C-4/24

proti

Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Sumy zaplatené ako kolaterál na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov – Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) o zamietnutí vrátenia zaplatených súm“

I. Úvod

1.

Tieto návrhy sa týkajú odvolania podaného spoločnosťou BNP Paribas Public Sector SA, odvolateľkou v tejto veci, ktorým sa domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 25. októbra 2023, BNP Paribas Public Sector/CRU ( T‑688/21 , EU:T:2023:675 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

II. Skutkové okolnosti sporu a konanie vo veci samej

A.

Okolnosti predchádzajúce sporu

5.

Okolnosti predchádzajúce sporu vysvetlil Všeobecný súd v bodoch 2 až 15 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

6.

E‑mailom z 1. apríla 2021 odvolateľka oznámila SRB, že na jej žiadosť jej ECB odňala povolenie. Odvolateľka preto požiadala SRB o informácie v súvislosti s postupom, ktorý ma sledovať s cieľom dosiahnuť vrátenie kolaterálu použitého na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov, ktoré uzatvorila.

10.

V liste zo 14. apríla 2021 SRB odvolateľke oznámila formálne náležitosti, ktoré bolo potrebné splniť na účely vrátenia kolaterálu zabezpečujúceho tieto záväzky.

11.

Dňa 29. júla 2021 po výmene korešpondencie odvolateľka oznámila SRB vypovedanie EPI 2015 a EPI 2016 – 2021.

12.

B.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

15.

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. októbra 2021 odvolateľka podala žalobu založenú najmä na článku 272 ZFEÚ a článku 340 prvom odseku ZFEÚ. Touto žalobou odvolateľka navrhovala, aby Všeobecný súd určil, že stanovisko vyjadrené zo strany SRB v liste z 13. augusta 2021 je v rozpore s ustanoveniami EPI 2016 – 2021, a aby jej v dôsledku toho nariadil vrátenie súm zodpovedajúcich hotovostnému kolaterálu spojenému s týmito záväzkami. Odvolateľka tiež navrhla, aby Všeobecný súd nariadil zaplatenie všetkých nákladov, úrokov z omeškania a akéhokoľvek príslušenstva s tým spojených. Okrem toho odvolateľka len na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ podala podobnú žiadosť o vrátenie, ale z titulu náhrady škody, tak pokiaľ ide o EPI 2015, ako aj o EPI 2016 – 2021.

16.

Všeobecný súd zamietol všetky návrhy odvolateľky a zamietol žalobu v celom rozsahu.

Okrem toho Všeobecný súd uviedol, že je pravda, ako zdôrazňovala odvolateľka, že článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 výslovne nespresňuje, že inštitúcie musia najprv zaplatiť svoj príspevok, aby im bol ich kolaterál následne vrátený. Podľa Všeobecného súdu sú však inštitúcie so sídlom v členskom štáte zúčastnenom na SRM počas úvodného obdobia povinné zaplatiť ročný príspevok do SRF na účely toho, aby SRF dosiahol do skončenia tohto obdobia cieľovú úroveň. ( 9 ) Vyplýva z toho, že ak by bol kolaterál použitý na zabezpečenie neodvolateľného platobného záväzku vrátený bez predchádzajúceho získania príspevku, pre ktorý bol tento záväzok uzatvorený, nielenže by inštitúcia nesplnila svoju povinnosť zaplatiť celý príspevok dlžný za dané obdobie, v ktorom patrila do pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, ale príspevok ex ante vo forme neodvolateľného platobného záväzku by nedosiahol cieľ zabezpečiť pre SRF finančné prostriedky zodpovedajúce úrovni stanovenej normotvorcom Únie. ( 10 )

20.

