C-155/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 4. septembra 2025( 1 )

Vec C ‑ 155/24

Nederlandse Voedsel ‑ en Warenautoriteit,

British American Tobacco International (Holdings) BV

proti

Stichting Rookpreventie Jeugd

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal College van Beroep voor het bedrijfsleven (Odvolací súd pre správne spory v hospodárskych veciach, Holandsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Výroba a predaj tabakových výrobkov – Smernica 2014/40/EÚ – Maximálne úrovne emisií – Metóda merania – Meranie emisií na základe noriem ISO – Článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 – Normy neuverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie – Uplatniteľnosť noriem ISO uvedených v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 – Závery, ktoré sa majú vyvodiť z rozsudku z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i. (C‑160/20, EU:C:2022:101) “

I. Úvod

4. Toto objasnenie bolo súčasťou odpovede poskytnutej rechtbank Rotterdam (súd v Rotterdame, Holandsko) konajúcemu o žalobe, ktorú podala okrem iného Stichting Rookpreventie Jeugd (Nadácia pre prevenciu užívania tabaku medzi mladými ľuďmi, Holandsko; ďalej len „nadácia“). Táto účastníčka konania tvrdila, že keď sa cigarety uvedené na vnútroštátny trh testujú inou (a podľa môjho chápania prísnejšou) metódou, než sú metódy podľa noriem ISO uvedených v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40, prekračujú maximálne úrovne emisií. Uvedený vnútroštátny súd na základe odpovede Súdneho dvora prijal príkaz na stiahnutie dotknutých cigariet z trhu.

5. Proti tomuto príkazu podali odvolanie najmä viacerí výrobcovia cigariet, a to na College van Beroep voor het bedrijfsleven (Odvolací súd pre správne spory v hospodárskych veciach, Holandsko), ktorý má pochybnosti o dôsledkoch rozsudku Súdneho dvora.

6. Tento súd sa pýta okrem iného to, či záver o neuplatniteľnosti predmetných noriem ISO voči „jednotlivcom vo všeobecnosti“ stále platí aj v tom prípade, keď k nim osoba, ako je nadácia, mala prístup. Okrem toho sa pýta, či tejto osobe zo smernice 2014/40 vyplýva právo domáhať sa dodržiavania maximálnych úrovní emisií (prostredníctvom uplatnenia alternatívnej metódy merania). Takisto chce zistiť dôsledky prípadného konštatovania, že cigarety (aj keď sú na trh uvedené v súlade s požiadavkami smernice 2014/40) v prípade merania takouto alternatívnou metódou prekračujú maximálne úrovne emisií, pre výrobcov cigariet.

7. Z uvedeného vyplýva, že okrem otázky metódy, ktorá sa má použiť na overenie toho, či cigarety, ktoré sa uvádzajú na trh, neprekračujú maximálne úrovne emisií dechtu, nikotínu a oxidu uhoľnatého, sa v uvedenom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nastoľuje aj otázka právnych účinkov – v právnom poriadku Únie – technických noriem, ktoré boli vypracované mimo inštitucionálnej štruktúry Únie, ktorých použitie je povinné a ktorých obsah stále nie je uverejnený v Úradnom vestníku. Rovnako dôležité je, že sa týka širšej otázky právnej istoty, ktorá by mala byť na prospech tým, ktorí, všeobecne povedané, dodržiavajú záväzné právne normy, a testuje základný predpoklad voľnej dostupnosti práva.

aby sa uľahčilo hladké fungovanie vnútorného trhu s tabakovými a súvisiacimi výrobkami, pričom by sa malo vychádzať z vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia, najmä pokiaľ ide o mladých ľudí, a aby boli splnené záväzky Únie vyplývajúce z Rámcového dohovoru Svetovej zdravotníckej organizácie o kontrole tabaku (ďalej len ‚RDKT‘)“.

10. Podľa článku 2 bodu 10 smernice 2014/40 platí, že „cigareta“ je „tabakový povrazec, ktorý sa môže spotrebúvať počas procesu horenia a je bližšie vymedzený v článku 3 ods. 1 smernice Rady 2011/64/EÚ“.( 6 )

11. Podľa článku 2 bodu 21 smernice 2014/40 platí, že „emisie“ sú „látky, ktoré sa uvoľňujú pri spotrebe tabakového alebo súvisiaceho výrobku určeným spôsobom, ako sú látky nachádzajúce sa v dyme alebo látky uvoľňované počas procesu používania bezdymových tabakových výrobkov“.

12. Článok 3 rovnakej smernice sa zameriava na „maximálne úrovne emisií pre decht, nikotín, oxid uhoľnatý a iné látky“. Stanovuje toto:

„1. Úrovne emisií z cigariet uvedených na trh alebo vyrobených v členských štátoch (ďalej len ‚maximálne úrovne emisií‘) nesmú obsahovať viac ako:

a) 10 mg dechtu na cigaretu;

Presnosť meraní dechtu, nikotínu a oxidu uhoľnatého sa určuje podľa normy ISO 8243.

…

3. Komisia má právomoc prijímať delegované akty v súlade s článkom 27 s cieľom upraviť metódy merania emisií dechtu, nikotínu a oxidu uhoľnatého, ak je to potrebné na základe vedeckého a technického vývoja alebo medzinárodne uznávaných noriem.

…“

14. Článok 24 ods. 1 smernice 2014/40 má názov „Voľný pohyb“ a stanovuje, že „členské štáty nesmú z dôvodov súvisiacich s aspektmi regulovanými [smernicou 2014/40] a s výhradou odsekov 2 a 3 tohto článku zakázať ani obmedziť uvádzanie tabakových alebo súvisiacich výrobkov, ktoré sú v súlade s touto smernicou, na trh“.

B. Vnútroštátne právo

c) NEN‑ISO 8454:2007/A1:2009 Cigarety – Stanovenie obsahu oxidu uhoľnatého v plynnej fáze cigaretového dymu, pokiaľ ide o úroveň emisií oxidu uhoľnatého – Metóda NDIR.

2. Výsledky meraní sa skontrolujú podľa normy NEN ISO 8243:2013 Cigarety – Odber vzoriek.“

III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

17. Konanie vo veci samej bolo začaté listom z 31. júla 2018, v ktorom sa žiadalo, aby Nederlandse Voedsel ‑ en Warenautoriteit (Holandský úrad pre kontrolu potravín a spotrebiteľských výrobkov; ďalej len „NVWA“) zabezpečil, aby cigarety s filtrom na holandskom trhu pri spotrebe určeným spôsobom neprekračovali maximálne úrovne emisií stanovené v článku 3 ods. 1 smernice 2014/40, a to na základe metódy, ktorá sa vo vedeckej komunite vo všeobecnosti považuje za najbližšiu určenému použitiu cigariet.

18. Normy merania ISO uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 podľa názoru nadácie neodzrkadľujú určené použitie cigariet, pretože neberú do úvahy spôsob, akým sa cigareta fajčí, t. j. tak, že malé ventilačné otvory vo filtri sú zakryté perami a prstami fajčiara.

19. Nadácia vychádzala zo štúdie Rijksinstituut voor Volksgezondheid en Milieu (Národný inštitút pre verejné zdravie a životné prostredie, Holandsko; ďalej len „RIVM“) vypracovanej v roku 2018 (ďalej len „štúdia RIVM“), z ktorej vyplýva, že keď sa emisie merajú takzvanou metódou Canadian Intense, ich maximálne úrovne sú značne prekročené. Požiadala preto NVWA, aby nevyhovujúce cigarety s filtrom stiahol z vnútroštátneho trhu.

25. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie NVWA, Staatssecretaris van Volksgezondheid, Welzijn en Sport (štátny tajomník pre verejné zdravie, sociálnu starostlivosť a šport, Holandsko; ďalej len „štátny tajomník“), VSK a tieto osoby (spolu ďalej len „výrobcovia tabakových výrobkov dotknutí vo veci samej“): Philip Morris Benelux BV a Philip Morris Investments BV (spolu ďalej len „Philip Morris“), JT International Company Netherlands BV (ďalej len „JTI“), Van Nelle Tabak Nederland BV pôsobiaca pod názvom Imperial Tobacco Nederland (ďalej len „Imperial“) a British American Tobacco International (Holdings) BV (ďalej len „BAT“).

26. NVWA a štátny tajomník listom z 10. mája 2023 predložili výsledky novej štúdie RIVM, ktorú si objednal NVWA, týkajúcej sa úrovní emisií cigariet s filtrom dostupných v Holandsku, ktoré boli merané metódou Svetovej zdravotníckej organizácie (ďalej len „WHO“) TobLabNet SOP 01 (Standard operating procedure for intense smoking of cigarettes). Z týchto výsledkov vyplýva, že maximálne úrovne emisií sa prekračujú.

27. Za týchto okolností College van Beroep voor het bedrijfsleven (Odvolací súd pre správne spory v hospodárskych veciach) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 4 ods. 1 [smernice 2014/40] vykladať v tom zmysle, že normy ISO, ktoré neboli uverejnené v [Úradnom vestníku], nemožno bez výnimky uplatňovať voči jednotlivcom vrátane danej nadácie, a teda ani v prípade, ak sa dotknutý jednotlivec mohol oboznámiť s týmito normami a mohol ich (za odplatu) získať?

4c. Aký je vzťah medzi uplatňovaním alternatívnej metódy merania a cieľom (maximálnej) harmonizácie a uľahčenia hladkého fungovania vnútorného trhu, ktorý sleduje [smernica 2014/40]?

5a. Uplatňujú sa naďalej maximálne úrovne emisií podľa článku 3 ods. 1 [smernice 2014/40] neobmedzene, ak sa musí uplatňovať alternatívna metóda merania?

V prípade, ak bude odpoveď na otázku 5a záporná:

5b. Je členským štátom dovolené, aby samy, prípadne len prechodne, stanovili alebo uplatňovali alternatívne maximálne úrovne emisií a uplatňovali ich (aj) voči výrobcom tabakových výrobkov, a

5c. Aký je vzťah medzi uplatňovaním alternatívnych maximálnych úrovní emisií a cieľom (maximálnej) harmonizácie a uľahčenia hladkého fungovania vnútorného trhu, ktorý sleduje [smernica 2014/40]?

6a. Ak je členským štátom dovolené stanoviť alebo uplatňovať alternatívnu metódu merania a možno ju uplatňovať voči výrobcom tabakových výrobkov, má cieľ vysokej úrovne ochrany verejného zdravia, najmä pokiaľ ide o mladých ľudí, ktorý sleduje [smernica 2014/40], v spojení s článkom 23 ods. 2 tejto smernice v takom prípade za následok, že cigarety uvedené na trh v Holandsku sa musia stiahnuť z trhu, pokiaľ nebola stanovená žiadna nová metóda merania, a preto nemožno zistiť, či tieto cigarety pri spotrebe určeným spôsobom neprekračujú maximálne úrovne emisií?

30. Konkrétnejšie sa svojou prvou otázkou pýta, či záver, ku ktorému sa dospelo v tomto rozsudku, že normy merania ISO uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 nemožno uplatňovať „voči jednotlivcom vo všeobecnosti“, platí v prípade, že k nim príslušná osoba (ako je nadácia) mala prístup, a svojou druhou otázkou sa pýta, či v prípade, keď sa potvrdí, že tieto normy ISO voči takejto osobe nemožno uplatňovať, tejto osobe zo smernice 2014/40 vyplýva právo – v podstate – domáhať sa dodržiavania maximálnych úrovní emisií na vnútroštátnych súdoch.

31. Svojou treťou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je meranie týchto úrovní emisií metódou stanovenou vo vyššie uvedených normách ISO primerané, a ak to tak nie je, či orgány členských štátov môžu alebo dokonca musia použiť alternatívne metódy merania, akou je aj tá, na ktorú sa odvoláva nadácia na holandských súdoch, a či je uplatňovanie takýchto alternatívnych noriem voči výrobcom tabakových výrobkov zlučiteľné so zásadou právnej istoty.

32. Piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či záver, že vnútroštátne orgány môžu alebo musia uplatňovať alternatívnu metódu merania, má vplyv na uplatniteľnosť maximálnych úrovní emisií stanovených v článku 3 ods. 1 smernice 2014/40.

33. Napokon šiesta a siedma otázka sa v podstate týkajú toho, či príslušné cigarety až do stanovenia alternatívnej metódy musia byť stiahnuté z trhu a či sa musí stanoviť prechodné obdobie v záujme zmiernenia negatívnych dôsledkov, ktoré by z takéhoto opatrenia vyplývali pre dotknuté podniky.

38. Vzhľadom na to, že normy ISO zohrávajú v prejednávanej veci ústrednú úlohu, sa budem najprv stručne zaoberať ich vlastnosťami [časť a)], a potom prejdem na objasnenie ich právnych účinkov v rámci práva Únie, poskytnuté v diskutovanom rozsudku [časť b)].

a) Normy, ktoré vypracúva ISO

39. Po prvé sa normy ISO vypracúvajú v rámci pomerne zložito pôsobiaceho postupu, na ktorom sa v rôznych orgánoch ISO zúčastňujú rôzni členovia tejto organizácie (aktuálne zo 174 krajín), ako aj rôzne verejné alebo súkromné zainteresované strany.( 7 ) Tieto normy sa opisujú ako kodifikácia technických znalostí odborníkmi a pre odborníkov .( 8 ) ISO svoje normy prezentuje ako normy „vychádzajúce z potrieb trhu“( 9 ); samotná ISO je mimovládna organizácia (založená podľa švajčiarskeho práva)( 10 ), ktorej úlohou je „podporovať rozvoj normalizácie a súvisiacich činností vo svete s cieľom uľahčovať medzinárodnú výmenu tovaru a služieb…“( 11 ) (úloha vypracúvať jednotné normy sa odzrkadľuje v jej názve ISO, ktorý je odvodený od gréckeho slova „rovný“).

40. Po druhé o vypracúvaní noriem nerozhoduje samotná ISO, ale je výsledkom žiadostí, ktoré predkladajú najmä príslušné vnútroštátne členské orgány, a to zvyčajne na základe žiadostí odvetvia.( 12 )

41. Po tretie sú normy ISO samy osebe dobrovoľné( 13 ) a zdá sa, že regulačné orgány sa o ne zvyčajne opierajú (keď sa tak rozhodnú) prostredníctvom odkazu. Takýto odkaz môže byť „otvorený“, pričom obsahuje iba základnú identifikáciu, čo vedie k odkazu ako „ISO 10315“, alebo môže identifikovať konkrétnu verziu normy, čo vedie k odkazu ako „ISO 10315:2021“ (uvedený rok odkazuje na poslednú dostupnú aktualizáciu alebo potvrdenie normy). Podotýkam, že odkaz v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 je „otvorený“, zatiaľ čo holandský vnútroštátny „vykonávací predpis“ je konkrétny.( 14 )

47. V tomto rozsudku sa však neriešili právne dôsledky absencie uverejnenia. V danej veci bolo pre Súdny dvor hlavnou otázkou to, či má právomoc dotknutú normu vykladať. Táto otázka bola zodpovedaná kladne a skutočnosť, že norma nebola uverejnená, sa ani nespomenula a už vôbec sa o nej nediskutovalo. Keď bol teda Súdny dvor v rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. požiadaný o to, aby zaujal stanovisko k platnosti článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 (keďže odkazuje na neuverejnené normy ISO), o svoj rozsudok James Elliott sa opierať nemohol (a ani sa oň neopieral).

