C-34/24

Stichting App Stores Claims

proti

Apple Distribution International Ltd,

Apple Inc.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko)]

„Prejudiciálne konanie – Zneužitie dominantného postavenia pri predaji prostredníctvom online platformy – Justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Výklad článku 7 bodu 2 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 – Medzinárodná právomoc súdov – Miestna príslušnosť – Miesto príčinnej udalosti – Miesto vzniku škody – Žaloby v zastúpení – Vnútroštátne procesné pravidlo týkajúce sa koncentrácie konaní na jednom súde“

I. Právny rámec

A.

Právo Únie. Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 ( 6 )

4.

Článok 7 bod 2 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

A.

Kontext sporu: fungovanie App Store

6.

Nižšie uvedený opis je v podstate prevzatý z návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

7.

App Store ponúka bezplatné aplikácie a platené aplikácie. Niektoré sú pôvodné, teda boli vyvinuté spoločnosťou Apple, a iné vyvíjajú tretie osoby (ďalej len „vývojári“). Spor, v ktorom bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa týka len aplikácií druhého typu.

11.

Niektoré aplikácie majú integrované digitálne produkty, teda funkcie, služby alebo produkty, ktoré sa môžu odblokovať alebo zakúpiť v rámci aplikácie, akými sú predplatné, herné doplnky a iné.

12.

Platby v App Store za aplikácie (alebo produkty integrované v aplikáciách) ( 8 ), ktoré nie sú bezplatné, sa uskutočňujú v zásade prostredníctvom platobného systému zavedeného v roku 2009 („in‑app purchase“, ďalej len „IAP“).

13.

Dostupnosť aplikácií v App Store sa môže v rôznych krajinách meniť. App Store má pre každú krajinu online obchod, ktorý sa používa podľa nastavenia používateľa a ktorý je špecifický pre túto krajinu.

17.

Keď sa teda používateľ, ktorý má vo svojom Apple ID uvedené ako krajinu alebo región Holandsko, pokúsi kúpiť produkt v App Store, spravidla bude presmerovaný na holandský internetový obchod (ďalej len „App Store NL“). ( 10 ) Na to, aby používateľ mohol zmeniť krajinu priradenú k svojmu účtu Apple, musí súhlasiť s novými podmienkami a disponovať platnou platobnou metódou v tejto novej krajine.

18.

App Store predstavuje (jedinú) možnosť pre vývojárov na ponúkanie ich aplikácií používateľom zariadení Apple. Na tento účel musia uzavrieť dohodu so spoločnosťou Apple Inc. („Developer Program License Agreement“). Ak vývojár zaplatí ročný poplatok, stane sa členom vývojárskeho programu spoločnosti Apple a získa licencie na softvér iOS a jeho aplikácie.

19.

Sumu, ktorá sa má zaplatiť za aplikáciu, platí používateľ spoločnosti Apple, ktorá ju vyberie prostredníctvom platobného systému IAP. Apple spravidla odpočíta 30 % zaplatenej sumy ako províziu, pričom v prípade predĺženia doby používania produktu táto percentuálna sadzba môže byť 15 %. Po odpočítaní provízie Apple prevedie zostatok na vývojára.

B.

Konanie na vnútroštátnom súde

23.

Nadácie, ktoré sú žalobkyňami, konajú v mene všetkých používateľov (spotrebiteľov a používateľov, ktorí sú podnikateľmi) produktov a služieb spoločnosti Apple, ktorým boli ponúknuté alebo ktorí si zakúpili produkty a služby v App Store NL. Ich žaloby v zastúpení boli podané v rokoch 2021 a 2022.

24.

Na podporu svojich návrhov uvádzajú, že

–

Apple má dominantné postavenie na trhu distribúcie aplikácií, ktoré fungujú pod iOS, a v systéme platieb za tieto aplikácie (IAP),

–

Apple zneužíva svoje dominantné postavenie v zmysle článku 102 ZFEÚ ( 11 ) a

–

Vnútroštátny súd v predbežnom rozhodnutí zo 16. augusta 2023 konštatoval – pokiaľ ide o spoločnosť Apple Ireland –, že spor patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.

29.

Na tento účel uviedol, že na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 majú holandské súdy medzinárodnú právomoc tak z dôvodu miesta príčinnej udalosti, ako aj z dôvodu miesta vzniku škody. Nie je však jasné, ktorý z nich by bol miestne príslušný.

30.

V tom istom rozhodnutí vnútroštátny súd opísal svoje pochybnosti o vplyve skutočnosti, že žaloby v zastúpení boli podané na základe článku 3:305a BW právnickou osobou s vlastným právom (teda nie v postavení splnomocnenca, mandatára alebo postupníka). Nie je si istý, či táto okolnosť môže ovplyvniť určenie miestnej príslušnosti na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.

31.

a)

Ktoré miesto treba v prípade, ako je tento, keď sa údajné zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ uskutočnilo v členskom štáte prostredníctvom predaja cez online platformu, ktorú spravuje spoločnosť Apple a ktorá je určená pre celý členský štát, pričom spoločnosť Apple Ireland vystupuje ako výhradný distribútor a sprostredkovateľ vývojára a ponecháva si províziu z kúpnej ceny, považovať za miesto, kde došlo ku konaniu, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia [č. 1215/2012]? Je pritom relevantné, že online platforma je v zásade dostupná na celom svete?

b)

Má v tejto súvislosti nejaký význam skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o žaloby podané podľa článku 3:305a BW právnickou osobou, ktorej cieľom je zastupovať kolektívne záujmy viacerých používateľov s bydliskom v rôznych súdnych obvodoch (v Holandsku: arrondissementen) v rámci členského štátu podľa vlastného práva?

c)

Ak na základe prvej otázky písm. a) [a/alebo prvej otázky písm. b)] nie je v predmetnom členskom štáte miestne príslušný len jeden, ale viacero vnútroštátnych súdov, bráni článok 7 bod 2 nariadenia [č. 1215/2012] uplatneniu vnútroštátneho (procesného) práva, ktoré umožňuje postúpiť vec iba jednému súdu v tomto členskom štáte?

