C-97/24

62024CC0097

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 10. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑97/24

S.A.,

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vyšší súd, Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zodpovednosť členského štátu za porušenie práva Únie – Dostatočne závažné porušenie – Vyššia moc – Azylová politika – Smernica 2013/33/EÚ – Články 17 a 18 – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Hromadný prílev osôb, ktoré potrebujú dočasnú alebo medzinárodnú ochranu – Absencia prístupu k materiálnym podmienkam prijímania – Článok 18 ods. 9 – Základné potreby – Vyčerpanie ubytovacej kapacity – Charta základných práv Európskej únie – Články 1 a 4 – Ľudská dôstojnosť a riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania“

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi S.A. a R.J., dvoma žiadateľmi o medzinárodnú ochranu (ďalej spolu len „žiadatelia“), na jednej strane a Minister for Children, Equality, Disability, Integration and Youth (minister pre deti, rovnosť, zdravotné postihnutie, integráciu a mládež, Írsko; ďalej len „Minister“), Írskom a Attorney General (generálny prokurátor, Írsko) (ďalej spolu len „írske orgány“) na strane druhej, ktorý sa týka priznania náhrady škody z dôvodu neposkytnutia ubytovania, stravy, vody a iných materiálnych podmienok prijímania žiadateľom na uspokojenie ich základných potrieb.

2.

Žalobcovia požadujú náhradu škody z dôvodu, že vnútroštátne orgány si nesplnili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( 2 ).

6.

V prejednávanej veci sa preto vynára otázka, či sa vnútroštátne orgány môžu odvolávať na vyššiu moc ako na obranu proti nároku na náhradu škody za ich porušenie smernice 2013/33.

I. Právny rámec

7.

Pre tieto návrhy sú relevantné články 2, 17 a 18 smernice 2013/33. Konkrétne článok 18 ods. 9 uvedenej smernice stanovuje:

„V riadne odôvodnených prípadoch môžu členské štáty výnimočne ustanoviť spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania, ktoré sa odlišujú od spôsobov ustanovených v tomto článku, a to na primeranú dobu, ktorá musí byť čo najkratšia, ak:

Smernicu 2013/33 preberajú do írskeho práva European Communities (Reception Conditions) Regulations 2018 [nariadenia týkajúce sa Európskych spoločenstiev (podmienky prijímania) z roku 2018, ďalej len „nariadenia“] ( 8 ).

9.

V nariadeniach sú vymedzené materiálne podmienky prijímania ako podmienky „poskytované príjemcovi na účely dodržiavania [smernice 2013/33]“, pričom týmito podmienkami sú:

„a)

bývanie, strava a súvisiace vecné dávky poskytované ako vecné plnenia;

b)

Nariadenie č. 4 uvedených nariadení stanovuje formu výnimky, ktorá sa nachádza v článku 18 ods. 9 smernice 2013/33, ak je bežne dostupná ubytovacia kapacita dočasne vyčerpaná, ale jasne sa v ňom uvádza, že takéto výnimočné poskytovanie musí napriek tomu pokrývať „základné potreby príjemcu“.

12.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že v jednom z prípadov, ktoré prejednával írsky súd, vo veci SY v. Minister for Children, Equality, Disability, Integration and Youth ( 9 ), High Court (Vyšší súd, Írsko) rozhodol, že Minister porušil svoje povinnosti vyplývajúce z nariadení a článku 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keď žiadateľovi o medzinárodnú ochranu neposkytol ubytovanie, stravu alebo hygienické zariadenia, a vydal rozsudok, v ktorom konštatoval, že skutočnosť, že Minister neposkytol žiadateľovi „materiálne podmienky prijímania“ podľa nariadení, je nezákonná a porušuje práva žiadateľa podľa článku 1 Charty. Proti tomuto rozsudku sa Minister neodvolal. SY však nárok na náhradu škody neuplatnil.

II. Skutkový stav

13.

S.A., ktorý je štátnym príslušníkom Afganistanu, a R.J., ktorý je štátnym príslušníkom Indie, podali 15. februára 2023, resp. 20. marca 2023 žiadosti o medzinárodnú ochranu v Írsku.

Konkrétne S.A. uvádza, že mu pomáhala organizácia Irish Refugee Council (Írska rada pre utečencov), mimovládna organizácia, ktorá mu poskytla zoznam charít v Dubline a zabezpečila stravu a prístup do kúpeľní pre ľudí bez domova. Bol svedkom násilia na ulici a zažil ho. Mal strach, že ho niekto napadne, a obával sa, že mu ukradnú veci. Po niekoľkých týždňoch prespávania vonku v centre Dublinu sa presťahoval do viacposchodového parkoviska v dedine Skerries neďaleko Dublinu. Príležitostne ho pozývali spať do domovov iných Afgancov. Niekedy aj dva dni nemal poriadne jedlo, pretože si nemohol dovoliť cestovať do centra mesta, aby sa dostal k jedlu od charitatívnych organizácií alebo aby si ho kúpil. Často sa päť alebo šesť dní nesprchoval alebo neumýval, pretože bolo veľmi ťažké dostať sa k týmto zariadeniam. Vo svojej výpovedi uviedol, že mu bolo zima, bol hladný, ponížený a vystrašený. S.A. bola poskytnutá pohotovostná lekárska starostlivosť v súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode v Maďarsku počas cesty do Írska. Získal lekárske správy s podrobnými údajmi o otrase mozgu a bolesti, ktoré utrpel, a poslal ich Ministrovi, a na ich základe žiadal o prednostné ubytovanie z dôvodu zraniteľnosti.

