C-150/24

62024CC0150

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 4. septembra 2025 ( 1 )

Vec C‑150/24 [Aroja] ( i )

A

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v konaní medzi A, štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava vo Fínsku, a Rikoskomisario B (komisár kriminálnej polície B, Fínsko) vo veci zákonnosti tretej lehoty, počas ktorej bol dotknutý štátny príslušník tretej krajiny zaistený na účely odsunu do jeho krajiny pôvodu.

3.

Prípad sa vyznačuje tým, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bol vo Fínsku štyrikrát zaistený na účely jeho odsunu do jeho krajiny pôvodu, Maroka. Konkrétne bol zaistený od 10. septembra 2022 do 23. novembra 2022, od 5. decembra 2022 do 15. marca 2023 (ďalej len „druhá lehota zaistenia“), od 11. septembra 2023 do 18. januára 2024 (ďalej len „tretia lehota zaistenia“) a od 7. februára 2024 do 13. marca 2024. Otázka predložená Korkein oikeus (Najvyšší súd), vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa týka zákonnosti tretej lehoty zaistenia, ktorá sa už skončila, a zákonnosti rozhodnutia polície z 11. septembra 2023. ( 3 )

4.

Tento prípad poukazuje na výzvu, s ktorou sa stretáva Súdny dvor pri hľadaní rovnováhy medzi dvoma protichodnými cieľmi: chrániť humánne zaobchádzanie s migrantmi a ich individuálne práva a zároveň zabezpečiť ich skutočný odsun. Súlad medzi týmito cieľmi zostáva ťažko dosiahnuteľný a vo svojej podstate sú tieto ciele aj ťažko zlučiteľné ( 4 ).

6.

Článok 15 smernice 2008/115, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

a)

existuje riziko úteku, alebo

b)

buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku zaistenia,

b)

alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie takéhoto konania.

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách [časových intervaloch – neoficiálny preklad ] buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo . V prípade predĺženia lehoty [doby – neoficiálny preklad ] zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky [nie sú splnené podmienky – neoficiálny preklad ] ustanovené v odseku 1.

2. Nariadenie Dublin III

7.

Článok 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( 5 ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“), nazvaný „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“, v odseku 1 stanovuje:

„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …

…“

„Všeobecné podmienky prijatia preventívnych opatrení

Na cudzinca sa môže vzťahovať preventívne opatrenie podľa § 118 až 122 tohto zákona, ak je to nevyhnutné:

1.

s cieľom objasniť podmienky vstupu do krajiny alebo pobytu v nej alebo

2.

s cieľom pripraviť alebo zabezpečiť výkon rozhodnutia o odsune, ktoré sa ho týka, alebo iným spôsobom monitorovať jeho odchod z krajiny.

1.

so zreteľom na osobné alebo iné pomery cudzinca existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec sa môže skrývať, ujsť alebo akokoľvek inak významne brániť prijatiu rozhodnutia, ktoré sa ho týka, alebo výkonu rozhodnutia o jeho odsune;

2.

zaistenie je potrebné na zistenie totožnosti cudzinca;

3.

cudzinec spáchal trestný čin alebo je podozrivý zo spáchania trestného činu a zaistenie je potrebné na zaručenie prípravy alebo výkonu rozhodnutia o odsune;

V ustanovení § 127 zákona o cudzincoch s názvom „Prepustenie zaistenej osoby“ sa uvádza:

„Orgán, ktorý sa prípadom zaoberá, musí nariadiť prepustenie zaistenej osoby, hneď ako prestanú byť splnené podmienky na jej zaistenie. Zaistená osoba musí byť prepustená najneskôr do šiestich mesiacov od prijatia rozhodnutia o zaistení. Lehota zaistenia však môže byť dlhšia, ale nesmie presiahnuť 12 mesiacov, ak zaistená osoba nespolupracuje pri výkone návratu alebo ak z tretej krajiny neboli získané potrebné návratové doklady a výkon odsunu sa z týchto dôvodov odkladá.

…“

13.

V ustanovení § 128 tohto zákona sa stanovuje:

„Ak nebolo nariadené prepustenie zaisteného cudzinca, käräjäoikeus (súd prvej inštancie), v obvode ktorého sa nachádza miesto zaistenia zaistenej osoby, musí na jej žiadosť vec týkajúcu sa zaistenia opätovne preskúmať… Vec sa musí prejednať bezodkladne, najneskôr do štyroch dní od podania žiadosti. Vec týkajúcu sa zaistenia však nie je potrebné opätovne preskúmať pred uplynutím dvojtýždňovej lehoty, ktorá začína plynúť od rozhodnutia käräjäoikeus (súd prvej inštancie), ktorým sa nariadilo predĺženie zaistenia dotknutej osoby v príslušnom mieste zaistenia. Na účely výpočtu lehôt uvedených v tomto odseku sa neuplatňuje § 5 laki säädettyjen määräaikain laskemisesta [zákon o výpočte lehôt (č. 150/1930)].

V deň svojho príchodu bol vo Fínsku zaistený z dôvodov uvedených v § 121 ods. 1 bodoch 1 až 3 zákona o cudzincoch, ktorým sa transponuje článok 15 ods. 1 smernice 2008/115. Táto lehota zaistenia sa skončila 23. novembra 2022.

16.

