T-1126/23

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: K. Herrmann, T. Maxian Rusche, P. Van Nuffel a I. Rogalski, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: zastupujúca predsedníčka komory P. Škvařilová-Pelzl, sudcovia I. Nõmm a D. Kukovec (spravodajca),

–

návrh Rumunska na vstup vedľajšieho účastníka do konania podaný do kancelárie Súdneho dvora 22. februára 2024,

vydal toto

Uznesenie

1

Svojím návrhom podaným na základe článku 263 ZFEÚ žalobkyňa, Asociația Inițiativa pentru Justiție, požaduje zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2023/1786 z 15. septembra 2023, ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2006/928/ES, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii ( Ú. v. EÚ L 229, 2023, s. 94 , ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Komisia Európskych spoločenstiev prijala 13. decembra 2006 rozhodnutie 2006/928 najmä na základe článkov 37 a 38 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203 , ďalej len „akt o pristúpení“). V týchto článkoch sa Komisia oprávňuje na prijímanie primeraných opatrení v prípade bezprostrednej hrozby vážneho narušenia fungovania vnútorného trhu v dôsledku toho, že Rumunsko si neplní záväzky, ktoré prijalo v rámci prístupových rokovaní, a bezprostrednej hrozby závažných nedostatkov na strane Rumunska, pokiaľ ide o dodržiavanie práva Únie v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

5

Ako Súdny dvor uviedol okrem iného vo svojom rozsudku z 18. mája 2021vo veci Asociažia Forumul Judecătorilor din România a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , body 157 a 158 ), rozhodnutie 2006/928 predstavuje práve takéto opatrenie, ktoré bolo prijaté z dôvodu existencie takých bezprostredných hrozieb, na ktoré sa odkazuje v článkoch 37 a 38 aktu o pristúpení. Ako totiž vyplýva z monitorovacej správy Komisie z 26. septembra 2006 o stave pripravenosti Bulharska a Rumunska na členstvo v EÚ [KOM(2006) 549 v konečnom znení], na ktorú sa odkazuje v odôvodnení 4 daného rozhodnutia, Komisia konštatovala, že v Rumunsku pretrvávajú nedostatky, najmä v oblasti spravodlivosti a boja proti korupcii, a navrhla Rade Európskej únie, aby ako nápravné opatrenie podmienila pristúpenie tohto štátu k Európskej únii vytvorením mechanizmu spolupráce a overovania.

Rozhodnutie 2006/928 bolo podľa článku 4 určené pre všetky členské štáty, medzi ktoré patrilo od svojho pristúpenia aj Rumunsko.

9

Podľa odôvodnenia 9 toho istého rozhodnutia sa toto rozhodnutie malo po splnení všetkých referenčných kritérií zrušiť.

10

Komisia prijala napadnuté rozhodnutie 15. septembra 2023.

11

14

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté rozhodnutie,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

16

Žalobkyňa v pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou,

–

subsidiárne spojil rozhodnutie o námietke neprípustnosti s rozhodnutím vo veci samej,

V súlade s článkom 130 ods. 1 a 7 rokovacieho poriadku ak o to žalovaný požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Komisia navrhla, aby sa rozhodlo o neprípustnosti, Všeobecný súd, ktorý sa domnieva, že vec je dostatočne objasnená na základe písomností v spise, rozhodol o tomto návrhu bez ďalšieho konania.

19

Komisia namieta, že predmetná žaloba je neprípustná, pričom sa v prvom rade odvoláva na to, že neexistuje priama dotknutosť žalobkyne alebo ktoréhokoľvek z jej členov. Subsidiárne zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku tretej časti vety ZFEÚ a že ani žalobkyňa, ani žiadny z jej členov nie sú týmto rozhodnutím individuálne dotknutí.

20

Žalobkyňa tieto tvrdenia spochybňuje. Okrem iného tvrdí, že pokiaľ ide o prípustnosť jej žaloby podanej tak vo svojom mene, ako aj v mene prokurátorov, ktorých záujmy háji, bolo by vhodné, vzhľadom na osobitosti daného prípadu, zmierniť podmienky prípustnosti vyplývajúce zo súčasnej judikatúry.

