T-1079/23

žalobkyňa vo veciach T‑1079/23 a T‑1080/23,

Apple Inc., so sídlom v Cupertine,

Apple Distribution International Ltd, so sídlom v Corku (Írsko), v zastúpení: D. Beard, S. Love, J. Bourke, barristers, W. Knibbeler, T. van Helfteren a M. Lawton, advokáti,

žalobkyne vo veci T‑214/24,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: vo veci T‑1079/23 P.‑J. Loewenthal, L. Malferrari a I. Rogalski, splnomocnení zástupcovia, vo veci T‑1080/23 P.‑J. Loewenthal, L. Malferrari, I. Rogalski a E. Rousseva, splnomocnení zástupcovia, a vo veci T‑214/24 G. Conte, P.‑J. Loewenthal a I. Rogalski, splnomocnení zástupcovia,

Coalition for App Fairness, so sídlom vo Washingtone, DC (Spojené štáty), v zastúpení: D. Geradin a K. Bania, advokáti,

vedľajší účastníci konania vo veci T‑1080/23,

a

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

vedľajšia účastníčka konania vo veci T‑214/24,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora zasadajúca v päťčlennom zložení),

po pojednávaní z 21. októbra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Žalobkyňa vo veci T‑1079/23, spoločnosť Apple Inc., svojimi žalobami založenými na článku 263 ZFEÚ navrhuje zrušiť rozhodnutie Komisie C(2023) 6077 final z 5. septembra 2023 o začatí prieskumu trhu týkajúceho sa služby iMessage od spoločnosti Apple podľa článku 16 ods. 1 a článku 17 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/1925 zo 14. septembra 2022 o súťažeschopných a spravodlivých trhoch digitálneho sektora a o zmene smerníc (EÚ) 2019/1937 a (EÚ) 2020/1828 (akt o digitálnych trhoch) (Ú. v. EÚ L 265, 2022, s. 1, ďalej len „DMA“) (ďalej len „rozhodnutie o začatí prieskumu trhu“), žalobkyňa vo veci T‑1080/23, Apple Inc., navrhuje čiastočne zrušiť rozhodnutie Komisie C(2023) 6100 final z 5. septembra 2023, ktorým sa Apple označuje za strážcu prístupu podľa článku 3 DMA (ďalej len „rozhodnutie o označení“), a žalobkyne vo veci T‑214/24, spoločnosti Apple Inc. a Apple Distribution International Ltd (ďalej spoločne alebo samostatne len „Apple“), navrhujú zrušiť vykonávacie rozhodnutie Komisie C(2024) 785 final z 12. februára 2024, ktorým sa ukončuje prieskum trhu, ktorý sa začal na základe rozhodnutia o začatí prieskumu trhu podľa článku 17 DMA (ďalej len „rozhodnutie o ukončení prieskumu trhu“).

Okolnosti predchádzajúce sporu

2 Dňa 3. júla 2023 Apple v súlade s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom DMA oznámila Európskej komisii, že prahové hodnoty stanovené v článku 3 ods. 2 uvedeného aktu dosahuje v prípade týchto služieb:

5 V ten istý deň Komisia prijala aj rozhodnutie o označení, ktorým podľa článku 3 DMA označila Apple za strážcu prístupu pre tri ZPS, a to online sprostredkovateľskú službu App Store, operačný systém mobilných telefónov iPhone iOS a internetový prehliadač Safari.

6 Rozhodnutie o označení bolo spoločnosti Apple oznámené 6. septembra 2023. Príslušné povinnosti vyplývajúce z DMA sa preto začali uplatňovať na túto spoločnosť od 7. marca 2024 v súlade s článkom 3 ods. 10 DMA.

7 Dňa 12. februára 2024 Komisia prijala podľa článku 17 DMA rozhodnutie o ukončení prieskumu trhu. Hoci Komisia týmto rozhodnutím konštatovala, že Apple nemala byť kvalifikovaná ako strážca prístupu v prípade služby iMessage, napriek tomu trvala na tom, že túto službu treba kvalifikovať ako NIICS.

Návrhy účastníkov konania

Vec T ‑ 1079/23

8 Apple navrhuje, aby Všeobecný súd:

10 Apple navrhuje, aby Všeobecný súd:

– v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil článok 2 písm. b) rozhodnutia o označení, ktorým bol jej operačný systém iOS kvalifikovaný ako dôležitá brána prístupu komerčných používateľov ku koncovým používateľom, a to v rozsahu, v akom jej ukladá povinnosti týkajúce sa interoperability, ktoré sú stanovené v článku 6 ods. 7 DMA,

– v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil článok 2 písm. a) rozhodnutia o označení, ktorým bola jej online sprostredkovateľská služba App Store kvalifikovaná ako dôležitá brána prístupu komerčných používateľov ku koncovým používateľom,

– zrušil rozhodnutie o označení v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že iMessage predstavuje NIICS,

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

11 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

14 Francúzska republika a združenie Free Software Foundation Europe eV navrhujú, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

15 Organizácia Coalition for App Fairness navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– uložil spoločnosti Apple povinnosť nahradiť trovy konania.

