C-95/24
ECLI:EU:C:2025:712
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0095
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CC0095
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 18. septembra 2025 ( 1 )
Vec C‑95/24 [Khuzdar] ( i )
ATAU
Trestné konanie,
za účasti:
Procura generale presso la Corte d’appello di Napoli
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte di appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Postup odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Nepovinné dôvody pre nevykonanie – Článok 4 bod 6 – Záväzok vykonávajúceho členského štátu, že vykoná trest v súlade so svojím vnútroštátnym právom – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu odsudzujúceho rozsudku – Článok 9 ods. 1 písm. i) – Dotknutá osoba, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia – Výnimky – Podmienka týkajúca sa vedomosti o plánovanom konaní – Informácie o stanovenom termíne a mieste konania – Útek dotknutej osoby – Dobrovoľné a jednoznačné vzdanie sa účasti dotknutej osoby na súdnom konaní vo vlastnej veci – Miera voľnej úvahy príslušného orgánu vykonávajúceho členského štátu – Povinnosť konformného výkladu“
I. Úvod
1.
Právo na spravodlivý proces je jedna zo základných zásad demokratickej spoločnosti. Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na uvedenom práve a malo by byť zaručené v celej Európskej únii. ( 2 ) Toto právo však nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne. ( 3 )
2.
V tomto kontexte sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výkladu článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 4 ), ako aj článku 9 ods. 1 písm. i) a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( 5 ), pričom obe tieto rámcové rozhodnutia boli zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299 ( 6 ).
3.
Tento návrh bol podaný v rámci konania týkajúceho sa výkonu rozsudku vydaného na Slovensku, ktorým bol uložený trest odňatia slobody osobe, ktorá bola na úteku pred začatím súdneho konania vo vlastnej veci, v Taliansku.
4.
V prejednávanej veci má Súdny dvor najmä spresniť, ako treba chápať výraz „vedomá si plánovaného konania“, ktorý sa nachádza v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú príslušné orgány pri vykonávaní dôvodu odmietnutia uznania alebo výkonu, ktorý je uvedený v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že táto vec patrí do skutkového kontextu, ktorý vykazuje určité rozdiely v porovnaní s vecou Höldermann (C‑447/24), v ktorej v tento deň tiež prednášam návrhy. ( 7 ) Na rozdiel od tejto veci sa prejednávaná vec konkrétne týka výkonu európskeho zatykača.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
1. Rámcové rozhodnutie 2002/584
5.
Článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“, v bode 6 stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
…
6.
ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba – neoficiálny preklad ] zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad ] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.“
6.
Článok 4a tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Rozhodnutia vydané v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila“ v odseku 1 stanovuje:
„Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia [ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ], ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu [členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač – neoficiálny preklad ]:
a)
bola včas:
i)
buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania,
a
ii)
informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania;
alebo
b)
vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;
alebo
c)
po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
i)
výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok,
alebo
ii)
nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty;
alebo
d)
rozhodnutie jej nebolo osobne doručené, ale:
i)
rozhodnutie sa jej osobne doručí bezodkladne po odovzdaní a bude výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového,
a
ii)
bude poučená o lehote, v ktorej musí podať návrh na obnovu konania alebo odvolanie, ako sa uvádza v príslušnom európskom zatykači.“
2. Rámcové rozhodnutie 2008/909
7.
Článok 9 rámcového rozhodnutia 2008/909, nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu“, v odseku 1 písm. i) stanovuje:
„Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak:
…
i)
podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve štátu pôvodu:
i)
bola včas:
–
buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania,
a
–
informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania,
alebo
ii)
vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval,
alebo
iii)
po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
–
výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok,
alebo
–
nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty.“
8.
Článok 25 tohto rámcového rozhodnutia znie:
„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 [bodu] 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“
B.
Talianske právo
9.
Článok 6 ods. 1a písm. b) legge n. 69 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla decisione quadro 2002/584/GAI del Consiglio, del 13 giugno 2002, relativa al mandato d’arresto europeo e alle procedure di consegna tra Stati membri (zákon č. 69 o ustanoveniach na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím [2002/584]) ( 8 ) z 22. apríla 2005 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:
„Ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody v rámci konania v neprítomnosti, musí tiež obsahovať informáciu o minimálne jednej z týchto podmienok:
…
b)
dotknutá osoba, ktorá bola informovaná o tom, že sa voči nej vedie trestné stíhanie, bola v konaní, v ktorom došlo k vydaniu vyššie uvedeného rozhodnutia zastúpená právnym zástupcom, ktorého si buď zvolila dotknutá osoba alebo bol ustanovený štátom.“
10.
Podľa článku 18a ods. 2 tohto zákona:
„Ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody, Corte di appello [Odvolací súd, Taliansko] môže odmietnuť odovzdanie štátneho príslušníka Talianskej republiky alebo osoby, ktorá nepretržite po dobu minimálne piatich rokov má legálny a skutočný trvalý pobyt alebo sa legálne a skutočne zdržiava na území Talianska,… pod podmienkou, že nariadi, aby sa tento trest alebo toto ochranné opatrenie vykonali v Taliansku v súlade s talianskymi vnútroštátnymi predpismi.“
11.
Článok 13 decreto legislativo n. 161 – Disposizioni per conformare il diritto interno alla Decisione quadro 2008/909/GAI relativa all’applicazione del principio del reciproco riconoscimento alle sentenze penali che irrogano pene detentive o misure privative della libertà personale, ai fini della loro esecuzione nell’Unione europea (legislatívny dekrét č. 161/2010 o ustanoveniach na zosúladenie vnútroštátneho práva s rámcovým rozhodnutím [2008/909]) ( 9 ) zo 7. septembra 2010 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 161/2010“) v odseku 1 písm. i) stanovuje:
„Odvolací súd odmietne uznať rozsudok v trestnej veci v týchto prípadoch:
…
i)
ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktoré sa má vykonať, ibaže sa v osvedčení uvádza, že:
(1)
táto osoba bola osobne a včas predvolaná a informovaná o stanovenom termíne a mieste súdneho konania alebo že sa jej skutočne doručili úradné informácie inými prostriedkami, ktorými možno jednoznačne preukázať, že sa o tejto skutočnosti dozvedela a že bola informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní na konaní, alebo;
(2)
po tom, čo sa dotknutá osoba dozvedela o plánovanom termíne súdneho konania, splnomocnila obhajcu, ktorého si buď zvolila dotknutá osoba alebo bol ustanovený štátom a prostredníctvom ktorého bola tejto osobe skutočne poskytnutá pomoc v súdnom konaní, alebo;
(3)
po tom, čo bolo dotknutej osobe doručené rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má táto osoba právo sa zúčastniť s cieľom dosiahnuť opätovné preskúmanie podstaty obvinenia, a to s prihliadnutím na nové dôkazy, táto osoba výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodá opravný prostriedok, alebo nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v lehote stanovenej na tento účel.“
12.
