C-151/24

proti

V. M.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/98/EÚ – Práva pracovníkov z tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia – Článok 12 – Právo na rovnosť zaobchádzania – Sociálne zabezpečenie – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 3 – Odvetvia sociálneho zabezpečenia– Článok 70 – Osobitné nepríspevkové peňažné dávky – Sociálna dávka – Vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, vylúčení z nároku na sociálnu dávku“

I. Úvod

1.

A.

Právo Únie

4.

V rámci týchto návrhov budem odkazovať na odôvodnenia 19 a 20 smernice 2011/98, ako aj na článok 2 písm. b) a c), článok 3 ods. 1 písm. b) a c) a článok 12 tejto smernice.

5.

Budem tiež odkazovať na odôvodnenie 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 ( 3 ), na jeho články 3 a 70 a na jeho prílohu X.

8.

Článok 20 ods. 10 decreto‑legge n. 112 – Disposizioni urgenti per lo sviluppo economico, la semplificazione, la competitività, la stabilizzazione della finanza pubblica e la perequazione tributaria (zákonný dekrét č. 112 o naliehavých opatreniach pre hospodársky rozvoj, zjednodušenie, konkurencieschopnosť, stabilizáciu verejných financií, ako aj daňové vyrovnanie) ( 8 ) z 25. júna 2008, ktorý bol so zmenami a doplneniami zmenený na zákon prostredníctvom legge n. 133 (zákon č. 133) zo 6. augusta 2008 ( 9 ) stanovuje:

„Od 1. januára 2009 sa sociálna dávka uvedená v článku 3 ods. 6 [zákona č. 335/95] vypláca oprávneným osobám pod podmienkou, že sa v tuzemsku legálne zdržiavali nepretržite aspoň desať rokov.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

9.

V. M., albánska štátna príslušníčka, sa od roku 2006 legálne zdržiava v Taliansku, pričom je držiteľkou povolenia na pobyt udeleného z rodinných dôvodov ( 10 ) s povolením pracovať v tomto členskom štáte, ako to vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru.

13.

S odvolaním sa na predchádzajúcu judikatúru Corte costituzionale (Ústavný súd) Corte suprema di cassazione (Najvyšší súd) zvážil existenciu ústavnej povinnosti priznať predmetnú sociálnu dávku cudzincovi bez povolenia na dlhodobý pobyt – EÚ z dôvodu „uznaného vzájomného prepojenia hodnôt, na ktorých sa zakladá článok 3 Ústavy a článok 34 Charty“, ako aj odlišného výkladu článku 12 smernice 2011/98, ktorý poskytol Súdny dvor. ( 12 )

14.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) sa okrem toho domnieval, že článok 3 ods. 6 zákona č. 335/95 je v rozpore s článkom 38 prvým odsekom Ústavy, „keďže nemožno spochybniť úzku súvislosť medzi týmto článkom a článkom 34 Charty, ktorý tým, že zakotvuje právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní, má za cieľ ‚zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov‘ (rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj ( C‑571/10 , EU:C:2012:233 )“.

15.

Corte costituzionale (Ústavný súd) zdôrazňuje, že nové otázky ústavnosti, ktoré mu boli predložené, sú založené na ustanoveniach Charty a že sa nemôže vyhnúť tomu, aby na ne odpovedal prostredníctvom nástrojov, ktoré sú mu vlastné. ( 13 ) Domnieva sa, že tieto otázky spočívajú predovšetkým v tom, či predmetná sociálna dávka patrí medzi dávky sociálneho zabezpečenia, vo vzťahu ku ktorým sa na štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú držiteľmi povolenia na pobyt vydaného na účely zamestnania alebo aspoň umožňujúceho im výkon práce, vzťahuje zásada rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98.