48. Súdny dvor po prvé potvrdil, že meranie dodržiavania maximálnych úrovní emisií sa musí uskutočňovať v súlade s metódami merania vyplývajúcimi z noriem ISO, na ktoré odkazuje článok 4 ods. 1 (pričom, ako pripomína bulharská vláda, akákoľvek iná metóda je vylúčená).( 24 )

49. Po druhé Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že normotvorca Únie stanovil metódy merania s odkazom na (externe vypracované) normy ISO, ktoré neboli uverejnené v Úradnom vestníku, nemá vplyv na platnosť článku 4 ods. 1 smernice 2014/40.

50. Táto otázka sa skúmala z viacerých hľadísk, a to najmä z hľadiska zásady právnej istoty. Konštatovalo sa, že táto zásada bola dodržaná, pretože odkaz na normy merania ISO v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 bol podľa Súdneho dvora jasný, presný a predvídateľný a samotná uvedená smernica bola uverejnená v Úradnom vestníku.( 25 )

51. Súdny dvor však takisto pripomenul, že zásada právnej istoty bráni použitiu aktov práva Únie voči fyzickým a právnickým osobám skôr, než tieto osoby mali možnosť sa s nimi oboznámiť prostredníctvom ich uverejnenia v Úradnom vestníku.( 26 ) V súvislosti s normami merania ISO (ktoré sú podľa uvedenej smernice záväzné) konštatoval, že ich možno uplatňovať „voči jednotlivcom vo všeobecnosti len vtedy, ak tieto normy boli uverejnené v [Úradnom vestníku]“( 27 ). Takisto však dodal, že ak „podniky“ (ktoré vyrábajú alebo uvádzajú na trh cigarety) mali prístup k ich oficiálnej a autentickej verzii, tieto normy voči nim uplatňovať možno.( 28 )

57. Súdny dvor predovšetkým v rozsudku Skoma‑Lux( 31 ) stanovil, že colné orgány nemôžu colné predpisy Únie uplatňovať voči dovozcovi, ak príslušné jazykové znenie uplatniteľného nariadenia Únie v predmetnom čase nebolo uverejnené v Úradnom vestníku. Súdny dvor v tomto kontexte takisto objasnil, že absencia uverejnenia príslušného jazykového znenia je otázkou neuplatniteľnosti danej právnej úpravy voči jednotlivcom, no nemá vplyv na záväznú povahu dotknutých ustanovení voči danému členskému štátu( 32 ) (čo znamená, že dotknutý jednotlivec sa o ne môže opierať vo vzťahu k orgánom verejnej moci).( 33 ) Platí teda, že dôsledkom neuverejnenia alebo až neskoršieho uverejnenia takéhoto aktu je v skutočnosti odklad uplatniteľnosti povinností uložených jednotlivcom až do uverejnenia dotknutého jazykového znenia v Úradnom vestníku.( 34 )

58. Súdny dvor rovnaké riešenie prijal vo veci Heinrich( 35 ) týkajúcej sa cestujúceho v leteckej doprave, ktorého nepustili do lietadla, pretože si na palubu vzal tenisové rakety. Súdny dvor v danom rozsudku konštatoval, že (neuverejnená) príloha k (uverejnenému) nariadeniu, kde sa uvádzajú predmety, ktoré cestujúci v leteckej doprave nemôžu priniesť na palubu lietadla, nie je voči danému jednotlivcovi uplatniteľná.

59. Súdny dvor vo vyššie uvedených veciach (na ktoré odkazuje rozsudok Stichting Rookpreventie Jeugd a i.) pripomenul, že „imperatív právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava [Únie] umožnila dotknutým osobám poznať s istotou rozsah povinností, ktoré im ukladá, čo možno zabezpečiť iba riadnym uverejnením uvedenej právnej úpravy…“.( 36 ) Súdny dvor takisto vysvetlil, že iný prístup „by viedol k tomu, že jednotlivci… by znášali negatívne dôsledky nedodržania povinnosti, ktorú mala administratíva Spoločenstva, sprístupniť im… celé acquis communautaire …“.( 37 )

3. Mal by sa diskutovaný rozsudok vykladať „úzko“ alebo „široko“?

63. Z predchádzajúcej časti vyplýva, že Súdny dvor v rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. konštatoval, že predmetné normy ISO možno uplatňovať voči podnikom, ak k nim majú prístup. Súdny dvor takisto uznal možnosť uplatniť alternatívnu metódu merania v prípade, že normy ISO nemožno považovať za uplatniteľné voči „jednotlivcom vo všeobecnosti“. So zreteľom na uvedené je jadrom prejednávanej veci dospieť k zisteniu, či vnútroštátne orgány môžu takúto alternatívnu metódu uplatňovať iba v prípade, že dotknutý podnik nemal k daným normám prístup, alebo či tak môžu urobiť v prípade, že osoba, akou je aj daná nadácia (patriaca k „jednotlivcom vo všeobecnosti“), podá žalobu, ktorou sa domáha stiahnutia cigariet z trhu (bez ohľadu na to, či dotknuté podniky mali k predmetným normám ISO prístup a či ich dodržiavali).

64. Pokiaľ ide o tieto aspekty, so zreteľom na výslovné konštatovanie v bode 52 rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i., podľa ktorého neuverejnené normy ISO možno uplatňovať voči podnikom , ak k nim tieto podniky majú prístup, konštatovanie v bode 74 rovnakého rozsudku zrejme naznačuje, že vnútroštátny súd môže ignorovať článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 a použiť alternatívnu metódu merania, ak sa konštatuje, že dotknuté podniky k predmetným normám ISO nemali prístup.

65. Tento záver je podporený skutočnosťou, že bod 79 rozsudku a bod 5 jeho výroku (týkajúci sa úvah, ktorých súčasťou sú body 74 a 79) sú formulované ako hypotéza .( 41 ) Tieto časti rozsudku opisujú charakteristiky alternatívnej metódy merania v prípade, ak článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 nemožno uplatňovať voči dotknutým „jednotlivcom“. Súčasne platí, že jedinou časťou odôvodnenia Súdneho dvora, ktorá uplatniteľnosť predmetných noriem ISO podmieňuje splnením nejakej podmienky, je bod 52 daného rozsudku, kde Súdny dvor potvrdzuje uplatniteľnosť noriem ISO voči „podnikom“ (ak k nim majú prístup).