Článok 24 legislatívneho dekrétu č. 161/2010 stanovuje, že ak odvolací súd odmietne požadované odovzdanie prostredníctvom európskeho zatykača založeného na odsúdení v trestnom konaní a nariadi, aby bol trest vykonaný na území Talianska, musí zároveň na účely jeho výkonu v Taliansku uznať cudzí odsudzujúci trestný rozsudok, ktorý predstavuje základ európskeho zatykača, ak sú v tejto súvislosti splnené podmienky.
III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
13.
Dňa 5. októbra 2015 Okresný súd Dunajská Streda (Slovensko) vydal európsky zatykač na účely výkonu odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorý tento súd vyniesol proti ATAU 23. augusta 2010 ( 10 ) a ktorým bol ATAU odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov. Táto osoba bola nájdená a zatknutá v Taliansku 19. júna 2023.
14.
Corte di appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má preskúmať žiadosť o odovzdanie, ktorú podali slovenské súdne orgány prostredníctvom tohto európskeho zatykača. Uvádza, že zrušil donucovacie ochranné opatrenie spočívajúce v domácom väzení, ktoré bolo ATAU uložené 20. júna 2023.
15.
V priebehu konania na tomto súde ATAU vyhlásil a preukázal, že mal skutočný a legálny pobyt v Taliansku viac ako päť rokov. Požiadal teda uvedený súd, aby jednak odmietol jeho odovzdanie a jednak na základe uznania rozsudku z 23. augusta 2010 rozhodol, že trest, ktorý mu bol uložený, sa vykoná v Taliansku.
16.
Na účely posúdenia tejto žiadosti vnútroštátny súd požiadal slovenské orgány, aby doplnili skôr zaslané osvedčenie a spresnili procesné záruky, ktoré sa uplatňujú na ATAU.
17.
Listom z 2. novembra 2023 Okresný súd Dunajská Streda odpovedal, že ATAU sa osobne nezúčastnil na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 23. augusta 2010. Počas konania mu však pomáhal a zastupoval ho advokát. Okrem toho, hoci nikdy nebol informovaný o dátume a mieste konania, vedel o súdnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie. Dňa 28. septembra 2009 bol totiž za ten istý trestný čin zadržaný a vzatý do vyšetrovacej väzby na Slovensku, pričom bol 15. decembra 2009 prepustený a umiestnený v utečeneckom tábore na území Slovenska. Následne ušiel, nevrátil sa a nezvolil si adresu na doručovanie, v dôsledku čoho mu nebolo možné poskytnúť informácie o termíne a mieste konania, ani o tom, že rozhodnutie bude vydané aj v prípade, že sa na konaní nezúčastní.
18.
Vnútroštátny súd v prvom rade vysvetľuje, že podľa talianskeho práva musí odvolací súd pri rozhodovaní o odmietnutí odovzdania a nariadení výkonu cudzieho odsudzujúceho trestného rozsudku v Taliansku uznať tento rozsudok, čo môže urobiť len vtedy, ak sú splnené podmienky na toto uznanie. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad. Tento súd totiž pripomína, že ATAU neboli poskytnuté informácie podľa článku 13 ods. 1 písm. i) legislatívneho dekrétu č. 161/2010, a to najmä stanovený dátum a miesto súdneho konania v jeho veci.
19.
V druhom rade vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v talianskom práve je odovzdanie odsúdenej osoby na základe európskeho zatykača prípustné len pod podmienkou, že táto osoba bola informovaná o tom, že proti nej prebieha súdne konanie a že bola v konaní zastúpená právnym zástupcom. Naproti tomu uznanie odsudzujúceho rozsudku v Taliansku je prípustné pod prísnejšou podmienkou, a to, aby bola odsúdená osoba, ktorej pomáha právny zástupca, informovaná o stanovenom termíne konania.
20.
V dôsledku toho z talianskeho práva vyplýva, že ATAU by mohol byť odovzdaný slovenským orgánom, pretože bol informovaný o tom, že proti nemu prebieha súdne konanie, a pomáha mu právny zástupca, avšak – hoci má už viac ako päť rokov skutočný pobyt na území Talianska a požiadal o výkon svojho trestu v Taliansku – nebolo možné odmietnuť jeho odovzdanie tým, že sa nariadi výkon trestu v Taliansku, pretože nebol informovaný o stanovenom termíne konania.
21.
Podľa vnútroštátneho súdu by to paradoxne malo za následok, že skutočnosť, že procesná záruka poskytnutá odsúdenej osobe v súvislosti s uznaním odsudzujúceho rozsudku je silnejšia ako procesná záruka poskytnutá tejto osobe, pokiaľ ide o odovzdanie v rámci výkonu európskeho zatykača, pôsobí skôr v jej neprospech než v jej prospech. Rozlišovanie, ktoré obsahuje talianske právo, by okrem toho viedlo k paradoxnému záveru, podľa ktorého ten istý odsudzujúci rozsudok nemôže byť v Taliansku uznaný na účely jeho výkonu, hoci môže viesť k vydaniu európskeho zatykača, ktorý by musel byť vykonaný.
22.
Vnútroštátny súd sa teda pýta, či právo Únie možno vykladať v tom zmysle, že odovzdanie možno odmietnuť po tom, čo bol uznaný rozsudok na účely výkonu trestu vo vykonávajúcom členskom štáte, hoci napriek tomu, že procesná záruka stanovená pre toto uznanie (byť informovaný o stanovenom termíne konania) nebola poskytnutá, bola poskytnutá procesná záruka stanovená pre odovzdanie na základe európskeho zatykača (byť informovaný o tom, že prebieha konanie).
