C-136/24

proti

Európskej agentúre pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex)

„Odvolanie – Mimozmluvná zodpovednosť – Rýchly pohraničný zásah agentúry Frontex na podporu gréckych orgánov v Egejskom mori – Hromadné vyhostenie (‚vytláčanie‘), ktoré údajne nariadila Frontex, alebo pri ňom asistovala – Nariadenie (EÚ) 2019/1896 – Neuskutočnenie konzultácie s pracovníkom pre základné práva zo strany agentúry Frontex – Neposúdenie uplatniteľnosti článku 46 ods. 4 a 5 nariadenia 2019/1896 zo strany agentúry Frontex – Zjavne nesprávne posúdenie – Porušenie článkov 1, 2, 3, 4, 18, 21 a článku 19 ods. 1 a 2 Charty základných práv – Právo na azyl – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Skutočná a určitá ujma – Dôkazné bremeno – Prenesenie dôkazného bremena – Podmienky – Dôkazy prima facie – Zásada rovnosti zbraní“

I. Úvod

1.

V tomto konaní o odvolaní podanom proti uzneseniu Všeobecného súdu z 13. decembra 2023, Hamoudi/Frontex ( 2 ), musí Súdny dvor v kontexte hromadného vyhostenia, ku ktorému údajne došlo v Egejskom mori 28. a 29. apríla 2020 za účasti gréckych orgánov a Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex), ( 3 ) posúdiť, či žalobca, ktorý je údajnou obeťou tohto vyhostenia, musí v rámci žaloby o náhradu mimozmluvnej ujmy proti Únii predložiť „presvedčivý dôkaz o existencii… ujmy, ktorú uvádza“ ( 4 ).

II. Terminológia

5.

Odvolateľ vo svojich vyjadreniach ( 12 ) uvádza hromadné vyhostenie ( 13 ) a hovorový výraz „vytláčanie“ ( 14 ). Pre takéto vyhostenie je typická okrem iného absencia individuálneho posúdenia práva osoby na azyl a jej práva nebyť vyhostená alebo vrátená. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že prax vytláčania na vonkajšie hranice Únie, ktorá vedie k vyhosteniu osôb, ktoré chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, z územia Únie alebo k vyhosteniu osôb, ktoré takúto žiadosť podali, z tohto územia pred jej posúdením, je v rozpore s článkom 6 smernice 2013/32/EÚ ( 15 ). Prax vytláčania navyše môže byť nezlučiteľná so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru ( 16 ) a článku 19 ods. 2 Charty, a to v prípade, že spočíva vo vrátení osôb, ktoré chcú podať v Únii žiadosť o medzinárodnú ochranu, do tretej krajiny, na ktorej území sú vystavené riziku prenasledovania. Súdny dvor takisto uviedol, že vytláčanie predstavuje závažné nedostatky okrem iného v azylovom konaní. ( 17 )

III. Okolnosti predchádzajúce sporu

6.

Frontex v regióne Egejského mora pôsobí od roku 2006 v rámci spoločnej operácie ( 18 ) Poseidon. Kyvernitiko Symvoulio Ethnikis Asfaleias (Grécka národná bezpečnostná rada, Grécko) (ďalej len „KYSEA“) 1. marca 2020 na obdobie jedného mesiaca pozastavila fungovanie gréckeho azylového systému a zaviedla nové hraničné kontroly (ďalej len „rozhodnutie KYSEA“). ( 19 ) V ten istý deň Helénska republika požiadala Frontex o začatie rýchleho pohraničného zásahu v Egejskom mori, ktorý nasledujúci deň schválil výkonný riaditeľ agentúry Frontex (ďalej len „výkonný riaditeľ“).

Odvolateľ v rámci svojho prvého žalobného dôvodu na Všeobecnom súde uvádzal okrem iného to, že výkonný riaditeľ pred začatím rýchleho pohraničného zásahu v Egejskom mori neuskutočnil konzultáciu s pracovníkom agentúry Frontex pre základné práva, ako sa vyžaduje v článku 46 ods. 5 nariadenia 2019/1896. ( 21 ) Frontex sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomocí, a nekonala s náležitou starostlivosťou, čím porušila zásadu riadnej správy vecí verejných. Výkonný riaditeľ navyše pred začatím rýchleho pohraničného zásahu nepreskúmal uplatniteľnosť článku 46 ods. 5 nariadenia 2019/1896, resp. jeho uplatnenie posúdil nesprávne. Vzhľadom na zjavnú protiprávnosť rozhodnutia KYSEA a na pravdepodobnosť, že pozastavenie uplatňovania okrem iného vnútroštátneho azylového práva, ktoré v ňom bolo obsiahnuté, povedie k porušeniu základných práv, prima facie existovali závažné dôvody na to, aby sa zásah nezačínal. Odvolateľ tvrdil, že udalosti z 28. a 29. apríla 2020 zasiahli do jeho ľudskej dôstojnosti a integrity, vystavili ho mučeniu a neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a zbavili ho práva na azyl a na ochranu pred hromadným vyhostením. K tomuto vyhosteniu a z neho plynúcemu utrpeniu by nedošlo, keby si Frontex splnila svoje povinnosti v oblasti dohľadu a ochrany. Uskutočnenie hromadného vyhostenia v kontexte rozhodnutia KYSEA záviselo od začatia rýchleho pohraničného zásahu v Egejskom mori zo strany agentúry Frontex. Frontex je teda spolupôvodcom hromadného vyhostenia, ktorého účastníkom bol odvolateľ.

10.

V rámci svojho druhého žalobného dôvodu na Všeobecnom súde odvolateľ okrem iného tvrdil, že Frontex v čase hromadného vyhostenia, ktorého bola účastníkom, aj napriek porušeniu základných práv prima facie neprijala postupné a preventívne opatrenia stanovené v článku 46 ods. 4 nariadenia 2019/1896. ( 22 ) Opomenutie konania v súlade s týmto ustanovením zo strany agentúry Frontex takisto viedlo k porušeniu článku 80 nariadenia 2019/1896 ( 23 ), EDĽP a judikatúry ESĽP. Odvolateľ subsidiárne tvrdil, že Frontex sa prostredníctvom konania svojho výkonného riaditeľa „dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci“, keď sa domnievala, že nedošlo k žiadnemu porušeniu v zmysle článku 46 ods. 4 nariadenia 2019/1896.

