C-160/24
ECLI:EU:C:2026:196
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0160
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 12. marca 2026( 1 )
Vec C ‑ 160/24 P
JPMorgan Chase & Co.,
JPMorgan Chase Bank, National Association,
proti
Európskej komisii
„ Odvolanie – Hospodárska súťaž – Článok 101 ZFEÚ – Sadzby EURIBOR – Článok 263 ZFEÚ – Povinnosť odôvodnenia – Neobmedzená právomoc – Vzájomné odvolanie – Nezohľadnenie pozmeňujúceho rozhodnutia Všeobecným súdom – Článok 288 ZFEÚ “
I. Úvod
1. JPMorgan Chase & Co. a JPMorgan Chase Bank, National Association (spolu ďalej len „spoločnosti JPM“) sa svojím odvolaním domáhajú, aby Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu( 2 ), ktorým sa čiastočne zamietla ich žaloba o neplatnosť a čiastočne sa jej vyhovelo. Ich žaloba v podstate smerovala proti dvom rozhodnutiam Európskej komisie: (i) rozhodnutiu, ktorým sa zastavuje vyšetrovanie odvetvia úrokových derivátov denominovaných v eurách (EIRD) (ďalej len „sporné rozhodnutie“)( 3 ), a (ii) následne prijatému rozhodnutiu, ktorým sa mení sporné rozhodnutie (ďalej len „pozmeňujúce rozhodnutie“)( 4 ). Komisia navyše podala vzájomné odvolanie, v ktorom sa domáha, aby Súdny dvor napadnutý rozsudok čiastočne zrušil.
2. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa moja analýza v týchto návrhoch obmedzí na dva aspekty sporu: (i) tretí odvolací dôvod v rámci hlavného odvolania, ktorý sa v podstate týka povinnosti odôvodnenia Všeobecného súdu pri výkone neobmedzenej právomoci v súvislosti s výškou pokuty, ktorú Komisia uložila spoločnostiam JPM, a (ii) jediný odvolací dôvod v rámci vzájomného odvolania, ktorý sa v podstate týka rozhodnutia Všeobecného súdu nezohľadniť dodatočné odôvodnenie, ktoré sa do sporného rozhodnutia doplnilo pozmeňujúcim rozhodnutím, pri preskúmaní odôvodnenia týkajúceho sa jedného z parametrov, ktoré Komisia použila na výpočet výšky pokuty.
II. Skutkový a právny kontext
3. Skutkové okolnosti a právny kontext prejednávanej veci možno na účely týchto návrhov zhrnúť takto.
4. Dňa 7. decembra 2016 Komisia na základe článkov 7 a 23 nariadenia (ES) č. 1/2003( 5 ) prijala sporné rozhodnutie. Konštatovala, že spoločnosti JPM a ďalšie podniky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, pretože sa od 27. septembra 2006 do 19. marca 2007 zúčastňovali na jedinom a trvajúcom porušovaní, ktorého cieľom bolo narušenie bežného priebehu oceňovania na trhu s EIRD [článok 1 písm. c) sporného rozhodnutia], a uložila týmto podnikom pokutu [článok 2 písm. a), b) a c) sporného rozhodnutia]. Spoločnostiam JPM( 6 ) bola uložená pokuta vo výške 337 196 000 eur.
5. Pokiaľ ide o určenie pokút uložených podnikom zúčastneným na porušovaní vrátane spoločností JPM, Komisia uviedla, že nemohla v plnom rozsahu uplatňovať metodiku stanovenú v jej „usmerneniach k ukladaniu pokút“.( 7 ) Tieto usmernenia sú založené na dvojkrokovom prístupe, ktorý zahŕňa po prvé určenie základnej výšky pokuty pre každý podnik a po druhé zvýšenie alebo zníženie tejto sumy podľa potreby. Základná výška pokuty sa spravidla počíta na základe hodnoty predaja tovaru alebo služieb, s ktorým porušenie priamo alebo nepriamo súvisí, v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP.
6. Keďže však EIRD negenerujú žiadny predaj v obvyklom zmysle slova, Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že hodnota predaja sa musí stanoviť pomocou náhradnej hodnoty. Komisia považovala za vhodné ako náhradnú hodnotu použiť hotovostné príjmy dosiahnuté prostredníctvom peňažných tokov, ktoré každá banka získala zo svojho portfólia EIRD viazaných na sadzbu EURIBOR s akoukoľvek splatnosťou a/alebo na sadzbu EONIA a uzavretých s protistranami so sídlom v EHP.( 8 ) Komisia takisto považovala za vhodné znížiť hodnoty hotovostných príjmov prostredníctvom jednotného faktora s cieľom zohľadniť osobitosti trhu s EIRD. S prihliadnutím na viaceré kritériá stanovila faktor zníženia na úrovni 98,849 %.( 9 )
7. Každý z adresátov sporného rozhodnutia proti tomuto rozhodnutiu podal žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd.
8. Všeobecný súd rozsudkom z 24. septembra 2019, HSBC Holdings a i./Komisia( 10 ), zrušil článok 2 písm. b) sporného rozhodnutia z dôvodu, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnila, prečo bol faktor zníženia stanovený na úrovni 98,849 %, a nie na vyššej úrovni, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
9. Komisia listom z 24. februára 2021 informovala spoločnosti JPM a ostatných adresátov sporného rozhodnutia o svojom zámere zmeniť toto rozhodnutie so zreteľom na rozsudok Všeobecného súdu HSBC. V tom istom liste, ako aj v liste zo 16. apríla 2021 poskytla všetkým adresátom ďalšie informácie a vysvetlenia, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré bol faktor zníženia stanovený na úrovni 98,849 %. Spoločnosti JPM predložili svoje pripomienky k týmto listom 14. mája 2021.
10. Komisia 28. júna 2021 prijala pozmeňujúce rozhodnutie. Keďže faktor zníženia uplatnený v spornom rozhodnutí bol v prípade všetkých adresátov rovnaký, domnievala sa, že argumentácia Všeobecného súdu v rozsudku HSBC týkajúca sa nedostatku odôvodnenia sa bude pravdepodobne rovnako vzťahovať aj na pokuty uložené ostatným adresátom. Zastávala teda názor, že v súlade so zásadou dobrej správy vecí verejných je náležité opraviť chyby identifikované v danom rozsudku prostredníctvom zmeny sporného rozhodnutia vo vzťahu k spoločnostiam JPM a ostatným adresátom spočívajúcej v doplnení odôvodnenia týkajúceho sa faktora zníženia.
11. Súdny dvor rozsudkom z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia( 11 ), zrušil rozsudok Všeobecného súdu HSBC v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol hlavný návrh na zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia a subsidiárny návrh na zrušenie článku 1 písm. b) tohto rozhodnutia. Súdny dvor okrem toho zamietol žalobu, ktorú podali spoločnosti HSBC vo veci T‑105/17, v rozsahu, v akom sa ňou žiadalo zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia a subsidiárne článku 1 písm. b) tohto rozhodnutia.
12. Všeobecný súd 27. novembra 2024 zamietol žalobu, ktorú podali HSBC Holdings a i. a ktorou sa tieto subjekty domáhali po prvé zrušenia článku 1 pozmeňujúceho rozhodnutia a článku 2 písm. b) sporného rozhodnutia v znení zmien a po druhé subsidiárne zníženia výšky pokuty, ktorá im bola uložená v pozmeňujúcom rozhodnutí.( 12 )
III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
13. Spoločnosti JPM sa svojou žalobou podľa článku 263 ZFEÚ v podstate domáhali čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia alebo subsidiárne zrušenia alebo zníženia pokuty uloženej v tomto rozhodnutí. Okrem toho sa domáhali konštatovania, že pozmeňujúce rozhodnutie sa nemá brať do úvahy, alebo subsidiárne zrušenia tohto rozhodnutia. Napokon Všeobecnému súdu navrhli, aby Komisii uložil povinnosť znášať trovy konania.
14. Komisia zasa navrhla, aby Všeobecný súd žalobu zamietol a uložil spoločnostiam JPM povinnosť znášať trovy konania.
15. Všeobecný súd 5. júna 2019 a 31. marca 2021 rozhodol o prerušení konania až do vydania rozsudku Súdneho dvora vo veci HSBC Holdings a i./Komisia( 13 ).
16. Spoločnosti JPM 8. septembra 2021 podali návrh na úpravu žaloby a Komisia 26. novembra 2021 predložila k tomuto návrhu svoje pripomienky.
17. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku: (i) konštatoval, že zmeny sporného rozhodnutia vykonané prostredníctvom pozmeňujúceho rozhodnutia nemožno zohľadniť; (ii) zrušil článok 2 písm. c) sporného rozhodnutia v dôsledku nedostatku odôvodnenia; (iii) v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci určil spoločnostiam JPM pokutu vo výške 337 196 000 eur; (iv) v zostávajúcej časti žalobu zamietol a (v) všetkým účastníčkam konania uložil povinnosť znášať vlastné trovy konania.
IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
18. Spoločnosti JPM 29. februára 2024 podali proti rozsudku Všeobecného súdu odvolanie. Súdnemu dvoru navrhujú, aby: (i) zrušil body 3 až 5 výroku napadnutého rozsudku; (ii) rozhodol o ich žalobe z prvostupňového konania tak, že zruší článok 1 písm. c) sporného rozhodnutia a/alebo pokutu, a (iii) uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
19. Komisia 24. mája 2024 podala vzájomné odvolanie, v ktorom Súdnemu dvoru navrhla, aby: (i) zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa ním ruší článok 2 písm. c) sporného rozhodnutia; (ii) zamietol žalobu spoločností JPM vo veci T‑106/17 v rozsahu, v akom sa domáhajú zrušenia tohto ustanovenia, alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu a (iii) rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, alebo uložil spoločnostiam JPM povinnosť nahradiť ich.
20. Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby zamietol hlavné odvolanie, a spoločnosti JPM mu navrhujú, aby zamietol vzájomné odvolanie.
21. Účastníčky konania boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. januára 2026.
V. Posúdenie
22. Spoločnosti JPM vo svojom odvolaní uvádzajú tri odvolacie dôvody, pričom každý sa skladá z viacerých častí. Ako som však už spomenul v úvode týchto návrhov, moja analýza hlavného odvolania sa obmedzí na tretí odvolací dôvod, ktorý sa týka spôsobu, akým Všeobecný súd zaobchádzal s niektorými argumentmi spoločností JPM v súvislosti s výškou pokuty uloženej Komisiou. V týchto návrhoch sa budem zaoberať aj jediným odvolacím dôvodom predstavujúcim základ vzájomného odvolania Komisie, ktorý sa týka toho, že Všeobecný súd odmietol zohľadniť zmeny, ktoré sa v spornom rozhodnutí vykonali pozmeňujúcim rozhodnutím (ďalej len „dodatočné odôvodnenie“).
23. Začnem vzájomným odvolaním Komisie, ktoré by v prípade dôvodnosti viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa ním ruší článok 2 písm. c) sporného rozhodnutia. Skúmanie tretieho odvolacieho dôvodu spoločností JPM by v takom prípade nebolo potrebné.
A. Vzájomné odvolanie Komisie
24. Vzájomné odvolanie Komisie smeruje proti bodom 623 až 634 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd – pri preskúmaní argumentov spoločností JPM týkajúcich sa údajného nedostatočného odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie faktora zníženia na úrovni 98,849 % – rozhodol, že dodatočné odôvodnenie nemožno zohľadniť.
