C-188/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 18. septembra 2025( 1 )

Spojené veci C ‑ 188/24 a C ‑ 190/24

WebGroup Czech Republic, a.s.,

Le mouvement du Nid,

Les effronté ‑ E ‑ S

a

Coyote System

proti

Ministre de l’Intérieur et des Outre ‑ mer,

A. Právo Únie

1. Smernica 2000/31/ES

2. Článok 1 smernice 2000/31/ES( 2 ), nazvaný „Cieľ a rozsah“, v odsekoch 2 a 5 stanovuje:

„2. Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov, mimosúdneho riešenia sporov a spolupráce medzi členskými štátmi.

…

5. Dohovor [Táto smernica – neoficiálny preklad ] sa nevzťahuje na:

– hráčske činnosti, ktoré zahŕňajú stávky v peňažnej hodnote pri hazardných hrách, vrátane lotérií a sazkových [stávkových – neoficiálny preklad ] transakcií.“

3. Článok 2 písm. h) tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ v odseku 1 stanovuje, že na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

„‚koordinovaná oblasť‘: požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.

i) Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať pokiaľ ide o:

– začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, udeľovania oprávnení alebo oznamovania,

– vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb;

2. Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

3. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.

4. Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti [Členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia, ktoré sa odchyľujú od odseku 2 – neoficiálny preklad ], ak sú splnené tieto podmienky:

a) opatrenia sú [musia byť – neoficiálny preklad ]:

i) nevyhnutné pre jeden z týchto dôvodov:

– verejného záujmu, najmä z dôvodu prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, vrátane ochrany neplnoletých osôb a boja proti všetkým formám podnecovania nenávisti z dôvodu rasy, pohlavia, náboženstva alebo štátnej príslušnosti a hanobenia ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,

5. Členské štáty môžu v naliehavom prípade prijať výnimku z podmienok ustanovených v odseku 4 písm. b). Ak ide o takýto prípad, opatrenia musia byť čo najskôr oznámené Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.

…“

5. Články 12 až 14 tej istej smernice, ktoré sa nachádzajú v oddiele 4 s názvom „Zodpovednosť sprostredkovateľov poskytovateľov služieb“ kapitoly II tejto smernice, nazvanej „Zásady“, sa týkajú poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti, ktorý vykonáva činnosť „mere conduit“ („Púhy kanál“) [„Jednoduchý prenos“ – neoficiálny preklad ], ukladanie dát v pamäti s názvom „caching“ alebo činnosť hostingu. Tieto ustanovenia tiež určujú podmienky, za ktorých sú títo poskytovatelia oslobodení od zodpovednosti za informácie pochádzajúce od používateľov ich služieb.

6. Konkrétne článok 14 smernice 2000/31 s názvom „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“ [„Hosting“ – neoficiálny preklad ], stanovuje:

„1. „Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:

a) poskytovateľ nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie;

2. Členské štáty môžu ustanoviť povinnosť, aby poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti informovali príslušné verejné orgány o údajných vykonávaných nezákonných činnostiach alebo o údajných nezákonných poskytovaných informáciách, alebo povinnosť oznamovať príslušným orgánom na ich žiadosť informácie, ktoré by im umožnili identifikáciu príjemcov ich služieb, s ktorými uzatvorili dohody o uložení informácií [o hostingu – neoficiálny preklad ].“

2. Smernica 2010/13/EÚ

8. Článok 28b smernice 2010/13/EÚ( 5 ) stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 12 až 15 [smernice 2000/31], členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, prijali vhodné opatrenia na ochranu:

a) maloletých pred programami, videami vytvorenými používateľmi a audiovizuálnymi komerčnými oznamami, ktoré by mohli narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin v súlade s článkom 6a ods. 1;

…

…

h) zabezpečenie systémov rodičovskej kontroly, ktoré sú ovládané koncovými používateľmi, v súvislosti s obsahom, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých;

i) zriadenie a prevádzkovanie transparentných, ľahko použiteľných a účinných postupov vybavovania a riešenia sťažností používateľov na poskytovateľa platformy na zdieľanie videí, pokiaľ ide o vykonávanie opatrení uvedených v písmenách d) až h);

…

4. Na účely vykonávania opatrení uvedených v odsekoch 1 a 3 tohto článku členské štáty nabádajú na používanie koregulácie podľa článku 4a ods. 1.

5. Členské štáty zavedú potrebné mechanizmy na posúdenie vhodnosti opatrení uvedených v odseku 3 prijatých poskytovateľmi platformy na zdieľanie videí. Členské štáty poveria národné regulačné orgány alebo subjekty, aby tieto opatrenia posúdili.

Ak sú trestné činy uvedené v tomto článku spáchané prostredníctvom tlače, audiovizuálnych médií alebo verejným prenosom online, na určenie zodpovedných osôb sa uplatnia osobitné ustanovenia zákonov upravujúcich tieto záležitosti.

K trestným činom uvedeným v tomto článku dochádza aj vtedy, keď prístup maloletej osoby k správam uvedeným v prvom odseku vyplýva z jednoduchého vyhlásenia maloletého, že má aspoň osemnásť rokov.“

10. Článok 23 loi n° 2020‑936, du 30 juillet 2020, visant à protéger les victimes de violences conjugales (zákon č. 2020‑936 z 30. júla 2020 o ochrane obetí domáceho násilia)( 7 ) (ďalej len „zákon z 30. júla 2020“) stanovuje( 8 ):

„Ak predseda Autorité de régulation de la communication audiovisuelle et numérique [Úrad pre reguláciu audiovizuálnej a digitálnej komunikácie] (ARCOM) zistí, že osoba, ktorej činnosť spočíva v editovaní obsahu verejnej komunikačnej služby online, umožňuje maloletým prístup k pornografickému obsahu v rozpore s článkom 227‑24 Trestného zákona, zašle tejto osobe… formálnu výzvu, v ktorej jej nariadi, aby prijala všetky opatrenia, ktoré by mohli maloletým zabrániť v prístupe k dotknutému obsahu. …

Po uplynutí [lehoty pätnástich dní] v prípade nesplnenia príkazu…, a ak obsah zostáva prístupným maloletým, môže predseda [ARCOM] požiadať predsedu tribunal judiciaire de Paris [súd v Paríži, Francúzsko], aby vydal príkaz [na ukončenie prístupu k tejto službe a odkazovania na ňu vo vyhľadávači alebo v adresári].“

