2195 a týmito cieľmi. Účasť na uvedenej platforme totiž nepredstavuje jediný spôsob, ako dosiahnuť cieľ uvedený v článku 3 písm. h) nariadenia 2019/943. V tejto súvislosti stačí zdôrazniť, že článok 13 nariadenia Komisie (EÚ) 2017/1485 z 2. augusta 2017, ktorým sa stanovuje usmernenie pre prevádzkovanie elektrizačnej prenosovej sústavy ( Ú. v. EÚ L 220, 2017, s. 1 ), výslovne stanovuje, že „ak synchrónna oblasť zahŕňa PPS z Únie aj z tretích krajín, všetci PPS z Únie v danej synchrónnej oblasti sa musia do 18 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia usilovať o uzavretie dohody s PPS z tretích krajín, ktorí nie sú viazaní týmto nariadením, stanovujúcej základ pre ich spoluprácu na bezpečnej prevádzke sústavy a opatrenia na zabezpečenie súladu PPS z tretích krajín s povinnosťami stanovenými v tomto nariadení“.

97

Rovnako, hoci cieľ regionálnej spolupráce uvedený v článku 3 písm. i) nariadenia 2019/943 možno vykladať tak, že zahŕňa spoluprácu s PPS z tretích krajín, ako to zdôrazňuje najmä odôvodnenie 70 nariadenia 2019/943, pokiaľ ide o bezpečnú prevádzku sústavy, táto spolupráca sa nemusí nevyhnutne uskutočňovať prostredníctvom prístupu k platformám upraveným v nariadení 2017/2195, ale môže mať formu dohôd medzi PPS z Únie a PPS z dotknutých tretích krajín, ako to potvrdzuje článok 13 nariadenia 2017/1485 citovaný v bode 96 vyššie.

Podľa žalobkyne, ak by sa článok 1 ods. 6 a 7 nariadenia 2017/2195 mal vykladať tak, že umožňuje Komisii odmietnuť jej účasť na vyrovnávacích platformách aj v prípade, že by bola uzavretá dohoda medzi Švajčiarskou konfederáciou a Úniou, rozhodnutie Rady o uzavretí dohody prijaté na základe článku 218 ods. 6 ZFEÚ by mohlo byť zbavené svojho účinku.

101

Tento žalobný dôvod teda vychádza z predpokladu, že v prípade uzavretia dohody medzi Švajčiarskou konfederáciou a Úniou by Komisia mohla vylúčiť, aby táto dohoda vyvolávala svoje účinky, a tým, že neprijme rozhodnutie upravené v článku 1 ods. 7 nariadenia 2017/2195.

102

Treba však konštatovať, že takýto predpoklad je nesprávny.

103

Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by ustanovenie medzinárodnej dohody upravujúce účasť Švajčiarska nezodpovedalo podmienkam spresneným v judikatúre citovanej v bode 104 vyššie, Komisia by nemohla nezohľadniť existenciu uvedenej dohody.

107

Tretiu časť tohto žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

O štvrtej časti tohto žalobného dôvodu

108

Žalobkyňa tvrdí, že nariadenie 2017/2195 predstavuje množstevné obmedzenie dovozu elektrickej energie, ktoré je v rozpore s článkom 13 ods. 1 dohody o voľnom obchode uplatňujúcej sa na elektrickú energiu. Tvrdí, že sú splnené podmienky, za ktorých sa možno dovolávať článku 13 ods. 1 pred súdmi Únie. Preto v rozsahu, v akom by nariadenie 2017/2195 viedlo k tomu, že žalobkyňa by nemohla predkladať ponuky prostredníctvom platformy aFRR, hoci toto nariadenie stanovuje, že regulačnú energiu v Únii možno vymieňať len prostredníctvom vyrovnávacích platforiem, je toto nariadenie v rozpore s článkom 13 ods. 1 dohody o voľnom obchode. Okrem toho sa podľa nej neuplatňuje žiadne odôvodnenie na základe verejnej bezpečnosti podľa článku 20 uvedenej dohody.

112

Ďalej z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bodoch 86 a 87 vyššie, zo znenia odôvodnenia 1 v spojení s odôvodnením 10 nariadenia 2017/2195 vyplýva, že vytvorenie spoločných platforiem je súčasťou cieľa vytvoriť vnútorný trh s elektrinou, to znamená integrovaného hospodárskeho celku založeného na dodržiavaní spoločných pravidiel, ku ktorému Švajčiarska konfederácia nepristúpila, keďže uprednostnila cestu dvojstranných dohôd s Úniou a jej členskými štátmi v konkrétnych oblastiach.