Nakoniec Všeobecný súd uviedol, že okolnosť, že subjekt prestane vykonávať svoju činnosť úverovej inštitúcie počas príspevkového obdobia z dôvodu odňatia jeho povolenia, nemá vplyv na jeho povinnosť zaplatiť v plnej výške príspevok ex ante dlžný za toto obdobie prispievania. ( 11 ) Účelom článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 preto nie je umožniť inštitúciám, ktoré prestanú patriť do pôsobnosti tohto nariadenia, vyhnúť sa povinnosti zaplatiť splatný príspevok v plnej výške, ale jeho cieľom je zabezpečiť, aby boli finančné zdroje SRF v prípade riešenia krízovej situácie čo najskôr k dispozícii SRB, to znamená chrániť finančnú kapacitu a likviditu SRF. ( 12 )

Odvolaním podaným na Súdny dvor 10. januára 2024 odvolateľka, ktorú v jej návrhoch podporujú Francúzska republika a Fédération bancaire française, navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vyhovel návrhom odvolateľky v prvostupňovom konaní na Všeobecnom súde,

–

subsidiárne v prípade potreby nahradil odôvodnenie a zamietol odvolanie,

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

25.

Pojednávanie sa konalo 4. decembra 2024.

IV. Analýza

28.

Tento odvolací dôvod sa delí na päť častí, z ktorých prvá je založená na porušení zásad výkladu práva Únie, druhá na porušení článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, článku 7 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a zásady rovnosti zaobchádzania, tretia na tom, že odôvodnenie Všeobecného súdu vo vzťahu k článku 69 ods. 1 a článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 nemá právny základ, štvrtá na skreslení a zbavení potrebného účinku článku 7 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a piata, uvedená subsidiárne, na porušení zásady lex specialis generalibus derogat .

29.

Jednotlivé tieto časti je potrebné preskúmať v uvedenom poradí.

1. O prvej časti založenej na porušení zásad výkladu práva Únie

30.

Na úvod chcem poukázať na to, že v napadnutom rozsudku Všeobecný súd v bode 34 citoval celý článok 7 vykonávacieho nariadenia 2015/81 vrátane jeho odseku 3, ktorý sa uplatňuje na neodvolateľné platobné záväzky.

34.

Na základe toho Všeobecný súd v bode 36 napadnutého rozsudku pripomenul všeobecný zmysel výrazu „neodvolateľný“, ktorý podľa jeho názoru označuje niečo, čo nemôže byť spochybnené. To vedie k záveru, opäť podľa názoru Všeobecného súdu, že neodvolateľné platobné záväzky uvedené v článku 7 vykonávacieho nariadenia 2015/81 znamenajú povinnosť, ktorú nemožno spochybniť, a v dôsledku toho povinnosť zaplatiť sumu, pre ktorú boli tieto záväzky uzatvorené.

35.

Napokon v bode 37 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že síce je pravda, že znenie článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 výslovne nespresňuje, že inštitúcie, ktoré sa rozhodnú vystúpiť z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, musia najprv zaplatiť svoj príspevok, aby im bol kolaterál následne vrátený, tieto inštitúcie sú však v súlade s článkami 69 a 70 nariadenia č. 806/2014 počas úvodného obdobia povinné zaplatiť ročný príspevok do SRF na účely toho, aby SRF dosiahol do skončenia tohto obdobia cieľovú úroveň. V tejto súvislosti Všeobecný súd odmietol výklad navrhovaný odvolateľkou.

36.

V tejto súvislosti je pravda, že jednotlivé spôsoby výkladu právnej normy, iné než jazykový výklad, nesmú v nijakom prípade viesť k výkladu jasného a presného ustanovenia contra legem . Ak však pravidlo, ktoré sa má vykladať, patrí do pôsobnosti vykonávacieho nariadenia, jeho jasnosť a presnosť možno zvážiť len vo vzťahu k právnemu rámcu, ktorého je toto ustanovenie súčasťou, a vo vzťahu k cieľom tohto rámca, na vrchole ktorého je základné nariadenie. Z toho vyplýva, že doslovný výklad normy obsiahnutej vo vykonávacom nariadení, nech sa zdá byť akokoľvek jasná a presná, nemôže byť v rozpore so štruktúrou a cieľmi základného nariadenia. Judikatúra Súdneho dvora je v tejto súvislosti jasná, keď na základe ustálenej hermeneutickej zásady týkajúcej sa hierarchie noriem stanovuje, že vykonávacie nariadenie sa musí podľa možnosti vykladať v súlade s ustanoveniami základného nariadenia. ( 18 )

40.