17.

R.J. uvádza, že keď prespával v uliciach Dublinu, dostal od charity stan, jedlo a oblečenie. Uviedol, že bol často hladný, ale niekedy dostal jedlo od charitatívnych organizácií. Každú noc sa obával, že jeho stan podpália ľudia, ktorí takto už zaútočili na iných žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Nebol schopný dodržiavať svoje hygienické potreby. Počas jeho života na ulici sa u neho objavili zdravotné problémy. Uviedol, že začínal byť zúfalý a bál sa o svoju budúcnosť a o svoje dobré životné podmienky. R.J. uviedol, že sa cítil osamelý a mal strach.

21.

Následne žiadatelia podali na High Court (Vyšší súd), vnútroštátny súd, žaloby proti írskym orgánom, ktorými sa domáhajú náhrady škody z dôvodu neposkytnutia ubytovania, stravy, vody a iných materiálnych podmienok prijímania, ktoré by spĺňali ich základné potreby.

22.

Pred uvedeným súdom írske orgány nespochybňujú, že žiadateľom mali byť priznané výroky požadované v konaní o porušení vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva smernica 2013/33, a článku 1 Charty. Odmietajú však, že by žalobcovia mali akýkoľvek nárok na náhradu škody, keďže porušenia práva Únie boli podľa nich spôsobené okolnosťami, ktoré predstavujú vyššiu moc, a neboli tak „dostatočne závažné“ podľa druhej časti kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame.

23.

Írske orgány sa neodvolávajú na nedostatok finančných prostriedkov. Tvrdia však, že bezprecedentný prílev štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí v Írsku žiadajú o dočasnú alebo medzinárodnú ochranu, vyčerpal ubytovacie kapacity poskytované týmito orgánmi, čo malo za následok, že na obdobie štyri a pol mesiaca zostali slobodní dospelí muži, ktorí nepatria do kategórie zraniteľní, bez ubytovania ponúkaného vnútroštátnymi orgánmi. Tieto orgány však napriek tomu vynaložili všetko primerané úsilie, aby dotknutým osobám poskytli ubytovanie a uspokojili ostatné potreby súvisiace s prijatím. Predmetné porušenie práva Únie teda nebolo úmyselné.

27.

Ak by sa takáto možnosť mala uznať, bolo by potom potrebné určiť, či sa možno odvolávať na vyššiu moc, keď nebolo možné riešiť predmetné okolnosti bez nadmerných obetí, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia alebo keď bolo objektívne nemožné právo Únie dodržať. Povaha pravidiel, o ktoré ide vo veci samej, by mohla odôvodniť ich prísne preskúmanie, najmä preto, že potreba dodatočných stálych ubytovacích kapacít prestala byť od určitého momentu nepredvídateľná. Bolo teda možné očakávať, že írske orgány, ktoré mali dostatok finančných prostriedkov, sa budú snažiť nájsť súkromné bývanie pre dotknuté osoby prostredníctvom poskytovania ubytovacích poukazov alebo vyšších súm finančnej pomoci, alebo vybudovať núdzové prístrešia.

28.

Za týchto okolností High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Ak ‚vyššia moc‘ nie je uvedená ako obrana v predmetnej smernici a ani vo vykonávacích nariadeniach, je možné túto obranu napriek tomu uplatniť ako obranu proti žalobe o náhradu škody podľa rozsudku Francovich z dôvodu porušenia povinnosti vyplývajúcej z práva Únie, ktorá priznáva jednotlivcom práva vyplývajúce zo základného práva na ľudskú dôstojnosť uvedeného v článku 1 Charty (či už ako obranu v rámci druhej časti kritéria podľa rozsudku [Brasserie du pêcheur a Factortame] alebo inak)?

30.

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa členský štát môže v rámci žaloby o náhradu škody založenej na zodpovednosti štátu za porušenie povinností vyplývajúcich z práva Únie podľa smernice 2013/33, ktoré sú súčasťou základného práva na ľudskú dôstojnosť zakotveného v článku 1 Charty, môže na obranu odvolávať na vyššiu moc. V prípade kladnej odpovede sa uvedený súd domáha ďalšieho objasnenia pojmu „dostatočne závažné“ porušenie v zmysle práva Únie a podmienok, za ktorých sa možno na takúto obranu odvolávať.