Ak je na základe druhej otázky písm. a) [a/alebo druhej otázky písm. b)] miestne príslušný vnútroštátny súd predmetného členského štátu, ktorý má právomoc rozhodovať len o žalobách týkajúcich sa časti používateľov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo iné súdy toho istého členského štátu sú miestne príslušné rozhodovať o žalobách týkajúcich sa inej časti používateľov, bráni článok 7 bod 2 nariadenia [č. 1215/2012] uplatneniu vnútroštátneho (procesného) práva, ktoré umožňuje postúpiť vec len jednému súdu v tomto členskom štáte?“

III. Konanie na Súdnom dvore

33.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 18. januára 2024.

34.

Písomné pripomienky predložili nadácie, ktoré sú žalobkyňami, Apple Inc. a Apple Ireland, holandská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia. Všetci títo účastníci konania s výnimkou portugalskej vlády sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 10. decembra 2024.

Považujem za vhodné v prvom rade pripomenúť niektoré dôležité znaky uvedeného článku podľa jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor. Potom sa budem zaoberať odpoveďou na otázky vzhľadom na uvedené úvahy.

A.

Článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012

38.

Článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje osobitné pravidlo právomoci. Podľa neho môže žalobca podať žalobu týkajúcu sa nároku z mimozmluvnej zodpovednosti na súde podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

39.

Dôvody, pre ktoré normotvorca Únie zakotvil kritérium stanovené v článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, sú uvedené v odôvodnení 16 tohto nariadenia a majú kľúčový význam pre výklad tohto ustanovenia, ktorý podal Súdny dvor: ( 18 )

–

súd určený na základe uvedeného kritéria má obzvlášť úzku väzbu so sporom z dôvodu geografickej blízkosti k objektívnym prvkom. ( 19 ) Uvedené prvky slúžia na preukázanie spáchania protiprávneho konania a jeho následkov a týmto spôsobom prispievajú k riadnemu výkonu spravodlivosti; ( 20 )

–

na základe tejto blízkosti žalobca môže po tom, čo dôjde ku skutkovým okolnostiam, ľahko určiť súd, ktorý má právomoc. ( 21 ) Pre žalovaného je taký súd predvídateľný aj pred tým, ako dôjde ku skutkovým okolnostiam, vzhľadom na to, že tento súd má sídlo v mieste, kde žalovaný vykonáva svoju činnosť (kde sa dopustil údajného protiprávneho konania). ( 22 )

43.

Prejudiciálne otázky 1a a 2a

46.

Vnútroštátny súd sa pýta, ktorý súd je za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, miestne príslušný na základe miesta príčinnej udalosti (otázka 1a) a miesta vzniku škody (otázka 2a). Obe otázky zatiaľ nezahŕňajú problémy súvisiace s vplyvom žalôb v zastúpení (ktorých sa týkajú otázky 1b a 2b).

1. Miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá zakladá (údajný) nárok z mimozmluvnej zodpovednosti

a) Ktorá skutočnosť spôsobila škodu?

47.

Zásada, že rozhodujúca príčinná udalosť na účely článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sa zhoduje s konaniami, ktorými sa realizuje zneužitie dominantného postavenia, má podľa môjho názoru všeobecnú platnosť: mení sa jej konkretizácia v danom prípade.

51.

Na základe uplatnenia uvedeného kritéria vnútroštátny súd stotožňuje príčinnú udalosť s predajom aplikácií v App Store NL, pri ktorom Apple vystupuje ako výhradný distribútor a zástupca vývojárov a ponecháva si províziu z ceny, ktorú zaplatia používatelia. ( 27 )

52.

Podľa vnútroštátneho súdu teda môžu mať medzinárodnú právomoc holandské súdy ako súdy krajiny, v ktorej sa nachádza trh dotknutý protiprávnym konaním, vzhľadom na to, že k predaju dochádza (aj) v Holandsku.

53.

56.

Uvedomujem si, že v iných rozhodnutiach si Súdny dvor zvolil odlišný postup a v záujme zachovania možnosti, ktorú ponúka článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012, odmietol spôsoby výkladu, ktoré žalobcovi „nadmerne sťažujú“ alebo „znemožňujú“ určenie miesta príčinnej udalosti, a navrhol iné spôsoby výkladu. ( 30 ) Preto preskúmam aj uvedený postup.

57.

Ako uvádza vnútroštátny súd:

–

Apple v App Store NL konkrétne ponúka aplikácie holandským spotrebiteľom a podnikom,

59.

Podľa môjho názoru by uvedené priznanie právomoci v skutočnosti vyplývalo z fikcie určenia miesta : predpokladá sa, že keď používatelia iOS, ktorí majú podľa svojho Apple ID bydlisko alebo sídlo v Holandsku, používajú App Store NL, kupujú aplikácie v tejto krajine. ( 33 ) Provízia, ktorá predstavuje cenovú prirážku na úkor používateľov, sa účtuje pri tomto predaji ( 34 ), ktorý je „lokalizovaný“ na území Holandska.

60.