1. Argumentácia účastníkov konania
25. Komisia tvrdí, že pozmeňujúce rozhodnutie je „rozhodnutím“ v zmysle článku 288 ZFEÚ. Skutočnosť, že sa ním nemenil výrok sporného rozhodnutia, na jeho povahu nemá žiadny vplyv. Keď Všeobecný súd nezohľadnil dodatočné odôvodnenie poskytnuté v danom rozhodnutí, odoprel Komisii právomoc prijímať, meniť alebo rušiť rozhodnutia podľa článku 7 nariadenia č. 1/2003, čím prekročil svoje právomoci podľa článku 263 ZFEÚ.
26. Spoločnosti JPM uvádzajú, že keby sa odôvodnenie rozhodnutia mohlo doplniť pozmeňujúcim rozhodnutím prijatým roky po pôvodnom rozhodnutí, povinnosť poskytnúť odôvodnenie súčasne s pôvodným rozhodnutím by stratila zmysel. Okrem toho obhajujú konštatovanie Všeobecného súdu, že medzi poskytnutím dodatočného odôvodnenia v rámci podania na súd a prostredníctvom pozmeňujúceho rozhodnutia nie je žiadny podstatný rozdiel. Toto konštatovanie podľa ich názoru podporujú dva rozsudky súdov Únie.
2. Analýza
27. Zastávam názor, že vzájomné odvolanie Komisie je dôvodné.
28. Všeobecný súd svoju analýzu správne začína zdôraznením toho, že v súlade s ustálenou judikatúrou právomoc Komisie prijať určitý akt nevyhnutne zahŕňa aj právomoc tento akt zmeniť, pokiaľ sú v plnej miere dodržané relevantné ustanovenia Zmlúv vrátane všetkých formálnych požiadaviek a procesných záruk (bod 627 napadnutého rozsudku).
29. V bodoch 628 až 630 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd pokračoval vysvetlením, prečo za okolností prejednávanej veci zastáva názor, že dodatočné odôvodnenie zohľadniť nemožno. Komisia spochybňuje práve tieto pasáže.
30. Všeobecný súd predovšetkým konštatoval, že keďže pozmeňujúce rozhodnutie nemení výrok sporného rozhodnutia, ale len dopĺňa jeho odôvodnenie , nemožno ho „považovať za nové rozhodnutie, ktorým by sa menilo napadnuté rozhodnutie v zmysle judikatúry citovanej v bode 627 [daného rozsudku], ale treba ho považovať za doplnenie odôvodnenia zo strany žalovanej v rámci súdneho konania“.
31. Všeobecný súd v tejto súvislosti pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry v zásade nedostatok odôvodnenia v napadnutom akte nemožno napraviť dodatočnými vysvetleniami poskytnutými v priebehu konania na súdoch Únie. Tento súd takisto podotkol, že Komisia v prejednávanej veci netvrdila, že v danom čase nemohla z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť sporné rozhodnutie. Konštatoval teda, že doplnenie odôvodnenia poskytnuté počas súdneho konania nemožno prijať, a preto rozhodol, že pozmeňujúce rozhodnutie „nezohľadní“.
32. Z dôvodov uvedených nižšie považujem niektoré aspekty týchto konštatovaní za pomerne mätúce.
a) Platnosť pozmeňujúceho rozhodnutia
33. Po prvé podľa ustálenej judikatúry platí, že akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a preto majú právne účinky dovtedy, kým neboli zrušené orgánom, ktorý ich prijal, v konaní o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti.( 14 )
34. Konštatovanie, že pozmeňujúce rozhodnutie je zrušené alebo neplatné, sa však v napadnutom rozsudku neuvádza, hoci spoločnosti JPM – aj keď len subsidiárne – jeho platnosť napadli.( 15 ) Pri neexistencii takéhoto konštatovania nebolo možné, aby Všeobecný súd zmeny sporného rozhodnutia vykonané pozmeňujúcim rozhodnutím skrátka „nezohľadnil“. Týmto postupom porušil zásadu, ktorá je základom judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode, pretože odoprel právne účinky platnému rozhodnutiu.
35. Všeobecný súd takisto prekročil právomoci, ktoré sa mu priznávajú v článku 263 ZFEÚ, kde sa stanovuje konanie určené na preskúmanie zákonnosti aktov prijatých inštitúciami Únie. Súdy Únie môžu v rámci tohto konania určiť, či je akt zákonný alebo nezákonný. Tertium non datur : neexistuje nijaký tretí druh aktu, ktorý by bol platný, no jeho účinky napriek tomu nie je potrebné zohľadňovať. Za predpokladu, že dotknutý akt je relevantný a uplatniteľný ( ratione materiae , temporis atď.) a jeho účinky neboli pozastavené podľa článkov 278 a 279 ZFEÚ, musí sa považovať za akt s plnými právnymi účinkami, a to aj v prípadoch, keď bola napadnutá jeho platnosť.( 16 )
36. Po druhé je nesporné, že – ako sa podotýka v bode 28 vyššie – s právomocou Komisie prijať určitý akt sa nevyhnutne spája právomoc tento akt zmeniť, ak sú v plnej miere dodržané relevantné ustanovenia Zmlúv spolu so všetkými formálnymi požiadavkami a procesnými zárukami. Kľúčové je teda striktné dodržiavanie hmotnoprávnych aj procesnoprávnych pravidiel. Môžu napríklad existovať okolnosti, za ktorých už inštitúcia akt zmeniť nemôže, napríklad v prípade, že pôvodný akt „sa začleňuje do rámca konania prísne upraveného a charakterizovaného povinnosťou pre inštitúciu, ktorá má právomoc konať, prijať akt podľa procesnej postupnosti v stanovenej lehote, pričom uvedená inštitúcia stráca svoju rozhodujúcu právomoc, akonáhle táto lehota uplynie“.( 17 )
37. V napadnutom rozsudku sa však neuvádza žiadny prvok, ktorý by naznačoval, že (i) jedna alebo viaceré hmotnoprávne či procesnoprávne požiadavky spojené s prijatím pozmeňujúceho rozhodnutia neboli v čase jeho prijatia splnené alebo (ii) Komisia stratila právomoc akt zmeniť.
38. Nemožno teda usudzovať, že Všeobecný súd – čo i len implicitne – konštatoval, že Komisia pozmeňujúce rozhodnutie prijať nemohla.
39. Po tretie môžu existovať situácie, v ktorých bez ohľadu na skutočnosť, že hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky prijatia pozmeňujúceho aktu sa formálne zdajú splnené, inštitúcia uplatnila svoju právomoc nezákonne, pretože porušila nejaké pravidlo alebo zásadu primárneho práva.
40. Akt Únie je teda neplatný, ak sa jeho autor dopustil „zneužitia právomocí“.( 18 ) Je to tak, keď „z objektívnych, relevantných a súhlasných dôkazov vyplýva, že bol prijatý s výlučným alebo aspoň rozhodujúcim iným cieľom, než sa uvádza, alebo na účely vyhnutia sa postupu osobitne stanovenému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci“.( 19 )
41. Okrem toho je zrejmé, že pozmeňujúci akt musí byť v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, a to okrem iného vrátane zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.( 20 ) Môžu teda existovať situácie, v ktorých môže osoba dotknutá daným aktom legitímne namietať proti nepriaznivým právnym účinkom vyplývajúcim zo zrušenia alebo zmeny existujúceho aktu. Môže to tak byť najmä vtedy, keď dotknutý akt Únie priznáva svojmu adresátovi subjektívne právo.( 21 )
42. V napadnutom rozsudku sa znovu žiadna z týchto okolností neuvádza a už vôbec sa nepreukazuje. Nič v danom rozsudku teda nenaznačuje, že by bolo sporné rozhodnutie neplatné z dôvodu zneužitia právomocí či porušenia Zmlúv alebo akejkoľvek právnej normy týkajúcej sa ich uplatňovania.
b) Povaha pozmeňujúceho rozhodnutia a jeho zložiek
43. Po štvrté je pomerne jasné, že rozhodnutia a vyjadrenia predložené v súdnom konaní sú právnymi aktmi rozdielnej povahy. Sú prijaté v rámci rôznych postupov a majú výrazne odlišné právne účinky. Pokiaľ je právny akt napadnutý na súdoch Únie stále platný, tieto súdy ho v zásade nemôžu prekvalifikovať na akt inej povahy alebo druhu ako tie, ktoré vyplývajú z jeho znenia.
44. V súlade s článkom 288 štvrtým odsekom ZFEÚ platí, že „rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu“. Všeobecný súd teda bez toho, aby konal v rozpore s týmto článkom, nemohol rozhodnúť, že bude k platnému rozhodnutiu pristupovať, akoby malo na účely prebiehajúceho konania iba hodnotu podania na súd.
45. Treba uznať, že Súdny dvor v obmedzenom počte výnimočných vecí konštatoval, že akt, ktorý bol pred ním formálne napadnutý, je v skutočnosti iný akt, ktorý je „zamaskovaný“. V záujme určenia skutočnej povahy daného aktu Súdny dvor v týchto veciach preskúmal jeho obsah a okolnosti jeho prijatia.( 22 ) Táto judikatúra je založená predovšetkým na potrebe predchádzať oslabovaniu ústavnej zásady, podľa ktorej by akty inštitúcií Únie mali spravidla podliehať súdnemu preskúmaniu,( 23 ) obyčajnou zmenou označenia alebo „maskovaním“ dotknutého aktu.( 24 )
46. Táto judikatúra sa však na prejednávanú vec nevzťahuje. Pozmeňujúce rozhodnutie bolo prijaté inštitúciou, ktorá na to mala právomoc podľa nariadenia č. 1/2003, a bolo skutočne určené na odstránenie potenciálnej právnej vady ovplyvňujúcej platnosť pôvodného aktu. Jeho prijatie teda jasne patrí do rámca úlohy Komisie podľa článku 105 ods. 1 ZFEÚ, ktorou je „zabezpeč[iť] uplatňovanie zásad uvedených v článkoch 101 a 102 [ZFEÚ]“. Okrem toho je nesporné, že súdy Únie majú právomoc podľa potreby preskúmať zákonnosť pozmeňujúceho rozhodnutia na základe článkov 263, 267 a 277 ZFEÚ.
47. Po piate z napadnutého rozsudku zrejme vyplýva, že vplyv pozmeňujúceho rozhodnutia na prebiehajúce konanie by si odlišné posúdenie vyžadoval iba v prípade, že by sa týmto rozhodnutím zmenil výrok sporného rozhodnutia.
48. Taký záver nemôže byť správny. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výrok aktu je neoddeliteľne spojený s jeho odôvodnením, takže na účely výkladu sa majú zohľadniť dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu.( 25 ) V súlade s článkom 296 ZFEÚ tvoria odôvodnenie a výrok ktoréhokoľvek záväzného aktu Únie nerozdeliteľný celok.( 26 ) Neexistujú teda žiadne zásady, na základe ktorých by sa v konaní na súdoch Únie malo s aktom zmeneným iba v jednej z týchto dvoch základných zložiek zaobchádzať odlišne než s aktom, v ktorom boli zmenené obe.
49. Po šieste je pravda, že – ako Všeobecný súd podotkol v napadnutom rozsudku – podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí po prvé to, že odôvodnenie sa dotknutej osobe v zásade musí oznámiť v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré má na ňu nepriaznivý vplyv, a po druhé to, že nedostatok odôvodnenia v spornom akte nemožno napraviť dodatočnými vysvetleniami poskytnutými v priebehu konania na súdoch Únie.
50. Žiadna z týchto línií judikatúry však v tomto kontexte nie je relevantná. Začnem druhou líniou judikatúry uvedenou v predchádzajúcom bode.
