C-38/24

62024CC0038

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 13. marca 2025 ( 1 )

Vec C‑38/24 [Bervidi] ( i )

G. L.

Pani G. L., ktorá je opatrovateľkou svojho dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, tvrdí, že jej zamestnávateľ, spoločnosť AB SpA, sa voči nej správal diskriminačne, keď odmietol vyhovieť jej žiadosti o trvalé zaradenie na pracovné miesto s pevným pracovným časom na rannej zmene na účely výkonu jej pracovných povinností, aby jej umožnil poskytovať svojmu dieťaťu pomoc a podstatnú časť starostlivosti, ktorú potrebuje, a pritom naďalej vykonávať zárobkovú činnosť za rovnakých podmienok ako ostatní zamestnanci.

2.

V tomto kontexte sa Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) pýta Súdneho dvora najmä na to, či sa má smernica 2000/78/ES ( 2 ) vykladať v tom zmysle, že osoba, akou je pani G. L., ktorá sama nie je osobou so zdravotným postihnutím, sa môže na súde dovolávať zásady zákazu akejkoľvek nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia na pracovisku. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, či je zamestnávateľ pani G. L. povinný prijať vo vzťahu k nej primerané úpravy, aby napravil diskriminačnú situáciu.

3.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania nadväzuje na rozsudok Coleman ( 3 ), v ktorom Súdny dvor zakotvil pojem „diskriminácia z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe“ výlučne s odkazom na priamu diskrimináciu. Súdnemu dvoru teda prináleží, aby s prihliadnutím na Dohovor Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol prijatý 13. decembra 2006 v New Yorku ( 4 ) a nadobudol účinnosť 3. mája 2008 (ďalej len „dohovor OSN“), spresnil rozsah pojmu „diskriminácia na základe vzťahu k inej osobe“, ako aj dôsledky, ktoré má na pracovný život opatrovateľa dieťaťa so zdravotným postihnutím.

5.

Článok 1 tohto dohovoru, nazvaný „Cieľ“, stanovuje:

„Cieľom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.

Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“

6.

Článok 2 tohto dohovoru, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

Článok 5 tohto dohovoru, nazvaný „Rovnosť a nediskriminácia“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1. Zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

2. Zmluvné strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

3. V záujme presadenia rovnosti a odstránenia diskriminácie zmluvné strany podniknú všetky príslušné kroky na zabezpečenie poskytovania primeraných úprav.“

8.

Článok 7 dohovoru OSN, nazvaný „Deti so zdravotným postihnutím“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„(12)

Preto by sa mala v spoločenstve zakázať každá priama alebo nepriama diskriminácia na základe náboženského presvedčenia alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie vzhľadom na oblasti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. …

…

(16)

Ustanovenie opatrení na prispôsobenie potrebám ľudí so zdravotným postihnutím na pracovisku hrá dôležitú rolu v boji proti diskriminácii na základe zdravotného postihnutia.

(17)

10.

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

11.

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Pojem diskriminácie“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné alebo

ii)

pokiaľ ide o osoby s určitým zdravotným postihnutím, ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou.“

12.

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, v odseku 1 písm. c) stanovuje:

„V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

C.

Talianske právo

14.

Decreto legislativo n. 216 – Attuazione della direttiva 2000/78 per la parità di trattamento in materia di occupazione e di condizioni di lavoro (legislatívny dekrét č. 216, ktorým sa preberá smernica 2000/78 o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní a povolaní) z 9. júla 2003 ( 5 ) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 216“) v článku 2 ods. 1 stanovuje:

„Na účely tohto dekrétu… zásada rovnosti zaobchádzania znamená, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia z dôvodu náboženského presvedčenia, viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Uvedená zásada znamená, že je zakázaná priama alebo nepriama diskriminácia v zmysle nasledujúcej definície:

a)

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

16.

Pani G. L. bola zamestnaná v spoločnosti AB ako „operátorka stanice“ ( 6 ). Ako rodinná opatrovateľka požiadala svojho zamestnávateľa, aby ju na výkon jej pracovných povinností natrvalo zaradil na pevnú rannú zmenu alebo s jej súhlasom preradil na nižšiu pracovnú pozíciu, aby sa mohla v popoludňajších hodinách starať o svoje maloleté dieťa, ktoré s ňou žije a je ťažko zdravotne postihnuté, pričom je uznané za 100 % invalidné, a pritom naďalej vykonávať zárobkovú činnosť za rovnakých podmienok ako ostatní zamestnanci.