70. Dôkazom takéhoto chápania možných dôsledkov vyššie uvedeného rozsudku, ktoré budem označovať ako „široké“, je obsah položených prejudiciálnych otázok. Pripomínam, že vnútroštátny súd sa pýta predovšetkým na to, či sa záver o neuplatniteľnosti predmetných noriem ISO voči „jednotlivcom vrátane danej nadácie“ uplatňuje aj v prípade, keď mala nadácia k týmto normám prístup, alebo či je uplatňovanie alternatívnej metódy merania voči výrobcom tabakových výrobkov v rozpore so zásadou právnej istoty (pričom tieto otázky sa nastoľujú v kontexte vnútroštátneho konania, v ktorom je zrejme nepochybné, že výrobcovia tabakových výrobkov v skutočnosti mali k predmetným normám ISO prístup a že požiadavky smernice 2014/40 splnili).

71. Zatiaľ čo toto široké chápanie diskutovaného rozsudku mohlo byť podnietené spôsobom, akým sa v danom rozsudku používajú pojmy „podniky“ a „jednotlivci vo všeobecnosti“ (ktorý – uznávam – môže viesť k nejasnostiam), ďalej vysvetlím, prečo sa ratio decidendi tohto rozsudku musí chápať v úzkom zmysle, ktorý sa opisuje v bodoch 64 až 67 vyššie.

4. Objasnenie ratio decidendi

72. Po prvé pripomínam, že – ako Súdny dvor objasnil vo vyššie uvedenom rozsudku – článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 ukladá podnikom, ktoré vyrábajú alebo uvádzajú na trh cigarety, povinnosť používať normy merania ISO uvedené v tomto ustanovení.

75. Po tretie by široké chápanie takisto oklieštilo právomoc upraviť uplatniteľné metódy merania, „ak je to potrebné na základe vedeckého a technického vývoja alebo medzinárodne uznávaných noriem“, ktorá sa zveruje Komisii v článku 4 ods. 3 smernice 2014/40.

76. Hoci ignorovanie článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 (ak daný podnik nemá prístup k uplatniteľným normám ISO) samozrejme má dopad na právomoc Komisie, ide o nevyhnutný dôsledok neuplatniteľnosti spôsobenej neuverejnením v Úradnom vestníku. Tento dôsledok však nie je dôvodom na to, aby sa inej osobe zverila právomoc zasahovať do obsahu povinnosti v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 zameranej na inú kategóriu osôb.( 44 )

77. Po štvrté by bolo prijatie širokého chápania diskutovaného rozsudku v rozpore so záverom Súdneho dvora v rozsudku Skoma‑Lux, podľa ktorého by uplatňovanie povinností vymedzených v neuverejnených aktoch práva Únie viedlo k tomu, že dotknutí jednotlivci by znášali negatívne dôsledky toho, že administratíva Únie im nesprístupnila príslušné pravidlá práva Únie.( 45 )

78. Hoci uvedený rozsudok zavádza výnimku z daného predpokladu (pretože umožňuje podmienenú uplatniteľnosť predmetných neuverejnených noriem ISO), široké chápanie tohto rozsudku by v tejto súvislosti malo pre dotknutých jednotlivcov (výrobcov tabakových výrobkov) obzvlášť závažné negatívne dôsledky. Bez ohľadu na skutočnosť, že dodržali predmetnú neuverejnenú normu, môže byť daná norma na ich úkor nahradená inou, ktorá na rozdiel od predmetných noriem ISO nie je (ani len) identifikovaná vopred.

81. Pre jasnosť výkladu týmito pripomienkami nechcem zľahčovať obavy spojené so zdravím, ktoré zrejme podnietili žalobu vo veci samej, ani spochybňovať legitimitu občianskej angažovanosti osoby, akou je daná nadácia, s cieľom zlepšiť ochranu predovšetkým mladých ľudí pred škodlivými účinkami fajčenia (ktoré sú všeobecne uznávané a uznáva ich aj samotný normotvorca Únie). K tomuto aspektu sa vrátim neskôr. Cieľom mojich pripomienok uvedených vyššie je skrátka zdôrazniť, že právne dôsledky spojené so širokým chápaním diskutovaného rozsudku by pripravili relevantné aspekty harmonizácie dosiahnutej normotvorcom o veľkú časť ich účinnosti (bez ohľadu na to, čo si možno myslieť o potrebnosti dotknutých výrobkov), boli by v rozpore s niektorými základnými prvkami fungovania práva Únie ako takého a boli by flagrantne nezlučiteľné so zásadou právnej istoty, ktorú som už spomenul a z ktorej vyplýva, že hospodárske subjekty môžu vymedziť svoje správanie so zreteľom na normy, ktoré upravujú ich odvetvie (vrátane metód merania stanovených v predmetných normách ISO, o ktoré ide v tomto prípade).

82. Z bližšieho preskúmania diskutovaného rozsudku vyplýva, že jeho ratio decidendi vyššie uvedené obavy zohľadňuje. Napriek nejasnostiam formulácie spomenutým vyššie v skutočnosti z viacerých častí tohto rozsudku podľa môjho názoru vyplýva, že Súdny dvor chcel, aby sa chápal v „úzkom“ zmysle.

83. Po prvé z časti odôvodnenia Súdneho dvora v bodoch 48 až 52 tohto rozsudku, ktorá sa týka podmienenej uplatniteľnosti predmetných noriem ISO, vyplýva, že pojem „podniky“ možno chápať ako podkategóriu pojmu „jednotlivci vo všeobecnosti“ („the public generally“)( 47 ), ktorý sa v skutočnosti používa ako synonymum pojmov „fyzické a právnické osoby“ a „jednotlivci/osoby podliehajúce súdnej právomoci“, ktorým sa ukladajú z nich vyplývajúce povinnosti. Pripomínam, že uvedené pojmy sa uvádzajú v tých častiach rovnakého rozsudku, ktoré sa týkajú neuplatniteľnosti neuverejnených aktov (body 40 a 41 odkazujúce na rozsudky Skoma‑Lux a Heinrich), a používajú sa aj vo vyššie uvedenom bode 5 výroku rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. (kde sa uvádza „jednotlivci“).

87. Aj keby sa prijal tento špecifický obsah uvedeného rozlišovania medzi podnikmi a „jednotlivcami vo všeobecnosti“, úzke chápanie právnych dôsledkov vyplývajúcich z diskutovaného rozsudku v každom prípade stále podporuje relevantná časť jeho výroku, ktorá sa týka možnosti vnútroštátneho súdu použiť alternatívnu metódu merania.

88. Pripomínam, že táto možnosť je sformulovaná v bode 74 odôvodnenia uvedeného v danom rozsudku a ďalej je rozvinutá v jeho bode 79. Jedinou relevantnou časťou výroku, v ktorej sa zmieňujú tieto skutočnosti, je však bod 5, v ktorom sa možnosť použiť alternatívnu metódu merania podmieňuje konštatovaním, že článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 nemožno uplatňovať voči „jednotlivcom“ („v prípade, ak článok 4 ods. 1“ tejto smernice „nemožno uplatňovať voči jednotlivcom“).

89. Inak povedané – ako som už vysvetlil –, tento bod je formulovaný ako hypotéza , ktorú treba overiť. V tejto súvislosti je jedinou časťou celého odôvodnenia Súdneho dvora, ktorá uplatniteľnosť predmetných noriem ISO podmieňuje splnením nejakej podmienky, tá časť, ktorá sa zmieňuje o uplatniteľnosti týchto noriem voči podnikom (bod 52). To, čo je dôležité a čo by sa malo overiť, je teda to, či žalovaní výrobcovia dotknutí vo veci samej mali prístup k predmetným normám ISO, a nie skutočnosť, že žalujúca nadácia k nim prístup nemala.