23.
Okrem toho tento súd poznamenáva, že talianske právo, najmä článok 13 ods. 1 písm. i) legislatívneho dekrétu č. 161/2010, stanovuje, že ak odsúdená osoba nebola informovaná o termíne konania, vnútroštátny súd „ odmietne … uznať“ ( 11 ) rozsudok. Naproti tomu právo Únie, najmä článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, stanovuje, že v takom prípade súd vykonávajúceho štátu „ môže odmietnuť uznanie“ ( 12 ) rozsudku. V dôsledku toho, zatiaľ čo podľa talianskeho práva je odvolací súd povinný odmietnuť uznanie rozsudku, podľa práva Únie má odvolací súd možnosť, ale nie povinnosť odmietnuť uznanie rozsudku.
24.
V prejednávanej veci teda na základe uplatnenia talianskeho práva nie je možné uznať rozsudok z 23. augusta 2010 na účely jeho výkonu v Taliansku, pretože ATAU nebol informovaný o stanovenom termíne konania, takže vnútroštátny súd ho musí odovzdať Slovenskej republike, hoci má právo vykonať svoj trest v Taliansku, o čo aj požiadal. Naproti tomu pri uplatnení práva Únie disponuje tento súd mierou voľnej úvahy v súvislosti s tým, či uzná alebo neuzná cudzí odsudzujúci rozsudok a či odmietne odovzdanie a nariadi výkon trestu v Taliansku.
25.
Za týchto podmienok Corte di appello di Napoli (Odvolací súd Neapol) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„Má sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia [2002/584] v spojení s článkom 9 ods. 1 písm. i) a článkom 25 rámcového rozhodnutia [2008/909] vykladať v tom zmysle, že:
a)
súd vykonávajúceho štátu, ktorý má uznať vykonateľný cudzí odsudzujúci trestný rozsudok, má možnosť, a nie povinnosť, odmietnuť uznanie tohto rozsudku, ak sa ukáže, že v konaní, ktoré viedlo k vydaniu tohto rozsudku, sa obvinenej osobe neposkytla žiadna z procesných záruk stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia [2008/909]?
b)
súd vykonávajúceho štátu, ktorý bol požiadaný o nariadenie odovzdania na základe európskeho zatykača vydaného na účely výkonu rozsudku, ak sú súčasne splnené podmienky na nariadenie odovzdania odsúdenej osoby do odsudzujúceho štátu a podmienky na odmietnutie odovzdania pri súčasnom nariadení výkonu trestu na území vykonávajúceho štátu, má právomoc odmietnuť odovzdanie, uznať rozsudok a nariadiť jeho výkon na svojom území, aj keď v konaní, ktoré viedlo k vydaniu uznaného rozsudku, sa obvinenej osobe neposkytla žiadna z procesných záruk stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia [2008/909]?“
26.
ATAU, talianska a rumunská vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. mája 2025 a na ktorom odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.
IV. Analýza
A.
O prípustnosti
27.
Talianska vláda sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu jeho hypotetickej povahy, keďže ATAU tým, že žiada o uznanie odsudzujúceho rozsudku v Taliansku, akceptuje odsudzujúci rozsudok vyhlásený v jeho neprítomnosti. Príslušný súd vykonávajúceho členského štátu by teda bol povinný uznať tento rozsudok na účely výkonu trestu v Taliansku. Táto vláda v tejto súvislosti odkazuje na článok 13 ods. 1 písm. i) bod 3 legislatívneho dekrétu č. 161/2010, ktorým sa do talianskeho práva preberá článok 9 ods. 1 písm. i) bod iii) rámcového rozhodnutia 2008/909. Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznanie odsudzujúceho rozsudku a vykonanie trestu, ak po tom, čo bolo dotknutej osobe doručené rozhodnutie a táto osoba bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo na odvolacie konanie, na ktorom má právo zúčastniť sa a ktoré umožní opätovné preskúmanie samotnej veci s prihliadnutím na nové dôkazy s tým, že môže viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia, dotknutá osoba výslovne uviedla, že rozhodnutie nespochybňuje alebo že nepodáva návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty.
28.
Otázka, či okolnosť, že odsúdená osoba požiadala odsudzujúci členský štát o vykonanie svojho trestu v inom členskom štáte, zodpovedá prípadu uvedenému v článku 9 ods. 1 písm. i) bode iii) rámcového rozhodnutia 2008/909, sa týka skôr vecnej stránky než prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Okrem toho poukazujem na to, že túto otázku položil vnútroštátny súd vo veci Höldermann (C‑447/24). V tejto súvislosti teda odkazujem na moje návrhy, ktoré som v tento deň predniesol v tejto veci.
B.
O veci samej
29.
Svojimi otázkami, ktoré navrhujem preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa majú článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, uvedeného v prvom z týchto ustanovení, ak sa osoba, na ktorú bol vydaný tento zatykač, osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo vlastnej veci, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu má možnosť a nie povinnosť odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu v prípade, že sa neuplatní žiadna z výnimiek stanovených v druhom z uvedených ustanovení.
30.
Spomedzi dôvodov pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača pripomínam, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 uvádza, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba zdržiava alebo je štátnym príslušníkom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná tento trest alebo toto ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.
31.
Súdny dvor rozhodol, že z použitia slovesa „môcť“ vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán musí mať určitú mieru voľnej úvahy, najmä na účely zohľadnenia cieľa tohto ustanovenia, ktorým je zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, ktorý bol tejto osobe uložený. ( 13 )
32.
Uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktorý je upravený v tomto ustanovení, tak podlieha splneniu dvoch podmienok, a to že po prvé vyžiadaná osoba sa zdržiava, je štátnym príslušníkom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a po druhé tento štát sa zaviaže, že v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vykoná trest alebo ochranné opatrenie, pre ktoré bol európsky zatykač vydaný. ( 14 )
33.
Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, Súdny dvor už rozhodol, že vyžiadaná osoba „má trvalý pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte vtedy, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte a „zdržiava sa“ v tomto štáte alebo nadobudla v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tom istom štáte väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu. ( 15 )
34.