Z toho vyplýva, že výkladový prístup Všeobecného súdu, ktorý vyplýva z bodov 36 a 37 napadnutého rozsudku, nemožno považovať za postihnutý nesprávnym posúdením. Na jednej strane totiž Všeobecný súd preskúmal znenie článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81, teda najmä význam pojmu „neodvolateľný“ a neexistenciu zmienky o podmienkach, ktoré musia byť splnené na vrátenie kolaterálu úverovým inštitúciám v prípade zrušenia neodvolateľných platobných záväzkov. Na druhej strane porovnal svoje zistenia s relevantnými ustanoveniami nariadenia č. 806/2014, konkrétne s jeho článkami 69 a 70 tohto nariadenia, aby posúdil, či zdanlivú jasnosť a presnosť článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81, na ktoré sa odvoláva odvolateľka, možno potvrdiť. Všeobecný súd však konštatoval, že povinnosti vyplývajúce z uvedených článkov nariadenia č. 806/2014, ako aj z cieľov príspevkov ex ante bránia takémuto záveru. ( 19 )

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že aj keby sa malo konštatovať, že článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 sa má vykladať na základe článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, ako rozhodol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, toto ustanovenie nebráni výkladu, podľa ktorého vyňatie inštitúcie z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014 musí viesť k tomu, že SRB jej vráti kolaterál určený na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov, pričom jej nie je uložená nijaká ďalšia povinnosť.

44.

47.

Všeobecný súd zas v bode 28 napadnutého rozsudku konštatoval, že z článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že úverové inštitúcie so sídlom v niektorom zúčastnenom členskom štáte, čo bol prípad odvolateľky, sú za každý príspevkový rok povinné „zaplatiť“ do SRF riadny príspevok. Na základe toho Všeobecný súd dospel najmä v bodoch 37 až 39 napadnutého rozsudku k záveru, že inštitúcie, ktoré využili neodvolateľný platobný záväzok, sú stále povinné zaplatiť svoj príspevok ex ante v hotovosti, keď sa rozhodnú vystúpiť z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014. Podľa Všeobecného súdu je takýto výklad tiež v súlade s cieľom sledovaným článkom 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

48.

V prejednávanej veci teda vzniká otázka, či terminologické rozlišovanie, na ktoré poukazuje odvolateľka, môže mať vplyv na výklad článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81, čo by potvrdzovalo, ako tvrdí odvolateľka, že zrušenie kolaterálu použitého na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov neznamená povinnosť vykonať najprv hotovostnú platbu.

49.

Podľa môjho názoru by v súlade so stanoviskom, ktoré SRB zastáva vo svojich písomných vyjadreniach, Súdny dvor nemal súhlasiť s argumentáciou odvolateľky.

Na druhej strane chcem poukázať na to, že toto rozlišovanie nemá základ ani v príslušných zneniach nariadenia č. 806/2014 a vykonávacieho nariadenia 2015/81. Je pravda, ako zdôrazňuje odvolateľka, že viaceré ustanovenia týchto dvoch nariadení používajú sloveso „získať“ v jeho rôznych časovaných tvaroch na označenie príspevkov ex ante . Ani jedno nariadenie však nevyhradzuje použitie výrazu „získať“ na platenie príspevkov v hotovosti, takže dvojice „získanie – neodvolateľný platobný záväzok“ a „platba – príspevok v hotovosti“, ktoré odvolateľka vytvorila, by nemali byť akceptované. Okrem toho je potrebné konštatovať, ako správne uvádza SRB, že v práve Únie existujú odkazy na neodvolateľné platobné záväzky, v ktorých sa v súvislosti s týmito záväzkami používa pojem „zaplatiť“, ako aj vo vzťahu k príspevkom ex ante vo všeobecnosti, nielen k príspevkom v hotovosti, čo svedčí o tom, že tak sloveso „získať“, ako aj sloveso „zaplatiť“ možno použiť bez rozdielu aj vo vzťahu k tomuto druhu nástrojov. ( 21 )

52.

Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom neodvolateľné platobné záväzky predstavujú príspevky ex ante, čo odvolateľka nespochybňuje, použitie výrazu „získať“ v znení článku 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 nemôže samo osebe brániť výkladu prijatému Všeobecným súdom, podľa ktorého sú úverové inštitúcie, ktoré uzatvoria neodvolateľné platobné záväzky, povinné zaplatiť sumu svojich príspevkov v hotovosti, ak sa rozhodnú vystúpiť z pôsobnosti tohto nariadenia. ( 22 )

53.

55.

Nakoniec v rozsahu, v akom odvolateľka opätovne uvádza tvrdenie o zjavnej jasnosti a presnosti znenia článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a o tom, že toto ustanovenie nepredpokladá platobnú podmienku na účely zrušenia kolaterálu použitého na zabezpečenie neodvolateľného platobného záväzku, odkazujem na úvahy rozvinuté v rámci analýzy prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, podľa ktorých sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho výkladu, keď uviedol, že tento článok v spojení s článkom 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 vedie k opačnému výkladu.

56.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že vyňatie inštitúcie z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014 nesmie viesť k tomu, aby jej SRB vrátila kolaterál použitý na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov bez zaplatenia sumy v hotovosti zodpovedajúcej týmto záväzkom, neporušil článok 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, článok 7 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 ani zásadu rovnosti zaobchádzania v takom zmysle, ako uvádza odvolateľka.

57.

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu by sa podľa môjho názoru mala zamietnuť.

Na druhej strane podľa odvolateľky Všeobecný súd porušil článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 tým, že v napadnutom rozsudku považoval neodvolateľné platobné záväzky za „riadne získané“ príspevky v zmysle tohto ustanovenia. Tieto záväzky, ako naznačuje ich názov, sú však kompromismi dosiahnutými vo vzťahu k SRF a zhmotnenými v zmluve uzavretej inštitúciou. Odvolateľka tvrdí, že zmluvu možno uzavrieť, zrušiť alebo vypovedať, ale nemožno ju „zaplatiť“ alebo „získať“, a už vôbec nie „vrátiť“. Z toho vyplýva, že článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, ktorý zakazuje vrátenie „riadne získaných“ príspevkov, sa môže uplatniť len na príspevky prijaté vo forme peňažných súm. Tento výklad potvrdzujú ustanovenia zmluvy uzavretej medzi odvolateľkou a SRB.

61.

SRB spochybňuje tieto tvrdenia.

62.

Po prvé podľa článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 majú dostupné finančné prostriedky SRF predstavovať aspoň 1 % sumy krytých vkladov všetkých úverových inštitúcií, ktorým bolo udelené povolenie vo všetkých zúčastnených členských štátoch, na konci počiatočného obdobia ôsmich rokov od 1. januára 2016 alebo odo dňa začatia uplatňovania uvedeného odseku 1 na základe článku 99 ods. 6 uvedeného nariadenia.

63.

Podľa môjho názoru treba posúdenie Všeobecného súdu potvrdiť. Ako totiž vyplýva z bodu 41 napadnutého rozsudku, ktorý v tejto súvislosti cituje návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci ABLV Bank/SRB, ( 23 ) s ktorými sa stotožňujem, zrušenie neodvolateľného platobného záväzku v dôsledku toho, že inštitúcia prestala patriť do pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, a vrátenie zodpovedajúceho kolaterálu stanovené v článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81, sa nemôže uskutočniť na úkor SRF. Bolo by to tak, ako uvádza aj generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch, ak by toto zrušenie a vrátenie znamenalo, že nie je potrebné zaplatiť príspevok, pre ktorý je určený neodvolateľný platobný záväzok. Z tohto dôvodu, a ako konštatoval Všeobecný súd, na to, aby nebol ohrozený cieľ sledovaný článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, vystúpenie zo SRM musí nevyhnutne viesť k splateniu neodvolateľného platobného záväzku. ( 24 )

65.

