T-369/23

(Vec T-369/23)

(2023/C 314/14)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Hypo Vorarlberg Bank AG (Bregenz, Rakúsko) (v zastúpení: G. Eisenberger, A. Brenneis a J. Holzmann, Rechtsanwälte)

Žalovaná: Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB)

Dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza deväť žalobných dôvodov.

1.

Prvý žalobný dôvod: Porušenie článku 102 smernice 2014/59/EÚ ( 1 ) , článku 69 a článku 70 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ( 2 ) , článku 3 a článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 ( 3 ) , ako aj zásady proporcionality z dôvodu nesprávneho stanovenia cieľovej úrovne, pretože žalovaný stanovil nadmernú cieľovú úroveň v rozpore s právnym rámcom Únie.

2.

Druhý žalobný dôvod: Porušenie článku 70 ods. 2 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 806/2014, článku 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ, článku 6 ods. 1 až 6, článku 7 ods. 2, článku 20 a prílohy II delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63, pretože žalovaný v rozpore s požiadavkami práva Únie neuplatnil ukazovatele rizika „v lastné zdroje a oprávnené záväzky v držbe inštitúcie nad rámec MPVZOZ “, „z ložitosť “ a „ vyriešiteľnosť krízovej situácie “.

Piaty žalobný dôvod: Porušenie podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nedostatku odôvodnenia vyčerpania základnej diskrečnej právomoci

Napadnuté rozhodnutie porušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, ako aj v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, keďže pokiaľ ide o základnú diskrečnú právomoc žalovaného, neboli vysvetlené hodnotenia, ktoré žalovaný vykonal a z akých dôvodov. Svojvoľný výkon diskrečnej právomoci žalovaným teda nemožno vylúčiť.

6.

Šiesty žalobný dôvod: Porušenie podstatných formálnych náležitostí z dôvodu nevypočutia a porušenia práva byť vypočutý

Žalobkyňa tvrdí, že v rozpore s tým, čo stanovuje článok 41 ods. 1 a 2 písm. a) Charty, nebola vypočutá ani pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ani pred prijatím rozhodnutia o stanovení príspevku založeného na napadnutom rozhodnutí. Ani konzultácia vedená žalovaným neumožnila skutočne a v celom rozsahu zaujať stanovisko ku konkrétnemu výpočtu príspevkov.

7.

Deviaty žalobný dôvod: Protiprávnosť smernice 2014/59/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ako právneho základu delegovaného nariadenia (EÚ) 2015/63 a vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/81, a teda aj napadnutého rozhodnutia

Subsidiárne sa uplatňuje protiprávnosť tých ustanovení smernice 2014/59/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 806/2014, ktoré zavádzajú povinný systém príspevkov zavedený delegovaným nariadením (EÚ) 2015/63 a poskytujú žalovanému príliš veľkú diskrečnú právomoc. Pokiaľ tieto ustanovenia, najmä článok 69 ods. 1 a 2, článok 70 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 a článok 102 ods. 1 a 2 smernice 2014/59/EÚ, nemožno vykladať v súlade s primárnym právom, sú v rozpore so zásadou povinnosti odôvodnenia právnych aktov, so zásadou právnej istoty, ako aj so zmluvami (najmä s článkom 1 druhým odsekom ZEÚ, článkami 15, 296 a 298 ZFEÚ) a Chartou (najmä článkami 16, 17, 41, 42 a 47 Charty).

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ).

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1 ).