Rozhodnutím z 25. októbra 2022 Maahanmuuttovirasto (Imigračný úrad, Fínsko; ďalej len „imigračný úrad“) nariadil návrat dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny do Maroka.

17.

Dňa 29. októbra 2022 podal dotknutý štátny príslušník tretej krajiny žiadosť o azyl vo Fínsku. Dňa 24. novembra 2022 imigračný úrad túto žiadosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú, nariadil jeho návrat do Maroka a uložil mu zákaz vstupu na obdobie dvoch rokov.

18.

Túto tretiu lehotu zaistenia opätovne posúdil 7. decembra 2023 Etelä‑Karjalan käräjäoikeus (Súd prvej inštancie Južná Karélia, Fínsko), ktorý uskutočnil pojednávanie z vlastnej iniciatívy, keď sa ukázalo, že pôvodná maximálna šesťmesačná lehota zaistenia mohla byť prekročená. Vo svojom rozsudku z toho istého dňa sa tento súd po prvé priklonil k názoru, že lehoty rôznych zaistení sa musia spočítať, keďže účelom týchto zaistení bolo zabezpečiť výkon toho istého rozhodnutia o návrate. Po druhé rozhodol, že boli splnené podmienky na prekročenie šesťmesačnej lehoty a všetky ostatné hmotnoprávne podmienky na predĺženie zaistenia. Po tretie tento súd rozhodol, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny by nemal byť prepustený len na základe toho, že ex offo pojednávanie sa konalo, až keď celková lehota zaistenia presiahla šesť mesiacov. Preto nariadil, aby dotknutý štátny príslušník tretej krajiny zostal zaistený.

22.

V ten istý deň podal dotknutý štátny príslušník tretej krajiny proti tomuto rozsudku odvolanie na Itä‑Suomen hovioikeus (Odvolací súd pre východné Fínsko, Fínsko), ktoré bolo zamietnuté rozsudkom z 19. decembra 2023, okrem iného z dôvodu, že v súlade s § 128 zákona o cudzincoch sa preskúmanie prípadu zaistenia zo strany käräjäoikeus (súd prvej inštancie) má vykonávať na žiadosť zaistenej osoby a že hoci sa policajné rozhodnutie z 11. septembra 2023 týkalo podmienok prekročenia šesťmesačnej lehoty zaistenia, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny o takéto preskúmanie nepožiadal. Itä‑Suomen hovioikeus (Odvolací súd pre východné Fínsko) preto rozhodol, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nemôže byť prepustený len z dôvodu, že käräjäoikeus (súd prvej inštancie) nerozhodol z vlastného podnetu o týchto podmienkach pred uplynutím maximálnej šesťmesačnej lehoty zaistenia.

26.

Vnútroštátny súd na úvod uvádza, že spor, ktorý mu bol predložený, sa týka len zákonnosti tretej lehoty zaistenia. Ďalej uvádza, že všetky lehoty zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny boli založené na potrebe zabezpečiť prípravu na odsun alebo výkon rozhodnutia o tomto odsune v súlade s § 121 ods. 1 bodmi 1 a 3 zákona o cudzincoch, ako aj na potrebe zistiť totožnosť tejto osoby v súlade s bodom 2 tohto ustanovenia. Vnútroštátny súd dodáva, že v lehotách zaistenia od 29. októbra 2022, keď bola podaná žiadosť o azyl, do 5. januára 2023, keď bolo vydané uznesenie Turun hallinto‑oikeus (Správny súd Turku), ktorým bola zamietnutá žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny o zákaz výkonu rozhodnutia o jeho odsune, bolo zaistenie založené aj na potrebe zabezpečiť vybavenie žiadosti o azyl v súlade s § 121 ods. 1 zákona o cudzincoch.

27.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd najskôr žiada o usmernenie, ako vypočítať maximálnu lehotu zaistenia podľa článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115. Po druhé sa tento súd pýta, či článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115 umožňuje, aby vnútroštátne právo vyžadovalo, aby sa súdne preskúmanie týkajúce sa predĺženia pôvodnej maximálnej šesťmesačnej lehoty zaistenia začalo na žiadosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Vyvoláva takisto obavy týkajúce sa načasovania takéhoto preskúmania, a najmä toho, či sa musí uskutočniť pred uplynutím šesťmesačnej lehoty, alebo sa môže vykonať až po predĺžení lehoty zaistenia. Napokon, ak sa preukáže, že šesťmesačná lehota bola nezákonne prekročená bez riadneho súdneho preskúmania, súd žiada o objasnenie dôsledkov podľa práva Únie, najmä či mal vnútroštátny súd dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny okamžite prepustiť, hoci hmotnoprávne podmienky zaistenia boli stále splnené. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci ide o porušenie ustanovenia s priamym účinkom, ktoré potenciálne obmedzuje voľnosť úvahy súdu v prípade procesných pochybení.

29.

Za týchto okolností Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

a)

Má sa článok 15 ods. 5 a 6 [smernice 2008/115] vykladať v tom zmysle, že pri výpočte maximálnych dôb zaistenia uvedených v tomto článku sa musia zohľadniť všetky predchádzajúce doby zaistenia? Ak takáto povinnosť neexistuje vo všetkých prípadoch, aké aspekty by sa mali zohľadniť pri určovaní, či by sa pri výpočte maximálnych dôb mala zohľadniť dĺžka predchádzajúcej doby zaistenia?

