C-75/24

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradník – Údajné obťažovanie počas pracovnej neschopnosti – Žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody – Zamietnutie žiadostí“

Úvod

1.

XH sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 22. novembra 2023, XH/Komisia (T‑613/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:739 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu, ktorou sa na jednej strane domáhala zrušenia po prvé rozhodnutia Európskej komisie D/374/20 zo 4. decembra 2020, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o pomoc (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc“), a po druhé rozhodnutia Komisie Ares(2021) 3466486 z 21. mája 2021 o postúpení veci posudkovej komisii (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania o invalidite“) a na druhej strane náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla, ako aj uloženia Komisii povinnosti nahradiť trovy konania.

Článok 12a služobného poriadku stanovuje:

„1. Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

…

3. ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.

…“

5.

7.

Do 16. júna 2020 pracovala ako vyšetrovateľka na oddelení OLAF‑u, ktoré bolo predtým označované ako oddelenie A. V rámci tohto oddelenia sa ako hlavná vyšetrovateľka zaoberala najmä troma prebiehajúcimi vecami, a to vecami E, F a G.

8.

Dňa 16. júna 2020 sa stala účinnou vnútorná reorganizácia OLAF‑u. Po tejto reorganizácii a s prihliadnutím na preferencie uvedené odvolateľkou bola odvolateľka od tohto dátumu zaradená do nového oddelenia v rámci OLAF‑u, a to do oddelenia B.

9.

V období od 2. do 22. júna 2020 bola odvolateľka práceneschopná po operačnom zákroku. Predĺženie tejto pracovnej neschopnosti bolo udelené na nepretržité obdobie od 23. júna 2020 do 31. októbra 2020 schválením v informačnom systéme pre riadenie zamestnancov Komisie, nazývanom „Sysper 2“ (ďalej len „Sysper 2“), prvýkrát 23. júna 2020 na obdobie od tohto dátumu do 10. júla 2020, druhýkrát 14. júla na obdobie od 11. do 31. júla 2020, tretíkrát 4. augusta 2020 na obdobie od 1. do 31. augusta 2020, štvrtýkrát 1. septembra 2020 na obdobie od tohto dátumu do 30. septembra 2020 a piatykrát 1. októbra 2020 na obdobie od tohto dátumu do 31. októbra 2020.

13.

V ten istý deň administratívna pracovníčka na oddelení A (ďalej len „administratívna pracovníčka na oddelení A“) zaslala odvolateľke e-mail: týkajúci sa výmeny jej kancelárie v súvislosti s vnútornou reorganizáciou OLAF‑u uvedenou v bode 8 vyššie. V tomto emaile sa jej opýtala, či vzhľadom na to, že jej pracovná neschopnosť bude trvať do 22. júna 2020, dovolí tretej osobe zabezpečiť prípravu presťahovania svojich vecí pred týmto dátumom. Odvolateľka v ten istý deň odpovedala, že uprednostňuje postarať sa o to sama.

14.

Dňa 9. júna 2020 vedúca oddelenia C odpovedala na emaily uvedené v bode 11 vyššie. Vo svojej odpovedi uviedla, že vzhľadom na okolnosti považuje za veľmi zložité uzavrieť predmetné veci pred 16. júnom 2020. Spresnila, že uzavretie veci E sa jej zdá reálne do polovice júla 2020.

15.

Dňa 23. júna 2020 poslala vedúca oddelenia C e-mail: odvolateľke s cieľom prediskutovať návrh záverečnej správy vo veci E. V tomto emaile požiadala odvolateľku, aby jej zavolala v prípade, že bude k dispozícii. V ten istý deň zaslala odvolateľke pozvánku na účasť na schôdzi prostredníctvom videokonferencie na nasledujúci deň, t. j. 24. júna 2020. Odvolateľka odpovedala na tento e-mail: nasledujúci deň 24. júna 2020 a uviedla, že je stále práceneschopná a táto pozvánka sa prelína s termínom jej lekárskeho vyšetrenia. Dodala však, že celý nasledujúci deň bude k dispozícii na telefonické prerokovanie predmetnej veci.