31.

Skôr než sa začnem zaoberať otázkou, či je v rámci nároku na náhradu škody podľa judikatúry Francovich možné uplatniť obranu založenú na vyššej moci, je potrebné zdôrazniť, že otázka položená vnútroštátnym súdom zrejme vychádza z predpokladu, že na spornú situáciu sa nevzťahuje článok 18 ods. 9 písm. b) smernice 2013/33, ktorý stanovuje pravidlá pre prípady, keď sú bežne dostupné ubytovacie kapacity dočasne vyčerpané. Preto je potrebné najprv preskúmať, či sa toto ustanovenie môže na prejednávané okolnosti vzťahovať.

32.

Ak sa na predmetnú situáciu vzťahuje článok 18 ods. 9 smernice 2013/33, toto ustanovenie stanovuje rámec, v ktorom musia členské štáty konať. V takomto prípade otázka vyššej moci vzniká len vtedy, ak okolnosti prejednávanej veci zákonodarca nepredpokladal.

Rozsah obrany založenej na vyššej moci

35.

Na úvod by som mala pripomenúť, že o pojem vyššej moci sa pred Súdnym dvorom opierala argumentácia v rôznych oblastiach práva Únie a v judikatúre sa chápe ako odkaz na „neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti, ktorých dôsledkom nebolo možné zabrániť napriek vynaloženiu všetkej starostlivosti“ ( 14 ). Vzhľadom na to, že pojem vyššia moc nemá v rôznych oblastiach uplatnenia práva Únie rovnaký obsah, jeho význam sa musí stanoviť v závislosti od právneho rámca, v ktorom sa má prejaviť jeho účinok. ( 15 )

36.

V kontexte žalôb o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ Súdny dvor uznal, že vyššia moc môže predstavovať možnú obranu v prípade nesplnenia povinností členského štátu vyplývajúcich z práva Únie. Skutočne sa uznáva, že členský štát, ktorý sa stretne s dočasne neprekonateľnými ťažkosťami, ktoré mu bránia v plnení jeho povinností vyplývajúcich z práva Únie, sa môže odvolávať na vyššiu moc. ( 16 )

37.

40.

Na záver povedané, členský štát, ktorý narazí na momentálne neprekonateľné ťažkosti, ktoré mu neumožňujú splniť konkrétne povinnosti vyplývajúce z práva Únie, sa môže dovolávať zásahu vyššej moci, ale len pre obdobie nevyhnutné na odstránenie týchto ťažkostí.

2.

Predstavuje článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 osobitné vyjadrenie zásahu vyššej moci?

41.

Smernica 2013/33 stanovuje minimálne normy pre prijímanie. ( 26 ) V jej článku 17 sa stanovujú všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti. ( 27 ) Konkrétne, podľa článku 17 ods. 1 a 2 smernice 2013/33 musia členské štáty najmä zabezpečiť, aby boli žiadateľom, keď podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu, poskytnuté materiálne podmienky prijímania. Členské štáty musia takisto zabezpečiť, aby opatrenia prijaté na tieto účely poskytli žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a psychické zdravie. V článku 18 smernice 2013/33 sú stanovené spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania.

Cieľom článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 je poskytnúť členským štátom určitú mieru pružnosti pri konaní v mimoriadnych situáciách. Hoci sa v tomto ustanovení pojem „vyššia moc“ výslovne nepoužíva, odkazuje sa v ňom na pojmy „výnimočne“, „v riadne odôvodnených prípadoch“ a „primeraná doba“. Tieto prvky možno chápať ako špecifické vyjadrenie podmienok zásahu vyššej moci, ktoré zodpovedajú neobvyklým a nepredvídateľným okolnostiam, pokiaľ udalosť spôsobujúca stratu ubytovacej kapacity zodpovedá neobvyklej a nepredvídateľnej udalosti. Toto ustanovenie by sa preto mohlo vykladať ako osobitné legislatívne uznanie výnimočných okolností, ktoré odôvodňujú dočasnú výnimku z povinností stanovených v článku 18 uvedenej smernice. Jednou z týchto špecifických situácií je dočasné vyčerpanie bežne dostupných ubytovacích kapacít, ak sa preukáže, že udalosť, ktorá stratu ubytovacej kapacity spôsobila, je nepredvídateľná a neobvyklá.

45.

Z toho vyplýva, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 možno vykladať tak, že sa týka mimoriadnych okolností, a teda predstavuje konkrétne vyjadrenie pojmu vyššia moc. Keď neobvyklé a nepredvídateľné okolnosti vyčerpajú ubytovaciu kapacitu a znemožnia zaručiť obvyklé štandardy prijímania, ( 30 ) situácia, na obdobie potrebné na vyriešenie týchto ťažkostí, patrí pod písmeno b) uvedeného ustanovenia.

46.