„I. ‑ V prípadoch, keď sa cestná kontrola zahŕňajúca zastavenie vozidiel na ceste – či už je otvorená pre verejnú dopravu alebo nie je – uskutočňuje buď na účely vykonania operácií uvedených v článkoch L. 234‑9 alebo L. 235‑2 tohto zákona alebo v článkoch 78‑2‑2 alebo 78‑2‑4 code de procédure pénale [Trestný poriadok], alebo na overenie, či vodiči alebo cestujúci nie sú predmetom pátrania nariadeného súdnymi orgánmi v súvislosti so zločinmi alebo prečinmi, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní najmenej troch rokov, alebo či nie sú zapísaní v zozname uvedenom v článku 230‑19 toho istého zákona z dôvodu hrozby, ktorú predstavujú pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, alebo z dôvodu, že sa na nich vzťahuje rozhodnutie o povinnom umiestnení do psychiatrického zariadenia alebo že z takéhoto zariadenia utiekli, správny orgán môže zakázať každému prevádzkovateľovi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť akúkoľvek správu alebo akékoľvek upozornenie zaslané používateľmi tejto služby, ak by takéto ďalšie šírenie mohlo umožniť iným používateľom vyhnúť sa kontrolám.

Zákaz ďalšieho šírenia uvedený v prvom pododseku tohto odseku I spočíva v tom, že každý prevádzkovateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby zmaže pre všetky cesty alebo úseky ciest, ktoré mu určil príslušný orgán, akúkoľvek správu alebo akékoľvek upozornenie, ktoré by zvyčajne ďalej šíril medzi používateľov v rámci bežného fungovania služby. Dĺžka trvania tohto zákazu nesmie presiahnuť dve hodiny, ak sa cestná kontrola týka operácie uvedenej v článkoch L. 234‑9 alebo L. 235‑2 tohto zákona, alebo 12 hodín, ak sa týka inej operácie uvedenej v prvom pododseku tohto odseku I. Dotknuté cesty alebo úseky ciest sa nemôžu nachádzať ďalej než v okruhu desiatich kilometrov od miesta cestnej kontroly, ak sa toto miesto nachádza mimo aglomerácie, a ďalej než v okruhu dvoch kilometrov od miesta cestnej kontroly, ak sa toto miesto nachádza v aglomerácii.

16. Pokiaľ ide o článok 227‑24 Trestného zákona, tento článok zakazuje každej osobe šíriť správu s pornografickým obsahom, ktorú si môže pozrieť maloletá osoba. Pokiaľ ide o článok 22 zákona z 30. júla 2020, tento článok spresnil, že k tomuto trestnému činu dochádza „aj vtedy, keď prístup maloletej osoby k [dotknutým] správam vyplýva z jednoduchého vyhlásenia maloletého, že má aspoň osemnásť rokov“. Okrem toho článok 23 tohto zákona – ktorého podmienky uplatňovania boli spresnené v dekréte zo 7. októbra 2021 – zveril predsedovi ARCOM právomoc zaslať formálnu výzvu osobe, ktorá nedodržiava tento zákaz.

17. Žalobkyne vo veci samej napadli tieto formálne výzvy na tribunal judiciaire de Paris (súd v Paríži, Francúzsko)( 12 ) a súčasne podali na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) v prvom a poslednom stupni žaloby, ktorými sa domáhali zrušenia ustanovení dekrétu zo 7. októbra 2021. Na podporu svojich žalôb okrem iného uvádzali porušenie práva Únie. Tá istá výhrada bola vznesená prostredníctvom námietky proti ustanoveniam zákona z 30. júla 2020. Obe žaloby boli spojené na účely rozhodnutia tohto súdu.

18. Žalobkyne vo veci samej vo svojich žalobách okrem iného tvrdia, že ciele smernice 2000/31 boli porušené tým, že ustanovenia dekrétu zo 7. októbra 2021 ukladajú opatrenia všeobecnej a abstraktnej povahy zamerané na kategóriu určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a uplatňujú sa bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb.

19. Vzhľadom na predmet a povahu sporu bol viacerým združeniam povolený vstup do konania vo veci samej ako vedľajším účastníkom, vrátane združenia „Les effronté‑E‑S“, ktoré tvrdí, že žalobné dôvody uvádzané žalobkyňami vo veci samej sú neopodstatnené.

3. Ak je odpoveď na predchádzajúce otázky kladná, ako sa majú zosúladiť požiadavky vyplývajúce zo smernice 2000/31 s požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany základných práv v Európskej únii, konkrétne s ochranou ľudskej dôstojnosti a najlepšieho záujmu dieťaťa, zaručených článkami 1 a 24 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len ,Charta‘] a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[( 13 )], ak samotné prijatie individuálnych opatrení prijímaných voči danej službe podľa všetkého nemôže zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv? Existuje všeobecná zásada práva [Únie], ktorá by členské štáty oprávňovala prijať, najmä v naliehavých prípadoch, opatrenia – vrátane všeobecných a abstraktných opatrení vo vzťahu k určitej kategórii poskytovateľov služieb – na ochranu maloletých osôb pred ohrozovaním ich dôstojnosti a integrity, s tým, že sa v prípade potreby vo vzťahu k poskytovateľom služieb, na ktorých sa vzťahuje smernica 2000/31/ES, odchýlia od zásady regulácie týchto poskytovateľov služieb štátom ich pôvodu, ktorá sa stanovuje v danej smernici?“

B. Vec C ‑ 190/24

21. Spoločnosť Coyote System so sídlom vo Francúzsku poskytuje službu, ktorá podľa francúzskeho práva spĺňa kvalifikáciu „elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby“ uvedenej v článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke.

22. Toto ustanovenie umožňuje príslušnému správnemu orgánu zakázať prevádzkovateľom tohto typu služieb, aby počas obmedzeného obdobia a v obmedzenom geografickom rozsahu ďalej šírili správy svojich používateľov, ktoré by mohli odhaliť umiestnenie kontrol zameraných na alkohol v krvi a užívanie omamných látok, ako aj určité operácie justičnej polície, napríklad voči osobám hľadaným pre závažné zločiny alebo prečiny alebo preto, že utiekli z psychiatrického zariadenia (ďalej len „predmetný zákaz ďalšieho šírenia“). Dekrét z 19. apríla 2021 stanovil jednotné podmienky výkonu tejto právomoci.