19.

Dňa 1. augusta 2020 podala odvolateľka žiadosť o pomoc príslušnému menovaciemu orgánu (ďalej len „MO“) podľa článkov 24, 59 a 60 služobného poriadku. Odvolateľka vo svojej žiadosti v podstate uviedla, že emaily, ktoré dostala počas svojej práceneschopnosti, predstavovali žiadosti zo strany nadriadených alebo zamestnancov OLAF‑u, aby pracovala alebo aby sa okamžite dostavila do svojej kancelárie a pripravila presťahovanie svojich vecí, čo považovala za pokusy o prerušenie alebo ukončenie jej pracovného voľna zo zdravotných dôvodov.

20.

Dňa 26. augusta 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke e-mail: s novým návrhom záverečnej správy vo veci E. V tomto emaile sa vedúca oddelenia C odvolateľky opýtala, či na jednej strane súhlasí s obsahom tejto správy a na druhej strane či môže vykonať overenie na Európskom patentovom úrade (EPÚ). Odvolateľka jej odpovedala, že je stále práceneschopná. V druhom emaile vedúca oddelenia C spresnila, že svoj prvý e-mail: jej poslala na účely toho, aby sa ním zaoberala po svojom návrate. Odvolateľka jej odpovedala 28. augusta 2020 so spresnením, že sa domnieva, že nie je potrebné čakať na jej návrat na účely dokončenia predmetných správ.

21.

Dňa 31. augusta 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke e-mail:, v ktorom jej vysvetlila, že vzhľadom na veľké pracovné zaťaženie dotknutého vyšetrovacieho tímu nemohla prideliť predmetné tri veci inému hlavnému vyšetrovateľovi a že sa spolieha na ňu, aby po svojom návrate z pracovnej neschopnosti tieto veci ukončila tak, ako bolo dohodnuté. V ten istý deň zaslala odvolateľke ďalšie dva emaily, ktoré obsahovali zmenený návrh záverečnej správy vo veci F a nový návrh záverečnej správy vo veci G. V oboch týchto emailoch spresnila, že odvolateľka sa nimi mala zaoberať až po svojom návrate z pracovného voľna zo zdravotných dôvodov.

25.

Dňa 11. septembra 2020 dostala odvolateľka e-mail: od kolegu z oddelenia C, v ktorom jej blahoželal k jej víťazstvu vo veci, o ktorej rozhodoval Všeobecný súd. Dňa 17. septembra 2020 dostala odvolateľka od toho istého kolegu ďalší e‑mail:, ktorý obsahoval hypertextový odkaz na rozsudok vydaný Všeobecným súdom.

26.

Dňa 18. septembra 2020 poslala vedúca oddelenia C odvolateľke e-mail:, v ktorom uviedla, že videla vyhlásenie o konflikte záujmov uvedené v bode 23 vyššie. Okrem toho na účely prijatia rozhodnutia o tomto vyhlásení ju požiadala o ďalšie informácie o predmetnom konflikte záujmov. Odvolateľka na túto žiadosť odpovedala 20. septembra 2020.

27.

Dňa 25. septembra 2020 vedúca oddelenia C zaslala odvolateľke e-mail:, v ktorom ju informovala o tom, že situácia týkajúca sa konfliktu záujmov bola akceptovaná a že bola vylúčená zo svojej poslednej prebiehajúcej veci. Konštatovala teda, že odvolateľka už v rámci svojho oddelenia nemala žiadnu vec.

31.

Dňa 6. mája 2021 sa uskutočnila videokonferencia medzi odvolateľkou na jednej strane a Vyšetrovacím a disciplinárnym úradom (IDOC) a oddelením Komisie HR.E.2 (Odvolania a sledovanie prípadov) na strane druhej. Dňa 10. mája 2021 bolo odvolateľke zaslané zhrnutie tvrdení, ktoré uviedla počas tejto videokonferencie. Dňa 11. mája 2021 odvolateľka predložila svoje pripomienky k tomuto zhrnutiu a zaslala dokumenty.