Pokiaľ ide o druhú z uvedených podmienok, zo znenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že akékoľvek odmietnutie vykonať európsky zatykač predpokladá skutočný záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uloženého vyžiadanej osobe. Keďže táto osoba bola odsúdená v členskom štáte vydávajúcom európsky zatykač, nevyhnutne to znamená, že orgány vykonávajúceho členského štátu uznávajú odsudzujúci rozsudok vydaný v súvislosti s uvedenou osobou v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2008/909. ( 16 ) Samotná okolnosť, že tento členský štát sa vyhlási za „pripravený“ zabezpečiť výkon trestu, by sa preto nemala považovať za okolnosť, ktorá môže opodstatniť takéto odmietnutie. Z toho vyplýva, že akémukoľvek odmietnutiu vykonať európsky zatykač musí predchádzať preverenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či trest možno naozaj vykonať podľa jeho vnútroštátneho práva. ( 17 )
35.
Treba teda zaručiť, že možnosť vykonávajúceho súdneho orgánu odmietnuť vykonať európsky zatykač sa uplatní len pod podmienkou, že vo vykonávajúcom členskom štáte je zaručené skutočné vykonanie trestu uloženého vyžiadanej osobe a že sa tým dosiahne riešenie v súlade s cieľom, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie 2002/584. ( 18 )
36.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 „bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 [bodu] 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby“. Súdny dvor najmä uviedol, že prepojenie stanovené normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 má prispievať k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby a že takáto sociálna náprava je nielen v záujme odsúdenej osoby, ale aj vo všeobecnom záujme Európskej únie. ( 19 )
37.
V tejto súvislosti odôvodnenie 12 rámcového rozhodnutia 2008/909 uvádza, že toto rámcové rozhodnutie „by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 a článku 5 [bodu] 3 rámcového rozhodnutia [2002/584]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia… ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 [bodu] 6 rámcového rozhodnutia [2002/584]“. Normotvorca Únie preto ako príklad kladie dôraz na overenie zo strany vykonávajúceho členského štátu, či existujú dôvody na neuznanie a nevykonanie upravené v článku 9 rámcového rozhodnutia 2008/909.
38.
V rámci prejednávanej veci sa toto overenie týka dôvodu odmietnutia uznania alebo výkonu stanoveného v článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia. Existencia takéhoto dôvodu by totiž mohla brániť uplatneniu dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Inými slovami, odmietnutie vykonania európskeho zatykača založené na článku 4 bode 6 tohto rámcového rozhodnutia predpokladá, že trest možno vykonať vo vykonávajúcom členskom štáte, čo nie je prípad, ak sa vykonávajúci súdny orgán domnieva, že dôvod odmietnutia uznania alebo výkonu stanovený v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 je uplatniteľný. V tomto kontexte musí výklad článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 smerovať k zabezpečeniu tak cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy odsúdenej osoby, ako aj cieľa spočívajúceho v boji proti beztrestnosti. Zároveň zohľadnenie dôvodu odmietnutia uznania alebo výkonu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 musí tiež viesť k zohľadneniu práva dotknutej osoby osobne sa zúčastniť na súdnom konaní vo vlastnej veci.
39.
Toto ustanovenie totiž uvádza nepovinný dôvod odmietnutia uznania rozsudku zaslaného iným členským štátom a odmietnutia vykonania trestu uloženého týmto iným členským štátom, ak sa odsúdená osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozsudku. Z tejto možnosti však existujú tri výnimky vymenované v bodoch i) až iii) uvedeného ustanovenia, ktoré zbavujú príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu možnosti odmietnuť uznanie a výkon rozsudku, ktorý mu bol zaslaný.
40.
Otázky položené vnútroštátnym súdom sú založené na viacerých úvahách.
41.
Po prvé Talianska republika prebrala článok 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 a článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 do svojho vnútroštátneho práva odlišne, hoci tieto ustanovenia sú formulované rovnako. Zatiaľ čo v prvom prípade sa podľa talianskeho práva vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o konaní proti nej , v druhom prípade sa vyžaduje, aby sa dotknutá osoba dozvedela o stanovenom termíne konania .
42.
Po druhé vzhľadom na túto poslednú uvedenú požiadavku sa výnimka, ktorá bráni príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu odvolávať sa na dôvod odmietnutia uznania alebo výkonu uvedený v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, v prejednávanej veci neuplatní. ATAU sa totiž nedozvedel o stanovenom termíne a mieste súdneho konania vo vlastnej veci.
43.
Po tretie, pokiaľ by sa táto výnimka neuplatnila, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu by bol podľa talianskeho práva povinný odmietnuť uznanie rozsudku a výkonu trestu. Keďže v dôsledku toho nemožno uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ATAU by mal byť odovzdaný slovenským orgánom na účely výkonu svojho trestu.
44.
Vzhľadom na úvahy, ktoré takto uviedol vnútroštátny súd, treba v prvom rade preskúmať, či podmienka týkajúca sa vedomosti o plánovanom konaní, ktorá je uvedená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, vyžaduje, aby bola dotknutá osoba informovaná o stanovenom termíne a mieste konania vo vlastnej veci. V druhom rade treba určiť, či v prípade nesplnenia tejto podmienky môže vnútroštátne právo uložiť príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu povinnosť odmietnuť uznanie rozsudku a výkon trestu.
1. Vedomosť o plánovanom konaní vyžaduje, aby bola dotknutá osoba informovaná o stanovenom termíne a mieste konania
45.
Z dôvodov, ktoré som uviedol v návrhoch prednesených v tento deň vo veci Höldermann (C‑447/24), na ktoré odkazujem, sa domnievam, že podmienka týkajúca sa vedomosti o plánovanom konaní, ktorá je uvedená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, vyžaduje, aby bola dotknutá osoba informovaná o stanovenom termíne a mieste konania. Vzhľadom na rozdielne prebratie tohto ustanovenia a článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 do talianskeho práva spresňujem, že podľa môjho názoru nie je tento rozdiel relevantný, pretože sa domnievam, že keďže znenie týchto dvoch ustanovení je rovnaké, treba v súvislosti s týmto posledným uvedeným ustanovením použiť rovnaký výklad.
2. Overenie podmienok stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909
a) O prvej podmienke: prípady, v ktorých sa predpokladá, že dotknutej osobe boli poskytnuté dostatočné informácie
46.