Musí byť súdne preskúmanie uvedené v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice [2008/115], ktoré sa týka rozhodnutia správneho orgánu o prekročení pôvodnej maximálnej šesťmesačnej doby zaistenia, vykonané pred dosiahnutím tejto maximálnej doby, a ak nie, musí byť v každom prípade vykonané bezodkladne po rozhodnutí tohto správneho orgánu?

3.

Vyplýva z absencie súdneho preskúmania uvedeného v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice [2008/115] v súvislosti s prekročením maximálnej šesťmesačnej doby zaistenia uvedenej v článku 15 ods. 5 povinnosť prepustiť zaistenú osobu, aj keď sa v čase vykonania tohto oneskoreného súdneho preskúmania zistí, že sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky zaistenia a že vec bola následne predmetom riadneho procesného postupu? Ak v takejto situácii neexistuje povinnosť automatického prepustenia, aké aspekty práva Únie sa majú zohľadniť pri určovaní dôsledkov oneskoreného súdneho preskúmania, najmä za okolností, o aké ide vo veci samej?“

30.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru fínska, česká a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Osoba, ktorá podala opravný prostriedok v konaní vo veci samej, komisár kriminálnej polície B, fínska vláda a Komisia predniesli ústne tvrdenia aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. apríla 2025.

III. Analýza

1. Musia sa všetky lehoty zaistenia podľa článku 15 smernice 2008/115 v prípade toho istého rozhodnutia o návrate sčítať, a to bez výnimky?

33.

Podľa článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, môže byť v prípade neexistencie iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení, ktoré by sa mohli účinne uplatniť, odôvodnené len na účely prípravy návratu tohto štátneho príslušníka a/alebo vykonania jeho odsunu, najmä ak existuje riziko úteku alebo keď sa uvedený štátny príslušník vyhýba alebo bráni príprave návratu alebo vykonaniu procesu odsunu ( 8 ).

34.

Navyše z článku 15 ods. 1 posledného pododseku a z článku 15 ods. 4 smernice 2008/115 vyplýva, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území členského štátu zdržiava neoprávnene, sa uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá, len pokiaľ prípravy na odsun prebiehajú a vykonávajú sa s náležitou starostlivosťou ( 9 ), pričom ak sa ukáže, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už nie sú splnené podmienky, ktoré zaistenie odôvodňovali, zaistenie už nie je odôvodnené a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená ( 10 ).

35.

37.

Súdny dvor tak rozhodol, že článok 15 ods. 1 a článok 15 ods. 4 až 6 smernice 2008/115 bráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, ktorá jednak nestanovuje, že zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny sa automaticky považuje za nezákonné po uplynutí maximálnej lehoty 18 mesiacov, a jednak nezaručuje, že toto zaistenie trvá, len pokiaľ prípravy na odsun prebiehajú a vykonávajú sa s náležitou starostlivosťou ( 14 ).

38.

Takýto výklad priamo vyplýva zo skutočnosti, že maximálna lehota stanovená v článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115, ako Súdny dvor spresnil v rozsudku vo veci El Dridi ( 15 ), slúži na obmedzenie pozbavenia slobody štátneho príslušníka tretej krajiny v situácii núteného odsunu. Keďže totiž zaistenie tejto osoby, najmä v rámci smernice 2008/115, v kontexte konania o návrate po nelegálnom pobyte, predstavuje závažný zásah do základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 16 ), právomoc udelená príslušným vnútroštátnym orgánom zaisťovať štátnych príslušníkov tretích krajín je prísne obmedzená ustanoveniami kapitoly IV smernice 2008/115 tak, aby sa zabezpečilo jednak dodržanie zásady proporcionality, pokiaľ ide o použité prostriedky a sledované ciele, a jednak dodržiavanie základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín.

39.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudku vo veci Politsei‑ ja Piirivalveamet ( 17 ), teda vyplýva, že opatrenie zaistenia podľa článku 15 smernice 2008/115 možno nariadiť len vtedy, ak správanie dotknutej osoby môže ohroziť výkon rozhodnutia o návrate, pričom toto opatrenie musí mať jediný cieľ, a to zabezpečiť účinnosť konania o návrate ( 18 ), pri striktnom dodržiavaní zásady proporcionality ( 19 ). Zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, ak je nariadené na účely odsunu, teda nemá žiaden trestný účel ( 20 ). Okrem toho, ako zdôraznil dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, vzhľadom na závažnosť takéhoto zásahu sa naň vzťahujú prísne záruky vrátane predvídateľnosti a ochrany pred svojvoľnosťou ( 21 ).

42.

Na pojednávaní komisár kriminálnej polície B tvrdil, že ak od posledného zaistenia uplynul určitý čas, ak boli vznesené ďalšie právne argumenty alebo ak sa objavili nové skutočnosti a ak možno považovať úspešný návrat osoby za pravdepodobný, malo by byť možné začať novú lehotu zaistenia nezávisle od akéhokoľvek predchádzajúceho zaistenia. Akýkoľvek iný výklad by mohol viesť k situácii, v ktorej by bolo nemožné vykonať opatrenia na návrat počas života dotknutej osoby. To by bolo v rozpore s účinným plnením cieľov smernice 2008/115.

43.

Vzniká preto otázka, či dlhé prerušenie sprevádzané nezákonným odchodom dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny z členského štátu, ktorý vydal rozhodnutie o návrate, predstavuje dôvod na vrátenie výpočtu na nulu.

