C-127/24
ECLI:EU:C:2025:654
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0127
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CC0127
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 4. septembra 2025 ( 1 )
Vec C‑127/24
Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA)
proti
VHC 2 Seniorenresidenz und Pflegeheim gGmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Právo na verejný prenos – Pojem ‚verejný prenos‘ – Nová verejnosť – Retransmisia signálu prostredníctvom vlastnej káblovej siete v domove dôchodcov“
Úvod
1.
Podľa ustálenej judikatúry verejný prenos v zmysle autorského práva Únie uskutočňuje používateľ, ktorý vedome poskytne prístup k chráneným dielam, ktoré boli predmetom rozhlasového alebo televízneho vysielania, širokej verejnosti, ktorá by bez konania tohto používateľa nemohla mať k tomuto vysielaniu prístup ( 2 ). Týka sa to najmä prevádzkovateľov hotelových zariadení, kaviarní a reštaurácií, kúpeľných a rehabilitačných centier, ako aj bytov na krátkodobý prenájom ( 3 ).
2.
Všetky tieto zariadenia majú spoločné to, že ich navštevuje príležitostná verejnosť, ktorá sa tu zdržiava viac či menej dobrovoľne, na pomerne krátke obdobia, čo umožňuje predpokladať, že táto skupina hostí si pravdepodobne nezakúpi pre daný pobyt zariadenie, ktoré by jej umožňovalo prístup k televíznemu vysielaniu. Táto verejnosť je teda, pokiaľ ide o prístup k tomuto vysielaniu, závislá od plnenia prevádzkovateľa zariadenia.
3.
V prejednávanej veci má Súdny dvor odpovedať na otázku, či možno rovnakú logiku uplatniť aj na zariadenie, v ktorom majú dotknutí príjemcovia trvalý pobyt.
Právny rámec
Právo Únie
4.
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 4 ) stanovuje:
„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“
Nemecká právna úprava
5.
V nemeckom práve je právo na verejný prenos prostredníctvom rozhlasového alebo televízneho vysielania a následnú káblovú retransmisiu upravené v § 15 ods. 2 a 3 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach), z 9. septembra 1965 ( 5 ), v spojení s ustanoveniami § 20 a § 20b tohto zákona.
Skutkové okolnosti vo veci samej, konanie a prejudiciálne otázky
6.
Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA) je organizácia kolektívnej správy autorských práv v oblasti hudby.
7.
Spoločnosť VHC 2 Seniorenresidenz und Pflegeheim gGmbH (ďalej len „VHC 2 Seniorenresidenz“) je prevádzkovateľom domova dôchodcov s trvalým opatrovaním 89 dôchodcov, ktorí potrebujú starostlivosť, v 88 jednolôžkových izbách a troch dvojlôžkových izbách, ktoré dopĺňajú rôzne spoločné priestory, ako sú reštauračné priestory a spoločenské miestnosti. Prostredníctvom vlastného satelitného prijímacieho systému VHC 2 Seniorenresidenz prijíma rozhlasové a televízne vysielanie, teda televízne a rozhlasové vysielanie, a vysiela ich súbežne, nezmenene a v úplnom rozsahu prostredníctvom svojej káblovej siete do prípojok umiestnených v izbách obyvateľov a opatrovateľských izbách.
8.
Keďže GEMA sa domnievala, že táto retransmisia vysielania podlieha licencii, podala proti spoločnosti VHC 2 Seniorenresidenz na Landgericht (Krajinský súd, Nemecko) žalobu, ktorou sa domáha, aby sa zdržala šírenia hudobných diel z jej repertoáru, ktorej tento súd vyhovel.
9.
Oberlandesgericht Zweibrücken (Vyšší krajinský súd Zweibrücken, Nemecko), ktorý rozhodoval o odvolaní, ktoré podala VHC 2 Seniorenresidenz proti tomuto rozsudku, zamietol žalobu GEMA z dôvodu, že sporná retransmisia nepredstavuje verejný prenos. Tento súd v podstate rozhodol, že ak by aj išlo o prenos, tento prenos by naopak nebol určený verejnosti, keďže sa obmedzoval na obmedzený okruh obyvateľov domova, ktorý síce spĺňal kritérium celkom významného počtu osôb, ale predstavoval štrukturálne veľmi homogénnu skupinu, ktorá mala v tomto domove zostať natrvalo a ktorej miera fluktuácie bola skôr nízka. Podľa uvedeného súdu sa tak predmetný prenos obmedzuje na určité osoby patriace do súkromnej skupiny.
10.
Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom, na ktorý GEMA podala opravný prostriedok „Revision“, sa v tomto rámci pýta, či dotknutí obyvatelia domova dôchodcov predstavujú verejnosť v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu „verejný prenos“ a či predstavujú „novú verejnosť“ v zmysle tejto judikatúry v súvislosti s retransmisiou rozhlasových a televíznych programov uskutočňovanou prevádzkovateľom tohto domova v prospech týchto obyvateľov. Pýta sa tiež na otázku, či sa takáto retransmisia uskutočňuje pomocou novej technológie v zmysle uvedenej judikatúry.