Ak sa však uzná, že virtuálny priestor takto kopíruje geografický priestor členského štátu, ( 35 ) v tomto nákupnom mechanizme neexistuje (a v skutočnosti by ťažko mohol existovať) jediný hraničný ukazovateľ, ktorý by umožnil priznať právomoc rozhodovať o žalobách konkrétnemu holandskému súdu.

61.

Podľa vnútroštátneho súdu totiž:

63.

Také riešenie však nie je veľmi praktické:

–

na jednej strane sú zariadenia Apple používané na uskutočňovanie nákupov (preberanie aplikácií) často mobilné: miesto, kde sa nachádzajú, je náhodné, nestabilné a ťažko preukázateľné,

–

na druhej strane, ak sa použije miesto každého predaja ako individuálny prejav zneužitia dominantného postavenia v Holandsku, umožní sa, aby sa v tomto štáte viedlo viacero konaní. ( 37 )

67.

Právomoc viacerých súdov (resp. vedenie viacerých súbežných konaní na viacerých súdoch, ktoré môžu viesť k vydaniu rozhodnutí, ktoré sú prípadne navzájom nezlučiteľné) je riešenie, ktorému sa má pri výklade nariadenia č. 1215/2012 vo všeobecnosti zabrániť, a to aj v prípade, keď ide o článok 7 bod 2. ( 41 )

68.

Z uvedeného dôvodu sa Súdny dvor, ktorý posudzoval zložité situácie, obvykle priklonil k výberu konkrétneho súdu , ktorý má právomoc. Takto „chráni pred rozširovaním jurisdikcií. Je to v súlade s osobitnou povahou právomoci… a potrebou reštriktívneho výkladu, čo umožňuje lepšiu predvídateľnosť“. ( 42 )

69.

V rámci rozboru miesta vzniku škody Súdny dvor pripustil právomoc viacerých súdov, avšak súčasne obmedzil právomoc každého súdu na rozhodovanie o škode, ktorá vznikla na území členského štátu tohto súdu. ( 43 )

73.

Používateľ (alebo skupina používateľov s bydliskom v tom istom územnom obvode) by takto mohol podať žalobu na základe miesta príčinnej udalosti na súdoch podľa miesta svojho bydliska na trhu dotknutom protisúťažným postupom spoločnosti Apple v súvislosti s nákupmi uskutočnenými prostredníctvom App Store, ktorý je zameraný na tento trh.

74.

Toto riešenie by znamenalo uznať forum actoris , ktoré je podľa môjho názoru odôvodnené vzhľadom na obchodnú stratégiu spoločnosti Apple. ( 45 ) Nie je teda zamerané na ochranu poškodeného. ( 46 )

2. Miesto vzniku škody

75.

Pri výklade článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 Súdny dvor uviedol tieto konštatovania:

–

škodu vyplývajúcu „v podstate z prirážok zaplatených z dôvodu umelo zvýšených cien“ možno považovať za „priamu škodu, ktorá umožňuje v zásade založiť právomoc súdov členského štátu, na území ktorého vznikla“; ( 47 )

–

„ak sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území tvrdená ujma údajne vznikla, je možné domnievať sa, že miesto vzniku škody na účely uplatnenia [článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012] sa nachádza v tomto členskom štáte“ ( 48 ).

79.

Ak totiž škoda spočíva v prirážke a používateľ si kúpi produkt (s nižšou hodnotou, než je zaplatená cena) vo virtuálnom priestore, pričom ide o digitálnu aplikáciu, ktorá má nehmotný charakter, zdá sa mi zbytočné pokúšať sa určiť súd, ktorý má právomoc, na základe odovzdania tohto produktu. ( 52 )

83.

Naopak hraničný ukazovateľ založený na bydlisku používateľa je a fortiori tým vhodnejší, ak – tak ako v tomto prípade – žalovaný (Apple) organizuje svoju obchodnú činnosť tak, že dotknutý trh delí na krajiny a spája konečných používateľov s týmto trhom.

84.

Napokon treba vziať do úvahy, že – ako vnútroštátny súd uviedol v predbežnom rozhodnutí zo 16. augusta 2023 ( 53 ) – Apple Ireland zahŕňa do svojich zmlúv o používaní App Store uzavretých s používateľmi doložku o voľbe právomoci. Ak má používateľ bydlisko v niektorom členskom štáte Európskej únie, rozhodné právo a súd, ktorý má právomoc, sa určia podľa krajiny, kde má tento používateľ miesto obvyklého pobytu. Tento údaj je teda známy spoločnosti Apple, ktorá ťažko môže tvrdiť, že uplatnenie nárokov, na ktoré sa síce nevzťahuje doložka o voľbe právomoci (uplatniteľná na jej zmluvnú zodpovednosť), ale ktoré priamo vyplývajú z nákupov v App Store NL, v Holandsku je nepredvídateľné.

85.

87.

Nič nebráni podaniu žalôb v zastúpení v situáciách s cezhraničnými prvkami, akými sú žaloby, o ktoré ide v tomto konaní.

88.

Súdny dvor sa doteraz nezaoberal možným vplyvom žalôb tohto typu v uvedených situáciách. ( 54 )

89.

Ako som už viackrát uviedol, článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje osobitné pravidlo na určenie právomoci v prípade žalôb, ktoré sa týkajú mimozmluvných záväzkov založených na zodpovednosti dlžníka voči veriteľovi.

93.