51. Táto línia judikatúry sa týka – a toto treba zdôrazniť – situácií, v ktorých autor sporného aktu uvádza jeho dodatočné odôvodnenie v rámci písomných a ústnych pripomienok v priebehu konania na súdoch Únie.( 27 ) Na okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa týkajú úpravy odôvodnenia vyplývajúcej z formálnej zmeny samotného sporného aktu, ju podľa môjho názoru nemožno uplatniť dokonca ani analogicky.
52. Povinnosť odôvodnenia sleduje dva ciele: po prvé cieľ umožniť dotknutým osobám pochopiť dôvody aktu a prípadne sa rozhodnúť, či spochybnia jeho platnosť, a po druhé cieľ umožniť súdom Únie uplatniť svoju právomoc súdneho preskúmania.( 28 ) Keby sa autorovi aktu umožnilo, aby dôvody jeho prijatia prvýkrát uviedol až v súdnej sieni potom, ako bol akt napadnutý, článok 296 ZFEÚ by to zjavne pripravilo o väčšinu jeho praktického účinku. Tá istá logika sa vzťahuje aj na dodatočné vysvetlenia poskytnuté neformálnym spôsobom pred súdnym konaním a následne zopakované v sporovej fáze.( 29 )
53. Túto logiku však nemožno uplatniť v prípade, keď bol akt platne zmenený a oznámený svojim adresátom v riadnej forme a v náležitej lehote. Je nepodstatné, či k tejto zmene dôjde pred začatím súdneho konania alebo v jeho priebehu. Za takýchto okolností je to práve akt v znení zmien, ktorý sa stáva pre adresátov záväzným a ktorého platnosť v prípade jej spochybnenia skúmajú súdy Únie.
54. Pôvodné znenie aktu naopak v právnom poriadku Únie prestáva existovať a môže „ožiť“ jedine v prípade, že súdy Únie pozmeňujúci akt zrušia.( 30 ) Keď Všeobecný súd odmietol zohľadniť pozmeňujúce rozhodnutie, v podstate rozhodol o platnosti rozhodnutia, ktoré už vo svojej pôvodnej podobe nebolo účinné.
55. Zohľadnenie pozmeňujúceho aktu v prebiehajúcom konaní teda ciele sledované článkom 296 ZFEÚ neohrozuje. Úprava konania naopak umožňuje, aby sa tieto ciele dosiahli účinnejšie a bez zbytočného odkladu.
56. Z rovnakého dôvodu sa takisto spoločnosti JPM márne odvolávajú na prvú líniu judikatúry uvedenú vyššie, podľa ktorej sa odôvodnenie v zásade musí dotknutej osobe oznámiť v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré má na ňu nepriaznivý vplyv. Odôvodnením aktu, ktorý je teraz pre spoločnosti JPM záväzný a ktorého platnosť mohol Všeobecný súd preskúmať, je odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí zmenenom pozmeňujúcim rozhodnutím. Toto odôvodnenie bolo oznámené v čase, keď bolo rozhodnutie zmenené – treba predpokladať, že platne –, aktom s rovnakou právnou formou a rovnakými právnymi účinkami.
57. Napriek tomu však musím zdôrazniť dôležitú skutočnosť: keď sa pozmeňujúcim rozhodnutím upravilo pôvodné odôvodnenie, na ktorom bolo založené uloženie pokuty – pretože toto odôvodnenie bolo nedostatočné alebo sa za nedostatočné považovalo –, logicky nemožno konštatovať, že povinnosť zaplatiť pokutu vzniká na základe prijatia sporného rozhodnutia. Vzniká až od dátumu prijatia pozmeňujúceho rozhodnutia, pretože iba tento akt v súčasnosti predstavuje právne dostatočný základ pokuty.
58. Ako som už vysvetlil, odôvodnenie a výrok rozhodnutia sú nerozlučne prepojené. Samotná Komisia vo svojom vzájomnom odvolaní uviedla, že akákoľvek „úprava odôvodnenia nevyhnutne znamená aj úpravu (obsahu a pôsobnosti) výroku sporného rozhodnutia, pretože odôvodnenie a výrok predstavujú nerozdeliteľný celok, a to aj v prípade, keď sa výrok sám osebe formálne nezmení“.
59. Ak Komisia svoje rozhodnutie ako celok považovala za správne, po vydaní rozsudku Všeobecného súdu HSBC mala dve hlavné možnosti: (i) zrušiť sporné rozhodnutie a vydať ho nanovo s určitými zmenami alebo (ii) zmeniť sporné rozhodnutie prostredníctvom pozmeňujúceho rozhodnutia. Legislatívna technika zvolená Komisiou s cieľom prijať nevyhnutné opatrenia na to, aby vyhovela rozsudku Všeobecného súdu HSBC, patrila do rámca voľnej úvahy, ktorou táto inštitúcia disponuje.( 31 ) Je však jasné, že uprednostnenie jednej techniky pred druhou nemohlo mať nepriaznivý vplyv na finančné záujmy adresátov sporného rozhodnutia. Akýkoľvek iný záver by viedol k neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu s dotknutými podnikmi, ktoré by záviselo výlučne od toho, či boli ich žaloby prejednané (ako vo veci T‑105/17) alebo v ich prípade Všeobecný súd konanie prerušil (ako vo veciach T‑106/17 a T‑113/17).( 32 )
60. Keď bola Komisii na pojednávaní položená otázka, či s uvedeným súhlasí, odpovedala záporne. Jej argumenty v tejto súvislosti sa však zdajú vnútorne nekonzistentné. Na jednej strane Komisia pri spochybnení prístupu Všeobecného súdu k pozmeňujúcemu rozhodnutiu zdôrazňuje, že výrok pôvodného rozhodnutia je nevyhnutne dotknutý dodatočnými zmenami jeho odôvodnení. Na druhej strane tvrdí, že dodatočné odôvodnenie je len podrobnejším vysvetlením toho, ako Komisia rozhodla v čase prijatia sporného rozhodnutia. Toto stanovisko je logicky neudržateľné: ak je naozaj dotknutý výrok, dodatočné odôvodnenie nemôže mať len povahu vysvetlenia, a ak má výlučne povahu vysvetlenia, nemôže mať podstatný vplyv na výrok. Komisia nemôže mať oboje. Keby sa navyše prijalo tvrdenie Komisie v tejto súvislosti, takisto by to znamenalo uplatňovanie pozmeňujúceho rozhodnutia so spätnou účinnosťou, čo by bolo v jasnom rozpore s ustálenou všeobecnou zásadou práva Únie.( 33 )
61. Zastávam teda názor, že Komisia v zásade má právomoc zmeniť existujúce rozhodnutie, aj keď je dané rozhodnutie predmetom konania na súdoch Únie. Uvedené je pravdaže podmienené splnením požiadavky, aby konanie Komisie nepredstavovalo zneužitie právomocí v zmysle článku 263 ZFEÚ. Komisia navyše pozmeňujúcim rozhodnutím nemôže „zhojiť“ možnú neplatnosť pôvodného aktu so spätnou účinnosťou .
c) Riadny výkon spravodlivosti a hospodárnosť súdneho konania
62. Po siedme je podľa môjho názoru zrejmé, že Komisia mala právomoc zmeniť sporné rozhodnutie predtým , ako ho spoločnosti JPM napadli, aj potom , ako bol vydaný rozsudok súdov Únie – tým skôr, že tento rozsudok mal viesť k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia. Keď bola spoločnostiam JPM na pojednávaní položená otázka, či s týmto stanoviskom súhlasia, potvrdili, že áno.
63. Ak je to tak, nevidím žiadny rozumný dôvod, prečo by sa mala právomoc Komisie zmeniť daný akt v období medzi týmito dvoma udalosťami považovať za „paralyzovanú“. Ak totiž Komisia dospeje k záveru, že akt je neplatný, je v úplnom súlade s jej povinnosťou dobrej správy vecí verejných, že bezodkladne koná, aby vady odstránila. Samotná skutočnosť, že akt mohol byť napadnutý na súdoch Únie, je v tomto kontexte vo všeobecnosti nepodstatná.
64. Na prvý pohľad sa môže zdať, že toto stanovisko je v rozpore s účinnou ochranou práva žalobcov na obhajobu alebo s riadnym výkonom spravodlivosti. Dôkladnejšia úvaha o tejto otázke však nevyhnutne vedie k inému názoru.
65. Pokiaľ ide o právo žalobcov na obhajobu, toto právo nie je porušené za predpokladu, že (i) autor aktu ich vypočuje pred prijatím pozmeňujúceho aktu( 34 ) a (ii) súdy Únie im dajú príležitosť zmeniť svoje podania a požiadavky v prebiehajúcom konaní.( 35 ) V súvislosti s možnosťou Komisie zmeniť akt, ktorý je predmetom konania o neplatnosť, je veľmi informatívna samotná existencia osobitného ustanovenia v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu – jeho článku 86 –, ktoré žalobcom umožňuje upraviť žalobu, „ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom“.
66. Zmena pôvodného rozhodnutia navyše pre adresátov sporného rozhodnutia nemá žiadne nepriaznivé finančné dôsledky, pretože – ako som už vysvetlil vyššie – nemá spätnú účinnosť. Žalobcu rovnako nestavia do procesnej nevýhody: keby sa žalobca so zreteľom na túto zmenu rozhodol vziať svoju žalobu o neplatnosť späť, Všeobecný súd si ponecháva právomoc podľa článku 136 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku uložiť žalovanému povinnosť znášať trovy konania.( 36 )
67. Ďalej podľa môjho názoru platí, že keby sa Komisii bránilo zmeniť akt, ktorý je predmetom prebiehajúceho súdneho konania, viedlo by to k výsledku, ktorý by bol v rozpore s požiadavkou riadneho výkonu spravodlivosti. Je to tak obzvlášť v prípade, keď si Komisia uvedomuje, že dotknutý akt bude pravdepodobne zrušený, a domnieva sa, že na odstránenie vád vplývajúcich na jeho zákonnosť môžu postačovať cielené zmeny. Za takýchto okolností by „nútené“ pokračovanie konania nemalo žiadny zmysel.
68. Konanie by v takomto scenári pravdepodobne vyvrcholilo víťazstvom žalobcov, ktoré možno výstižne nazvať „prázdne“. Akákoľvek výhoda plynúca zo zrušenia by bola s veľkou pravdepodobnosťou obmedzená a mala by krátke trvanie. Komisia by zrejme zmenený akt prijala krátko po vydaní rozsudku, čím by žalobcov prinútila začať ďalšie kolo sporového konania s cieľom dosiahnuť súdne preskúmanie zákonnosti aktu v znení zmien. Takýto výsledok by nebol v súlade s požiadavkami hospodárnosti súdneho konania a účinnej súdnej ochrany a zároveň by zbytočne zaťažoval účastníkov konania aj súdy Únie.
69. Keď sa naopak žalobcom v kontexte pôvodného konania umožní upraviť svoje žalobné dôvody a návrhy so zreteľom na zmeny sporného aktu, predíde sa tým zbytočnému zdvojovaniu konania a vedie to k rýchlejšiemu a menej nákladnému riešeniu sporu.( 37 ) Takýto prístup nepôsobí len v prospech účastníkov konania, ale – hoci nepriamejšie – aj v prospech samotných súdov Únie.
70. Napokon uvediem, že ma nepresvedčilo ani odvolávanie sa spoločností JPM na niektoré rozsudky súdov Únie, ktoré údajne podporujú ich stanovisko.