17.

Keďže spoločnosť AB žiadostiam pani G. L. nevyhovela, táto podala 5. marca 2019 žalobu na Tribunale di Roma (Súd v Ríme, Taliansko), ktorou sa domáhala určenia, že správanie jej zamestnávateľa voči nej je diskriminačné. Navrhovala, aby mu bola uložená povinnosť natrvalo ju zaradiť na pracovné miesto s pevným pracovným časom od 8.30 do 15.00 hod. alebo v každom prípade s pracovným časom, ktorý by bol v súlade s potrebami jej dieťaťa, prijať plán na odstránenie diskriminácie a zaplatiť jej náhradu škody za spôsobenú ujmu.

18.

Tribunale di Roma (Súd v Ríme) zamietol žalobu pani G. L. z dôvodu, že nie je osobou oprávnenou podať žalobu vo veci diskriminácie na pracovisku, keďže toto oprávnenie má len osoba so zdravotným postihnutím. G. L. podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý toto odvolanie vo veci samej zamietol. Tento súd vychádzal v tejto súvislosti z rozsudku Coleman, keď konštatoval, že rodinný opatrovateľ má právo dovolávať sa vnútroštátnych ustanovení na ochranu osôb so zdravotným postihnutím pred diskrimináciou na pracovisku, najmä článku 2 ods. 1 a článku 3 ods. 3a legislatívneho dekrétu č. 216. V prejednávanej veci však podľa názoru tohto súdu nebola preukázaná existencia diskriminačného správania zo strany spoločnosti AB a v každom prípade táto spoločnosť vykonala „primerané úpravy“. Tento súd uviedol, že predovšetkým spoločnosť AB v každom prípade dostatočne uľahčila úlohu pani G. L., aj keď prostredníctvom vždy dočasných pracovných príkazov, a že pokiaľ ide o zaobchádzanie s pracovníkmi nespôsobilými vykonávať prácu za bežných podmienok, ktorým sú dočasne pridelené iné úlohy do doby, kým sa nepreškolia na inú pozíciu na stálom pracovisku, AB správne neposkytla rovnakú možnosť pani G. L., keďže jej kolegovia boli osobami, ktorým boli určené odporúčania uvedené v predložených lekárskych potvrdeniach.

20.

G. L. podala kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdila, že spĺňa zákonné podmienky na priznanie práva na nediskrimináciu na základe zdravotného postihnutia na pracovisku. V tejto súvislosti spochybnila skutočnosť, že AB zaviedla „primerané úpravy“, a dodala, že podľa svojho názoru má absolútne právo na vykonanie takýchto úprav. G. L. tiež tvrdila, že dočasné opatrenia prijaté spoločnosťou AB, ktoré boli obmedzené na niekoľko mesiacov počas prerušovaných období a nemali písomnú formu, nevylučujú vytýkanú diskrimináciu. Okrem toho namietala porušenie pravidiel týkajúcich sa preukázania diskriminácie. Po podaní kasačného opravného prostriedku pani G. L. informovala uvedený súd, že 10. októbra 2022 bola prepustená.

Pokiaľ ide o právny vývoj, tento súd zdôrazňuje, že dohovor OSN nadobudol účinnosť 3. mája 2008 a možno sa naň odvolávať na účely výkladu smernice 2000/78. Vzhľadom na vymedzenie pojmu „diskriminácia na základe zdravotného postihnutia“ uvedené v článku 2 tohto dohovoru sa pritom nezdá, že by tento dohovor pripisoval význam rozlišovaniu medzi priamou a nepriamou diskrimináciou, pokiaľ ide o ochranu osôb so zdravotným postihnutím. Pokiaľ ide o taliansky právny poriadok, Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím v rámci svojich stanovísk prijatých podľa článku 5 Opčného protokolu k dohovoru OSN ( 9 ), ktoré sa týkali oznámenia č. 51/2018 z 26. augusta 2022 ( 10 ), konštatoval existenciu závažných dôsledkov, ktoré pre osoby so zdravotným postihnutím vyžadujúce opateru vyplývajú z neuznania právneho postavenia opatrovateľa a z neexistencie účinných opatrení sociálnej ochrany v jeho prospech, akými sú prístup k pomoci, finančným prostriedkom a dôchodkovému systému, flexibilita pracovného času, ako aj blízkosť ich bydliska.