3. Má sa článok 15 smernice 2000/31, ktorý zakazuje uložiť poskytovateľom služieb, na ktoré sa vzťahuje, všeobecnú povinnosť dohľadu okrem povinností uplatniteľných v konkrétnom prípade, vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu mechanizmu, ktorý len stanovuje, že prevádzkovatelia elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby môžu byť povinní z času na čas v rámci tejto služby nešíriť určité kategórie správ alebo údajov bez toho, aby sa prevádzkovateľ musel na tento účel oboznámiť s ich obsahom?“

IV. Konanie na Súdnom dvore

25. Veci C‑190/24 a C‑188/24 boli spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku. Dňa 24. marca 2025 sa konalo spoločné pojednávanie, na ktorom Webgroup a NKL Associates, Coyote System, Les effronté‑E‑S, francúzska, česká a nórska vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky.

V. Analýza

26. Prejudiciálne otázky v prejednávaných veciach sa týkajú ustanovení smernice 2000/31 a predovšetkým mechanizmu stanoveného v jej článku 3, ako aj ústredného pojmu tohto mechanizmu, a to pojmu „koordinovaná oblasť“ v zmysle článku 2 písm. h) tejto smernice.

27. Pred začatím analýzy prejudiciálnych otázok uvediem na úvod niekoľko poznámok týkajúcich sa uvedeného mechanizmu (časť A). Tieto poznámky doplním preskúmaním cezhraničného rozmeru konaní vo veciach samých, ktorý, ako ukážem, nie je bezvýznamný vzhľadom na predmet týchto prejudiciálnych otázok (časť B). Ďalej objasním rozsah týchto otázok a potom vysvetlím štruktúru mojej analýzy (časť C). Napokon preskúmam tieto otázky (časti D a E).

30. Článok 3 smernice 2000/31 totiž v odseku 1 stanovuje, že každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti. Okrem toho odsek 2 tohto článku spresňuje, že členské štáty nemôžu „z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti“ obmedziť slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu. Podľa článku 3 ods. 4 tejto smernice môže členský štát v súvislosti s danou službou informačnej spoločnosti výnimočne prijať opatrenia odchyľujúce sa od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti, ak sú splnené viaceré kumulatívne podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) (hmotnoprávne podmienky) a v článku 3 ods. 4 písm. b) (procesné podmienky) uvedenej smernice.

31. Hoci formulácia „z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti“ uvedená v článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 môže vyvolať pochybnosti týkajúce sa výkladu, z judikatúry vyplýva, že táto smernica spočíva na uplatňovaní zásad kontroly v členskom štáte pôvodu a vzájomného uznávania. V rámci koordinovanej oblasti vymedzenej v článku 2 písm. h) uvedenej smernice sú služby informačnej spoločnosti regulované iba v členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo.( 15 )

B. Cezhraničný rozmer konaní vo veciach samých

32. Tieto veci sa týkajú najmä výkladu článku 2 písm. h) smernice 2000/31, ktorý vymedzuje pojem „koordinovaná oblasť“. V tejto súvislosti, ako som už uviedol,( 16 ) mechanizmus stanovený v článku 3 tejto smernice, ktorého ústredným pojmom je „koordinovaná oblasť“, zohráva úlohu len v cezhraničných situáciách.

37. V tejto súvislosti vnútroštátne ustanovenia, ktorých zákonnosť je spochybnená vo veci samej, priznávajú príslušnému orgánu právomoc zaslať editorovi online komunikačnej služby formálnu výzvu, v ktorej mu nariadi prijať všetky opatrenia, ktoré by mohli zabrániť prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu.( 17 ) Povinnosť uvedená v prejudiciálnych otázkach však nevyplýva z takejto výzvy, ale zo všeobecných a abstraktných ustanovení, ktoré ukladajú trestné sankcie za umožnenie prístupu maloletej osoby k pornografickému obsahu len na základe jednoduchého vyhlásenia o veku.( 18 )

38. Vnútroštátny súd totiž spresňuje, že žalobkyne vo veci samej tvrdia, že napadnuté ustanovenia sa neobmedzujú len na stanovenie postupu umožňujúceho správnemu orgánu nariadiť poskytovateľovi služieb, aby ukončil porušovanie, ale že vzhľadom na podstatu predmetného trestného činu spresnenú doplnením článku 227‑24 Trestného zákona o ustanovenia článku 22 zákona z 30. júla 2020 majú za následok aj to, že núti poskytovateľov služieb usadených v iných členských štátoch zaviesť technické opatrenia na blokovanie prístupu maloletých k obsahu, ktorý šíria.( 19 )

39. Pokiaľ ide o vec C‑190/24, dotknuté vnútroštátne opatrenia sa týkajú zákazu uloženého prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo pri navigácii ďalej šíriť správy alebo upozornenia od jej používateľov, ako to zvyčajne robia v rámci bežného fungovania služby.

2. Prejudiciálne otázky a štruktúra analýzy

40. Prejudiciálne otázky v oboch veciach sa čiastočne prekrývajú a týkajú sa spoločných problematík.

46. Najprv teda budem analyzovať problematiku vzťahu medzi rozsahom koordinovanej oblasti a harmonizáciou uskutočnenou na úrovni práva Únie smernicou 2000/31, pričom tiež overím, či dotknutá povinnosť predstavuje požiadavku, ktorá a priori patrí do koordinovanej oblasti (druhá otázka). Následne sa budem zaoberať vzťahom medzi touto oblasťou a oblasťou trestného práva (prvá otázka). Napokon preskúmam, či za predpokladu, že táto smernica bráni tomu, aby bola dotknutá povinnosť uložená poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch, možno túto povinnosť napriek tomu uplatniť na týchto poskytovateľov na základe základných práv (tretia otázka).

1. Druhá otázka

a) O rozsahu prejudiciálnej otázky

47. Cieľom druhej otázky je v podstate zistiť, či koordinovaná oblasť, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31, zahŕňa povinnosť editorov online komunikačných služieb zaviesť technické opatrenia určené na zabránenie možnosti prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu, ktorý šíria, bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť sa netýka žiadnej z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice.