71. Spoločnosti JPM ako prvý uvádzajú rozsudok Súdneho dvora Culin/Komisia( 38 ). Daná vec sa týkala situácie, keď Komisia zamietla sťažnosť podanú jedným z jej úradníkov, pánom Culinom, ktorý napádal vymenovanie iného úradníka na miesto, o ktoré sa uchádzal aj on. Bolo nesporné, že rozhodnutie, ktorým sa sťažnosť zamietla, neobsahovalo dostatočné odôvodnenie. Po tom, ako pán Culin začal súdne konanie, však Komisia k danému rozhodnutiu doplnila dodatok, ktorý mal pôvodné rozhodnutie opraviť prostredníctvom uvedenia „skutočných dôvodov“ zamietnutia jeho kandidatúry. Súdny dvor napriek tomu konštatoval, že dodatok nemožno vziať do úvahy, a sporné rozhodnutie zrušil.( 39 )
72. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rozsudok Culin argumenty spoločností JPM podporuje. Podrobnejšie preskúmanie však ukáže, že to tak nie je.
73. Žaloba podaná pánom Culinom nebola obyčajnou žalobou o neplatnosť podľa vtedajšieho článku 173 EHS (teraz článok 263 ZFEÚ), ale žalobou podanou podľa vtedajšieho článku 179 EHS (teraz článok 270 ZFEÚ). Podľa tohto ustanovenia platilo, že „Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi [Európskou úniou] a je[j] zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom alebo podmienkami zamestnávania“.( 40 )
74. Hlava VII služobného poriadku upravujúca „opravné prostriedky“ v článku 90 stanovuje, že predtým, ako možno podať opravný prostriedok na súdy Únie, sa musí v stanovenom časovom rámci uskutočniť povinné konanie pred podaním žaloby. Konanie pred podaním žaloby slúži ako príležitosť na urovnanie sporu zmierom, ako aj na vymedzenie predmetu sporu. V sporovej fáze v zásade žiadny z účastníkov konania nemôže predmet sporu zmeniť.( 41 ) Správny akt, ktorý sa podstatne líši od sporného aktu, nemožno preskúmať v rovnakom konaní a vyžaduje si novú žalobu podľa článku 270 ZFEÚ.( 42 ) Podobne tvrdenia, ktoré neboli predložené v konaní pred podaním žaloby, nemožno predložiť v konaní na Súdnom dvore.( 43 ) Tieto vlastnosti veci Culin boli zdôraznené v návrhoch generálneho advokáta.( 44 )
75. V tomto kontexte je záver Súdneho dvora, že dodatok nemožno zohľadniť, správny. Dodatok bol predložený po uplynutí príslušnej lehoty a mimo konania stanoveného v článku 90 služobného poriadku a jeho obsah sa od pôvodného sporného aktu zásadne líšil. Jeho akceptovaním by sa zmenil predmet sporu.
76. Konanie o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ sa naopak pravidlami a zásadami uvedenými v predchádzajúcich bodoch neriadi. Konštatovania Súdneho dvora v rozsudku Culin teda na situáciu, ako je tá v prejednávanej veci, priamo uplatniť nemožno. V tomto kontexte možno pripomenúť, že situácia skúmaná Súdnym dvorom vo veci Komisia/Di Bernardo( 45 ), spomenutej v napadnutom rozsudku, bola porovnateľná so situáciou vo veci Culin: išlo o žalobu podanú podľa článku 270 ZFEÚ proti rozhodnutiu Komisie týkajúcemu sa uplatnenia služobného poriadku, v ktorom sa Komisia snažila doplniť odôvodnenie v neskoršej fáze konania.
77. Odvolávanie sa spoločností JPM na rozsudok Všeobecného súdu Lucchini/Komisia( 46 ) zrejme rovnako vychádza z nedorozumenia. Táto vec sa týkala návrhu podaného adresátom rozhodnutia Komisie, ktorým sa ukladala pokuta za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie. Príloha k pôvodnému rozhodnutiu oznámenému jeho adresátom neobsahovala niektoré tabuľky, ktoré sa v nej mali uvádzať. Keď sa Komisia o tomto opomenutí dozvedela, necelý mesiac po oznámení pôvodného rozhodnutia prijala pozmeňujúce rozhodnutie, do ktorého zahrnula chýbajúce tabuľky a ktoré bolo riadne oznámené adresátom pôvodného rozhodnutia.( 47 )
78. Lucchini vo svojej žalobe tvrdila, že tento postup bol vo viacerých smeroch postihnutý nesprávnym právnym posúdením, čo si vyžaduje zrušenie sporného rozhodnutia. Predovšetkým uviedla, že pôvodné rozhodnutie bez tabuliek nie je dostatočne odôvodnené a následné doplnenie týchto tabuliek prostredníctvom pozmeňujúceho rozhodnutia nemôže túto vadu odstrániť.( 48 )
79. Všeobecný súd v tomto kontexte konštatoval, že „bez ohľadu na [dotknuté tabuľky], ktoré chýbali v prílohe prvého rozhodnutia, je… potrebné preskúmať, či z relevantných odôvodnení tohto rozhodnutia, na ktorých podporu boli tieto tabuľky uvedené, jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy Komisie, a či umožnili žalobkyni poznať dôvody prijatého opatrenia“. Dospel k záveru, že neprítomnosť tabuliek na dostatočnosť odôvodnenia vplyv nemá, a argumenty spoločnosti Lucchini preto zamietol.( 49 )
80. Spoločnosti JPM podľa môjho názoru tento rozsudok vykladajú nesprávne. Konštatovanie Všeobecného súdu v jeho bode 80, že je potrebné preskúmať, či je pôvodné rozhodnutie dostatočne odôvodnené aj napriek neprítomnosti tabuliek, nemožno chápať v tom zmysle, že jeho následné doplnenie bolo nezákonné. Argumenty žalobkyne boli založené na tvrdení, že pôvodné rozhodnutie bez tabuliek nie je pre svojich adresátov dostatočne jasné na to, aby pochopili argumentáciu Komisie. Keďže však Všeobecný súd konštatoval, že odôvodnenie je dostatočné aj napriek neprítomnosti tabuliek v prílohe, platnosť zmien sa jednoducho neskúmala.( 50 )
81. Akýkoľvek iný výklad uvedenej judikatúry by bol navyše v rozpore s ustálenou judikatúrou, v ktorej súdy Únie – na základe riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti súdneho konania – akceptovali, že konanie o neplatnosť môže pokračovať aj napriek zmenám sporného aktu vykonaným v priebehu súdneho konania. Ako sa podotýka v bode 67 vyššie, tento prístup je podmienený tým, že predmet žaloby zostane v podstate bezo zmeny a že žalobcom sa poskytne príležitosť upraviť svoje žalobné dôvody a návrhy.
d) Dôsledky posúdenia vzájomného odvolania
82. Vzhľadom na uvedené zastávam názor, že vzájomné odvolanie Komisie je dôvodné. Keď Všeobecný súd pri preskúmaní dostatočnosti odôvodnenia v súvislosti s výškou pokuty uloženej spoločnostiam JPM nezohľadnil dodatočné odôvodnenie doplnené pozmeňujúcim rozhodnutím, dopustil sa pochybenia.
83. Súhlasím však so spoločnosťami JPM, že stav konania Súdnemu dvoru v prejednávanej veci neumožňuje vydať konečný rozsudok, a preto by sa mala vec vrátiť Všeobecnému súdu a malo by sa rozhodnúť, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
84. Preskúmať treba dve hlavné otázky, ktoré sa nikde v napadnutom rozsudku nerozoberajú. Po prvé je potrebné rozhodnúť o tvrdení spoločností JPM, že pozmeňujúce rozhodnutie je nezákonné a malo by sa preto zrušiť. Po druhé v prípade, že sa konštatuje zákonnosť pozmeňujúceho rozhodnutia, treba preskúmať, či sporné rozhodnutie v znení zmien obsahuje dostatočné odôvodnenie.
85. Ako sa vysvetľuje vyššie, keby Súdny dvor môj záver týkajúci sa vzájomného odvolania Komisie potvrdil, preskúmanie tretieho odvolacieho dôvodu spoločností JPM by nebolo potrebné. Pre prípad, že by Súdny dvor zastával odlišný názor, a v každom prípade v záujme úplnosti sa však nižšie budem zaoberať hlavnými otázkami predloženými v rámci daného odvolacieho dôvodu.
B. Tretí odvolací dôvod v rámci hlavného odvolania
86. Spoločnosti JPM svojím tretím odvolacím dôvodom spochybňujú body 698 až 728 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc, pokiaľ ide o výšku pokuty, ktorá sa má uložiť. Po preskúmaní argumentov predložených účastníkmi konania Všeobecný súd konštatoval, že „stanovenie pokuty vo výške 337 196 000 eur, za ktorú [zodpovedajú spoločnosti JPM], zodpovedá spravodlivému posúdeniu okolností prejednávanej veci vzhľadom na zásadu individualizácie a proporcionality sankcie“. Keďže sa táto suma rovnala sume stanovenej v spornom rozhodnutí, Všeobecný súd „návrh na zníženie pokuty uloženej [spoločnostiam JPM] zamiet[ol]“.
1. Argumentácia účastníkov konania
87. Na úvod musím uviesť, že z formulácie tohto odvolacieho dôvodu spoločností JPM som do istej miery zmätený. Je rozdelený na päť častí, z ktorých každá sa skladá z viacerých zložiek a argumentov. K údajným pochybeniam okrem iného patrí nedostatok odôvodnenia, nezohľadnenie niektorých argumentov uvedených v prvostupňovom konaní, skreslenie dôkazov a porušenie zásad proporcionality a rovnosti, ako aj základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces.
88. Tvárou v tvár takémuto súboru údajných vád nie je jednoduché „oddeliť zrno od pliev“( 51 ) alebo inak povedané, rozlíšiť, ktoré výhrady sú dostatočne podložené a ktoré nie.( 52 ) Viaceré argumenty sa zrejme prekrývajú, zatiaľ čo v prípade iných sa zdá, že boli uvedené skôr s cieľom posilniť celkovú kritiku, než formulovať oddelený a samostatný odvolací dôvod.
89. Jedna výhrada však napriek tomu jasne vyniká a zdá sa, že predstavuje jednu z hlavných výhrad predložených spoločnosťami JPM vo vzťahu k tejto časti napadnutého rozsudku. Spoločnosti JPM pripomínajú, že Všeobecný súd konštatoval, že bez podrobnejšieho vysvetlenia dôvodov, pre ktoré Komisia stanovila faktor zníženia na úrovni 98,849 %, „nie je schopný vykonať hĺbkové právne a vecné preskúmanie faktora v rámci rozhodnutia, ktorý mohol mať podstatný vplyv na výšku pokuty uloženej [spoločnostiam JPM]“.( 53 )
90. Po tom, ako Všeobecný súd dospel k tomuto záveru, však aj on sám prijal rovnaký faktor zníženia ako ten, ktorý uplatnila Komisia, pričom podľa spoločností JPM neposkytol žiadne ďalšie vysvetlenie jeho základu. Spoločnosti JPM tvrdia, že odôvodnenie rozsudku je preto postihnuté rovnakým nedostatkom odôvodnenia, aký Všeobecný súd viedol k nahradeniu pokuty uloženej v spornom rozhodnutí.
91. Komisia tento názor odmieta. Tvrdí, že Všeobecný súd svoju neobmedzenú právomoc uplatnil správne a pritom stanovil primeranú výšku pokuty. Predovšetkým uvádza, že Všeobecný súd dostatočne vysvetlil jednotlivé faktory, ktoré zohľadnil pri stanovení faktora zníženia na úrovni 98,849 %, a povinnosť odôvodnenia si teda splnil.