Odvolateľ tvrdil, že hromadné vyhostenie z 28. a 29. apríla 2020, ktoré možno pripísať agentúre Frontex, mu spôsobilo nemajetkovú ujmu, ktorá sa skladá z dvoch rozličných aspektov. Po prvé sa domáhal náhrady ujmy vyplývajúcej z porušenia jeho základných práv podľa článkov 1, 2, 3, 4, 18, 21 a článku 19 ods. 1 a 2 Charty vo výške 250000 eur. Odvolateľ sa v tejto súvislosti domnieva, že keby bol operačný plán v súlade s nariadením 2019/1896 a Frontex by sa zdržala uľahčovania výkonu rozhodnutia KYSEA, k hromadnému vyhosteniu z 28. a 29. apríla 2020 by nedošlo. Subsidiárne by k hromadnému vyhosteniu z 28. a 29. apríla 2020 nedošlo bez pomoci a asistencie agentúry Frontex. Po druhé odvolateľ požadoval 250000 eur za ujmu sui generis vyplývajúcu zo skutočnosti, že pôvodcom hromadného vyhostenia z 28. a 29. apríla 2020 bola agentúra Únie. Keby sa Frontex zdržala „nariadenia“ realizácie protiprávneho hromadného vyhostenia „alebo asistencie“ pri ňom, odvolateľ by bol ušetrený „pocitov nespravodlivosti a frustrácie“.

13.

Odvolateľ sa s cieľom podložiť svoje tvrdenia týkajúce sa jeho prítomnosti pri údajnom hromadnom vyhostení z 28. a 29. apríla 2020 a účasti na ňom opieral o: svoju vlastnú svedeckú výpoveď, článok na portáli Bellingcat uverejnený online 20. mája 2020, dve videá z platformy YouTube, ktoré boli súčasťou daného článku, ako aj o štyri fotografie, ktoré sú farebnými snímkami obrazovky z videí uvedených v tomto článku.

14.

16.

Vzhľadom na skutočnosť, že tieto tri podmienky nie je potrebné skúmať v konkrétnom poradí, sa Všeobecný súd rozhodol preskúmať podmienku týkajúcu sa ujmy. ( 26 )

17.

Všeobecný súd konštatoval, že dôkazy predložené odvolateľom sú na presvedčivé preukázanie jeho prítomnosti pri údajnom incidente z 28. a 29. apríla 2020 a jeho účasti na ňom zjavne nedostatočné, a preto rozhodol, že odvolateľ údajnú ujmu nepreukázal. Tento súd žalobu zamietol ako zjavne bez právneho základu, pričom splnenie ostatných podmienok mimozmluvnej zodpovednosti agentúry Frontex neskúmal. ( 27 ) Všeobecný súd teda v napadnutom uznesení nepreskúmal údajné protiprávne konanie agentúry Frontex ani existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a údajnou ujmou, pretože podmienka týkajúca sa ujmy nebola splnená. ( 28 )

IV. Odvolanie

Argumentácia účastníkov konania

Odvolateľ tvrdí, že predložil dôkazy prima facie o svojej účasti na predmetnej operácii vytláčania a uviedol koherentný a podrobný opis svojich individuálnych okolností aj účasti na dotknutých udalostiach. Poskytol videozáznam zachytávajúci vytláčanie, ktoré opísal, pričom na tomto videozázname je podľa svojho tvrdenia identifikovateľný. Frontex navyše odvolateľovo tvrdenie týkajúce sa incidentu z 28. a 29. apríla 2020 nepopiera. ( 36 ) Všeobecný súd nesprávnym výkladom právnych zásad týkajúcich sa dôkazného bremena spôsobil, že nebola dodržaná minimálna úroveň ochrany ustanovená v EDĽP, ako sa vyžaduje v článku 52 ods. 3 Charty. Prísne uplatnenie ( 37 ) dôkazného bremena Všeobecným súdom má významný vplyv na praktický účinok práv podľa Charty, z ktorých sa v tejto veci vychádza, a oslabuje právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v Charte, ako aj zásadu „uceleného systému prostriedkov nápravy“ stanovenú Zmluvami.

20.

Frontex v podstate uvádza, že odvolanie je zjavne neprípustné, pretože sa ním napáda iba hodnotenie dôkazov Všeobecným súdom. Judikatúra ESĽP nemôže mať prednosť pred primárnym právom Únie. Frontex v tejto súvislosti pripomína, že v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje len na právne otázky.

Posúdenie

21.

V tomto odvolacom konaní je sporné to, či odvolateľ bol obeťou údajného hromadného vyhostenia z 28. a 29. apríla 2020, a teda či v jeho dôsledku utrpel ujmu. Táto analýza je úzko prepojená s otázkou, či Frontex v kontexte týchto uvádzaných udalostí porušila právo Únie, najmä články 18 a 19 Charty. Rovnaké okolnosti teda môžu byť aspoň do istej miery relevantné na účely analýzy údajného protiprávneho konania agentúry Frontex, skutočnej ujmy a existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a danou ujmou.

Na úrovni Únie neexistujú žiadne právne predpisy, ktoré by upravovali pojem „dôkaz“. Súdy Únie zakotvili zásadu voľného predkladania dôkazov alebo slobody dôkazných prostriedkov, ktorú treba chápať ako možnosť predkladať na preukázanie určitej skutočnosti dôkazy akejkoľvek povahy, ako sú výpovede, listinné dôkazy, priznania atď. ( 39 ) Tento prístup do značnej miery pripomína prístup uplatňovaný ESĽP. ( 40 )

25.

V súlade s právnou zásadou onus probandi incumbit ei qui dicit non ei qui negat ( 41 ) dôkazné bremeno v občianskoprávnych veciach neznáša odporca, ale žalobca. Toto dlho existujúce alebo ustálené pravidlo je členskými štátmi bez výnimky prijímané ako všeobecné pravidlo dôkazného bremena ( 42 ) v takýchto veciach a v každom prípade je v zásade uplatniteľné v rámci prejednávanej žaloby o náhradu ujmy.

26.

Pri uplatnení všeobecného pravidla dôkazného bremena by bol teda odvolateľ povinný preukázať okrem iného to, že k údajnému hromadnému vyhosteniu došlo a že bol jeho obeťou. Odvolateľ však Súdny dvor vyzýva, aby toto všeobecné pravidlo vzhľadom na jedinečné okolnosti prejednávanej veci upravil v záujme dosiahnutia „spravodlivejšieho“ rozloženia tohto bremena.

27.