Na účely overenia, či je splnená prvá podmienka stanovená v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, považujem za relevantné zohľadniť judikatúru týkajúcu sa smernice 2016/343. V tomto kontexte totiž Súdny dvor identifikoval situácie, v ktorých sa musí dotknutá osoba považovať za osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní vo vlastnej veci .
47.
S cieľom overiť, či je splnená prvá podmienka uvedená v článku 8 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2016/343, Súdny dvor tak uviedol, že ako vyplýva z odôvodnenia 38 tejto smernice, treba venovať osobitnú pozornosť jednak snahe orgánov verejnej moci informovať dotknutú osobu o tomto súdnom konaní a jednak snahe tejto osoby získať informácie, ktoré s tým súvisia . V dôsledku toho sú podľa Súdneho dvora na účely posúdenia tejto podmienky relevantné všetky prípadné presné a objektívne indície o tom, že uvedená osoba, hoci bola úradne informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že proti nej bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhýba úradnému doručeniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta tohto konania . Existenciu takýchto presných a objektívnych indícií možno konštatovať napríklad vtedy, keď tá istá osoba zámerne poskytla príslušným orgánom nesprávnu adresu, alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú im poskytla. ( 20 ) Skutočnosť, že dotknutá osoba úmyselne zabránila štátu, aby ju informoval, predstavuje relevantnú okolnosť na účely určenia toho, či sú informácie, ktoré jej boli poskytnuté. dostatočné.
48.
Súdny dvor rozhodol, že osobu odsúdenú v neprítomnosti bude najmä možné považovať za osobu, ktorá mala dostatočné informácie na to, aby dospela k záveru, že proti nej bude vedené súdne konanie, ak jej bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, ktorého obsah, pokiaľ ide o vytýkané skutky a ich právnu kvalifikáciu, zodpovedá obsahu konečnej obžaloby, ktorá bola voči nej napokon podaná. ( 21 )
49.
Z toho vyplýva, že ak dotknutá osoba ušla po tom, čo jej bolo doručené takéto uznesenie o vznesení obvinenia, členské štáty môžu konštatovať, že skutočnosť, že príslušné orgány včas zaslali úradný dokument, v ktorom je uvedený dátum a miesto súdneho konania, na adresu, ktorú táto osoba poskytla týmto orgánom počas vyšetrovania vo veci, a predložený dôkaz o tom, že tento dokument bol skutočne na túto adresu doručený, sú rovnocenné s informovaním uvedenej osoby o tomto dátume a mieste v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2016/343. Tak to však môže byť len pod podmienkou, že uvedené orgány vynaložili primerané úsilie s cieľom nájsť tú istú osobu a osobne ju predvolať alebo ju inými prostriedkami oficiálne informovať o čase a mieste tohto súdneho konania, tak ako sa uvádza v odôvodnení 36 tejto smernice. V takomto prípade sa uplatní domnienka, že dotknutá osoba bola informovaná o uvedenom súdnom konaní . ( 22 ) Nedostatok snahy dotknutej osoby z dôvodu jej úteku tak môže viesť k právnej fikcii, podľa ktorej bola riadne informovaná o termíne a mieste súdneho konania.
50.
Vzhľadom na tieto skutočnosti prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či sa má ATAU považovať za osobu, ktorá bola informovaná o termíne a mieste súdneho konania vo vlastnej veci. Na tento účel bude musieť identifikovať prípadné presné a objektívne indície o tom, že ATAU, hoci bol úradne informovaný o tom, že je obvinený zo spáchania trestného činu, a teda vedel, že proti nemu bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhýba úradnému doručeniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta tohto konania.
51.
V tejto súvislosti pripomínam, že podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, hoci ATAU nikdy nebol informovaný o dátume a mieste súdneho konania, vedel o súdnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie. Dňa 28. septembra 2009 bol totiž za ten istý trestný čin zadržaný a vzatý do vyšetrovacej väzby na Slovensku, pričom bol 15. decembra 2009 prepustený a umiestnený v utečeneckom tábore na území Slovenska. Následne ušiel, nevrátil sa a nezvolil si adresu na doručovanie, v dôsledku čoho mu nebolo možné poskytnúť informácie o termíne a mieste konania, ani o tom, že rozhodnutie bude vydané aj v prípade, že sa na konaní nezúčastní.
52.
Na základe týchto skutočností prináleží vnútroštátnemu súdu, aby po prípadnom vyžiadaní informácií od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač overil, či ATAU utiekol až po tom, čo sa dozvedel o obvinení vznesenom proti nemu, bez toho, aby sa vrátil a zvolil si adresu na doručovanie. Keďže ATAU bol zadržaný a vzatý do vyšetrovacej väzby na Slovensku, je pravdepodobné, že v tejto fáze trestného vyšetrovania mu bola poskytnutá táto informácia, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Zdá sa teda, že existuje presná a objektívna indícia, že táto osoba, ktorá vie, že proti nej bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhla oficiálnemu získaniu informácií o termíne a mieste tohto konania. Na to, aby bolo možné predpokladať, že ATAU boli tieto informácie poskytnuté, je však potrebné, aby slovenské orgány vynaložili primerané úsilie na to, aby ho našli a osobne predvolali alebo iným spôsobom oficiálne informovali o termíne a mieste uvedeného konania.
b) O druhej podmienke: splnomocnenie právneho zástupcu, ktorý dotknutú osobu počas konania obhajoval
53.
Pokiaľ ide o zastupovanie splnomocneným obhajcom, Súdny dvor spresnil, že existencia „splnomocnenia“ v zmysle článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343 vyžaduje, aby dotknutá osoba sama poverila obhajcu, prípadne obhajcu ustanoveného ex offo , úlohou zastupovať ju na súdnom konaní v jej neprítomnosti. ( 23 ) Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že osobu odsúdenú v neprítomnosti obhajoval počas celého súdneho konania vedeného v jej neprítomnosti advokát ustanovený ex offo , nepostačuje na splnenie druhej podmienky uvedenej v tomto ustanovení. ( 24 )
54.
