C-8/24

Županijsko državno odvjetništvo u Zagrebu

Trestné konanie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd, Chorvátsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Nariadenie (EÚ) 2018/1805 – Článok 1 ods. 1 a 4 – Článok 2 bod 2 a článok 2 bod 3 písm. d) – Konfiškácia bez konečného odsudzujúceho rozsudku – Príkaz na konfiškáciu vydaný v rámci trestného konania, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, v súvislosti s trestným činom iným ako tým, ktorý viedol k tomuto oslobodeniu spod obžaloby, ktorý nespáchali obžalovaní oslobodení spod obžaloby, ale iné osoby, proti ktorým nebola vznesená obžaloba – Článok 19 ods. 1 písm. h) – Dôvody neuznania a nevykonania príkazov na konfiškáciu – Výnimočné prípady, v ktorých existujú na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie príkazu na konfiškáciu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu základného práva stanoveného v Charte základných práv Európskej únie – Právo na obhajobu a právo na účinný prostriedok nápravy“

I. Úvod

1.

V prejednávanej veci vzniká v podstate otázka, v akom rozsahu môže vykonávajúci orgán členského štátu odmietnuť uznať a vykonať príkaz na konfiškáciu vydaný v inom členskom štáte v rámci trestného konania, ktoré viedlo k oslobodeniu obžalovaných spod obžaloby, z dôvodu, že tento príkaz buď nepatrí do pôsobnosti nariadenia 2018/1805, alebo porušuje základné práva osoby, voči ktorej bol uvedený príkaz vydaný.

5.

V tejto veci vzniká konkrétne otázka rozsahu dôvodu neuznania a nevykonania príkazu na konfiškáciu uvedeného v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805, ktorý spočíva v tom, že vo výnimočných prípadoch existujú na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie príkazu na konfiškáciu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu príslušného základného práva stanoveného v Charte, najmä práva na účinný prostriedok nápravy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu.

6.

V tomto kontexte prejednávaná vec zahŕňa najmä určenie, do akej miery je preskúmanie v dvoch etapách, ktoré Súdny dvor vypracoval v rámci výkladu článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, neskôr rozšíreného na rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV ( 5 ), relevantné na účely vykonávania osobitného ustanovenia, akým je ustanovenie uvedené v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805. Konkrétne bude potrebné rozhodnúť, či odmietnutie uznania a vykonania príkazu na konfiškáciu podľa tohto ustanovenia vyžaduje dôkaz o existencii skutočného rizika porušenia základného práva zaručeného Chartou z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov vo vydávajúcom členskom štáte pri dodržiavaní základných práv.

Tento súd konštatoval, že všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľov a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti boli naplnené vo vzťahu k iným osobám, ako sú štyria obžalovaní, a to na tom základe, že v júni 2013 spoločnosť I.J.S. predala spoločnosti V.K. d.o.o. bez reálneho splatenia najmä akcie spoločnosti L.Z. a následne v júli 2013 spoločnosť V.K. uzavrela prostredníctvom jedného zo svojich konateľov zmluvu o predaji týchto akcií spoločnosti D. s cieľom zakryť ich pôvod.

10.

Vo veci trestného činu poškodzovania veriteľov bolo v rámci trestného konania vedené prípravné konanie, v ktorom boli akcie spoločnosti L.Z. predmetom predbežných opatrení na zabezpečenie príkazu na konfiškáciu ( 6 ). Napriek týmto predbežným opatreniam boli tieto akcie 13. októbra 2014 prevedené na správcovské účty, ktoré znemožňujú identifikáciu skutočných držiteľov. V súvislosti s týmito dvomi trestnými činmi poškodzovania veriteľov a legalizácie príjmov z trestnej činnosti však nebola vznesená obžaloba.

11.

Spoločnosť D. prostredníctvom svojho zástupcu Z. Z. podala na Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb, Chorvátsko) odvolanie, ktorým napadla uznanie a vykonanie uvedených predbežných opatrení v Chorvátsku. Tento súd toto odvolanie zamietol.

12.

15.

Dňa 17. februára 2022 Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) vydal osvedčenie k príkazu na konfiškáciu v zmysle článku 14 nariadenia 2018/1805, v ktorom označil akcie spoločnosti L.Z. za príjmy z trestného činu v zmysle článku 2 bodu 3 písm. a) tohto nariadenia, ktoré podliehajú konfiškácii bez konečného odsudzujúceho rozsudku po konaní v súvislosti s trestným činom v zmysle článku 2 bodu 3 písm. d) uvedeného nariadenia.

16.

Tento súd zaslal toto osvedčenie prokuratúre Záhreb, a to spolu s prekladom jednak úvodu, výroku, časti odôvodnenia týkajúcej sa príkazu na konfiškáciu a poučenia o opravných prostriedkoch uvedených v rozsudku z 27. mája 2020 a jednak úvodu a výroku rozsudku Višje sodišče v Mariboru (Odvolací súd Maribor) z 24. novembra 2021, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti uvedenému rozsudku, na účely uznania a vykonania uvedeného príkazu.

17.

Rozsudkom z 25. novembra 2022 Županijski sud u Zagrebu (Župný súd Záhreb), ktorému na tento účel postúpila vec prokuratúra Záhreb, uznal príkaz na konfiškáciu.

21.

Tento súd totiž po prvé uvádza, že zodpovedná osoba spoločnosti D. bola na pojednávaní 27. januára 2020 vypočutá ako svedok – toto tvrdenie je potrebné overiť – a bola upozornená na možnosť konfiškácie akcií, ako aj na možnosť predkladať dôkazy a klásť otázky v priebehu konania. Naproti tomu nebola poučená o práve na prístup k právnemu zástupcovi počas celého konania o konfiškácii, ktoré je zakotvené v článku 8 smernice 2014/42/EÚ ( 8 ).