Na druhej strane Corte costituzionale (Ústavný súd) vo svojom rozsudku č. 50/2019 zo 4. decembra 2018 rozhodol, že „priznanie peňažnej dávky cudzincovi, ktorý je v núdzi a nepoberá dôchodok, patrí do diskrečnej právomoci zákonodarcu len vtedy, ak sa jeho začlenením do spoločnosti dbá na to, aby dostal rovnakú pomoc, ako je pomoc poskytovaná talianskemu občanovi“. Domnieval sa, že rovnosť prístupu k sociálnej pomoci medzi talianskymi občanmi alebo občanmi Únie a štátnymi príslušníkmi tretích krajín sa musí obmedziť na služby a plnenia, ktoré tým, že uspokojujú „primárnu potrebu jednotlivca, ktorá netoleruje žiadne rozlišovanie spojené s územnou príslušnosťou“, konkretizujú uplatňovanie základných práv jednotlivcov. V tomto prípade nemožno tolerovať žiadne obmedzenia súvisiace s ohraničeným rozsahom dostupných finančných prostriedkov. Naopak, normotvorca môže vyhradiť poskytnutie iných dávok osobám, ktoré preukázali svoju stabilnú a aktívnu integráciu do talianskej spoločnosti získaním povolenia na pobyt osoby s dlhodobým pobytom – EÚ. Na rozdiel od jednoduchého legálneho pobytu v Taliansku to predpokladá, že majú príjem, disponujú bývaním a ovládajú taliansky jazyk, čo sú prvky, ktoré predstavujú „nezanedbateľné znaky [ich] účasti“ na živote spoločnosti, ktoré prispievajú k jej pokroku.

19.

S ohľadom na právo Únie vnútroštátny súd v prvom rade spresňuje, že predmetná sociálna dávka je výslovne zaradená medzi osobitné nepríspevkové peňažné dávky, nazývané aj „zmiešané“ definované v článku 70 nariadenia č. 883/2004, a je uvedený v prílohe X tohto nariadenia. Ďalej vykonáva analýzu znenia článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, ako aj právneho režimu týchto „zmiešaných“ dávok. Pripomína najmä podmienky ich priznania, tak ako ich spresnil Súdny dvor, a to tak pre občanov Únie ( 15 ), ako aj pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území Únie, ( 16 ) predtým, ako ich zakotvil normotvorca Únie. Z toho vyvodzuje, že štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa pohybujú na území Únie, musia mať rovnako ako občania členských štátov vzťah v zmysle prispievania do systému sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom si uplatňujú nárok na túto dávku.

23.

Za týchto okolností Corte costituzionale (Ústavný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 12 ods. 1 písm. e) smernice [2011/98] ako konkrétne vyjadrenie ochrany práva na prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia priznanej článkom 34 ods. 1 a 2 Charty vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí také opatrenie, ako je sociálna dávka podľa článku 3 ods. 6 zákona č. 335/95, a bráni teda právo Únie takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na cudzincov, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia podľa [tejto] smernice, nerozširuje vyššie uvedené opatrenie, už priznané cudzincom za predpokladu, že sú držiteľmi povolenia na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom?“

24.

V. M., INPS, talianska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. mája 2025, na ktorom odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.

IV. Analýza

28.

Po druhé vnútroštátny súd poukazuje na situáciu „cudzincov, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia“. Vzhľadom na konštatovanie Súdneho dvora týkajúce sa osobnej pôsobnosti článku 12 ods. 1 smernice 2011/98 v rozsudku INPS, C‑350/20, ( 18 ) je potrebné objasniť, že výklad tohto ustanovenia, o ktorý požiadal predkladajúci súd, nie je obmedzený na situácie, v ktorých boli štátni príslušníci tretích krajín prijatí do členského štátu na účely vykonávania zamestnania v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom. ( 19 ) Ako výslovne stanovuje článok 12 ods. 1 tejto smernice, vzťahuje sa aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na iné účely ako na vykonávanie zamestnania v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, sú oprávnení pracovať a majú povolenie na pobyt v súlade s nariadením (ES) č. 1030/2002 ( 20 ).

29.