Podľa Súdneho dvora zastupovanie obhajcom však umožňuje preukázať, že osoba súdená v neprítomnosti sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala svojho práva byť prítomná na súdnom konaní vo vlastnej veci, len vtedy, ak táto osoba úmyselne prenechala tomuto obhajcovi úlohu zabezpečiť jej obhajobu pred súdom rozhodujúcim vo veci, čo predpokladá, že osobitne určila tohto obhajcu, aby ju zastupoval v jej neprítomnosti na súdnom konaní. ( 25 ) Kontakty medzi osobou odsúdenou v neprítomnosti a obhajcom ustanoveným ex offo , ku ktorým došlo výlučne v prípravnom konaní, preto nemožno považovať za dostatočné na preukázanie toho, že táto osoba bola počas súdneho konania v neprítomnosti zastúpená „splnomocneným obhajcom“ v zmysle článku 8 ods. 2 písm. b) smernice 2016/343. ( 26 ) Príslušnému súdu teda prináleží, aby overil, či z informácií, ktoré má k dispozícii, vyplýva, že dotknutá osoba jednoznačne udelila obhajcovi ustanovenému ex offo splnomocnenie na jej zastupovanie v neprítomnosti pred súdom rozhodujúcim vo veci. ( 27 )
55.
Na základe týchto skutočností, ktorými sa podľa môjho názoru musí riadiť preskúmanie druhej podmienky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či je táto podmienka splnená. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa ATAU síce osobne nezúčastnil na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 23. augusta 2010, avšak v priebehu konania bol zastúpený advokátom.
56.
Ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že podmienky uplatnenia výnimky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 sú splnené, uznanie rozsudku a výkon trestu v Taliansku by nebolo možné odmietnuť. V rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné odmietnutie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 by preto nič nebránilo tomu, aby sa Taliansko zaviazalo vykonať trest odňatia slobody, ktorý bol uložený ATAU.
57.
V každom prípade, aj keby vnútroštátny súd dospel k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené, treba zdôrazniť, že podľa svojho vnútroštátneho práva nemôže byť povinný odmietnuť uznanie rozsudku a výkon trestu. Disponuje totiž mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o uplatnení alebo neuplatnení dôvodu odmietnutia uznania alebo výkonu stanoveného v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.
58.
Práve v tomto kontexte a na základe predchádzajúcich úvah je teraz potrebné priamo odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu.
3. O fakultatívnej povahe dôvodu odmietnutia uznania alebo výkonu stanoveného v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 a o miere voľnej úvahy, ktorou musí disponovať príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu
59.
Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta, či článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 ukladá príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu povinnosť odmietnuť uznanie a vykonanie odsudzujúceho rozsudku, ak zistí, že sa neuplatňuje žiadna z výnimiek uvedených v tomto ustanovení. Inými slovami sa pýta, či toto zistenie vylučuje, aby mohol uplatniť určitú mieru voľnej úvahy s cieľom rozhodnúť, či je alebo nie je potrebné odmietnuť uznanie odsudzujúceho rozsudku.
60.
S cieľom odpovedať na túto otázku treba uviesť, že podobne ako v prípade článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa normotvorca Únie rozhodol priznať v rámci mechanizmu uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach osobitný význam právu obvineného osobne sa zúčastniť na konaní vo vlastnej veci tým, že v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 zaviedol fakultatívny dôvod neuznania a nevykonania osobitne venovaný ochrane takéhoto práva. ( 28 ) Okrem toho sa takýto dôvod musí vykladať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 druhého a tretieho odseku, ako aj z článku 48 Charty základných práv Európskej únie. ( 29 )
61.
Súdny dvor konštatoval, že zo znenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje nepovinný dôvod nevykonania európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, pričom ide o prípad, keď sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k jej odsúdeniu. Táto možnosť je však doplnená o štyri výnimky, ktoré sú uvedené v písmenách a) až d) tohto ustanovenia a ktoré zbavujú dotknutý vykonávajúci súdny orgán možnosti odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, ktorý mu bol zaslaný. ( 30 )
62.
Vykonávajúci súdny orgán preto môže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď je z európskeho zatykača zrejmé, že boli splnené podmienky stanovené v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 31 ) V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že tento článok 4a tak obmedzuje možnosť odmietnuť vykonať európsky zatykač tým, že presne a jednotne vymenúva podmienky, za ktorých uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v konaní, na ktorom sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, nemožno odmietnuť. ( 32 )
63.
Z toho vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán je povinný vykonať európsky zatykač bez ohľadu na neprítomnosť dotknutej osoby na konaní, ktoré viedlo k vydaniu predmetného rozhodnutia, pokiaľ sa potvrdila existencia niektorej z okolností stanovených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia. ( 33 )
64.
Súdny dvor mal príležitosť spresniť, že vzhľadom na to, že tento článok 4a stanovuje dôvod nepovinného nevykonania európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán môže v každom prípade – a to aj po tom, ako konštatoval, že okolnosti uvedené v predchádzajúcom bode týchto návrhov sa nevzťahujú na situáciu osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, – zohľadniť iné okolnosti, ktoré mu umožňujú ubezpečiť sa, že odovzdaním dotknutej osoby nedôjde k porušeniu jej práva na obhajobu. ( 34 )
65.
V tejto súvislosti Súdny dvor vychádzal zo samotného znenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, a to najmä z informácie, podľa ktorej vykonávajúci súdny orgán „môže… odmietnuť“ vykonanie európskeho zatykača, aby dospel k záveru, že tento orgán musí mať určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o otázku, či je alebo nie je potrebné odmietnuť takéto vykonanie, ak európsky zatykač neobsahuje žiadny z údajov uvedených v písmenách a) až d) tohto ustanovenia. ( 35 )
66.
Podľa Súdneho dvora je tento výklad podporený všeobecnou štruktúrou tohto rámcového rozhodnutia. Vykonanie európskeho zatykača totiž predstavuje zásadu stanovenú uvedeným rámcovým rozhodnutím, pričom dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu predstavujú výnimky. Ak by vykonávajúci súdny orgán bol zbavený možnosti zohľadniť okolnosti každého jednotlivého prípadu, ktoré by ho mohli viesť k záveru, že podmienky na odmietnutie odovzdania nie sú splnené, malo by to za následok nahradenie jednoduchej možnosti stanovenej v článku 4a toho istého rámcového rozhodnutia skutočnou povinnosťou, čím by sa výnimka spočívajúca v odmietnutí odovzdania zmenila na pravidlo. ( 36 )
67.