22.

Po druhé uvedený súd zdôrazňuje, že na tomto pojednávaní ešte nebol podaný návrh na konfiškáciu, keďže prokurátor ho predniesol až vo svojej záverečnej reči v máji 2020. Okrožno sodišče v Mariboru (Krajský súd Maribor) teda uskutočnil pojednávanie na základe obžaloby vznesenej v roku 2017.

23.

Po tretie spoločnosti D. bol zaslaný len preklad výňatkov z rozsudku vydaného týmto súdom, zatiaľ čo podľa vnútroštátneho súdu je celý rozsudok základným dokumentom ( 9 ) a normy spravodlivého procesu vyžadujú doručenie celého rozsudku.

2.

Vzťahuje sa pojem‚konanie v súvislosti s trestným činom, ktoré môže viesť ku konfiškácii majetku aj bez odsudzujúceho rozsudku‘, v zmysle článku 2 bodu 3 nariadenia 2018/1805 aj na trestné konanie, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom s príkazom na konfiškáciu majetku ako neoprávneného príjmu z iného trestného činu, a nie z trestného činu, vo vzťahu ku ktorému bol vydaný oslobodzujúci rozsudok, ktorý nespáchali obžalovaní, ale osoby, proti ktorým nebola vznesená obžaloba?

3.

Je v rozpore s nariadením 2018/1805, s článkom 1 ods. 2 nariadenia 2018/1805 a s článkom 47 Charty uznanie príkazu na konfiškáciu vydaného v trestnom konaní, v ktorom dotknutá osoba v zmysle článku 2 bodu 10 nariadenia 2018/1805

–

nebola vyzvaná na účasť na všetkých štádiách trestného konania;

III. Analýza

A.

O prvej a druhej prejudiciálnej otázke

27.

Vnútroštátny súd sa týmito otázkami, ktoré treba podľa môjho názoru preskúmať spoločne, v podstate pýta, či trestné konanie, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom a v rámci ktorého bol vydaný príkaz na konfiškáciu v súvislosti s trestným činom iným, než ktorý viedol k tomuto oslobodeniu spod obžaloby, ktorý spáchala iná osoba ako obžalovaní oslobodení spod obžaloby, proti ktorej nebola vznesená obžaloba, patrí do pôsobnosti nariadenia 2018/1805.

28.

Článok 1 ods. 1 nariadenia 2018/1805 tak uvádza, že v tomto nariadení sa stanovujú pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a vykoná na svojom území príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané iným členským štátom v rámci konania v trestných veciach .

32.

Naproti tomu podľa článku 1 ods. 4 tohto nariadenia sa toto nariadenie nevzťahuje na príkazy na zaistenie a príkazy na konfiškáciu vydané v rámci konaní v občianskych a správnych veciach ( 14 ). Je pritom nesporné, že príkaz na konfiškáciu, o ktorý ide vo veci samej, bol vydaný v rámci konania v trestnej veci.

33.

V tejto súvislosti sa v článku 2 bode 2 nariadenia 2018/1805 spresňuje, že pojem „príkaz na konfiškáciu“ znamená konečný trest alebo opatrenie uložené súdom po konaní v súvislosti s trestným činom , ktorého dôsledkom je konečné odňatie majetku fyzickej alebo právnickej osobe. Okrem toho článok 2 bod 3 písm. d) tohto nariadenia vymedzuje pojem „majetok“ tak, že zahŕňa najmä majetok, ktorý podľa názoru vydávajúceho orgánu podlieha konfiškácii vrátane konfiškácie bez konečného odsudzujúceho rozsudku podľa práva vydávajúceho štátu po konaní v súvislosti s trestným činom.

34.

B.

O tretej prejudiciálnej otázke

37.

Touto otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže na základe údajného porušenia určitých základných práv vo vydávajúcom členskom štáte odmietnuť uznať príkaz na konfiškáciu z dôvodov, že osoba, voči ktorej bol tento príkaz vydaný, po prvé nebola vyzvaná na účasť na všetkých štádiách trestného konania, po druhé nebola poučená o svojom práve na obhajcu počas celého konania a po tretie nedostala úplné znenie rozsudku obsahujúceho príkaz na konfiškáciu v jazyku, ktorému rozumie, hoci nepodala proti tomuto rozsudku odvolanie ( 17 ).

38.

Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné pripomenúť, že podobne ako iné nástroje vzájomného uznávania v trestných veciach týkajúce sa iných druhov rozhodnutí nariadenie 2018/1805 stanovuje pravidlo, že členský štát je povinný uznať a vykonať na svojom území príkaz na konfiškáciu, ktorý vydal iný členský štát v rámci konania v trestných veciach.

42.

Z tohto hľadiska článok 1 ods. 2 nariadenia 2018/1805 stanovuje, že toto nariadenie nemá za následok zmenu povinnosti rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ ( 19 ).

43.

Navyše článok 19 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia stanovuje, že vykonávajúci orgán môže rozhodnúť o neuznaní a nevykonaní príkazu na konfiškáciu, ak vo výnimočných prípadoch existujú na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie tohto príkazu by za konkrétnych okolností daného prípadu viedlo k zjavnému porušeniu príslušného základného práva stanoveného v Charte, najmä práva na účinný prostriedok nápravy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu ( 20 ).

44.

Vzhľadom na obavy, ktoré vnútroštátny súd vyjadril v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, by Súdny dvor mal podľa môjho názoru poskytnúť v rámci preskúmania tretej otázky výklad práve tohto článku 19 ods. 1 písm. h).