V dôsledku toho vzhľadom na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok INPS, C‑350/20 ( 21 ), navrhujem, aby Súdny dvor aby analogicky s preformulovaním prejudiciálnej otázky v tomto rozsudku konštatoval, ( 22 ) že svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice z priznania dávky podľa tejto právnej úpravy osobám starším ako 65 rokov (od 1. januára 2019 viac ako 67 rokov), ktoré sa nachádzajú v neistej ekonomickej situácii a majú obmedzenú pracovnú schopnosť z dôvodu svojho veku. ( 23 )

33.

Pokiaľ ide o osobnú pôsobnosť článku 12 ods. 1 smernice 2011/98, ako je pripomenutá v bode 28 vyššie, dodávam, že po prvé sa nevyžaduje, aby štátni príslušníci tretích krajín boli trvalo skutočne zamestnaní. ( 29 )

34.

V dôsledku toho nemožno tvrdiť, tak ako INPS, že „na priznanie práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia nestačí, že cudzinec je držiteľom povolenia na pobyt, ale je tiež potrebné, aby prispieval do hospodárstva hostiteľského členského štátu tým, že vykonáva zárobkovú činnosť a platí s tým súvisiace dane“.

35.

Po druhé odôvodnenie 20 smernice 2011/98, ktoré sa týka práva na rovnosť zaobchádzania stanoveného v jej článku 12, sa vzťahuje aj na „rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny, ktorým sa povolil vstup na územie členského štátu v súlade so smernicou Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny[ ( 30 )]“. Pokiaľ ide o situácie, keď majú rodinní príslušníci pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a držiteľom jednotného povolenia, priamo právo na rovnosť zaobchádzania uvedené najmä v tomto odôvodnení, Súdny dvor rozhodol, že „toto právo sa týmto osobám priznáva v ich postavení pracovníkov, hoci ich príchod do hostiteľského členského štátu bol spôsobený skutočnosťou, že boli rodinnými príslušníkmi pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny“ ( 31 ).

39.

Článok 3 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje zásadu, podľa ktorej sa toto nariadenie „vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú“ deviatich kategórií dávok, ktoré sú v ňom taxatívne vymenované.

40.

Článok 3 ods. 5 nariadenia č. 883/2004 definuje výnimky. Podľa tohto písmena a) tohto ustanovenia sa toto nariadenie „neuplatňuje na… sociálnu a zdravotnú pomoc“ ( 34 ).

41.

Článok 3 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 stanovuje, že toto nariadenie „sa tiež uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, na ktoré sa vzťahuje článok 70“ uvedeného nariadenia.

–

tieto dávky sa poskytujú „podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah [osobná pôsobnosť – neoficiálny preklad ], ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 3 ods. 1 [nariadenia č. 883/2004], ako aj v oblasti sociálnej pomoci“ ( 37 ), a

–

sú určené „na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám[,] na ktoré sa vzťahujú časti sociálneho zabezpečenia uvedené v článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia] a ktoré zaručujú daným osobám príjem na úrovni životného minima so zreteľom na hospodársku a sociálnu situáciu v danom členskom štáte“ ( 38 ).

45.

Okrem toho článok 1 písm. l) prvý odsek nariadenia č. 883/2004 pojem „ právne predpisy “ definuje „v súvislosti s každým členským štátom [ako] zákony, nariadenia a iné povinné ustanovenia a všetky ostatné vykonávajúce opatrenia týkajúce sa odvetví sociálneho zabezpečenia , na ktoré sa uplatňuje článok 3 ods. 1 [tohto nariadenia]“ ( 39 ).

49.

Okrem toho z rozsudku Alimanovič vyplýva, že na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že predmetnú dávku možno kvalifikovať ako „osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku“, je potrebné zistiť jej prevažujúcu funkciu. Tak je to v prípade, ak tento príspevok zaručuje minimálne životné potreby nevyhnutné pre život v súlade s ľudskou dôstojnosťou. ( 43 )

50.

Napokon podľa ustálenej judikatúry možno dávku považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je priznávaná príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. ( 44 )

51.

V druhom rade treba uviesť, že dve dodatočné kritériá uvedené v nariadení č. 883/2004 umožňujú odlíšiť dávky uvedené v článku 70 tohto nariadenia od dávok patriacich do oblastí sociálneho zabezpečenia, a to:

53.