44.

46.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že výpočet lehoty zaistenia nemožno „reštartovať“ počas výkonu rozhodnutia o návrate v rámci jediného procesu odsunu, keď základný účel a procesný kontext zostávajú nezmenené. Ak rozhodnutie o návrate zostáva v platnosti, prerušenie zaistenia – bez ohľadu na jeho trvanie – nie je dôvodom na opätovné začatie počítania lehoty zaistenia od nuly.

47.

Situácia by bola iná, ak by sa zaistenie zakladalo na novom rozhodnutí o návrate alebo odsune, ktoré by bolo prijaté na základe úplne nových dôvodov, nezávisle od pôvodného rozhodnutia o návrate, a podliehalo by súdnemu preskúmaniu. V takom prípade by sa zaistenie mohlo považovať za súčasť samostatného procesu odsunu. V opačnom prípade sa zaistenie musí považovať za súčasť toho istého konania o odsune a čas už strávený v zaistení sa musí započítať do maximálnej lehoty podľa článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115. Napríklad, ak bolo konanie o návrate skutočne a s konečnou platnosťou zastavené a štátny príslušník tretej krajiny po mnohých rokoch neoprávnene opätovne vstúpi na územie členského štátu, tento opätovný vstup môže viesť k vzniku nového súboru právnych a skutkových okolností, ako je neoprávnená prítomnosť jednotlivca na území bez povolenia na pobyt alebo akéhokoľvek právneho základu na pobyt. Takéto okolnosti môžu odôvodniť prijatie nového rozhodnutia o návrate podľa článku 6 smernice 2008/115, čím sa začne nové konanie o návrate. Akékoľvek opatrenie v oblasti zaistenia založené na tomto novom rozhodnutí by sa týkalo samostatného a odlišného konania o návrate a nebolo by pokračovaním predchádzajúceho konania. Takýto scenár však predpokladá skutočné upustenie od prvého konania po dlhšom období neprítomnosti osoby, a teda nečinnosť orgánov, ktorá sa zvyčajne meria na roky, nie na mesiace. V opačnom prípade nemožno konanie o návrate považovať za definitívne zastavené. Inými slovami na začatie nového konania musia okolnosti výrazne presahovať rámec procesného oneskorenia alebo dočasných prekážok.

Ako som už uviedla ( 27 ), skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny mohol dočasne opustiť územie členského štátu riešiaceho návrat alebo nedodržať miernejšie donucovacie opatrenia, neprerušuje kontinuitu konania o návrate, pokiaľ sa nepreukáže, že príslušné orgány konanie skutočne a s konečnou platnosťou zastavili.

51.

Hoci nepovolený pohyb alebo nedodržanie prijatých opatrení môžu byť dôvodom na obnovenie zaistenia na základe nového posúdenia podľa článku 15 ods. 1 smernice 2008/115, nezaručujú obnovenie lehoty zaistenia. Nový výpočet vzniká len vtedy, ak bolo konanie o vrátení skutočne a definitívne zastavené a následne znovu začaté, napríklad prostredníctvom nového rozhodnutia o návrate ( 28 ). To musí byť jasne stanovené, aby sa dodržala zásada obmedzeného a primeraného zaistenia, ktorú vyžaduje uvedená smernica a judikatúra, a aby sa zabránilo svojvôli pri zaistení ( 29 ), a teda svojvoľnému predlžovaniu lehoty zaistenia.

52.

Preto, ako som už uviedla, ak došlo k dlhodobému prerušeniu výkonu rozhodnutia o návrate, kľúčovým faktorom pri určovaní, či možno prijať nové rozhodnutie o návrate, je skutočnosť, či bol proces návratu skutočne a s konečnou platnosťou zastavený ( 30 ). Ak takéto okolnosti neexistujú, všetky predchádzajúce lehoty zaistenia sa naďalej započítavajú do jeho maximálnej lehoty povolenej podľa smernice 2008/115.

53.

V tejto súvislosti si Súdny dvor na pojednávaní vypočul právnu argumentáciu týkajúcu sa otázky, či je možné prijať opatrenia po neúspešnom ukončení konania o návrate, čo bolo predmetom rozsudku vo veci JZ ( 32 ), ktorým sa uplatnil rozsudok vo veci Achughbabian ( 33 ), v ktorom Súdny dvor v podstate rozhodol, že smernica 2008/115 umožňuje členským štátom uložiť trestné sankcie vrátane trestu odňatia slobody po ukončení konania o návrate a neúspešnom odsune, a to aj v prípade, že došlo k obštrukciám zo strany dotknutej osoby ( 34 ). Chcela by som však zdôrazniť, že rozsudok vo veci JZ ( 35 ) nie je v rozpore s názorom, že by sa po sebe nasledujúce lehoty zaistenia súvisiace s tým istým konaním o návrate mali sčítať podľa článku 15 smernice 2008/115, ale zaoberá sa iným právnym kontextom: týka sa situácie po konaní o návrate, ktoré bolo ukončené bez úspechu, t. j. jednotlivec neopustil územie napriek ukončeniu konania o návrate a uplynutiu maximálnej lehoty zaistenia. Počas výkonu rozhodnutia o návrate, kým je táto smernica stále uplatniteľná, by sa mala naďalej uplatňovať zásada sčítania lehôt zaistenia.

56.

V prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že tretia lehota zaistenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny je nezávislá od predchádzajúcich dvoch lehôt. Lehotu zaistenia uloženú po kumulatívnej lehote celkovo päť mesiacov a 23 dní preto nemožno považovať za novú lehotu, ktorá „nuluje čas“ jeho zaistenia, pokiaľ konanie o odsune nebolo zákonne a účinne ukončené skutočným a definitívnym zastavením konania a pokiaľ sa nezačal nový proces návratu na novom právnom základe a vzhľadom na nové okolnosti, ktoré výrazne presahujú procesné oneskorenie alebo dočasné prekážky. Opačné rozhodnutie by znamenalo ohrozenie limitov a ochranného účelu smernice 2008/115. Vnútroštátny súd musí určiť, či rozhodnutie o návrate zostalo účinné a vykonateľné po predchádzajúcich lehotách zaistenia.

V prejednávanej veci teda síce oneskorenie pri získavaní dokladov od orgánov tretej krajiny môže podľa článku 15 ods. 6 smernice 2008/115 odôvodniť predĺženie zaistenia po uplynutí pôvodnej šesťmesačnej lehoty, takéto predĺženie však zostáva striktne podmienené tým, že príslušné fínske orgány vynaložili všetko primerané úsilie na zabezpečenie odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny. Ak je zrejmé, že príslušná tretia krajina nespolupracuje v primeranom časovom rámci, alebo ak neexistuje žiaden odôvodnený predpoklad na odsun, zaistenie sa musí ukončiť, a to v súlade s článkom 15 ods. 4 smernice 2008/115 a zásadou proporcionality ( 36 ).

60.

Napokon by som chcela poznamenať, že vo všeobecnom rámci smernice 2008/115 ( 37 ), vykladanom so zreteľom na zásadu proporcionality, sa zaistenie nemá uplatňovať automaticky alebo preventívne, ale musí byť krajným opatrením, ktoré sa použije len vtedy, keď neexistuje žiadna alternatíva, ktorá by mohla zabezpečiť účinnosť konania o návrate ( 38 ). Vzhľadom na to, že v procese návratu môže dôjsť k oneskoreniam, ktoré nemožno pripísať na vrub dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny – ako napríklad nespolupráca tretej krajiny alebo diplomatické prekážky –, musia členské štáty posúdiť, či nie sú vhodnejšie miernejšie donucovacie opatrenia, prinajmenšom počas obdobia, keď ešte prebieha azylové konanie alebo keď odsun ešte nie je uskutočniteľný. V opačnom prípade existuje riziko, že obmedzená lehota zaistenia sa predčasne vyčerpá, čo môže narušiť účinnosť odsunu, keď sa uskutočniteľným stane.

61.

Situácia, o ktorú ide vo veci samej, ako vyplýva z objasnení uvedených v uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania ( 43 ), je však taká, že všetky predchádzajúce lehoty zaistenia boli vykonané na základe článku 15 smernice 2008/115 a na účely výkonu toho istého rozhodnutia o návrate. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že zo svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania vylúčil otázku, ako vypočítať maximálnu lehotu zaistenia, keď sa zaistenie zakladá na smernici 2008/115 aj na inom právnom základe (buď súčasne alebo s prestávkami) ( 44 ). Inými slovami vnútroštátny súd zdôrazňuje, že sa rozhodol nepýtať Súdneho dvora, či a ako by mali takéto prekrývajúce sa alebo zmiešané právne základy ovplyvniť výpočet lehoty zaistenia, pretože zaistenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny sa zakladalo – prinajmenšom primárne a väčšinou – len na smernici 2008/115. Z toho vyplýva, že podľa názoru vnútroštátneho súdu otázka zmiešaných právnych základov nemá v prejednávanej veci praktický význam.

64.

Keďže vnútroštátny súd túto otázku zo svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne vylúčil, Súdny dvor by ju mal považovať za irelevantnú alebo hypotetickú, najmä vzhľadom na to, že zaistenie sa zrejme zakladalo predovšetkým na smernici 2008/115.

65.

V prejednávanej veci však vzniká samostatná otázka, a to otázka, či bolo uplatňovanie smernice 2008/115 platné, pokiaľ ide o lehotu zaistenia od 10. septembra do 29. októbra 2022, a to najmä vzhľadom na procesné záruky stanovené v článku 24 ods. 3 nariadenia Dublin III.

69.

Pritom v prípade, že zaistenie bolo nesprávne založené na ustanoveniach smernice 2008/115, je potrebné zohľadniť príslušnú lehotu (alebo príslušné časti tejto lehoty) pri výpočte maximálnej lehoty zaistenia uvedenej v článku 15 ods. 5 a 6 tejto smernice. Maximálna lehota zaistenia stanovená v týchto odsekoch totiž vyjadruje absolútne časové obmedzenie pozbavenia slobody podľa tejto smernice na účely odsunu. Ak by sa z výpočtu vylúčil čas strávený v zaistení založenom nesprávne na ustanoveniach smernice 2008/115, členské štáty by mohli tieto maximálne lehoty obísť preklasifikovaním alebo prehodnotením právneho základu ex post , čo by narušilo potrebný účinok ( effet utile ) článku 15 tejto smernice a bolo v rozpore s procesnými zárukami pre dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín. Z toho vyplýva, že ak zaistenie nebolo zákonné z dôvodu nesprávneho právneho základu – napríklad preto, že ešte neprebiehalo konanie o návrate z dôvodu práva podať novú žiadosť o azyl –, potom sa toto obdobie musí zahrnúť do posúdenia celkovej lehoty povolenej podľa článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115.