2. Analýza
92. Zastávam názor, že tretí odvolací dôvod spoločností JPM je dôvodný. Na vysvetlenie, prečo to tak je, najprv uvediem niekoľko všeobecných pripomienok k a) pojmu „neobmedzená právomoc“ a b) povinnosti odôvodnenia Všeobecného súdu pri výkone tejto právomoci. Potom prejdem na c) konkrétnu výhradu uvedenú v bodoch 89 a 90 vyššie a napokon sa budem stručnejšie zaoberať d) ostatnými argumentmi predloženými v rámci tohto odvolacieho dôvodu.
a) Všeobecné pripomienky I: neobmedzená právomoc
93. Článok 261 ZFEÚ stanovuje, že „nariadenia prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou alebo Radou… môžu Súdnemu dvoru Európskej únie priznať neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podľa týchto nariadení“. Podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 v tejto súvislosti platí, že „Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí [prijatých podľa tohto nariadenia], v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“
94. Jednoducho povedané, pojem „neobmedzená právomoc“ označuje právomoc súdov Únie v plnej miere preskúmať výšku pokút uložených Komisiou v rozhodnutiach prijatých podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ. Tento pojem by sa však nemal stavať na roveň právomoci preskúmania „bez akýchkoľvek medzí“. Ako vysvetlím nižšie, výkon neobmedzenej právomoci je ohraničený viacerými procesnými a hmotnoprávnymi zásadami. Tento pojem znamená, že súdy Únie pri výkone tejto právomoci nie sú obmedzené limitmi, ktoré sú vlastné žalobe o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, ale môžu pokutu samy potvrdiť alebo zrušiť, ako aj zvýšiť alebo znížiť jej výšku.
95. Podľa článku 263 ZFEÚ majú súdy Únie za úlohu preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií, ktoré boli na nich napadnuté. Toto preskúmanie sa v zásade vzťahuje na všetky skutkové a právne okolnosti, z ktorých vychádza sporný akt.( 54 ) Podľa ustálenej judikatúry napriek tomu platí, že keď inštitúcie Únie disponujú istou mierou voľnej úvahy alebo musia vykonať komplexné technické posúdenia, súdy Únie musia súdne preskúmanie uskutočniť s primeranou zdržanlivosťou.( 55 )
96. Predovšetkým platí, že keď majú súdy Únie preskúmať výsledok politického posúdenia založeného na voľnej úvahe alebo komplexného technického posúdenia, sporný akt môžu zrušiť iba v prípade, že je toto posúdenie postihnuté „zjavným“ pochybením. Pochybenie sa môže považovať za zjavné, keď žalobca preukáže, že analýza vykonaná dotknutou inštitúciou je neprimeraná alebo že závery, ku ktorým sa dospelo, sú nepravdepodobné. Pokiaľ je naopak rozhodnutie prijaté danou inštitúciou primerane odôvodnené so zreteľom na skutkové okolnosti a dôkazy existujúce v čase jeho prijatia, za nezákonné sa považovať nemôže.
97. Z toho vyplýva, že súdy Únie v konaní podľa článku 263 ZFEÚ nemajú právomoc de novo vykonať posúdenie situácie, ktorá dotknutú inštitúciu viedla k prijatiu sporného aktu, ani nahradiť posúdenie tejto inštitúcie svojím vlastným, pokiaľ ide o to, aký postup by bol podľa ich názoru za daných okolností najvhodnejší. Ich úloha sa obmedzuje na preskúmanie zákonnosti aktu a prípadne jeho zrušenie alebo vyhlásenie za neplatný.( 56 )
98. Keď naopak súdy Únie uplatňujú neobmedzenú právomoc, ktorá sa im priznáva v článku 261 ZFEÚ, bez ohľadu na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia pri vymedzovaní a vykonávaní svojej politiky ukladania pokút, môžu: po prvé zrušiť pokutu alebo zmeniť jej výšku dokonca aj pri neexistencii nesprávneho právneho posúdenia, pričom už vôbec nemusí ísť o zjavne nesprávne právne posúdenie; po druhé urobiť to tak, že nahradia posúdenie Komisie, pokiaľ ide o primeranú výšku pokuty, svojím vlastným,( 57 ) a po tretie zohľadniť akúkoľvek relevantnú právnu alebo skutkovú okolnosť vrátane faktorov, o ktoré sa Komisia neopierala alebo ktoré podniky neuviedli počas správneho konania, ako aj udalostí, ku ktorým došlo po prijatí sporného rozhodnutia,( 58 ) a to bez toho, aby boli viazané metodikou stanovenou v usmerneniach Komisie k ukladaniu pokút.( 59 ) Inak povedané, posúdenie de novo je prípustné.
99. Súdy Únie pri výkone svojich právomocí podľa článku 261 ZFEÚ prísne vzaté neskúmajú zákonnosť sporného rozhodnutia alebo odôvodnenia, na ktorom je založené, ale posudzujú primeranosť (iba) jednej špecifickej zložky tohto rozhodnutia, konkrétne pokuty.( 60 ) Neobmedzená právomoc teda predstavuje doplnkovú formu súdnej právomoci alebo – z iného uhla pohľadu – ďalší druh právomoci priznanej súdom Únie.( 61 ) Zatiaľ čo súdne preskúmanie podľa článku 263 ZFEÚ sa riadi uplatniteľnými pravidlami vyššej právnej sily, v tomto prípade článkami 101 a 102 ZFEÚ, ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 a všeobecnými zásadami práva Únie, výkon neobmedzenej právomoci podľa článku 261 ZFEÚ je založený predovšetkým na faktoroch týkajúcich sa spravodlivosti .( 62 )
100. Pojem „spravodlivosť“ sa musí chápať široko. Zatiaľ čo nepochybne zahŕňa proporcionalitu, férovosť a nediskrimináciu, siaha aj nad rámec týchto požiadaviek.( 63 ) Súdu Únie umožňuje vykonať celkové a do istej miery subjektívnejšie posúdenie pokuty a jej výšky.( 64 ) Aj keď sa teda Komisia nedopustila žiadneho porušenia uplatniteľných pravidiel a určenie pokuty z jej strany je vo všeobecnosti primerané, súdy Únie sú naďalej oprávnené túto sumu zmeniť, ak zastávajú názor, že iná výška pokuty by bola so zreteľom na okolnosti danej veci vhodnejšia .( 65 )
101. Uvádzanie argumentov odôvodňujúcich výkon neobmedzenej právomoci a v prípade potreby predloženie relevantných dôkazov však prináleží žalobcom a prípadne Komisii, ak sa domáha zvýšenia pokuty. Súdy Únie nevykonávajú túto právomoc ex offo .( 66 )
102. Treba však objasniť, že to neznamená, že súdy Únie sú pri výkone neobmedzenej právomoci zásadou ne ultra petita viazané v rovnakom rozsahu ako pri preskúmaní platnosti.( 67 ) Podľa ustálenej judikatúry sú súdy Únie oprávnené využiť túto právomoc v plnej miere, pokiaľ je im na posúdenie predložené určenie výšky pokuty.( 68 ) Túto otázku im možno predložiť priamo – prostredníctvom výslovnej žiadosti o to, aby Súdny dvor uplatnil svoju neobmedzenú právomoc –, alebo nepriamo, keď sa účastník konania domáha zníženia pokuty v logickej nadväznosti na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.
103. Tento záver vyplýva z dvojakej povahy neobmedzenej právomoci súdov Únie. Jej hlavným cieľom je poskytnúť podnikom, ktorým Komisia konajúca v postavení správneho orgánu uložila pokutu, ďalšiu záruku súdnej ochrany.( 69 ) Zároveň sleduje sekundárny a doplnkový cieľ, ktorým je zabezpečenie súdržnosti a účinnosti celkového systému presadzovania práva.
104. Potom ako sa právomoc komplexne určiť výšku pokuty presunie zo správneho orgánu na súd, súd musí takisto zabezpečiť, aby sa sankciou dosahoval jej zamýšľaný účel. Pokuta preto musí mať dostatočne odrádzajúci charakter vo vzťahu k podnikom, ktorých konanie môže narúšať štruktúru alebo fungovanie vnútorného trhu a znižovať tak jeho plnú hospodársku efektívnosť, a to najmä na úkor spotrebiteľov.( 70 ) Práve z tohto dôvodu musia súdy Únie pri určovaní výšky pokuty zohľadniť okrem iného jej odrádzajúci účinok( 71 ) a v prípade potreby môžu uložiť pokutu vyššiu než pokuta, ktorú určila Komisia.( 72 )
b) Všeobecné pripomienky II: povinnosť odôvodnenia Všeobecného súdu
105. So zreteľom na vyššie uvedené úvahy sa ďalšia otázka, ktorou sa treba zaoberať, týka rozsahu povinnosti odôvodnenia Všeobecného súdu v prípade, keď vykonáva svoju neobmedzenú právomoc pri preskúmaní pokuty.
106. Odpoveď na túto otázku je v zásade jednoduchá . Široká miera voľnej úvahy, ktorá sa súdom Únie priznáva v článku 261 ZFEÚ, nijako neuberá z ich povinnosti poskytnúť dostatočné odôvodnenie v súlade s článkom 296 ZFEÚ, článkom 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 47 Charty.( 73 )
107. Táto otázka sa riadi ustálenými hlavnými zásadami. Podľa ustálenej judikatúry musia z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne vyplývať úvahy Všeobecného súdu tak, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať jeho preskúmanie.( 74 ) Povinnosť odôvodnenia má navyše aj všeobecnejší účel: predstavuje ochranu pred svojvoľnosťou a zabezpečuje, aby sa mohli strany sporu uistiť, že ich argumenty boli náležite vypočuté, pričom zároveň núti súdy, aby svoje rozhodnutia zakladali na objektívnych a overiteľných dôvodoch.( 75 )
108. Rozsah tejto povinnosti sa však môže líšiť v závislosti od povahy rozsudku a musí sa posudzovať so zreteľom na konanie ako celok a na všetky relevantné okolnosti, pričom sa musia náležite zohľadniť procesné záruky, ktoré sú s daným rozsudkom spojené.( 76 ) Súdny dvor predovšetkým konštatoval, že Všeobecný súd nie je povinný vyčerpávajúco a v presnom poradí zaoberať sa každým argumentom účastníkov konania. Jeho odôvodnenie môže byť za istých okolností implicitné, ak dotknutým osobám umožňuje zistiť dôvody zamietnutia ich žalobných dôvodov a Súdnemu dvoru poskytuje dostatočný materiál na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozsudku.( 77 )
109. V tomto kontexte a s osobitným zreteľom na výkon neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu sa rozsah povinnosti odôvodnenia musí chápať s ohľadom na procesné a hmotnoprávne faktory, ktoré sú neoddeliteľne spojené s výkonom tejto právomoci. V tejto súvislosti podľa môjho názoru možno za obzvlášť relevantné považovať tri súbory faktorov.
110. Po prvé, hoci Všeobecný súd môže, ale nemusí vziať do úvahy prvky, argumenty a otázky, ktoré mu účastníci konania výslovne nepredložili,( 78 ) všetky tie, ktoré účastníci konania náležite predložili, v zásade zohľadniť musí.( 79 ) Uvedené by sa prirodzene malo prejaviť v odôvodnení rozsudku. To, či sa na tieto argumenty musí reagovať výslovne a s akou mierou podrobnosti sa každý z nich skúma, bude samozrejme závisieť od ich relevantnosti, jasnosti a dôkaznej hodnoty.
