C-137/24

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Nariadenie (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 – Služobný poriadok – Príspevok na nezaopatrené dieťa – Daňové zvýhodnenie – Prepojenie medzi príspevkom na nezaopatrené dieťa a daňovým zvýhodnením – Vzťah medzi internou smernicou inštitúcií Únie a hierarchicky nadradenými legislatívnymi aktmi“

I. Úvod

1.

Osoby zamestnané v inštitúciách Únie majú nárok na určité sociálne výhody. V prípade zamestnancov s nezaopatrenými deťmi tieto výhody zahŕňajú príspevok na nezaopatrené dieťa a daňové zvýhodnenie.

II. Uplatniteľné právne predpisy

Právo Únie

Služobný poriadok

5.

Podmienky oprávnenosti na príspevok na nezaopatrené dieťa sa stanovujú v článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku s názvom „Odmena a náhrada výdavkov“, ktorý uvádza:

„1. Úradník, ktorý má jedno alebo viac nezaopatrených detí, v súlade s odsekmi 2 a 3 nižšie poberá príspevok vo výške… za mesiac na každé nezaopatrené dieťa[.]

b)

na základe žiadosti s podpornými dôkazmi, predloženej úradníkom, na deti vo veku od 18 do 26 rokov, ktoré sa zúčastňujú na vzdelávaní alebo odbornej príprave.

4. Každá osoba, ktorú je úradník zo zákona povinný vyživovať a ktorej vyživovanie je spojené s vysokými nákladmi, môže sa v mimoriadnych prípadoch uznať za nezaopatrené dieťa na základe osobitného zdôvodneného rozhodnutia menovacieho orgánu, vychádzajúceho z podporných dokumentov.

5. Platby príspevku v prípade dieťaťa, ktorému vážna choroba alebo invalidita bráni zarábať si na živobytie, pokračujú počas celého obdobia trvania tejto choroby alebo invalidity bez ohľadu na vek.

6. Na každé nezaopatrené dieťa v zmysle tohto článku sa vypláca len jeden príspevok na nezaopatrené dieťa, aj keď sú rodičia zamestnaní v dvoch rôznych orgánoch Európskej únie.

7. Ak bolo nezaopatrené dieťa v zmysle odsekov 2 a 3 zákonom alebo nariadením súdu alebo príslušného správneho orgánu zverené do opatery inej osobe, príspevok na nezaopatrené dieťa sa bude vyplácať tejto osobe v mene a na účet úradníka.“

a)

rodinné prídavky:

…

–

príspevok na nezaopatrené dieťa,

…

Odvolateľ je úradník Komisie. Je otcom dvoch dcér, ktoré sa narodili v rokoch 1993 a 1994, na ktoré poberal príspevok na nezaopatrené dieťa až do času, keď dosiahli vek 26 rokov, teda v prípade staršej dcéry do roku 2019 a v prípade mladšej dcéry do roku 2020.

8.

Okrem vyplácania príspevku na nezaopatrené dieťa si odvolateľ do 31. júla 2021 uplatňoval aj daňové zvýhodnenie stanovené v článku 3 ods. 4 druhom pododseku nariadenia č. 260/68, a to na obe svoje dcéry, ktoré boli k tomuto dátumu stále študentkami.

9.

Odvolateľ 28. júna 2021 zaslal Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (ďalej len „PMO“) potvrdenie o štúdiu svojej staršej dcéry, aby si vo vzťahu k nej mohol ďalej uplatňovať daňové zvýhodnenie.

10.

Zamestnanec oddelenia PMO zodpovedný za vybavenie veci mu odpovedal e‑mailom z 27. augusta 2021. Obsah tejto odpovede bol v zásade rovnaký ako v prípade odpovede týkajúcej sa jeho staršej dcéry.

14.

Odvolateľ podal 24. novembra 2021 sťažnosť proti zamietnutiu zo strany PMO vyplývajúcemu z toho, že mu PMO neodpovedal, pričom žiadal o predĺženie požadovaného daňového zvýhodnenia na obe svoje dcéry.

15.

Riaditeľ oddelenia pre finančné, právne a partnerské otázky Generálneho riaditeľstva Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť konajúci ako menovací orgán 25. marca 2022 sťažnosť odvolateľa zamietol (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

B.

Odvolacie dôvody a návrhy účastníkov konania na Súdnom dvore

18.

Ako sa uvádza v bode 3 vyššie, prejednávané odvolanie je založené na troch odvolacích dôvodoch, no návrhy sa v súlade so žiadosťou Súdneho dvora týkajú iba tretieho odvolacieho dôvodu. ( 6 )

19.

