C-718/24

Rozsudok

Súdneho dvora (druhá komora) z 5. februára 2026 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofija-grad – Bulharsko) – NP/Predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite

(Vec C-718/24 ( 1 ) , Aleb ( 2 ) )

(Návrh na začatie prejudiciálneho konania - Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti - Azylová politika - Smernica 2013/32/EÚ - Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - Článok 33 - Dôvody neprípustnosti - Článok 38 - Koncepcia „bezpečnej tretej krajiny“ - Podmienky vykonávania - Spojenie medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou - Kritériá - Metodika posúdenia - Článok 46 - Právo na účinný opravný prostriedok - Článok 47 Charty základných práv Európskej únie)

(C/2026/1759)

Jazyk konania: bulharčina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Článok 33 ods. 2 písm. c) a článok 38 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

—

dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice sa nemusí nevyhnutne uplatniť pri vecnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu,

—

žiadosť posudzovanú z vecnej stránky možno zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že tretia krajina sa považuje za bezpečnú tretiu krajinu pre žiadateľa, aj keď príslušný orgán konštatoval, že tento žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany stanovené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany. Naopak takúto žiadosť možno zamietnuť ako neopodstatnenú, či dokonca ako zjavne neopodstatnenú, len za podmienok stanovených v článku 32 smernice 2013/32 a v každom prípade ju nemožno zamietnuť ako neopodstatnenú z dôvodu neprípustnosti, stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto poslednej uvedenej smernice.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

že rozhodujúci orgán môže uplatniť koncepciu „bezpečnej tretej krajiny“ na základe informácií pochádzajúcich z verejne dostupných zdrojov a rozhodnutia výkonnej moci, ktoré zostavuje zoznam bezpečných tretích krajín pod podmienkou, že vnútroštátne právo definuje aj metodiku uplatniteľnú na posúdenie v každom jednotlivom prípade v závislosti od konkrétnej situácie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, či dotknutá tretia krajina spĺňa podmienky na to, aby sa považovala za bezpečnú pre tohto žiadateľa, ako aj možnosť uvedeného žiadateľa namietať proti existencii takéhoto spojenia v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

4.

Článok 38 ods. 2 písm. c), ako aj článok 46 ods. 1 a 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu z dôvodu neprípustnosti týkajúceho sa bezpečnej tretej krajiny uvedeného v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice musí overiť existenciu spojenia v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) uvedenej smernice medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, a to aj vtedy, ak mu jeho vnútroštátne právo takúto právomoc nepriznáva.