111. Po druhé Všeobecný súd pri určovaní primeranej výšky pokuty v danej veci disponuje širokou mierou voľnej úvahy. Táto voľná úvaha sa však musí uplatňovať v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie a najmä so zásadami proporcionality, individualizácie sankcií a rovnosti zaobchádzania.( 80 ) Pokuta by navyše mala zodpovedať predovšetkým závažnosti a trvaniu porušenia, pričom by sa mal takisto zabezpečiť jej odrádzajúci účinok.( 81 ) Keď teda skutočne vznikne jedna alebo viaceré z týchto otázok, možno primerane očakávať, že odôvodnenie sa im bude venovať dostatočne podrobne . Ako totiž podotkol samotný Všeobecný súd v bode 703 napadnutého rozsudku, „v kontexte svojej povinnosti odôvodnenia [musí] podrobne uviesť faktory, ktoré pri stanovovaní výšky pokuty zohľadnil“.( 82 )
112. Po tretie, ako som už vysvetlil, Všeobecný súd pri určovaní výšky pokuty podľa článku 261 ZFEÚ nie je viazaný metodikou stanovenou v usmerneniach Komisie k ukladaniu pokút a logicky ani alternatívnou metodikou, ktorá sa mohla uplatňovať v spornom rozhodnutí. Od Všeobecného súdu sa rovnako nevyžaduje, aby sa držal konkrétneho matematického vzorca alebo hospodárskeho výpočtu.( 83 ) Ak však taký prístup považuje za vhodný, nič mu v jeho uplatnení nebráni. O taký prípad môže ísť napríklad vtedy, keď sa rovnakým rozhodnutím ukladá pokuta viacerým podnikom a dodržanie špecifickej metodiky – ako tá, ktorú používa Komisia –, môže slúžiť na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania s týmito podnikmi.( 84 )
113. Keď naopak Všeobecný súd považuje za vhodné úplne alebo čiastočne sa od týchto metodík odchýliť, mal by si dať osobitne záležať, aby uviedol jednotlivé prvky, ktoré pri určovaní primeranej výšky pokuty zohľadnil, a prípadne orientačne vysvetlil ich relatívny význam.( 85 ) To však neznamená, že odôvodnenie sa musí stať ukážkou sofistikovanej a dôslednej aritmetickej ortodoxie.( 86 ) Je zrejmé, že podľa článku 261 ZFEÚ sú určité posúdenia ex bono et aequo absolútne legitímne. V niektorých prípadoch navyše môže postačovať stručné odôvodnenie – založené na komplexnom zhodnotení všetkých relevantných faktorov alebo odkazujúce na konštatovania, ktoré sa už uviedli na inom mieste v rozsudku.( 87 )
114. Od Všeobecného súdu v podstate možno primerane očakávať, že s dostatočnou jasnosťou, presnosťou a vnútornou súdržnosťou uvedie základné kroky svojej argumentácie, ako aj povahu a význam zohľadnených faktorov.( 88 )
115. Údajný nedostatok odôvodnenia pravdaže podlieha preskúmaniu v odvolacom konaní. Napriek tomu treba pripomenúť, že ak sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, Súdny dvor svoju neobmedzenú právomoc s cieľom nahradiť posúdenie Všeobecného súdu svojím vlastným neuplatní. Samotné tvrdenie žalobcu, že pokuta uložená Všeobecným súdom je neprimeraná alebo nespravodlivá, teda nepostačuje. Takúto pokutu možno zrušiť jedine v prípade, keď sa preukáže, že je „prehnaná, ba dokonca disproporčná“.( 89 )
116. So zreteľom na tieto zásady teraz preskúmam argumenty, ktoré v tejto súvislosti predložili spoločnosti JPM.
c) Nedostatok odôvodnenia v prejednávanej veci
117. Všeobecný súd v bodoch 704 až 728 napadnutého rozsudku uviedol faktory, ktoré zohľadnil pri výkone svojej neobmedzenej právomoci, keď určoval výšku pokuty. Skúmal tri kategórie prvkov: závažnosť a dĺžku trvania porušenia (body 705 až 723), existenciu poľahčujúcich okolností (body 724 až 726) a odrádzajúci účinok pokuty (bod 727). Potom ako Všeobecný súd vykonal – podľa jeho slov – „spravodlivé posúdenie“ všetkých relevantných okolností, určil pokutu vo výške 337 196 000 eur (bod 728), čo je suma, ktorá presne zodpovedá výške pokuty uloženej v článku 2 písm. c) sporného rozhodnutia.
118. So zreteľom na zásady uvedené v predchádzajúcej časti sa odôvodnenie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o výkon jeho neobmedzenej právomoci, na prvý pohľad zdá podrobné a metodické. Očividne je štruktúrované spôsobom, ktorý čitateľovi umožňuje sledovať logickú postupnosť argumentov v rozsudku, identifikuje prvky, ktoré sa na účely posúdenia považovali za relevantné, pričom uvádza ich relatívny význam, a robí tak v súlade s ustálenou judikatúrou.
119. Po bližšom preskúmaní sa však v súlade s argumentmi spoločností JPM zdá, že určité aspekty tohto odôvodnenia je možné kritizovať. Niektorým pasážam zrejme v porovnaní s konštatovaniami v iných častiach toho istého rozsudku chýba vnútorná konzistentnosť.
120. V bode 706 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „použi[je] metodiku, ktorá tak ako v prípade metodiky použitej Komisiou v prejednávanej veci, najprv určí základnú výšku pokuty, ktorá môže byť následne upravená v závislosti od konkrétnych okolností veci“. V tomto kontexte považoval za primerané ako náhradnú hodnotu za hodnotu predaja ako počiatočného údaja použiť znížené hotovostné príjmy, pričom iné dostupné metódy výpočtu považoval za nevhodné alebo neodôvodnené. Prijala sa teda hodnota hotovostných príjmov, ktorú v prípade spoločností JPM použila Komisia (body 707 až 710 napadnutého rozsudku).
121. V bodoch 711 až 717 napadnutého rozsudku ďalej Všeobecný súd na úvod podotkol, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že „zohľadnenie len hotovostných príjmov ako základu pre výpočet pokuty by viedlo k uloženiu príliš odstrašujúcej pokuty“. Konštatoval teda, že v záujme zníženia týchto príjmov je potrebné uplatniť faktor zníženia. Potom v podstate uviedol päť poznámok. Po prvé Komisia uplatnila jednotný faktor zníženia stanovený na 98,849 %. Po druhé bol tento faktor zníženia „výsledkom zložitého postupu, ktorý odráža niekoľko aspektov“, a išlo o „odhad stanovenej hodnoty[, takže] logicky… neexist[oval] jediný možný faktor zníženia“. Po tretie sa alternatívne faktory zníženia navrhnuté spoločnosťami JPM považovali za nevhodné alebo nedostatočne vysvetlené. Po štvrté bolo medzi účastníkmi konania nesporné, že „faktor zníženia predstavuje minimálne 98,849 %“. Po piate „stanovenie pokuty v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci nie je presným aritmetickým výpočtom“.
122. Hoci znenie napadnutého rozsudku nie je v tejto súvislosti celkom jasné, zdá sa opodstatnené z vyššie uvedeného vyvodiť, že Všeobecný súd v konečnom dôsledku uplatnil rovnaký faktor zníženia ako ten, ktorý sa použil v spornom rozhodnutí, konkrétne 98,849 %. Keby to tak totiž nebolo, bolo by takmer nemožné, aby bola konečná suma pokuty po vypočítaní jej základnej výšky na základe iného faktora zníženia stanovená na presne rovnakej úrovni ako tá, ktorá sa stanovuje v spornom rozhodnutí.
123. V bodoch 613 až 621 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o určenie faktora zníženia na úrovni 98,849 %, odôvodnenie sporného rozhodnutia je nedostatočné. Podotkol, že informácie o dôvodoch, pre ktoré Komisia stanovila faktor zníženia na tejto konkrétnej úrovni, sa uvádzajú len v niekoľkých pomerne neurčitých pasážach sporného rozhodnutia. Tento nedostatok sa považoval za obzvlášť problematický vzhľadom na ústredný význam faktora zníženia v metodike použitej Komisiou na účely určenia pokuty.
124. V tomto kontexte je pomerne prekvapivé, že Všeobecný súd napokon podporil presne rovnaký faktor zníženia. Na to, aby som sa vyjadril jasne, nemožno vylúčiť, že Všeobecný súd po vykonaní vlastného posúdenia mohol dospieť k záveru, že tento faktor je naozaj najvhodnejší. Samotná skutočnosť, že Komisia svoj výpočet dostatočne nevysvetlila, nevyhnutne neznamená, že príslušná hodnota bola nesprávna.( 90 )
125. Ak však Všeobecný súd skutočne dospel k tomuto záveru, mal to výslovne uviesť, objasniť, že faktor zníženia na úrovni 98,849 % podľa jeho názoru predstavuje najvhodnejší koeficient, a aspoň stručne vysvetliť dôvody, na základe ktorých k tomuto záveru dospel.
126. Napadnutý rozsudok však žiadny z týchto prvkov nezahŕňa. Po prvé, ako som podotkol v bode 122 vyššie, výslovne sa v ňom neuvádza dokonca ani to, že faktor zníženia uplatnený Všeobecným súdom bol stanovený na úrovni 98,849 %. Po druhé sa v napadnutom rozsudku nenachádza ani zmienka o tom, prečo sa za najvhodnejšiu považovala táto konkrétna hodnota.
127. Spoločnostiam JPM pravdaže prináležalo predložiť argumenty na podporu svojho tvrdenia, že metodika a konkrétne údaje použité Komisiou viedli k pokute, ktorá je neprimeraná, diskriminačná alebo inak nespravodlivá. Skutočnosť, že alternatívne faktory zníženia navrhnuté spoločnosťami JPM sa považovali za neprimerané, však sama osebe neznamená, že Všeobecný súd bol povinný potvrdiť hodnotu uplatnenú v spornom rozhodnutí.
128. Očividne nešlo o situáciu, v ktorej by existoval iba malý a vopred určený súbor alternatív. Samotný Všeobecný súd uznal, že hodnota použitá Komisiou bola len odhadom stanovenej hodnoty a žiadny konkrétny faktor zníženia sa teda nemohol považovať za jediný správny.
129. Napriek tomu, že v spornom rozhodnutí sa neuvádzalo žiadne identifikovateľné vysvetlenie toho, prečo by sa mal faktor zníženia na úrovni 98,849 % považovať za vhodný, však Všeobecný súd túto hodnotu potvrdil, a to v podstate na základe toho, že alternatívy navrhnuté spoločnosťami JPM neboli vhodnejšie. Pri čítaní napadnutého rozsudku vzniká dojem, že Všeobecný súd sa rozhodol pre možnosť, ktorú medzi hodnotami uvádzanými účastníčkami konania považoval za „menšie zlo“.
130. Tento prístup podľa môjho názoru nezodpovedá druhu posúdenia, aký sa od Všeobecného súdu vyžaduje pri uplatňovaní jeho neobmedzenej právomoci podľa článku 261 ZFEÚ. Keď sa rozhodne pokutu uloženú rozhodnutím zrušiť a nahradiť ju inou, on sám musí určiť sumu, ktorú so zreteľom na všetky relevantné okolnosti považuje za najprimeranejšiu. Všeobecný súd mohol na tento účel hodnotu použitú Komisiou nahradiť akoukoľvek hodnotou, akú považoval za vhodnú, a zároveň – ak si to želal – sa naďalej pohybovať vo viac‑menej podobnom metodickom rámci.
131. Ak prípadne Všeobecný súd dospel k záveru, že vhodný faktor zníženia určiť nevie, namiesto toho, aby postupoval v súlade s metodikou, ktorej použitie on sám považoval za neisté alebo suboptimálne, mal využiť inú metodiku . Jeho rozhodnutie postupovať odlišne je teda ťažko zlučiteľné s logikou neobmedzenej právomoci, ktorá sa mu priznáva.
