C-182/24

62024CC0182

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 10. apríla 2025 ( 1 )

Vec C‑182/24

RB, ako právny nástupca Claudea Chabrola,

FI, ako právna nástupkyňa Paula Gégauffa,

LF, ako právna nástupkyňa Paula Gégauffa,

proti

Société des Auteurs et Compositeurs Dramatiques (SACD),

Radio Days SARL,

Brinter Company Ltd,

HU, ako právny nástupca Pierra Jansena,

YG, ako právny nástupca Elleryho Queena,

VH, ako právny nástupca Elleryho Queena,

IA,

ID, ako právny nástupca Jeana Patricka Manchetta,

spoločenstvo dedičov Daniela Boulangera, ako právny nástupca Daniela Boulangera,

spoločenstvo dedičov Nicholasa Blakea, ako právny nástupca Nicholasa Blakea,

spoločenstvo dedičov Edwarda Atiyaha, ako právny nástupca Edwarda Atiyaha,

spoločenstvo dedičov Elleryho Queena, ako právny nástupca Elleryho Queena,

spoločenstvo dedičov Richarda Neelyho, ako právny nástupca Richarda Neelyho,

spoločenstvo dedičov Patricie Highsmithovej,

spoločenstvo dedičov Charlotte Armstrongovej, ako právny nástupca Charlotte Armstrongovej,

2.

V roku 2019 po smrti Claudea Chabrola a Paula Gégauffa ich dedičia podali žalobu proti tejto distribučnej spoločnosti a iným spoločnostiam prepojeným s touto spoločnosťou, pričom sa okrem iného domáhali zaplatenia náhrady škody spôsobenej v dôsledku nesplnenia zmluvných záväzkov a porušenia autorských práv.

3.

Žalovaní namietali ako dôvod neprípustnosti žaloby skutočnosť, že do konania neboli prizvaní všetci spoluautori, ktorí sa podieľali na realizácii filmov, alebo ich právni nástupcovia. Uviedli, že podľa francúzskeho práva žaloba, ktorou sa uplatňujú autorské práva ku kolektívnemu dielu („spoločnému dielu“), vyžaduje, aby boli do konania prizvaní všetci spoluautori.

4.

Súd, ktorý má rozhodnúť uvedený spor, predkladá Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky, ktorými sa v podstate pýta, či je povinnosť prizvať do konania všetkých spoluautorov ako podmienka prípustnosti žaloby zlučiteľná s právom Únie, najmä so smernicou 2001/29/ES ( 2 ), smernicou 2004/48/ES ( 3 ), smernicou 2006/115/ES ( 4 ) a smernicou 2006/116/ES ( 5 ) v spojení s článkami 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

„1. Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijme [prijmú – neoficiálny preklad ] všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.

2. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečil, že nositelia práv, ktorých záujmy sú dotknuté konaním porušujúcim právo, ku ktorému dochádza na jeho území, si môžu súdnou cestou vymáhať škody a/alebo žiadať súdny zákaz alebo v potrebných prípadoch zhabanie materiálu porušujúceho ich práva, ako aj zariadení, výrobkov alebo súčiastok, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2.

…“

2. Smernica 2004/48

6.

Článok 3 („Všeobecná povinnosť“) stanovuje:

2. Pri spoluautorskom diele sa lehota podľa odseku l počíta od smrti toho autora, ktorý žil najdlhšie.

…“

8.

V článku 2 („Filmové a audiovizuálne diela“) sa uvádza:

„1. Hlavný režisér filmového alebo audiovizuálneho diela sa považuje za jeho autora alebo jedného z autorov. Členské štáty môžu určiť aj ďalších spoluautorov.

2. Lehota ochrany filmového diela alebo audiovizuálneho diela uplynie 70 rokov po smrti poslednej z najdlhšie žijúcich nasledujúcich osôb, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú tieto osoby pokladané za spoluautorov: hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov, skladateľ hudby osobitne vytvorenej na použitie vo filmovom alebo audiovizuálnom diele.“

10.

V článku L. 113‑2 sa uvádza:

„Spoločné dielo je dielo, na ktorého vytvorení sa podieľali viaceré fyzické osoby…“

11.

Článok L. 113‑3 stanovuje:

„Spoločné dielo je spoločným majetkom spoluautorov.

2. Code de procédure civile (Občiansky súdny poriadok) ( 7 )

13.