Odvolateľ sa opiera o viacero rozsudkov ESĽP, v ktorých tento súd rozhodoval o rozložení dôkazného bremena v prípade sťažností podaných podľa článku 34 EDĽP, ktoré sa týkali vyhostenia alebo vrátenia a/alebo hromadného vyhostenia sťažovateľa alebo sťažovateľov. ( 45 ) Hoci sa javí, že cieľ týchto konaní na ESĽP, ktorých zámerom je najmä konštatovanie existencie porušenia EDĽP alebo protokolov k nemu, a cieľ konania v prejednávanej veci, v ktorom sa požaduje náhrada ujmy údajne spôsobenej agentúrou Únie, sa líšia, tento rozdiel je skôr zdanlivý než skutočný. V každom prípade nie je dostatočný na to, aby bola v jeho dôsledku judikatúra ESĽP v kontexte tohto konania irelevantná. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ podmienený splnením niekoľkých podmienok, pričom prvá z nich si vyžaduje existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. ( 46 ) Medzi článkom 340 ZFEÚ a článkom 34 EDĽP teda existuje istá paralela. ( 47 ) Práva podľa EDĽP a práva podľa Charty, na ktoré sa odkazuje v dotknutej judikatúre ESĽP a v tomto konaní, sa navyše očividne prekrývajú. ( 48 )

Judikatúra Súdneho dvora a právne predpisy Únie

– Ochrana pred diskrimináciou/rovnosť zaobchádzania

30.

32.

Zásady stanovené Súdnym dvorom v súvislosti s dôkazným bremenom v antidiskriminačných veciach, ako sú okrem iného rozsudky Danfoss, Enderby a Brunnhofer, boli normotvorcom Únie konsolidované a posilnené v článku 19 ods. 1 smernice 2006/54/ES ( 54 ), článku 9 ods. 1 smernice 2004/113/ES ( 55 ), článku 10 ods. 1 smernice 2000/78/ES ( 56 ) a článku 8 ods. 1 smernice 2000/43/ES ( 57 ), ktoré stanovujú, že „členské štáty prijmú v súlade so svojimi vnútroštátnymi súdnymi systémami nevyhnutné opatrenia, aby prislúchalo odporcovi preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, akonáhle sa osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii“.

33.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa prima facie preukáže diskriminácia a odporca nevie dokázať, ( 58 ) že k priamej ani nepriamej diskriminácii nedošlo, vnútroštátny súd je povinný konštatovať diskrimináciu. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti nedisponuje žiadnou voľnou úvahou.

34.

Generálna advokátka Kokott uviedla, že úprava obrátenia dôkazného bremena vo všetkých smerniciach na ochranu pred diskrimináciou neporušuje právo na spravodlivý proces na ťarchu odporcu. Normotvorca Únie sa naopak očividne rozhodol zachovať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami obete diskriminácie a záujmami druhého účastníka konania. Na základe tejto úpravy predovšetkým nedochádza k úplnému zániku dôkazného bremena na strane údajnej obete diskriminácie, ale len k jeho modifikácii. ( 59 )

37.

Normotvorca Únie upravil alebo uvoľnil štandardné pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena tým, že vytvoril domnienky v prospech istých žalobcov, napríklad v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami a s nesúladom tovaru pri jeho dodaní. ( 62 ) Okrem toho bola do istej miery zmiernená povinnosť predkladania dôkazov príslušným vnútroštátnym orgánom a súdom v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Zatiaľ čo v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2011/95/EÚ ( 63 ) členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, orgány členských štátov musia so žiadateľom v prípade potreby aktívne spolupracovať na účely určenia a doplnenia príslušných náležitostí žiadosti. Ak navyše členské štáty využijú možnosť, ktorú im poskytuje článok 4 ods. 1 smernice 2011/95, jej článok 4 ods. 5 stanovuje, že v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak je splnených päť kumulatívnych podmienok, ktoré sa v ňom uvádzajú. ( 64 ) Článok 4 ods. 5 smernice 2011/95 kladie osobitný dôraz na logickosť a prijateľnosť vyhlásení žiadateľa a jeho všeobecnú dôveryhodnosť. ( 65 ) Skutočnosť, že niektoré podrobnosti opisu udalostí žiadateľa sa môžu zdať do istej miery nevierohodné, nevyhnutne neznižuje celkovú všeobecnú dôveryhodnosť jeho tvrdenia. ( 66 )

– Zásada rovnosti zbraní

38.

Zásada rovnosti zbraní, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, a je zakotvená v článku 47 Charty, môže mať vplyv aj na rozloženie dôkazného bremena. Táto zásada spoločne – okrem iného – so zásadou kontradiktórnosti je logickým dôsledkom pojmu „spravodlivý proces“ a vyplýva z nej povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Cieľom tejto zásady je zabezpečiť procesnú rovnováhu medzi účastníkmi súdneho konania, ktorá zaručuje rovnosť práv a povinností týchto účastníkov konania, najmä pokiaľ ide o pravidlá upravujúce predkladanie dôkazov a konanie pred súdom, ako aj práva týchto účastníkov konania podať žalobu. ( 67 )

V súvislosti s prístupom, ktorý ESĽP prijal vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a zisťovaniu skutkových okolností vo veciach analogických s prejednávaným odvolaním, je obzvlášť poučný jeho nedávny rozsudok A. R. E. ( 70 ), ( 71 ) Je preto potrebné podrobne uviesť skutkové okolnosti danej veci a argumentáciu ESĽP.

42.

Pani A. R. E. tvrdila, že 4. mája 2019 vstúpila do Grécka s cieľom požiadať o medzinárodnú ochranu a že tam bola zatknutá a zadržiavaná, pričom bola následne vrátená do Turecka, kde ju nasledujúci deň zatkli. Uvádzala porušenie článkov 2, 3, 5 a 13 EDĽP. Grécka vláda jej verziu skutkových okolností v celom rozsahu odmietla ako vágnu, nekonzistentnú a nepodloženú. ( 72 ) Grécka vláda predovšetkým popierala akúkoľvek účasť gréckych orgánov na údajnom vrátení a spochybňovala samotnú prítomnosť sťažovateľky na gréckom území, a teda aj jej vrátenie do Turecka v uvádzaných dátumoch. ( 73 )

43.

ESĽP podotkol, že vec vyvoláva mimoriadne citlivé otázky týkajúce sa okrem iného dôkazného bremena. ( 74 ) Konštatoval, že by sa mali uplatniť zásady a normy hodnotenia dôkazov a zisťovania skutkových okolností stanovené vo veciach týkajúcich sa tajného zaistenia a v niektorých veciach týkajúcich sa údajného vyhostenia alebo vrátenia.

44.

46.