4. Čiastkový záver

70.

72.

Na žiadosť Súdneho dvora navrhujem, že sa vo svojej analýze zameriam na druhú časť druhej otázky ( 47 ), ktorá sa týka problematiky súdneho preskúmania podľa článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2008/115, pokiaľ ide o predĺženie lehoty zaistenia nad šesť mesiacov.

73.

V článku 15 ods. 2 smernice 2008/115 sa vyžaduje, aby zákonnosť zaistenia podliehala súdnemu preskúmaniu, ktoré sa vykoná čo najskôr po začiatku zaistenia. Ak sa zaistenie predĺži na viac ako šesť mesiacov podľa článku 15 ods. 6 smernice 2008/115, takéto predĺženie musí byť podložené osobitnými dôvodmi, ako je nedostatočná spolupráca zo strany dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo omeškanie pri získavaní nevyhnutných dokladov z tretích krajín.

74.

V judikatúre Súdneho dvora sa uznáva, že počiatočné zaistenie aj jeho predĺženie majú podobnú povahu, keďže v oboch prípadoch ide o pozbavenie slobody na účely prípravy návratu a/alebo vykonania odsunu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny ( 48 ). Rozhodnutie o predĺžení zaistenia preto musí podliehať rovnakým procesným zárukám, aké sa uplatňujú na počiatočné zaistenie podľa článku 15 ods. 2 a 3 smernice 2008/115 ( 49 ). Patrí sem právo na súdny dohľad a proporcionalita, ako aj požiadavka, aby bolo zaistenie v konkrétnom prípade nevyhnutné.

78.

Treba však poznamenať, že v smernici 2008/115 sa výslovne nevyžaduje, aby sa súdne preskúmanie predĺženia zaistenia začalo pred uplynutím pôvodnej šesťmesačnej lehoty. V článku 15 ods. 3 druhej vete sa len vyžaduje, aby takéto zaistenie podliehalo súdnemu preskúmaniu, pričom sa v ňom nepredpisuje konkrétny časový rámec ani procesná forma. V súlade so zásadou procesnej autonómie zostáva členským štátom možnosť určiť tieto procesné opatrenia podľa vlastného uváženia. Preskúmanie vykonané po uplynutí lehoty teda môže byť stále v súlade so smernicou, a to za predpokladu, že sa vykoná rýchlo a účinne, čím sa poskytnú primerané záruky proti svojvoľnému zaisteniu. Vzhľadom na závažnosť prípadného pokračujúceho pozbavenia slobody sa však musí oneskorené preskúmanie vykonať s osobitnou naliehavosťou, aby sa zabezpečilo dodržiavanie práva na slobodu ( 56 ).

79.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že podmienky odôvodňujúce predĺženie zaistenia neboli preskúmané z hľadiska predložených dôkazov, ani neboli uvedené v rozhodnutí, ktoré prijal Helsingin käräjäoikeus (Súd prvej inštancie Helsinki). Zdá sa teda, že vnútroštátny súd sa domnieva, že súdne preskúmanie požadované podľa článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2008/115 bolo skutočne vykonané až vtedy, keď do konania následne z vlastnej iniciatívy vstúpil ďalší súdny orgán, Etelä‑Karjalan käräjäoikeus (Súd prvej inštancie Južná Karélia), a to 7. decembra 2023. Treba konštatovať, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny na pojednávaní uviedol, že šesťmesačná lehota bola pred akýmkoľvek súdnym posúdením zákonnosti predĺženia jeho zaistenia prekročená o dva mesiace a 19 dní.

82.

Na úvod treba poznamenať, že sa zdá, že vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru širšiu otázku týkajúcu sa relevantných prvkov práva Únie, aby mohol určiť dôsledky oneskoreného súdneho preskúmania. Podľa môjho názoru by však odpoveď na takto široko položenú otázku presahovala rámec toho, čo uvedený súd potrebuje na vyriešenie sporu vo veci samej.

83.

Preto navrhujem preformulovať túto otázku tak, aby sa zúžil jej rozsah v tom zmysle, že je potrebné určiť, či sa článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115 má vykladať v tom zmysle, že absencia včasného súdneho preskúmania správneho rozhodnutia, ktorým sa predĺžilo zaistenie zaistenej osoby nad pôvodnú maximálnu lehotu stanovenú v článku 15 ods. 5, má za následok povinnosť túto osobu bezodkladne prepustiť, a to aj v prípade, že v čase vykonania oneskoreného súdneho preskúmania sú všetky hmotnoprávne podmienky odôvodňujúce zaistenie stanovené v článku 15 uvedenej smernice splnené. Ak to tak nie je, vnútroštátny súd sa snaží zistiť, ktoré prvky sú relevantné na určenie toho, či by za takýchto okolností mala byť zaistená osoba bezodkladne prepustená.