1. Prvá, druhá a štvrtá prejudiciálna otázka

94. Svojou prvou otázkou sa súd pýta, či záver, ku ktorému sa dospelo v rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. a podľa ktorého normy merania ISO uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 nemožno uplatniť voči „jednotlivcom vo všeobecnosti“, platí aj prípade, keď ich dotknutá osoba (akou je daná nadácia) mohla získať.

95. Ako som už podotkol, vnútroštátny súd chápe vyššie uvedený rozsudok v tom zmysle, že sa ním zavádza rozlišovanie medzi „podnikmi“ (akými sú výrobcovia tabakových výrobkov) na jednej strane a inými osobami, akou je daná nadácia, na druhej strane. V tejto súvislosti vnútroštátny súd žiada o objasnenie slovného spojenia „voči jednotlivcom vo všeobecnosti“( 49 ) a chce vedieť, či možno urobiť výnimku z neuplatniteľnosti voči „jednotlivcom vo všeobecnosti“ so zreteľom na skutočnosť, že do noriem „NEN‑ISO“ (ktoré podľa môjho chápania zodpovedajú normám ISO uvedeným v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40( 50 )) možno nahliadnuť (bezplatne) v knižnici NEN a že si ich takisto možno zakúpiť. Vysvetľuje, že za týchto podmienok je podľa vnútroštátnej judikatúry znalosť noriem NEN‑ISO zabezpečená dostatočne. Dodávam, že je zrejme nepochybné, že nadácia sa k týmto normám skutočne dostala.

96. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či osobe, akou je daná nadácia, vyplýva zo smernice 2014/40 právo domáhať sa dodržiavania maximálnych úrovní emisií prostredníctvom uplatnenia alternatívnej metódy merania. Táto otázka sa kladie pre prípad, že Súdny dvor potvrdí, že predmetné normy ISO voči nadácii uplatňovať nemožno, a to napriek skutočnosti, že nadácia k nim mala prístup. Hoci vnútroštátny súd uznáva, že smernica 2014/40 neobsahuje žiadnu povinnosť, ktorá by sa mohla vzťahovať na nadáciu, zastáva názor, že existencia uvedeného práva nie je vylúčená. Záporná odpoveď by podľa jeho názoru znamenala, že body 74 až 79 rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. nemajú žiadny praktický účinok.

100. Toto objasnenie je reakciou na obavy vnútroštátneho súdu, že ak by si osoba, akou je daná nadácia, nemohla uplatniť „svoje právo“ domáhať sa dodržiavania maximálnych úrovní emisií, body 74 až 79 rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. by nemali žiadny praktický význam.

101. Ako som už vysvetlil, Súdny dvor v týchto bodoch vyvodil závery z predchádzajúceho tvrdenia o podmienenej uplatniteľnosti predmetných noriem ISO voči podnikom a zaoberá sa problémom právneho vákua v prípade, že by sa konštatovalo, že predmetné normy ISO nemožno považovať za uplatniteľné voči týmto podnikom.

102. Z uvedeného vyplýva, že v zhode s výrobcami tabakových výrobkov dotknutými vo veci samej, so všetkými vládami, ktoré predložili pripomienky, ako aj s Komisiou zastávam názor, že bez ohľadu na pretrvávajúcu absenciu uverejnenia predmetných noriem ISO a bez ohľadu na otázku, či k nim osoba, akou je daná nadácia, mala prístup, tejto osobe zo smernice 2014/40 nevyplýva žiadne právo, ktoré by jej umožnilo úspešne zabrániť uvedeniu na trh, pokiaľ ide o cigarety, ktoré dodržiavajú najmä maximálne úrovne emisií pri meraní metódami uvedenými v článku 4 ods. 1 smernice 2014/40. S uvedenými účastníkmi konania a inými dotknutými stranami takisto súhlasím v tom, že opačný záver by bol v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá by mala chrániť tých, ktorí dodržiavajú platné a uplatniteľné právne normy.

103. Cieľ usilovať sa o dosiahnutie „vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia, najmä pokiaľ ide o mladých ľudí“, ktorý sleduje smernica 2014/40 a na ktorý upriamuje pozornosť vnútroštátny súd, na toto stanovisko nemá žiadny vplyv.

107. Navyše platí, že potvrdenie relevantnosti tohto cieľa súvisiaceho so zdravím, pokiaľ ide o ustanovenie tejto smernice týkajúce sa maximálnych úrovní emisií, ho však nemení na nástroj, ktorý môže prevážiť nad jasným obsahom legislatívnych ustanovení. V tomto kontexte pripomeniem, že tento obsah znamená, že v prípade cigariet, ktoré neprekračujú maximálne úrovne emisií stanovené v článku 3 ods. 1 smernice 2014/40 pri meraní metódou uvedenou v článku 4 ods. 1 rovnakej smernice, nemožno zakázať ich uvedenie na trh, ako vyplýva z jej článku 24 (s výhradou výnimiek, ktoré sa v ňom vymedzujú a ktoré sa v tomto prípade neuplatňujú).

108. Jediným spôsobom, ako by cieľ vysokej ochrany ľudského zdravia podľa môjho názoru mohol mať vplyv na relevantný normatívny obsah, konkrétne na legislatívnu voľbu predmetných noriem merania ISO, by bolo, ak by došlo k spochybneniu platnosti článku 4 ods. 1 smernice 2014/40, podľa ktorého je ich použitie povinné. Ide o otázku, ktorou sa teraz budem zaoberať v kontexte preskúmania tretej prejudiciálnej otázky.

2. Tretia prejudiciálna otázka: kedy sa cigareta „spotrebúva určeným spôsobom“?

109. Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou pýta na charakteristiky, ktoré musí mať alternatívna metóda merania. Táto otázka je reakciou na bod 79 (a bod 5 výroku) rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i., podľa ktorého takáto metóda musí „v súlade s vedeckým a technickým vývojom alebo medzinárodne uznávanými normami byť vhodná na meranie úrovní uvoľnených emisií, pokiaľ sa cigarety používajú v súlade s ich stanoveným účelom , musí ako základ zohľadňovať vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia, najmä pokiaľ ide o mladých ľudí…“.( 57 )

114. Keby na ňu totiž Súdny dvor odpovedal v tom zmysle, že akákoľvek (alternatívna) metóda merania musí brať do úvahy takéto aspekty (pretože by to vyplývalo z pojmu „spotreba určeným spôsobom“ použitého v spojení s pojmom „emisie“), metóda stanovená normotvorcom Únie v článku 4 ods. 1 tejto smernice by mala logicky robiť to isté. Je však nesporné, že tieto normy dané aspekty do úvahy neberú , a nevyhnutným dôsledkom toho je to, že predmetné normy ISO by sa nepovažovali za vhodné na meranie takýchto „emisií“ uvoľnených z cigariet.

115. Pokiaľ ide o konkrétny parameter, so zreteľom na ktorý by sa mala posudzovať platnosť daného ustanovenia, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pochybnosti vnútroštátneho súdu sú spôsobené najmä požiadavkou vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia.