V tomto smere Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu) ( 31 ) rozhodol, že „normotvorca Únie prijatím [smernice] 2013/33 tiež dbal na to, aby zohľadnil situáciu, v ktorej by členský štát musel čeliť značnému nárastu počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu“, a dodal, že „článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 [umožňuje] čiastočne sa odchýliť od ustanovení tejto smernice, ak sú vyčerpané… ubytovacie kapacity v prijímacích zariadeniach“ ( 32 ). Z tohto rozsudku možno vyvodiť, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 stanovuje výnimočné okolnosti, keď sú ubytovacie kapacity pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu vyčerpané. Najmä odkaz na „značný nárast“ žiadostí o medzinárodnú ochranu jasne zdôrazňuje, že toto ustanovenie má riešiť skôr mimoriadne situácie než bežné ťažkosti.

To naznačuje, že v prejednávanej veci by sa mal článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 považovať za správnu obranu za predpokladu, že riešenie ťažkostí trvá primeranú dobu. Z toho vyplýva, že po uplynutí tejto doby sa členský štát už o toto ustanovenie opierať nemôže. Okrem toho je potrebné uviesť, že článok 18 ods. 9 písm. a) a b) tejto smernice sa zaoberajú dvoma veľmi osobitnými scenármi, a to posúdením osobitných potrieb žiadateľa a) a dočasným vyčerpaním ubytovacích kapacít b). Z toho vyplýva, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 neupravuje iné scenáre (ako sú prírodné katastrofy alebo vojny, o ktorých sa diskutovalo počas pojednávania pred Súdnym dvorom), keď bývanie neexistuje alebo chýba z dôvodu neprekonateľných ťažkostí, ktoré sa vyskytujú v dotknutom členskom štáte alebo v jeho blízkosti. Výklad článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 ako osobitného vyjadrenia vyššej moci preto nebráni tomu, aby členské štáty mohli uplatňovať zásah vyššej moci ako všeobecnú obranu v iných scenároch.

50.

Vzhľadom na jeho jasnú funkciu obmedzenej výnimky pre výnimočné okolnosti by sa teda článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 mal považovať za osobitné vyjadrenie vyššej moci. Hromadný prílev žiadateľov o medzinárodnú ochranu preto nemôže predstavovať samostatnú obranu založenú na vyššej moci, keďže toto ustanovenie už poskytuje rámec na riešenie takýchto prílevov. V prejednávanej veci sa orgány členského štátu nemôžu na obranu proti tomu, že nezabezpečili základné potreby žiadateľa o medzinárodnú ochranu mimo rozsahu pôsobnosti článku 18 ods. 9 smernice 2013/33, opierať o pojem vyššej moci. ( 33 )

53.

Ak sa Súdny dvor domnieva, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 je uplatniteľný na situáciu hromadného prílevu osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu, ktorá vedie k vyčerpaniu bežnej ubytovacej kapacity v hostiteľskom členskom štáte, potom by sa mali položené otázky preformulovať tak, že sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či sa má článok 18 ods. 9 smernice 2013/33, chápaný s ohľadom na práva na ľudskú dôstojnosť zakotveného v článku 1 Charty, vzhľadom na jeho jasnú funkciu obmedzenej výnimky pre výnimočné okolnosti, vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát v kontexte žaloby o náhradu škody odvolával na vyššiu moc z dôvodu vyčerpania ubytovacích kapacít v dôsledku takéhoto prílevu.

4.

Uplatnenie kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame

a)

Konanie porušujúce právo Únie

1) Kritérium stanovené judikatúrou

56.

Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ členské štáty majú právomoc voľnej úvahy, dostatočne závažné porušenie znamená, že členský štát zjavne a závažne porušil hranice tejto voľnej úvahy. ( 34 ) Preto sa uvádza, že kritérium Brasserie du pêcheur a Factortame je „závislé od voľnej úvahy“ ( 35 ).

57.

Súdny dvor v bode 55 rozsudku vo veci Brasserie du pêcheur a Factortame uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre konštatovanie, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, je to, či členský štát alebo dotknutá inštitúcia Únie zjavne a závažne porušili hranice svojej voľnej úvahy. V súvislosti s posúdením, či členský štát zjavne a závažne prekročil hranice svojej voľnej úvahy, Súdny dvor vymenoval určité skutočnosti, ktoré možno zohľadniť. ( 36 ) V bode 56 uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že medzi prvky, ktoré príslušný súd môže vziať do úvahy, patrí predovšetkým jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu, miera voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu alebo Únie, úmyselnosť alebo neúmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu, ( 37 ) skutočnosť, že stanovisko orgánov Únie mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom Únie. ( 38 ) V každom prípade je porušenie práva Únie zjavne závažné, ak pretrvávalo napriek vydaniu rozsudku konštatujúceho vytýkané nesplnenie povinnosti alebo prejudiciálneho rozsudku alebo napriek ustálenej judikatúre Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorých vyplýva protiprávnosť predmetného konania. ( 39 )

Napríklad v rozsudku vo veci Saciri Súdny dvor uznal, že členské štáty majú voľnú úvahu o tom, ako zabezpečiť materiálne podmienky prijímania – či už prostredníctvom priameho ubytovania, alebo finančných príspevkov. Ako však Komisia na pojednávaní správne zdôraznila, táto miera voľnej úvahy sa vzťahuje na prostriedky, ale nie na zásadu. Hoci sa tento rozsudok týkal skôr všeobecných povinností v oblasti prijímania než výnimiek podľa článku 18 ods. 9 smernice 2013/33, zásada, že členské štáty majú v rámci obmedzení práva Únie k dispozícii určitú pružnosť pri jeho vykonávaní, je relevantná aj v tomto prípade.