48.

Pokiaľ ide o podmienky takéhoto preskúmania, z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že v konaní o vykonaní európskeho zatykača sa posúdenie reálnosti rizika porušenia základných práv zaručených článkami 4, 7, 24 a 47 Charty musí v zásade uskutočniť prostredníctvom preskúmania vo dvoch odlišných etapách, ktoré nemožno zamieňať, keďže zahŕňajú analýzu na základe odlišných kritérií, a ktoré sa preto musia vykonať postupne ( 22 ).

49.

Na tento účel musí vykonávajúci súdny orgán v rámci prvej etapy určiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré môžu preukázať existenciu skutočného rizika porušenia niektorého z týchto základných práv vo vydávajúcom členskom štáte, či už z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo z dôvodu nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb ( 23 ).

50.

V rámci druhej etapy musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne a presne overiť, do akej miery môžu mať nedostatky zistené v prvej etape preskúmania vplyv na osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, a či vzhľadom na jej osobnú situáciu existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba bude v prípade odovzdania do vydávajúceho členského štátu vystavená skutočnému riziku porušenia uvedených základných práv ( 24 ).

54.

V tomto kontexte povinnosť zistiť existenciu nedostatkov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bode 49 vyššie, pred tým, ako bude možné konkrétne a presne overiť, či v prípade osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, existuje skutočné nebezpečenstvo porušenia základného práva, má za cieľ práve zabrániť tomu, aby sa takéto overenie vykonávalo v iných ako vo výnimočných prípadoch, a je teda dôsledkom predpokladu dodržiavania základných práv vydávajúcim členským štátom, ktorý vyplýva zo zásady vzájomnej dôvery ( 28 ).

55.

Súdny dvor spresnil, že dodržiavanie tejto povinnosti umožňuje najmä zaručiť rozdelenie zodpovednosti medzi vydávajúci členský štát a vykonávajúci členský štát , pokiaľ ide o zachovanie požiadaviek obsiahnutých v základných právach, čo vyplýva z úplného uplatňovania zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú základom fungovania mechanizmu európskeho zatykača ( 29 ).

56.

Na základe tejto judikatúry sa zdá byť legitímne položiť si otázku, či je v oblasti vzájomného uznávania príkazov na konfiškáciu vhodné uložiť vykonávajúcemu orgánu povinnosť zistiť existenciu buď systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb, predtým, ako bude možné konkrétne a presne overiť, či osobe, voči ktorej bol príkaz na konfiškáciu vydaný, hrozí skutočné riziko porušenia základného práva.

60.

V tomto kontexte, ktorý sa vyznačuje tým, že znenie rámcového rozhodnutia 2002/584 neobsahuje spresnenia týkajúce sa metódy a kritérií, ktoré sa majú použiť na účely preskúmania existencie rizika porušenia základných práv vo vydávajúcom členskom štáte, musel Súdny dvor sám spresniť túto metódu a tieto kritériá, pričom musel dbať najmä na to, aby neochromil fungovanie mechanizmu odovzdávania osôb stanoveného týmto rámcovým rozhodnutím. Súdny dvor z tohto hľadiska nevychádzal z nepopísaného listu papiera, keďže už stanovil kardinálny bod svojej judikatúry, keď v bode 192 svojho stanoviska 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 ( 31 ) rozhodol, že členský štát nemôže – okrem výnimočných prípadov – overovať, či iný členský štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Úniou.

61.

Zdôrazňujem však, že Súdny dvor podľa môjho názoru nevyžadoval vo všeobecnosti, teda v rámci uplatňovania všetkých nástrojov vzájomného uznávania v trestných veciach, aby vymedzenie výnimočných prípadov, v ktorých členský štát môže vykonať overenie dodržiavania základných práv v inom členskom štáte, vždy zahŕňalo predchádzajúce konštatovanie existencie buď systémových alebo všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov, ktoré sa konkrétnejšie týkajú objektívne identifikovateľnej skupiny osôb, predtým, ako bude možné konkrétne a presne overiť, či osobe, voči ktorej bolo vydané rozhodnutie, o ktorého uznanie sa žiada, hrozí skutočné riziko porušenia základného práva.

62.

Je pravda, že Súdny dvor odpovedal kladne na otázku, či preskúmanie v dvoch etapách, ktoré sa vyžaduje v kontexte rámcového rozhodnutia 2002/584, možno uplatniť v prípade žiadosti, ktorou sa nežiada o odovzdanie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, vydávajúcim orgánom na základe tohto rámcového rozhodnutia, ale o uznanie rozsudku a výkon trestu, ktorý bol uložený v inom členskom štáte, vo vykonávajúcom štáte na základe rámcového rozhodnutia 2008/909, ak existujú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že podmienky v tomto inom členskom štáte v čase prijatia rozhodnutia, ktoré sa má vykonať, alebo následných súvisiacich rozhodnutí, sú nezlučiteľné so základným právom na spravodlivý proces stanoveným v článku 47 druhom odseku Charty ( 32 ).

66.

Domnievam sa však, že táto požiadavka nie je samozrejmá, a to z dôvodu, že v nariadení 2018/1805 existuje osobitný dôvod neuznania a nevykonania, akým je dôvod uvedený v článku 19 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia.

67.

Poukazujem totiž na to, že na rozdiel od rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909 sa normotvorca Únie v nariadení 2018/1805 neuspokojil len so stanovením všeobecného ustanovenia o dodržiavaní základných práv, ale začlenil do neho aj osobitný dôvod neuznania a nevykonania ( 37 ), pričom spresnil metódu a kritériá, podľa ktorých musí vykonávajúci orgán posúdiť riziko porušenia základných práv. Je teda potrebné odkázať na túto metódu a tieto kritériá, ktoré sú uvedené v tom, čo možno považovať za lex specialis vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu o dodržiavaní základných práv uvedenému v článku 1 ods. 2 nariadenia 2018/1805 ( 38 ).