Za týchto podmienok po prvé poznamenávam, že výraz „odvetvia sociálneho zabezpečenia, ako sú vymedzené v nariadení… č. 883/2004“ ( 47 ) použitý v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 je dostatočne presný na to, aby sa z neho vyvodilo, že označuje odvetvia sociálneho zabezpečenia taxatívne vymenované v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia. ( 48 )

54.

Na podporu tejto analýzy však treba uviesť ďalšie úvahy, keďže z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 49 )

55.

Po druhé, pokiaľ ide o užitočné kontextové objasnenia, konštatujem, že odôvodnenie odkazu na odvetvia sociálneho zabezpečenia uvedené v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 možno vyvodiť z osobnej pôsobnosti práva na rovnosť zaobchádzania ustanoveného v článku 12 ods. 1 smernice 2011/98. ( 50 ) Táto pôsobnosť sa obmedzuje na pracovníkov, ktorí vzhľadom na svoje postavenie poberajú odmeny, ktoré podliehajú povinnosti odvádzať príspevky na sociálne zabezpečenie rizík súvisiacich so zamestnaním. ( 51 ) Podľa nariadenia č. 883/2004 a nariadenia (ES) č. 987/2009 ( 52 ) sú totiž zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinní príslušníci v zásade krytí systémom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju zárobkovú činnosť, a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci. V dôsledku toho kritérium založené na väzbe s hostiteľským členským štátom nie je relevantné. ( 53 )

59.

Tak je to v prípade občanov Únie, ktorí nadobudli právo na trvalý pobyt po tom, čo sa na území hostiteľského členského štátu legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov. ( 59 ) Pokiaľ ide o predchádzajúce obdobie, podľa tej istej logiky integrácie sa normotvorca Únie rozhodol, tiež v oblasti práva na sociálnu pomoc, stanoviť v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 s ohľadom na krátke obdobia pobytu neaktívnych občanov, výnimku zo zásady zákazu diskriminácie, ktorá je uvedená v odseku 1 tohto článku pre občanov Únie, ktorých pobyt spĺňa podmienky stanovené v tejto smernici. ( 60 ) Okrem toho sú v lehote od troch mesiacov do piatich rokov od prístupu k sociálnej pomoci v prijímajúcom členskom štáte fakticky vylúčení občania Únie, ktorí spĺňajú podmienky na udelenie práva na pobyt na základe výšky svojich príjmov. ( 61 )

60.

Významný rozdiel však zostáva. Štátni príslušníci tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje smernica 2011/98, nemajú rovnaké práva na sociálnu pomoc, zatiaľ čo občania EÚ, ktorí sú zároveň pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami alebo si zachovávajú takýto štatút, ( 62 ) a ich rodinní príslušníci majú nárok na rovnaké dávky sociálnej pomoci ako štátni príslušníci daného štátu od začiatku ich pobytu. ( 63 )

61.

Po tretie treba teda pripomenúť cieľ normotvorcu Únie, ako je vyjadrený v odôvodnení 19 smernice 2011/98, s prihliadnutím na ktoré treba vykladať jej článok 12 ods. 1 písm. e). ( 64 )

65.

Vzhľadom na takto vyjadrený zámer normotvorcu Únie je teda logické, aby na jednej strane prísne stanovil pri pobytoch určitého trvania minimálny súbor spoločných práv v medziach svojej právomoci v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je pripomenuté v odôvodnení 26 smernice 2011/98 ( 66 ), a na druhej strane, aby rovnosť práv vyhradil pre dávky, ktoré sa riadia právnymi predpismi členského štátu, v ktorom bol štátny príslušník tretej krajiny oprávnený pracovať ( 67 ) alebo je evidovaný ako nezamestnaný po minimálnej dobe zamestnania. ( 68 )

66.

Z odôvodnenia 19 smernice 2011/98 tak jasne vyplýva, že jej cieľom je dosiahnuť minimálnu harmonizáciu, a nie striktnú rovnocennosť medzi situáciou štátnych príslušníkov tretích krajín a situáciou štátnych príslušníkov členského štátu, v ktorom žijú.