32.

Generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť prijala 21. mája 2021 rozhodnutie o začatí konania o invalidite, ktorým postúpila prípad odvolateľky posudkovej komisii a vymenovala lekára na zastupovanie Komisie v súlade s ustanoveniami článku 7 prílohy II služobného poriadku.

33.

Dňa 31. mája 2021 podala odvolateľka sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o začatí konania o invalidite.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. októbra 2021 podala XH na Všeobecný súd žalobu podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou sa domáhala po prvé zrušenia rozhodnutia Komisie zo 4. decembra 2020 o zamietnutí jej žiadosti o pomoc a rozhodnutia R/138/21 o zamietnutí sťažnosti v tejto súvislosti. Po druhé odvolateľka sa svojou žalobou domáhala zrušenia rozhodnutia Komisie z 21. mája 2021 o začatí konania o invalidite a rozhodnutia R/301/21 o zamietnutí sťažnosti v tejto súvislosti. Odvolateľka sa svojou žalobou domáhala tiež uloženia Komisii povinnosti zaplatiť jej 20000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela, ako aj povinnosti nahradiť trovy konania.

37.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu XH v celom rozsahu.

38.

Všeobecný súd po prvé konštatoval, že rozhodnutie o začatí konania o invalidite nebolo aktom, ktorý by definitívne potvrdil stanovisko Komisie, ale prípravným aktom pre konečné rozhodnutie, ktoré bude prijaté na konci konania o invalidite. Keďže toto rozhodnutie nepredstavuje akt spôsobujúci odvolateľke ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, jej žiadosť o zrušenie musela byť zamietnutá ako neprípustná.

39.

Druhý žalobný dôvod sa zakladal na porušení článkov 12a, 24, 59 a 60 služobného poriadku a odvolateľka v tejto súvislosti zdôraznila, že počas jej práceneschopnosti sa od nej požadoval výkon práce s nedosiahnuteľnými cieľmi.

43.

Tretí žalobný dôvod smeroval proti začatiu konania o invalidite v deň, kedy odvolateľka údajne nedosiahla požadované trvanie čerpania pracovného voľna zo zdravotných dôvodov.

44.

Štvrtý žalobný dôvod bol založený na nerešpektovaní jej súkromného života a zdravotného stavu.

45.

48.

Po tretie Všeobecný súd zamietol druhú a tretiu časť prvého žalobného dôvodu, ako aj druhý a tretí žalobný dôvod týkajúci sa dostatočnosti dôkazov predložených na podporu preukázania údajného psychického obťažovania. V bodoch 94 až 129 napadnutého rozsudku, po preskúmaní každého z prvkov jednotlivo a následne po ich celkovom preskúmaní, Všeobecný súd rozhodol, že „skutočnosti, ktoré boli príslušnému MO oznámené, nemohli vyvolať vážne pochybnosti o splnení podmienok stanovených v článku 12a služobného poriadku, na základe čoho sa MO správne domnieval, že žalobkyňa nepredložila ani len neúplný dôkaz o existencii psychického obťažovania, ktorého bola podľa svojho tvrdenia obeťou“ ( 5 ).

49.

Všeobecný súd v rámci svojho odôvodnenia preskúmal tvrdenia založené po prvé na rozhodnutí o začatí konania o invalidite, po druhé na údajnej povinnosti uloženej odvolateľke pracovať počas jej práceneschopnosti, po tretie na údajnej povinnosti odvolateľky prísť na svoje pracovisko a presťahovať si kanceláriu, po štvrté na údajnom nezohľadnení skutočností lekárskej povahy príslušným MO, ktoré predložila odvolateľka, a po piate na údajne nevhodnom správaní kolegu odvolateľky v súvislosti s vecou, o ktorej rozhodoval Všeobecný súd, a následne celkovo posúdil skutočnosti uvedené odvolateľkou.