116. Vzhľadom na uvedené sa má tretia prejudiciálna otázka podľa môjho názoru chápať v tom zmysle, že jej predmetom je to, či sa pojem „emisie“, a predovšetkým pojem „spotreba určeným spôsobom“, so zreteľom na cieľ ochrany verejného zdravia sledovaný smernicou 2014/40, článok 35 Charty( 60 ) a článok 114 ods. 3 ZFEÚ( 61 ) má vykladať tak, že akákoľvek metóda, ktorá sa má použiť na meranie týchto emisií, musí zohľadňovať skutočnosť, že pery a prsty fajčiarov zakrývajú malé ventilačné otvory vo filtroch cigariet, a/alebo intenzitu a trvanie fajčenia, čo by malo za následok, že článok 4 ods. 1 danej smernice odkazujúci na metódu, ktorá tieto parametre nezohľadňuje, je neplatný.( 62 )

117. V záujme preskúmania tejto otázky pripomínam, že prejednávaná vec sa týka oblasti, v ktorej konanie normotvorcu Únie zahŕňa rozhodnutia politického, hospodárskeho a sociálneho charakteru, v ktorej má vykonať komplexné posúdenia a v ktorej teda má široký priestor na voľnú úvahu.( 63 ) Súdne preskúmanie opatrení prijatých v takejto oblasti sa preto musí obmedziť na overenie existencie zjavných pochybení, ako je v tomto kontexte zjavne nevhodná povaha predmetného opatrenia so zreteľom na vyššie uvedený cieľ. Otázka, či je dané opatrenie jediné, ktoré prichádza do úvahy, alebo je najúčelnejšie, naopak na účely tohto preskúmania rozhodujúca nie je.( 64 )

124. Po tretie Komisia na pojednávaní vysvetlila, že normotvorca pri prijímaní smernice 2014/40 zvažoval výhody a nevýhody (vtedajších) existujúcich metód a pre predmetné normy merania ISO sa v skratke rozhodol z dôvodu jednoduchosti používania. Okrem toho v súlade so stanoviskom výrobcov dotknutých vo veci samej a bulharskej a portugalskej vlády takisto vysvetlila, že z dôvodu mnohých spôsobov ľudského fajčenia neexistovala (ani neexistuje) žiadna metóda, ktorá by ho vedela napodobniť. Toto konštatovanie podľa Komisie vyplynulo aj z diskusií, ktoré sa uskutočnili v kontexte Rámcového dohovoru WHO o kontrole tabaku.( 66 )

125. V tejto súvislosti možno povedať, že rôznorodosť spôsobov fajčenia nie je sama osebe dôvodom na to, aby sa nezvolila metóda, ktorej cieľom je nejakým spôsobom napodobniť skutočné fajčenie, ale skôr metóda, ktorá takýto cieľ neplní vôbec. Ďalej možno povedať, že keby prísnejšia metóda viedla k stanoveniu vyšších úrovní emisií v právnych predpisoch, hoci by to možno v konečnom dôsledku nezmenilo výslednú expozíciu škodlivým látkam uvedeným vyššie, no výsledok by zabezpečil transparentnejší spôsob oznamovania informácií o toxicite cigariet spotrebiteľom (stanovením úrovní emisií, ktoré by boli bližšie tým, ktoré sa skutočne dosahujú).

126. Už som však vysvetlil, že v dôsledku širokého priestoru na voľnú úvahu, ktorým normotvorca Únie disponuje v oblasti, na ktorú sa vzťahuje smernica 2014/40, normotvorca nie je povinný zvoliť metódu, ktorá je z určitého hľadiska lepšia, ak skutočne zvolená metóda nie je zjavne nevhodná na dosiahnutie stanovených cieľov.

131. Podľa môjho chápania daného argumentu sa totiž vnútroštátny súd pýta, či uvedené vymedzenie daného pojmu odkazujúce na látky uvoľňované pri spotrebe tabakového výrobku určeným spôsobom má viesť k záveru, že normy merania ISO (no podľa môjho názoru v skutočnosti celý test vyplývajúci zo spoločného výkladu článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 smernice 2014/40) sú s ním v rozpore.

132. Vymedzenie pojmu „emisie“ skutočne môže aspoň na prvý pohľad naznačovať, že tieto emisie sa v prípade cigariet merajú za takých podmienok, ktoré sú bližšie podmienkam opisovaným vnútroštátnym súdom (čiastočné zakrytie malých ventilačných otvorov vo filtri atď.), a nie pri jednoduchom procese horenia. Jednoduchý proces horenia totiž nezodpovedá určenému použitiu cigarety v bežnom zmysle, pretože – ako podotkla daná nadácia – cigarety nie sú vonné tyčinky.

133. Ako však vysvetlila Komisia, vyššie uvedené vymedzenie pojmu „emisie“ predstavuje všeobecné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje na rôzne tabakové výrobky patriace do pôsobnosti smernice 2014/40 a za okolností prejednávanej veci by sa malo vykladať spoločne s vymedzením pojmu „cigareta“ v článku 2 bode 10 smernice 2014/40, kde sa cigareta vymedzuje predovšetkým ako „tabakový povrazec, ktorý sa môže spotrebúvať počas procesu horenia…“.

134. Z tohto vymedzenia pojmu „cigareta“ v spojení s testom toxicity (na základe ktorého ju možno uviesť na trh, ako vyplýva zo spoločného výkladu článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 smernice 2014/40) podľa môjho názoru vyplýva, že normotvorca sa v prípade cigariet rozhodol zúžiť pojem „spotreba určeným spôsobom“, ktorý je uvedený vo všeobecnom vymedzení pojmu „emisie“ v článku 2 bode 21, na jednoduché horenie. Hoci to, pravdaže, nepredstavuje celý postup spotrebúvania cigarety v bežnom zmysle týchto výrazov, horenie jednoznačne je súčasťou tejto spotreby. V tejto súvislosti som už vysvetlil, že široký priestor na voľnú úvahu v tejto právnej oblasti normotvorcovi umožňuje stanoviť limity toxicity čisto na základe tejto časti postupu spotreby cigariet určeným spôsobom.

138. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že uverejnenie predmetných noriem ISO v Úradnom vestníku je podľa Komisie minimálne v súčasnosti nemožné z dôvodu právnych prekážok, ktoré sú mimo kontroly normotvorcu Únie.

139. Na pojednávaní podľa môjho chápania v podstate vznikla otázka, či by Súdny dvor vzhľadom na túto pretrvávajúcu situáciu, že nedošlo k uverejneniu, mal konať tak, že sa z vlastného podnetu bude zaoberať neplatnosťou článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 z tohto dôvodu.

140. Zastávam názor, že takýto postup by si v kontexte tohto konania vyžadoval opätovné začatie ústnej časti konania na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

141. Je to tak z troch hlavných dôvodov.

142. Po prvé táto otázka ako taká nebola nastolená vnútroštátnym súdom (časť 1). Po druhé podľa môjho názoru existuje určitá neistota, pokiaľ ide o to, či Súdny dvor v rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. požadoval, aby boli predmetné normy ISO napokon uverejnené v Úradnom vestníku, čo si vyžaduje, aby účastníci konania a iné dotknuté strany mali príležitosť uviesť svoje stanovisko (časť 2). Po tretie bez ohľadu na to, aké rozhodnutie sa v tejto súvislosti prijme, v každom prípade bude mať významné právne dôsledky a to si samo osebe vyžaduje riadne prejednanie predovšetkým s účasťou normotvorcu (časť 3).

1. Rozsah tohto konania

147. So zreteľom na uvedené vzniká otázka, či podmienená uplatniteľnosť predmetných noriem ISO bola v súlade s logikou uvedenej judikatúry Súdnym dvorom koncipovaná ako okamžite dostupné, no nevyhnutne krátkodobé riešenie po dobu, kým nedôjde k očakávanej konečnej náprave (uverejneniu v Úradnom vestníku), alebo či Súdny dvor v skutočnosti akceptoval možnosť prístupu zabezpečeného prostredníctvom systému ISO ako prijateľné riešenie, ktoré by ako také právny poriadok Únie mohol tolerovať.