Vec T ‑ 214/24

16 Apple navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– uložil spoločnosti Apple povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

19 Po vypočutí účastníkov konania Všeobecný súd podľa článku 68 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku rozhodol o spojení týchto vecí na účely konečného rozhodnutia.

20 Vo veci T‑1079/23 Apple na podporu svojej žaloby uvádza jediný žalobný dôvod založený na tom, že Komisia nesprávne vyložila a uplatnila DMA a smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36, ďalej len „EECC“), ako aj na tom, že sa opierala o nesprávne skutkové okolnosti, keď dospela k záveru, že iMessage predstavuje NIICS.

21 Vo veci T‑1080/23 Apple na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti článku 6 ods. 7 DMA vzhľadom na Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a teda na nezákonnosti článku 2 písm. b) rozhodnutia o označení v rozsahu, v akom toto posledné uvedené ustanovenie ukladá spoločnosti Apple povinnosti stanovené v článku 6 ods. 7 DMA. Druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom výklade a uplatnení DMA a na skutkových omyloch, ktorých sa dopustila Komisia, keďže v rozhodnutí o označení dospela k záveru, že päť obchodov so softvérovými aplikáciami App Store predstavuje jedinú ZPS. Tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom výklade a uplatnení DMA a EECC, ako aj na skutkových omyloch, ktorých sa dopustila Komisia, keďže v rozhodnutí o označení dospela k záveru, že iMessage predstavuje NIICS.

25 Pokiaľ ide o prípustnosť prvého žalobného dôvodu, Apple tvrdí, že v rozpore s článkom 47 Charty by bola zbavená účinnej súdnej ochrany, pokiaľ by nebola oprávnená napadnúť zákonnosť článku 6 ods. 7 DMA, hoci rozhodnutie o označení na ňu toto ustanovenie uplatňuje. Tvrdí, že by nemala byť povinná čakať na konštatovanie porušenia povinnosti vyplývajúcej z tohto ustanovenia, aby mohla napadnúť jeho zákonnosť na súde Európskej únie. Navyše článok 277 ZFEÚ by sa mal vykladať dostatočne široko, aby sa zabezpečilo účinné preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií Únie všeobecnej povahy v prospech osôb, ktoré nie sú oprávnené podať žalobu o neplatnosť proti takýmto aktom. Okrem toho pravidlá takého jednotného režimu, akým je režim DMA, nemožno umelo oddeliť na účely preskúmania námietky nezákonnosti. Článok 6 ods. 7 DMA má priamy právny vzťah s rozhodnutím o označení, keďže toto rozhodnutie má za následok uplatniteľnosť povinností, ktoré sú v tomto ustanovení stanovené.

26 Komisia tvrdí, že prvý žalobný dôvod vo veci T‑1080/23 je neprípustný a v každom prípade nedôvodný.

27 Parlament, Rada a Francúzska republika tiež tvrdia, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť ako neprípustný.

28 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 277 ZFEÚ sa každý účastník konania môže v konaní, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt prijatý inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie, dovolávať pred Súdnym dvorom Európskej únie neuplatniteľnosti tohto aktu z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ.

29 Článok 277 ZFEÚ je vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá každému účastníkovi konania zaručuje právo incidenčne napadnúť platnosť všeobecne záväzných aktov, ktoré tvoria základ takéhoto rozhodnutia, s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré mu je určené (pozri rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 67 a citovanú judikatúru).

34 V prejednávanej veci je v prvom rade nesporné, že rozhodnutie o označení je založené na článku 3 DMA a že článok 6 ods. 7 uvedeného aktu, ktorého nezákonnosť namieta Apple, nepredstavuje jeho právny základ.

35 V tejto súvislosti treba spresniť, že tak z názvu rozhodnutia o označení, ako aj z jeho druhej citácie vyplýva, že právnym základom uvedeného rozhodnutia je článok 3 DMA. Okrem toho v článkoch 1 a 2 tohto rozhodnutia sa v podstate stanovuje, že Apple je označená za strážcu prístupu podľa článku 3 DMA a že ZPS vymenované v tomto rozhodnutí, vrátane operačného systému iOS, sú identifikované ako dôležitá brána prístupu komerčných používateľov ku koncovým používateľom v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) DMA.