24.

V prípade, že by sa rodinný opatrovateľ dieťaťa so zdravotným postihnutím mohol na súde dovolávať ochrany pred nepriamou diskrimináciou na pracovisku z dôvodu starostlivosti poskytovanej tomuto dieťaťu, vznikla by otázka, či táto ochrana zahŕňa prijatie primeraných úprav zo strany zamestnávateľa opatrovateľa, aby sa zabezpečilo dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania v porovnaní s ostatnými pracovníkmi. V takomto prípade uvedený súd zastáva názor, že by bolo potrebné vymedziť pojem „opatrovateľ“ na účely uplatňovania smernice 2000/78.

3.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku a/alebo druhú otázku, má sa právo Únie, prípadne aj na základe [dohovoru OSN], vykladať v tom zmysle, že ‚opatrovateľom‘ na účely uplatňovania smernice [2000/78] sa má rozumieť akákoľvek osoba patriaca do rodinného kruhu alebo fakticky žijúca v spoločnej domácnosti, ktorá sa v tejto domácnosti stará, hoci aj neformálne, bezplatne, z kvantitatívneho hľadiska významne, výlučne, nepretržite a dlhodobo o osobu, ktorá nie je z dôvodu svojho ťažkého zdravotného postihnutia vôbec sebestačná pri vykonávaní každodenných životných úkonov, alebo sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že predmetné vymedzenie pojmu ‚opatrovateľ‘ je širšie alebo dokonca užšie než uvedené vymedzenie?“

26.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili pani G. L., spoločnosť AB, talianska a grécka vláda, ako aj Európska komisia.

27.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zameriam na analýzu prvých dvoch prejudiciálnych otázok.

V súlade s článkom 1 smernice 2000/78, a ako vyplýva tak z jej názvu a jej odôvodnení, ako aj z jej obsahu a účelu, je cieľom tejto smernice ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe, okrem iného, zdravotného postihnutia s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania tým, že sa každej osobe poskytne účinná ochrana proti diskriminácii založenej najmä na tomto dôvode ( 11 ). Článok 2 ods. 1 tejto smernice definuje zásadu rovnosti zaobchádzania na účely uvedenej smernice ako neexistenciu žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácie založenej na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice, medzi ktoré patrí aj zdravotné postihnutie. Tento článok 2 v odseku 2 písm. a) stanovuje, že o priamu diskrimináciu ide, ak sa zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou, najmä na základe zdravotného postihnutia, a v odseku 2 písm. b) stanovuje, že s výnimkou prípadov uvedených v bodoch i) a ii) tohto písmena b) o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby, okrem iného, s určitým zdravotným postihnutím do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami.

30.

32.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou usiluje zistiť, či sa zákaz akejkoľvek nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia stanovený touto smernicou vzťahuje na takú pracovníčku, akou je pani G. L., v jej postavení opatrovateľky dieťaťa so zdravotným postihnutím. Tento súd poukazuje na rozsudok Coleman, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že uvedená smernica a najmä jej článok 1, článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. a) sa majú vykladať v tom zmysle, že zákaz priamej diskriminácie, ktorý upravujú, nie je obmedzený výlučne na samotné osoby so zdravotným postihnutím a že ak zamestnávateľ zaobchádza, zaobchádzal alebo by mohol zaobchádzať so zamestnancom, ktorý sám nie je zdravotne postihnutý, menej priaznivo než s iným zamestnancom v porovnateľnej situácii a ak je preukázané, že menej priaznivé zaobchádzanie, ktorého obeťou je tento zamestnanec, sa zakladá na zdravotnom postihnutí jeho dieťaťa, ktorému venuje podstatnú časť starostlivosti, ktorú potrebuje, takéto zaobchádzanie je v rozpore so zákazom priamej diskriminácie uvedeným v tomto článku 2 ods. 2 písm. a).

33.

34.