21

V súlade s ustálenou judikatúrou sa žaloby o neplatnosť podané združeniami považujú za prípustné v troch typoch situácií: po prvé ak sa profesijným združeniam v právnom predpise výslovne priznáva viacero oprávnení procesného charakteru, po druhé ak združenie zastupuje záujmy svojich členov, ktorí by boli sami aktívne legitimovaní, a po tretie ak je združenie individualizované z dôvodu dotknutosti jeho vlastných záujmov ako združenia najmä preto, lebo jeho postavenie vyjednávača bolo dotknuté aktom, ktorého zrušenie sa navrhuje (pozri uznesenie z 8. mája 2019, Carvalho a i./Parlament a Rada, T‑330/18 , neuverejnené, EU:T:2019:324 , bod 51 a citovanú judikatúru).

O prípustnosti žaloby žalobkyne konajúcej vo svojom vlastnom mene

25

Po prvé žalobkyňa tvrdí, že je formálne uznanou zastupiteľskou organizáciou prokurátorov, ktorej poslaním je obhajovať nezávislosť súdnej moci a vo všeobecnosti hodnotu právneho štátu. Na základe svojej úlohy pri zabezpečovaní dodržiavania článkov 2 a 19 ZEÚ má inštitucionálny záujem na ochrane tejto hodnoty, ako aj procesný záujem na súdnych konaniach týkajúcich sa dodržiavania a posilnenia tejto hodnoty. Po druhé žalobkyňa bola privilegovanou partnerkou Komisie v rámci monitorovania a vypracúvania správ týkajúcich sa MSO, takže zrušenie rozhodnutia 2006/928 bez toho, aby sa s ňou o ňom vopred konzultovalo, porušilo jej legitímnu dôveru. Napokon žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa jej priamo dotýka, keďže zrušenie rozhodnutia 2006/928 by ohrozilo jej činnosť v oblasti ochrany právneho štátu.

26

Komisia tvrdenia žalobkyne spochybňuje.

30

Skutočnosť, že v tomto kontexte bola „partnerkou“ Komisie, však nestačí na to, aby bola považovaná za vyjednávača v zmysle judikatúry uvedenej v bode 24 vyššie v osobitnom kontexte prijatia napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho nemožno prípustnosť jej žaloby konštatovať ani s odkazom na tretí typ situácie uvedenej v danom bode.

31

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba dospieť k záveru, že žalobkyňa nespĺňa podmienky týkajúce sa prvého a tretieho typu situácie uvedené v bode 24 vyššie, a preto nemá aktívnu legitimáciu vo vlastnom mene.

32

Tento záver navyše nemožno spochybniť tvrdením žalobkyne, že zrušenie rozhodnutia 2006/928 napadnutým rozhodnutím porušilo jej legitímnu dôveru.

V súlade s druhým typom situácie uvádzaným v judikatúre uvedenej v bode 24 vyššie sú združenia aktívne legitimované, ak zastupujú záujmy svojich členov, ktorí sú sami aktívne legitimovaní.

36

V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate tvrdí, že jej členovia ako prokurátori sú napadnutým rozhodnutím priamo dotknutí, keďže zrušenie MSO týmto rozhodnutím by ich mohlo vo väčšej miere vystaviť disciplinárnemu konaniu.

37

Okrem toho na základe skutočnosti, že Súdny dvor v rozsudku z 18. mája 2021, AsociažiaForumul Judecătorilor din România a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 , bod 249 ), dospel k záveru, že referenčné kritériá uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2006/928 majú priamy účinok, sa žalobkyňa domnieva, že týmito referenčným kritériami sa priznávali prokurátorom práva priameho účinku, ktorých sa mohli dovolávať najmä na účely napadnutia nezákonných disciplinárnych opatrení.

38

Podľa ustálenej judikatúry musia byť na to, aby sa opatrenie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkalo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, splnené dve kumulatívne podmienky, a to konkrétne po prvé, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie tejto osoby, a po druhé, aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 43 a citovanú judikatúru).

42

Pri určení, či akt vyvoláva účinky na právne postavenie osoby, a teda či môže byť napadnutý žalobou o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, je potrebné zamerať sa na podstatu tohto aktu a posúdiť tieto účinky podľa objektívnych kritérií, akými je obsah uvedeného aktu, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bol tento akt prijatý, ako aj právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 63 a citovanú judikatúru).