ESĽP v rozsudku A. R. E. konštatoval, že sťažovateľka predložila viaceré dôkazy, ktoré sú každý samostatne spôsobilé predstavovať dôkazy prima facie v prospech jej verzie skutkových okolností, a že gréckym orgánom prináleží preukázať, že sťažovateľka nevstúpila do Grécka a v uvedených dátumoch nebola vrátená do Turecka. Daná vláda však nenastolila žiadny argument ani iné dôkazy spôsobilé vyvrátiť dôkazy prima facie predložené sťažovateľkou. ESĽP zdôraznil, že o vrátení sťažovateľky ako takom nemá žiadny priamy dôkaz. Podotkol však, že za špecifických okolností danej veci by bolo predloženie takéhoto dôkazu nemožné, pretože jej mobilný telefón skonfiškovali grécke orgány v čase jej vrátenia, ( 77 ) ku ktorému navyše došlo v noci. Tento súd pripisoval osobitný význam skutočnosti, že sa dostatočne preukázalo, že sťažovateľka bola prítomná v Grécku a naposledy bola videná v rukách gréckych úradníkov 4. mája 2019, pričom sa potom 5. mája 2019 vrátila do Turecka, kde bola zatknutá. ( 78 )

47.

Hoci to v kontexte obmedzeného rozsahu týchto návrhov zameraných na dôkazné bremeno a jeho obrátenie nie je striktne relevantné, je vhodné stručne zhrnúť povahu niektorých dôkazov, ktoré ESĽP vo veciach týkajúcich sa hromadného vyhostenia, vyhostenia alebo vrátenia považoval za relevantné na účely konštatovania, že sťažnosť je prima facie dôvodná. ( 79 )

48.

ESĽP v tejto súvislosti na účely konštatovania existencie dôkazov prima facie v prospech verzie udalostí uvádzanej sťažovateľom zohľadňuje výpovede získané vnútroštátnymi a medzinárodnými inštitúciami pre ľudské práva, ktoré podporujú opis udalostí sťažovateľa, ako aj správy organizácií občianskej spoločnosti, vnútroštátnych štruktúr na ochranu ľudských práv a medzinárodných organizácií. Sťažovateľ uvádzajúci, že bol obeťou vyhostenia alebo vrátenia, však v zásade môže uniesť dôkazné bremeno bez toho, aby musel tvrdiť, že jeho vyhostenie alebo vrátenie je súčasťou systematickej alebo všeobecnej praxe vyhosťovania alebo vracania, alebo predložiť dôkazy o existencii takejto praxe.

Otázka, o ktorú ide vo veciach, ako je toto odvolanie, je mimoriadne naliehavá. Týka sa povinnosti žalobcu preukázať skutkové okolnosti a predložiť dôkazy, ktoré môžu byť v držbe alebo pod kontrolou samotného odporcu (v tejto veci Frontex) a/alebo inej tretej strany (v tejto veci grécke orgány). Ak teda konkrétne dôkazy o hromadnom vyhostení vôbec existujú, je možné, že nie sú v rukách jeho obetí, ale údajných páchateľov.

52.

Ak nedôjde k úprave alebo zmierneniu dôkazného bremena, môže to brániť prakticky všetkým súdnym konaniam začatým obeťami takéhoto vyhostenia, čo by systematicky ohrozilo práva chránené okrem iného článkami 18 a 19 Charty. ( 84 ) Môže sa stať, že protiprávny čin ( de facto ) zostane nenapadnutý a jeho páchatelia teda budú konať beztrestne. To zasa môže oslabiť práva žalobcu podľa článku 47 Charty. So zreteľom na rozsudok A. R. E. zastávam názor, že keď sťažovateľ predloží dôkazy prima facie o tom, že bol účastníkom hromadného vyhostenia alebo bol vyhostený alebo vrátený zo strany štátu, proti ktorému smeruje sťažnosť, ESĽP obráti dôkazné bremeno a prenesie ho na tento štát. V prejednávanej veci však odporcom nie je členský štát, ale agentúra Únie. Vzniká teda otázka, či judikatúru ESĽP týkajúcu sa obrátenia dôkazného bremena vo veciach hromadného vyhostenia možno analogicky uplatniť v tomto kontexte, a ak áno, do akej miery.

53.

Zároveň je rovnako dôležité, že pri skúmaní otázky obrátenia dôkazného bremena nemožno ignorovať situáciu odporcu a nemožno ho vystaviť probatio diabolica . V snahe o „spravodlivejšie“ rozloženie dôkazného bremena sa na odporcu nesmie preniesť neprimerané ani neodôvodnené bremeno. Odporkyňa, ako je Frontex, v tejto súvislosti nemôže byť povinná preukazovať negatívnu skutočnosť, čo je nemožné, ( 85 ) ani niečo, čo by bolo z objektívneho hľadiska úplne neprimerané požadovať od nej, ( 86 ) napríklad keď sú dotknuté skutočnosti „úplne mimo jej sféry vplyvu a poznania“ ( 87 ).

57.

Po prvé treba pred posúdením otázky, či by sa malo dôkazné bremeno obrátiť a preniesť na odporcu, zistiť, či žalobca predložil dôkazy prima facie na podporu svojej žaloby. Hoci môže existovať množstvo presvedčivých a objektívnych dôkazov o konkrétnom hromadnom vyhostení, ak je žalobcov opis, podľa ktorého bol účastníkom daných udalostí, ( 91 ) nekonzistentný alebo nekoherentný a/alebo existujú silné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti, žalobca dôkazy prima facie na podporu svojej žaloby nepredložil. Počiatočné dôkazné bremeno, ktoré vždy spočíva na žalobcovi, teda tento žalobca neuniesol a žaloba by sa mala zamietnuť. ( 92 )

58.

Z uvedeného vyplýva, že otázka dôkazného bremena a jeho obrátenia vzniká a musí sa zodpovedať iba v prípade, že žalobca predložil dôkazy prima facie na podporu svojej žaloby.

59.

Po druhé platí, že aj keď žalobca predložil dôkazy prima facie na podporu svojej žaloby, na to, aby sa dôkazné bremeno prenieslo na odporcu, musí medzi týmito účastníkmi konania existovať zrejmá alebo štrukturálna asymetria, pokiaľ ide o ich prístup k dôkazom. Žalobca musí čeliť značným ťažkostiam pri predkladaní dôkazov, zatiaľ čo odporca musí byť v zodpovedajúcej lepšej alebo „privilegovanej“ pozícii. ( 93 ) Odporca by teda nečelil probatio diabolica a dalo by sa od neho primerane očakávať, že je schopný tvrdenia žalobcu vyvrátiť.

63.