67.

Tento cieľ je opäť vyjadrený takmer rovnako ( 69 ) v smernici 2024/1233. ( 70 )

71.

Domnievam sa, že takýto prístup spochybňuje rozlišovanie medzi dávkami uvedenými v článku 3 ods. 1 a 3 nariadenia č. 883/2004. ( 74 )

72.

Pripomínam, že Súdny dvor rozhodol, že priznanie dávok v starobe uvedených v článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 883/2004 nesmie závisieť od individuálneho posúdenia osobných potrieb žiadateľa, ktoré je kvalifikačným kritériom dávky sociálnej pomoci, a že pre tieto dávky je príznačná najmä skutočnosť, že slúžia na zaistenie životných potrieb osôb, ktoré po dosiahnutí dôchodkového veku ukončia svoje zamestnanie a nie sú viac povinné evidovať sa na úrade práce. ( 75 ) Preto samotná skutočnosť, že dávky sú vyplácané s cieľom dopĺňať prostriedky na živobytie osôb, ktoré dosiahli určitý vek, nestačí na to, aby boli kvalifikované ako dávky v starobe. ( 76 )

73.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora preto stačí konštatovať, že osobitná a nepríspevková povaha dávky uvedenej v prílohe X nariadenia č. 883/2004 nie je sporná. ( 77 ) Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že predmetná dávka je dávkou pomoci, keďže jej jediným účelom je zmierniť núdzu vyplývajúcu z chudoby osôb, ktoré nemajú dostatočné ekonomické zdroje a ktorých pracovná schopnosť sa v dôsledku veku znižuje. ( 78 )

77.

V tejto súvislosti sa mi zdá vhodné poukázať na to, že Corte costituzionale (Ústavný súd) zdôraznil, že dávky sa vyplácajú s cieľom uspokojiť „základnú potrebu jednotlivca, ktorá nepripúšťa žiadne rozlišovanie na základe územnej príslušnosti“ ( 80 ). Talianska vláda na pojednávaní vysvetlila, že tieto rôznorodé dávky slúžia na starostlivosť o osoby, ktorých zdravie alebo bezpečnosť je ohrozená. Zopakovala vysvetlenie vnútroštátneho súdu, podľa ktorého „v tomto prípade nie je dávka súčasťou sociálnej pomoci (ktorú článok 38 ods. 1 Ústavy vyhradzuje ‚občanovi‘), ale skôr nástrojom potrebným na zaručenie základného práva jednotlivca (článok 2 Ústavy)“ ( 81 ).

78.

Na druhej strane sa mi zdá, že sa musia zohľadniť iné individuálne situácie s menej akútnym stupňom závažnosti, ktoré však zasahujú do dôstojnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia. Pokiaľ sa totiž takýto štátny príslušník legálne zdržiava na území členského štátu, vnútroštátne orgány príslušné v oblasti dávok sociálnej pomoci sú povinné overiť, či odmietnutie priznať mu takéto dávky z dôvodu povolenia na pobyt, ktorého je držiteľom, nevystavuje dotknutého štátneho príslušníka, ktorý nemá žiadne zdroje na zabezpečenie svojich potrieb, priamemu a bezprostrednému riziku porušenia jeho základných práv, najmä práva zakotveného v článku 1 Charty. ( 82 )

79.

Súhlasím teda so stanoviskom, ktoré Komisia vyjadrila na pojednávaní. Podľa môjho názoru totiž niektoré individuálne situácie odôvodňujú prijatie „bezpečnostnej siete“ ( 83 ).

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice z nároku na príspevok priznávaný podľa tejto právnej úpravy osobám starším ako 65 rokov (od 1. januára 2019, viac ako 67 rokov), ktoré sa nachádzajú v neistej ekonomickej situácii a majú obmedzenú pracovnú schopnosť z dôvodu svojho veku.