36 V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 31 vyššie má článok 6 ods. 7 DMA priamu právnu súvislosť s rozhodnutím o označení, treba uviesť, že toto ustanovenie nie je súčasťou odôvodnenia uvedeného rozhodnutia.

37 Na jednej strane článok 6 ods. 7 DMA nie je formálne uvedený v odôvodnení rozhodnutia o označení.

38 Na druhej strane ani z odôvodnenia rozhodnutia o označení, najmä z odôvodnení 72 až 100 venovaných operačnému systému iOS, nevyplýva, že by cieľom uvedeného rozhodnutia bolo vykonať povinnosti vyplývajúce z článku 6 ods. 7 DMA, pokiaľ ide najmä o túto ZPS.

39 V treťom rade okolnosť, že po prijatí rozhodnutia o označení bola Apple povinná splniť povinnosti stanovené v článku 6 ods. 7 DMA, nevyplýva zo samotného uvedeného rozhodnutia, ale z článku 3 ods. 10 DMA v spojení s článkom 6 ods. 1 uvedeného aktu. Toto posledné uvedené ustanovenie totiž stanovuje, že strážca prístupu musí splniť všetky povinnosti stanovené v uvedenom článku v súvislosti s každou z jeho ZPS uvedených v rozhodnutí o označení podľa článku 3 ods. 9 DMA.

44 Z toho vyplýva, že riešenie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i. (C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676), bolo odôvodnené osobitnými okolnosťami danej veci, ktorými sa však prejednávaná vec nevyznačuje.

45 V DMA sa nestanovuje postupné zavedenie prechodného režimu a konečného režimu, ale zavádza sa jednotný režim povinností uplatniteľných na podniky označené za strážcov prístupu. Je pravda, že tento režim je rozdelený na dve odlišné fázy, a to na jednej strane označenie podniku za strážcu prístupu a na druhej strane podriadenie tohto podniku povinnostiam stanoveným v DMA. Oddelenie týchto dvoch fáz však vyplýva priamo zo samotnej štruktúry DMA, a preto má povahu, ktorá je vnútorne spätá s takto zavedeným systémom, pričom toto oddelenie nemožno kvalifikovať ako umelé.

46 Za týchto podmienok závery vyvodené Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i. (C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676), nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

47 Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 31 až 33 vyššie, keďže článok 6 ods. 7 DMA nepredstavuje právny základ rozhodnutia o označení a nemá s ním priamu právnu súvislosť, treba konštatovať, že námietka nezákonnosti vznesená proti tomuto ustanoveniu nie je prípustná.

48 Tento záver nie je spochybnený tvrdením spoločnosti Apple, podľa ktorého by v takomto prípade bola zbavená účinnej súdnej ochrany, čo by bolo v rozpore s článkom 47 Charty.

49 Článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

52 V tejto súvislosti treba uviesť, že z judikatúry vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom, a preto môže obsahovať primerané obmedzenia, ktoré sledujú legitímny cieľ a nezasahujú do samotnej podstaty tohto práva (pozri uznesenie zo 6. apríla 2017, PITEE/Komisia, C‑464/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:291, bod 31 a citovanú judikatúru, a rozsudok ESĽP, 8. júna 2006, V.M. v. Bulharsko, CE:ECHR:2006:0608JUD004572399, body 41 a 42 a citovanú judikatúru). V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty je obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy odôvodnené len vtedy, ak je stanovené zákonom, rešpektuje podstatu tohto práva a pri dodržaní zásady proporcionality je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných (rozsudky zo 4. mája 2016, Pillbox 38, C‑477/14, EU:C:2016:324, bod 160, a z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, bod 49).

53 Predovšetkým, pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy musí byť stanovené zákonom, z bodov 28 až 33 vyššie vyplýva, že možnosť uplatniť námietku nezákonnosti je podľa článku 277 ZFEÚ obmedzená na ustanovenia všeobecne záväzného aktu, ktoré tvoria základ napadnutého rozhodnutia alebo ktoré majú priamu právnu súvislosť s takýmto rozhodnutím.

54 Toto obmedzenie ďalej rešpektuje podstatu základného práva na účinnú súdnu ochranu, ako je zakotvené v článku 47 Charty. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že cieľom článku 47 Charty nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách, a najmä pravidiel o prípustnosti žaloby podanej priamo na súd Únie, čo vyplýva aj z vysvetliviek k tomuto článku 47, ktoré sa majú podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty zohľadniť pri jej výklade. Podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa tak majú vykladať so zreteľom na základné právo na účinnú súdnu ochranu bez toho, aby tento výklad viedol k odchýleniu sa od podmienok výslovne upravených v Zmluve o FEÚ (pozri rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P, EU:C:2015:284, body 43 a 44 a citovanú judikatúru).