48. Na úvod chcem poznamenať, že hoci táto otázka odkazuje na kapitolu II smernice 2000/31, oblasti, ktorých sa týka, sú upravené nielen touto kapitolou, ale aj kapitolou III. Zriadenie poskytovateľov služieb (článok 4), obchodná komunikácia (články 6 až 8), zmluvy uzatvorené elektronicky (články 9 až 11), režim zodpovednosti sprostredkovateľov (články 12 až 15), kódexy správania (článok 16), mimosúdne riešenie sporov (článok 17), súdne opravné prostriedky (článok 18) a spolupráca medzi členskými štátmi (článok 19) sú upravené kapitolami II a III tejto smernice, ktoré v príslušnom poradí zahŕňajú články 4 až 15 a články 16 až 20.

53. Nič v smernici 2000/31 pritom neumožňuje dospieť k záveru, že rozsah koordinovanej oblasti je obmedzený na oblasti upravené harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice.

54. V prvom rade cieľom smernice 2000/31 je podľa jej článku 1 ods. 1 naopak prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi. Okrem toho podľa jej článku 1 ods. 2 táto smernica v rozsahu potrebnom na dosiahnutie tohto cieľa aproximuje určité vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti, ktoré sa okrem záležitostí upravených v kapitolách II a III uvedenej smernice týkajú vnútorného trhu.

55. V tejto súvislosti treba uviesť, že logika mechanizmu týkajúceho sa vnútorného trhu so službami informačnej spoločnosti stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 je odlišná od logiky ustanovení jej kapitol II a III. Cieľom tohto mechanizmu je totiž v podstate podriadiť služby informačnej spoločnosti v zásade právnemu režimu členského štátu, v ktorom je poskytovateľ usadený,( 20 ) zatiaľ čo cieľom týchto ustanovení je harmonizovať určité špecifické aspekty elektronického obchodu.

56. Ešte dôležitejšie je, že mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31 je relevantný predovšetkým pri neexistencii harmonizačných ustanovení v prípade, ak chce členský štát vnútiť poskytovateľovi usadenému v inom členskom štáte vnútroštátne ustanovenia, ktoré nezodpovedajú ustanoveniam prijatým týmto iným členským štátom.

57. Ako som už totiž objasnil,( 21 ) tento mechanizmus spočíva na uplatňovaní zásad kontroly v členskom štáte pôvodu a vzájomného uznávania, takže v rámci koordinovanej oblasti vymedzenej v článku 2 písm. h) uvedenej smernice sú služby informačnej spoločnosti regulované iba v členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo.( 22 )

61. V treťom rade odôvodnenie 21 smernice 2000/31 spresňuje, že „rozsah koordinovaného poľa [koordinovanej oblasti – neoficiálny preklad ] je bez dopadu na budúcu harmonizáciu spoločenstva týkajúcu sa služieb informačnej spoločnosti a na budúce právne predpisy, ktoré sa prijmú na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom spoločenstva“. Toto spresnenie naznačuje, že koordinovaná oblasť v tejto fáze zahŕňa aj požiadavky stanovené na vnútroštátnej úrovni, ktoré nemajú pôvod v harmonizovanom práve Únie.

62. Vo štvrtom rade článok 3 ods. 3 smernice 2000/31 uvádza, že mechanizmus stanovený v tomto článku sa neuplatňuje v prípadoch uvedených v prílohe k tejto smernici, na ktoré sa vzťahujú iné právne akty práva Únie alebo záväzkového práva členských štátov. Ak by sa pritom koordinovaná oblasť obmedzovala na oblasti upravené kapitolami II a III uvedenej smernice, nebolo by potrebné vylúčiť z pôsobnosti tohto mechanizmu prípady upravené inými právnymi aktmi práva Únie, než je uvedená smernica, alebo prípady, ktoré spadajú do záväzkového práva. Tieto prípady totiž nie sú predmetom harmonizácie vykonanej kapitolami II a III, a teda by nespadali do koordinovanej oblasti.

63. Napokon v piatom rade, ako správne poznamenala Coyote System, tento výklad potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora. Na účely určenia, či vnútroštátna právna úprava patrí do koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31, sa totiž Súdny dvor obmedzuje na overenie, či je zahrnutá do rozsahu definície tejto oblasti stanovenej v článku 2 písm. h) tejto smernice. Súdny dvor naopak neoveruje, či dotknuté opatrenia spadajú do niektorej z oblastí upravených v kapitolách II a III tejto smernice.( 27 )

69. Okrem toho z judikatúry vyplýva, že cieľom požiadaviek patriacich do koordinovanej oblasti je uviesť, ako vykonávať činnosť služby informačnej spoločnosti, aby mohla byť vykonávaná zákonným spôsobom.( 28 ) Bez ohľadu na povahu zodpovednosti, ktorá môže vzniknúť v dôsledku nedodržania takýchto povinností (občiansku, správnu, trestnú, atď.), má predmet týchto povinností rozhodujúci význam. Požiadavka v zmysle smernice 2000/31 sa totiž musí stále týkať prístupu k činnosti služby informačnej spoločnosti alebo vykonávania tejto činnosti.

70. Článok 2 písm. h) bod ii) smernice 2000/31 pritom stanovuje, že koordinovaná oblasť nezahŕňa také požiadavky, ako sú napríklad požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký, na dodanie tovaru a na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky. Je pravda, že v tomto ustanovení je použitá otvorená formulácia („ako sú napríklad“). Zámer normotvorcu Únie, pokiaľ ide o tieto obmedzenia rozsahu koordinovanej oblasti, však jasne vyplýva z odôvodnenia 21 tejto smernice. Ako totiž spresňuje toto odôvodnenie( 29 ), koordinovaná oblasť zahŕňa len požiadavky týkajúce sa online činností.

71. Práve s prihliadnutím na tieto úvahy treba overiť, či taká povinnosť, akú stanovuje predmetné vnútroštátne opatrenie, predstavuje požiadavku týkajúcu sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti.

d) Povinnosť zaviesť predmetné technické opatrenia

72. Na účely overenia, či povinnosť editorov online komunikačných služieb zaviesť technické opatrenia spadá do koordinovanej oblasti, treba určiť, či sa táto povinnosť týka prístupu k činnosti služby informačnej spoločnosti alebo vykonávania tejto činnosti.