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky založené na výklade definície pojmu „dostupné finančné prostriedky“ v zmysle článku 3 ods. 1 bodu 34 nariadenia č. 806/2014 na jednej strane v spojení s článkom 69 ods. 1 tohto nariadenia na druhej strane, toto tvrdenie môže podporiť, a nie vyvrátiť odôvodnenie Všeobecného súdu. Keďže totiž neodvolateľné platobné záväzky sa v nariadení č. 806/2014 považujú za dostupné finančné prostriedky, a preto sa zohľadňujú na účely dosiahnutia cieľovej úrovne SRF, ich zrušenie musí byť nevyhnutne sprevádzané kompenzáciou rovnajúcou sa sume v hotovosti zodpovedajúcej týmto záväzkom. V opačnom prípade, ako už bolo uvedené, zrušenie záväzkov a vrátenie kolaterálu by bolo na úkor SRF a porušilo by cieľ dosiahnutia cieľovej úrovne stanovený v článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014.

69.

V tejto súvislosti sa mi argumentácia odvolateľky proti vyššie uvedenému konštatovaniu nezdá byť presvedčivá, keďže sa obmedzuje na tvrdenie, že zmluvy uzavreté medzi úverovými inštitúciami a SRB na účely prijatia neodvolateľných platobných záväzkov nie je z ich podstaty možné „získať“. Tento terminologický odtieň však nepostačuje na spochybnenie odôvodnenia Všeobecného súdu, a to tým skôr, že v každom prípade sa mi zdá byť sporné, že záväzok určite nemožno považovať za „získaný“.

70.

V každom prípade treba pripomenúť, že ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, z jasného znenia článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle všeobecne vylúčiť vrátenie príspevkov ex ante , ktoré boli riadne a náležite získané. ( 26 ) Preto ako tvrdí SRB, ak výraz „riadne získané“ odkazuje na príspevky ex ante bez rozdielu, musí sa uplatňovať bez ohľadu na druh príspevku vrátane neodvolateľných platobných záväzkov.

71.

Za týchto podmienok sa opäť domnievam, že Všeobecný súd správne použil článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, aby dospel k svojmu výkladu, podľa ktorého sa úverovým inštitúciám, ktoré vystúpia z pôsobnosti SRM, ukladá platobná povinnosť v prípade zrušenia neodvolateľných platobných záväzkov, ktoré uzavreli.

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd vykladal článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 spôsobom, ktorý skresľuje a zbavuje potrebného účinku odseky 2 a 3 tohto článku. Podľa jej názoru odôvodnenie Všeobecného súdu vedie k záveru, že zrušenie neodvolateľných platobných záväzkov a vrátenie súvisiaceho kolaterálu v súlade s článkom 7 ods. 3 tohto vykonávacieho nariadenia môže samo osebe ohroziť finančnú kapacitu alebo likviditu SRF. V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že tento článok 7 ods. 3 by sa nikdy nemohol uplatniť. Ďalej uvádza, že výklad prijatý Všeobecným súdom skresľuje aj uvedený článok 7 ods. 3, lebo toto ustanovenie nestanovuje nijakú podmienku vrátenia kolaterálu použitého na zabezpečenie neodvolateľných platobných záväzkov. Ak by normotvorca zamýšľal uplatniť rovnakú platobnú povinnosť ako v prípade prijatia opatrenia na riešenie krízovej situácie podľa článku 7 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81, odsek 3 posledného uvedeného ustanovenia to mal stanoviť alebo prinajmenšom výslovne odkázať na vykonávacie nariadenie 2015/81.

75.

SRB spochybňuje tieto tvrdenia.

76.