60 Podľa článku 8 ods. 3 DMA tak strážca prístupu môže požiadať Komisiu o zapojenie sa do procesu s cieľom určiť, či sú opatrenia, ktoré má v úmysle vykonať alebo ktoré vykonal s cieľom zabezpečiť súlad najmä s článkom 6 DMA, účinné na dosiahnutie cieľa príslušnej povinnosti za konkrétnych okolností tohto strážcu prístupu.

61 V prípade, že by Komisia považovala tieto opatrenia za nedostatočné, mohla by v súlade s článkom 8 ods. 2 DMA po začatí konania stanoveného v článku 20 DMA prijať vykonávací akt, ktorý by mohol spresniť opatrenia, ktoré by bol dotknutý strážca prístupu povinný vykonať, aby skutočne splnil povinnosti vyplývajúce z článku 6 ods. 7 DMA, bez toho, aby musela konštatovať porušenie tohto posledného uvedeného ustanovenia. Dotknutý strážca prístupu by potom mohol v rámci žaloby o neplatnosť podanej proti uvedenému aktu a založenej na článku 263 ZFEÚ vzniesť námietku nezákonnosti proti článku 6 ods. 7 DMA.

62 Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že námietka nezákonnosti vznesená spoločnosťou Apple proti článku 6 ods. 7 DMA nie je prípustná, treba prvý žalobný dôvod vo veci T‑1080/23 zamietnuť ako neprípustný bez toho, aby bolo potrebné preskúmať otázku, či je návrh na čiastočné zrušenie článku 2 písm. b) rozhodnutia o označení prípustný.

O druhom žalobnom dôvode uvedenom vo veci T ‑ 1080/23

63 Apple druhým žalobným dôvodom, ktorý uvádza vo veci T‑1080/23, spochybňuje posúdenie Komisie obsiahnuté v rozhodnutí o označení, podľa ktorého jej päť obchodov so softvérovými aplikáciami, a to iOS App Store (pre mobilné telefóny iPhone), iPadOS App Store (pre elektronické tablety iPad), watchOS App Store (pre hodinky Apple Watch), macOS App Store (pre počítače Mac) a tvOS App Store (pre televízne konzoly Apple TV) (ďalej spoločne len „obchody App Store“), predstavujú jedinú ZPS.

67 Po tretie v odôvodneniach 43 až 47 rozhodnutia o označení Komisia zdôraznila, že vývojári online aplikácií a koncoví používatelia podliehajú pri používaní každého obchodu App Store na piatich predmetných zariadeniach rovnakým alebo veľmi podobným pravidlám, politikám, usmerneniam a technickým špecifikáciám.

68 Po štvrté v odôvodneniach 48 až 56 rozhodnutia o označení Komisia uviedla, že pokiaľ ide o aplikácie distribuované prostredníctvom jednotlivých obchodov App Store, Apple poskytovala tak komerčným používateľom, ako aj koncovým používateľom rovnaké alebo veľmi podobné nástroje alebo služby vrátane asistenčných služieb.

69 Napokon po piate v odôvodneniach 57 až 59 rozhodnutia o označení Komisia uviedla, že Apple v niektorých svojich komunikáciách prezentovala obchody App Store ako jedinú službu bez ohľadu na zariadenie používané na prístup do týchto obchodov.

70 Vzhľadom na to, že boli dosiahnuté prahové hodnoty stanovené v článku 3 ods. 2 DMA, Komisia preto v odôvodnení 71 rozhodnutia o označení dospela k záveru, že Apple mala byť označená za strážcu prístupu v súlade s článkom 3 ods. 4 DMA, pokiaľ ide o službu App Store ako ZPS.

71 Druhý žalobný dôvod uvedený vo veci T‑1080/23 je rozdelený na štyri výhrady, ktoré treba preskúmať spoločne. Po prvé Apple tvrdí, že obchody App Store sledujú odlišné hlavné ciele, a to sprostredkovať poskytovanie aplikácií na každom príslušnom type zariadenia. Po druhé tvrdí, že každý z uvedených obchodov je používaný koncovými používateľmi a komerčnými používateľmi odlišným spôsobom. Po tretie sa Apple domnieva, že dodatočné tvrdenia uvedené v rozhodnutí o označení sú právne irelevantné, keďže sa netýkajú účelu obchodov App Store. Po štvrté Apple tvrdí, že prístup Komisie vo vzťahu k budúcim obchodom so softvérovými aplikáciami preukazuje pochybenie Komisie pri označení obchodov App Store ako jedinej ZPS.