50.

Po tom, ako Všeobecný súd vylúčil ako nové, a teda ako neprípustné, prvé tvrdenie týkajúce sa rozhodnutia o začatí konania o invalidite, ( 6 ) Všeobecný súd preskúmal druhé tvrdenie založené na údajnej povinnosti uloženej odvolateľke pracovať počas jej práceneschopnosti. V bodoch 99 až 106 napadnutého rozsudku uviedol a analyzoval obsah jednotlivých výmen stanovísk, ktoré sa uskutočnili počas práceneschopnosti odvolateľky.

54.

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie odvolateľky, že príslušný MO mal za ňu zabezpečiť náhradu počas jej práceneschopnosti, Všeobecný súd pripomenul, že všetky prípady boli napokon uzavreté bez jej zásahu a vzhľadom na to, že jej práceneschopnosť sa mala pôvodne skončiť 22. júna 2020, administratíva nemohla predpokladať jej postupné predlžovanie až do konca októbra 2020. ( 8 )

55.

Všeobecný súd dospel k záveru, že príslušný MO sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že skúmané skutočnosti nepredstavujú ani len neúplný dôkaz o psychickom obťažovaní. ( 9 )

56.

Ostatné prejavy individuálneho správania uvádzané odvolateľkou Všeobecný súd postupne zamietol, keďže usúdil, že nepredstavovali ani len neúplný dôkaz o psychickom obťažovaní. V bode 126 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol aj tvrdenie odvolateľky, že uvádzané prejavy správania tvorili jednotný celok predstavujúci psychické obťažovanie. Všeobecný súd tak v bode 127 napadnutého rozsudku zdôraznil, že „v osobitnom kontexte vyznačujúcom sa najmä reorganizáciou OLAF‑u a postupným predlžovaním pracovnej neschopnosti odvolateľky, o ktorom dotknuté osoby neboli vopred informované“, pri absencii aspoň neúplného dôkazu „tvrdenie odvolateľky nemôže stačiť na vyvolanie vážnych pochybností o tom, či údajní obťažovatelia konali v rámci jedného aktu kolektívneho obťažovania“.

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 29. januára 2024 podala odvolateľka odvolanie proti napadnutému rozsudku, v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc a rozhodnutie R/138/21 o zamietnutí sťažnosti,

–

v prípade, že by napadnutý rozsudok nebolo možné zrušiť, vrátil vec Všeobecnému súdu.

60.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

63.

Ako som uviedol v úvode, v týchto návrhoch najprv pripomeniem pravidlá uplatniteľné na dôkazné bremeno a potom sa zameriam na dosah prvkov kontextu v rámci žiadosti o pomoc založenej na článku 24 služobného poriadku a následne na ich zohľadnenie v prejednávanej veci.

O dôkaze v oblasti žiadosti o pomoc v prípade obvinení zo psychického obťažovania

64.

Je potrebné pripomenúť, že ak sa úradník alebo zamestnanec domnieva, že sa stal obeťou takého správania zo strany niektorého zo svojich nadriadených, kolegov alebo podriadených, ktoré porušuje povinnosť zdržať sa akejkoľvek formy psychického alebo sexuálneho obťažovania stanovenú v článku 12a ods. 1 služobného poriadku, tento úradník alebo zamestnanec môže požiadať o pomoc inštitúciu v zmysle článku 24 služobného poriadku, zameraného na ochranu úradníkov Únie v tomto smere.

65.

Ak sa teda obvinenia uvedené v žiadosti o pomoc týkajú psychického obťažovania, tak ako v tomto prípade, je na žiadateľovi o pomoc, aby poskytol aspoň neúplný dôkaz o takomto obťažovaní vzhľadom na definíciu v článku 12a ods. 3 služobného poriadku, a to pokiaľ ide o „každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu“ žiadateľa. ( 14 )

69.