132. Zastávam preto názor, že Všeobecný súd neposkytol dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o spôsob, akým uplatnil právomoci, ktoré sa mu priznávajú v článku 261 ZFEÚ.( 91 ) Aj keby sa predpokladalo, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že „faktor zníženia predstavuje minimálne 98,849 %“ – čo je tvrdenie, proti ktorému spoločnosti JPM dôrazne namietali a ktoré navyše zrejme nemá oporu v spise –, táto okolnosť by bola v každom prípade v tomto kontexte nepodstatná. Týmto konštatovaním by sa neriešilo hlavné tvrdenie spoločností JPM, že daná hodnota bola príliš nízka, čo teda viedlo k nespravodlivej pokute.
133. Samotnú skutočnosť, že žiadna z odvolateliek nenavrhla faktor zníženia s hodnotou nižšou ako tá, ktorú uplatnila Komisia, navyše Všeobecný súd nemôže považovať za dôkaz potvrdzujúci primeranosť tejto hodnoty. Ak si môžem dovoliť trochu irónie, podotkol by som, že pokiaľ viem, žiadny podnik, ktorému Komisia uložila pokutu, ešte nikdy nenapadol rozhodnutie z dôvodu, že uložená sankcia bola príliš nízka. Súdy Únie prirodzene neexistenciu takéhoto napadnutia nikdy nepovažovali za známku toho, že pokuta uložená Komisiou je nevyhnutne primeraná.
134. Neexistencia jasného vysvetlenia toho, prečo sa Všeobecný súd rozhodol uplatniť rovnaký faktor zníženia ako ten, ktorý použila Komisia – napriek vlastnému konštatovaniu, že Komisia tento faktor dostatočne neodôvodnila –, je obzvlášť problematická za špecifických okolností prejednávanej veci. Sotva treba pripomínať, že náhradná hodnota, ktorú určila Komisia namiesto hodnoty predaja podnikov, konkrétne hodnota hotovostných príjmov, predstavuje v tejto oblasti novinku. Vzhľadom na novosť tohto prístupu a metodické otázky, ktoré vyvoláva, pokiaľ ide o jej výpočet, by sa v tejto súvislosti dalo očakávať vyčerpávajúcejšie odôvodnenie. Toto zjavne nebol prípad, v ktorom by sa v prípade takejto ústrednej otázky mohlo za dostatočné považovať veľmi stručné alebo len implicitné odôvodnenie.
135. Z týchto dôvodov zastávam názor, že pokiaľ ide o výpočet pokuty uloženej Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci, odôvodnenie je nedostatočné a vnútorne nekonzistentné. Tretiemu odvolaciemu dôvodu spoločností JPM by sa preto malo vyhovieť a napadnutý rozsudok by sa mal čiastočne zrušiť.
d) Ostatné časti a argumenty v rámci tretieho odvolacieho dôvodu
136. Keďže som konštatoval, že vzájomnému odvolaniu sa má vyhovieť a že subsidiárne by mal uspieť aj tretí odvolací dôvod spoločností JPM, sotva je potrebné podrobne skúmať zvyšné argumenty predložené spoločnosťami JPM na podporu tohto odvolacieho dôvodu. Preto sa nimi budem zaoberať len veľmi stručne.
137. Po prvé ma nepresvedčil argument spoločností JPM, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď pri výkone neobmedzenej právomoci na účely výpočtu základnej výšky pokuty ako náhradnú hodnotu za výnosy z predaja použil hotovostné príjmy. Spoločnosti JPM v tejto súvislosti tvrdia, že Všeobecný súd nezohľadnil všetky jej argumenty týkajúce sa toho, prečo je iná hodnota (konkrétne výnosy priradené k obchodnému segmentu – allocated franchise revenue alebo „AFR“) vhodnejšia.
138. Všeobecný súd mal pri výkone neobmedzenej právomoci veľký priestor na výber parametrov, ktoré za okolností danej veci na účely stanovenia pokuty považoval za najvhodnejšie. Za predpokladu, že použitie hotovostných príjmov patrí k primeraným možnostiam – a v kontexte svojej analýzy som nenašiel žiadny konkrétny prvok, ktorý by preukazoval opak –, Súdnemu dvoru v odvolacom konaní neprináleží, aby nahrádzal posúdenie Všeobecného súdu v tejto súvislosti.
139. Skutočnou otázkou teda je, či sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysvetľuje, prečo sa AFR na účely výpočtu základnej výšky pokuty považovali za menej vhodné než hotovostné príjmy. Zdá sa mi, že so zreteľom na judikatúru zhrnutú vyššie sa v bodoch 588 až 593 a 714 napadnutého rozsudku v tejto súvislosti uvádza dostatočné vysvetlenie.
140. Po druhé sa prikláňam k názoru spoločností JPM, že mohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania alebo aspoň k možnému nedostatku odôvodnenia vo vzťahu k určeniu pokuty v rozsahu, v akom Všeobecný súd – rovnako ako Komisia – uplatnil rôzne metodiky na určenie relevantnej hodnoty hotovostných príjmov rôznych bánk zúčastnených na porušení. Spoločnosti JPM predovšetkým poukazujú na tri prvky, ktoré mohli mať vplyv na výpočty: (i) rozsah zúčtovania medzi sumami zaplatenými a prijatými v rámci transakcií; (ii) vylúčenie alebo zahrnutie „hybridných“ produktov a (iii) vylúčenie alebo zahrnutie „exotických“ produktov.
141. Na úvod musím podotknúť, že existencia rozdielnych prístupov v tejto súvislosti sa uznala v spornom rozhodnutí a účastníčky konania ju nespochybňujú( 92 ). Komisia napriek tomu v spornom rozhodnutí aj na Všeobecnom súde tvrdila, že vplyv týchto rozdielov na výpočet pokút nie je významný.( 93 ) Spoločnosti JPM zasa uvádzajú, že vzhľadom na ústrednú úlohu faktora zníženia by dokonca aj malé obmeny v údajoch o hotovostných príjmoch použitých na výpočet pokút potenciálne mohli spôsobiť rozdiely v konečných sumách, ktoré ani zďaleka nie sú zanedbateľné.
142. Keďže v spise sa spoľahlivé údaje k tejto otázke neuvádzajú, zastávam názor, že Súdny dvor nemôže overiť, či použité údaje napriek istej heterogénnosti viedli k porovnateľným výsledkom.
143. V tejto súvislosti za zmienku stojí, že Všeobecný súd konštatoval, že Komisia neprijala dodatočné vyšetrovacie opatrenia na objasnenie rozličných metód používaných rôznymi bankami, hoci niektoré z nich ju náležite upozornili na ťažkosti, na ktoré narazili pri poskytovaní požadovaných údajov o hotovostných príjmoch.( 94 ) Rovnako je nesporné, že dotknutým bankám sa nikdy neposkytol plný prístup k podrobným výpočtom vykonaným Komisiou.( 95 ) O predloženie týchto výpočtov Komisiu nepožiadal ani Všeobecný súd v prvostupňovom konaní, a to aj napriek tomu, že účastníčky konania o tejto otázke viedli rozsiahlu diskusiu.
144. Ako Komisia podotkla na pojednávaní, je naozaj pravda, že aj keď uplatňuje tradičnejšiu metodiku stanovenú v jej usmerneniach k ukladaniu pokút, výpočty nevyhnutne musia vychádzať z údajov o predaji poskytnutých samotnými podnikmi. Tieto údaje môžu prirodzene odrážať rôzne organizačné štruktúry, obchodné stratégie a účtovné postupy jednotlivých podnikov.
145. Zdá sa mi však zrejmé, že riziko významných rozdielov vo výpočte údajov o predaji je v týchto situáciách – aspoň potenciálne – oveľa obmedzenejšie než v prípade, ako je tento. Ako som už spomenul vyššie, v prejednávanej veci bola metodika uvedená v usmerneniach k ukladaniu pokút uplatnená inovatívnym spôsobom, pričom sa použila novovytvorená náhradná hodnota, ktorej vhodnosť účastníčky konania spochybnili a ktorej uplatnenie viedlo v prípade rôznych dotknutých podnikov k rozdielnym prístupom.
146. V každom prípade platí, že hoci od Komisie nemožno primerane očakávať, že overí každý malý detail v rámci údajov predložených každým jedným podnikom, ktorého sa týka konanie podľa nariadenia č. 1/2003, stále je povinná zabezpečiť dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania. To zahŕňa po prvé overenie porovnateľnosti údajov v prípade, že v tejto súvislosti vzniknú pochybnosti, a po druhé uplatnenie najvhodnejšieho súboru údajov pre jednotlivé podniky, ak ich situácia nie je v plnej miere porovnateľná.( 96 )
147. V tomto kontexte je pre mňa ťažko pochopiteľné, prečo sa Všeobecný súd (i) spoľahol na nepodložené tvrdenie Komisie, že heterogénnosť použitých údajov nemala na výsledok podstatný vplyv, a (ii) konštatoval, že spoločnosti JPM z právneho hľadiska dostatočne nepreukázali, že posúdenie Komisie je nesprávne. Všeobecný súd teda riadne neoveril, či je žalobný dôvod spoločností JPM týkajúci sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania dôvodný.
VI. Návrh
148. So zreteľom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel vzájomnému odvolaniu Komisie alebo subsidiárne tretiemu odvolaciemu dôvodu spoločností JPMorgan Chase & Co. a JPMorgan Chase Bank, National Association.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Rozsudok z 20. decembra 2023, JPMorgan Chase a i./Komisia (T‑106/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:832).
3 Rozhodnutie Komisie C(2016) 8530 final zo 7. decembra 2016 týkajúce sa konania podľa článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP [Vec AT.39914 – Úrokové deriváty denominované v eurách (EIRD)].
4 Rozhodnutie Komisie C(2021) 4610 final z 28. júna 2021, ktorým sa mení sporné rozhodnutie.
5 Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
6 Pokuta bola uložená spoločnostiam JPMorgan Chase & Co., JPMorgan Chase Bank, National Association, a J.P. Morgan Services LLP. Z praktických dôvodov budem tieto subjekty takisto označovať ako „spoločnosti JPM“, hoci subjektom, ktoré podali toto odvolanie, v plnej miere nezodpovedajú (pozri bod 1 vyššie).
7 Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) (ďalej len „usmernenia k ukladaniu pokút“).
8 Skratka „EURIBOR“ označuje Euro Interbank Offered Rate a skratka „EONIA“ označuje Euro Overnight Index Average.
9 Pozri odôvodnenia 639 až 648 sporného rozhodnutia.
10 T‑105/17, ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu HSBC“, EU:T:2019:675.
11 Rozsudok z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, EU:C:2023:11). Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. júla 2020, HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, EU:C:2020:561), bol v tomto konaní spoločnostiam JPM povolený vstup do konania ako vedľajším účastníčkam na podporu návrhov odvolateliek.
12 Rozsudok z 27. novembra 2024, HSBC Holdings a i./Komisia (T‑561/21, EU:T:2024:869).
13 Pozri bod 11 vyššie.
14 Pozri okrem iného rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada (C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 100 a citovaná judikatúra).
15 Pozri bod 13 vyššie.
16 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia (C‑413/08 P, EU:C:2010:346, body 81 až 86).
17 Stanovisko, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo svojich návrhoch vo veci Komisia/Rada (C‑27/04, EU:C:2004:313, bod 135).
18 Pozri najmä článok 263 druhý odsek ZFEÚ.
19 Pozri napríklad rozsudok z 20. septembra 2017, Tilly‑Sabco/Komisia (C‑183/16 P, EU:C:2017:704, bod 64 a citovaná judikatúra).