76 Z ustanovení článku 2 bodov 2, 5 a 14 DMA vykladaných spoločne teda vyplýva, že na účely tohto aktu sa obchod so softvérovými aplikáciami považuje za ZPS v rozsahu, v akom ako online sprostredkovateľská služba umožňuje komerčným používateľom ponúkať softvérové aplikácie koncovým používateľom s cieľom uľahčiť začatie priamych transakcií medzi nimi bez ohľadu na to, či tieto transakcie sú alebo nie sú nakoniec uzavreté, pričom uvedenú službu ponúka podnik ponúkajúci ZPS na základe zmluvných vzťahov uzavretých s dotknutými komerčnými používateľmi.

77 Apple nespochybňuje posúdenie, podľa ktorého každý z obchodov App Store predstavuje jeden obchod so softvérovými aplikáciami, a teda online sprostredkovateľskú službu v zmysle DMA.

78 Apple však tvrdí, že Komisia nemala všetky obchody App Store považovať za jedinú ZPS vzhľadom na skutočnosť, že každý z uvedených obchodov sleduje vlastný cieľ, ktorým je poskytovať online sprostredkovateľskú službu medzi komerčnými používateľmi a koncovými používateľmi v závislosti od zariadenia, na ktorom tento obchod funguje. Apple tiež tvrdí, že Komisia mala zohľadniť článok 2 bod 15 DMA, ktorý definuje softvérovú aplikáciu ako akýkoľvek digitálny produkt alebo službu, ktoré pracujú v operačnom systéme.

79 V prvom rade v tejto súvislosti treba poznamenať, že definícia obchodu so softvérovými aplikáciami na účely DMA, ako je uvedená v bode 76 vyššie, nepodmieňuje kvalifikáciu služby ako online sprostredkovateľskej služby ani zariadením, na ktorom tento obchod funguje, ani operačným systémom, na ktorom softvérové aplikácie ponúkané v rámci tohto obchodu fungujú.

82 V rozsahu, v akom Apple tvrdí, že Komisia v rozpore s prístupom prijatým pre obchody App Store pripustila, že jej operačné systémy, vrátane iOS, pre ktorý bola označená za strážcu prístupu, predstavovali rozdielne služby v závislosti od hardvéru, na ktorom fungovali jednotlivé operačné systémy, stačí uviesť, že článok 2 bod 10 DMA definuje operačný systém ako „systémový softvér, ktorý riadi základné funkcie hardvéru alebo softvéru a umožňuje prevádzku softvérových aplikácií“, a že ako zdôraznila Komisia v odôvodnení 83 rozhodnutia o označení, z technologického hľadiska bolo potrebné posúdiť účel operačného systému s prihliadnutím na skutočnosť, že pojem „operačný systém“ je neoddeliteľne spojený s hardvérom alebo softvérom, v prípade ktorého bol operačný systém osobitne navrhnutý na kontrolu základných funkcií a pre ktorý bol určený na to, aby umožňoval prevádzku aplikácií. V zásade to však nie je prípad obchodu so softvérovými aplikáciami, ktorého kvalifikácia nezávisí ani od zariadenia, na ktorom tento obchod funguje, ani od operačného systému, na ktorom fungujú softvérové aplikácie ponúkané v rámci tohto obchodu, ako je uvedené v bode 79 vyššie.

83 V druhom rade v rozsahu, v akom sa Apple odvoláva na prílohu k DMA, z ktorej vyplýva, že každý z obchodov App Store by sa mal považovať za samostatnú ZPS, treba pripomenúť, že príloha k DMA má rovnakú právnu silu ako samotný DMA a je neoddeliteľnou súčasťou tohto aktu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. novembra 2010, Komisia/Rada, C‑40/10, EU:C:2010:713, bod 61). V dôsledku toho môže spresniť rozsah definície stanovenej v inom ustanovení uvedeného aktu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 12. septembra 2019, A a i., C‑347/17, EU:C:2019:720, body 39 až 41 a 49).

87 Apple však neuvádza skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že každý z obchodov App Store sa v závislosti od zariadenia, na ktorom funguje, používa inak než ostatné obchody App Store, a to tak zo strany koncových používateľov, ako aj zo strany komerčných používateľov. Hoci Apple uviedla skutočnosti týkajúce sa najmä frekvencie používania každého z obchodov App Store počas toho istého obdobia, typu stiahnutých aplikácií, hĺbky katalógu ponúkaných aplikácií alebo tiež prezentácie každého obchodu so softvérovými aplikáciami na každom dotknutom zariadení, treba konštatovať, že tieto skutočnosti nemenia nič na tom, že uvedení používatelia a uvedené podniky využívajú všetky obchody App Store na ten istý účel, a to v podstate na uzavretie priamej transakcie, pokiaľ ide o predmetné softvérové aplikácie, v súlade s definíciou obchodu so softvérovými aplikáciami na účely DMA, ako je uvedená v bode 76 vyššie. Komisia teda správne usúdila, že každý z obchodov App Store sa používal na rovnaké účely, a preto ich bolo možné považovať za jedinú ZPS.