77. Okrem toho príslušný správny orgán môže zaslať formálnu výzvu poskytovateľovi, ktorý nezaviedol vhodné technické opatrenia, a nedodržanie tohto príkazu môže viesť k ukončeniu prístupu na dotknuté stránky, ako aj k odstráneniu odkazov na tieto stránky. Poskytovateľ si preto musí splniť povinnosť zaviesť opatrenia na blokovanie prístupu maloletých, aby mohol legálne vykonávať činnosť poskytovania online komunikačných služieb.

78. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a úvahy uvedené v bode 64 vyššie treba na druhú otázku odpovedať tak, že koordinovaná oblasť, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31, zahŕňa povinnosť editorov online komunikačných služieb zaviesť technické opatrenia určené na zabránenie možnosti prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť sa netýka žiadnej z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice.

2. Prvá otázka

a) O rozsahu prvej otázky

79. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je povinnosť zaviesť technické opatrenia určené na zabránenie možnosti prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu vylúčená z koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31 z dôvodu, že táto povinnosť je dôsledkom všeobecných a abstraktných ustanovení trestného práva, ktoré označujú určité konanie za trestný čin, ktorý možno stíhať, a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každú fyzickú alebo právnickú osobu.

80. Na účely určenia, či je predmetná povinnosť vylúčená z koordinovanej oblasti, treba preskúmať viaceré rozhodujúce skutočnosti, a to po prvé všeobecnú a abstraktnú povahu vnútroštátnych ustanovení, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každú fyzickú alebo právnickú osobu, po druhé ustanovenia smernice 2000/31, ktoré vymedzujú hranice tejto oblasti, a po tretie právny základ tejto smernice. Úvahy týkajúce sa týchto skutočností doplním pripomienkami k článku 3 ods. 4 uvedenej smernice.

84. Okolnosť, že predmetná povinnosť vyplýva z ustanovení, ktoré sa uplatňujú „na každú fyzickú alebo právnickú osobu“, teda nemôže túto povinnosť vylúčiť z koordinovanej oblasti. Ďalej pristúpim k preskúmaniu prvkov, ktoré vymedzujú hranice koordinovanej oblasti.

c) Hranice koordinovanej oblasti

85. Hranice koordinovanej oblasti sú vymedzené viacerými prvkami smernice 2000/31.

86. Chcem uviesť, že rozsah koordinovanej oblasti podlieha pôsobnosti samotnej smernice 2000/31 (článok 1 ods. 5) a je vymedzený na jednej strane pozitívne definíciou pojmu „koordinovaná oblasť“ [článok 2 písm. h) bod i)] a na druhej strane negatívne výnimkami výslovne stanovenými v tejto smernici [článok 2 písm. h) bod ii)]. Napokon pôsobnosť mechanizmu stanoveného v článku 3 uvedenej smernice je vymedzená odsekom 3 tohto článku a prílohou, na ktorú odkazuje.

87. Preskúmam tieto rôzne prvky s cieľom určiť, či sú ustanovenia trestného práva vylúčené z koordinovanej oblasti.

88. V prvom rade smernica 2000/31 v článku 1 ods. 5 spresňuje, že sa nevzťahuje na oblasť daní ani na určité špecifické otázky a činnosti. Normotvorca Únie teda nemal v úmysle túto oblasť a tieto otázky podriadiť uvedenej smernici ani mechanizmu stanovenému v jej článku 3.( 34 ) Toto ustanovenie však medzi oblasťami a otázkami vylúčenými z pôsobnosti danej smernice neuvádza trestné právo.

93. Okrem toho francúzska vláda tvrdí, že príliš široké vymedzenie koordinovanej oblasti v zmysle smernice 2000/31, ktoré by zahŕňalo trestné právo, porušuje zásadu teritoriality trestného zákona. Takéto vymedzenie by viedlo na jednej strane k harmonizácii právomocí v oblasti trestného práva a trestného konania, čo je vzhľadom na súčasný stav práva Únie nedôvodné, a na druhej strane k nebezpečnému oddeľovaniu v rámci režimu uplatniteľného na boj proti zločinom a prečinom podľa toho, či sú alebo nie sú spáchané online.

94. V tejto súvislosti je nepochybne pravda, že odôvodnenie 8 smernice 2000/31 spresňuje, že „cieľom [tejto] smernice je vytvoriť právny rámec na zabezpečenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi a nie harmonizovať oblasť trestného práva ako takého“.

95. Toto spresnenie však nemožno chápať v tom zmysle, že na to, aby sa zabránilo harmonizácii oblasti trestného práva ako takej, musia byť z koordinovanej oblasti vylúčené požiadavky uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti alebo na ich poskytovateľov, ktoré majú pôvod v trestnom práve.

96. Smernica 2000/31 totiž podľa jej článku 1 ods. 2 harmonizuje určité vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti, ktoré sa týkajú najmä vnútorného trhu. Toto spresnenie sa týka článku 3 tejto smernice. Tento článok v podstate harmonizuje spôsob, akým členské štáty stanovujú uplatniteľnosť vnútroštátnych ustanovení, ktoré môžu obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

97. Smernica 2000/31 tým nespochybňuje právomoc členských štátov v oblasti trestného práva alebo trestného konania. Nevyžaduje ani prijatie osobitných vnútroštátnych pravidiel v tejto oblasti. Treba však rozlišovať medzi otázkou, či existuje právomoc na vnútroštátnej úrovni, a otázkou, či je výkon tejto právomoci v súlade s právom Únie.

100. Okrem toho, ak by sa akékoľvek vnútroštátne opatrenie patriace do oblasti trestného práva považovalo za vylúčené z koordinovanej oblasti, členský štát by mohol ľahko obísť mechanizmus stanovený v článku 3 smernice 2000/31: stačilo by, aby reguloval výkon činnosti služby informačnej spoločnosti prijatím ustanovení trestnoprávneho rázu. Takýto prístup pri výklade pojmu „koordinovaná oblasť“ by mohol viesť k ohrozeniu cieľa tohto mechanizmu a jeho potrebného účinku.

101. Okrem toho mám pochopenie pre tvrdenie francúzskej vlády, podľa ktorého zavedenie mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 na účely dosiahnutia cieľa slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti môže ovplyvniť územnú uplatniteľnosť vnútroštátnych pravidiel vyplývajúcich z trestného práva. Napriek tomu, a ako som práve uviedol, takýto právny účinok skutočne patril do právomocí normotvorcu EÚ. Na druhej strane mechanizmy vnútorného trhu, najmä tie, ktoré sú založené na zásade krajiny pôvodu, môžu zo svojej podstaty ovplyvniť územnú pôsobnosť vnútroštátnych pravidiel.