Vnútroštátne orgány príslušné v oblasti dávok sociálnej pomoci sú však povinné overiť, či odmietnutie priznať takéto dávky nevystavuje týchto štátnych príslušníkov, ktorí nemajú žiadne prostriedky na zabezpečenie svojich základných potrieb, priamemu a bezprostrednému riziku porušenia ich základných práv, najmä práva zakotveného v článku 1 Charty základných práv Európskej únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Ú. v. ES L 343, 2011, s. 1 ; Mim. vyd. 13/025, s. 399.

( 9 ) GURI č. 195 z 21. augusta 2008, s. 3, riadna príloha GURI č. 196.

( 10 ) Na pojednávaní bolo potvrdené, že V. M. získala povolenie na pobyt v rámci zlúčenia rodiny ako matka garanta.

( 11 ) Ďalej len „Charta“.

( 12 ) Tento súd odkazuje najmä na rozsudok z 2. septembra 2021, INPS (Príspevok pri narodení dieťaťa a príspevok v materstve pre držiteľov jednotného povolenia) ( C‑350/20 , ďalej len rozsudok INPS, C‑350/20, EU:C:2021:659 ).

( 13 ) Odkazuje najmä na rozsudok INPS, C‑350/20. V tejto súvislosti pozri najmä bod 23 tohto rozsudku.

( 14 ) Odkazuje na rozsudok č. 137/2021 z 25. mája 2021.

( 21 ) Pozri rozsudok INPS, C‑350/20 (bod 47).

( 22 ) Pozri rozsudok INPS, C‑350/20 (bod 50).

( 23 ) Podmienka trvalého pobytu po dobu najmenej desiatich rokov (pozri bod 11 vyššie) stanovená v talianskych právnych predpisoch bola predmetom pripomienok počas pojednávania. Spresňujem, že otázka vnútroštátneho súdu sa netýka tejto podmienky. Okrem toho, pokiaľ ide o podobnú podmienku uloženú štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, na prístup k opatreniu sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci alebo sociálnej ochrany, pozri rozsudok z 29. júla 2024, CU a ND (Sociálna pomoc – nepriama diskriminácia ( C‑112/22 a C‑223/22 , EU:C:2024:636 ).

( 24 ) Pokiaľ ide o definíciu pojmu „pracovník z tretej krajiny“ pozri tiež článok 2 písm. b) smernice 2011/98.

( 25 ) Tento výraz sa nachádza v rovnakom znení v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1233 z 24. apríla 2024 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte (Ú. v. EÚ L, 2024/1233). Zrušuje smernicu 2011/98 a bude sa uplatňovať od 22. mája 2026. Pozri článok 19 a článok 20 druhý odsek smernice 2024/1233.

( 28 ) Pozri článok 12 ods. 1 písm. d) návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady z 27. apríla 2022 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom [COM(2022) 650 final], ako aj komentár, ktorý predložili MELIN, P.: Social security rights of third‑country nationals coming from outside the EU: the scope and meaning of equal treatment. In: Research Handbook on European Social Security Law . Northampton: Edward Elgar Publishing, 2023, s. 353 – 378, najmä s. 363. Tento návrh zostáva nezmenený v dokumente Generálneho sekretariátu Rady pre delegácie z 28. novembra 2023 o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom – Mandát na rokovania s Európskym parlamentom (dokument 16000/23). Pokiaľ ide o pôsobnosť ustanovení týkajúcich sa rovnosti zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tretích krajín na základe rozdielneho postavenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci, ako aj prístupu k tovaru a službám poskytovaným verejnosti, pozri rozsudok z 28. októbra 2021, ASGI a. i (C‑462/20, ďalej len „rozsudok ASGI, EU:C:2021:894 ).

( 29 ) Pozri v tomto zmysle článok 12 ods. 2 písm. b) prvý pododsek smernice 2011/98 týkajúci sa obmedzení rovnosti zaobchádzania, ktorý stanovuje určité záruky pre pracovníkov z tretích krajín, ktorí boli zamestnaní aspoň šesť mesiacov a sú evidovaní ako nezamestnaní. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. novembra 2020, Istituto nazionale della previdenza sociale (Rodinné dávky pre držiteľov jednotného povolenia) (C‑302/19, ďalej len „rozsudok INPS, C‑302/19“, EU:C:2020:957 , bod 25 ).