Podľa môjho názoru toto konštatovanie platí aj pre žaloby podané subjektom, ktorému právny poriadok priznáva vlastné právo, teda právo, ktoré nezávisí od splnomocnenia alebo postúpenia, s cieľom získať náhradu individuálnej škody. Podporujú ho dva argumenty:

–

v prvom rade procesnou legitimáciou subjektu, ktorý podáva žalobu v zastúpení, sa v skutočnosti nemení predmet konania. Tento subjekt sa v konečnom dôsledku domáha individuálnej náhrady škody pre každú priamo dotknutú osobu. Hromadná žaloba sa opiera o individuálne nároky: právo na náhradu škody a jej výška sa musia posúdiť na konci samostatne vo vzťahu ku každému z poškodených (prípadne pod dohľadom toho istého súdu, ktorý konštatuje toto právo);

–

v druhom rade, tak ako určenie „miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ nemôže závisieť od rozhodného práva pre posúdenie zodpovednosti za škodu ( 58 ), tiež nemôže závisieť od procesných predpisov, ktoré sa menia v závislosti od posudzovaného členského štátu.

97.

Uznávam, že v rámci jedného členského štátu uvedená požiadavka znižuje užitočnosť mechanizmu žalôb v zastúpení, ak sa vnútroštátny zákonodarca rozhodol neurčiť súd s jediným obvodom pre celé územie, ktorý bude rozhodovať o žalobách tohto typu. ( 59 )

98.

Oprávnený subjekt, ktorý musí rešpektovať obmedzenia týkajúce sa miestnej príslušnosti každého vnútroštátneho súdu, totiž musí vymedziť vecný a osobný dosah žaloby v zastúpení, pričom uvedie, že ku „skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 došlo v obvode každého z týchto súdov. ( 60 ) Rozsiahlejšia ochrana dotknutých záujmov, ktorá by zahŕňala skutočnosti a škody, ku ktorým došlo v iných územných obvodoch tohto štátu, by si vyžadovala začatie viacerých konaní v súlade s týmito územnými obvodmi.

99.

Možno namietať, že uvedené riešenie celkom nezodpovedá logike žalôb v zastúpení, ktoré nie sú založené na blízkosti medzi sporom a súdom, ktorý o ňom rozhoduje, ale na podobnosti chránených záujmov. Uvedené riešenie však – hoci sa zdá neuspokojivé – vyplýva z uplatnenia článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 a na situáciu, ktorej právna úprava nebola zmenená s cieľom prispôsobiť ju novej skutočnosti (žaloby v zastúpení).

103.

V konečnom dôsledku sa domnievam, že na prvú prejudiciálnu otázku písm. b) a druhú prejudiciálnu otázku písm. b) treba odpovedať tak, že za súčasného stavu práva Únie sa výklad článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 nemení v závislosti od toho, či žalobu podal subjekt, ktorý je podľa vnútroštátnych predpisov oprávnený podávať vo vlastnom mene žaloby v zastúpení na ochranu záujmov viacerých používateľov.

2. Smernica 2020/1828

104.

Smernica 2020/1828 sa v tomto prípade neuplatní ( 65 ) ratione temporis (týka sa len žalôb podaných po 25. júni 2023) ani ratione materiae (jej pôsobnosť sa v zásade nevzťahuje na žaloby v zastúpení založené na porušení pravidiel hospodárskej súťaže).

105.

V tom istom zmysle je v odôvodnení 21 smernice 2020/1828 vysvetlené, že „na procesný mechanizmus pre žaloby v zastúpení stanovený touto smernicou by sa mali vzťahovať existujúce nástroje práva Únie“.

109.

Normotvorca Únie teda chcel, aby sa na žaloby v zastúpení vzťahovali jestvujúce pravidlá medzinárodnej právomoci. V pravom zmysle slova by neexistovalo normatívne vákuum , ktoré je orgán podávajúci výklad oprávnený vyplniť, ale úmyselné vylúčenie , ktoré chcel tento normotvorca zachovať.

110.

Prináleží členským štátom, aby správne prebrali smernicu 2020/1828. Pri jej preberaní museli zohľadniť alebo budú musieť zohľadniť, že táto smernica odkazuje na pravidlá medzinárodnej právomoci stanovené v nariadení č. 1215/2012, ktoré ňou nie sú dotknuté.

111.

–

navrhuje zohľadniť sídlo subjektu, ktorý podáva žalobu, ( 71 )

–

navrhuje, aby mal právomoc súd podľa miesta, kde by jedna alebo viaceré z dotknutých osôb mohli podať žalobu, ( 72 )

–

tvrdí, že všetky holandské súdy majú rovnakú právomoc rozhodnúť o žalobe v zastúpení, ( 73 )

a) Sídlo subjektu oprávneného podať žaloby v zastúpení a miesto, kde by jedna alebo viaceré z dotknutých osôb mohli podať žalobu

116.

Riešenie spočívajúce v zohľadnení sídla oprávneného subjektu (na podanie žaloby v zastúpení) spôsobuje oddelenie kritérií na priznanie medzinárodnej právomoci a miestnej príslušnosti: toto sídlo neodôvodňuje medzinárodnú právomoc na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012. Ak by sa akceptoval taký výklad, tomuto ustanoveniu by sa priznala funkcia spočívajúca v rozdelení vecí medzi súdy toho istého štátu, ktorá je nezávislá a odlišná od funkcie spočívajúcej v priznaní medzinárodnej právomoci.

117.

Takto sformulovaný návrh by

–

Ak je návrh Komisie vyjadrený takto, znamená, že v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012 sa oddelí určenie medzinárodnej právomoci od miestnej príslušnosti. Zakotvuje forum actoris , ktoré podľa vlastného uváženia určuje subjekt, ktorý je žalobcom, pričom jediným obmedzením je to, že ide o miesto, kde by aspoň jedna dotknutá osoba alebo skupina dotknutých osôb mohla podať svoju individuálnu žalobu na základe miesta vzniku škody.