20 Pozri napríklad rozsudok z 20. júna 1991, Cargill/Komisia (C‑248/89, EU:C:1991:264, bod 20 a citovaná judikatúra).
21 Pozri okrem iného rozsudok z 22. septembra 1983, Verli‑Wallace/Komisia (159/82, EU:C:1983:242, bod 8 a citovaná judikatúra).
22 Pozri napríklad rozsudok z 30. júna 1993, Parlament/Rada a Komisia (C‑181/91 a C‑248/91, EU:C:1993:271, bod 14).
23 Až na výnimky, ako sú tie, ktoré sa stanovujú v článku 24 ods. 1 ZEÚ a článku 275 ZFEÚ.
24 Ide o otázku, ktorú mali samotní autori Zmlúv už od začiatku na pamäti. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lagrange vo veci Assider/Vysoký úrad (3/54, EU:C:1954:6, s. 171). Pozri tiež ARENA, A.: La tutela giurisdizionale dinanzi alla Corte di giustizia: origini, evoluzione e tratti distintivi. In: MASTROIANNI, R.: Il diritto processuale dell’Unione europea . Giappichelli, 2025, s. 10 – 16.
25 Pozri okrem iného rozsudok z 26. marca 2020, Hungeod a i. (C‑496/18 a C‑497/18, EU:C:2020:240, bod 69 a citovaná judikatúra).
26 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2013, Maďarsko/Komisia (T‑240/10, EU:T:2013:645, body 89 a 90).
27 Pozri najmä rozsudky z 26. novembra 1981, Michel/Parlament (195/80, EU:C:1981:284, body 20 až 22); z 19. júla 2012, Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i. (C‑628/10 P a C‑14/11 P, EU:C:2012:479, bod 77); z 20. septembra 2011, Evropaïki Dynamiki/EIB (T‑461/08, EU:T:2011:494, body 109 a 115), a z 12. decembra 2013, Nabipour a i./Rada (T‑58/12, EU:T:2013:640, body 36 až 39).
28 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 148 a citovaná judikatúra).
29 Pozri napríklad rozsudok z 10. júla 2019, Komisia/Icap a i. (C‑39/18 P, EU:C:2019:584, body 39 až 41).
30 Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers (C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 88).
31 Pozri článok 266 prvý odsek ZFEÚ.
32 Pozri body 7, 8, 15 a 16 vyššie.
33 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. januára 1979, Racke (98/78, EU:C:1979:14, bod 19); z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest (C‑143/88 a C‑92/89, EU:C:1991:65, bod 49), a z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND (C‑181/20, EU:C:2022:51, body 47 až 49).
34 Pozri najmä článok 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
35 Pozri okrem iného rozsudky z 3. marca 1982, Alphasteel/Komisia (14/81, EU:C:1982:76, body 7 a 8); z 2. februára 2012, Dow Chemical/Komisia (T‑77/08, EU:T:2012:47, bod 35); z 12. decembra 2013, Nabipour a i./Rada (T‑58/12, EU:T:2013:640, bod 20), a zo 17. decembra 2014, Pilkington Group a i./Komisia (T‑72/09, EU:T:2014:1094, bod 46).
36 V prípade odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu sa rovnaká zásada uplatňuje v konaní na Súdnom dvore, a to na základe článku 141 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
37 Pozri mutatis mutandis rozsudok z 3. marca 1982, Alphasteel/Komisia (14/81, EU:C:1982:76, bod 8).
38 Rozsudok zo 7. februára 1990 (C‑343/87, ďalej len „rozsudok Culin“, EU:C:1990:49).
39 Tamže (bod 11).
40 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri nariadenie č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu [ neoficiálny preklad ], v znení zmien (ďalej len „služobný poriadok“).
41 Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 33), a z 8. marca 2023, SE/Komisia (T‑763/21, EU:T:2023:113, bod 14).
42 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 34), a z 11. novembra 2020, AD/ECHA (T‑25/19, EU:T:2020:536, bod 32).
43 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 34 a citovaná judikatúra).
44 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Culin/Komisia (343/87, EU:C:1989:342, body 6 až 17).
45 Rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo (C‑114/19 P, EU:C:2020:457).
46 Rozsudok z 9. decembra 2014 (T‑91/10, ďalej len „rozsudok Lucchini“, EU:T:2014:1033).
47 Tamže (body 42 až 45).
48 Tamže (body 74 a 75).
49 Tamže (body 76 až 102).
50 Takisto možno dodať, že Všeobecný súd v bodoch 107 až 110 rozsudku Lucchini výslovne preskúmal a zamietol argumenty žalobkyne, podľa ktorých sa prijatím pozmeňujúceho rozhodnutia porušili zásady právnej istoty a dodržania práva na obhajobu.
51 Tento výraz sa vo všeobecnosti považuje za odvodený z Biblie (Evanjelium podľa Matúša 3, 12).
52 Pozri mutatis mutandis návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Telefónica a Telefónica de España/Komisia (C‑295/12 P, EU:C:2013:619, body 7 až 9). V tejto súvislosti by som na okraj dodal, že súhlasím s názorom svojho erudovaného kolegu, generálneho advokáta Wahla, ktorý v minulosti vyzval Súdny dvor, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil zbytočnú dĺžku a zložitosť podaní účastníkov konania, ako aj ich nedostatočnú jasnosť a presnosť. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl, vo veci Feralpi a i./Komisia (C‑85/15 P, C‑86/15 P a C‑87/15 P, C‑88/15 P a C‑89/15 P, EU:C:2016:940, body 134 až 139).
53 S odkazom na bod 620 napadnutého rozsudku.
54 Pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 67).
55 Pozri v tejto súvislosti moje návrhy vo veci ECB/Crédit lyonnais (C‑389/21 P, EU:C:2022:844, body 49 a 50).
56 Pozri podrobnejšie ibid., body 41 až 74, kde sa uvádzajú ďalšie odkazy.
57 Pozri napríklad rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 61 a citovaná judikatúra). Pozri v tomto kontexte tiež rozsudok zo 4. júla 2024, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑70/23 P, EU:C:2024:580, bod 47).
58 Pozri okrem iného rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia (C‑297/98 P, EU:C:2000:633, bod 55), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2012:499, bod 43 a citovaná judikatúra).
59 Pozri okrem iného rozsudok zo 16. júna 2022, Quanta Storage/Komisia (C‑699/19 P, EU:C:2022:483, bod 167 a citovaná judikatúra).
60 Pozri rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 76 a 77).
61 Pozri napríklad rozsudok z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia (C‑389/10 P, EU:C:2011:816, bod 130), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Pilkington Group a i./Komisia (C‑101/15 P, EU:C:2016:258, bod 116). Pozri tiež BERNARDEAU, L., CHRISTIENNE, J.‑P.: Les amendes en droit de la concurrence: pratique décisionnelle et contrôle juridictionnel du droit de l’Union . Larcier, 2013, s. 800 – 801.
62 Pozri napríklad rozsudok z 28. marca 1984, Officine Bertoli/Komisia (8/83, EU:C:1984:129, bod 29).
63 Pokiaľ ide o dôležitosť širokého výkladu tohto pojmu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Dansk Rørindustri a i./Komisia (C‑189/02 P, EU:C:2004:415, body 129 až 133). V tomto kontexte pozri tiež ARABADŽIEV, A.: Unlimited Jurisdiction: What Does It Mean Today? In: CARDONNEL, P. et al. (eds.): Constitutionalising the EU Judicial System – Essays in Honour of Pernilla Lindh . Hart, 2012, s. 400.
64 Pozri WAHL, N.: Enjeu et limites actuelles de la jurisprudence relative à la compétence de pleine juridiction conférée au juge de l’Union en matière de concurrence. In: TIZZANO, A. et al.: La Cour de justice de l’Union européenne sous la présidence de Vassilios Skouris – Liber amicorum . Bruylant, 2017, s. 735.
65 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2025, Intel Corporation/Komisia (T‑1129/23, EU:T:2025:1091, bod 107).
66 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 64), a z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia (C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 32).
67 Podobne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2006:720, bod 49); generálny advokát Mengozzi vo veci Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2012:499, bod 37), a generálny advokát Wahl vo veci Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:207, bod 58).
68 Pozri okrem iného rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia (C‑679/11 P, EU:C:2013:606, bod 103 a citovaná judikatúra).
69 Pozri napríklad rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia (C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 445).
70 Pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal (C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 36).
71 Pozri bod 111 nižšie.
72 Pozri napríklad rozsudok z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia (T‑101/05 a T‑111/05, EU:T:2007:380, bod 222).
73 Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (C‑42/21 P, EU:C:2023:12, bod 154 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin (C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, body 81 až 85).
74 Pozri napríklad rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia (C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 81).
75 Pozri rozsudok ESĽP, 15. decembra 2022, Rutar a Rutar Marketing d.o.o. v. Slovinsko (CE:ECHR:2022:1215JUD002116420, bod 62).
76 Pozri napríklad rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑302/13, EU:C:2014:2319, bod 52).
77 Pozri napríklad rozsudok z 18. júla 2013, Dow Chemical a i./Komisia (C‑499/11 P, EU:C:2013:482, bod 57).
78 Pozri bod 103 vyššie.
79 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia (C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 57); z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia (C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 108), a z 9. novembra 2023, Altice Group Lux/Komisia (C‑746/21 P, EU:C:2023:836, body 221 až 223 a 229).
80 Pozri okrem iného rozsudok zo 16. júna 2022, Quanta Storage/Komisia (C‑699/19 P, EU:C:2022:483, bod 167 a citovaná judikatúra).
81 Pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2023, Altice Group Lux/Komisia (C‑746/21 P, EU:C:2023:836, bod 246). K ďalším faktorom, ktoré možno zohľadniť, patrí najmä „konanie každého z dotknutých podnikov, úloha, ktorú každý z nich zohral pri vytvorení dohôd alebo zosúladených postupov, prospech, ktorý mohli podniky získať z týchto dohôd alebo zosúladených postupov, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie“ [pozri rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia (C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, body 53 a 91)]. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci E.ON Energie/Komisia (C‑89/11 P, EU:C:2012:375, body 113 až 115).
82 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
83 Pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia (C‑298/98 P, EU:C:2000:634, bod 87).
84 Pozri napríklad rozsudky z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia (C‑338/00 P, EU:C:2003:473, body 146 a 147), a zo 4. septembra 2014, YKK a i./Komisia (C‑408/12 P, EU:C:2014:2153, bod 98).
85 Pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. marca 2000, Sarrió/Komisia (C‑291/98 P, EU:C:2000:112, bod 98).
86 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia (C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 55).
87 Pozri napríklad rozsudky zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens (C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 82), a z 9. októbra 2014, ICF/Komisia (C‑467/13 P, EU:C:2014:2274, bod 64).
88 Pozri analogicky rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 151).
89 Pozri okrem iného rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (C‑42/21 P, EU:C:2023:12, bod 153 a citovaná judikatúra).
90 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2013, Eni/Komisia (C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 99), a z 9. júna 2016, PROAS/Komisia (C‑616/13 P, EU:C:2016:415, bod 51).
91 Pozri mutatis mutandis návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Servier a i./Komisia (C‑201/19 P, EU:C:2022:577, bod 257).
92 Pozri najmä body 644 až 658 napadnutého rozsudku
93 Pozri najmä body 649, 651, 654, 661 a 669 napadnutého rozsudku.
94 Pozri konštatovania v bodoch 560 až 569 rozsudku z 20. decembra 2023, Crédit agricole a Crédit agricole Corporate and Investment Bank/Komisia (T‑113/17, EU:T:2023:847), ktoré sú v prejednávanej veci v plnej miere relevantné.
95 Tamže (bod 576).
96 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia (C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, body 51 až 66).