88 Navyše treba uviesť, ako bolo pripomenuté v bodoch 66 až 69 vyššie, že Komisia v rozhodnutí o označení odpovedala na argumentáciu spoločnosti Apple, podľa ktorej jej obchody App Store sledovali odlišné účely v závislosti od zariadenia, na ktorom fungovali. Apple nevytýka Komisii, že nezohľadnila niektoré z týchto skutočností, ale že prijala iné posúdenie, než aké obhajovala vo svojom oznámení. Komisia však správne usúdila, že dôkazy predložené spoločnosťou Apple sa týkali povahy, funkcie a používania rôznych zariadení, na ktorých boli k dispozícii obchody App Store, takže tieto dôkazy neumožňovali konštatovať, že koncoví používatelia a komerční používatelia využívali obchody App Store na rôzne účely.

91 Treba však zdôrazniť, že tri súbory predmetných dodatočných úvah sa týkajú podmienok, ktoré Apple zaviedla na účely používania obchodov App Store tak koncovými používateľmi, ako aj komerčnými používateľmi. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí Apple, treba konštatovať, že tieto dodatočné úvahy sú relevantné na preukázanie toho, že obchody App Store sledujú rovnaký účel, a to uľahčiť uzatváranie transakcií medzi uvedenými koncovými používateľmi a komerčnými používateľmi, pokiaľ ide o softvérové aplikácie.

92 Treba ešte uviesť, že hoci Apple spochybňuje použitie predmetných dodatočných úvah Komisiou, netvrdí, že by sa Komisia vo vzťahu k nim dopustila vecného pochybenia.

93 Okrem toho na účely kvalifikácie služby ako ZPS najmä vzhľadom na definície uvedené v článku 2 DMA a s cieľom zabezpečiť, aby sa podnik nesnažil obísť ustanovenia DMA v súlade s ustanoveniami jeho článku 13, nemožno Komisii vytýkať, že pri výpočte prahových hodnôt stanovených v článku 3 ods. 2 DMA zohľadnila všetky relevantné skutočnosti, ktoré môžu preukázať, že viaceré služby v skutočnosti predstavujú jednu a tú istú ZPS. Táto možnosť platí o to viac, ak, ako je to v prejednávanej veci, Komisia nemá v úmysle prijať prezentáciu týchto služieb, ktorú navrhol dotknutý podnik vo formulári GD.

94 V poslednom rade, pokiaľ ide o výhradu spoločnosti Apple, podľa ktorej prístup prijatý Komisiou v rozhodnutí o označení má za následok, že na všetky budúce obchody so softvérovými aplikáciami spoločnosti Apple sa bude automaticky vzťahovať uvedené rozhodnutie bez ohľadu na zariadenie, pre ktoré sú navrhnuté, stačí uviesť, že táto argumentácia je založená na výklade ustanovení článku 2 bodu 2 DMA a jeho prílohy, podľa ktorého má Komisia pri kvalifikácii obchodov App Store ako ZPS na účely DMA zohľadniť zariadenie, na ktorom sa každý z obchodov App Store používa. Z dôvodov uvedených v bodoch 79 až 82 vyššie je táto argumentácia nesprávna a musí byť zamietnutá.

99 Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že druhý žalobný dôvod vo veci T‑1080/23 treba zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o tom, či je návrh týkajúci sa toho, aby bol článok 2 písm. a) rozhodnutia o označení zrušený v celom rozsahu, prípustný.

O treťom žalobnom dôvode uvedenom vo veci T ‑ 1080/23

100 Apple tretím žalobným dôvodom, ktorý uvádza vo veci T‑1080/23, Komisii vytýka, že nesprávne vyložila a uplatnila DMA a EECC a že sa dopustila skutkových omylov v rozsahu, v akom v rozhodnutí o označení dospela k záveru, že iMessage predstavuje NIICS.

101 Komisia spochybňuje prípustnosť tretieho žalobného dôvodu.

102 Na jednej strane sa Komisia domnieva, že posúdenia uvedené v odôvodneniach rozhodnutia o označení môžu byť ako také predmetom žaloby o neplatnosť len v rozsahu, v akom predstavujú nevyhnutný základ jeho výroku. To však nie je prípad sporného konštatovania, podľa ktorého iMessage predstavuje NIICS.

103 Na druhej strane Komisia tvrdí, že predmetom žaloby o neplatnosť môžu byť len opatrenia, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy spoločnosti Apple tým, že podstatným spôsobom menia jej právne postavenie. Apple nevysvetlila ani nepreukázala, v čom posúdenie uvedené v odôvodneniach rozhodnutia o označení, podľa ktorého iMessage predstavuje NIICS, ktoré tvorí ZPS (ďalej len „NIICS ZPS“), podstatným spôsobom mení jej právne postavenie.