Článok 126 stanovuje, že ak situáciu, ktorá spôsobuje dôvod neprípustnosti, možno napraviť, neprípustnosť sa zamietne, ak jej dôvod v čase, keď má súd rozhodnúť, pominul.

14.

V súlade s článkom 659, ak bydlisko, miesto pobytu alebo pracovisko osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť, nie je známe, súdny vykonávateľ spíše záznam, v ktorom presne opíše úkony, ktoré vykonal s cieľom vyhľadať adresáta písomnosti. V ten istý deň alebo najneskôr v prvý nasledujúci pracovný deň pod hrozbou neplatnosti súdny vykonávateľ zašle adresátovi doporučenou zásielkou s potvrdením o prijatí na poslednú známu adresu rovnopis tohto záznamu, ku ktorému sa pripojí rovnopis doručovanej písomnosti.

15.

–

Claude Chabrol režíroval v rokoch 1967 až 1974 štrnásť filmov. Na piatich z nich spolupracoval Paul Gégauff ako autor dialógov, scenára alebo adaptácie;

–

materiály týkajúce sa filmov patrili ich producentovi, spoločnosti SA Les Films La Boétie, ktorá ich pri likvidácii previedla zmluvou z 25. marca 1982 na spoločnosť založenú podľa anglického práva, ktorá sa vtedy nazývala Brinter C o ;

–

Claude Chabrol zmluvami z 8. júna 1990 previedol na spoločnosť Brinter Company Ltd (ďalej len „spoločnosť Brinter“) právo na „ďalšie využívanie“ ( 9 ) viacerých filmov na obdobie 30 rokov. Pán BS vystupoval ako konateľ spoločnosti Brinter;

18.

Dňa 11. júla 2019 dedičia Claudea Chabrola a Paula Gégauffa podali žaloby proti spoločnostiam Brinter, Artedis, Panoceanic Films a Radio Days SARL, ako aj proti pani MW a pánovi BS ( 11 ) pre porušenie zmluvy a autorských práv ( 12 ) k štrnástim filmom, pričom spoluautorom piatich z nich bol Paul Gégauff.

19.

Dňa 27. januára 2020 žalovaní vzniesli námietku neprípustnosti, lebo do konania nebolo prizvaných 19 spoluautorov sporných filmov.

20.

Listami z 5. mája 2020 a 12. júna 2020 žalobcovia – s cieľom odstrániť vady svojich žalôb – prizvali do konania

21.

Sudca, ktorý viedol občianske súdne konanie, uznesením z 9. februára 2023 ( 17 ) nariadil žalovaným, aby poskytli identifikačné údaje spoluautorov filmov a ich právnych nástupcov.

22.

Hoci žalobcovia mali tieto údaje, neboli schopní lokalizovať a prizvať do konania všetkých spoluautorov filmov a ich právnych nástupcov, a to z dôvodu počtu týchto filmov (14), ich veku (boli vyrobené v rokoch 1967 až 1974), účasti rozličných osôb (režisér, scenárista, skladateľ hudby, autor literárnej predlohy) na ich výrobe a smrti niektorých spoluautorov, ktorých dedičia nie sú známi alebo sa nezdržiavajú vo Francúzsku.

23.

Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko), ktorý má rozhodnúť spor, uvádza, že „od 27. januára 2020… je súdny spor paralyzovaný nemožnosťou identifikovať ich početných následných dedičov [spoluautorov filmov]“. ( 18 )

„1.

Možno články 2, 3, 4 a 8 smernice 2001/29…, články 1 až 3 smernice 2004/48… a články 1, 2 a 9 smernice 2006/116…, pokiaľ sa v nich autorovi a spoluautorovi filmového alebo audiovizuálneho diela zaručuje výlučné právo povoliť alebo zakázať rozmnožovanie svojich diel a ich verejný prenos, ako aj lehota ochrany, ktorá sa končí 70 rokov po smrti posledného žijúceho spoluautora diela, a zároveň sa ukladá členským štátom, aby stanovili účinné, primerané a odrádzajúce sankcie a primerané prostriedky nápravy proti porušovaniu autorského práva, ako aj opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré nie sú zbytočne zložité alebo nákladné ani nemajú za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy, vykladať v tom zmysle, že na to, aby bola žaloba pre porušenie autorského práva k spoločnému dielu podaná nositeľom tohto práva prípustná, sa vyžaduje, aby boli do konania prizvaní všetci spoluautori?

2.