68.

Z analogického uplatnenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/1543 z 12. júla 2023 o európskych príkazoch na predloženie elektronických dôkazov a európskych príkazoch na uchovanie elektronických dôkazov v trestnom konaní a na výkon trestu odňatia slobody v nadväznosti na trestné konanie ( 42 ) podľa môjho názoru nemožno vyvodiť iné riešenie. Toto nariadenie obsahuje v článku 12 ods. 1 písm. b) dôvod odmietnutia formulovaný v znení porovnateľnom so znením článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 ( 43 ). Odôvodnenie 64 nariadenia 2023/1543, ktoré objasňuje rozsah tohto dôvodu odmietnutia, by sa pritom mohlo chápať tak, že uplatnenie uvedeného dôvodu je podmienené dodržaním preskúmania v dvoch etapách ( 44 ). Myslím si však, že normotvorca Únie uvedením konkrétneho príkladu odôvodneného návrhu prijatého podľa článku 7 ods. 1 ZEÚ len zdôraznil potrebu, aby orgán vykonávajúci príkaz vykonal individuálne preskúmanie, ak boli zistené systémové alebo všeobecné nedostatky týkajúce sa nezávislosti súdnictva vydávajúceho členského štátu.

70.

Okrem toho uvádzam, že preskúmanie iných nástrojov vzájomného uznávania v trestných veciach nesvedčí v prospech tézy, že vykonávajúcemu orgánu by sa mala vo všeobecnosti uložiť povinnosť dodržiavať preskúmanie v dvoch etapách s cieľom overiť existenciu rizika porušenia základných práv.

71.

Rámcové rozhodnutie 2005/214/SVV ( 45 ) tak v článku 20 ods. 3 stanovuje, že ak osvedčenie uvedené v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 ZEÚ, každý členský štát môže namietať uznanie a výkon rozhodnutia. Poznamenávam, že v judikatúre Súdneho dvora ( 46 ) uplatnenie tohto dôvodu neuznania a nevykonania rozhodnutia o uložení peňažnej sankcie vôbec nepodlieha preskúmaniu v dvoch etapách, pričom treba spresniť, že uvedený dôvod sa musí v rozsahu, v akom predstavuje výnimku zo zásady vzájomného uznávania, vykladať reštriktívne ( 47 ).

V článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 je totiž stanovený osobitný dôvod neuznania a nevykonania príkazu na konfiškáciu v prípade rizika zjavného porušenia základných práv, takže na posúdenie existencie takéhoto rizika nie je potrebné opierať sa o všeobecné ustanovenie uvedené v článku 1 ods. 2 tohto nariadenia. Cieľom tohto všeobecného ustanovenia je v tomto kontexte len pripomenúť povinnosť členských štátov dodržiavať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ. Spresňujem tiež, že osobitný dôvod stanovený v článku 19 ods. 1 písm. h) uvedeného nariadenia nemožno obmedziť len na základné práva, ktoré sú v ňom uvedené, teda právo na účinný prostriedok nápravy, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na obhajobu. Skutočnosť, že tieto základné práva sú uvedené výrazom „najmä“, znamená, že tento výpočet nie je taxatívny, takže osobitný dôvod neuznania a nevykonania uvedený v tomto ustanovení sa má uplatniť aj na porušenie iných základných práv.

75.

Chápem aj argument, že by sa mohlo zdať paradoxné uplatniť tak prísny test, akým je preskúmanie v dvoch etapách vo veciach európskeho zatykača, v ktorých je priamo dotknuté právo na slobodu, zatiaľ čo vo veciach konfiškácie, kde takéto právo nie je dotknuté, by sa takýto test neuplatnil.

76.

Treba však konštatovať, že tento paradox je výsledkom rozhodnutia normotvorcu Únie formulovať ustanovenia týkajúce sa dodržiavania základných práv rozdielne podľa príslušného nástroja vzájomného uznávania v trestných veciach.

77.

V tejto súvislosti pripomínam, že vnútroštátny súd sa pýta na dodržanie základných práv právnickej osoby, voči ktorej bol vydaný príkaz na konfiškáciu, vo vydávajúcom členskom štáte vo viacerých aspektoch, a to po prvé vzhľadom na údajnú neúčasť na všetkých štádiách trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu tohto príkazu, po druhé vzhľadom na údajné nepoučenie o práve na obhajcu a po tretie vzhľadom na údajné nedoručenie úplného znenia rozsudku obsahujúceho príkaz na konfiškáciu v jazyku, ktorému táto osoba rozumie, hoci uvedená osoba nepodala proti príkazu na konfiškáciu odvolanie. Ide teda o právo na účinný prostriedok nápravy a právo na obhajobu, ktoré sú výslovne uvedené v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805.

81.

Pokiaľ ide o tieto základné práva, v prvom rade uvádzam, že smernica 2014/42 a rámcové rozhodnutie 2005/214, ktoré táto smernica čiastočne nahradila, ukladajú členským štátom povinnosť zaviesť spoločné minimálne pravidlá konfiškácie prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti, najmä s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie súdnych príkazov na konfiškáciu vydaných v trestnom konaní ( 51 ).

82.

Z toho vyplýva, že pokiaľ príkaz na konfiškáciu patrí do pôsobnosti niektorej zo smerníc uvedených v odôvodnení 18 uvedeného nariadenia, osoba, voči ktorej bol tento príkaz vydaný, sa môže dovolávať procesných práv, ktoré jej tieto smernice priznávajú.