120.

V prípade prvkov žaloby v zastúpení, ktoré sú rovnorodé, medzi určeným súdom a dôkazmi neexistuje väčšia alebo menšia blízkosť než tá, ktorú by mohol mať ktorýkoľvek iný súd. V prípade prvkov, ktoré treba odlíšiť, je blízkosť zaručená len vo vzťahu k dotknutej osobe, ktorú ovplyvnila konkrétna „skutočnosť, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“, ktorá sa uplatní ako kritérium miestnej príslušnosti. Tie isté konštatovania platia v súvislosti s predvídateľnosťou zo strany žalovaného. ( 79 )

121.

Ktorýkoľvek z týchto dvoch návrhov v konečnom dôsledku spôsobuje zásadnú zmenu osobitného pravidla právomoci a tým zmenu rovnováhy záujmov, ktorú normotvorca Únie stanovil v nariadení č. 1215/2012, pričom sa domnievam, že orgán, ktorý podáva výklad, nie je oprávnený urobiť to. ( 80 )

122.

125.

Výklad uvedeného ustanovenia v tom zmysle, že bez rozlišovania priznáva medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť všetkým súdom určitého členského štátu, som už odmietol z dôvodu, že je paradoxný. ( 83 )

126.

Väčší význam má návrh vrátiť členským štátom právomoc rozhodovať o určení miestnej príslušnosti. Ak by sa tento návrh akceptoval, článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 by sa naďalej mohol používať (návrh neobmedzuje možnosti žalobcu na súd podľa bydliska žalovaného) v situácii, akou je situácia týkajúca sa žalôb v zastúpení, ktorá nie je upravená nariadením č. 1215/2012, a odstránila by sa prekážka na používanie tohto procesného mechanizmu, ktorého používanie podporuje normotvorca Únie.

127.

Uvedený návrh je však v rozpore s obvyklým chápaním tohto článku, ktorý sa opiera o presvedčivé argumenty. ( 84 ) Z tohto dôvodu je to možnosť, o ktorej možno uvažovať len de lege ferenda . ( 85 )

–

ak je „miestne príslušný vnútroštátny súd predmetného členského štátu, ktorý má právomoc rozhodovať len o žalobách týkajúcich sa časti používateľov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo iné súdy toho istého členského štátu sú miestne príslušné rozhodovať o žalobách týkajúcich sa inej časti používateľov“ [druhá prejudiciálna otázka písm. c)].

129.

Tieto otázky by mohli byť hypotetické vzhľadom na to, že obe žaloby proti spoločnosti Apple boli podané na tom istom vnútroštátnom súde. ( 86 ) Nevylučujem však, že odpoveď bude užitočná pre tento súd, aby potvrdil vlastnú právomoc.

130.

Súdny dvor rozhodol, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 „nebráni tomu, aby sa členský štát rozhodol zveriť určitý druh sporovej agendy len jednému súdu, ktorý teda má výlučnú príslušnosť bez ohľadu na miesto, kde v tomto členskom štáte vznikla škoda“. ( 87 )

134.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že v Holandsku neplatí taká právna úprava. Článok 220 Rv ( 91 ) podľa všetkého umožňuje, aby sa konania vedené na rôznych súdoch v súlade s normami právomoci, ktoré sú v ňom stanovené, následne spojili na súde, ktorý bude rozhodovať o žalobe, ktorá bola podaná ako prvá.

135.

Ak je to tak, pravidlo týkajúce sa koncentrácie nespôsobuje spojenie vecí na jednom súde, ktorý má právomoc, v rámci súdnej organizácie členského štátu (ktorý by bol navyše špecializovaný z dôvodu predmetu veci), ale na súde, ktorý začal konať ako prvý, spomedzi viacerých súdov.

136.

Cieľom nariadenia č. 1215/2012 nie je harmonizácia procesných predpisov členských štátov, ale rozdelenie súdnej právomoci na rozhodovanie sporov v občianskych a obchodných veciach. ( 92 ) Uplatňovanie vnútroštátneho procesného práva však nesmie narušiť potrebný účinok uvedeného nariadenia. ( 93 )

140.

Nevylučujem, že tieto faktory existujú, ak sú súbežné konania dôsledkom podania žalôb v zastúpení: to znamená, že v uvedených prípadoch všeobecný záujem na čo najracionálnejšie usporiadanej organizácii súdnictva spravidla prevažuje nad záujmom účastníkov každého jednotlivého konania.

141.

Samotná skutočnosť, že predmetom súbežných konaní sú žaloby v zastúpení, však ako taká nepostačuje na odôvodnenie spojenia týchto konaní. ( 96 ) V každom konkrétnom prípade sa teda vyžaduje zváženie uvedených záujmov, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, aby – zdôrazňujem – overil, či je spojenie konaní najlepším riešením z hľadiska riadneho výkonu spravodlivosti. ( 97 )

V. Návrh

142.

miesto, kde vznikla škoda, sa môže zhodovať s miestom bydliska používateľa, ktorý znášal dôsledky zneužitia dominantného postavenia, keďže zaplatil prirážku pri kúpe aplikácií, v rámci dotknutého trhu,

–

za súčasného stavu práva Únie sa výklad článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 nemení v závislosti od toho, či žalobu podal subjekt, ktorý je podľa vnútroštátnych predpisov oprávnený podávať žaloby v zastúpení, ktoré môžu zahŕňať nároky na náhradu škody, ktorými sa chránia záujmy viacerých používateľov, ale neuplatňujú sa ich v mene,

–

priznanie medzinárodnej právomoci a miestnej príslušnosti súdu členského štátu, ktoré je založené na uplatňovaní článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, je zlučiteľné s vnútroštátnym predpisom, ktorý umožňuje súdu odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prospech iného súdu, ktorý už prejednáva obdobnú žalobu, ak tento predpis slúži na dosiahnutie cieľa riadneho výkonu spravodlivosti, čo musí overiť vnútroštátny súd.

( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 8 ) V týchto návrhoch budem – tak ako vnútroštátny súd – všeobecne označovať aplikácie a digitálne produkty, ktoré sú v nich integrované, všeobecným pojmom „aplikácie“.

( 9 ) Bod 4.9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 10 ) Bod 4.12 návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Na pojednávaní Apple naopak uviedla, že prvkom, ktorý spája používateľa s určitým App Store, je vybraný spôsob platby, ktorý preň musí byť povolený.

( 11 ) Nadácia Stichting Right to Consumer Justice tiež vytýka spoločnosti Apple uzavretie tajnej dohody v zmysle článku 101 ZFEÚ (vertikálne určovanie cien). Vnútroštátny súd však vylučuje uplatnenie tohto článku, lebo uvedená nadácia nespresnila, ktoré skutočnosti by umožnili preukázať túto tajnú dohodu (bod 6.10 návrhu na začatie prejudiciálneho konania).

( 12 ) Body 6.24, 6.25 a 6.35 až 6.37 predbežného rozhodnutia zo 16. augusta 2023.

( 13 ) Rozsudok z 30. novembra 1976, Bier ( 21/76 , EU:C:1976:166 , bod 19 ). Rozdelenie miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, na „miesto, kde došlo ku skutočnosti“ a „miesto vzniku škody“ je odôvodnené tým, že inak by obvyklá zhoda prvého uvedeného miesta s bydliskom žalovaného narušila potrebný účinok osobitného pravidla právomoci. Oddelenie miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, od miesta vzniku škody preto pri výklade článku 7 bodu 2 nie je nevyhnutné.

( 18 ) Uvedené kritérium niekedy umožňuje aj zhodu s rozhodným právom, ktoré sa uplatní vo veci samej podľa práva Únie. Súdny dvor používa túto zhodu, ktorú opisuje v niektorých rozsudkoch ako požiadavku vyplývajúcu z odôvodnenia 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) ( Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40 ), ako prvok výkladu: pozri rozsudky z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation ( C-343/19 , EU:C:2020:534 , bod 39 ), alebo z 15. júla 2021, Volvo a i. ( C-30/20 , EU:C:2021:604 ; ďalej len „rozsudok Volvo“, bod 32). Treba však pripomenúť, že zhoda právomoci a rozhodného práva nie je primárnym cieľom výkladu nariadenia č. 1215/2012 a že súlad s predpismi týkajúcimi sa rozhodného práva nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 vykladali v rozpore s jeho systematikou a cieľmi: rozsudok Kainz, bod 20, a rozsudok z 3. októbra 2019, Petruchová ( C-208/18 , EU:C:2019:825 , bod 63 ).

( 19 ) Teda prvkom, ktoré sa netýkajú účastníkov konania. Iná vec je, že miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, sa často zhoduje s bydliskom žalovaného. Rovnako nie je zriedkavé, že miesto vzniku škody sa zhoduje s bydliskom poškodeného, pričom v takom prípade treba pripustiť forum actoris . Ak sú prvky tvoriace túto udalosť nehmotné, Súdny dvor použil na určenie miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, alebo miesta vzniku škodu osobné faktory: v súvislosti s internetom konkrétne zohľadnil hlavné centrum záujmov poškodeného ako miesto vzniku škody v rozsudku z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. ( C-509/09 a C‑161/10 , EU:C:2011:685 ; ďalej len „rozsudok eDate Advertising a i.“), alebo miesto sídla pôvodcu protiprávneho konania ako miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, v rozsudku z 19. apríla 2012, Wintersteiger ( C-523/10 , EU:C:2012:220 ; ďalej len „rozsudok Wintersteiger“).

( 26 ) Rozsudok z 5. júla 2018, flyLAL-Lithuanian Airlines ( C-27/17 , EU:C:2018:533 ; ďalej len „rozsudok flyLAL-Lithuanian Airlines“, body 51 a 52).

( 27 ) Body 6.8 a 6.9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

( 28 ) Stotožnenie zneužitia dominantného postavenia s predajom konečnému používateľovi v App Store NL by mohlo byť prílišným zjednodušením. Hoci škodlivé účinky, na základe ktorých sa uplatňuje nárok na náhradu škody, nastali na strane používateľov, k (údajnému) zneužitiu dominantného postavenia došlo na strane vývojárov v podobe jednostranného uloženia podmienok subjektom, ktoré chcú poskytovať služby prevádzkované v iOS. K týmto podmienkam patrí používanie IAP a provízia, ktorú Apple zrazí z ceny, ktorú používatelia iOS zaplatia vývojárom (a ktorú vývojári prenášajú na používateľov). Podľa môjho názoru by bolo možné tvrdiť, že uloženie takých podmienok je skutočnosťou, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, na účely určenia právomoci. Uznávam, že v závislosti od okolností by pre konečných používateľov nemuselo byť jednoduché určiť toto miesto. Domnievam sa, že tento problém nie je neriešiteľný: v tomto zmysle odkazujem na rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide ( C-352/13 , EU:C:2015:335 ; ďalej len „rozsudok CDC Hydrogen Peroxide“, bod 44).