Má sa právo nositeľa autorského práva na účinnú súdnu ochranu a prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces, ako je zaručené článkami 2, 3, 4 a 8 smernice 2001/29…, článkami 1 až 3 smernice 2004/48…, ako aj článkami 1, 2 a 9 smernice 2006/116…, smernicou 2006/115… a článkami 17 a 47 Charty…, vykladať v tom zmysle, že prípustnosť žaloby pre porušenie autorského práva je alebo nie je podmienená tým, aby boli do konania prizvaní všetci spoluautori diela?“

III. Konanie na Súdnom dvore

27.

samostatne dedič Claudea Chabrola, pán RB,

–

spoločne pán BS, pani MW a spoločnosti Artedis, Brinter, Panoceanic Films a Radio Days (žalovaní v spore vo veci samej),

–

rakúska a francúzska vláda, ako aj Európska komisia.

29.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výlučne procesného problému, ktorý vyplýva z výkladu článku L. 113‑3 CPI. Predmetom sporu nie je hmotnoprávny dosah autorských práv, ktoré by sa po zamietnutí procesnej námietky mohli uplatniť.

31.

Článok L. 113‑3 CPI stanovuje, že spoluautori spoločného diela musia vykonávať svoje práva na základe spoločnej dohody. Vo vnútroštátnej judikatúre bol vyložený v tom zmysle, že „spoluautor spoločného diela musí pod hrozbou neprípustnosti žaloby prizvať do konania ostatných autorov diela, ak sa v súdnom konaní domáha ochrany svojich majetkových práv, pokiaľ jeho podiel nemožno oddeliť od podielu spoluautorov“. ( 22 )

32.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je takto vyložené vnútroštátne ustanovenie v súlade s právom Únie, pričom sa odvoláva na právne predpisy Únie, ktoré uvádza vo svojich dvoch otázkach.

33.

článok 3 ods. 1 a 2 smernice 2004/48 vyžaduje, aby členské štáty stanovili postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Tieto postupy a prostriedky právnej nápravy nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné, ale musia byť účinné, primerané a odradzujúce;

–

článok 1 ods. 2 smernice 2006/116, ktorý upravuje trvanie autorských práv, stanovuje, že pri spoluautorskom diele sa lehota ochrany počíta od smrti toho autora, ktorý žil najdlhšie.

35.

Čo sa týka článkov 17 a 47 Charty, pre spor je dôležitejší druhý z nich, keďže autorské práva sú uznané predpismi Únie z hľadiska súdnej ochrany, čo umožňuje uplatniť samotnú Chartu (článok 51 ods. 1). Článok 17 ods. 2 Charty („duševné vlastníctvo je chránené“) sa musí vyložiť pri uplatnení ustanovení sekundárneho práva, v ktorých je vyjadrená táto ochrana.

2. Autorské práva, ktoré sú predmetom sporu

B.

Odpoveď na prejudiciálne otázky

39.

Podľa môjho názoru možno obe otázky posúdiť spoločne. Vo svojom rozbore sa budem zaoberať tak problémami, ktoré vyvoláva spoluvlastníctvo autorských práv, ako aj podmienkami a obmedzeniami, ktoré platia pre ochranu týchto práv v súdnom konaní.

1. Spoluvlastníctvo autorského práva

40.

Pokiaľ ide konkrétne o filmové a audiovizuálne diela, článok 2 smernice 2006/116 dovoľuje, aby členské štáty popri hlavnom režisérovi určili aj „ďalších spoluautorov“. Tak je to v tomto prípade.

44.

Možno teda konštatovať, že ak sú viaceré osoby autormi alebo nositeľmi práv duševného vlastníctva k filmovému dielu, všetky tieto osoby sú chránené. Tak tieto soby, ako aj – po ich smrti – ich dedičia majú nárok na rešpektovanie autorských práv k spoločnému filmovému dielu.

45.

Tak ako je to v príbuznej oblasti priemyselného vlastníctva, ( 27 ) problémom týkajúcim sa autorských práv je, ako môžu spolumajitelia brániť svoje nároky, ak predpisy Únie neupravujú procesné pravidlá spôsobilé zaručiť ochranu takých práv.

46.

„Príslušné právne predpisy“ týkajúce sa súdnej ochrany autorských práv k spoločnému dielu sú teda v zásade právne predpisy členských štátov.

2. Vnútroštátne ustanovenie, obmedzenia procesnej autonómie a článok 47 Charty

50.