Súd Únie musí preskúmať zákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, o aké ide v prejednávanej veci, vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli inštitúcii oznámené najmä od žiadateľa o pomoc v čase, keď rozhodla. ( 15 )

70.

To môže znamenať zohľadnenie ďalších informácií, ktoré má administratíva k dispozícii, aj keď ich neposkytol žiadateľ o pomoc. V rozsudku KN/Parlament, na ktorý odkazuje odvolateľka, tak Súd pre verejnú službu rozhodol, že ak má administratíva iné informácie ako tie, ktoré poskytol žalobca, musí zohľadniť všetky skutočnosti spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie o žiadosti o pomoc. ( 16 )

71.

74.

Všeobecný súd totiž vo svojom odôvodnení zohľadnil na jednej strane jednotlivé skutočnosti, na ktoré odkazuje odvolateľka, týkajúce sa po prvé rozhodnutia o začatí konania o invalidite, po druhé povinnosti pracovať počas jej práceneschopnosti, po tretie povinnosti dostaviť sa na pracovisko s cieľom presťahovať si kanceláriu, po štvrté nezohľadnenia lekárskych dôkazov predložených odvolateľkou príslušným MO a po piate údajne nevhodného správania kolegu odvolateľky. ( 21 ) Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 126 až 129 napadnutého rozsudku vykonal celkové posúdenie skutočností uvádzaných odvolateľkou.

75.

Argumentácia odvolateľky, podľa ktorej Všeobecný súd porušil pravidlá dokazovania uplatniteľné v prejednávanej veci z dôvodu, že nezohľadnil všetky dostupné dôkazy, ma preto vôbec nepresvedčila.

O dosahu prvkov kontextu

76.

Po druhé je potrebné pripomenúť, že definícia „psychického obťažovania“ v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku sa vzťahuje na proces, ktorý nevyhnutne prebieha v čase a predpokladá existenciu opakovaného alebo systematického správania, ktoré je „úmyselné“, na rozdiel od „náhodného“ správania. Aby sa navyše na tieto prejavy správania, hovorené alebo písané slová alebo gestá vzťahoval pojem „psychické obťažovanie“, musia mať za následok poškodenie osobnosti, dôstojnosti alebo fyzickej či psychickej integrity osoby. ( 23 ) Naproti tomu sa nevyžaduje, aby predmetné správanie, hovorené alebo písané slová alebo gestá boli vykonané s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami, môže ísť o psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku bez toho, aby obťažovateľ svojím konaním zamýšľal obeť zdiskreditovať alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje iba to, aby toto správanie, ak bolo úmyselné, objektívne také následky vyvolalo. Pojem „úmyselné“, použitý v článku 12a ods. 3 služobného poriadku, teda nemožno vykladať tak, že na účely kvalifikácie správania za psychické obťažovanie sa vyžaduje dôkaz o úmysle škodiť. ( 24 )

80.

Z tejto definície teda vyplýva, že psychické obťažovanie sa týka zneužívajúcich druhov správania , teda prejavov individuálneho správania, a nie pochybenia alebo prípadnej nefunkčnosti inštitúcie.

81.

Vzhľadom na to sú takéto prejavy individuálneho správania a konania súčasťou kontextu , na ktorý sa musí prihliadať a ktorý môže mať v závislosti od jednotlivých prípadov rôzny dosah na účely charakterizovania situácie psychického obťažovania. Obťažovanie je totiž komplexný problém, ( 25 ) ktorý môže byť výsledkom viacerých faktorov, a to tak vnútorných (súvisiacich s dotknutými osobami), ako aj vonkajších (súvisiacich s pracovným prostredím).

85.