109 Na určenie, či akt alebo rozhodnutie vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie, treba vychádzať z jeho podstaty (rozsudky z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, EU:C:2000:335, bod 27, a zo 16. júla 2015, Komisia/Rada, C‑425/13, EU:C:2015:483, bod 27).

110 V tejto súvislosti podľa Súdneho dvora zohľadnenie podstaty aktu predpokladá posúdenie jeho účinkov z hľadiska objektívnych kritérií, ako je obsah predmetného aktu, prípadne s prihliadnutím na kontext, v ktorom bol akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ktorá je jeho autorom, keďže tieto právomoci nemožno posudzovať abstraktne, ale ako prvky, ktoré môžu objasniť konkrétnu analýzu obsahu uvedeného aktu, ktorá má centrálnu a nevyhnutnú povahu (rozsudok zo 6. mája 2021, ABLV Bank a i./ECB, C‑551/19 P a C‑552/19 P, EU:C:2021:369, bod 41).

113 Odôvodnenia 138 až 148 rozhodnutia o označení, v ktorých sa uvádzajú dôvody, pre ktoré sa iMessage má považovať za NIICS ZPS, preto nepredstavujú nevyhnutný základ výroku rozhodnutia o označení.

114 V druhom rade, pokiaľ ide o právne účinky rozhodnutia o označení v rámci DMA, Apple tvrdí, že Komisia nemohla začať prieskum trhu na základe článku 17 ods. 3 DMA bez toho, aby predtým kvalifikovala službu iMessage ako NIICS ZPS. Táto kvalifikácia by túto službu pritom podriadila postupom stanoveným v DMA. Treba však konštatovať, že neidentifikuje konkrétne záväzné právne účinky spojené so začatím prieskumu trhu, ktoré by mohli podstatným spôsobom zmeniť jej právne postavenie.

115 Navyše, ako tvrdí Komisia, DMA nestanovuje žiadnu povinnosť a nemá žiadne právne dôsledky len na základe kvalifikácie služby, pokiaľ predmetná služba nebola uvedená vo výroku rozhodnutia o označení ako dôležitá brána prístupu komerčných používateľov ku koncovým používateľom v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) uvedeného aktu.

116 Pokiaľ totiž ide o povinnosť strážcov prístupu v súvislosti s interoperabilitou NIICS, článok 7 DMA sa uplatňuje len na „[NIICS], ktoré sú uvedené v rozhodnutí o označení podľa článku 3 ods. 9 [tohto aktu]“. To isté platí pre povinnosti stanovené v článkoch 5 a 6 DMA, ktoré v odseku 1 stanovujú, že „strážca prístupu musí spĺňať všetky povinnosti stanovené v [uvedenom] článku v súvislosti s každou z jeho [ZPS] uvedených v rozhodnutí o označení podľa článku 3 ods. 9 [uvedeného aktu]“. Napokon článok 3 ods. 10 DMA stanovuje, že „strážca prístupu musí splniť povinnosti stanovené v článkoch 5, 6 a 7 do šiestich mesiacov od uvedenia [ZPS] v rozhodnutí o označení podľa odseku 9 [uvedeného] článku“.

121 V treťom rade treba uviesť, že článok 2 bod 9 DMA definuje NIICS odkazom na článok 2 bod 7 EECC.

122 Opatrením na zabezpečenie priebehu konania a na pojednávaní bola účastníkom konania položená otázka, či sporné konštatovanie uvedené v rozhodnutí o označení mohlo vyvolať záväzné právne účinky a podstatným spôsobom zmeniť právne postavenie spoločnosti Apple, pokiaľ ide o uplatňovanie EECC vo vnútroštátnych konaniach.

123 Apple sa domnievala, že kvalifikácia služby iMessage ako NIICS ZPS, ktorú Komisia vykonala v rozhodnutí o označení, mohla a už mala vplyv na vykonávanie EECC príslušnými národnými regulačnými orgánmi, inými príslušnými orgánmi a vnútroštátnymi súdmi.

124 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že vykonanie EECC po vykonaní transpozície do vnútroštátneho práva patrí do zodpovednosti vnútroštátnych orgánov, ktoré členské štáty určili za príslušné. Povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou je totiž záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje článok 288 tretí odsek ZFEÚ a samotná smernica (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 40 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci je táto povinnosť transpozície stanovená v článku 124 EECC.

125 Po druhé treba pripomenúť, že na jednej strane legislatívne a regulačné systémy zavedené členskými štátmi na dosiahnutie súladu s EECC a na druhej strane DMA sú odlišné právne režimy. EECC totiž neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by stanovovalo, že národné regulačné orgány a iné príslušné orgány sú pri vykonávaní právomocí a povinností, ktoré im boli zverené, viazané prípadnou kvalifikáciou služby ako NIICS zo strany Komisiou na účely vykonávania DMA.