Domnievam sa, že voči ustanoveniu, ktoré sa nachádza v článku L. 113‑3 CPI, vzhľadom na jeho doslovné znenie nemožno nič namietať. Nepovažujem za opodstatnené odmietnuť ustanovenie, v ktorom sa len konštatuje, že spoluautori spoločného diela musia vykonávať svoje práva na základe spoločnej dohody a že v prípade, ak sa k tejto dohode nedospeje, rozhodne súd.

51.

Uvedené ustanovenie je v súlade s obvyklým chápaním spoluvlastníctva majetku a práv v jednotlivých právnych poriadkoch. ( 31 ) Platí to tým skôr, ak podľa vnútroštátnej judikatúry musia spoluautori vykonávať svoje práva spoločne len v rozsahu, v akom podiel jedného z nich nemožno oddeliť od podielu ostatných spoluautorov. ( 32 )

55.

Ustanovenie, ktoré má tieto znaky, bez ohľadu na to, či pochádza z judikatúry, spadá do procesnej autonómie členských štátov, a teda ho možno akceptovať, ak zodpovedá legitímnym cieľom a neprekračuje hranice, ktoré opíšem nižšie.

56.

Uvedené ustanovenie vychádza z legitímnych cieľov, na ktoré poukazuje francúzska vláda a Komisia. Chráni práva neprítomných spolumajiteľov za rovnoprávnych podmienok, pričom im umožňuje získať dostatočné informácie na to, aby sa mohli rozhodnúť, či vstúpia do konania. ( 36 ) V tom istom rozsahu prispieva k právnej istote a k riadnemu výkonu spravodlivosti, pričom predchádza problémom, ktoré by mohli vzniknúť, pokiaľ ide o začatie konania v tej istej veci, neskoršie spojenie žalôb, možnosť vydania nezlučiteľných rozhodnutí, ak každý spoluautor podá samostatnú žalobu, alebo vhodnosť zabrániť neskoršiemu podaniu žalôb spoluautormi, ktorí neboli predvolaní. ( 37 )

57.

Obmedzenie, ktoré toto ustanovenie ukladá spolumajiteľovi autorského práva, však treba podrobiť dvojakému preskúmaniu z hľadiska jeho súladu so zásadami ekvivalencie a efektivity na jednej strane ( 38 ) a požiadaviek vyplývajúcich z článku 47 Charty na druhej strane. Tento článok zakotvuje zásadu účinnej súdnej ochrany práv, ktoré právny poriadok Únie priznáva osobám podliehajúcim súdnej právomoci.

–

cieľom predvolania všetkých spolumajiteľov nie je, aby skutočne vstúpili do konania: stačí, aby boli predvolaní, s cieľom umožniť im zúčastniť sa na konaní;

–

stačí uviesť meno a bydlisko osoby, ktorá sa má predvolať. Ak jej údaje nie sú známe, článok 659 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje predvolať ju v mieste jej posledného známeho bydliska;

–

aj keď nie je známe meno a bydlisko osôb, ktoré sa majú predvolať, dôvody neprípustnosti žaloby možno odstrániť a súd má právomoci uložiť tretím osobám povinnosť poskytnúť tieto údaje neznámych spolumajiteľov.

63.

K uvedenému porušeniu dôjde, ak sa žalobcom napriek ich úsiliu a napriek tomu, že postupovali s náležitou starostlivosťou, nepodarí predvolať všetkých spolumajiteľov z dôvodu, ktorý nedokážu ovplyvniť. V uvedenej situácii by nevyhnutná požiadavka prizvať ich do konania pod hrozbou neprípustnosti žaloby mohla znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv priznaných predpismi Únie. ( 41 )

64.

Vnútroštátny súd má teda dve možnosti:

–

ak to považuje za relevantné, mohol by vyložiť vnútroštátne ustanovenie v menej prísnom zmysle, ktorý navrhuje francúzska vláda, s cieľom prispôsobiť ho požiadavkám práva Únie. Podľa tejto vlády sú vnútroštátne právne predpisy na tento účel dostatočne flexibilné, pričom nie je potrebné podať výklad príslušných ustanovení contra legem ; ( 42 )

67.

V každom prípade zdôrazňujem, že len vnútroštátny súd (ktorý logicky lepšie pozná vnútroštátne právo) je schopný podať konformný výklad , ktorý som spomenul vyššie.

68.