Zdôrazňujem, že rozsudkom Coleman Súdny dvor zakotvil pojem „diskriminácia z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe“, podľa ktorého sa osoba môže odvolávať na smernicu 2000/78, aj keď sama nie je zdravotne postihnutá, ale ako opatrovateľka osoby so zdravotným postihnutím je vystavená nepriaznivému zaobchádzaniu na pracovisku. Je pravda, že vo výroku tohto rozsudku Súdny dvor v odpovedi na položené prejudiciálne otázky, v ktorých sa uvádzala len priama diskriminácia, odkázal len na túto formu diskriminácie. Ako sa však uvádza v článku 2 ods. 1 smernice 2000/78, pod pojmom zásada rovnosti zaobchádzania sa rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice ( 19 ). Zo znenia tohto ustanovenia podľa môjho názoru preto vyplýva, že zákaz priamej diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe založenej na zdravotnom postihnutí logicky znamená aj zákaz nepriamej diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe. Inak povedané, rozlišovaním medzi týmito dvomi formami diskriminácie by sa spochybnil vnútorný súlad uvedenej smernice ( 20 ). Súdny dvor tak v bode 38 rozsudku Coleman uviedol, že cieľom tejto smernice je bojovať proti všetkým formám diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí. Ako uviedla talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach, zo samotného znenia tohto rozsudku a najmä z jeho bodu 43 navyše výslovne vyplýva, že smernica 2000/78 nezakazuje výlučne priamu diskrimináciu založenú na zdravotnom postihnutí a týkajúcu sa výlučne samotných zdravotne postihnutých osôb, čo podľa môjho názoru znamená, že táto smernica zakazuje aj nepriamu diskrimináciu na základe vzťahu k inej osobe ( 21 ).

Výklad, podľa ktorého sa smernica 2000/78 uplatňuje tak na priamu, ako aj na nepriamu diskrimináciu na základe vzťahu k inej osobe, podporuje aj judikatúra Súdneho dvora. V tejto súvislosti treba spomenúť rozsudok ČEZ ( 22 ) týkajúci sa smernice 2000/43/ES ( 23 ), ktorej článok 1 a článok 2 ods. 1 sú formulované podobne ako článok 1 a článok 2 ods. 1 smernice 2000/78, pokiaľ ide nie o „zdravotné postihnutie“, ale o „rasu alebo etnický pôvod“. V tomto rozsudku Súdny dvor, taktiež zasadajúci vo veľkej komore, rozhodol, že pojem „diskriminácia na základe etnického pôvodu“ v zmysle smernice 2000/43 sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností, keď sú v mestskej časti obývanej prevažne osobami rómskeho pôvodu všetky elektromery umiestnené na elektrických stĺpoch siete vysokého napätia vo výške 6 až 7 metrov, pričom v ostatných mestských častiach sa elektromery umiestňujú vo výške menej ako dva metre, sa tento pojem má použiť bez ohľadu na to , či sa toto opatrenie týka osôb, ktoré majú určitý etnický pôvod, alebo osôb, ktoré nemajú taký pôvod, ale spoločne s prvou uvedenou skupinou osôb znášajú menej priaznivé zaobchádzanie alebo znevýhodnenie vyplývajúce z tohto opatrenia. Súdny dvor v rámci svojho odôvodnenia s analogickým odkazom na rozsudok Coleman zdôraznil, že judikatúra, podľa ktorej pôsobnosť tejto smernice nemožno – vzhľadom na jej účel a povahu práv, ktoré má chrániť, – vymedziť reštriktívne, môže v prejednávanej veci odôvodniť výklad, podľa ktorého sa zásada rovnosti zaobchádzania, na ktorú uvedená smernica odkazuje, neuplatňuje na základe určitej kategórie osôb, ale na základe dôvodov uvedených v jej článku 1, takže táto zásada sa potom má vzťahovať aj na osoby, ktoré síce nie sú príslušníkmi dotknutej rasy alebo etnickej skupiny, ale napriek tomu znášajú menej priaznivé zaobchádzanie alebo znevýhodnenie z niektorého z uvedených dôvodov ( 24 ). V dôsledku toho Súdny dvor výslovne konštatoval, že nepriama diskriminácia na základe vzťahu k inej osobe patrí do pôsobnosti smernice 2000/43, ktorá je formulovaná podľa rovnakej štruktúry ako smernica 2000/78 ( 25 ).