Ak teda nie je splnená žiadna z podmienok uvedených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, vykonávajúci súdny orgán nemôže byť povinný odmietnuť vykonať európsky zatykač bez toho, aby mal možnosť zohľadniť okolnosti každého prípadu. ( 37 )
68.
V dôsledku toho vykonávajúci súdny orgán môže v tejto súvislosti zohľadniť iné okolnosti, ktoré mu umožnia ubezpečiť sa, že odovzdanie dotknutej osoby nezahŕňa porušenie jej práva na obhajobu, a teda pristúpiť k odovzdaniu osoby členskému štátu vydávajúcemu európsky zatykač. To môže okrem iného zahŕňať správanie dotknutej osoby, najmä skutočnosť, že sa snažila vyhnúť doručeniu informácií, ktoré jej boli zaslané, alebo sa vyhýbala kontaktu so svojimi právnymi zástupcami. ( 38 )
69.
Z uvedeného vyplýva, že vykonávaciemu súdnemu orgánu nemožno pri jeho overovaní splnenia niektorej z podmienok stanovených v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 brániť v tom, aby sa uistil, či bolo dodržané právo dotknutej osoby na obhajobu, pričom v tejto súvislosti riadne zohľadní všetky okolnosti veci, ktorá mu bola predložená, vrátane informácií, ktoré môže mať sám k dispozícii. ( 39 )
70.
Po týchto spresneniach uvádzam, že pravidlá týkajúce sa konaní v neprítomnosti, ktoré sú uvedené v rámcových rozhodnutiach 2002/584 a 2008/909, majú rovnaký pôvod, a to rámcové rozhodnutie 2009/299, a sledujú rovnaký cieľ, ktorým je najmä posilniť práva dotknutých osôb na obhajobu tým, že sa zabezpečí, aby bolo zaručené ich základné právo na spravodlivý trestný proces ( 40 ), a zároveň zlepšiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi ( 41 ). Okrem toho súčasné znenie článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, tak ako bolo zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa pripája k súčasnému zneniu článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, čo – ako vyplýva z odôvodnení 4 a 6 rámcového rozhodnutia 2009/299 – odráža vôľu normotvorcu Únie presne a jednotne stanoviť podmienky, za ktorých by sa uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v konaní, na ktorom sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, nemali odmietnuť. ( 42 )
71.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že závery vyvodené z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 by sa mali analogicky uplatniť na nepovinný dôvod odmietnutia uznania alebo výkonu stanovený v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.
72.
To znamená, že ak podmienky uplatnenia výnimiek uvedených v tomto ustanovení nie sú splnené, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu disponuje mierou voľnej úvahy, aby v každom jednotlivom prípade určil, či je potrebné uplatniť tento dôvod odmietnutia uznania alebo výkonu. Uplatňuje sa teda zásada nepovinného nevykonania. Príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu tak môže v každom prípade zohľadniť iné okolnosti, ktoré mu umožnia uistiť sa, že uznanie rozsudku a výkon trestu nevedú k porušeniu práva dotknutej osoby na obhajobu. Tento orgán teda musí mať možnosť zohľadniť správanie dotknutej osoby, vrátane okolností, ktoré preukazujú, že sa snažila vyhnúť doručeniu informácií, ktoré jej boli určené, alebo že sa vyhla kontaktu so svojimi advokátmi.
73.
Pri výkone svojej voľnej úvahy tak príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže zabezpečiť rovnováhu medzi cieľmi, ktorými sú boj proti beztrestnosti, uľahčenie sociálnej nápravy odsúdenej osoby a zaručenie jej práva na obhajobu. Domnievam sa, že pri vyvažovaní rôznych záujmov by sa mala zohľadniť aj okolnosť, že odsúdená osoba požiadala, aby jej trest bol vykonaný vo vykonávajúcom členskom štáte. ( 43 )
74.
V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že talianska právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ukladá príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu povinnosť odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu uloženého v inom členskom štáte, ak sa neuplatní žiadna z výnimiek stanovených v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909. Táto právna úprava teda nenecháva tomuto orgánu nijakú mieru voľnej úvahy, aby na základe okolností prejednávanej veci overil, či možno právo dotknutej osoby na obhajobu považovať za dodržané, a teda aby rozhodol o uznaní a vykonaní dotknutého odsudzujúceho rozsudku.
75.
Za týchto okolností treba konštatovať, že takáto vnútroštátna právna úprava je v rozpore s článkom 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909.
76.
Vzhľadom na toto konštatovanie nezlučiteľnosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa má zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť neuplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je nezlučiteľné s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 alebo rámcového rozhodnutia 2008/909, keďže tieto rámcové rozhodnutia nemajú priamy účinok. Orgány členských štátov vrátane súdov sú však povinné v čo najväčšej možnej miere vykonať konformný výklad svojho vnútroštátneho práva, ktorý im umožní dosiahnuť výsledok zlučiteľný s účelom týchto rámcových rozhodnutí. ( 44 )
77.
Platí totiž, že hoci rámcové rozhodnutia nemôžu mať priamy účinok, ich záväzný charakter ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť konformného výkladu svojho vnútroštátneho práva odo dňa uplynutia lehoty na prebratie týchto rámcových rozhodnutí. Tieto orgány sú teda pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok, pričom však výklad vnútroštátneho práva contra legem je vylúčený. Zásada konformného výkladu však vyžaduje, aby sa zohľadnilo vnútroštátne právo ako celok a aby sa uplatnili výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť rámcového rozhodnutia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto rámcovým rozhodnutím. ( 45 )
78.
Z uvedeného vyplýva, že bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby pri zohľadnení svojho vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, poskytol výklad vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909.
V. Návrh
79.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte di appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko), takto:
Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, ako aj článok 9 ods. 1 písm. i) a článok 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, pričom obe tieto rámcové rozhodnutia boli zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, uvedeného v prvom z týchto ustanovení, ak sa osoba, na ktorú bol vydaný tento zatykač, osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo vlastnej veci, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu má možnosť a nie povinnosť odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu v prípade, že sa neuplatní žiadna z výnimiek stanovených v druhom z uvedených ustanovení.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby pri zohľadnení svojho vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, poskytol výklad svojej vnútroštátnej právnej úpravy v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909 v znení zmien.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
( 2 ) Pozri odôvodnenie 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1 ). Pozri tiež rozsudok z 20. mája 2025, Kačev ( C‑135/25 PPU , ďalej len rozsudok Kačev, EU:C:2025:366 , bod 31 a citovaná judikatúra).