86.

V treťom rade v odôvodnení 18 nariadenia 2018/1805 sa spresňuje, že na všetky konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by sa v každom prípade mali vzťahovať záruky podľa Charty. V tomto odôvodnení sa konkrétne uvádza, že základné záruky pre trestné konania stanovené v Charte by sa mali vzťahovať na konania v trestných veciach, ktoré nie sú trestnými konaniami, ale vzťahuje sa na ne toto nariadenie.

87.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 47 prvého a druhého odseku Charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a najmä na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná ( 58 ). Zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, ako je potvrdená v článku 47 Charty, sa tak skladá z viacerých zložiek, ktoré zahrnujú najmä právo na obhajobu, zásadu rovnosti zbraní, právo na prístup k súdu, ako aj právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať ( 59 ). Je tiež potrebné poukázať na článok 48 ods. 2 Charty, ktorého cieľom je zaručiť každému obvinenému právo na obhajobu.

88.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že osoba, voči ktorej bol vydaný príkaz na konfiškáciu, o ktorého uznanie a vykonanie sa žiada, nepodala proti rozsudku z 27. mája 2020 obsahujúcemu tento príkaz opravný prostriedok, hoci vo vydávajúcom členskom štáte mala k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

92.

Za týchto podmienok sa táto osoba nemôže v štádiu uznania a vykonania predmetného príkazu na konfiškáciu dovolávať na súde vykonávajúceho členského štátu, ktorý má právomoc uznať a vykonať tento príkaz, porušenia svojich základných práv počas konania, ktoré viedlo k vydaniu uvedeného príkazu, na základe uplatnenia dôvodu neuznania a nevykonania uvedeného v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805.

93.

Situácia, v ktorej osoba, voči ktorej bol vydaný príkaz na konfiškáciu, žiada, aby súd vykonávajúceho členského štátu konštatoval porušenie týchto práv, hoci mala na tento účel k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vydávajúcom členskom štáte, totiž podľa môjho názoru nemôže dosiahnuť osobitne vysokú úroveň závažnosti vyžadovanú týmto ustanovením. Inak povedané, nevidím nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať existenciu „výnimočn[ého] prípad[u]“ vyznačujúceho sa existenciou „konkrétnych a objektívnych dôkazov“, ktoré by mohli predstavovať „podstatné dôvody“ domnievať sa, že vykonanie predmetného príkazu na konfiškáciu by „za konkrétnych okolností daného prípadu“ viedlo k „zjavnému porušeniu“ základného práva stanoveného v Charte, v zmysle článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/185.

94.

97.

Ako dokazuje najmä článok 18 ods. 1 ( 68 ), článok 23 ods. 1 ( 69 ) a článok 33 ods. 2 ( 70 ) nariadenia 2018/1805, systém justičnej spolupráce zavedený týmto nariadením spočíva tiež na rozlišovaní medzi zodpovednosťou spojenou s odôvodnením a vydaním príkazu na konfiškáciu, ktorú nesie vydávajúci orgán, a zodpovednosťou za vykonanie tohto príkazu, ktorú nesie vykonávajúci orgán. V tomto rámci vydávajúci členský štát nesie primárnu zodpovednosť za zaručenie, že príkaz na konfiškáciu dodržiava práva, ktoré osobe, voči ktorej bol vydaný, vyplývajú z práva Únie, ktorých súčasťou sú základné práva chránené Chartou ( 71 ). Vykonávajúci orgán môže teda len výnimočne na základe článku 19 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia neuznať a nevykonať príkaz na konfiškáciu, ktorý mu bol zaslaný. Iba rozdelenie právomocí v takejto podobe môže umožniť zabezpečiť účinnosť cezhraničnej spolupráce s cieľom zaistiť a skonfiškovať prostriedky a príjmy z trestnej činnosti ( 72 ).

98.

101.

V tejto súvislosti z tejto judikatúry vyplýva, že na využitie tohto ustanovenia o verejnom poriadku je potrebné zjavné a neprimerané porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces stanoveného v článku 47 druhom odseku Charty ( 76 ). Pokiaľ ide konkrétne o otázku, za akých okolností skutočnosť, že rozhodnutie súdu členského štátu bolo vydané v rozpore so zárukami procesnej povahy, môže predstavovať podľa článku 34 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 dôvod na odmietnutie uznania, Súdny dvor rozhodol, že klauzula o verejnom poriadku upravená v tomto ustanovení sa uplatní, len pokiaľ také porušenie znamená, že uznanie dotknutého rozhodnutia v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, spôsobí zjavné porušenie právneho pravidla, ktoré má v právnom poriadku Únie, a teda tohto členského štátu, zásadný význam ( 77 ). Zdôrazňujem tiež, že podľa Súdneho dvora práve dôvera, ktorú členské štáty vzájomne priznávajú svojim systémom súdnictva a súdnym orgánom, umožňuje dospieť k záveru, že v prípade nesprávneho uplatnenia vnútroštátneho práva alebo práva Únie systém prostriedkov nápravy zavedený v každom členskom štáte, doplnený mechanizmom prejudiciálneho konania stanoveným v článku 267 ZFEÚ, poskytuje osobám podliehajúcim súdnej právomoci dostatočnú záruku ( 78 ). Nariadenie č. 44/2001 sa má teda vykladať v tom zmysle, že spočíva na základnej myšlienke, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sú v zásade povinné využiť všetky opravné prostriedky priznané právom členského štátu pôvodu. S výnimkou osobitných okolností, ktoré by sťažovali alebo znemožnili uplatnenie opravných prostriedkov v členskom štáte pôvodu, osoby podliehajúce súdnej právomoci musia v tomto členskom štáte využiť všetky dostupné prostriedky nápravy na zabránenie porušenia verejného poriadku ( 79 ). Ak súd skúma prípadnú existenciu zjavného porušenia verejného poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, súd tohto členského štátu musí zohľadniť túto skutočnosť ( 80 ).