84.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Súdny dvor rozlišuje medzi situáciami, v ktorých je zaistenie nezákonné v súčasnosti , a situáciami, v ktorých bolo nezákonné len v predchádzajúcom období . Ak v čase súdneho preskúmania chýba zákonný základ pre zaistenie, osoba musí byť v zásade bezodkladne prepustená, ako je potvrdené v rozsudku vo veci FMS a i. ( 66 ) Ak však bolo zaistenie osoby pôvodne nezákonné, ale odvtedy sa stalo opodstatneným na základe nového, nezávislého právneho dôvodu, ako sa uvádza v rozsudku vo veci Bouskoura ( 67 ), bezodkladné prepustenie sa nevyžaduje. Uvedený rozsudok sa konkrétne zaoberá zmenou právneho režimu, a to zo zaistenia podľa nariadenia Dublin III na zaistenie podľa smernice 2008/115, ktoré zahŕňa odlišné právne základy. V takýchto prípadoch môže mať štátny príslušník tretej krajiny namiesto toho nárok na odškodnenie za predchádzajúce nezákonné pozbavenie slobody ( 68 ). Naopak, v prejednávanej veci ide o po sebe nasledujúce lehoty zaistenia uložené podľa toho istého právneho režimu, t. j. článku 15 smernice 2008/115. V tomto ohľade je úlohou vnútroštátnych orgánov odôvodniť každú novú lehotu, najmä každé predĺženie podľa článku 15 ods. 6 uvedenej smernice.

87.

Tvrdím, že zásady uvedené v judikatúre Súdneho dvora citovanej v bodoch 84 a 85 vyššie sa rovnako vzťahujú na súdne preskúmanie rozhodnutí o predĺžení zaistenia podľa článku 15 ods. 6 smernice 2008/115, ktoré nasleduje po počiatočnom zaistení nariadenom na základe opatrenia prijatého na základe článku 15 ods. 1 uvedenej smernice, keďže každé pozbavenie slobody podľa jej článku 15 musí byť sprevádzané účinným a včasným súdnym preskúmaním.

sa má vykladať tak, že:

–

vyžaduje, aby sa na účely určenia, či boli dosiahnuté maximálne lehoty zaistenia stanovené v článku 15 ods. 5 a 6 danej smernice, zohľadnili všetky lehoty, počas ktorých bol dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predtým zaistený podľa tohto ustanovenia s cieľom vykonať to isté rozhodnutie o návrate. Ak rozhodnutie o návrate zostáva v platnosti a konanie o odsune nebolo skutočne a s konečnou platnosťou zastavené, prerušenie zaistenia neopodstatňuje opätovné začatie výpočtu lehôt zaistenia od nuly. To platí aj v prípade, ak bol dotknutý štátny príslušník tretej krajiny medzi lehotami zaistenia prepustený alebo územie dočasne opustil a odišiel do iného členského štátu,

–

súdne preskúmanie požadované podľa článku 15 ods. 3 druhej vety smernice 2008/115, ak sa má pôvodná lehota zaistenia predĺžiť, by sa malo v zásade vykonať pred začiatkom predĺženej lehoty. Ak sa však takéto súdne preskúmanie uskutoční po uplynutí počiatočnej lehoty na zaistenie, vzhľadom na závažnosť akéhokoľvek narušenia základného práva na slobodu sa musí v každom prípade vykonať urýchlene, v súlade s požiadavkou včasného súdneho preskúmania zákonnosti zaistenia, ako je stanovené v článku 15 ods. 2 a 3 uvedenej smernice,

–

( 4 ) Podľa PEERS, S. smernica 2008/115 bola síce pôvodne zamýšľaná ako prísny nástroj na zaisťovanie a odsun nelegálnych migrantov, ale prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora sa vyvinula tak, aby odrážala vyváženejší prístup (pozri PEERS, S.: Irregular migrants – Can humane treatment be balanced against efficient removal? In: European Journal of Migration and Law , 2015, Vol. 17, č. 4, s. 289 až 304).

( 5 ) Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 .

( 6 ) C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 (ďalej len „rozsudok vo veci Kadzojev“).

( 7 ) V odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom vnútroštátny súd spresňuje, že pokiaľ ide o uplatnenie § 127 zákona o cudzincoch vo vzťahu k smernici 2008/115, nie je jasné, či sa jednotlivé lehoty zaistenia majú pri výpočte maximálnej lehoty zaistenia sčítať alebo sa s nimi má zaobchádzať samostatne. Vzhľadom na neexistenciu ustálenej vnútroštátnej judikatúry rozhodnutia o prepustení zaistených osôb v súčasnosti závisia od toho, ako polícia alebo súdy vykladajú zákon v jednotlivých prípadoch.

( 8 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság ( C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 268 ) (ďalej len „rozsudok vo veci FMS a i.“). Smernica 2008/115 sa tak snaží o zosúladenie s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej zaistenie osoby v rámci konania o vyhostení alebo vydaní nepodlieha podmienke, že toto opatrenie je „nevyhnutné, napríklad na zabránenie tomu, aby daná osoba… utiekla“ [pozri okrem iného rozsudky ESĽP z 15. novembra 1996, Chahal v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1996:1115JUD002241493, body 112 a 113); z 10. júla 2014, Rakhimov v. Rusko (CE:ECHR:2014:0710JUD005055213, body 119 a 120); a z 27. novembra 2014, Khomullo v. Ukrajina (CE:ECHR:2014:1127JUD004759310, bod 52)].