Ďalej povinnosť poskytnúť pomoc uvedená v článku 24 služobného poriadku má chrániť úradníkov Únie a má zabezpečiť ochranu úradníkov a zamestnancov ich inštitúciou proti konaniam tretích osôb, a nie proti aktom samotnej inštitúcie, na ktorých preskúmanie sa vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku. ( 29 ) V tejto súvislosti sa treba vyhnúť tomu, aby pod zámienkou psychického obťažovania neboli v skutočnosti spochybňované napríklad zlé pracovné podmienky. ( 30 ) Táto povinnosť poskytnúť pomoc ako taká preto nie je nijako účinná pri náprave nedostatkov alebo nefunkčnosti inštitucionálneho charakteru, ktoré nesúvisia s predmetným individuálnym správaním. Dodávam, že tieto vonkajšie nedostatky nie sú mimo dosahu akéhokoľvek právneho prostriedku nápravy, pretože v prípade, že spôsobia škodu, môže relevantný právny prostriedok nápravy spočívať v žalobe o určenie zodpovednosti, ak sú splnené podmienky. ( 31 )

86.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že v rámci žiadosti o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku predstavuje inštitucionálna alebo administratívna nefunkčnosť, ktorú nemožno pripísať údajnému obťažovateľovi, prvok kontextu, ktorého dosah treba posúdiť v každom jednotlivom prípade a ktorý môže zohrávať viac alebo menej dôležitú úlohu pri posúdení Všeobecným súdom, či predmetné individuálne správanie malo zneužívajúci charakter.

Uplatnenie na prejednávanú vec

87.

90.

Ďalej v rozsahu, v akom odvolateľka v tejto súvislosti namieta skreslenie skutkového stavu, zastávam názor, že toto tvrdenie treba odmietnuť vzhľadom na emaily, na ktoré sa odvoláva s cieľom dokázať, že informovala vedúcu oddelenia C o predĺžení svojej práceneschopnosti. Emaily z 2. a 30. júna 2020 boli totiž adresované členom oddelenia A a ostatné emaily odvolateľky adresované vedúcej oddelenia C, v ktorých jej oznámila, že je stále práceneschopná (jeden z nich pochádza z nasledujúceho dňa po prvom predĺžení práceneschopnosti), nijako nepreukazujú, že by táto skutočnosť bola adresátke známa k tomuto dňu. Takisto sa nezdá, že by Všeobecný súd skreslil e-mail: vedúcej oddelenia C z 31. augusta 2020, v ktorom uviedla, že nevie dokedy bude odvolateľka práceneschopná.

91.

Všeobecný súd tak bez skreslenia skutkového stavu v bode 105 napadnutého rozsudku uviedol, že „e-mail: z 23. júna 2020 bol odoslaný v deň, ktorý nasledoval po dni pôvodne určenom ako posledný deň pracovnej neschopnosti odvolateľky, t. j. v deň predpokladaného dátumu jej návratu do kancelárie. Okrem toho z viacerých emailov, a najmä z emailu z 31. augusta 2020, vyplynulo, že vedúca oddelenia C nevedela o predĺženiach tejto pracovnej neschopnosti, keďže nebola jej priamou nadriadenou. Vysvetľuje v nich totiž, že o dĺžke trvania pracovnej neschopnosti odvolateľky sa mohla dozvedieť až po každom jeho ďalšom predĺžení, keďže nepatrila do jej oddelenia a nemala prístup k jej spisu v Sysper 2. Z dokumentov v spise okrem toho vyplýva, že odvolateľka skutočne informovala svojho vedúceho oddelenia o týchto postupných predĺženiach. Vedúca oddelenia C sa však nenachádzala medzi adresátmi týchto emailov“.

95.

Argumentáciu odvolateľky v tomto smere, pokiaľ je prípustná, treba preto podľa môjho názoru zamietnuť. Pokiaľ ide o otázku, či by neinformovanie o predĺžení práceneschopnosti mohlo predstavovať administratívnu nefunkčnosť, ktorá viedla k nevhodným prejavom individuálneho správania, táto otázka spochybňuje zodpovednosť dotknutej inštitúcie a presahuje tak podľa mňa rámec tohto sporu, ktorý sa týka žaloby o zrušenie zamietnutia žiadosti o pomoc.

Návrh

96.