( 3 ) Pozri odôvodnenie 35 smernice 2016/343. Pozri tiež odôvodnenie 1 rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ).
( 4 ) Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34.
( 5 ) Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 .
( 6 ) Ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“ a „rámcové rozhodnutie 2008/909“.
( 7 ) V tejto veci, v ktorej dotknutá osoba nebola na úteku pred začatím súdneho konania, táto osoba uviedla ako adresu, na ktorú jej príslušné orgány môžu zasielať písomnosti, adresu kancelárie svojho právneho zástupcu, ktorého splnomocnila na zastupovanie počas prvostupňového a druhostupňového konania.
( 8 ) GURI č. 98 z 29. apríla 2005, s. 6.
( 9 ) GURI č. 230 z 1. októbra 2010, s. 1.
( 10 ) Ďalej len „rozsudok z 23. augusta 2010“.
( 11 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 13 ) Pozri najmä rozsudky z 29. júna 2017, Popławski ( C‑579/15 , EU:C:2017:503 , body 21 a 23 ); z 29. apríla 2021, X (Európsky zatykač – Ne bis in idem) ( C‑665/20 PPU , EU:C:2021:339 , bod 43 a citovaná judikatúra); zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , ďalej len rozsudok O. G., EU:C:2023:444 , bod 49 ), ako aj zo 4. septembra 2025, C.J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ) ( C‑305/22 , ďalej len rozsudok C.J., EU:C:2025:665 , bod 44 ).
( 14 ) Pozri najmä rozsudky O. G. (bod 46 a citovaná judikatúra) a C.J. (bod 43).
( 15 ) Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 47 a citovaná judikatúra).
( 16 ) Pozri najmä rozsudky O. G. (bod 48 a citovaná judikatúra) a C.J. (bod 52). Ako Súdny dvor spresnil v tomto poslednom uvedenom rozsudku, v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je skutočnosť, že vykonávajúci štát prevezme výkon trestu uloženého odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol vyhlásený v štáte vydávajúcom európsky zatykač a ktorý bol dôvodom pre vydanie európskeho zatykača, podmienená súhlasom tohto členského štátu vydávajúceho európsky zatykač v súlade s pravidlami stanovenými rámcovým rozhodnutím 2008/909 (bod 67 uvedeného rozsudku).
( 17 ) Pozri najmä rozsudok z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 88 a citovaná judikatúra).
( 18 ) Pozri najmä rozsudok z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 92 a citovaná judikatúra).
( 19 ) Pozri rozsudky z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) ( C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 51 a citovaná judikatúra), a C.J. (bod 81). Súdny dvor však v tomto poslednom uvedenom rozsudku spresnil, že ak by vykonávajúci štát mohol na základe tohto cieľa odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody bez súhlasu členského štátu vydávajúceho európsky zatykač s prevzatím tohto výkonu prvým uvedeným štátom, mohlo by to vytvoriť vysoké riziko beztrestnosti osôb, ktoré sa pokúšajú uniknúť spravodlivosti po odsúdení v členskom štáte, a v konečnom dôsledku by to ohrozilo účinné fungovanie zjednodušeného systému odovzdávania osôb medzi členskými štátmi zavedeného rámcovým rozhodnutím 2002/584 (bod 82 uvedeného rozsudku).
( 20 ) Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 35 a citovaná judikatúra).
( 21 ) Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 36 a citovaná judikatúra).
( 22 ) Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 37 a citovaná judikatúra).
( 23 ) Pozri najmä rozsudok Kačev (bod 41 a citovaná judikatúra).
( 24 ) Pozri rozsudok Kačev (bod 59).
( 25 ) Pozri rozsudok Kačev (bod 61).
( 26 ) Pozri rozsudok Kačev (bod 62).
( 27 ) Pozri rozsudok Kačev (bod 63).
( 28 ) Pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) [ C‑514/21 a C‑515/21 , ďalej len rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), EU:C:2023:235 , bod 64 ].
( 29 ) Pozri analogicky rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (body 60, 61 a 64).
( 30 ) Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) [ C‑396/22 , ďalej len rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), EU:C:2023:1029 , bod 38 a citovaná judikatúra].
( 31 ) Pozri najmä rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (bod 39 a citovaná judikatúra).
( 32 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 49 a citovaná judikatúra).
( 33 ) Pozri najmä rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (bod 40 a citovaná judikatúra).
( 34 ) Pozri najmä rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (bod 41 a citovaná judikatúra).
( 35 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (body 75 a 76, ako aj citovaná judikatúra).
( 36 ) Pozri rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 77).
( 37 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 76 a citovaná judikatúra).
( 38 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 78 a citovaná judikatúra). Pozri tiež Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (bod 42 a citovaná judikatúra).
( 39 ) Pozri najmä rozsudok Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) (bod 43 a citovaná judikatúra).
( 40 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 66 a citovaná judikatúra).
( 41 ) Pozri najmä rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 50).
( 42 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody) (bod 49 a citovaná judikatúra).
( 43 ) V návrhoch, ktoré som v tento deň predniesol vo veci Höldermann (C‑447/24), som uviedol dôvody, pre ktoré sa domnievam, že skutočnosť, že dotknutá osoba požiadala príslušný orgán odsudzujúceho členského štátu o výkon trestu vo vykonávajúcom členskom štáte, sama osebe nespĺňa podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. i) bode iii) rámcového rozhodnutia 2008/909. Je pravda, že postoj ATAU sa môže javiť rozporuplný, keďže vzhľadom na to, že žiada, aby bol jeho trest vykonaný v Taliansku, sa zdá, že s týmto trestom súhlasí. Treba však zdôrazniť, že ATAU môže podať takúto žiadosť, a zároveň si vyhradiť právo požiadať o nové súdne konanie. Okrem toho poznamenávam, že zástupca ATAU na pojednávaní uviedol, že ATAU môže takéto právo ešte uplatniť. Tieto skutočnosti sú súčasťou okolností, ktoré vykonávajúci súdny orgán môže zohľadniť v rámci svojej voľnej úvahy.
( 44 ) Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) ( C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 46 a citovaná judikatúra).
( ) Pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) ( C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 47 a citovaná judikatúra).