11.
Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.
Predstavujú obyvatelia komerčne prevádzkovaného domova dôchodcov, ktorí majú vo svojich izbách televízne a rozhlasové prípojky, do ktorých prevádzkovateľ domova dôchodcov uskutočňuje retransmisiu programov vysielania prijímaného prostredníctvom vlastného satelitného prijímacieho systému súčasne, nezmenene a úplne prostredníctvom svojej káblovej siete, ‚neurčitý počet potenciálnych adresátov‘ v zmysle definície pojmu ‚verejný prenos‘ podľa článku 3 ods. 1 smernice [2001/29]?
2.
Má definícia, ktorú predtým používal Súdny dvor a podľa ktorej klasifikácia ako ‚verejný prenos‘ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] vyžaduje, že ‚prenos chráneného diela [sa musí] uskutočniť prostredníctvom špecifickej technológie, odlišnej od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo, ak tomu tak nie je, musí byť dielo sprístupnené [novej verejnosti], t. j. verejnosti, ktorú nositeľ autorského práva pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos svojho diela ešte nezohľadnil‘, stále všeobecnú platnosť, alebo je použitá technológia teraz relevantná len v prípadoch, keď dochádza k retransmisii obsahu pôvodne prijatého terestriálne, satelitom alebo káblom prostredníctvom voľne prístupného internetu?
3.
Ide o ‚novú verejnosť‘ v zmysle definície pojmu ‚verejný prenos‘ uvedenej v článku 3 ods. 1 smernice [2001/29], ak prevádzkovateľ domova dôchodcov, ktorý koná s cieľom dosiahnuť zisk, uskutočňuje retransmisiu programov vysielania prijímaného prostredníctvom satelitného prijímacieho systému súčasne, úplne a nezmenene prostredníctvom svojej káblovej siete do existujúcich televíznych a rozhlasových prípojok v izbách obyvateľov domova? Je pre toto posúdenie relevantné, či majú obyvatelia možnosť prijímať televízne a rozhlasové vysielanie vo svojich izbách terestriálne, nezávisle od káblového prenosu? Je pre toto posúdenie relevantné aj to, či nositelia práv už dostávajú odmenu za súhlas s pôvodným vysielaním?“
12.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 15. februára 2024. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, francúzska vláda a Európska komisia. Tí istí účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. apríla 2025.
Analýza
13.
Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že prevádzkovateľ domova dôchodcov uskutočňuje verejný prenos, keď prostredníctvom svojej káblovej siete uskutočňuje retransmisiu vysielania prijímaného prostredníctvom satelitného prijímacieho systému súbežne, nezmenene a úplne do televíznych a rozhlasových prípojok umiestnených v izbách obyvateľov domova. Súdny dvor na tento účel kladie tri otázky týkajúce sa troch prvkov definície „verejného prenosu“, ktoré boli vypracované v judikatúre Súdneho dvora, a to pojmov „verejnosť“, „špecifická technológia“ a „nová verejnosť“ ( 6 ).
14.
Svoju analýzu zameriam na druhú a tretiu otázku, keďže odpoveď, ktorú na ne navrhujem, umožní vnútroštátnemu súdu rozhodnúť spor vo veci samej. Prvou otázkou sa teda budem zaoberať len subsidiárne.
O druhej a tretej prejudiciálnej otázke
15.
Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či konanie prevádzkovateľa domova dôchodcov, o ktorého ide vo veci samej, predstavuje verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ako ho vykladá Súdny dvor, buď ako prenos uskutočnený „špecifickou technológiou“ alebo ako prenos určený „novej verejnosti“.
O pojme „špecifická technológia“: druhá prejudiciálna otázka
16.
Hneď na úvod poznamenávam, že druhá prejudiciálna otázka, tak ako ju formuloval vnútroštátny súd, je natoľko abstraktná a všeobecná, že vyvoláva pochybnosti o jej prípustnosti, keďže Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na hypotetické otázky, ktoré nie sú potrebné na vyriešenie sporu, o ktorom rozhoduje súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku ( 7 ). Z uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky však vyplýva, že tento súd sa touto otázkou snaží v podstate určiť, či skutočnosť, že prevádzkovateľ domova dôchodcov vysiela prostredníctvom káblového systému do izieb v tomto domove televízne a rozhlasové vysielanie zachytené prostredníctvom jeho satelitnej antény, predstavuje verejný prenos podliehajúci povoleniu nositeľov autorských práv, podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 len z toho dôvodu, že tento prenos sa uskutočňuje osobitnými technickými prostriedkami, ktoré sa líšia od pôvodného vysielania, a bez toho, aby bolo potrebné overiť, či je splnené kritérium „novej verejnosti“.
17.