Na úvod chcem zdôrazniť, že v rozsahu, v akom sa táto časť odvolacieho dôvodu obmedzuje na spochybnenie výkladu článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 zo strany Všeobecného súdu, pričom v podstate tvrdí, že tento výklad zbavuje odseky 2 a 3 tohto ustanovenia potrebného účinku, treba ju zamietnuť ako neúčinnú. Vzhľadom na analýzu vykonanú v rámci predchádzajúcich častí tohto odvolacieho dôvodu totiž treba konštatovať, že aj keby sa táto časť považovala za dôvodnú, výklad článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 zo strany Všeobecného súdu by zostal platný vzhľadom na výklad tohto ustanovenia v spojení s inými ustanoveniami, ktoré sa nachádzajú v právnej úprave vyššej právnej sily, medzi ktoré patria články 69 a 70 nariadenia č. 806/2014.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa však nedomnievam, že by tento výklad bol v rozpore s kontextom a cieľom článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 alebo že by mohol zbaviť toto ustanovenie potrebného účinku. Naopak, ak by sa článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 vykladal v tom zmysle, že umožňuje úverovým inštitúciám nezaplatiť ich príspevok pred vrátením kolaterálu, jasná a explicitná zásada stanovená normotvorcom v článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktorá je v súlade s požiadavkou stanovenou v článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014, by bola porušená. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ako už bolo preskúmané v rámci analýzy tretej časti tohto odvolacieho dôvodu, použitie neodvolateľných platobných záväzkov, ktoré nepodlieha neskoršej platobnej povinnosti v prípade vystúpenia z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, by znížilo finančnú kapacitu SRF a mohlo by ohroziť jeho likviditu, čomu má práve zabrániť článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

80.

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 42 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 sa uplatňuje na zaobchádzanie s neodvolateľnými platobnými záväzkami inštitúcie, ktorá vystúpi z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, a preto sa článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 musí vykladať s ohľadom na toto ustanovenie.

81.

Pokiaľ ide o dodatočné tvrdenia týkajúce sa článku 7 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81, podľa ktorých tieto ustanovenia v podstate stanovujú podmienku platby len v prípade rozhodnutia o riešení krízovej situácie, rada by som odkázala na úvahy, ktoré už boli uvedené v bodoch 40 a 53 týchto návrhov.

V piatej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá je uvedená subsidiárne, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu lex specialis generalibus derogat . Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď uprednostnil všeobecné ustanovenie článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 pred osobitnými ustanoveniami článku 7 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81. V tejto súvislosti najmä pripomína, že podľa ustálenej judikatúry majú osobitné ustanovenia prednosť pred všeobecnými pravidlami v situáciách, ktoré špecificky upravujú. Na rozdiel od úvah uvedených v napadnutom rozsudku mal mať teda obsah druhého ustanovenia prednosť pred obsahom prvého ustanovenia.

85.

SRB spochybňuje tieto tvrdenia.

86.

Na úvod treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 nemožno považovať za lex specialis , ktorý upravuje výnimku konkrétne od článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014.

87.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, nedomnievam, že Všeobecný súd porušil zásadu lex specialis generalibus derogat .

91.

Piatu časť treba podľa môjho názoru zamietnuť.

92.

Keďže ani jednej z častí prvého odvolacieho dôvodu uvádzaného odvolateľkou nemožno vyhovieť, tento odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

B.

po druhé že tieto záväzky sú „neodvolateľné“, pričom následne trval na tom, že článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 má za cieľ „ukončiť“ tieto záväzky „tak, aby nepokračoval[i] po vystúpení z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014“,

–

po tretie že ako bolo uvedené, článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 má za cieľ „ukončiť“ neodvolateľné platobné záväzky, zatiaľ čo Všeobecný súd tvrdí, že toto ustanovenie smeruje „k zabezpečeniu toho, že finančné prostriedky SRF budú čo najrýchlejšie k dispozícii SRB v prípade riešenia krízy“, a

–

po štvrté že článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 nemožno uplatniť „na úkor SRF“ a oslabiť jeho „finančnú kapacitu [alebo] likviditu“ v súlade s ustanoveniami článku 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 a článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81.

94.