Vzhľadom na obmedzené preskúmanie veci v prvostupňovom konaní nie je zrejmé, či druhá a tretia podmienka v prejednávanej veci môžu byť splnené. Všeobecný súd vôbec nepreskúmal účasť agentúry Frontex na uvádzaných udalostiach z 28. a 29. apríla 2020 ani jej vedomosť o týchto udalostiach. Daný súd sa sústredil výlučne na otázku ujmy spôsobenej odvolateľovi a na to, či bol pri týchto udalostiach prítomný a či sa na nich zúčastnil. Zatiaľ čo preskúmanie účasti agentúry Frontex na uvádzaných udalostiach a jej vedomosti o týchto udalostiach v záujme určenia toho, či by sa dôkazné bremeno v súlade s druhou a treťou podmienkou podľa bodov 59 a 60 vyššie malo preniesť, by si úplné preskúmanie nezávislých požiadaviek týkajúcich sa protiprávneho konania a príčinnej súvislosti, povahy a rozsahu účasti agentúry Frontex na týchto udalostiach a jej zodpovednosti za ne ( 98 ) nevyžadovalo, vzhľadom na súčasný stav konania je táto otázka úplne nejasná. To, či je možné (usudzovať), že dôkazy na vyvrátenie tvrdení odvolateľa sú v držbe alebo pod kontrolou agentúry Frontex, teda nie je zrejmé.

64.

Pred rozhodnutím o tom, či by sa dôkazné bremeno malo preniesť z odvolateľa na Frontex, by mal Súdny dvor v tomto odvolacom konaní preskúmať, či mu stav konania a najmä skutkové zistenia Všeobecného súdu umožňujú posúdiť, či odvolateľ predložil dôkazy prima facie o ujme.

65.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd v napadnutom uznesení konštatoval, že žaloba, ktorá mu bola predložená, je zjavne bez právneho základu, pretože dôkazy predložené odvolateľom na danom súde sú na presvedčivé preukázanie jeho prítomnosti pri údajnom incidente z 28. a 29. apríla 2020 a jeho účasti na ňom zjavne nedostatočné. ( 99 ) Slovné spojenie „zjavne nedostatočné“ by zvyčajne naznačovalo, že dôkazy prima facie predložené neboli. Súčasné použitie výrazu „presvedčivé“ však nasvedčuje tomu, že „dôkazná latka“ bola nastavená príliš vysoko.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor preskúmal, či mu stav konania na Všeobecnom súde, najmä jeho skutkové zistenia, umožňujú posúdiť, či odvolateľ vo svojej žalobe na Všeobecnom súde predložil dôkazy prima facie o ujme. Ak Súdny dvor prijme záver, že po prvé stav konania mu umožňuje vykonať potrebné posúdenie, a po druhé, že odvolateľ nepredložil dôkazy prima facie preukazujúce, že pri údajnom incidente z 28. a 29. apríla 2020 bol prítomný a zúčastnil sa na ňom, odvolanie by sa malo zamietnuť. Ak však Súdny dvor prijme záver, že mu stav konania neumožňuje vykonať potrebné posúdenie, alebo subsidiárne, že odvolateľ predložil dôkazy prima facie preukazujúce, že pri údajnom incidente z 28. a 29. apríla 2020 bol prítomný a zúčastnil sa na ňom, odvolanie je dôvodné, napadnuté uznesenie by sa malo zrušiť a vec by sa mala vrátiť Všeobecnému súdu na rozhodnutie o tom, či sa uplatňujú podmienky týkajúce sa obrátenia dôkazného bremena.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) T‑136/22, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2023:821 .

( 3 ) Článkom 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1896 z 13. novembra 2019 o európskej pohraničnej a pobrežnej stráži a zrušení nariadení (EÚ) č. 1052/2013 a (EÚ) 2016/1624 ( Ú. v. EÚ L 295, 2019, s. 1 ) sa zriaďuje európska pohraničná a pobrežná stráž. V súlade s týmto ustanovením je úlohou agentúry Frontex „zabezpečiť európske integrované riadenie hraníc na vonkajších hraniciach s cieľom účinne riadiť tieto hranice pri plnom rešpektovaní základných práv a zvýšiť účinnosť politiky Únie v oblasti návratu. [Rieši] migračné výzvy a prípadné budúce výzvy a hrozby na vonkajších hraniciach. Zabezpečuje… vysok[ú] úroveň vnútornej bezpečnosti v Únii pri plnom rešpektovaní základných práv, pričom zároveň… chráni voľný pohyb osôb v rámci Únie. Prispieva k odhaľovaniu a prevencii cezhraničnej trestnej činnosti na vonkajších hraniciach a boju proti nej.“

( 7 ) Je teda nepravdepodobné, že by sa páchatelia takéhoto vyhostenia k svojmu konaniu ochotne priznali, a jeho preukázanie môže byť náročné. ESĽP v bode 218 rozsudku A. R. E. uviedol, že je možné, že sťažovatelia sa ocitnú v ťažkej dôkaznej pozícii a pravdivosť svojho opisu udalostí nebudú vedieť preukázať.

( 8 ) Pozri rozsudok A. R. E. (bod 218).

( 9 ) Ako zjavne bez právneho základu. Pozri článok 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Európskej únie.

( 10 ) Pojem „rýchly pohraničný zásah“ sa v nariadení 2019/1896 nevymedzuje. V odôvodnení 49 daného nariadenia sa však uvádza, že „v prípadoch osobitnej a neúmernej výzvy na vonkajších hraniciach by [Frontex mala] buď z vlastného podnetu a so súhlasom dotknutého členského štátu[,] alebo na požiadanie uvedeného členského štátu organizovať a koordinovať rýchle pohraničné zásahy a nasadiť tímy stáleho zboru a technické vybavenie vrátane rezervy technického vybavenia na rýchly zásah. … [Frontex] a dotknuté členské štáty by sa mali dohodnúť na operačnom pláne“.

( 14 ) Európska komisia podotýka, že „hoci medzinárodne dohodnuté právne vymedzenie pojmu ‚vytláčanie‘ v oblasti migrácie neexistuje, možno ho chápať ako konanie porušujúce všeobecné pravidlo zákazu vyhostenia alebo vrátenia“; dostupné na https://home‑affairs.ec.europa.eu/networks/european‑migration‑network‑emn/emn‑asylum‑and‑migration‑glossary/glossary/push‑back_en.

Vytláčanie sa takisto vymedzuje ako „rôzne opatrenia prijímané štátmi, ktoré vedú k tomu, že migranti vrátane [žiadateľov o medzinárodnú ochranu] sú bez individuálneho posúdenia ich potrieb ochrany ľudských práv bezodkladne nútení vrátiť sa späť do krajiny alebo na územie, alebo na more…, odkiaľ sa pokúsili prekročiť alebo prekročili medzinárodnú hranicu“. Okrem toho „absencia individuálneho posúdenia … [by mohla viesť k porušeniu] zákazu vyhostenia alebo vrátenia“. Pozri správu osobitného spravodajcu Organizácie Spojených národov pre ľudské práva migrantov s názvom Report on means to address the human rights impact of pushbacks of migrants on land and at sea – Report of the Special Rapporteur on the human rights of migrants , z 12. mája 2021, ktorá bola predložená Rade pre ľudské práva na jej 47. zasadnutí v júni 2021; dostupnú na https://docs.un.org/en/A/HRC/47/30.