V tomto zmysle Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím ( 27 ) zriadený v rámci Opčného protokolu k dohovoru OSN vo svojom všeobecnom komentári č. 6 (2018) k rovnosti a nediskriminácii z 26. apríla 2018 ( 28 ) konštatoval, že článok 5 ods. 2 dohovoru OSN uvádza zákonné požiadavky týkajúce sa dodržiavania práv na rovnosť osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré sú s nimi spojené, a že povinnosť zakázať akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia má za cieľ chrániť osoby so zdravotným postihnutím a osoby z ich okolia, napríklad rodičov detí so zdravotným postihnutím ( 29 ). Tento výbor tiež uviedol, že diskriminácia „na základe zdravotného postihnutia“ sa môže týkať najmä osôb spojených s osobou so zdravotným postihnutím, pričom táto forma diskriminácie sa nazýva „diskriminácia na základe vzťahu k inej osobe“, a že široká pôsobnosť článku 5 je daná potrebou odstrániť všetky diskriminačné situácie a/alebo každé diskriminačné správanie súvisiace so zdravotným postihnutím a bojovať proti nim ( 30 ). Podľa uvedeného výboru tiež pojem ochrana pred „diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“ znamená, že sa musia zohľadniť všetky možné dôvody diskriminácie a ich vzájomné pôsobenie ( 31 ).

39.

Nedávno Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím v rámci svojich stanovísk prijatých podľa článku 5 opčného protokolu, ktoré sa týkali oznámenia č. 51/2018 z 26. augusta 2022 ( 32 ), posúdil oznámenie, ktoré predložila osoba ako opatrovateľka svojej dcéry a jej partnera, ktorí sú obaja osobami so zdravotným postihnutím. Tento výbor s odkazom na svoj všeobecný komentár č. 6 (2018) uplatnil pojem „diskriminácia na základe vzťahu k inej osobe“, pričom vzal na vedomie tvrdenie autorky, že v dôsledku medzery v talianskom právnom systéme sú rodinní opatrovatelia zraniteľní a vystavení riziku, že sa stanú obeťami diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe, čo je v rozpore s článkom 5 dohovoru OSN.

V tejto súvislosti je pritom potrebné uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ( 34 ) konajúci vo veci, v ktorej sťažovateľ uvádzal najmä nepriamu diskrimináciu ( 35 ), rozhodol, že na zdravotný stav osoby, najmä na zdravotné postihnutie a rôzne zdravotné problémy, sa vzťahuje výraz „iné postavenie“ použitý v článku 14 EDĽP ( 36 ). Tento súd pripomenul, že výraz „iné postavenie“ sa v jeho judikatúre vo všeobecnosti vykladá extenzívne ako výraz, ktorý sa neobmedzuje na charakteristiky osobnej povahy v tom zmysle, že sú vrodené alebo prirodzene spojené s danou osobou, a že z toho vyplýva, že článok 14 EDĽP sa vzhľadom na svoj účel a povahu práv, ktoré má chrániť, vzťahuje aj na situácie, v ktorých sa s jednotlivcom zaobchádza menej priaznivo vzhľadom na situáciu alebo chránené charakteristiky inej osoby. Uvedený súd z toho vyvodil záver, že diskriminačné zaobchádzanie, na ktoré sa sťažovateľ sťažoval z dôvodu zdravotného postihnutia svojho dieťaťa, s ktorým má úzke osobné väzby a ktorému poskytuje starostlivosť, sa považuje za formu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, na ktorú sa vzťahuje článok 14 EDĽP ( 37 ). Tento súd v dôsledku toho zakotvil pojem „diskriminácia na základe vzťahu k inej osobe“ bez toho, aby rozlišoval medzi priamou diskrimináciou a nepriamou diskrimináciou ( 38 ).

43.

Preto zastávam názor, že hoci článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 odkazuje na „osoby s určitým zdravotným postihnutím“, z tohto ustanovenia vyplýva, že rodinný opatrovateľ dieťaťa so zdravotným postihnutím je na základe zákazu nepriamej diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe oprávnený dovolávať sa na súde ochrany pred diskrimináciou, ktorá by bola poskytnutá samotnej osobe so zdravotným postihnutím, pokiaľ by bola zamestnancom, inak by táto smernica bola zbavená časti svojho potrebného účinku. Inými slovami, táto smernica zabezpečuje ochranu dvoch osôb súčasne, a to jednak dieťaťa so zdravotným postihnutím, ktorému poskytuje pomoc opatrovateľ v rodinnom kontexte, a jednak tohto opatrovateľa v profesionálnom kontexte, pretože v dôsledku poskytovanej pomoci je menej schopný vykonávať svoje povinnosti.