61.

Treba poznamenať, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 stanovuje základ aj obmedzenie právomoci členských štátov odchýliť sa od článku 18 ods. 1 až článku 18 ods. 8 – a nie od širších povinností stanovených v smernici alebo v celom azylovom práve Únie. Článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 udeľuje členským štátom len veľmi obmedzenú voľnú úvahu, keďže odkazuje na možnosť ustanoviť spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania. Navyše sa v článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 jednoznačne stanovuje povinnosť pokryť „základné potreby“ žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Z toho vyplýva, že hoci si členské štáty môžu vybrať spôsob poskytovania podmienok prijímania, nemôžu sa vyhnúť svojim povinnostiam vyplývajúcim z práva Únie zabezpečiť základné potreby, ako je primerané ubytovanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ( 42 ) s cieľom zabezpečiť dodržiavanie ich základných práv.

62.

V tomto smere je dôležité zdôrazniť, že cieľom smernice 2013/33 je zabezpečiť úplné rešpektovanie základného práva na ľudskú dôstojnosť zakotveného v článku 1 Charty, ktoré úzko súvisí s článkom 4 Charty. ( 43 ) Právo na ľudskú dôstojnosť je absolútne a nederogovateľné právo, ( 44 ) tvorí základ ostatných základných práv a nemožno ho obmedziť.

Súdny dvor navyše už rozhodol, že rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v zmysle článku 1 Charty vyžaduje, aby sa dotknutá osoba neocitla v situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by jej neumožňovala uspokojiť jej najzákladnejšie potreby, ako sú ubytovanie, strava, oblečenie a umývanie sa, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s touto dôstojnosťou. ( 50 ) Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že článok 4 Charty by bol porušený v prípade, keby ľahostajnosť orgánov členského štátu mala za následok, že by sa osoba v plnej miere závislá od verejnej pomoci ocitla nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu v situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by jej neumožňovala uspokojenie jej najzákladnejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a poškodzovala by jej telesné alebo duševné zdravie, alebo by ju uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou. ( 51 )

66.

V tomto smere Súdny dvor vo veci týkajúcej sa odňatia materiálnych podmienok prijímania potvrdil, že aj dočasné neposkytnutie celého súboru materiálnych podmienok prijímania alebo podmienok týkajúcich sa ubytovania, stravy alebo oblečenia by bolo nezlučiteľné s povinnosťou zabezpečiť žiadateľovi dôstojnú životnú úroveň, keďže by ho to zbavilo možnosti uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby, ako je miesto na život, strava, oblečenie a osobná hygiena. ( 52 )

67.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastávam názor, že článok 18 ods. 9 smernice 2013/33 sa s ohľadom na práva na ľudskú dôstojnosť a ochranu pred neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním zakotveného v článkoch 1 a 4 Charty má vykladať po prvé ako osobitné vyjadrenie vyššej moci, a to vzhľadom na jeho jasnú funkciu obmedzenej výnimky pre výnimočné okolnosti, po druhé ako uplatniteľný na situáciu hromadného prílevu osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu, ktorý vedie k vyčerpaniu bežných ubytovacích kapacít hostiteľského členského štátu, a po tretie ako brániaci tomu, aby sa tento členský štát v kontexte žaloby o náhradu škody odvolával na vyššiu moc z dôvodu vyčerpania ubytovacích kapacít v dôsledku takéhoto prílevu.

Identifikácia pravidla, ktoré dotknutý členský štát porušil

70.

Na úvod treba uviesť, že vnútroštátny súd neurčil, ktoré pravidlo smernice 2013/33 dotknutý členský štát porušil. Namiesto toho sa opiera o porušenie „povinností vyplývajúcich z práva Únie“, ktoré sú uložené „[nedotknuteľnými právami] Charty (v tomto prípade [článkom] 1) a ktoré sú v [tejto] smernici vyjadrené kogentným a neodvolateľným spôsobom a týkajú sa najzákladnejších potrieb vyžadovaných pre minimálnu úroveň ľudskej dôstojnosti“.

71.

Podľa môjho názoru je pred uplatnením druhej časti kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame dôležité určiť pravidlo, ktoré dotknutý členský štát porušil.

72.