( 36 ) Pozri odôvodnenia 4 a 45 nariadenia č. 883/2004. Pozri najmä rozsudok z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka) ( C‑802/18 , EU:C:2020:269 , bod 68 ).

( 37 ) Pozri článok 70 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 38 ) Pozri článok 70 ods. 2 písm. a) bod i) nariadenia č. 883/2004. Kurzívou zvýraznil generálny advokát. V druhom prípade pozri článok 70 ods. 2 písm. a) bod ii) tohto nariadenia.

( 39 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 40 ) Treba vykladať v spojení s článkom 13 ods. 1 Európskej sociálnej charty. Pozri komentár, ktorý vypracovali ELEVELD, A., KATROUGALOS, G.: The right to social security and social assistance in the „case law“ and conclusions of the Social Rights Committee. In: Research Handbook on European Social Security Law , c. d., s. 64 – 83, najmä s. 70.

( 41 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

( 48 ) Stanoviská v právnej náuke, ku ktorým som mal prístup, sa v tomto zmysle zhodujú. Pozri najmä THYM, D.: European Migration Law . Oxford: Oxford University Press, 2023, osobitne kapitola 15 s názvom „Integration and Settlement“, s. 469 – 504, najmä bod 15.3.3.1 (s. 482).

( 49 ) Pozri rozsudok zo 17. novembra 1983, Merck ( 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 ), zo 16. júla 2020, AFMB a. i ( C‑610/18 , EU:C:2020:565 , bod 50 ), a z 8. mája 2025, Pielatak ( C‑410/23 , EU:C:2025:325 , bod 54 ).

( 50 ) Pozri bod 28 vyššie.

( 51 ) Pozri, pokiaľ ide o podmienku verejného príspevku na rodinné dávky, rozsudok ASGI a i. (bod 28). Pozri tiež o tejto súvislosti s príspevkom na financovanie systémov sociálneho zabezpečenia, BEDUSCHI, A.: An Empty Shell? The Protection of Social Rights of Third‑Country Workers in the EU after the Single Permit Directive. In: European Journal of Migration and Law , zv. 17, č. 2‑3, Haag: Wolters Kluwer, 2015, s. 210 – 238, najmä s. 223. Pozri okrem toho článok 26 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na poskytnutie medzinárodnej ochrany, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).

( 52 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1 ).

( 58 ) V súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2004/38 do pôsobnosti tejto smernice patria a za oprávnené osoby, ktoré majú nárok na práva upravené touto smernicou, sa považujú občania Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a ich rodinní príslušníci, ako sú definovaní v článku 2 bode 2 uvedenej smernice, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.

( 59 ) Pozri článok 16 ods. 1 smernice 2004/38 a rozsudok Dano (bod 72).

( 60 ) Ide o obdobie prvých troch mesiacov pobytu (článok 6 tejto smernice) alebo dlhšie obdobie hľadania zamestnania [článok 14 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice]. Pozri rozsudok Dano (body 64 a 65) ako aj rozsudok z 25. februára 2016, García‑Nieto a. i ( C‑299/14 , EU:C:2016:114 , bod 44 ). Pozri tiež, pokiaľ ide o právo na rovnosť zaobchádzania, rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland (C‑709/20, ďalej len „rozsudok CG, EU:C:2021:602 , bod 75 , ako aj citovaná judikatúra).

( 61 ) Pozri na pripomenutie podmienok tohto práva na pobyt rozsudok CG (bod 76 a citovaná judikatúra). Pozri tiež oznámenie Komisie s názvom „Usmernenia týkajúce sa práva občanov EÚ a ich rodín na voľný pohyb“ (Ú. v. EÚ C/2023/1392), body 11.1.2 a 11.1.3 (s. 50). Pozri okrem iného MARTIN, D.: Article 24 – Égalité de traitement. In: Directive 2004/38 relative au droit de séjour des citoyens de l’Union européenne et des membres de leur famille . Bruxelles: Bruylant, 2020, s. 373 – 396, osobitne s. 383, bod 24.