131 V tejto súvislosti z bodov 49 až 52 vyššie na jednej strane vyplýva, že právo na prístup k súdu nie je absolútne, a preto môže obsahovať primerané obmedzenia, ktoré sledujú legitímny cieľ a nezasahujú do tohto práva v jeho samotnej podstate.

132 Na druhej strane, pokiaľ ide konkrétnejšie o podmienky prípustnosti žalôb o neplatnosť, hoci podmienka týkajúca sa záväzných právnych účinkov napadnutého aktu sa má vykladať s prihliadnutím na právo na účinnú súdnu ochranu, ako je zaručené v článku 47 prvom odseku Charty, cieľom tohto práva nie je zmena systému súdneho preskúmavania upraveného Zmluvami, a najmä pravidiel o prípustnosti priamych žalôb podaných na súd Únie, ako to vyplýva aj z vysvetliviek k tomuto článku 47, ktoré sa podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty majú zohľadniť pri jeho výklade. Výklad pojmu napadnuteľný akt teda z hľadiska uvedeného článku 47 nemôže viesť k vylúčeniu tejto podmienky bez toho, aby súdy Únie neprekročili právomoci, ktoré im zverila Zmluva (pozri rozsudky z 25. októbra 2017, Slovensko/Komisia, C‑593/15 P a C‑594/15 P, EU:C:2017:800, bod 66 a citovanú judikatúru, a z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, body 52 a 53).

133 Z toho vyplýva, že kvalifikácia služby iMessage ako NIICS ZPS v rozhodnutí o označení nevyvoláva záväzné právne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť záujmy spoločnosti Apple, a preto podstatným spôsobom nemení jej právne postavenie. V dôsledku toho treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako neprípustný.

134 Keďže všetky žalobné dôvody vo veci T‑1080/23 boli zamietnuté, treba žalobu podanú v uvedenej veci zamietnuť v celom rozsahu.

140 V tejto súvislosti DMA neobsahuje žiadnu povinnosť ani pravidlo uplatniteľné na službu kvalifikovanú ako ZPS, pokiaľ táto služba nebola uvedená vo výroku rozhodnutia o označení ako dôležitá brána prístupu komerčných používateľov ku koncovým používateľom v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) uvedeného aktu.

141 Z toho vyplýva, že žaloby o neplatnosť, ktoré podala Apple proti rozhodnutiu o začatí prieskumu trhu a rozhodnutiu o ukončení prieskumu trhu, musia byť zamietnuté ako neprípustné, keďže uvedené rozhodnutia nespôsobujú významnú zmenu právneho postavenia spoločnosti Apple.

142 Apple tvrdí, že Komisia sa nesprávne domnieva, že kvalifikácia služby ako NIICS v rozhodnutí o začatí prieskumu trhu a v rozhodnutí o ukončení prieskumu trhu nemôže ovplyvniť jej záujmy tým, že by podstatným spôsobom zmenila jej právne postavenie. Týmto konštatovaním totiž Komisia vyvodila konečný právny záver, z ktorého vyplývajú povinnosti podľa DMA, ktoré môžu ovplyvniť jej záujmy tým, že podstatným spôsobom zmenia jej právne postavenie.

143 O toto konštatovanie by sa mohli oprieť najmä tretie strany s cieľom požiadať Komisiu, aby službu iMessage uviedla v rozhodnutí o označení. Okrem toho na účely uplatnenia DMA by Komisia už nemusela v budúcnosti posudzovať, či iMessage skutočne predstavuje NIICS ZPS, pretože táto podmienka by bola splnená.

144 Napokon, ak by Apple nemohla napadnúť uvedené konštatovanie, ktoré sa nachádza v rozhodnutí o označení, v rozhodnutí o začatí prieskumu trhu alebo v rozhodnutí o ukončení prieskumu trhu, viedlo by to k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy a na prístup k súdu, ktoré jej vyplýva z článku 47 Charty a článku 6 EDĽP.

150 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

151 Keďže Apple nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii a organizácii Coalition for App Fairness, v súlade s ich návrhmi.

152 V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú členské štáty a inštitúcie Únie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania.

153 Rovnako podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku Free Software Foundation Europe znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora zasadajúca v päťčlennom zložení)

6. Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania vo veci T‑1080/23.

7. Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konania vo veci T‑214/24.

8. Apple Inc. je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli organizácii Coalition for App Fairness vo veci T‑1080/23.

9. Free Software Foundation Europe eV znáša svoje vlastné trovy konania vo veci T‑1080/23.

van der Woude

De Baere