Ako je vysvetlené vyššie, druhá časť kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame závisí od voľného uváženia. ( 53 ) V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi porušením „základných potrieb“ v zmysle článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 na jednej strane a porušením ostatných povinností uvedených v článkoch 17 a 18 tejto smernice na strane druhej, keďže členské štáty nemajú pri vykonávaní týchto ustanovení rovnakú mieru voľnej úvahy. Na rozdiel od pojmu „základné potreby“ stanoveného v poslednej vete článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 ( 54 ) ostatné povinnosti stanovené v článkoch 17 a 18 smernice 2013/33 umožňujú voľnú úvahu v niektorých oblastiach, ako sú prostriedky na uspokojenie materiálnych potrieb žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktoré môžu presahovať pokrytie jeho základných potrieb.

75.

V článku 18 ods. 9 smernice 2013/33 sa totiž in fine stanovuje minimálna norma „základných potrieb“, od ktorej sa nemožno odchýliť, v širšom rámci článkov 17 a 18 tejto smernice. Jej cieľom je zabezpečiť, aby členské štáty boli naďalej viazané absolútnou požiadavkou zabezpečiť základné potreby žiadateľov, čím sa v podstate ruší akákoľvek voľná úvaha členských štátov, keď nepokrývajú základné potreby žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z pojmu „základné potreby“, vykladané s ohľadom na článok 1 Charty, je zrejmé, že členské štáty nemajú žiadnu voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či môžu tieto základné potreby pokryť. Samotné neuspokojenie týchto základných potrieb preto postačuje na to, aby predstavovalo dostatočne závažné porušenie, a to bez toho, aby bolo potrebné zohľadniť akékoľvek ďalšie skutočnosti podľa druhej časti kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame.

79.

Keďže smernica 2013/33 vykonáva záväzky v oblasti základných práv, má sa vykladať v súlade s článkami 1 a 4 Charty, ktoré sa v súlade s povinnosťou podľa článku 52 ods. 3 Charty majú vykladať s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pokiaľ ide o článok 3 EDĽP. Táto judikatúra sa musí zohľadniť pri určovaní toho, či členský štát nepokryl „základné potreby“ žiadateľov o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 18 ods. 9 uvedenej smernice.

80.

V tomto smere rozsudok ESĽP vo veci N.H. a iní v. Francúzsko vymedzuje prahovú hranicu, pod ktorou sa materiálne podmienky stávajú neľudskými alebo ponižujúcimi. To znamená, že právo Únie nemožno vykladať spôsobom, ktorý by členským štátom umožnil uplatňovať nižšie vnútroštátne normy. Preto pri výklade smernice 2013/33 požiadavky na primerané bývanie, dostatok prostriedkov na udržanie dôstojnej životnej úrovne a prístup k zdravotnej starostlivosti nemôžu byť nižšie, než sa vyžaduje podľa článku 1 Charty. V opačnom prípade by tieto nižšie normy mohli vystaviť žiadateľov o azyl podmienkam, ktoré sa rovnajú neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. V tomto smere treba poznamenať, že v rozsudku Ibrahim a i. Súdny dvor prah závažnosti nevymedzil odkazom na judikatúru ESĽP k článku 3 EDĽP, ale odkazom na prah prijatý v rozsudku Jawo, ktorým je „situácia ťažkej materiálnej deprivácie“ ( 61 ). Okrem toho sa zdá, že hlavným určujúcim faktorom závažnosti porušenia je miera utrpenia jednotlivcov, ktorá je potrebná na uplatnenie článku 1 Charty, a nie úmysel alebo zavinenie štátu.

82.

Z toho vyplýva, že ak členský štát neposkytuje základné ubytovanie, prostriedky na živobytie alebo zdravotnú starostlivosť, porušuje články 17 a 18 smernice 2013/33 spolu s článkami 1 a 4 Charty. Preto je vylúčené, aby sa členský štát odvolával na vyššiu moc s cieľom ospravedlniť to, že nezabezpečil základné potreby žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Okrem toho, aj keby sme pripustili, že členský štát môže nedodržať určité ustanovenia smernice z dôvodu vyššej moci, stále by mal aktívnu povinnosť chrániť ľudskú dôstojnosť. ( 62 )