Podľa tohto rozhodnutia pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú zo skutočnosti, že hoci Súdny dvor stanovil kritérium „odlišnej špecifickej technológie“, zdá sa, že v niektorých situáciách sa od neho odchýlil alebo v iných ho nezohľadnil. Podľa tohto súdu však prevádzkovateľ, ktorý prostredníctvom káblového systému prenáša televízny a rozhlasový signál prijímaný satelitnou anténou, uskutočňuje prenos prostredníctvom odlišnej technológie (káblu), než je technológia použitá na pôvodný prenos (satelit).
18.
Nemyslím si však, že tento predpoklad vnútroštátneho súdu je správny.
19.
Kritérium novej verejnosti, ako aj kritérium špecifickej technológie majú pôvod v judikatúre, a preto ich treba na účely výkladu článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 chápať a uplatňovať v súlade s judikatúrou, ktorá ich ustanovila. Pokiaľ ide o druhé kritérium, súd ho zaviedol s cieľom rozlíšiť dva druhy situácií: situácie, keď sa dva prenosy uskutočňujú „za špecifických technických podmienok a líšia sa aj spôsoby retransmisie chránených diel, a každý z nich je určený verejnosti“, a situácie, keď „operátor svojím vedomým sprostredkovaním sprístupnil televízne vysielanie obsahujúce chránené diela novej verejnosti“ ( 8 ). Zatiaľ čo prvý typ situácií sa týka najmä retransmisie prostredníctvom internetu, situácia, v ktorej prevádzkovateľ hotelového zariadenia prenáša televízny signál zachytený anténou prostredníctvom káblového prenosu do izieb tohto zariadenia, ktorá je predmetom veci, ktorá viedla k rozsudku SGAE, patrí do druhého typu situácií ( 9 ).
20.
Situácia prevádzkovateľa domova dôchodcov, o ktorú ide vo veci samej, je podobná tejto druhej situácii. Takýto prevádzkovateľ, ktorý uskutočňuje prenos prostredníctvom káblového systému do izieb tohto zariadenia vysielania zachyteného pomocou svojej satelitnej antény, nevykonáva prenos tohto vysielania prostredníctvom špecifickej technológie odlišnej od technológie používanej na toto vysielanie, ale poskytuje prístup k uvedenému vysielaniu len obyvateľom.
21.
Zo všeobecnejšieho hľadiska pojem „špecifická technológia“, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora ( 10 ), označuje technológie, ktoré z dôvodu rôznych prostriedkov prenosu v porovnaní s pôvodným vysielaním umožňujú prístup k tomuto vysielaniu za podstatne odlišných technických podmienok, a to buď z hľadiska oblasti pokrytia, alebo z hľadiska dostupnosti či kvality signálu, alebo napokon, pokiaľ ide o zariadenie potrebné na jeho príjem. Tradičné spôsoby rozhlasového a televízneho vysielania – terestriálne, satelitné a káblové – a internet preto predstavujú špecifickú technológiu.
22.
Pokiaľ ide konkrétne o aspekty autorského práva týkajúce sa káblovej distribúcie, sú upravené najmä smernicou 93/83/EHS ( 11 ). Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že táto smernica upravuje výlučne vzťahy nositeľov autorských práv a s nimi súvisiacich práv s „prevádzkovateľmi káblových rozvodov“ alebo „káblovými distribútormi“, pričom tieto pojmy označujú prevádzkovateľov tradičných káblových sietí, ktorých hlavnou činnosťou je káblová distribúcia rozhlasových a televíznych programov. Hotelové zariadenie teda nemožno považovať za „prevádzkovateľa káblových rozvodov“ v zmysle uvedenej smernice ( 12 ).
23.
To isté podľa môjho názoru platí aj pre pojem „špecifická technológia“. Charakteristickým znakom prevádzkovateľa káblových rozvodov v zmysle smernice 93/83 je totiž skutočnosť, že svojou činnosťou podstatne mení technické a hospodárske podmienky príjmu signálu, ktorého retransmisiu zabezpečuje. Prevádzkovateľ tak nielenže oslobodzuje svojich zákazníkov od nutnosti inštalovať vlastnú anténu, ale tiež umožňuje príjem na miestach, kde je terestriálny alebo satelitný signál slabý alebo neexistujúci, a umožňuje prístup k vysielaniu pochádzajúcemu od rôznych vysielateľov vytvorením „balíka“ programov. V rámci zákonných a technických obmedzení svojej činnosti môže tiež pripojiť k svojej sieti neurčitý počet používateľov. Takýto prevádzkovateľ káblových rozvodov teda uskutočňuje samostatnú retransmisiu pôvodného vysielania.
24.
Naproti tomu prevádzkovateľ zariadenia, akým je hotel, alebo ako je to v prejednávanej veci, domov dôchodcov, ktorý uskutočňuje retransmisiu signálu zachytený svojou vlastnou anténou na rôzne miesta v tomto zariadení, najmä do obytných jednotiek, sa obmedzuje na umožnenie príjmu pôvodného vysielania na televíznych prijímačoch umiestnených na týchto miestach, ktorých počet je navyše určený a ktoré sa zvyčajne nachádzajú v jedinej budove alebo skupine budov tvoriacich jedno zariadenie.