102. V tejto poslednej súvislosti, ako uznala samotná francúzska vláda, trestné právo nemožno úplne vylúčiť z koordinovanej oblasti. Táto vláda sa totiž domnieva, že riešenie prijaté v článku 1 ods. 5 smernice 2006/123/ES( 43 ) možno analogicky uplatniť aj na smernicu 2000/31. Trestnoprávne ustanovenie teda podľa nej patrí do koordinovanej oblasti vymedzenej v článku 2 písm. h) tejto druhej uvedenej smernice, pokiaľ osobitne upravuje prístup k činnosti alebo jej vykonávanie a má za následok obchádzanie pravidiel stanovených v uvedenej smernici.( 44 )

107. Podľa logiky mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 iný členský štát, než je členský štát, v ktorom je poskytovateľ služby informačnej spoločnosti usadený, v zásade nemôže na tohto poskytovateľa uplatňovať požiadavky, ktoré patria do koordinovanej oblasti. Podľa článku 3 ods. 4 tejto smernice však takýto členský štát môže v súvislosti danou službou informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti stanovenej v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice, pokiaľ spĺňajú viaceré kumulatívne podmienky.( 48 )

108. V súlade s článkom 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 musí byť dotknuté obmedzujúce opatrenie nevyhnutné okrem iného na zabezpečenie verejného poriadku, najmä z dôvodu prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, vrátane ochrany neplnoletých osôb a boja proti všetkým formám podnecovania nenávisti z dôvodu rasy, pohlavia, náboženstva alebo štátnej príslušnosti a hanobenia ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb. Opatrenia potrebné na zabezpečenie takýchto cieľov všeobecného záujmu môžu patriť do oblasti trestného práva. Dalo by sa teda tvrdiť, že ak by ustanovenia trestného práva boli vylúčené z koordinovanej oblasti, nebolo by potrebné umožniť členskému štátu odchýliť sa od článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 na účely týchto cieľov všeobecného záujmu.

109. V rovnakom duchu článok 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 stanovuje, že členský štát sa môže odchýliť od článku 3 ods. 2 tejto smernice pod podmienkou, že nielen požiada členský štát, na ktorého území má poskytovateľ dotknutej služby sídlo, aby prijal opatrenia, ale tiež oznámi Komisii a tomuto členskému štátu svoj úmysel prijať dotknuté obmedzujúce opatrenia. V súlade s týmto prvým ustanovením by však členský štát, ktorý chce prijať takéto odchyľujúce sa opatrenia, podliehal týmto povinnostiam „bez dopadu na súdne konania, vrátane predbežných konaní a aktov vykonávaných v rámci vyšetrovania trestných činov“. Hoci toto doplnenie môže vyvolávať pochybnosti o výklade, je zrejmé, že odráža vôľu normotvorcu Únie regulovať vykonávanie ustanovení trestného práva v kontexte mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31.

3. O tretej otázke

a) O rozsahu tretej otázky

113. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vzhľadom na skutočnosť, že prijatie individuálnych opatrení týkajúcich sa danej služby neumožňuje zabezpečiť účinnú ochranu základných práv zaručených článkami 1 a 24 Charty a článkom 8 EDĽP, je možné odchýliť sa od mechanizmu stanoveného v článku 3 smernice 2000/31 s cieľom uložiť určitej kategórii poskytovateľov služieb povinnosť vyplývajúcu zo všeobecných a abstraktných ustanovení.

114. Vnútroštátny súd totiž vychádza z predpokladu, že vzhľadom na podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 prijatie individuálnych opatrení nemôže zabezpečiť takúto ochranu. Z toho podľa uvedeného súdu vyplýva, že možnosť prijať opatrenie spĺňajúce tieto podmienky voči editorovi verejných komunikačných služieb online nezodpovedá požiadavkám, ktoré si vyžaduje ochrana základných práv.

115. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta, či za predpokladu, že smernica 2000/31 bráni takej povinnosti vyplývajúcej zo všeobecných a abstraktných ustanovení, o akú ide vo veci samej, môže členský štát určenia služieb napriek tomu uložiť túto povinnosť poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch na základe základných práv.

116. Táto otázka vzniká len vtedy, ak sú splnené tri podmienky: po prvé predmetná povinnosť patrí do koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31, po druhé uplatňovanie tejto povinnosti obmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice a po tretie uvedená povinnosť nespĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 uvedenej smernice.

122. Na druhej strane z článku 28a ods. 1 smernice 2010/13 v spojení s článkom 3 ods. 1 smernice 2000/31 vyplýva, že na poskytovateľa platformy na zdieľanie videí sa vzťahuje právomoc členského štátu, na území ktorého je usadený. Okrem toho článok 28b ods. 1 smernice 2010/13 stanovuje, že tento členský štát dohliada na to, aby poskytovateľ služby prijal vhodné opatrenia na ochranu maloletých pred videami vytvorenými používateľmi, ktoré by mohli narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin. Podľa článku 28b ods. 3 tejto smernice tieto opatrenia zahŕňajú podľa vhodnosti okrem iného zriadenie a používanie systémov na overenie veku používateľov platforiem na zdieľanie videí v súvislosti s týmito videami.

123. Okrem toho článok 15 nariadenia (EÚ) 2024/1083( 51 ) zaviedol mechanizmus, ktorý umožňuje každému národnému regulačnému orgánu alebo subjektu požiadať svoje náprotivky v členskom štáte, v ktorom je poskytovateľ usadený, aby prijali nevyhnutné a primerané opatrenia s cieľom zabezpečiť dodržiavanie povinností podľa článku 28b ods. 1 až 3 smernice 2010/13 poskytovateľmi platforiem na zdieľanie videí. Z článku 15 ods. 1 tohto nariadenia („bez toho, aby bol dotknutý článok 3 smernice 2000/31“) v spojení s jeho odôvodnením 45 vyplýva, že ak použitie tohto mechanizmu nevedie k zmierlivému riešeniu, slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu možno obmedziť len vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 3 smernice 2000/31 a bol dodržaný postup stanovený v tomto článku.