Aj keď sa žalobcovia v tejto veci dovolávajú vo svoj prospech majetkových a osobnostných dôsledkov odvodených od ich autorských práv, uvádzajú, že podaním svojej žaloby „konajú v spoločnom záujme spolumajiteľov“ ( 44 ) a usilujú sa „chrániť práva všetkých spoluautorov filmov“. ( 45 )

69.

Ak žalobcovia, ako sami priznávajú, svojím postupom chránia spoločné duševné vlastníctvo, úspech ich žaloby bude na prospech všetkým spolumajiteľom filmov. Rozsudkom, ktorým sa rozhodne spor tak, že sa potvrdí existencia porušenia autorských práv, sa (prinajmenšom nepriamo) zlepší právne postavenie všetkých spolumajiteľov.

73.

Z iného hľadiska by sa možno mohlo analogicky použiť ustanovenie, ktoré sa uplatní v prípade, že niektorý zo spolumajiteľov nemôže prejaviť svoju vôľu. V takom prípade môže iný spoluvlastník spoločnej veci so súhlasom súdu nahradiť chýbajúci súhlas.

74.

V zmysle článku L. 113‑3 tretieho odseku CPI v skutočnosti v prípade nezhody medzi spoluautormi spoločného diela rozhoduje občianskoprávny súd. Prislúcha vnútroštátnemu súdu rozhodnúť, či „nezhoda“, ktorá je spomenutá v tomto ustanovení, zahŕňa prípad, keď sa nedospelo k dohode z dôvodu, že nie je možné identifikovať všetkých spoluautorov spoločného diela.

75.

Nevylučujem ani možnosť použiť jednu zo zásad, ktoré sa v občianskoprávnych predpisoch viacerých štátov uplatňujú na obstaranie cudzej záležitosti bez príkazu. Na základe nej úkony uskutočnené osobou, ktorá bez toho, aby to bola povinná urobiť, obstará záležitosti inej osoby v prospech nej a bez jej námietok, môžu mať priaznivé účinky pre túto inú osobu, pričom „osoba konajúca bez splnomocnenia“ prijíma povinnosti splnomocnenca.

V. Návrh

79.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na otázky, ktoré položil Tribunal judiciaire de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko), takto:

Článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti a článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva v spojení s článkami 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv a s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tomto zmysle, že

v zásade nebránia tomu, aby prípustnosť žaloby pre porušenie práv duševného vlastníctva k spoločnému dielu viacerých autorov bola podmienená prizvaním všetkých spoluautorov do konania.

( 6 ) Loi n. o 92‑597 du 1 juillet 1992, relative au code de la propriété intellectuelle (zákon č. 92‑597 z 1. júla 1992, zákonník duševného vlastníctva) (JORF č. 0153, z 3. júla 1992; ďalej len „CPI“).

( 7 ) Décret n. o 75‑1123 du 5 décembre 1975 instituant un nouveau code de procédure civile (dekrét č. 75‑1123 z 5. decembra 1975, ktorým sa zavádza nový občiansky súdny poriadok) (JORF č. 0285 z 9. decembra 1975).

( 8 ) Body 1 až 12 a 42 až 60 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 9 ) Prevod tohto práva zahŕňal komerčné a nekomerčné premietanie filmov, televízne vysielanie, zvukovo‑obrazové záznamy zhotovené akýmkoľvek technickým postupom, ktorý v tom čase nebol známy, ako aj právo na nové spracovanie filmov.

( 10 ) Zdá sa, že podmienky týchto zmlúv sú podobné ako v prípade zmlúv, ktoré uzavrel Claude Chabrol so spoločnosťou Brinter.

( 11 ) Jeden z dedičov Claudea Chabrola (pán RB) vo svojich písomných pripomienkach (bod 1) tvrdí, že pán BS nadobudol autorské práva k týmto štrnástim filmom prostredníctvom svojich spoločností Brinter a Artedis. Dodáva, že pani MW je manželkou pána BS a je konateľkou spoločností Artedis, Panoceanic Films a Radio Days.