( 29 ) Rozsudok z 27. októbra 1998, Réunion européenne a i. ( C-51/97 , EU:C:1998:509 , bod 33 ), týkajúci sa miesta, kde došlo ku škode na tovare počas jeho námornej prepravy.

( 30 ) Rozsudok z 5. septembra 2019, AMS Neve a i. ( C-172/18 , EU:C:2019:674 , bod 51 ), ktorý sa týkal „miesta, kde žalovaný prijal rozhodnutia a technické opatrenia na spustenie zobrazovania“ určitých výrobkov na internete. V bodoch 34 až 38 rozsudku Wintersteiger bolo akceptované to isté kritérium, avšak z dôvodu „jeho neistého umiestnenia“ nebolo konkretizované v mieste, kde sa server nachádza, a bolo uprednostnené miesto sídla žalovaného.

( 37 ) Situácia, v ktorej by sa viedlo viacero konaní na základe skutočnosti, ktorá je v podstate vždy rovnaká, by nebola odlišná v prípade hmotného predaja vo fyzických predajniach (Apple Store), ale potenciálny počet konaní by bol oveľa nižší. Napríklad sa zdá, že v Holandsku existujú len tri predajne Apple Store. Tento údaj má v každom prípade vedľajší význam a nemôže určovať principiálne riešenie.

( 38 ) Body 69 až 75 písomných pripomienok Stichting Right to Consumer Justice. Stichting Right to Consumer Justice subsidiárne v bode 76 navrhuje obmedziť dosah článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý by stanovoval len medzinárodnú právomoc. Vzhľadom na ťažkosti, ktoré spôsobuje uplatnenie tohto ustanovenia za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, by posledné uvedené riešenie podľa môjho názoru nebolo neprimerané. Nie je však v súlade s ustáleným chápaním tohto ustanovenia: pozri body 44 a 45 vyššie.

( 39 ) Návrhy prednesené vo veci Pinckney ( C-170/12 , EU:C:2013:400 , bod 67 ).

( 40 ) Nezdá sa mi, že by sa dalo niečo iné vyvodiť z rozsudkov, v ktorých sa podáva výklad článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 alebo ustanovení, ktoré mu predchádzali, a v ktorých sa poukazuje na podanie žaloby na „súdoch“ alebo „súdnych orgánoch“ určitého členského štátu, ako to je v rozsudku eDate Advertising a i. alebo v rozsudku Wintersteiger. Množné číslo sa používa aj v prípadoch, v ktorých výklad kritéria „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ bezpochyby vedie k určeniu jedného súdu na určitom území, ako to je v prípade, keď sa rozhodne, že týmto miestom je miesto sídla žalovaného alebo miesto, kde sa nachádza hlavné centrum záujmov poškodeného: pozri okrem uvedených vecí aj rozsudok z 21. decembra 2021, Gtflix Tv ( C-251/20 , EU:C:2021:1036 , bod 30 ).

( 47 ) Rozsudok z 29. júla 2019, Tibor-Trans ( C-451/18 , EU:C:2019:635 , bod 31 ). V uvedenej veci sa namietalo porušenie článku 101 ZFEÚ.

( 48 ) Rozsudok flyLAL-Lithuanian Airlines, bod 40, a rozsudok z 29. júla 2019, Tibor-Trans ( C‑451/18 , EU:C:2019:635 , bod 33 ).

( 49 ) Rozsudok Volvo, bod 39.

( 50 ) Rozsudok CDC Hydrogen Peroxide, bod 52, a rozsudok Volvo pre prípad, že tovar, ktorého sa týkali tajné dohody, bol nadobudnutý v rôznych územných obvodoch (poznámka pod čiarou 44 vyššie).

( 51 ) Tento výklad sa pôvodne týkal predaja vozidiel, ktoré ich výrobca vybavil softvérom, ktorý manipuloval emisné hodnoty výfukových plynov, a vyplýva zo spojenia rozsudku z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation ( C-343/19 , EU:C:2020:534 ), s rozsudkami FCA Italy a FPT Industrial. Vzhľadom na to, že v bode 39 rozsudku Volvo sa výslovne odkazuje na prvý uvedený rozsudok, možno sa domnievať, že miestom nákupu fyzického tovaru s prirážkou je miesto jeho odovzdania, aj keď táto prirážka nevyplýva z hmotnej vady veci.

( 52 ) V pravom zmysle slova ani nemožno hovoriť o „odovzdaní“ digitálneho obsahu – tento obsah sa sprístupňuje online používateľovi, ktorý si ho môže prevziať z ktoréhokoľvek miesta tým, že sa pripojí na internet.

( 59 ) V Rakúsku bola zákonom, ktorým sa upravujú žaloby v zastúpení [§ 620 a § 630 Verbandsklagen-Richtlinie-Umsetzungs-Novelle, BGBl. I, 85/2024], priznaná právomoc rozhodovať o nich výlučne jednému súdu. V Holandsku to nie je tak.

( 60 ) Medzi vlastnosťami, ktoré vymedzujú skupinu zastúpených, sa musí v každom prípade nachádzať vlastnosť spočívajúca v tom, že jej členovia sú nositeľmi právnych záujmov porušených činnosťou, ktorá sa vykonáva alebo ktorej účinky vznikajú na území, vo vzťahu ku ktorému má právomoc súd, na ktorom sa podá žaloba.

( 61 ) Článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s legislatívnou možnosťou uvedenou v bode 97. Teraz sa nezaoberám možnosťou zaviesť korekčné mechanizmy, ktoré sa uplatnia po určení medzinárodnej právomoci alebo miestnej príslušnosti.