128. Podobne, aj keď článok 23 zákona z 30. júla 2020 môže vzbudzovať dojem, že formálnu výzvu možno zaslať poskytovateľovi služby z (jediného) dôvodu pornografického obsahu, článok 3 dekrétu zo 7. októbra 2021 naznačuje, že toto opatrenie sa týka technického postupu zavedeného v záujme zabezpečenia, že používatelia, ktorí chcú získať prístup k službe, budú plnoletí.

129. Zo všetkých dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, treba dospieť k záveru, že povinnosť zaviesť technické opatrenia určené na zabránenie možnosti prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu, v zásade obmedzujú slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Na to, aby členský štát mohol uložiť takúto povinnosť poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte, musí splniť podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

130. Teraz prejdem k analýze problematiky, ktorá je jadrom tretej otázky, a to zosúladenia požiadaviek stanovených smernicou 2000/31 s požiadavkami týkajúcimi sa ochrany základných práv.

c) Uplatnenie základných práv na účely odchýlenia sa od článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2000/31

131. Ako uviedla Komisia, tretia otázka naznačuje, že smernica 2000/31 z dôvodu svojich vlastných obmedzení nespĺňa požiadavky týkajúce sa ochrany základných práv zaručených článkami 1 a 24 Charty, ako aj článkom 8 EDĽP.

132. Z odôvodnenia 10 smernice 2000/31 však vyplýva, že mechanizmus stanovený touto smernicou v jej článku 3 s cieľom zaručiť priestor bez vnútorných hraníc, čo sa týka elektronického obchodu, zabezpečuje vysokú úroveň ochrany cieľov všeobecného záujmu, najmä ochrany maloletých.

136. Cieľ všeobecného záujmu ochrany maloletých, ktorý sleduje predmetné vnútroštátne opatrenie, je chránený jednak v rámci uplatňovania zásady kontroly v členskom štáte pôvodu podľa ustanovení stanovených na tento účel v smernici 2010/13 a jednak mechanizmom výnimiek, na ktorý sa môžu odvolať ostatné členské štáty v konkrétnych prípadoch pri dodržaní podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

137. Normotvorca Únie tak dbal na zosúladenie požiadaviek vnútorného trhu s ochranou základných práv. Domnievať sa, že mechanizmy stanovené na tento účel smernicami 2000/31 a 2010/13 nespĺňajú požiadavky stanovené v článkoch 1 a 24 Charty, by znamenalo spochybniť platnosť týchto dvoch smerníc.

138. A čo je dôležitejšie, tieto mechanizmy odrážajú konsenzus, ku ktorému dospeli členské štáty, pokiaľ ide o ich zodpovednosť v oblasti ochrany maloletých pred škodlivým obsahom v priestore bez vnútorných hraníc pre elektronický obchod. Spochybnenie uvedených mechanizmov by ohrozilo ich účinnosť a narušilo vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi.

139. Okrem toho, hoci Súdny dvor uznal, že členský štát sa môže odvolávať na základné právo s cieľom dosiahnuť jeho ochranu, pokiaľ mu to neumožňuje žiadne ustanovenie sekundárneho práva, toto riešenie sa uplatňuje v kontexte, keď právny akt práva Únie neobsahuje nijaký mechanizmus výnimky, ktorý by tomuto členskému štátu poskytoval možnosť zaručiť dotknuté základné právo.( 57 ) Smernica 2000/31 pritom takýto mechanizmus zaviedla vo svojom článku 3 ods. 4, takže túto líniu judikatúry nemožno v prejednávanej veci uplatniť.

144. V tejto súvislosti poznamenávam, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia ovplyvňuje výkon činnosti služby informačnej spoločnosti. Na dodržanie takéhoto zákazu je totiž poskytovateľ povinný obmedziť alebo pozastaviť bežné fungovanie svojej služby, a teda vykonávať dotknutú činnosť osobitným spôsobom. V prejednávanej veci okolnosť, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia núti poskytovateľa, aby obmedzil fungovanie svojej služby len na konkrétne prípady a v súvislosti s danou cestnou kontrolou, nemení podstatu povinnosti vyplývajúcej z tohto zákazu. Naproti tomu táto okolnosť sa môže ukázať ako relevantná v rámci preskúmania, ktorého cieľom je určiť, či uvedený zákaz obmedzuje slobodné poskytovanie služieb v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, alebo či spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 tejto smernice.

145. Na druhej strane treba pripomenúť, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia je spojený so sankciou:( 59 ) jeho dodržiavanie je teda podmienkou legálneho vykonávania činnosti služby informačnej spoločnosti.

146. Za týchto okolností treba na prvú otázku odpovedať tak, že koordinovaná oblasť, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31, zahŕňa zákaz uložený prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť prostredníctvom tejto služby akúkoľvek správu alebo upozornenie zaslané používateľmi, ktoré by mohli umožniť iným používateľom vyhnúť sa cestným kontrolám, bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť sa netýka žiadnej z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice.

151. V tejto súvislosti Coyote System tvrdí, že v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 3 ods. 4 smernice 2000/31, sa vnútroštátne opatrenie ukladajúce predmetný zákaz ďalšieho šírenia netýka určitej služby informačnej spoločnosti. Naproti tomu, tento zákaz podľa tejto spoločnosti predstavuje, ako sa uvádza v rozsudku Google Ireland a i.( 60 ) citovanom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, „všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb“( 61 ).

152. Z tohto pohľadu teda vnútroštátny súd svojou druhou otázkou žiada od Súdneho dvora, aby sa zaoberal otázkou, či článok 3 smernice 2000/31 bráni zákazu ďalšieho šírenia, ktorý Francúzska republika ako členský štát určenia služieb informačnej spoločnosti zamýšľa uložiť poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch.

153. V tomto kontexte francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach navrhla iný prístup k analýze zákonnosti predmetného zákazu ďalšieho šírenia. Tento zákaz podľa nej v podstate neobmedzuje slobodné poskytovanie služieb, a preto nepodlieha podmienkam stanoveným v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31. Na podporu svojho tvrdenia sa táto vláda opiera o článok 14 ods. 3 tejto smernice, ktorý sa týka príkazov adresovaných poskytovateľom hostingových služieb.