25.
Pokiaľ ide o káblové vysielanie, pojem „špecifická technológia“ sa teda týka retransmisie prevádzkovateľmi káblových sietí, ako je sieť v prípade, ktorý bol základom pre prijatie rozsudku AKM ( 13 ). Tento pojem sa však nevzťahuje na jednoduché prenosy signálu z antény do televíznych prijímačov v rámci jedného zariadenia, hoci sa tieto prenosy zvyčajne uskutočňujú tiež prostredníctvom kábla.
26.
Okrem toho, keďže kritériá „špecifickej technológie“ a „novej verejnosti“ sú nezávislé, splnenie jedného z týchto kritérií zbavuje povinnosti analyzovať situáciu z hľadiska druhého. Je pravda, že v rozsudku AKM ( 14 ) Súdny dvor vylúčil uplatnenie kritéria „špecifickej technológie“ na účely konštatovania neexistencie verejného prenosu z dôvodu, že kritérium „novej verejnosti“ nebolo splnené. Ako však správne konštatuje Komisia, išlo o výnimočnú situáciu, v ktorej podľa platného vnútroštátneho práva povolenie udelené nositeľmi autorských práv národnej rozhlasovej a televíznej spoločnosti zodpovedalo súhlasu s káblovou retransmisiou vysielania tejto spoločnosti ( 15 ). Rozsudok AKM ( 16 ) teda znamená len jedno, celkom zrejmé pravidlo, podľa ktorého ak je zjavné, že nositelia udelili povolenie na pôvodný aj na ďalší prenos, technológia použitá pri tomto ďalšom prenose je irelevantná.
27.
Na druhú otázku je teda potrebné odpovedať tak, že prenos rozhlasového a televízneho signálu z antény do prijímačov v domove dôchodcov nepredstavuje prenos uskutočnený špecifickou technológiou odlišnou od technológie použitej pri pôvodnom vysielaní.
O pojme „nová verejnosť“: tretia prejudiciálna otázka
28.
Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že prevádzkovateľ domova dôchodcov prenáša prostredníctvom systému káblov do izieb tohto bydliska vysielanie zachytené pomocou jeho satelitnej antény, predstavuje verejný prenos, ktorý podlieha súhlasu nositeľov autorských práv na základe tohto ustanovenia z dôvodu, že tento prenos je určený „novej verejnosti“, teda verejnosti, ktorú nositelia autorských práv nezohľadnili pri udelení súhlasu na pôvodné vysielanie.
29.
Pojem „nová verejnosť“ v kontexte práva na verejný prenos má svoj pôvod v rozsudku SGAE. Vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa týkala šírenia televízneho signálu v hotelových izbách, teda ďalšieho používania televízneho vysielania. Relevantnosť kritéria „novej verejnosti“ na účely kvalifikácie takéhoto použitia ako verejného prenosu je v tomto rozsudku vysvetlená takto:
„40. … je potrebné uviesť, že prenos, ku ktorému dochádza za takých okolností ako v konaní vo veci samej, sa musí… považovať za prenos uskutočňovaný rozhlasovou alebo televíznou organizáciou, ktorá sa líši od pôvodnej. Takýto prenos sa tak uskutočňuje pre inú verejnosť než je tá, ku ktorej smeroval pôvodný prenos diela, to znamená, že sa uskutočňuje pre novú verejnosť .
41. Totiž… tým, že autor udelí súhlas na vysielanie svojho diela rozhlasom alebo televíziou, zohľadňuje iba priamych užívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy. … [A]konáhle tento druh prenosu prijíma širší okruh poslucháčov, a niekedy aj na účely dosiahnutia zisku, teda počúvanie alebo sledovanie diela môže využívať nová časť verejnosti, ktorá prijíma program…, nejde už o príjem samotného programu, ale o samostatný akt, ktorý predstavuje prenos vysielaného diela novej verejnosti. … [T]ento verejný príjem podnecuje využitie výlučného práva autora udeliť súhlas s týmto príjmom.
42. Zákazníci hotelového zariadenia pritom predstavujú takúto novú verejnosť. Rozširovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou týmto zákazníkom prostredníctvom televíznych prijímačov totiž nepredstavuje iba technický prostriedok smerujúci k zabezpečeniu alebo zlepšeniu príjmu pôvodného programu v oblasti pokrytia signálom. Naopak, hotelové zariadenie je subjektom, ktorý sprostredkúva s vedomím dôsledkov svojho konania, svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu. Ak by totiž toto sprostredkovanie neexistovalo, zákazníci by v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že by sa nachádzali vo vnútri uvedenej oblasti.“ ( 17 )
30.
Podľa súčasného znenia sa „novou verejnosťou“ označuje verejnosť, ktorú nositeľ práva nezohľadnil pri udelení súhlasu s pôvodným verejným prenosom svojho diela ( 18 ). Ako však Súdny dvor uviedol v rozsudku SGAE ( 19 ), tým, že autori udelia súhlas na vysielanie svojich diel rozhlasom alebo televíziou, zohľadňujú priamych užívateľov, to znamená držiteľov prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy.