Napokon Minister tvrdí, že úsilie na úrovni Únie o vytvorenie Paktu o migrácii a azyle, ktorého cieľom je dosiahnuť spravodlivejšie rozdelenie žiadostí o medzinárodnú ochranu, predstavuje „stanovisko inštitúcie [Únie]“ podľa kritéria Brasserie du pêcheur a Factortame. Podľa Ministra tento pakt odráža uznanie Európskej únie, že súčasný legislatívny rámec nezabezpečuje spravodlivé rozdelenie žiadostí o azyl. V tomto smere je dôležité zdôrazniť, že tento pakt spätne nenahrádza ani nemení ustanovenia smernice 2013/33, ani nepozastavuje ich účinnosť. Až do prijatia a nadobudnutia účinnosti legislatívnych zmien sú členské štáty naďalej viazané existujúcimi pravidlami a musia zabezpečiť ich dodržiavanie. Z toho vyplýva, že Minister sa nemôže odvolávať na prijatie Paktu o migrácii a azyle ako prostriedku na ospravedlnenie toho, že Írsko nepokrylo základné potreby žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Okrem toho, hoci tento pakt uznáva nedostatky v súčasnom legislatívnom rámci spoločného európskeho azylového systému, neznamená to, že znamená uznanie právnych pochybení na úrovni Únie. Takéto uznanie sa nerovná zaujatiu inštitucionálneho stanoviska, ktoré chráni členské štáty pred zodpovednosťou za porušenia základných práv, ku ktorým došlo v minulosti.

85.

Z toho vyplýva, že ak členský štát nezabezpečí základné potreby žiadateľa o medzinárodnú ochranu, porušuje články 17 a 18 smernice 2013/33 spolu s článkami 1 a 4 Charty a nemôže sa odvolávať na vyššiu moc, aby toto nezabezpečenie odôvodnil.

V. Návrh

86.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

( 5 ) Rozsudok z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe ( C‑752/18 , EU:C:2019:1114 , bod 54 ).

( 6 ) Pozri tiež rozsudky z 28. júla 2016, Tomášová ( C‑168/15 , EU:C:2016:602 , bod 22 ); z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin ( C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 44 ), a z 28. júna 2022, Komisia/Španielsko (Porušenie práva Únie zákonodarcom) ( C‑278/20 , EU:C:2022:503 , bod 31 ). Táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na orgán verejnej moci, ktorý je pôvodcom tohto porušenia (rozsudok z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe, C‑752/18 , EU:C:2019:1114 , bod 55 a citovaná judikatúra).

( 7 ) Rozsudok z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation ( C‑524/04 , EU:C:2007:161 , bod 116 ).

( 8 ) S.I. č. 230 z roku 2018.

( 9 ) [2023] IEHC 187.

( 10 ) C‑407/21 , EU:C:2023:449 , ďalej len rozsudok „UFC – Que choisir a CLCV“ (body 51, 60 a 62).

( 17 ) Rozsudok z 8. júna 2023, Komisia/Slovensko (Právo na ukončenie zmluvy bez poplatku) ( C‑540/21 , EU:C:2023:450 , body 81 až 88 ). Všeobecnejšie povedané, z ustálenej judikatúry vyplýva, že výnimky z povinností členských štátov vyplývajúcich z práva Únie sa musia vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18 , EU:C:2020:1029 , bod 215 ].

( 18 ) Rozsudok Vilkas (bod 53).

( 19 ) Tamže (bod 56).

( 20 ) Rozsudok UFC – Que choisir a CLCV (bod 54). Prísnejší štandard bol uplatnený v rozsudku zo 17. októbra 2013, Billerud Karlsborg a Billerud Skärblaca ( C‑203/12 , EU:C:2013:664 , bod 31 ), v kontexte smernice týkajúcej sa emisií skleníkových plynov, kde Súdny dvor, opierajúc sa o rozsudok Valsabbia a i./Komisia (spojené veci 154/78, 205/78, 206/78, 226/78 to 228/78, 263/78, 264/78, 31/79, 39/79, 83/79 a 85/79 , EU:C:1980:81 , bod 140 ), odkázal na vonkajšie príčiny, ktoré sú neodvrátiteľné a nevyhnutné do tej miery, že dotknutej osobe objektívne znemožňujú splniť si svoje povinnosti.

( 21 ) Pozri rozsudok z 19. decembra 2012, Komisia/Taliansko ( C‑68/11 , EU:C:2012:815 , bod 64 ).

( 22 ) Rozsudok UFC – Que choisir a CLCV (bod 72).

( 29 ) Pozri analogicky rozsudky z 8. júna 2006, WWF Italia a i. ( C‑60/05 , EU:C:2006:378 , bod 34 ), a z 23. apríla 2020, Komisia/Fínsko (Jarný lov samcov kajky morskej) ( C‑217/19 , EU:C:2020:291 , bod 66 ).

( 30 ) To je v súlade so smernicou Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov ( Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12 ; Mim. vyd. 19/004, s. 162), ktorá výslovne stanovuje mechanizmy na riešenie hromadných prílevov. Ak je kríza extrémna, Európska únia môže uplatniť túto smernicu, ktorá stanovuje kolektívny mechanizmus na rozdelenie záťaže. V článku 1 sa uvádza, že cieľom uvedenej smernice je stanoviť minimálne štandardy pre poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, a podporovať rovnováhu úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijatia takýchto osôb. Článok 2 písm. a) uvedenej smernice stanovuje, že cieľom vykonávania tejto ochrany je najmä zabrániť tomu, aby bol systém používaný na poskytovanie medzinárodnej ochrany zaplavený hromadným a súčasným podávaním žiadostí o priznanie postavenia utečenca, a to v záujme vysídlených osôb a iných osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu.