43

V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že keďže napadnutým rozhodnutím sa zrušilo rozhodnutie 2006/928, treba ho preskúmať vzhľadom na predmet, obsah a právny a skutkový kontext, v ktorom bolo rozhodnutie 2006/928 prijaté (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. októbra 2019, EPSU a Goudriaan/Komisia, T‑310/18 , EU:T:2019:757 , bod 25 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie môže mať priame právne účinky na postavenie rumunských prokurátorov, ktorí sú členmi žalobkyne, len v rozsahu, v akom takéto účinky mohlo mať rozhodnutie 2006/928 samotné.

47

Pokiaľ ide po druhé o obsah rozhodnutia 2006/928, ako sa zdôrazňuje v bodoch 6 a 7 vyššie, uvedeným rozhodnutím sa v podstate ukladala Rumunsku povinnosť splniť referenčné kritériá stanovené v jeho prílohe a podľa článku 1 prvého odseku každoročne predložiť Komisii správu o dosiahnutom pokroku v tomto smere. Podľa článku 2 sa Komisii ďalej ukladala povinnosť vypracúvať správy určené na analyzovanie a hodnotenie pokroku Rumunska v oblasti referenčných kritérií.

48

Pokiaľ ide o obsah napadnutého rozhodnutia, v odôvodneniach 4 až 8 sa zdôrazňujú etapy pokroku, ktoré Rumunsko dosiahlo v rámci MSO, na základe čoho sa v odôvodnení 9 dospelo k záveru, že referenčné kritériá stanovené v rozhodnutí 2006/928 boli dostatočne splnené. Okrem toho, ako sa zdôrazňuje v bode 12 vyššie, v odôvodnení 10 napadnutého rozhodnutia sa v podstate uvádza, že Komisia bude naďalej monitorovať reformy požadované v rôznych členských štátoch vrátane Rumunska prostredníctvom každoročného cyklu posudzovania právneho štátu.

49

Treba dodať, že v rozsudku z 18. mája 2021, Asociažia Forumul Judecătorilor din România a i. ( C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19 , EU:C:2021:393 ), Súdny dvor po tom, ako v bodoch 166 a 167 daného rozsudku uviedol, že rozhodnutie 2006/928 ako rozhodnutie prijaté podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ je pre Rumunsko „záväzné v celom rozsahu“, spresnil právne účinky referenčných kritérií, ako aj správ vypracúvaných Komisiou na základe článku 2 daného rozhodnutia.

53

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne sa rozhodnutím 2006/928 jej členom nepriznávali žiadne práva, takže ho nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré má priame účinky na ich právne postavenie. Skutočnosť, že Súdny dvor dospel k záveru, že referenčné kritériá uvedené v prílohe k danému rozhodnutiu majú priamy účinok, nemôže mať v tejto súvislosti žiadny vplyv.

54

Na podporu tohto záveru treba v prvom rade uviesť, že – na rozdiel od tvrdenia žalobkyne – samotná skutočnosť, že Súdny dvor uznal priamy účinok referenčných kritérií, neznamená, že z týchto kritérií nutne vyplývajú zodpovedajúce práva prokurátorov, ktorých by sa mohli dovolávať priamo pred vnútroštátnym súdom.

55

V tejto súvislosti je na mieste pripomenúť, že Súdny dvor dôsledne zastáva názor, že „vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia [aktu Únie] javia z hľadiska ich obsahu ako bezpodmienečné a dostatočne presné, možno sa na ne odvolávať […] voči akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré nie je v súlade [s týmto aktom Únie], alebo v rozsahu, v akom vymedzujú práva, ktoré jednotlivci môžu uplatňovať voči štátu“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1982, Becker, 8/81 , EU:C:1982:7 , bod 25 , a z 28. novembra 2013, MDDP, C‑319/12 , EU:C:2013:778 , bod 47 a citovanú judikatúru).

59

V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že priamy účinok referenčných kritérií nemôže znamenať, že jednotlivci môžu napadnúť zrušenie týchto kritérií bez toho, aby preukázali, že toto zrušenie samo osebe vedie k priamemu a individuálnemu zhoršeniu ich právneho postavenia, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo.