Poznamenávam pritom, že spoločnosť D. zrejme napadla doručenie príkazu na konfiškáciu na vnútroštátnom súde. Táto spoločnosť totiž tvrdí, že jej neboli doručené výňatky z rozsudku obsahujúceho tento príkaz, ako aj poučenie o opravných prostriedkoch. Uvedená spoločnosť navrhuje predložiť dôkaz o ich doručení prostredníctvom písmoznaleckého posudku potvrdenia o doručení. Konštatujem však, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že osvedčenie k príkazu na konfiškáciu obsahuje informáciu, že výňatky z rozsudku z 27. mája 2020 obsahujúceho príkaz na konfiškáciu (konkrétne úvod, výrok, časť odôvodnenia týkajúca sa konfiškovaných príjmov a opravného prostriedku) spolu s prekladom do chorvátskeho jazyka boli doručené spoločnosti D., ktorá prevzala tieto výňatky z rozsudku 13. októbra 2020, pričom však proti nemu nepodala odvolanie. Keďže takéto osvedčenie má uľahčiť vzájomné uznávanie príkazov na konfiškáciu a vzhľadom na vzájomnú dôveru medzi súdmi členských štátov ( 82 ) zastávam názor, že vykonávajúci orgán by sa mal opierať o informácie uvedené v tomto osvedčení.

105.

Vykonávajúci orgán by tak mal mať možnosť vyvrátiť zistenia, ktoré príslušný slovinský súd ako vydávajúci orgán uviedol v osvedčení k príkazu na konfiškáciu, len ak existujú dostatočne konkrétne a objektívne dôkazy, ktoré by mohli spochybniť ich dôveryhodnosť. Ak tvrdenia spoločnosti D. vedú k pochybnostiam tohto orgánu o existencii alebo zákonnosti doručenia príkazu na konfiškáciu, bude sa musieť v tejto veci poradiť s vydávajúcim orgánom. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že v súlade s článkom 19 ods. 2 nariadenia 2018/1805, pokiaľ ide o dôvody neuznania a nevykonania uvedené v článku 19 ods. 1 tohto nariadenia, skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní príkazu na konfiškáciu, poradí sa akýmkoľvek vhodným spôsobom s vydávajúcim orgánom a v prípade potreby požiada vydávajúci orgán o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.

109.

Článok 14 ods. 1 prvá veta nariadenia 2018/1805 stanovuje, že príkaz na konfiškáciu sa zasiela prostredníctvom osvedčenia k príkazu na konfiškáciu, ktorého vzor je uvedený v prílohe II tohto nariadenia.

110.

V súlade s článkom 14 ods. 2 uvedeného nariadenia členské štáty môžu vydať vyhlásenie, v ktorom uvedú, že keď sa im zasiela osvedčenie k príkazu na konfiškáciu na účely uznania a výkonu príkazu na konfiškáciu, vydávajúci orgán zašle pôvodný príkaz na konfiškáciu alebo jeho overenú kópiu spolu s osvedčením k príkazu na konfiškáciu ( 83 ).

111.

V tejto súvislosti uvádzam, že Chorvátska republika vydala takéto vyhlásenie 8. decembra 2020 ( 84 ).

115.

Vykonávajúci orgán by mohol prípadne odmietnuť uznať a vykonať príkaz na konfiškáciu iba v prípade, že by mu takáto verzia nebola zaslaná.

116.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že článok 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu podľa tohto ustanovenia v situácii, keď osoba, voči ktorej bol tento príkaz vydaný a bol jej riadne doručený, mala vo vydávajúcom členskom štáte k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý nevyužila, hoci prostredníctvom neho mohla dosiahnuť, aby súd tohto členského štátu preskúmal dodržanie jej základných práv, najmä práv zaručených článkom 47 Charty, a to tak, že by sa na tomto súde odvolala po prvé na údajnú neúčasť na všetkých štádiách trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu uvedeného príkazu, po druhé na údajné chýbajúce poučenie o práve na obhajcu a po tretie na nedoručenie úplného znenia rozsudku obsahujúceho príkaz na konfiškáciu v jazyku, ktorému osoba, voči ktorej bol vydaný, rozumie.

IV. Návrh

117.

Článok 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť uznanie a vykonanie príkazu na konfiškáciu podľa tohto ustanovenia v situácii, keď osoba, voči ktorej bol tento príkaz vydaný a bol jej riadne doručený, mala vo vydávajúcom členskom štáte k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý nevyužila, hoci prostredníctvom neho mohla dosiahnuť, aby súd tohto členského štátu preskúmal dodržanie jej základných práv, najmä práv zaručených článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, a to tak, že by sa na tomto súde odvolala po prvé na údajnú neúčasť na všetkých štádiách trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu uvedeného príkazu, po druhé na údajné nepoučenie o práve na obhajcu a po tretie na nedoručenie úplného znenia rozsudku obsahujúceho príkaz na konfiškáciu v jazyku, ktorému osoba, voči ktorej bol vydaný, rozumie.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština

( 2 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34).

( 3 ) Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2024, Breian ( C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , body 38 a 77 až 79 , ako aj citovaná judikatúra).

( 10 ) Pozri odôvodnenia 1 a 2 nariadenia 2018/1805.