( 31 ) Rozsudok zo 17. decembra 2020 ( C‑808/18 , EU:C:2020:1029 ).

( 32 ) Pozri body 222 a 223 uvedeného rozsudku. Tento záver potvrdzujú početné odkazy na „výnimočné okolnosti“, ktoré zahŕňajú „náhly hromadný prílev žiadateľov o azyl“ v dôvodovej správe k smernici Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl ( Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18 ; Mim. vyd. 19/006, s. 101): pozri Proposal for a Council Directive laying down minimum standards on the reception of applicants for asylum in Member States, COM(2001) 181 final, ( Ú. v. ES C 213 E, 2001, s. 286 ). Predmetná výnimka pochádza z článku 14 ods. 8 tejto smernice. Hypotéza vyčerpania ubytovacích kapacít bola vypracovaná v následnom legislatívnom procese, a preto sa na ňu v tejto dôvodovej správe neodkazuje.

( 39 ) Tamže (bod 120).

( 40 ) Pozri rozsudky z 23. mája 1996, Hedley Lomas ( C‑5/94 , EU:C:1996:205 , bod 28 ), a z 25. januára 2007, Robins a i. ( C‑278/05 , EU:C:2007:56 , bod 71 ).

( 41 ) Pozri rozsudky z 12. novembra 2019, Haqbin ( C‑233/18 , EU:C:2019:956 ); z 27. februára 2014, Saciri a i. ( C‑79/13 , EU:C:2014:103 ) (ďalej len „rozsudok Saciri“), a z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI ( C‑179/11 , EU:C:2012:594 ). Napríklad v rozsudku Saciri Súdny dvor rozhodol, že členské štáty musia zabezpečiť, aby žiadatelia o azyl mohli získať rodinné bývanie aj na súkromnom nájomnom trhu.

( 42 ) Rozsudok Saciri (body 35 až 40 a 46 až 49).

( 44 ) Pozri rozsudky zo 16. februára 2017, CK a i. ( C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 59 ), a z 24. apríla 2018, MP (Doplnková ochrana obete mučenia v minulosti) C‑353/16 , EU:C:2018:276 , bod 36 ). Pozri tiež Dupré, C.: c. d., s. 20. Hoci ľudská dôstojnosť nie je výslovne uvedená medzi právami v Európskom dohovore o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“), jej základná povaha naznačuje, že je nederogovateľná. Hoci tento dohovor výslovne neobsahuje samostatný článok venovaný výlučne ľudskej dôstojnosti, táto koncepcia je jeho neoddeliteľnou súčasťou a je základom mnohých jeho ustanovení, najmä jeho článku 3, ktorý zakazuje mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie. Pokiaľ ide o výnimku z povinnosti podľa EDĽP, v článku 15 ods. 2 EDĽP sa uvádzajú určité práva, ako napríklad právo na život (článok 2) a zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (článok 3), od ktorých sa nemožno odchýliť ani v čase núdze.

( 45 ) Rozsudok z 1. augusta 2022, Ministero dell’Interno (Odňatie materiálnych podmienok prijímania), ( C‑422/21 , EU:C:2022:616 , bod 39 ); rozsudok Saciri (bod 35), a rozsudok z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI ( C‑179/11 , EU:C:2012:594 , bod 56 ).

( 46 ) Pozri tiež odôvodnenie 35 smernice 2013/33.

( 47 ) Rozsudok Sarici (bod 48).

( 48 ) Konkrétne v rozsudku Saciri (bod 42), Súdny dvor rozhodol, že príspevky musia byť dostatočné na pokrytie súkromného bývania alebo podpory prostredníctvom sociálnej pomoci, ak je ubytovanie žiadateľov o azyl vo verejnom sektore preťažené.

( 49 ) Rozsudok Saciri (bod 50).

( 56 ) Pozri DUPRÉ, C.: c. d., s. 20.

( 57 ) CE:ECHR:2020:0702JUD002882013.

( 58 ) Patria sem faktory ako bezdomovectvo, absencia prístupu k základným potrebám (jedlo, prístrešie, hygiena) a vystavenie drsným poveternostným podmienkam.

( 59 ) ESĽP zistil, že tieto pozitívne povinnosti existovali na základe práva Únie. Pozri napríklad bod 116 uvedeného rozsudku.

( 60 ) Na základe týchto faktorov ESĽP dospel k záveru, že N.H., K.T. a A.J. utrpeli zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 EDĽP z dôvodu extrémnej materiálnej deprivácie a nedostatočnej pomoci zo strany štátu. V prípade S.G. však ESĽP nezistil žiadne porušenie. Zdá sa, že rozdiel v týchto prípadoch spočíval v dĺžke utrpenia žiadateľov.

( 61 ) Pozri rozsudok Ibrahim a i. (bod 90).