( 15 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ).

( 16 ) Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, doplnený Newyorským protokolom z 31. januára 1967.

( 19 ) Odvolateľ vo svojej žalobe na Všeobecnom súde tvrdil, že rozhodnutím KYSEA nielenže sa pozastavilo fungovanie azylového systému, ale zaviedla sa aj nová štátna politika, ktorej súčasťou bolo hromadné vyhosťovanie. Odvolateľ vo svojom odvolaní uvádza, že dané rozhodnutie zahŕňalo štyri vzájomne prepojené zložky: predchádzanie neoprávnenému vstupu do Helénskej republiky, dočasné pozastavenie prijímania žiadostí o udelenie azylu v prípade osôb, ktoré do tohto členského štátu vstúpili neoprávnene, okamžitý návrat „bez registrácie“ v prípade osôb, ktoré do tohto členského štátu vstúpili neoprávnene, a predloženie žiadosti o „vytvorenie ‚rýchlych pohraničných zásahových tímov‘“ agentúry Frontex.

( 21 ) Podľa článku 46 ods. 5 nariadenia 2019/1896 „výkonný riaditeľ po tom, ako uskutoční konzultáciu s pracovníkom pre základné práva, rozhodne o tom, že sa nezačne žiadna činnosť [agentúry Frontex], o ktorej sa domnieva, že už od začiatku činnosti by existovali závažné dôvody na jej pozastavenie alebo ukončenie, pretože by mohla viesť k porušeniu základných práv alebo záväzkov medzinárodnej ochrany, ktoré je závažného charakteru. Výkonný riaditeľ o uvedenom rozhodnutí informuje dotknutý členský štát“. Odvolateľ zastával názor, že porušenie tohto ustanovenia predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Pozri rozsudok zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia ( C‑352/98 P , EU:C:2000:361 , bod 42 ). Odvolateľ zdôraznil skutočnosť, že požiadavka uskutočniť konzultáciu s pracovníkom pre základné práva podľa článku 46 ods. 5 nariadenia 2019/1896 neponecháva žiadny priestor na voľnú úvahu.

( 22 ) Článok 46 ods. 4 nariadenia 2019/1896 stanovuje, že „výkonný riaditeľ po tom, ako uskutoční konzultáciu s pracovníkom pre základné práva a informuje dotknutý členský štát, čiastočne alebo úplne zruší financovanie akejkoľvek činnosti [agentúry Frontex] alebo pozastaví alebo ukončí akúkoľvek činnosť [agentúry Frontex], ak sa domnieva, že v súvislosti s príslušnou činnosťou došlo k porušeniu základných práv alebo záväzkov medzinárodnej ochrany, ktoré je vážnej povahy alebo bude pravdepodobne naďalej pretrvávať“.

( 23 ) V ktorom sa vyžaduje, aby Frontex pri plnení svojich úloh zabezpečovala ochranu základných práv, najmä dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

( 30 ) Pozri rozsudok N. D. a N. T. v. Španielsko (bod 85) a ESĽP, 18. november 2021, M. H. a i. v. Chorvátsko (CE:ECHR:2021:1118JUD001567018, bod 268; ďalej len „rozsudok M. H. a i. v. Chorvátsko“).

( 31 ) Rozsudok ESĽP, 23. august 2016, J. K. a i. v. Švédsko (CE:ECHR:2016:0823JUD005916612, body 92 až 97; ďalej len „rozsudok J. K. a i. v. Švédsko“).

( 32 ) Tamže (bod 93).

( 33 ) Rozsudok ESĽP, 7. júl 2022, Safi a i. v. Grécko (CE:ECHR:2022:0707JUD000541815).

( 34 ) Pozri rozsudok N. D. a N. T. v. Španielsko (bod 85) a rozsudok M. H. a i. v. Chorvátsko (bod 268).

( 35 ) Rozsudok M. H. a i. v. Chorvátsko (bod 271).

( 40 ) Pozri bod 44 nižšie.

( 41 ) Táto koncepcia je takisto zhrnutá v maxime affirmanti incumbit probatio .

( 42 ) V kontexte práva hospodárskej súťaže, ktoré nepochybne môže mať kvázitrestné aj občianskoprávne aspekty, pozri článok 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205), kde sa v podstate stanovuje, že vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach Únie, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 101 a 102 ZFEÚ, bremeno dokazovania porušenia článku 101 ods. 1 alebo článku 102 ZFEÚ znáša strana alebo orgán, ktoré túto námietku vzniesli. Pozri však rozsudok z 20. apríla 2023, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos ( C‑25/21 , EU:C:2023:298 , bod 67 ), v ktorom Súdny dvor v podstate konštatoval, že v určitých veciach v oblasti hospodárskej súťaže existuje vyvrátiteľná domnienka porušenia, takže sa dôkazné bremeno prenáša na odporcu. Súdny dvor konštatoval, že článok 101 ZFEÚ, tak ako bol vykonaný článkom 2 nariadenia č. 1/2003, v spojení so zásadou efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktoré bolo predmetom žaloby o neplatnosť podanej na príslušných vnútroštátnych súdoch, ktoré sa však stalo konečným po tom, čo bolo potvrdené týmito súdmi, sa má v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 101 ods. 2 ZFEÚ, ako aj žaloby o náhradu škody v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ považovať za preukázané žalobcom, pokiaľ sa nepreukáže opak, čím sa dôkazné bremeno vymedzené v tomto článku 2 prenáša na odporcu. Prenesenie dôkazného bremena podlieha požiadavke, aby sa povaha údajného porušenia, ktoré je predmetom týchto žalôb, ako aj jeho vecný, osobný, časový a územný rozsah zhodovali s tými, ktoré sa týkajú porušenia, ktoré bolo konštatované v uvedenom rozhodnutí. Súdny dvor zdôraznil skutočnosť, že výkon práva na náhradu škody v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ by sa nadmerne sťažil, ak by sa konečným rozhodnutiam orgánu hospodárskej súťaže nepriznali žiadne účinky v občianskoprávnych žalobách o náhradu škody alebo na určenie neplatnosti dohôd alebo rozhodnutí zakázaných podľa tohto článku (tamže, bod 61).

( 49 ) Rozsudok zo 17. októbra 1989, Handels‑ og Kontorfunktionærernes Forbund i Danmark (109/88, ďalej len „rozsudok Danfoss, EU:C:1989:383 , body 14 až 16 ).