Okrem toho Všeobecný súd tvrdením, že článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 umožňuje sprístupniť prostriedky SRF „v prípade riešenia krízy“, sa podľa môjho názoru nedištancuje od svojho vlastného stanoviska v napadnutom rozsudku, podľa ktorého má dotknutá inštitúcia bezpodmienečnú povinnosť zaplatiť sumu zodpovedajúcu neodvolateľnému platobnému záväzku. Ako totiž správne uvádza SRB, práve z dôvodu existencie bezpodmienečnej povinnosti nedochádza k oslobodeniu od sumy, na ktorú sa vzťahujú neodvolateľné platobné záväzky, a prostriedky SRF dostupné „v prípade riešenia krízy“ sú rýchlo k dispozícii. To je zmyslom existencie SRF, ako aj účelom dosiahnuť cieľovú úroveň tohto fondu, ako je stanovené v právnej úprave Európskej únie.

98.

Napokon, ako som uviedla v rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd riadne vysvetlil riziko, ktoré by hrozilo SRF a cieľu dosiahnuť cieľovú úroveň, keby príspevky ex ante vo forme neodvolateľného platobného záväzku zanikli z dôvodu nepredvídateľného oslobodenia vyplývajúceho z vystúpenia z pôsobnosti nariadenia č. 806/2014.

99.

Keďže ani jedno z tvrdení uvedených na preukázanie nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku a rozporuplnosti tohto odôvodnenia sa nezdá byť dôvodné, druhý odvolací dôvod treba podľa môjho názoru zamietnuť.

100.

103.

Keďže SRB navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

VI. Návrh

104.

Vzhľadom na analýzu uvedenú v týchto návrhoch a na základe záverov, ktoré vyplývajú z bodov 100 a 103 týchto návrhov, navrhujem, aby Súdny dvor:

–

( 4 ) Napadnutý rozsudok, bod 28.

( 5 ) Napadnutý rozsudok, bod 29.

( 6 ) Napadnutý rozsudok, bod 30.

( 7 ) Napadnutý rozsudok, bod 32.

( 8 ) Napadnutý rozsudok, bod 33.

( 9 ) Napadnutý rozsudok, body 36 a 37.

( 16 ) Rozsudok z 22. februára 2024, Landkreis Jerichower Land ( C‑85/23 , EU:C:2024:161 , bod 30 a citovaná judikatúra).

( 17 ) Rozsudok z 8. decembra 2005, ECB/Nemecko ( C‑220/03 , EU:C:2005:748 , bod 31 ). Generálny advokát Bobek vo viacerých svojich návrhoch tiež tvrdil, ako zdôrazňuje aj odvolateľka, že použitie výkladu vo svetle právneho rámca ustanovenia alebo sledovaných cieľov nie je prípustné, ak je znenie tohto ustanovenia jednoznačné. Pozri okrem iného návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci European Federation for Cosmetic Ingredients ( C‑592/14 , EU:C:2016:179 , bod 37 a citovaná judikatúra).

( 18 ) Pozri okrem iného rozsudok z 29. februára 2024, cdVet Naturprodukte ( C‑13/23 , EU:C:2024:175 ,bod 60 a citovaná judikatúra).

( 19 ) Ako tvrdí SRB vo svojich písomných podaniach, treba uviesť, že v tomto kontexte na to, aby Všeobecný súd vykonal výklad contra legem , by musel článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 výslovne oslobodzovať úverové inštitúcie, ktoré prestanú patriť do pôsobnosti nariadenia č. 806/2014, od povinnosti zaplatiť príspevok ex ante nahradený týmito záväzkami.

( 20 ) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 je uvedený v kapitole 2 nariadenia č. 806/2014, konkrétne v oddiele 1 nazvanom „Zriadenie [Jednotného fondu na riešenie krízových situácií]“. Článok 70 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 preto odkazuje na „jednotlivý príspevok každej inštitúcie“ ako na základnú zložku tohto fondu.

( 21 ) Pozri najmä odôvodnenie 26 a článok 13 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií ( Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44 ).