47.

Vnútroštátnemu súdu, ktorý má jediný právomoc posúdiť skutkové okolnosti, prináleží overiť, či správanie vytýkané spoločnosti AB môže súvisieť s priamou diskrimináciou alebo nepriamou diskrimináciou na základe vzťahu k inej osobe v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2000/78.

48.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 1, článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 sa majú vykladať v tom zmysle, že pracovník, ktorý síce sám nie je osobou so zdravotným postihnutím, ale tvrdí, že je obeťou osobitného znevýhodnenia na pracovisku na základe zdravotného postihnutia svojho dieťaťa, ktorému poskytuje pomoc a podstatnú časť starostlivosti, ktorú potrebuje, sa môže na súde dovolávať zásady zákazu akejkoľvek nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia stanovenej týmito ustanoveniami.

B.

O druhej prejudiciálnej otázke

52.

Podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu ii) smernice 2000/78 však o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby najmä s určitým zdravotným postihnutím do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5 uvedenej smernice, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou. V dôsledku toho prijatie primeraných úprav umožňuje napraviť situáciu nepriamej diskriminácie. Ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, nepriama diskriminácia a primerané úpravy, ktoré sú povinnosťou zamestnávateľa, teda spolu úzko súvisia. V rovnakom zmysle podľa článku 2 dohovoru OSN diskriminácia na základe zdravotného postihnutia zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav. Za týchto podmienok, keďže sa uznáva, že smernica 2000/78 zakazuje nepriamu diskrimináciu na základe vzťahu k inej osobe, logicky z toho vyplýva, že pracovníkovi, ktorý je na pracovisku obeťou nepriamej diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe založenej na zdravotnom postihnutí, musia byť poskytnuté primerané úpravy, aby sa uplatnila zásada rovnosti zaobchádzania.

53.

Okrem toho článok 7 ods. 1 dohovoru OSN stanovuje, že „zmluvné strany prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečia deťom so zdravotným postihnutím plné využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými deťmi“. Keď je dieťa so zdravotným postihnutím odkázané na inú osobu, pokiaľ ide o výkon jeho práv a slobôd, opatrovateľ tohto dieťaťa mu musí byť schopný poskytovať pomoc, ktorú potrebuje, čo si môže vyžadovať úpravu pracovných podmienok tohto opatrovateľa. Potreba primeraných úprav je teda o to naliehavejšia, ak je osobou so zdravotným postihnutím dieťa. Ako som pritom zdôraznil, na dohovor OSN sa možno odvolávať na účely výkladu smernice 2000/78, ktorá sa má v čo možno najširšej miere vykladať v súlade s týmto dohovorom ( 44 ). Všeobecnejšie v článku 7 ods. 2 dohovoru OSN, ako aj v článku 24 ods. 2 Charty sa stanovuje, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

55.

Pokiaľ ide o druh primeraných úprav, ktorých sa môže opatrovateľ osoby so zdravotným postihnutím domáhať, treba uviesť, že odôvodnenie 20 smernice 2000/78 medzi vhodnými opatreniami uvádza „účinné a praktické opatrenia… na prispôsobenie pracoviska zdravotnému postihnutiu, napríklad prispôsobením priestorov alebo úpravou pracovného zariadenia, úpravou pracovného času, rozdelením úloh alebo poskytnutím možností na odbornú prípravu a integráciu“. Súdny dvor už v tejto súvislosti rozhodol, že toto odôvodnenie nevyčerpávajúcim spôsobom vymenúva primerané úpravy, pričom tie môžu byť materiálnej, organizačnej a/alebo vzdelávacej povahy, keďže článok 5 tejto smernice z hľadiska článku 2 štvrtého odseku dohovoru OSN presadzuje širokú definíciu pojmu „primerané úpravy“ ( 45 ).

58.