Aj keď argumenty odvolateľa v rámci tretieho odvolacieho dôvodu nie sú jasne oddelené, možno ich rozdeliť na viacero častí. Po prvé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že v bode 93 napadnutého rozsudku konštatoval existenciu prepojenia medzi daňovým zvýhodnením a skutočným vyplatením príspevku na nezaopatrené dieťa, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Po druhé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd okrem iného v bode 74 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil pojem „nezaopatrené dieťa“, a teda nesprávne zamietol jeho žiadosť o daňové zvýhodnenie na jeho dcéru. Po tretie odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku nezohľadnil záväznosť interných aktov Komisie. Po štvrté odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku nesprávne pochopil skutočnú právnu povahu daňového zvýhodnenia.

20.

uložil Komisii povinnosť uplatňovať daňové zvýhodnenie podľa článku 3 ods. 4 druhého pododseku nariadenia č. 260/68, ako bolo stanovené v záveroch vedúcich administratívy č. 222/04 ( 7 ), a to so spätnou účinnosťou od 1. augusta 2021 počas celého obdobia, keď sú splnené príslušné podmienky,

–

uložil Komisii povinnosť navýšiť splatné sumy o úrok v súlade s nariadením o rozpočtových pravidlách a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

21.

22.

Moje návrhy sa na základe žiadosti Súdneho dvora zameriavajú iba na tretí odvolací dôvod a sú usporiadané nasledovným spôsobom.

23.

V rámci časti A sa budem zaoberať tvrdením odvolateľa, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval existenciu prepojenia medzi skutočným vyplatením príspevku na nezaopatrené dieťa a nárokom na daňové zvýhodnenie. V časti B sa budem venovať pojmu „nezaopatrené dieťa“ v zmysle článku 3 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 260/68 v spojení s článkom 2 prílohy VII k služobnému poriadku. V časti C preskúmam možné uplatnenie interného rozhodnutia vedúcich administratívy, čo je otázka, ktorá sa týka vzťahu medzi internými aktmi inštitúcií Únie a legislatívnymi aktmi Únie. V časti D napokon stručne posúdim tvrdenie odvolateľa, že Všeobecný súd nesprávne pochopil povahu daňového zvýhodnenia.

A.

Prepojenie medzi príspevkom na nezaopatrené dieťa a daňovým zvýhodnením

27.

Medzi príspevkom na nezaopatrené dieťa a daňovým zvýhodnením teda neexistuje žiadne prepojenie v tom zmysle, že na to, aby úradníkovi vznikol nárok na daňové zvýhodnenie, musí dôjsť ku skutočnému vyplateniu príspevku na nezaopatrené dieťa. V tomto zmysle platí, že keď Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku konštatoval, že úradník má nárok na daňové zvýhodnenie iba v prípade, keď sa mu skutočne vypláca príspevok na nezaopatrené dieťa, naozaj sa dopustil nesprávneho posúdenia.

28.

V tejto súvislosti sa Všeobecný súd takisto nesprávne odvoláva na bod 103 rozsudku XB/ECB, pokiaľ ide o záver, že nárok na daňové zvýhodnenie môže vzniknúť jedine na základe skutočného vyplatenia príspevku na nezaopatrené dieťa. Hlavnou otázkou v danej veci bolo to, či má zmluvný zamestnanec, ktorý s Európskou centrálnou bankou (ďalej len „ECB“) uzavrel krátkodobú pracovnú zmluvu, nárok na daňové výhody, a nie to, či existuje prepojenie medzi príspevkom na dieťa a daňovým zvýhodnením. Rozsudok XB/ECB v tomto zmysle nie je v prejednávanej veci priamo relevantný.

29.

Aj keď môžem s odvolateľom súhlasiť, že nárok na daňové zvýhodnenie na nezaopatrené dieťa nezávisí od skutočného vyplatenia príspevku na dieťa, nemôžem súhlasiť s tým, že medzi týmito dvoma druhmi výhod neexistuje žiadne prepojenie.

32.

Odvolateľ sa domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu pojmu „nezaopatrené dieťa“ v bode 74 napadnutého rozsudku, kde konštatoval, že pri vymedzení pojmu „nezaopatrené dieťa“ sa nemá zohľadňovať len článok 2 ods. 2 prílohy VII k služobnému poriadku, ale aj ostatné odseky daného článku. Odvolateľ na podporu tohto tvrdenia uvádza, že z rozsudku Brems/Rada ( 9 ) vyplýva, že vymedzenie pojmu „nezaopatrené dieťa“ sa má posudzovať iba na základe článku 2 ods. 2 prílohy VII k služobnému poriadku.

33.

S odvolateľom nesúhlasím.

34.

Nárok na daňové zvýhodnenie na základe článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 vzniká v súvislosti s nezaopatreným dieťaťom v zmysle článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku.