( 11 ) Pozri odôvodnenie 3 nariadenia 2018/1805.

( 12 ) Pozri odôvodnenie 4 nariadenia 2018/1805.

( 13 ) Pozri odôvodnenie 12 nariadenia 2018/1805.

( 14 ) Pozri tiež odôvodnenie 13 nariadenia 2018/1805.

( 15 ) Pokiaľ ide o podrobnú štúdiu, pozri MAUGERI, A. M.: Regulation (EU) 2018/1805: Mutual recognition of freezing and confiscation orders between efficiency and safeguards. „Proceedings in criminal matters“ and non‑conviction based confiscation. In: New Journal of European Criminal Law . Mortsel: Intersentia, 2024, roč. 15, č. 2, s. 164 až 208. Pozri tiež OLIVEIRA e SILVA, S.: Regulation (EU) 2018/1805 on the mutual recognition of freezing and confiscation orders: A headlong rush into Europe‑wide harmonization? In: New Journal of European Criminal Law . Mortsel: Intersentia, 2022, roč.13, č. 2, s. 198 až 215.

( 22 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 52 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 53 a citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 54 a citovaná judikatúra).

( 25 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 56 a citovaná judikatúra).

( 26 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 57 a citovaná judikatúra).

( 27 ) Pozri najmä rozsudok Alchaster (bod 58 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Pozri najmä OUWERKERK, J.: The Missing Link in CJUE Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21) and the Argument for Humanitarian Considerations in Prison Transfer Proceedings. In: European Journal of Crime, Criminal Law and Criminal Justice . The Hague: Wolters Kluwer, 2024, roč. 32, č. 3, s. 181 až 195; ROMERO CANDAU, S.: Deficiencias sistémicas y reconocimiento de sentencias privativas de libertad. A propósito de la sentencia de 9 de noviembre de 2023, Staatsanwaltschaft Aachen. In: Revista de Derecho Comunitario Europeo . Madrid: Centro de Estudios Políticos y Constitucionales, 2024, roč. 78, s. 217 až 235, ako aj MONTALDO, S.: Intersections among EU judicial cooperation instruments and the quest for an advanced and consistent European judicial space: The case of the transfer and surrender of convicts in the EU. In: New Journal of European Criminal Law . Mortsel: Intersentia, 2022, roč. 13, č. 3, s. 252 až 269, osobitne s. 264 až 268.

( 34 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen ( C‑819/21 , EU:C:2023:841 , body 25 a 26 ).

( 35 ) Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen ( C‑819/21 , EU:C:2023:841 , bod 19 ).

( 36 ) To isté platí pre odôvodnenie 13 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktoré zodpovedá odôvodneniu 12 rámcového rozhodnutia 2002/584.

( 39 ) Súdny dvor preto nemôže dospieť k rovnakému konštatovaniu, k akému dospel v súvislosti s článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ), a to, že z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že iba „systémové chyby“, na základe ktorých „hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty]“, znemožňujú takéto odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu. Uvedené ustanovenie tak stanovuje dve kumulatívne podmienky: pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2024, Tudmur ( C‑185/24 a C‑189/24 , EU:C:2024:1036 , bod 35 a citovaná judikatúra). V súvislosti s nariadením 2018/1805, z ktorého vôbec nevyplýva, že iba existencia všeobecných alebo systémových nedostatkov by vykonávajúcemu orgánu umožnila uplatniť dôvod neuznania a nevykonania uvedený v článku 19 ods. 1 písm. h) tohto nariadenia, nemožno k takémuto konštatovaniu dospieť.

( 40 ) Pozri rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 ).

( 41 ) Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 ).

( 42 ) Ú. v. EÚ L 191, 2023, s. 118 .

( 43 ) Ide o dôvod odmietnutia európskych príkazov na predloženie dôkazov, keď vo výnimočných situáciách existujú závažné dôvody domnievať sa na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov, že vykonanie príkazu by vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu viedlo k zjavnému porušeniu príslušného základného práva stanoveného v článku 6 ZEÚ a v Charte.

( 48 ) Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 .

( 49 ) Pozri rozsudok z 11. novembra 2021, Gavanozov II ( C‑852/19 , EU:C:2021:902 ). Pokiaľ ide o neexistenciu požiadavky preskúmania v dvoch etapách v týchto veciach, pozri MANCANO, L.: The Systemic and the Particular in European Law – Judicial Cooperation in Criminal Matters. In: German Law Journal . Cambridge: Cambridge University Press, 2023, roč. 24, č. 6, s. 962 až 981, osobitne s. 976. Pozri tiež HERNANDEZ WEISS, A.: Effective protection of rights as a precondition to mutual recognition: Some thoughts on the CJEU’s Gavanozov II decision. In: New Journal of European Criminal Law . Mortsel: Intersentia, 2022, roč. 13, č. 2, s. 180 až 197, osobitne s. 190 a 191.

( 50 ) EU:C:2014:2454 . Spresňujem tiež, že dôvod neuznania a nevykonania stanovený v článku 19 ods. 1 písm. h) nariadenia 2018/1805 sa musí rovnako ako každý dôvod neuznania a nevykonania vykladať reštriktívne: pozri analogicky najmä rozsudky z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 39 ); zo 14. júla 2022, Procureur général près la cour d’appel d’Angers ( C‑168/21 , EU:C:2022:558 , bod 40 ), a zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 33 ).

( 51 ) Pozri najmä rozsudok zo 4. októbra 2024, 1Dream a i. ( C‑767/22, C‑49/23 a C‑161/23 , EU:C:2024:823 , bod 73 , ako aj citovaná judikatúra).