113

Nakoniec, ako uvádza Komisia vo svojich písomných podaniach, cieľom a účelom dohody o voľnom obchode, tak ako sú uvedené v jej článku 1, je „prostredníctvom rozšírenia vzájomných obchodných výmen podporovať harmonický rozvoj hospodárskych vzťahov medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou“. Naopak cieľom dohody o voľnom obchode nie je vytvorenie hospodárskeho priestoru s homogénnym regulačným prostredím.

114

Z toho vyplýva, že vylúčenie žalobkyne z účasti na platforme aFRR nemožno považovať za množstevné obmedzenie dovozu regulačnej energie, ani za opatrenie s rovnocenným účinkom v zmysle článku 13 dohody o voľnom obchode.

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že v prípade, ak by sa nariadenie 2017/2195 malo vykladať tak, že vylučuje jej účasť na platforme aFRR, toto nariadenie by bolo zjavne v rozpore so zásadou prevencie vyplývajúcou z medzinárodného obyčajového práva, ktorú je Únia povinná dodržiavať podľa článku 3 ods. 5 ZEÚ. Zdôrazňuje, že táto norma medzinárodného obyčajového práva zahŕňa pravidlo nepoužívať svoje územie na účely aktov, ktoré sú v rozpore s právami iných štátov. V prejednávanej veci Komisia podľa nej zjavne porušila svoju povinnosť preukázať náležitú starostlivosť vyžadovanú s cieľom zabrániť vzniku závažných škôd na švajčiarskom území z dôvodu početných neplánovaných fyzických tokov elektrickej energie cez Švajčiarsko, ktoré by mohli byť vytvorené fungovaním platformy aFRR bez účasti žalobkyne, ako aj účinkami preťaženia a ich negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

118

Po prvé treba pripomenúť, že ako vyplýva z článku 3 ods. 5 ZEÚ, Únia prispieva k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva. V dôsledku toho je pri prijímaní aktu povinná dodržiavať medzinárodné právo ako celok vrátane medzinárodného obyčajového práva, ktorým sú inštitúcie Únie viazané (pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10 , EU:C:2011:864 , bod 101 a citovanú judikatúru).

119

V tejto súvislosti je pravda, že Medzinárodný súdny dvor (MSD) už vo svojom rozsudku vo veci Korfu [(Spojené kráľovstvo/Albánsko) z 9. apríla 1949, Zb. 1949, s. 22] v rámci niektorých všeobecných a uznávaných zásad zdôraznil „povinnosť každého štátu nenechať používať svoje územie na účely aktov, ktoré sú v rozpore s právami iných štátov“. Existenciu tohto obyčajového pravidla pripomenul MSD najmä vo svojom rozsudku Celulózové továrne na rieke Uruguaj [(Argentína/Uruguaj) z 20. apríla 2010, Zb. 2010, s. 45 a 46, bod 101], z ktorého v podstate vyplýva, že subjekt medzinárodného práva podlieha pri výkone svojich právomocí povinnosti náležitej starostlivosti.

123

Na druhej strane, keďže žalobkyňa je jediným prevádzkovateľom švajčiarskej elektrickej sústavy, v prípade, že by jej neúčasť na platforme aFRR mala za následok, že by musela prijať opatrenia spojené s neplánovanými fyzickými tokmi elektrickej energie, bolo by možné konštatovať, že nariadenie 2017/2195 jej ukladá povinnosti v zmysle judikatúry citovanej v bode 120 vyššie.

124

Po tretie, keďže zásada medzinárodného obyčajového práva nie je natoľko presná ako ustanovenie medzinárodnej dohody, musí sa súdne preskúmanie nevyhnutne obmedziť na otázku, či sa inštitúcie Únie prijatím daného aktu dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o podmienky uplatnenia tejto zásady (pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10 , EU:C:2011:864 , bod 110 a citovanú judikatúru).

125

Túto tretiu podmienku naopak nemožno považovať za splnenú.

129

Preto treba zamietnuť piatu časť a v dôsledku toho aj tento žalobný dôvod a žalobu v celom rozsahu.

O trovách

130

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania agentúry ACER v súlade s jej návrhmi.

131

2.

Swissgrid AG znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Agentúre Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER).

3.

Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Škvařilová‑Pelzl

Nõmm