31.
Zákazníci zariadení, akými sú hotely, reštaurácie alebo rehabilitačné centrá, sa nenachádzajú v takejto situácii, pretože neprijímajú vysielanie ako držitelia prijímačov, ale ako ich obyčajní používatelia, a nie vo svojej súkromnej alebo rodinnej sfére, ale na verejných miestach. Jeho zákazníci teda môžu za takýchto okolností využívať toto vysielanie len vďaka zásahu prevádzkovateľa predmetnej prevádzkarne. Zákazníci teda tvoria dodatočnú verejnosť vo vzťahu k verejnosti, ktorú nositelia práv zohľadnili pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos ich diel.
32.
Situácia obyvateľov domova dôchodcov je v tejto súvislosti špecifická.
33.
Je síce pravda, že prevádzkovateľ tohto domova s plným vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chráneným dielam, ktorí by ich bez tohto zásahu nemohli využívať, prinajmenšom nie za podmienok zabezpečovaných týmto prevádzkovateľom.
34.
Ak by sme však túto logiku doviedli do extrému, verejnosť, ktorú nositelia práv brali do úvahy pri udelení svojho pôvodného súhlasu, by bola obmedzená len na vlastníkov rodinných domov vybavených ich vlastnými anténami. Vo všetkých ostatných situáciách je príjem televízneho signálu do určitej miery podmienený zásahom tretích osôb, či už sú to vlastníci v prípade nájomných bytov, správcovia spoluvlastníkov vybavených spoločným anténovým zariadením alebo prevádzkovatelia miestnych káblových sietí ( 20 ).
35.
Vo všetkých týchto situáciách by však existencia prenosu pre ďalšiu verejnosť bola v rozpore tak so znením, ako aj zmyslom článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ako ho vykladá Súdny dvor. Takýto výklad by totiž viedol k nadmernej kompenzácii nositeľov autorských práv, ktorí by boli odmeňovaní dvakrát – najprv vysielateľmi a potom subjektmi zodpovednými za tento ďalší prenos – za prenos v skutočnosti určený tej istej verejnosti a uskutočnený za rovnakých technických podmienok.
36.
Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že nie je potrebné sústrediť analýzu len na úlohu používateľa, ktorý umožňuje prístup k pôvodnému vysielaniu, ale že je potrebné zohľadniť kvalitu, v akej cieľoví príjemcovia získajú tento prístup, aby bolo možné určiť, či skutočne ide o novú verejnosť.
37.
Z tohto hľadiska sa však obyvatelia domova dôchodcov musia podľa môjho názoru považovať za priamych užívateľov pôvodného vysielania v zmysle bodu 41 rozsudku SGAE. V súlade s tým, čo bolo konštatované, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že v konaní vo veci samej si títo obyvatelia v tomto domove v zásade zriaďujú svoje bydlisko s cieľom stráviť v ňom zvyšok života. Vzhľadom na to, že sú osobami, ktoré tu majú trvalý pobyt, sa teda musia považovať za držiteľov prijímačov, ktoré sú v nich nainštalované, ( 21 ) a ktorí v súkromnej sfére prijímajú vysielanie.
38.
Osobitosť domova dôchodcov spočíva v tom, že jeho obyvatelia nie sú z dôvodu svojho veku úplne nezávislí, ale v mnohých aspektoch ich každodenného života závisia od služieb poskytovaných prevádzkovateľom tohto domova. To je napokon hlavný dôvod, pre ktorý sa rozhodli usadiť sa tam. Tieto služby zahŕňajú nielen starostlivosť v pravom zmysle slova, ale aj mnohé služby každodenného života. Jednou z nich je poskytovanie prístupu k rozhlasovému a televíznemu signálu pomocou zariadení, ktoré vlastní domov dôchodcov. Vzhľadom na postavenie týchto obyvateľov ako priamych užívateľov pôvodného vysielania sa toto poskytnutie nemá považovať za sekundárny verejný prenos, ale iba za technický prostriedok na zabezpečenie príjmu tohto pôvodného vysielania v oblasti pokrytia signálom v zmysle bodu 42 rozsudku SGAE.
39.
Toto odôvodnenie je v súlade s výhradou, ktorú Súdny dvor vyjadril v bode 45 rozsudku GEMA, podľa ktorej v prípade poskytovania zariadení umožňujúcich príjem televízneho a rozhlasového vysielania v bytoch prenajatých nájomcom, ktorí v nich majú bydlisko, by sa títo nájomcovia nemali považovať za „novú verejnosť“, a teda na takéto poskytovanie sa nevzťahuje výlučné právo na verejný prenos. V tejto súvislosti nesúhlasím s tvrdením spoločnosti GEMA, podľa ktorého táto situácia nie je porovnateľná so situáciou, o ktorú ide v prejednávanej veci, z dôvodu, že podľa spoločnosti GEMA sa vlastník prenajatého ubytovania obmedzuje na poskytnutie tohto ubytovania nájomcovi, zatiaľ čo prevádzkovateľ domova dôchodcov im sám poskytuje všetky potrebné služby. V oboch prípadoch, keď sú príjemcovia služby spočívajúcej v poskytnutí prístupu k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu považovaní za držiteľov prijímačov, ktorí prijímajú toto vysielanie v ich súkromnej sfére, toto plnenie nepredstavuje verejný prenos. Okolnosti, akými sú napríklad iné služby prípadne poskytované tým istým poskytovateľom, sú v tomto prípade irelevantné.