( 18 ) Bod 55 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 19 ) Bod 116 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 20 ) Bod 120 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 21 ) Bod 132.1 rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

( 22 ) Rozsudok prvého občianskoprávneho senátu Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) z 10. mája 1995 vydaný v konaní o kasačnom opravnom prostriedku č. 93‑10.945, ktorý je citovaný v bode 77.1 rozhodnutia vnútroštátneho súdu. V bodoch 78 a 79 rozhodnutia vnútroštátneho súdu je navyše citovaný rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd) z 12. mája 2011 vydaný v konaní o kasačnom opravnom prostriedku č. 10‑14.646 („prípustnosť žaloby pre porušenie [autorských práv] podaná jedným zo spoluautorov alebo jeho právnych nástupcov… je podmienená prizvaním všetkých [spoluautorov] do konania“) a rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd) z 21. marca 2018 vydaný v konaní o kasačnom opravnom prostriedku č. 17‑14.728 („hoci sa spoluautor… môže domáhať len ochrany svojho osobnostného práva, platí to pod podmienkou, že jeho podiel možno individualizovať; …v opačnom prípade musí…prizvať do konania ostatných autorov“).

( 23 ) Použitie výrazu „procesné spoločenstvá“ vnútroštátnym súdom na označenie jednak dedičov Claudea Chabrola a jednak dedičov Paula Gégauffa možno chápať v procesnom zmysle, teda tak, že títo dedičia tvoria procesné spoločenstvo. Neskôr spomeniem „procesné spoločenstvo“ ako procesný inštitút.

( 30 ) Pozri analogicky, pokiaľ ide o ochranu spolumajiteľov práv z ochranných známok Európskej únie, rozsudok z 27. apríla 2023, Legea ( C‑686/21 , EU:C:2023:357 , bod 36 ): „nariadenie [Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva ( Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 17/001, s. 146), zmenené nariadením Rady (ES) č. 422/2004 z 19. februára 2004 ( Ú. v. EÚ L 70, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 17/002, s. 3)], … síce uznáva spoluvlastníctvo ochrannej známky Európskej únie, ale neobsahuje žiadne ustanovenie upravujúce podmienky výkonu práv z tejto ochrannej známky spolumajiteľmi takejto ochrannej známky …“. V návrhoch, ktoré som predniesol v uvedenej veci ( C‑686/21 , EU:C:2022:977 ), som poukázal na všeobecné problémy, ktoré vyvoláva spoluvlastníctvo ochranných známok.

( 31 ) Komisia v bode 67 svojich písomných pripomienok tvrdí, že sporné ustanovenie je „neoddeliteľnou súčasťou právnej úpravy spoluvlastníctva“.

( 32 ) Rozsudok prvého občianskoprávneho senátu Cour de cassation (Kasačný súd) z 10. mája 1995 vydaný v konaní o kasačnom opravnom prostriedku č. 93‑10.945.

( 33 ) Bod 50 písomných pripomienok francúzskej vlády.

( 34 ) „Nútené aktívne procesné spoločenstvo“ vyžaduje ako nevyhnutný predpoklad existenciu viacerých žalobcov, ktorých spoločný postup v konaní predstavuje povinnosť, ktorá je buď stanovená zákonom, alebo ktorá vyplýva z povahy sporného vzťahu.

( 35 ) Pojem „predvolanie“ sa – pokiaľ ide o jeho procesné chápanie – rovná prizvaniu určitej osoby do konania, do ktorého má táto osoba možnosť vstúpiť.

( 42 ) Rozsudok z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky) ( C‑279/23 , EU:C:2024:605 , bod 29 ): „zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dodržiavali najmä zákaz výkladu vnútroštátneho práva contra legem a urobili všetko, čo je v ich právomoci, s tým, že zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou“.

( 43 ) Tamže, bod 30: „požiadavka konformného výkladu zahŕňa najmä povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. V dôsledku toho nemôže vnútroštátny súd platne zastávať názor, že vnútroštátne ustanovenie nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že sústavne vykladal toto ustanovenie v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom“.

( 44 ) Bod 17 písomných pripomienok pána RB.

( 45 ) Body 21 a 22 písomných pripomienok ostatných dedičov Claudea Chabrola a Paula Gégauffa.

( ) Bod 12 a nasl. písomných pripomienok pána RB, v ktorých pán RB tvrdí, že účelom žaloby pre porušenie autorských práv je „zachovanie“ týchto práv a že táto žaloba sa vzhľadom na svoju povahu podáva na ochranu spoločného záujmu spolumajiteľov. V tom istom zmysle sa v písomných pripomienkach (body 27 a 28) ostatných dedičov Claudea Chabrola a Paula Gégauffa uvádza, že žaloba podaná žalobcami má ochranný charakter a jej cieľom je chrániť spoločný záujem všetkých spoluautorov a ich právnych nástupcov. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu (bod 86) je všeobecne spomenutá možnosť, že žaloba je obmedzená na podanie návrhu na nariadenie ochranného opatrenia.