148. Nasledujúce prvky rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. naznačujú, že sa očakávalo, že napokon dôjde k uverejneniu.

149. Po prvé , ako som už vysvetlil, Súdny dvor sa opieral o rozsudky Skoma ‑ Lux a Heinrich , pričom sa neusiloval odlíšiť (pomerne odlišné) situácie, ktoré k nim viedli, na jednej strane od situácie, ktorá viedla k rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i., na druhej strane. Zatiaľ čo totiž vo veciach Skoma‑Lux a Heinrich bola náprava plne v rukách normotvorcu Únie (a nebránili jej žiadne externé faktory), tvrdenie ISO týkajúce sa práv duševného vlastníctva nepochybne situáciu komplikuje. To však neviedlo k žiadnej konkrétnej pripomienke Súdneho dvora.

150. Po druhé v bode 46 rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i. Súdny dvor potvrdzuje, že „samotná skutočnosť, že článok 4 ods. 1 [smernice 2014/40] odkazuje na normy ISO, ktoré v tomto štádiu ešte neboli… uverejnené“( 70 ), nespochybňuje platnosť tohto ustanovenia. Možno povedať, že keby platilo, že na platnosť uvedeného ustanovenia v skutočnosti nemá vplyv absencia uverejnenia ako taká (a nie len absencia uverejnenia v danej chvíli), časť tejto citácie (zvýraznená kurzívou) by nebola potrebná.

3. Dôsledky vyhlásenia článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 za neplatný z dôvodu pretrvávajúcej absencie uverejnenia noriem ISO

156. Pokiaľ ide o posledný dôvod, prečo by bolo opätovné začatie ústnej časti konania žiaduce, keby Súdny dvor zvažoval preskúmanie platnosti predmetného ustanovenia z dôvodu pretrvávajúcej absencie uverejnenia v Úradnom vestníku, podotýkam, že dôsledky vyhlásenia neplatnosti článku 4 ods. 1 smernice 2014/40 na tomto základe (ale aj explicitného rozhodnutia nezrušiť ho) by ďaleko presahovali prejednávanú vec aj trh s cigaretami.

157. Komisia v tejto súvislosti na pojednávaní uviedla, že na normy ISO odkazuje 1 200 aktov práva Únie, čo znamená, že zrušenie predmetného ustanovenia pravdepodobne bude mať vplyv na všetky tieto akty, a teda na potenciálne početné právne oblasti.

158. So zreteľom na uvedené by značný vplyv, ktorý by pravdepodobne malo zistenie, že článok 4 ods. 1 smernice 2014/40 je neplatný (z dôvodu pretrvávajúcej situácie, že nedošlo k uverejneniu), mal viesť širšej diskusii o tom, aké sú prijateľné dôsledky jedného alebo druhého riešenia, na ktoré som poukázal vyššie.

159. Na jednej strane platí, že keby sa rozsudok Stichting Rookpreventie Jeugd a i. chápal v tom zmysle, že požaduje, aby boli normy ISO napokon uverejnené v Úradnom vestníku, malo by sa diskutovať o tom, či na úrovni Únie existujú možnosti, ktoré by umožnili takéto uverejnenie, s ohľadom na tvrdenie ISO týkajúce sa práv duševného vlastníctva.

160. Keby sa potvrdilo, že v súčasnosti neexistuje žiadny prijateľný spôsob, ako umožniť uverejnenie predmetných noriem ISO bez toho, aby sa Únia vystavila nepriaznivým právnym dôsledkom, malo by sa diskutovať o tom, čo prípadné zrušenie súčasnej legislatívnej techniky znamená pre účinné fungovanie dotknutých právnych oblastí a či alternatívy v skutočnosti sú (primerane) realizovateľné.

165. Napokon považujem za užitočné vrátiť sa k otázke prístupu k dokumentom upravenej v nariadení č. 1049/2001. Vyššie som už odkazoval na rozsudok Public.Resource.Org, ku ktorému sa dotknuté strany vyjadrovali najmä na pojednávaní. Pripomínam, že Súdny dvor v danom rozsudku od Komisie v podstate požadoval, aby poskytla prístup k norme vypracovanej CEN, a to aj napriek skutočnosti, že k nej boli podobne uplatnené práva duševného vlastníctva. To v tomto konaní viedlo k diskusii o tom, či sa dané riešenie uplatňuje aj na normy ISO (vo všeobecnosti) a aké dôsledky má možná kladná odpoveď pre otázky nastolené v prejednávanej veci.

166. Jednoznačne súhlasím najmä s holandskou vládou a Komisiou, že to, či sa prístup k dokumentu musí poskytnúť osobe konajúcej vo verejnom záujme (čo podľa môjho chápania platilo v prípade žalobcu v konaní vedúcom k vyššie uvedenému rozsudku), nie je rozhodujúce pre právne závery, ktoré sa vo vzťahu k osobám, na ktoré sa vzťahujú právne povinnosti, majú vyvodiť zo skutočnosti, že akt vymedzujúci tieto povinnosti nebol uverejnený v Úradnom vestníku.

167. Tieto dve otázky sú totiž skrátka odlišné. Vo veci, akou je prejednávaná vec, zároveň takisto môžu byť úzko prepojené.

168. Na vysvetlenie uvediem, že keby sa zaujalo stanovisko, že uverejnenie predmetných noriem ISO v Úradnom vestníku sa ako také nevyžaduje, toto riešenie pravdepodobne bude platiť aj pre akékoľvek iné normy ISO, o ktoré sa môže opierať normotvorca Únie. Rovnako vplyv možného záveru v inom konaní týkajúcom sa odlišných noriem ISO, podľa ktorého sa prístup k takýmto normám na základe nariadenia č. 1049/2001 poskytnúť nemusí, takisto pravdepodobne bude presahovať rámec konkrétnych noriem ISO dotknutých v tomto inom konaní. Ak sa teda v oboch vyššie uvedených situáciách dospeje k negatívnej odpovedi, systém prístupu k týmto normám na úrovni Únie bude v podstate „zablokovaný“ (a zostane otvorený iba na úrovni ISO, čo zahŕňa prístup poskytnutý vnútroštátnymi normalizačnými orgánmi).

Článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/40/EÚ z 3. apríla 2014 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa výroby, prezentácie a predaja tabakových a súvisiacich výrobkov a o zrušení smernice 2001/37/ES

sa má vykladať v tom zmysle, že normy ISO, ktoré sa v ňom uvádzajú a ktoré neboli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie , možno voči podnikom, ktoré vyrábajú alebo uvádzajú na trh cigarety, uplatňovať v prípade, že k nim majú prístup, za podmienok opísaných v bode 52 rozsudku z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i. (C‑160/20, EU:C:2022:101). Toto ustanovenie a absenciu uverejnenia noriem ISO, ktoré sa v ňom uvádzajú, však nemožno chápať v tom zmysle, že právnickej osobe, akou je daná nadácia, z tejto smernice vyplýva právo domáhať sa voči podnikom, ktoré vyrábajú alebo uvádzajú na trh cigarety, uplatnenia metódy merania maximálnych úrovní emisií stanovených v článku 3 ods. 1 smernice 2014/40, ktorá by sa líšila od metódy uvedenej v článku 4 ods. 1 rovnakej smernice.