40.
Treba teda konštatovať, že obyvatelia domova dôchodcov nepredstavujú novú verejnosť, ktorú nositelia autorských práv nezohľadnili, keď udelili svoj súhlas s prvotným verejným prenosom ich diel vo forme vysielania. V dôsledku toho retransmisia týchto diel prevádzkovateľom tohto domova jeho obyvateľom nespadá pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a teda nepodlieha výlučnému právu uvedených nositeľov.
41.
Tento záver nie je spochybnený tvrdením spoločnosti GEMA, podľa ktorého jej tarify stanovujú, že poplatky platia najmä prevádzkovatelia domovov dôchodcov, takže prenos uskutočnený týmito prevádzkovateľmi v prospech obyvateľov týchto domovov nemožno považovať za prenos, na ktorý sa vzťahuje súhlas udelený vysielateľom. Výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ktorý je predmetom prejednávanej veci, sa totiž týka vecného rozsahu práva na verejný prenos a nemôže závisieť od praxe kolektívnej správy uvedeného práva, bude sa však musieť prispôsobiť tomuto výkladu.
42.
Ani skutočnosť, že prevádzkovateľ domova dôchodcov podniká na účely dosiahnutia zisku, nemá žiadny vplyv na kvalifikáciu jeho konania z hľadiska autorského práva. Je zrejmé, že náklady na ubytovanie, ktoré platia obyvatelia domova tomuto prevádzkovateľovi, zahŕňajú najmä poskytnutie rozhlasového a televízneho signálu. Tieto náklady však treba v takejto situácii považovať za protihodnotu za službu spočívajúcu v tom, že sa týmto obyvateľom umožní prijímať pôvodné vysielanie a ich úhrada netransformuje túto službu na samostatné využívanie tohto vysielania.
43.
Okrem toho záver, podľa ktorého obyvatelia domova dôchodcov nie sú novou verejnosťou, ktorej by bol určený prenos uskutočnený prevádzkovateľom tohto domova, sa podľa môjho názoru musí uplatniť nielen na televízne prijímače umiestnené v jednotlivých izbách obyvateľov, ktoré sú výslovne uvedené v prejudiciálnych otázkach, ale aj na televízne prijímače umiestnené v spoločných priestoroch, ako sú reštauračné alebo oddychové miestnosti. Hoci sa totiž z dôvodu osobitosti domova dôchodcov ( 22 ) niektoré činnosti obyvateľov, ako je stravovanie alebo určité voľnočasové aktivity, uskutočňujú spoločne, tieto činnosti vždy patria do ich súkromnej sféry. Predpoklad, že táto súkromná sféra je obmedzená na jednotlivé izby, sa mi zdá nielen neprijateľný z axiologického hľadiska, ale jednoducho fakticky nesprávny: vzhľadom na špecifickú situáciu domova dôchodcov sú spoločné priestory v skutočnosti rozšírením súkromnej sféry obyvateľov.
Odpovede na otázky
44.
Podľa ustálenej judikatúry na to, aby mohol byť ďalší prenos kvalifikovaný ako „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, musí sa uskutočniť pomocou špecifickej technológie alebo, ak to nie je možné, musí byť určený novej verejnosti ( 23 ). V situácii, o akú ide vo veci samej, nie je splnené ani jedno z týchto dvoch kritérií. V dôsledku toho treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že prevádzkovateľ domova dôchodcov neuskutočňuje verejný prenos, keď prostredníctvom svojej káblovej siete súbežne, nezmenene a úplne uskutočňuje retransmisiu vysielania prijímaného prostredníctvom satelitného prijímacieho systému do televíznych a rozhlasových prípojok umiestnených v izbách obyvateľov domova.
Subsidiárne: prvá prejudiciálna otázka
45.
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či obyvatelia domova dôchodcov predstavujú verejnosť, ktorej je určený prenos uskutočnený prevádzkovateľom tohto domova za okolností, o aké ide v spore vo veci samej. Ak by sa Súdny dvor riadil mojím návrhom odpovede na druhú a tretiu otázku, prvá otázka by sa stala bezpredmetnou, pretože správanie dotknutého prevádzkovateľa by sa malo chápať skôr ako technický prostriedok umožňujúci príjem pôvodného vysielania časťou verejnosti, ktorej je toto vysielanie určené. Prvú otázku teda preskúmam len subsidiárne pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojím návrhom.
46.
Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú skutočnosti, že Oberlandesgericht Zweibrücken (Vyšší krajinský súd Zweibrücken) vo svojom rozsudku o odvolaní v konaní vo veci samej konštatoval, že predmetný prenos nie je určený verejnosti, ale súkromnej skupine ( 24 ). Domnievam sa však, že toto posúdenie odvolacieho súdu je nesprávne.
47.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa pojem „verejný“ týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahŕňa celkom významný počet osôb. Tento pojem tak obsahuje určitú prahovú hodnotu de minimis , čo vylučuje veľmi malý, či dokonca zanedbateľný počet dotknutých osôb ( 25 ).
48.
V tejto súvislosti je v konaní vo veci samej nesporné, že obyvatelia domova prevádzkovaného žalovanou skutočne predstavujú celkom významnú skupinu osôb prekračujúcich prahovú hodnotu de minimis . Naproti tomu sa nezdá jasné, či ich treba považovať za neurčité osoby alebo naopak za súkromnú skupinu, a to jednak vzhľadom na relatívnu stabilitu tejto skupiny osôb a jednak na väzby, ktoré si mohli vytvoriť medzi sebou počas svojho pobytu v dotknutom domove.
49.
V tejto súvislosti, pokiaľ ide o neurčitú povahu širokej verejnosti, Súdny dvor rozhodol, že ide o „osoby vo všeobecnosti, teda nielen o konkrétnych jednotlivcov patriacich k súkromnej skupine“ ( 26 ). Verejnosť sa teda vymedzuje ako opak súkromnej skupiny v tom zmysle, že v kontexte zverejňovania diel chránených autorským právom sa osoby, ktoré netvoria súkromnú skupinu, musia považovať za verejnosť.
50.
To, čo Súdny dvor výslovne neuviedol, ale je vlastné tomuto opaku, je však to, že na to, aby sa prenos nepovažoval za určený verejnosti, a teda sa vymykal výlučnému právu autorov, musí byť osoba, ktorá tento prenos uskutočňuje, súčasťou predmetnej súkromnej skupiny. Iba ak je táto podmienka splnená, možno sa domnievať, že je prenos určený súkromnej skupine, a to skupine osoby, ktorá je pôvodcom prenosu (nazývanej aj „súkromný kruh“ alebo „rodinný kruh“) ( 27 ).
51.
Naopak, ak osoby, ktorým je prenos určený, nie sú súčasťou súkromného kruhu osoby, ktorá prenos uskutočňuje, z pohľadu tejto osoby tvoria verejnosť, hoci medzi sebou môžu patriť do súkromnej skupiny. Prenos je teda určený verejnosti.
52.
Táto situácia presne zodpovedá situácii domova dôchodcov, o aký ide vo veci samej. Hoci obyvatelia môžu medzi sebou vytvoriť súkromnú skupinu, nie je to relevantné, pokiaľ ide o predmet prejednávanej veci, pretože ich vzťah s prevádzkovateľom tohto domova – t. j. osobou, ktorá je pôvodcom sporného prenosu –, nie je súkromným vzťahom, ale obchodným vzťahom medzi poskytovateľom služieb a jeho zákazníkmi. Z hľadiska práva na verejný prenos teda títo obyvatelia môžu predstavovať verejnosť, ktorej je určený prenos uskutočnený prevádzkovateľom predmetného domova.
53.
Je síce pravda, že v rozsudku SCF ( 28 ) Súdny dvor nepovažoval pacientov zubnej ordinácie za „verejnosť“. V tejto veci však nešlo o výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ale o výklad článku 8 ods. 2 smernice 92/100/EHS ( 29 ), ktorý nezavádza výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať, ale právo kompenzačnej povahy v súvislosti s verejným prenosom zvukových záznamov, teda čisto ekonomickým právom. Keďže Súdny dvor konštatoval, že tieto dve práva sledujú čiastočne odlišné ciele ( 30 ), mohol považovať za rozhodujúce osobitné kritériá, najmä kritériá vnímavosti príjemcov prenosu a kvázi‑súkromného charakteru skupiny tvorenej pacientmi zubnej ordinácie ( 31 ). Tento rozsudok však nemá vplyv na výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 ( 32 ).
54.
Z toho vyplýva, že ak by sa prenos vo forme retransmisie rozhlasového a televízneho signálu uskutočňovaný prevádzkovateľom domova dôchodcov, o aký ide vo veci samej, mal považovať za verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, obyvatelia tohto domova môžu predstavovať verejnosť, ktorej je tento prenos určený.
Návrh
55.
S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
prevádzkovateľ domova dôchodcov neuskutočňuje verejný prenos, keď prostredníctvom svojej káblovej siete súbežne, nezmenene a úplne uskutočňuje retransmisiu vysielania prijímaného prostredníctvom satelitného prijímacieho systému do televíznych a rozhlasových prípojok umiestnených v izbách obyvateľov domova.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Pozri v tomto zmysle naposledy rozsudok z 20. júna 2024, GEMA ( C‑135/23 , ďalej len rozsudok GEMA, EU:C:2024:526 , najmä body 30, 33, 38 a 44).