( 62 ) Na základe článku 4 nariadenia č. 1215/2012.

( 63 ) Odôvodnenie 23 návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, KOM(2010) 748 v konečnom znení, ako aj bod 3.1 oddielu „Právne prvky návrhu“ a oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov „Smerom k európskemu horizontálnemu rámcu pre kolektívne uplatňovanie nárokov na nápravu“, COM(2013) 401 final, bod 3.7.

( 64 ) Bod 107 nižšie. Revízia nariadenia č. 1215/2012, ktorá v súčasnosti prebieha, by mohla zahŕňať osobitné pravidlá týkajúce sa žalôb v zastúpení.

( 71 ) Body 3 a 13 písomných pripomienok holandskej vlády. Nie je jasné, či by tento výklad zodpovedal miestu príčinnej udalosti alebo miestu vzniku škody. Stichting App Stores Claims tvrdí niečo podobné na základe miesta vzniku škody [bod 3.1 písomných pripomienok týkajúci sa odpovede na druhú otázku písm. a)].

( 72 ) Body 81, 83 a 88 písomných pripomienok Komisie.

( 73 ) Bod 94 písomných pripomienok Stichting Right to Consumer Justice.

( 74 ) Bod 95 písomných pripomienok Stichting Right to Consumer Justice.

( 75 ) Pozri bod 38 a nasl. vyššie. Súdny dvor sa pri výklade článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 nevyhýba fikciám určenia miesta. Naopak, ak som vysvetlil, používa ich v situáciách, keď je zložité určiť škodovú udalosť, z dôvodu, že činnosť (udalosť) alebo jej dôsledky (škoda) majú nehmotný charakter. Za uvedených okolností sťažuje jeho uplatnenie imanentný problém, ktorý je spojený s povahou hraničného ukazovateľa zakotveného v tomto ustanovení. Súdny dvor však používa fikciu určenia miesta, pričom sa riadi zásadami, na ktorých spočíva uvedené ustanovenie.

( 80 ) Odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veci Vereniging van Effectenbezitters ( C‑709/19 , EU:C:2020:1056 , bod 95 ).

( 81 ) Pozri dokumenty citované v poznámkach pod čiarou 76 a 79. Holandská vláda ani Komisia nerozoberajú dôsledky svojich návrhov z hľadiska blízkosti k dôkazom, ako keby okolnosť, že všetky súdy, ktoré môžu mať právomoc, sa nachádzajú v tom istom členskom štáte, bola v uvedenom zmysle dostatočnou zárukou. Stichting App Stores Claims len tvrdí, že medzi Rechtbank Amsterdam (Súd prvého stupňa Amsterdam) a vecou existuje úzka súvislosť (bod 2.13 jej písomných pripomienok).

( 82 ) Tým nie je dotknuté to, čo uvediem nižšie: pozri body 139 a 140.

( 83 ) Bod 66 vyššie.

( 84 ) Body 44 a 45 vyššie.

( 85 ) V skutočnosti je to návrh, ktorý má významnú akademickú podporu: pozri dokument The Reform of the Brussels I Regulation – Academic Position Paper, ktorý schválila European Association of Private International Law (EAPIL), dostupný na https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=4853421, s. 13.

( 92 ) Rozsudky z 15. mája 1990, Hagen ( C-365/88 , EU:C:1990:203 , bod 17 ); z 31. mája 2018, Nothartová ( C-306/17 , EU:C:2018:360 , bod 28 ), a zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori ( C-581/20 , EU:C:2021:808 , bod 68 ).

( 93 ) Rozsudky z 15. mája 1990, Hagen ( C-365/88 , EU:C:1990:203 , bod 20 ), a z 18. decembra 2014, Sanders a Huber ( C-400/13 a C‑408/13 , EU:C:2014:2461 , bod 32 ).

( 94 ) Rozpor by za okolností prejednávanej veci vznikol v zásade na vnútroštátnej úrovni. Rozhodnutie jedného členského štátu by však aspoň hypoteticky mohlo brániť uznaniu rozhodnutia, ktoré v ňom bolo vydané, v inom členskom štáte, ak by toto rozhodnutie bolo nezlučiteľné s iným skorším rozhodnutím vydaným v tom istom štáte, ktoré je však opačné. Ustanovenia oddielu 9 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, ktoré boli vytvorené v záujme podpory „harmonického výkonu súdnictva“, stanovujú, že sa má čo najviac znížiť možnosť súbežných konaní a zabrániť vydaniu nezlučiteľných rozsudkov v členských (alebo v určitých prípadoch v tretích) štátoch.

( 95 ) Cieľ zabezpečiť lepší výkon spravodlivosti v zmysle uvedenom v týchto návrhoch tak v záujme účastníkov konania, ako aj v záujme spoločnosti vo všeobecnosti je konkrétne vyjadrený v nariadení č. 1215/2012: pozri článok 8 a ustanovenia oddielu 9 kapitoly II.

( 96 ) Intuitívne je logické domnievať sa, že výhody, ktoré sú spojené so žalobou v zastúpení v porovnaní s individuálnou žalobou, sú najväčšie, ak sa spoja všetky žaloby, ktoré sa týkajú tých istých skutkových okolností a smerujú proti tomu istému žalovanému alebo navzájom súvisia. V praxi to však nemusí byť tak. Pokiaľ ide o možné nepriaznivé účinky spojenia súvisiacich žalôb, pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 2024, Rada Nadzorcza Getin Noble Bank a i. ( C-118/23 , EU:C:2024:1013 , bod 74 ).