1 Jazyk prednesu: angličtina.

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. apríla 2014 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa výroby, prezentácie a predaja tabakových a súvisiacich výrobkov a o zrušení smernice 2001/37/ES (Ú. v. EÚ L 127, 2014, s. 1).

3 Rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i. (C‑160/20, EU:C:2022:101, body 33; ďalej len „rozsudok Stichting Rookpreventie Jeugd a i.“ a „diskutovaný rozsudok“).

10 Článok 22.1 stanov ISO.

11 Článok 2.1 stanov ISO; bod SO.2 prílohy SO k smerniciam ISO/IEC s názvom „Zásady“ v písmene b) uvádza, že „ISO a IEC sú odhodlané vypracúvať medzinárodné normy, ktoré sú relevantné pre trh a zodpovedajú potrebám a obavám všetkých relevantných zainteresovaných strán, prípadne vrátane orgánov verejnej moci, bez toho, aby sa usilovali stanovovať, viesť alebo motivovať verejnú politiku, predpisy alebo sociálne či politické programy“ (dodal by som, že IEC je skratka označujúca Medzinárodnú elektrotechnickú komisiu).

12 Článok 14.2 stanov ISO a webová stránka https://www.iso.org/developing‑standards.html.

13 ISO: Using and referencing ISO and IEC standards to support public policy . 2015, s. 3 a 23. Pozri tiež prílohu SO k smerniciam ISO/IEC, bod SO.1 s názvom „Východiskový kontext“, s. 146.

14 Pozri bod 16 vyššie. Z verejne dostupných informácií vyplýva, že tieto verzie boli nahradené. Pozri k norme NEN‑ISO 4387:2000/A1:2008 webovú stránku https://www.nen.nl/en/nen‑iso‑4387‑2000‑a1‑2008‑en‑127640; k norme NEN‑ISO‑10315:2013 webovú stránku https://www.nen.nl/en/nen‑iso‑10315‑2013‑en‑182020; k norme NEN‑ISO 8454:2007/A1:2009 webovú stránku https://www.nen.nl/nen‑iso‑8454‑2007‑a1‑2009‑en‑140295 a k norme NEN‑ISO 8243:2006 webovú stránku https://www.nen.nl/en/nen‑iso‑8243‑2006‑en‑113052.

15 Smernice ISO/IEC, časť 1, s. 49. Podotýkam, že webové stránky Holandského kráľovského inštitútu pre normalizáciu (ďalej len „NEN“), kde si možno zakúpiť vnútroštátne vykonávacie normy, uvádzajú tieto informácie: „Táto publikácia [obsahujúca príslušnú normu] je chránená autorským právom a je určená výlučne na osobné použitie.“ Pozri zdroje uvedené v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.

22 Pokiaľ ide o relevantné zdroje informácií, pozri poznámku pod čiarou 14 vyššie.

23 Rozsudok z 27. októbra 2016, James Elliott Construction (C‑613/14, EU:C:2016:821, bod 40; ďalej len „rozsudok James Elliott“). Pokiaľ ide o črty systému CEN, pozri nedávne návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina vo veci Public.Resource.Org a Right to Know/Komisia (C‑588/21 P, EU:C:2023:509, body 23 až 31).

24 Rozsudok Stichting Rookpreventie Jeugd a i. (body 33 a 31).

25 Tamže (body 39 až 47).

26 Tamže (bod 40 a citovaná judikatúra).

27 Tamže (bod 48). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

34 Rozsudok Skoma‑Lux (bod 60).

35 Rozsudok z 10. marca 2009, Heinrich (C‑345/06, EU:C:2009:140, bod 63; ďalej len „rozsudok Heinrich“).

36 Rozsudok Skoma‑Lux (bod 38 a citovaná judikatúra).

37 Tamže (bod 42 a citovaná judikatúra).

38 Hoci sa oba vyššie uvedené rozsudky týkali neuverejneného nariadenia (alebo jeho časti), riešenie, ktoré sa v nich stanovuje, sa uplatňuje aj na povinnosti stanovené v smernici, ako Súdny dvor podotkol v bode 42 rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i.

39 Rozsudok Skoma‑Lux (body 47 až 51).

45 Rozsudok Skoma‑Lux (bod 42 a citovaná judikatúra).

46 Pozri rozsudok Sevince (bod 24), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že absencia uverejnenia rozhodnutí asociačnej rady zriadenej Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom „môže zabrániť ich uplatneniu na súkromnú osobu, [ale] súkromná osoba tým nie je zbavená práva dovolávať sa v styku s orgánom verejnej moci práv, ktoré jej uvedené rozhodnutia priznávajú“.

47 V holandskom jazykovom znení rozsudku sa uvádza spojenie „aan particulieren in het algemeen“, zatiaľ čo vo francúzskom jazykovom znení sa uvádza „particuliers en général“.

48 Pojem „the public generally“ sa vyskytuje aj v bodoch 49 a 73 anglického znenia rozsudku Stichting Rookpreventie Jeugd a i., ale tieto výskyty iba rozvíjajú alebo opakujú to, čo už bolo uvedené.

49 Odkazuje na rôzne jazykové znenia uvedeného rozsudku s cieľom vysvetliť svoje pochybnosti o tom, či slovné spojenie „voči jednotlivcom vo všeobecnosti“ označuje „širokú verejnosť“ (na rozdiel – podľa môjho chápania daného tvrdenia – od „podnikov“) alebo či odkazuje na myšlienku, že predmetné normy ISO „vo všeobecnosti“, teda „v zásade“ nemožno uplatňovať voči „jednotlivcom“ (s výnimkou prípadu – znovu podľa môjho chápania –, že príslušná osoba k nim mala prístup).

50 Pozri tiež vysvetlenie v bode 41 vyššie.

57 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

58 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

59 Pripomínam, že možnosť Súdneho dvora preformulovať otázku týkajúcu sa výkladu na otázku týkajúcu sa platnosti je v skratke daná, keď si tento prístup vyžaduje úloha Súdneho dvora „zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyvodi[ť] tie prvky práva Únie, ktoré si vzhľadom na predmet sporu vyžadujú výklad alebo posúdenie platnosti“. Rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND (C‑181/20, EU:C:2022:51, bod 36 a citovaná judikatúra).

60 Pokiaľ ide o jeho relevantnú časť, pozri poznámku pod čiarou 51 vyššie.

61 Z článku 114 ods. 3 ZFEÚ (ktorý ako taký predstavuje jeden z právnych základov smernice 2014/40) vyplýva, že na účely relevantných legislatívnych návrhov by sa za základ mala brať vysoká úroveň ochrany zdravia, ako sa uznáva v odôvodnení 8 smernice 2014/40. Ako Súdny dvor pripomenul v kontexte rovnakej smernice, podobná požiadavka sa uvádza aj v článku 9 ZFEÚ a článku 168 ods. 1 ZFEÚ. Pozri rozsudok zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i. (C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 157; ďalej len „rozsudok Philip Morris“).

68 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

69 Pozri prebiehajúce konanie, ktoré sa týka žaloby podanej 6. decembra 2024, International Electrotechnical Commission a ISO/Komisia (T‑631/24). Podľa môjho chápania je cieľom tejto žaloby zrušenie príslušného rozhodnutia Komisie.

70 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež bod 37 tohto rozsudku s podobnou formuláciou.

71 Pokiaľ ide o akty podliehajúce uverejneniu, pozri úvahy v návrhoch, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Skoma‑Lux (C‑161/06, EU:C:2007:525, bod 37).

72 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Heinrich (C‑345/06, EU:C:2008:212, body 122 až 133).