( 50 ) Pozri smernicu Rady 75/117/EHS z 10. februára 1975 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa uplatňovania zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy ( Ú. v. ES L 45, 1975, s. 19 ; Mim. vyd. 05/001, s. 179), ktorá bola účinná v relevantnom období.

( 51 ) Pozri tiež rozsudok z 26. júna 2001, Brunnhofer (C‑381/99, ďalej len „rozsudok Brunnhofer, EU:C:2001:358 , body 52 až 54 a citovaná judikatúra).

( 52 ) Rozsudok z 27. októbra 1993, Enderby (C‑127/92, ďalej len „rozsudok Enderby, EU:C:1993:859 , body 14 a 18 ). Rozsudky Danfoss, Enderby a Brunnhofer sa teda s cieľom zdôvodniť odchýlenie sa od zvyčajných pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena výrazne opierajú o zásadu účinnosti.

( 53 ) Pozri rozsudok Brunnhofer (body 56 až 58).

( 54 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania ( Ú. v. EÚ L 204, 2006, s. 23 ).

( 61 ) Rozsudok z 9. marca 2006 ( C‑293/04 , EU:C:2006:162 , body 37 až 46 ).

( 62 ) Pozri článok 11 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES ( Ú. v. EÚ L 136, 2019, s. 28 ), kde sa stanovuje, že „každý nesúlad, ktorý sa prejaví do jedného roka od dodania tovaru, sa pokladá za nesúlad, ktorý existoval už v čase dodania tovaru, pokiaľ sa nepreukáže inak alebo pokiaľ tento predpoklad nie je nezlučiteľný s povahou tovaru alebo nesúladu“. Pozri tiež rozsudok zo 4. júna 2015, Faber ( C‑497/13 , EU:C:2015:357 , body 52 až 54 ), v ktorom Súdny dvor uviedol, že „uľahčenie dôkazného bremena v prospech spotrebiteľa vychádza z konštatovania, že v prípade, keď sa nesúlad objaví až po dátume dodania tovaru, predložiť dôkaz, že tento nesúlad existoval k tomuto dátumu, sa môže ukázať ako ‚neprekonateľná prekážka pre spotrebiteľa‘, zatiaľ čo pre predajcu je vo všeobecnosti oveľa jednoduchšie preukázať, že nesúlad v momente dodania neexistoval a že vznikol, napríklad, nesprávnym používaním zo strany spotrebiteľa“.

( 63 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).

( 64 ) Pozri rozsudok z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti) ( C‑646/21 , EU:C:2024:487 , bod 56 a citovaná judikatúra). ESĽP takisto uviedol „spoločnú povinnosť žiadateľa o udelenie azylu a imigračných orgánov zistiť a zhodnotiť všetky relevantné skutkové okolnosti danej veci v rámci azylového konania“ (rozsudok J. K. a i. v. Švédsko, bod 96).

( 68 ) Pozri rozsudok ESĽP, 18. jún 2002, Wierzbicki v. Poľsko (CE:ECHR:2002:0618JUD002454194, bod 39). Pozri analogicky tiež rozsudok ESĽP, 31. máj 2016, Tence v. Slovinsko (CE:ECHR:2016:0531JUD003724214), v ktorom ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP. Právnik pani Tenceovej podal odvolanie proti prvostupňovému rozsudku tak, že v posledný deň lehoty na podanie odvolania zaslal šesťstranový fax. Odvolanie bolo úspešne prenesené do faxu odvolacieho súdu a zostalo v jeho pamäti, no nebolo vytlačené. Okrem toho bolo príslušnému súdu v nasledujúci deň zaslané aj ako doporučená zásielka. Odvolanie bolo zamietnuté z dôvodu, že bolo podané po uplynutí príslušnej lehoty. Vrhovno sodišče (Slovinský Najvyšší súd, Slovinsko) neskôr potvrdil, že akékoľvek chyby pri prenose dokumentu zaslaného faxom musí znášať účastník konania predkladajúci takýto dokument, a to aj v prípade, že sú pripísateľné súdu. Pani Tenceová vo svojej sťažnosti na ESĽP tvrdila, že prehnane reštriktívny výklad vnútroštátnych procesných pravidiel porušil jej právo na prístup k súdu podľa článku 6 EDĽP. ESĽP súhlasil. Bolo nesporné, že pani Tenceová príslušnému súdu v určenej lehote zaslala šifrovaný šesťstranový dokument a že nemala žiadny vplyv na to, či sa vytlačí alebo či fax funguje správne. Vláda, proti ktorej smerovala sťažnosť, sa však opierala o dôvody zamietnutia žaloby pani Tenceovej na vnútroštátnych súdoch a tvrdila, že sťažovateľka nevie preukázať, že dokument zaslaný faxom bol predmetným odvolaním. ESĽP konštatoval, že vzhľadom na okolnosti veci a na skutočnosť, že faxy sú šifrované a ich obsah nemožno preukázať, bol prístup vnútroštátnych súdov spočívajúci v tom, že celým dôkazným bremenom zaťažili sťažovateľku, príliš prísny. V dôsledku tohto prístupu bolo pre sťažovateľku v podstate nemožné v odvolacom konaní uspieť a ona znášala neprimerané bremeno. Sudca Kūris vo svojom súhlasnom stanovisku zastával názor, že zaťaženie pani Tenceovej dôkazným bremenom nebolo len „príliš prísne“, ale aj právne nepodložené a nespravodlivé.