V prejednávanej veci spoločnosť AB vo svojich písomných pripomienkach predovšetkým tvrdí, že v kategórii „operátorov stanice“ je nedostatok pracovnej sily a že v každom prípade v kategórii „pomocní pracovníci v oblasti mobility“, ktorá patrí do odlišnej profesijnej skupiny, nebolo nijaké voľné pracovné miesto. Pani G. L. bola napriek tomu stiahnutá z bežného systému pracovných zmien platného pre operátorov stanice linky metra, na ktorú bola pridelená, a na rozdiel od ostatných kolegov bola zaradená na stále pracovisko so zvýhodneným pracovným časom. Spoločnosť AB teda prijala potrebné primerané úpravy bez toho, aby sa jej podarilo zaradiť pani G. L. na stále pracovné miesto na dobu neurčitú.

59.

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či žiadosť pani G. L. predstavovala pre jej zamestnávateľa neúmerné bremeno v zmysle článku 5 smernice 2000/78.

60.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 5 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že ak je pracovník, ktorý sám nie je osobou so zdravotným postihnutím, opatrovateľom svojho dieťaťa so zdravotným postihnutím, zamestnávateľ tohto opatrovateľa je povinný prijať v rámci „primeraných úprav“ stanovených v tomto článku vhodné opatrenia, najmä opatrenia týkajúce sa úpravy pracovného času a zmeny zverených úloh, aby mu podľa potreby konkrétnej situácie umožnil poskytovať pomoc a podstatnú časť starostlivosti, ktorú jeho dieťa potrebuje, pokiaľ tieto opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom.

pracovník, ktorý síce sám nie je osobou so zdravotným postihnutím, ale tvrdí, že je obeťou osobitného znevýhodnenia na pracovisku na základe zdravotného postihnutia svojho dieťaťa, ktorému poskytuje pomoc a podstatnú časť starostlivosti, ktorú potrebuje, sa môže na súde dovolávať zásady zákazu akejkoľvek nepriamej diskriminácie na základe zdravotného postihnutia stanovenej týmito ustanoveniami.

2.

Článok 5 smernice 2000/78

sa má vykladať v tom zmysle, že

ak je pracovník, ktorý sám nie je osobou so zdravotným postihnutím, opatrovateľom svojho dieťaťa so zdravotným postihnutím, zamestnávateľ tohto opatrovateľa je povinný prijať v rámci „primeraných úprav“ stanovených v tomto článku vhodné opatrenia, najmä opatrenia týkajúce sa úpravy pracovného času a zmeny zverených úloh, aby mu podľa potreby konkrétnej situácie umožnil poskytovať pomoc a podstatnú časť starostlivosti, ktorú jeho dieťa potrebuje, pokiaľ tieto opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština

( 7 ) Legge n. 205 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno finanziario 2018 e bilancio pluriennale per il triennio 2018‑2020 (zákon č. 205 o prognóze štátneho rozpočtu na rok 2018 a o viacročnom rozpočte na trojročné obdobie 2018 – 2020) z 27. decembra 2017 (GURI č. 302 z 29. decembra 2017, riadna príloha GURI č. 62).

( 8 ) Vnútroštátny súd spresňuje, že článok 25 ods. 2a legislatívneho dekrétu č. 216, zavedený legge n. 162 (zákon č. 162) z 5. novembra 2021 (GURI č. 275 z 18. novembra 2021), ktorý bol prijatý po dátume skutkových okolností vo veci samej, stanovuje, že „za diskrimináciu v zmysle tejto hlavy sa považuje každé zaobchádzanie alebo zmena úpravy pracovných podmienok alebo pracovného času, ktorá z dôvodu pohlavia, veku, potrieb osobnej alebo rodinnej starostlivosti, tehotenstva, materstva alebo otcovstva, vrátane adoptívnych, alebo z dôvodu zadržiavania a výkonu práv, ktoré sú s ním spojené, uvádza alebo môže uviesť pracovníka najmenej do jednej z týchto situácií: a) nevýhodná situácia v porovnaní so všetkými ostatnými pracovníkmi; b) obmedzenie možností zúčastňovať sa na živote alebo rozhodovaní podniku; c) obmedzenie prístupu k mechanizmom kariérneho napredovania a postupu“.