38.

O vhodnosti zvolenej vekovej hranice 26 rokov možno vzhľadom na potenciálnu dĺžku niektorých druhov štúdia diskutovať. Taká diskusia však patrí do rámca legislatívneho procesu a nie na súdy.

39.

Normotvorca Únie navyše stanovil ďalšie možnosti, ktoré úradníkov oprávňujú na ďalšie výhody v situáciách, keď možno osobu považovať za nezaopatrené dieťa na základe podmienok určených v článku 2 ods. 4 alebo 5 prílohy VII k služobnému poriadku. Úradník teda môže mať nárok na daňové zvýhodnenie na dieťa staršie ako 26 rokov, ktoré však stále študuje, ak je jeho vyživovanie spojené s vysokými nákladmi pre úradníka, ako sa stanovuje v článku 2 ods. 4 Úradník by však musel splnenie tejto podmienky preukázať.

40.

Odvolateľ v prejednávanej veci netvrdil, že jeho nárok na daňové zvýhodnenie vzniká na základe článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku. Uviedol, že na daňové zvýhodnenie má nárok výlučne na základe skutočnosti, že jeho dcéra stále študuje, a to napriek tomu, že už má viac ako 26 rokov.

44.

Na záver môžem uviesť, že súhlasím s názorom Komisie, ktorá tvrdila, že pri výklade pojmu „nezaopatrené dieťa“ sa musí zohľadniť článok 2 prílohy VII k služobnému poriadku ako celok, pretože nemožno predpokladať, že normotvorca Únie zamýšľal poskytnúť deťom úradníkov Únie výhody bez toho, aby zobral do úvahy ich vek alebo osobitné okolnosti.

45.

V rovnakom duchu, pokiaľ na nezaopatrené deti staršie ako 26 rokov nemôže v zásade úradníkom Únie vzniknúť nárok na príspevok na dieťa, to isté platí aj na daňové zvýhodnenie, pretože nariadenie č. 260/68 odkazuje na pojem „nezaopatrené dieťa“, ako sa vymedzuje v služobnom poriadku.

46.

Argumentácia Všeobecného súdu, podľa ktorej nárok na daňové zvýhodnenie závisí od rovnakých kritérií, aké sa stanovujú v prípade nároku na príspevok na dieťa, bola teda správna, pretože pre oba tieto nároky je určujúci pojem „nezaopatrené dieťa“. Tento pojem sa musí vykladať so zreteľom na článok 2 prílohy VII k služobnému poriadku ako celok, pričom v zásade vylučuje deti staršie ako 26 rokov, aj keď stále študujú.

49.

Komisia týmto interným aktom prebrala závery vedúcich administratívy č. 222/04 zo 7. apríla 2004, v ktorých sa vedúci administratívy dohodli, že daňové zvýhodnenie podľa článku 3 ods. 4 druhého pododseku nariadenia č. 260/68 sa bude priznávať na nezaopatrené deti staršie ako 26 rokov. Takéto zvýhodnenie sa má schváliť iba v prípade, že dieťa so vzdelávaním začalo pred dosiahnutím veku 26 rokov a pravidelne sa na dotknutom vzdelávaní zúčastňuje. Takisto sa dohodli, že daňové zvýhodnenie na tomto základe sa nebude ďalej priznávať od dátumu, keď príjem dieťaťa presiahne 40 % platu úradníka platovej triedy 1 platového stupňa 1, alebo keď dieťa dosiahne vek 30 rokov.

50.

Odvolateľ tvrdí, že uvedený akt nie je interným rozhodnutím všeobecnej povahy prijatým na základe služobného poriadku, ale rozhodnutím prijatým na základe článku 10 nariadenia č. 260/68 s cieľom zaručiť jednotný výklad daného nariadenia. Odvolateľ sa navyše domnieva, že závery vedúcich administratívy č. 222/04 zo 7. apríla 2004 predstavujú lex specialis , ktorého hlavným účelom je zjednodušenie administratívneho postupu. Odvolateľ v podstate tvrdí, že deti staršie ako 26 rokov, ktoré sú stále nezaopatrené, pretože študujú, by v každom prípade mali nárok na daňové zvýhodnenie na základe článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku, ktorý je uplatniteľný na základe článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68. Dohoda vedúcich administratívy iba zjednodušila postup získania výhody na tomto základe.

51.

S argumentmi odvolateľa nesúhlasím.

55.