( 62 ) Pozri rozsudok Alimanovic (body 53 a 54).

( 67 ) Pozri na porovnanie rozsudok zo 16. júna 2022, Komisia/Rakúsko (Indexácia rodinných dávok) ( C‑328/20 , EU:C:2022:468 , bod 108 ).

( 68 ) Pokiaľ ide o konštatovanie, že všetky ostatné smernice týkajúce sa legálnej migrácie sa nevzťahujú na „sociálnu pomoc“ vo forme podpory minimálneho príjmu určenej na pokrytie základných životných nákladov, pozri THYM, D.: European Migration Law , c. d., najmä s. 483.

( 69 ) Pozri odôvodnenie 2 smerníc 2011/98 a 2024/1233. Pokiaľ ide o rovnosť práv sledovanú v novej smernici 2024/1233, znenie odôvodnení 28, 30, 31 a 34 tejto smernice je takmer totožné so znením odôvodnení 19, 20, 21 a 24 smernice 2011/98. Odôvodnenia týkajúce sa sociálneho zabezpečenia zvýraznila kurzívou generálna advokátka.

( 70 ) Pozri poznámku pod čiarou 25 vyššie.

( 71 ) Pozri článok 12 ods. 2 smernice 2011/98, ako aj článok 11 ods. 2, 3 a 4 smernice 2003/109. Pozri tiež rozsudok INPS, C‑302/19 (body 38 a 39). Pozri tiež v súvislosti s možnosťou prijať priaznivejšie ustanovenia článok 13 ods. 2 smernice 2011/98 a článok 11 ods. 5 smernice 2003/109.

( 72 ) Pozri najmä, pokiaľ ide o rámec, v ktorom sa môže vykonávať súdne preskúmanie Súdnym dvorom, rozsudok Alimanovic (body 60 a 61). Pozri tiež MUIR, E.: EU Equality Law: The First Fundamental Rights Policy of the EU . Oxford: Oxford University Press, 2018, osobitne kapitola 3, s názvom „EU Equality Law at a Constitutional Crossroads“, s. 58 – 109, najmä s. 103.

( 79 ) Pozri rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj ( C‑571/10 , EU:C:2012:233 , bod 91 ).

( 80 ) Pozri bod 18 vyššie.

( 81 ) Odkazujem na návrh na začatie prejudiciálneho konania (s. 11 a 12).

( 82 ) Porovnaj s rozsudkom CG (bod 92). Tento rozsudok sa týka situácie, v ktorej sa „mobilný“ občan Únie nemôže odvolávať na zásadu zákazu diskriminácie stanovenú v článku 24 ods. 1 smernice 2004/38 (pozri bod 80 uvedeného rozsudku).

( ) Pokiaľ ide o tento výraz, pozri nasledujúci komentár k rozsudku CG: DE BECKER, E.: Social security in the fundamental rights case law of the Court of Justice . In: Research Handbook on European Social Security Law , c. d., s. 2 – 29, najmä s. 7, ako aj s. 16 a nasl., najmä s. 17. Podľa tohto autora Súdny dvor v uvedenom rozsudku jasne uviedol, že je potrebné členským štátom zabezpečiť ochranu, aj keď ustanovenia Zmlúv alebo sekundárneho práva Únie nešpecifikujú, ako by sa táto ochrana mala poskytnúť. Pozri tiež pripomienky k uplatňovaniu niektorých práv vyplývajúcich z Charty v situácii, keď má občan Únie vnútroštátne právo na pobyt za priaznivejších podmienok, než sú podmienky stanovené smernicou 2004/38, LENAERTS, K.: The broadening of EU competences through the case law of the Court of Justice: myth or reality ? In: ERA Forum, Journal of the Academy of European Law , ERA, Trèves, 2023, č. o 4, s. 589 až 598, najmä poznámka pod čiarou č. 40 (s. 596).