( 9 ) Podľa článku 1 ods. 1 tohto protokolu štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, uznáva právomoc Výboru pre práva osôb so zdravotným postihnutím prijímať a posudzovať oznámenia predložené osobami alebo skupinami osôb alebo oznámenia predložené v zastúpení osôb alebo skupín osôb, ktoré podliehajú jeho jurisdikcii a ktoré tvrdia, že sú obeťami porušovania ustanovení tohto dohovoru OSN zo strany daného zmluvného štátu. Článok 5 uvedeného protokolu uvádza, že výbor preskúma oznámenia podľa tohto protokolu na neverejných zasadnutiach a po preskúmaní oznámenia výbor postúpi svoje prípadné návrhy a odporúčania príslušnému zmluvnému štátu a navrhovateľovi.

( 16 ) Pozri rozsudok Coleman (bod 43).

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Coleman (bod 50).

( 18 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Coleman (bod 51).

( 19 ) Pozri tiež odôvodnenie 12 smernice 2000/78.

( 20 ) V rovnakom zmysle pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci ČEZ Razpredelenie Bălgarija, ( C‑83/14 , EU:C:2015:170 , bod 106 ), ktorá uviedla, že „považujem za správne, aby sa schéma ‚spoludiskriminácie‘ uznala v súvislosti s nepriamou diskrimináciou rovnakým spôsobom ako v súvislosti s priamou diskrimináciou“.

( 21 ) Pozri však WADDINGTON, L.: Case C–303/06, S. Coleman v. Attridge Law and Steve Law Judgment of the Grand Chamber of the Court of Justice of 17 July 2008. In: Common Market Law Review , roč. 46, č. 2, 2009, s. 665 až 681, osobitne s. 675 a 676. Podľa tejto autorky sa Súdny dvor v rozsudku Coleman nevyjadril k otázke nepriamej diskriminácie na základe vzťahu k inej osobe.

( 28 ) CRPD/C/GC/6. Tento dokument, ktorý je k dispozícii najmä v španielskom, anglickom a francúzskom jazyku, možno nájsť na adrese: https://www.ohchr.org/fr/documents/general‑comments‑and‑recommendations/general‑comment‑no6‑equality‑and‑non‑discrimination.

( 29 ) Všeobecný komentár č. 6 (bod 17).

( 30 ) Všeobecný komentár č. 6 (bod 20).

( 31 ) Všeobecný komentár č. 6 (bod 21).

( 32 ) Pokiaľ ide o tieto stanoviská, pozri tiež bod 23 vyššie. Pozri najmä bod 7.9 uvedených stanovísk.

( 33 ) Pozri rozsudok z 18. januára 2024, Ca Na Negreta ( C‑631/22 , EU:C:2024:53 , bod 40 a citovaná judikatúra).

( 40 ) Pozri rozsudok Coleman (bod 26).

( 41 ) Ako uviedol generálny advokát Poiares Maduro v návrhoch prednesených vo veci Coleman ( C‑303/06 , EU:C:2008:61 , bod 20 ), „prípad pani Colemanovej nastoľuje otázku priamej diskriminácie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že pani Coleman nenamieta voči dopadu, ktoré na ňu ako matku a opatrovateľku zdravotne postihnutého dieťaťa malo neutrálne opatrenie, ale uvádza, že bola vyčlenená a jej zamestnávateľ sa na ňu zameral práve z dôvodu jej zdravotne postihnutého syna. Súdny dvor by preto mal posúdiť, či smernica zakazuje priamu diskrimináciu z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe“.

( 42 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2021, Szpital Kliniczny im. dra J. Babińskiego Samodzielny Publiczny Zakład Opieki Zdrowotnej w Krakowie ( C‑16/19 , EU:C:2021:64 , bod 55 a citovaná judikatúra).

( 43 ) Napríklad rodinný opatrovateľ, ktorý by musel pracovať každý deň v týždni od 9.00 hodín do 18.00 hodín bez akejkoľvek flexibility, by mal očividne ťažkosti dostať sa počas týždňa na lekárske vyšetrenie so svojím dieťaťom vzhľadom na otváracie hodiny lekárskych ambulancií.

( 44 ) Pozri bod 30 vyššie.

( 45 ) Pozri rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail ( C‑485/20 , EU:C:2022:85 , bod 40 a citovaná judikatúra).