( 15 ) V bode 43 rozsudku vo veci El Dridi Súdny dvor dodal, že smernica 2008/115 tak zohľadňuje judikatúru ESĽP, podľa ktorej zásada proporcionality vyžaduje, aby zaistenie osoby, proti ktorej je vedené konanie o vyhostení alebo vydaní, netrvalo neprimerane dlhý čas, to znamená, aby neprekračovalo lehotu nevyhnutnú na dosiahnutie sledovaného cieľa [pozri okrem iného rozsudok ESĽP z 29. januára 2008 vo veci Saadi v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0129JUD001322903, body 72 až 74)], ako aj ôsmu zásadu v dokumente „Dvadsať usmernení o nútenom návrate“, ktorý prijal Výbor ministrov Rady Európy 4. mája 2005, na ktorý smernica 2008/115 odkazuje vo svojom odôvodnení 3. Podľa tejto zásady musí zaistenie predchádzajúce odsunu trvať čo najkratšie. Pre komentár k rozsudku vo veci El Dridi pozri RAFFAELLI, R.: Criminalizing irregular immigration and the Returns Directive – An analysis of the El Dridi case. In: European Journal of Migration and Law , 2011, Vol. 13, č. 4, s. 467 až 489, a MITSILEGAS, V.: The Criminalisation of Migration in Europe – Challenges for Human Rights and the Rule of Law , Springer, Cham, 2015, s. 57 až 76.

( 16 ) Pozri rozsudky z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 72 a citovanú judikatúru, a zo 4. októbra 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, C‑387/24 PPU , EU:C:2024:868 , bod 41 (ďalej len „rozsudok vo veci Bouskoura“). Pokiaľ zaistenie predstavuje závažný zásah do práva štátneho príslušníka tretej krajiny na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, podlieha prísnym zárukám vrátane predvídateľnosti a ochrany pred svojvoľnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15 , EU:C:2017:213 , bod 40 ).

( 23 ) Pozri bod 35 vyššie.

( 24 ) Pozri body 37 až 40 vyššie.

( 25 ) Rozsudok z 10. mája 2007, CE:ECHR:2007:0510JUD000019905.

( 26 ) Tamže, body 33 a 34.

( 27 ) Pozri body 44 až 47 vyššie.

( 28 ) Pozri body 46 a 47 vyššie.

( 35 ) Tamže.

( 36 ) Pozri rozsudok vo veci Kadzojev, body 63 až 67. V bode 65 uvedeného rozsudku Súdny dvor priamo spája proporcionalitu s odôvodneným predpokladom na odsun, keď rozhodol, že zaistenie osoby na účely odsunu sa nesmie predlžovať nad rámec času nevyhnutne potrebného na zabezpečenie úspešného odsunu. Ak sa ukáže, že odôvodnený predpoklad na odsun už neexistuje, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená.

( 37 ) Pozri článok 15 ods. 1 a 4 smernice 2008/115.

( 38 ) Pozri článok 8 ods. 4 smernice 2008/115, podľa ktorého „[v] prípade, že členské štáty použijú na odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa odsunu bráni, ako poslednú možnosť donucovacie opatrenia, takéto opatrenia musia byť primerané a použitie sily nesmie prekročiť rozumnú mieru. Tieto opatrenia sa uplatňujú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a v súlade so základnými právami a pri riadnom rešpektovaní dôstojnosti a telesnej integrity dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny“. Pozri tiež PEERS, S., op. cit. v poznámke pod čiarou 4 vyššie, s. 289 až 304.

( 39 ) MAJCHER, I., STRIK, T.: Legislating without evidence – The recast of the EU Return Directive. In: European Journal of Migration and Law , 2021, Vol. 23, č. 2, s. 103 až 126.

( 40 ) Tamže.

( 47 ) Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, najmä z rozsudkov z 10. septembra 2013, G. a R. ( C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 ), a z 5. júna 2014, Mahdi ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 ), vyplýva, že súdne preskúmanie požadované v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice 2008/115 sa musí vykonať ex offo , bez toho, aby o to zaistená osoba musela požiadať. Takýto výklad zabezpečuje účinnú ochranu základného práva na slobodu a bezpečnosť zakotveného v článku 6 Charty.

( 48 ) Pozri rozsudky z 5. júna 2014, Mahdi ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , bod 44 ), a z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 59 ).

( 49 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn ( C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 59 a citovanú judikatúru).

( 50 ) Pozri poznámku pod čiarou 17 vyššie.

( 51 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , bod 44 ), v ktorom Súdny dvor v podstate rozhodol, že každé predĺženie zaistenia podľa článku 15 ods. 6 si vyžaduje nové individualizované posúdenie a nemôže byť automatické (body 44 až 46). Okrem toho musí preskúmavajúci súd posúdiť podmienky odôvodňujúce predĺženie, a nie sa len spoľahnúť na závery správneho orgánu (bod 60).

( 52 ) Súdny dvor rozhodol, že by bolo v rozpore s podstatou práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty, ak by žiadny súd nemohol skúmať, či je rozhodnutie nariaďujúce zaistenie na základe smernice 2008/115 v súlade s právami a slobodami zaručenými právom Únie štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci FMS a i., bod 290).

( 59 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci FMS a i., bod 288 a citovanú judikatúru.

( 60 ) Tamže, bod 289.

( 61 ) Rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) ( C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 83 ).

( 62 ) Tamže, body 81 a 83.

( 63 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok vo veci FMS a i., bod 292.

( 64 ) Tamže, bod 293, s odkazom na rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi ( C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , bod 62 ). Pozri tiež rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo) ( C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 79 ), a rozsudok vo veci Bouskoura, bod 44.