Súdny dvor bude musieť vo svojom rozsudku posúdiť jednotlivé vznesené odvolacie dôvody. Pokiaľ ide o otázku, na ktorú sa zamerali tieto návrhy, navrhujem, aby Súdny dvor vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol, že v rámci žiadosti o pomoc podľa článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie inštitucionálna alebo administratívna nefunkčnosť, ktorú nemožno pripísať údajnému obťažovateľovi, predstavuje prvok kontextu, ktorého dosah musí Všeobecný súd posúdiť v každom jednotlivom prípade, čo v prejednávanej veci aj urobil. Otázka, či neinformovanie vedúcej oddelenia C mohlo byť spôsobené administratívnou nefunkčnosťou, za ktorú je zodpovedná dotknutá inštitúcia, podľa môjho názoru presahuje rámec tohto odvolania.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 8 ) Pozri bod 109 napadnutého rozsudku.

( 9 ) Pozri bod 111 napadnutého rozsudku.

( 10 ) Pozri body 132 až 150 napadnutého rozsudku.

( 11 ) Pozri body 152 až 158 napadnutého rozsudku.

( 12 ) Pozri rozsudok z 19. decembra 2019, ZQ/Komisia (T‑647/18, ďalej len „rozsudok ZQ/Komisia, EU:T:2019:884 , bod 56 ).

( 13 ) Pozri rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia ( 224/87 , EU:C:1989:38 , bod 15 ); ZQ/Komisia (bod 58); z 19. októbra 2022, JS/CRU ( T‑271/20 , EU:T:2022:652 , bod 144 ), a zo 7. decembra 2023, HV a HW/ECDC ( C‑615/22 P , EU:C:2023:961 , bod 45 ).

( 20 ) Pozri rozsudok zo 17. júla 2024, Montanari/EUCAP Sahel Niger ( T‑371/22 , EU:T:2024:494 , bod 135 ).

( 21 ) Pozri body 97 až 125 napadnutého rozsudku.

( 22 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo veci HF/Parlament ( C‑570/18 P , EU:C:2020:44 , bod 105 ). Súdny dvor zrušil dotknutý napadnutý rozsudok z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia na inom základe (porušenie práva byť vypočutý), a nerozhodol teda o zohľadnení prvkov kontextu [rozsudok z 25. júna 2020, HF/Parlament ( C‑570/18 P , EU:C:2020:490 )].

( 23 ) Pozri rozsudok z 2. júna 2022, EM/Parlament ( C‑299/21 P , EU:C:2022:429 , bod 102 , ako aj citovaná judikatúra).

( 24 ) Pozri rozsudok z 30. januára 2020, PV/Komisia ( T‑786/16 a T‑224/18 , EU:T:2020:17 , body 145 a 146 ).

( 25 ) Táto komplexnosť sa okrem toho odráža v použitom slovníku, ktorý sa odlišuje podľa jednotlivých prípadov a krajín. Na účely komparatívneho prístupu k obťažovaniu na pracovisku pozri Comparative Labor Law & Policy Journal , vol. 32, n o 1, 2010.

( 30 ) Pozri v tejto súvislosti VAN RAEPENBUSCH, S.: Le juge face au harcèlement moral dans le cadre du contentieux de la fonction publique européenne. In: Cahiers de droit européen , vol. 46, n o 1 – 2, 2010, s. 121, osobitne bod 3.

( 31 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Norkus vo veci Colombani/ESVČ (Pasívne alebo kolektívne obťažovanie) ( C‑343/23 P , EU:C:2025:268 , bod 43 ).

( 32 ) Pozri napríklad rozsudok z 25. apríla 2024, NS/Parlament ( C‑218/23 P , EU:C:2024:358 , bod 58 ).

( ) Pozri rozsudky zo 4. apríla 2019, OZ/EIB ( C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , bod 33 ), a z 11. januára 2024, Planistat Europe a Charlot/Komisia ( C‑363/22 P , EU:C:2024:20 , bod 40 ).