( 3 ) Pozri rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE ( C‑306/05 , ďalej len rozsudok SGAE, EU:C:2006:764 , bod 46 ); zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. ( C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 196 ); z 27. februára 2014, OSA ( C‑351/12 , EU:C:2014:110 , bod 26 ); z 31. mája 2016, Reha Training ( C‑117/15 , EU:C:2016:379 , body 55 a 56 ), ako aj rozsudok GEMA (body 44 až 46).
( 4 ) Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 13/025, s. 399.
( 5 ) BGBl. 1965 I, s. 1273.
( 6 ) K významu týchto pojmov pozri najnovšie rozsudok GEMA (body 38 a 43).
( 7 ) Naposledy pozri rozsudok z 19. júna 2025, Laimz ( C‑509/23 , EU:C:2025:466 , body 54 a 55 ).
( 8 ) Pozri rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. ( C‑607/11 , EU:C:2013:147 , body 38 a 39 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 9 ) Pozri rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. ( C‑607/11 , EU:C:2013:147 , bod 38 ).
( 10 ) Existencia špecifickej technológie bola potvrdená najmä v rozsudkoch zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. ( C‑607/11 , EU:C:2013:147 , bod 26 ); zo 16. marca 2017, AKM ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 , bod 26 ), ako aj z 29. novembra 2017, VCAST ( C‑265/16 , EU:C:2017:913 ).
( 11 ) Smernica Rady z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii ( Ú. v. ES L 248, 1993, s. 15 ; Mim. vyd. 17/001, s. 134).
( 12 ) Rozsudok z 11. apríla 2024, Citadines ( C‑723/22 , EU:C:2024:289 , body 26 a 27 , ako aj citovaná judikatúra).
( 13 ) Rozsudok zo 16. marca 2017 ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 ).
( 14 ) Rozsudok zo 16. marca 2017 ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 ).
( 15 ) Pozri rozsudok zo 16. marca 2017, AKM ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 , body 9 a 28 až 30 ).
( 16 ) Rozsudok zo 16. marca 2017 ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 ).
( 17 ) Rozsudok SGAE, body 40 až 42. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 18 ) Pozri naposledy rozsudok GEMA (bod 43).
( 19 ) Pozri bod 41 tohto rozsudku citovaný v bode 29 vyššie.
( 20 ) Ako to bolo v prípade siete, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. marca 2017, AKM ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 ).
( 21 ) A to podľa môjho názoru bez ohľadu na to, či im tieto zariadenia patria alebo im boli dané k dispozícii prevádzkovateľom domova.
( 22 ) Pozri bod 38 vyššie.
( 23 ) Pozri naposledy rozsudok GEMA (bod 43). V prípade pôvodných prenosov nie sú tieto kritériá relevantné, keďže na jednej strane verejnosť, ktorej je takýto prenos určený, je prvou cieľovou verejnosťou, a teda už na základe definície „novou“ verejnosťou, a na druhej strane použitá technológia nemá na túto skutočnosť vplyv.
( 24 ) Pozri bod 9 vyššie.
( 25 ) Pozri naposledy rozsudok GEMA (body 38 a 39).
( 26 ) Rozsudok z 15. marca 2012, SCF ( C‑135/10 , EU:C:2012:140 , bod 85 ).
( 27 ) Dokument Svetovej organizácie duševného vlastníctva ho vyjadruje takto: „… Prídavné meno ‚verejný‘ je zjavne antonymom prídavného mena ‚súkromný‘, a v dôsledku toho to, čo nemožno kvalifikovať ako ‚súkromné‘, sa považuje za ‚verejné‘. Podobne sa možno domnievať, že pojem ‚verejnosť‘, ktorý sa používa ako podstatné meno, je opakom ‚súkromnej sféry‘; inak povedané, že označuje osoby, ktoré nie sú súčasťou okolia používateľa. … [N]ázor, ktorý zrejme prevláda v tejto oblasti, je ten, že pod ‚verejným‘ používaním a konaním určeným ‚verejnosti‘ treba rozumieť všetky použitia a úkony, ktoré prekračujú rodinný rámec a bezprostredné okolie osoby“ (FICSOR, M.: Guide des traités sur le droit d’auteur et les droits connexes administrés par l’OMPI . In: WIPO, Ženeva, 2003, s. 70 a 71).
( 28 ) Rozsudok z 15. marca 2012 ( C‑135/10 , EU:C:2012:140 ).
( 29 ) Smernica Rady z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva ( Ú. v. ES L 346, 1992, s. 61 ; Mim. vyd. 17/001, s. 120).
( 30 ) Rozsudok z 15. marca 2012, SCF ( C‑135/10 , EU:C:2012:140 , bod 74 ).
( 31 ) Rozsudok z 15. marca 2012, SCF ( C‑135/10 , EU:C:2012:140 , body 91 , 95 , 96 a 98 ).
( ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, OSA ( C‑351/12 , EU:C:2014:110 , bod 35 ).