60

Ďalej treba pripomenúť, že súd Únie už rozhodol, že otázka, či sa jednotlivca priamo dotýka akt Únie, ktorého nie je adresátom, sa musí posúdiť vzhľadom na predmet tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2003, Royal Philips Electronics/Komisia, T‑119/02 , EU:T:2003:101 , bod 276 ) aj na právny rámec z neho vyplývajúci. Ak z ustanovení obsiahnutých v tomto akte vyplýva, že jeho účinky sa obmedzujú na vzťahy medzi Úniou a členským štátom, ktorému je určený, nemožno ten istý akt považovať za vyvolávajúci právne účinky pre jednotlivcov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2017, Green Source Poland/Komisia, T‑512/14 , EU:T:2017:299 , body 35 , 37 a 45 až 64 ).

61

V prejednávanej veci je však z informácií uvedených v bodoch 44, 45 a 47 vyššie zrejmé, že cieľom rozhodnutia 2006/928 bolo zabezpečiť, aby Rumunsko odstránilo nedostatky zistené pred pristúpením, najmä v oblastiach spravodlivosti a boja proti korupcii, v rámci zavŕšenia prístupového procesu. Z ustanovení obsiahnutých v tomto rozhodnutí je rovnako zrejmé aj to, že jeho účinky boli obmedzené na vzťahy medzi Úniou a Rumunskom bez toho, aby jednotlivci, vrátane prokurátorov, boli týmto rozhodnutím priamo alebo nepriamo dotknutí.

64

V prejednávanej veci zo samotnej povahy opatrení, ktoré malo Rumunsko prijať na vykonanie rozhodnutia 2006/928, keďže sa týkali najmä aspektov súvisiacich s organizáciou jeho súdnictva, vyplýva, že tento členský štát mal pri prijímaní týchto opatrení priestor na voľnú úvahu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor neustále rozhoduje, že organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, pričom spresňuje, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 52 a citovanú judikatúru].

65

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je na mieste dospieť k záveru, že rozhodnutie 2006/928 nemalo priame účinky na právne postavenie členov žalobkyne.

66

Keďže, ako bolo uvedené v bode 43 vyššie, rozsah pôsobnosti napadnutého rozhodnutia sa musí vykladať vo svetle rozsahu pôsobnosti rozhodnutia 2006/928, ktoré sa ním zrušuje, treba konštatovať, že ani napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by malo priame účinky na právne postavenie členov žalobkyne.

Treba totiž poznamenať, ako Komisia v podstate zdôrazňuje, že okrem právnych predpisov o ochrane finančných záujmov Únie prijal zákonodarca Únie celý rad odvodených právnych predpisov upravujúcich rôzne aspekty boja proti korupcii vo všeobecnosti, ako je najmä Dohovor o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie vypracovaný na základe článku K.3 ods. 2 písm. c) Zmluvy o Európskej únii ( Ú. v. ES C 195, 1997, s. 2 ; Mim. vyd. 19/008, s. 136) a rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV z 22. júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore ( Ú. v. EÚ L 192, 2003, s. 54 ; Mim. vyd. 19/006, s. 182). Okrem toho je dôležité pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova ( C‑58/22 , EU:C:2024:70 , bod 42 ), týkajúci sa korupcie, kde sa vnútroštátny súd pýtal Súdneho dvora okrem iného na referenčné kritériá uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2006/928, Súdny dvor dospel k záveru, že podmienka vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty bola splnená prostredníctvom vyššie uvedeného rámcového rozhodnutia, pričom nebolo potrebné ani rozhodnúť o prípadnej relevantnosti referenčných kritérií uvedených v prílohe k uvedenému rozhodnutiu. Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia žalobkyne sa Charta má uplatňovať na záležitosti týkajúce sa boja proti korupcii bez ohľadu na zrušenie rozhodnutia 2006/928.

70

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nemá priame účinky na právne postavenie členov žalobkyne. Preto ju nemožno považovať za subjekt, ktorý je týmto rozhodnutím priamo dotknutý.