( 52 ) Pozri najmä rozsudok z 21. októbra 2021, Okražna prokuratura – Varna ( C‑845/19 a C‑863/19 , EU:C:2021:864 , body 75 až 82 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na všeobecnú povahu znenia článku 8 ods. 1 smernice 2014/42 osobami, ktorým musia členské štáty zabezpečiť účinné prostriedky nápravy a spravodlivý súdny proces, sú nielen osoby odsúdené za trestný čin, ale aj tretie osoby, ktorých majetku sa týka príkaz na konfiškáciu (bod 76 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok z 12. mája 2022, RR a JG (Zaistenie majetku tretích osôb) ( C‑505/20 , EU:C:2022:376 , body 24 a 33 až 38 ).

( 58 ) Pozri rozsudok z 21. októbra 2021, Okražna prokuratura – Varna ( C‑845/19 a C‑863/19 , EU:C:2021:864 , bod 75 ).

( 59 ) Pozri najmä rozsudok z 26. júla 2017, Sacko ( C‑348/16 , EU:C:2017:591 , bod 32 a citovaná judikatúra).

( 60 ) Podľa § 500 ods. 1 ZKP platí, že ak sa uplatní konfiškácia príjmov z trestnej činnosti iného príjemcu výhod, tento príjemca musí byť prizvaný na vypočutie v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. V prípade právnickej osoby sa prizve jej zástupca. V prizvaní treba uviesť, že konanie sa bude viesť aj v jeho neprítomnosti. V súlade s § 500 ods. 2 ZKP sa zástupca právnickej osoby vypočuje na hlavnom pojednávaní po obvinenej osobe. To isté platí aj pre iného príjemcu výhod, ak nebol predvolaný ako svedok. Okrem toho § 500 ods. 5 ZKP stanovuje, že ak súd až na hlavnom pojednávaní zistí, že sa uplatní konfiškácia príjmov z trestnej činnosti, musí prerušiť hlavné pojednávanie a prizvať príjemcu výhod alebo zástupcu právnickej osoby.

( 61 ) V súlade s § 500 ods. 3 ZKP má príjemca výhod a zástupca právnickej osoby právo, pokiaľ ide o preukázanie príjmov z trestnej činnosti, predkladať dôkazy a so súhlasom predsedu senátu klásť otázky obvinenej osobe, svedkom a znalcom.

( 62 ) Toto ustanovenie stanovuje, že vlastník konfiškovaných peňazí alebo majetku alebo konfiškovaného úplatku má právo podať odvolanie proti uzneseniu o konfiškácii uvedenému v § 498a ods. 2 ZKP, ak sa domnieva, že neexistuje právny základ pre konfiškáciu.

( 63 ) Pozri rozsudok z 21. decembra 2023, G. K. a i. (Európska prokuratúra) ( C‑281/22 , EU:C:2023:1018 , bod 55 ).

( 70 ) Podľa tohto ustanovenia vecné dôvody vydania príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu nemožno napadnúť na súde vykonávajúceho členského štátu.

( 71 ) Pozri, pokiaľ ide o rámcové rozhodnutie 2002/584, najmä rozsudok z 29. júla 2024, Breian ( C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , bod 32 a citovaná judikatúra). Pozri tiež, pokiaľ ide o smernicu 2014/41, rozsudok z 11. novembra 2021, Gavanozov II ( C‑852/19 , EU:C:2021:902 , bod 55 a citovaná judikatúra).

( 72 ) Pozri odôvodnenie 4 nariadenia 2018/1805.

( 74 ) Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42.

( 75 ) Pozri najmä rozsudky zo 7. septembra 2023, Charles Taylor Adjusting ( C‑590/21 , EU:C:2023:633 , bod 32 a citovaná judikatúra), ako aj zo 4. októbra 2024, Real Madrid Club de Fútbol ( C‑633/22 , EU:C:2024:843 , bod 34 a citovaná judikatúra). Pozri v tejto súvislosti tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Real Madrid Club de Fútbol ( C‑633/22 , EU:C:2024:127 , bod 44 ).

( 76 ) Pozri najmä rozsudok zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( C‑619/10 , EU:C:2012:531 , bod 62 ). Pozri v tejto súvislosti tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Real Madrid Club de Fútbol ( C‑633/22 , EU:C:2024:127 , bod 75 ).

( 77 ) Pozri rozsudky zo 16. júla 2015, Diageo Brands ( C‑681/13 , EU:C:2015:471 , bod 50 ), a z 25. mája 2016, Meroni ( C‑559/14 , EU:C:2016:349 , bod 46 ). Pozri, pokiaľ ide vo všeobecnosti o požiadavku zjavného porušenia právneho predpisu, ktorý je v štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, považovaný za podstatný pre právny poriadok, alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku považované za zásadné, rozsudok zo 4. októbra 2024, Real Madrid Club de Fútbol ( C‑633/22 , EU:C:2024:843 , bod 37 ). V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že iba v prípade, že by výkon rozhodnutia v dožiadanom členskom štáte mal za následok zjavné porušenie základného práva zakotveného v Charte, je súd tohto členského štátu povinný podľa článku 34 bodu 1 a článku 45 nariadenia č. 44/2001 odmietnuť výkon tohto rozhodnutia alebo prípadne zrušiť vyhlásenie jeho vykonateľnosti (bod 44).

( 82 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Breian ( C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , bod 115 ).

( 83 ) V tomto ustanovení sa tiež spresňuje, že preložiť sa musí len osvedčenie k príkazu na konfiškáciu v súlade s článkom 17 ods. 2 nariadenia 2018/1805.

( ) Pozri vyhlásenie dostupné na internetovej adrese: https://www.ejn‑crimjust.europa.eu/ejn/libdocumentproperties/SK/3304.