Zo spisu nie je jasné, na základe čoho Komisia danú internú smernicu prijala. Rovnaká argumentácia by sa však uplatňovala v prípade, že by interná smernica bola – ako tvrdí odvolateľ – rozhodnutím prijatým na základe článku 10 nariadenia č. 260/68 s cieľom zaručiť jednotný výklad daného nariadenia, a to aj v prípade, že by išlo o interné rozhodnutie všeobecnej povahy prijaté na základe služobného poriadku. Bez ohľadu na to, na akom základe bolo takéto interné rozhodnutie prijaté, platí, že ak je v rozpore s právnymi predpismi Únie, je neuplatniteľné.

56.

Internú smernicu, o ktorú ide v prejednávanej veci, nemožno považovať za zlučiteľnú so znením ani s cieľmi služobného poriadku, ani nariadenia č. 260/68. Namiesto toho sa od týchto legislatívnych aktov odchyľuje, pretože zavádza vekovú hranicu, ktorá sa v týchto nariadeniach nestanovuje, alebo neodôvodnene ruší povinnosť preukázať existenciu podmienok stanovených v článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku na účely nadobudnutia nároku na daňové zvýhodnenie.

57.

Tvrdenia odvolateľa, podľa ktorých sa Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, by sa teda takisto mali zamietnuť ako nedôvodné.

60.

Nič v bode 100 napadnutého rozsudku však podľa môjho názoru nenaznačuje, že by Všeobecný súd zastával iný názor. Daný súd považoval pohľadávku odvolateľa za peňažnú pohľadávku, pretože odvolateľ sa svojou žalobou domáhal, aby mu Komisia vyplatila sumy zaplatené bez právneho dôvodu. Táto kvalifikácia pohľadávky slúžila na založenie právomoci Všeobecného súdu vo vzťahu k pohľadávke odvolateľa (v tom čase žalobcu), čo bolo konštatovanie v jeho prospech.

61.

Na záver treba povedať, že aj keď Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že nárok na daňové zvýhodnenie na nezaopatrené dieťa závisí od skutočného vyplatenia príspevku na dieťa, nedopustil sa nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že medzi týmito dvoma druhmi výhod existuje prepojenie. Nárok na daňové zvýhodnenie je podmienený splnením požiadavky stanovenej v článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku, ktorý sa na účely vymedzenia pojmu „nezaopatrené dieťa“ musí vykladať ako celok. Deti staršie ako 26 rokov pod tento pojem nespadajú, ani keď stále študujú, s výnimkou prípadu, že spĺňajú iné podmienky stanovené v článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku. Pravidlá týkajúce sa nároku na daňové zvýhodnenie stanovené v právnych predpisoch Únie nemožno upravovať internými aktmi inštitúcií Únie.

V. Návrh

62.

( 6 ) Prvý odvolací dôvod sa týka bodov 44 a 45 napadnutého rozsudku, v ktorých podľa odvolateľa Všeobecný súd nesprávne vyhlásil jeho žalobu o neplatnosť vo vzťahu k jeho druhej dcére za neprípustnú. Druhý odvolací dôvod sa týka bodu 50 napadnutého rozsudku, v rámci ktorého odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože neuznal povinnosť administratívy podľa článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a dopustil sa nesprávneho výkladu práva na vypočutie zakotveného v jej článku 41 ods. 2 písm. a).

( 7 ) Závery vedúcich administratívy č. 222/04 [SEC(2004) 411] zo 7. apríla 2004.

( 8 ) Pozri rozsudky z 27. novembra 1980, Sorasio‑Allo a i./Komisia ( 81/79, 82/79 a 146/79 , EU:C:1980:270 , bod 15 ); z 28. novembra 1991, Schwedler/Parlament ( C‑132/90 P , EU:C:1991:452 , bod 26 ), a zo 7. mája 1992, Rada/Brems ( C‑70/91 P , EU:C:1992:201 , bod 7 ).

( 9 ) Rozsudok zo 14. decembra 1990 ( T‑75/89 , ďalej len rozsudok Brems/Rada, EU:T:1990:88 ).

( 10 ) Rozsudok Brems/Rada, bod 23. Všeobecnému súdu bola v danej veci položená otázka, ako dlho podľa ustanovení služobného poriadku možno úradníkovi priznávať príspevok na nezaopatrené dieťa, pokiaľ ide o dieťa, ktoré je staršie než 18 rokov, nezúčastňuje sa na vzdelávaní ani odbornej príprave a v zarábaní na živobytie mu nebráni vážna choroba ani invalidita. Právna otázka, na ktorej bol daný spor založený, sa týkala výkladu článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku, najmä toho, či dieťa úradníka patrí pod pojem „každá osoba“, ako tvrdila žalobkyňa v danej veci, alebo či sa má tento výraz vykladať v tom zmysle, že ide o „každú osobu inú“ než dieťa úradníka, ako tvrdila žalovaná.