( 73 ) ESĽP zdôraznil, že vec vedúca k rozsudku A. R. E. sa od iných vecí na danom súde týkajúcich sa vyhostenia alebo vrátenia či hromadného vyhostenia, v ktorých boli dôkazy prima facie sťažovateľa prijaté, líši v skutkových okolnostiach. ESĽP teda odkazoval najprv na tie veci, v ktorých vláda, proti ktorej smerovala sťažnosť, nespochybňovala prítomnosť sťažovateľov na svojom území alebo na svojich hraniciach, ale len ich tvrdenie, že vyjadrili želanie podať žiadosť o medzinárodnú ochranu. Pozri rozsudok A. R. E. (body 204 a 205). Pozri tiež rozhodnutie G. R. J. (body 169 a 170). Pozri napríklad ESĽP, 8. október 2024, M. A. a Z. R. v. Cyprus (CE:ECHR:2024:1008JUD003909020, body 81 a 82). ESĽP v danej veci zopakoval, že je všeobecnou právnou zásadou, že počiatočné dôkazné bremeno vo vzťahu k určitému tvrdeniu znáša účastník konania, ktorý ho uvádza. V niektorých prípadoch má však prístup k informáciám spôsobilým potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia sťažovateľa iba vláda, proti ktorej smeruje sťažnosť, takže prísne uplatňovanie uvedenej zásady je nemožné. Ak ide o taký prípad a odporca neposkytne uspokojivé a presvedčivé vysvetlenie v súvislosti s udalosťami, o ktorých majú úplne alebo zväčša vedomosť výlučne štátne orgány, ESĽP môže vyvodiť závery, ktoré preňho môžu byť nepriaznivé, za predpokladu, že existujú prvky podporujúce tvrdenia sťažovateľa. ESĽP po druhé v rozsudku A. R. E. odkazoval na veci, v ktorých sťažovatelia uvádzali porušenie článku 4 Protokolu č. 4 k EDĽP a vlády, proti ktorým smerovala sťažnosť, neúspešne spochybňovali iba prítomnosť sťažovateľov v hromadne vyhostených skupinách a nie hromadné vyhostenie ako také. Pozri rozsudok A. R. E. (body 206 a 207). Pozri tiež rozhodnutie G. R. J. (body 171 a 172). V rozsudku N. D. a N. T. v. Španielsko (body 81 až 88) španielska vláda uznala existenciu systematickej praxe okamžitého hromadného vyhosťovania na hranici španielskej enklávy Melilla (Španielsko). Táto vláda však napadla účasť sťažovateľov na dotknutých udalostiach. ESĽP konštatoval, že sťažovatelia predložili dôkazy prima facie o tejto účasti, a opis skutkových okolností uvedený sťažovateľmi považoval za pravdivý. ESĽP sa neopieral len o konzistentnosť dôkazov predložených sťažovateľmi, ale aj o skutočnosť, že vláda, proti ktorej sťažnosť smerovala, existenciu predmetného vyhosťovania nespochybnila. Tento súd takisto zdôraznil, že „absencia identifikácie a individuálneho zaobchádzania zo strany orgánov štátu, proti ktorému smeruje sťažnosť, v prejednávanej veci, ktorá prispela k ťažkostiam sťažovateľov pri predkladaní dôkazov o ich účasti na predmetných udalostiach, je jadrom sťažnosti sťažovateľov. Cieľom tohto súdu preto bude zistiť, či sťažovatelia predložili dôkazy prima facie na podporu svojej verzie udalostí. Ak je to tak, dôkazné bremeno by sa malo preniesť na vládu“.

( 80 ) ESĽP v rozsudku A. R. E. konštatoval, že v čase, keď mali nastať uvádzané skutkové okolnosti, existovala u gréckych orgánov systematická prax vracania štátnych príslušníkov tretích krajín z regiónu Évros do Turecka. Gréckej vláde sa nepodarilo vyvrátiť dotknuté dôkazy poskytnutím uspokojivého a presvedčivého alternatívneho vysvetlenia (bod 228).

( 81 ) ESĽP konštatoval, že podrobný, konkrétny a konzistentný opis udalostí pani A. R. E. do značnej miery zodpovedá postupom uvádzaným v správach príslušných vnútroštátnych a medzinárodných inštitúcií týkajúcich sa vyhostenia alebo vrátenia z regiónu Évros do Turecka. Táto skutočnosť však na preukázanie jej vrátenia nepostačovala. Sťažovateľka musela v záujme preukázania, že údajné vrátenie je skutočné, navyše preukázať to, že v uvádzaných dátumoch vstúpila do Grécka a ocitla sa v Turecku, ako aj súvislosť medzi týmito dvoma skutkovými okolnosťami. ESĽP zdôraznil, že nezabúda na skutočnosť, že predloženie týchto dôkazov je mimoriadne náročné v dôsledku inherentne tajnej a neoficiálnej povahy dotknutého konania. Tamže (rozsudok A. R. E., bod 230). Pozri však rozhodnutie G. R. J. (body 187 až 225). Napriek existencii pomerne jednotného postupu vyhosťovania alebo vracania cudzincov žiadajúcich o udelenie azylu z regiónu Évros a gréckych ostrovov zo strany gréckych orgánov v relevantnom období a napriek skutočnosti, že opis udalostí sťažovateľa tomuto postupu do značnej miery zodpovedal, mal ESĽP vzhľadom na niektoré dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil na podporu tohto opisu, silné pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. ESĽP zastával názor, že tvrdenia sťažovateľa si v niektorých prípadoch protirečia a sú nekonzistentné. Tento súd preto konštatoval, že sťažovateľ nepredložil dôkazy prima facie o svojej prítomnosti v Grécku a vrátení z ostrova Samos do Turecka v uvádzaných dátumoch a že teda nemôže tvrdiť, že je poškodený v zmysle článku 34 EDĽP (rozhodnutie G. R. J., body 199 až 225).

( 88 ) Súdny dvor by v takýchto prípadoch nemal zasahovať a v súvislosti s dôkazným bremenom by sa mali uplatňovať zvyčajné pravidlá.

( 89 ) Zásah môže prekročiť rámec otázky rozloženia dôkazného bremena. Pozri ESĽP, 9. október 1979, Airey v. Ireland (CE:ECHR:1979:1009JUD000628973), týkajúci sa práva na právnu pomoc v občianskoprávnych veciach. Pozri tiež článok 9 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol podpísaný v Aarhuse 25. júna 1998 a v mene Európskeho spoločenstva bol schválený rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1 ), článok 11 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie ( Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1 ) a rozsudok z 15. marca 2018, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy ( C‑470/16 , EU:C:2018:185 ), ktoré sa týkajú požiadavky, aby niektoré súdne konania v oblasti životného prostredia neboli nedostupne drahé. S cieľom chrániť zraniteľných účastníkov konania, ako sú maloleté osoby, a získať ich výpoveď takisto môžu byť prispôsobené rokovacie poriadky súdov.

( 90 ) Pozri body 30 až 34 vyššie venované judikatúre Súdneho dvora a právnym predpisom Únie týkajúcim sa ochrany pred diskrimináciou a dôkazného bremena. Pozri tiež body 40 až 50 vyššie venované judikatúre ESĽP týkajúcej sa tajného zaistenia a hromadného vyhostenia.

( 91 ) A ktorý teda preukazuje, že daný žalobca je obeťou dotknutého hromadného vyhostenia. Presvedčivé dôkazy o tom, že v relevantnom čase a na relevantnom mieste existovala systematická prax vyhosťovania alebo vracania, samy osebe nepostačujú. Pozri rozhodnutie G. R. J. (body 225 a 226).

( 98 ) Predovšetkým v porovnaní s údajnou úlohou gréckych orgánov na udalostiach.

( ) Pozri napadnuté uznesenie (body 39 a 62).