O zmiernení podmienok prípustnosti

74

Podľa názoru žalobkyne by za okolností, aké prevládajú v prejednávanej veci, bolo vhodné zmierniť podmienky prípustnosti žaloby. Domnieva sa totiž, že podmienky prípustnosti sa musia uplatňovať s určitou mierou flexibility, a to najmä vzhľadom na požiadavky v oblasti účinnej súdnej ochrany a právneho štátu, základnej hodnoty Únie tvoriacej súčasť jej vlastnej identity. Okrem toho vzhľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. apríla 2024, Verein Klimaseniorinnen Schweiz a iní v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2024:0409JUD005360020), v ktorom uvedený súd na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“) uznal aktívnu legitimáciu združenia vytvoreného na účely podpory a vykonávania účinných opatrení na ochranu klímy, sa žalobkyňa v podstate domnieva, že pokiaľ sú úvahy týkajúce sa ochrany hodnoty právneho štátu rovnako dôležité ako úvahy týkajúce sa ochrany klímy, prístup vyplývajúci z uvedeného rozsudku by sa mal mutatis mutandis uplatniť aj v prejednávanej veci. Navyše s ohľadom na pristúpenie Únie k EDĽP by bolo vhodnejšie zosúladiť požiadavky na aktívnu legitimáciu združení.

75

Je potrebné pripomenúť, že hoci podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa musia vykladať vo svetle základného práva na účinnú súdnu ochranu, takýto výklad nesmie viesť k odchýleniu sa od podmienok výslovne stanovených v uvedenej Zmluve (pozri rozsudky z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 98 a citovanú judikatúru, a z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , bod 44 a citovanú judikatúru).

79

Pokiaľ ide navyše o odkaz žalobkyne na prístup Európskeho súdu pre ľudské práva so zreteľom na článok 6 ods. 1 EDĽP v rozsudku uvedenom v bode 74 vyššie, stačí pripomenúť, že hoci, ako sa to uvádza v článku 6 ods. 3 ZEÚ, základné práva uznané v EDĽP sú súčasťou práva Únie ako všeobecné zásady a hoci, ako sa to uvádza v článku 52 ods. 3 Charty, práva uvedené v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah, ako je zmysel a rozsah práv stanovených v uvedenom dohovore, nič to nemení na skutočnosti, že EDĽP nepredstavuje, keďže Únia k nemu nepristúpila, právny nástroj, ktorý by bol formálne začlenený do právneho poriadku Únie. Podľa vysvetliviek k článku 52 Charty cieľom odseku 3 daného článku je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi Chartou a EDĽP „bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie“ [pozri rozsudok z 2. septembra 2021, LG a MH (Samopranie), C‑790/19 , EU:C:2021:661 , bod 75 a citovanú judikatúru].

80

Za týchto okolností by zmiernenie podmienok prípustnosti, ako to požaduje žalobkyňa, v skutočnosti znamenalo zrušenie podmienky priamej dotknutosti, ktorá je výslovne uvedená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, čo by bolo v rozpore s judikatúrou uvedenou v bode 75 vyššie.

81

Je na mieste dodať, že súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie v každom prípade zabezpečuje, ako vyplýva z článku 19 ods. 1 ZEÚ, nielen Súdny dvor, ale aj súdy členských štátov. ZFEÚ totiž svojimi článkami 263 a 277 na jednej strane a svojím článkom 267 na strane druhej zriadila ucelený systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich preskúmanie zákonnosti aktov Únie a zverila takéto preskúmanie súdom Únie (pozri rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , bod 45 a citovanú judikatúru).

85

Vo vzťahu k osobám, ktoré nespĺňajú podmienky článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ na podanie žaloby na súd Únie, je teda na členských štátoch, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov, ktorým môže byť zabezpečené základné právo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , bod 49 a citovanú judikatúru).

86

Túto povinnosť členských štátov znovu potvrdil článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, podľa ktorého tieto štáty „ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“. Táto povinnosť vyplýva aj z článku 47 Charty, pokiaľ ide o opatrenia prijaté členskými štátmi, ktoré vykonávajú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri rozsudok z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia, C‑456/13 P , EU:C:2015:284 , bod 50 a citovanú judikatúru).

87

So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné prijať námietku neprípustnosti podanú Komisiou a zamietnuť žalobu pre neprípustnosť.

90

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

91

Rumunsko podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku znáša svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

Asociația Inițiativa pentru Justiție znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

4.

Rumunsko znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

V Luxemburgu 3. februára 2025

Tajomník

V. Di Bucci