154. Takéto odôvodnenie môže mať vplyv na súlad predmetného zákazu ďalšieho šírenia so smernicou 2000/31. Navrhujem teda preskúmať aj túto líniu analýzy s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu môžu byť užitočné pri rozhodovaní o súlade predmetných vnútroštátnych ustanovení s touto smernicou.

c) Ochrana verejného poriadku a verejnej bezpečnosti

159. Otázka znie, či je predmetný zákaz ďalšieho šírenia vylúčený z koordinovanej oblasti z dôvodu, že je nevyhnutný na zabezpečenie účinnosti cestných kontrol vykonávaných na účely zadržania osôb hľadaných pre zločiny alebo prečiny, alebo ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť.

160. V tejto súvislosti v prvom rade, ako som už uviedol( 63 ), vnútroštátne opatrenie nemožno vylúčiť z koordinovanej oblasti len z dôvodu, že je dôsledkom ustanovení trestného práva. Nie je teda a fortiori žiadny dôvod domnievať sa, že opatrenie potrebné na to, aby prispelo k vykonávaniu trestného práva alebo k ochrane cieľov všeobecného záujmu, akými sú verejný poriadok alebo verejná bezpečnosť, je z uvedenej oblasti vylúčené.

161. V druhom rade ani povaha cieľa všeobecného záujmu, ktorý sa členský štát snaží chrániť prostredníctvom vnútroštátneho opatrenia, ani skutočnosť, že toto opatrenie je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, nie sú rozhodujúce pre jeho kvalifikáciu ako „požiadavky patriacej do koordinovanej oblasti“. Na účely preukázania, že vnútroštátne opatrenie predstavuje takúto požiadavku, je totiž potrebné preskúmať jeho predmet a overiť, či sa týka prístupu k činnosti služby informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania.( 64 )

162. V treťom rade v rámci smernice 2000/31 zohrávajú ciele všeobecného záujmu osobitnú úlohu, ktorá sa odlišuje od úlohy predmetu dotknutého opatrenia. Členský štát sa v podstate môže opierať o ciele všeobecného záujmu uvedené v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) tejto smernice na to, aby sa prostredníctvom opatrenia spadajúceho do koordinovanej oblasti odchýlil od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti. Medzi tieto ciele všeobecného záujmu patrí ochrana verejného poriadku, najmä prevencia, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov, ako aj ochrana verejnej bezpečnosti.

d) Príkazy, ktoré neobmedzujú slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti

1) Nastolenie problému

166. Z doterajšej analýzy vyplýva, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia skutočne patrí do koordinovanej oblasti.

167. Okrem toho smernica 2000/31 a priori nebráni zákazu ďalšieho šírenia, ktorý má členský štát určenia služieb informačnej spoločnosti v úmysle uložiť prevádzkovateľom týchto služieb usadeným v iných členských štátoch, pokiaľ tento zákaz spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) tejto smernice. Ak sú totiž tieto podmienky splnené, členský štát určenia služieb informačnej spoločnosti môže opatreniami spadajúcimi do koordinovanej oblasti obmedziť slobodné poskytovanie týchto služieb.

168. Francúzska vláda pritom uvádza, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia neobmedzuje slobodné poskytovanie služieb, takže nepodlieha podmienkam stanoveným v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

169. Konkrétne sa podľa tejto vlády na tento zákaz vzťahuje článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 a ako taký neobmedzuje slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti pochádzajúcich z iného členského štátu v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice. Možno ho uložiť poskytovateľovi služieb bez ohľadu na členský štát, v ktorom má sídlo, a členský štát určenia služieb informačnej spoločnosti, ktorý by chcel vydať takýto príkaz, nie je v žiadnom prípade povinný dodržať postup výnimky stanovený v článku 3 ods. 4 uvedenej smernice.

175. Z článku 14 ods. 3 smernice 2000/31 vyplýva, že tento článok nemá vplyv na možnosť vydávať súdne alebo správne príkazy s cieľom ukončiť porušovanie alebo mu predchádzať. Tento článok v odseku 1 stanovuje iba podmienky, za ktorých môže byť poskytovateľ hostingových služieb oslobodený od zodpovednosti za informácie uložené na žiadosť používateľov. Na prvý pohľad je teda nejasné, či článok 14 ods. 3 uvedenej smernice môže mať za následok vylúčenie uplatnenia článku 3 tejto smernice.

176. Domnievam sa však, že dôvod, pre ktorý by príkaz, ktorý môže spadať pod článok 14 ods. 3 smernice 2000/31, nemusel podliehať podmienkam stanoveným v článku 3 tejto smernice, sa nenachádza v tomto prvom ustanovení, ale v druhom uvedenom ustanovení. Z článku 3 ods. 2 totiž vyplýva, že iný členský štát, než je členský štát, v ktorom je poskytovateľ služby usadený, nemôže prostredníctvom opatrení spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Domnievam sa, že za určitých podmienok príkaz týkajúci sa individualizovaného porušenia nemusí obmedzovať slobodné poskytovanie takýchto služieb.

180. Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že príkaz konať v súvislosti s konkrétnym nezákonným obsahom, ktorého cieľom je ukončiť individualizované porušovanie alebo zabrániť takémuto porušovaniu, nepodlieha podmienkam stanoveným v článku 3 smernice 2000/31, pokiaľ neobmedzuje slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Toto konštatovanie treba chápať striktne, aby nebol ohrozený mechanizmus stanovený v tomto článku. Takýto príkaz musí byť zameraný na nápravu individualizovaného porušovania bez toho, aby inak ovplyvnil výkon činnosti služby informačnej spoločnosti. Napríklad osoba, ktorej je príkaz konať určený, nemôže byť nútená zmeniť spôsob, akým organizuje svoju činnosť ako takú.

181. Otázka znie, ako sa takéto príkazy na konanie, ktoré neobmedzujú slobodné poskytovanie služieb v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2000/31, zosúladia s príkazmi uvedenými v článku 14 ods. 3 tejto smernice.

182. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto dve ustanovenia plnia odlišné funkcie.( 71 ) Okrem toho článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 výslovne odkazuje na právne systémy členských štátov a zdá sa, že im ponecháva určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vydávanie príkazov. Nebudem teda tvrdiť, že akýkoľvek súdny príkaz, ktorý môže byť na základe tohto ustanovenia zaslaný poskytovateľovi služieb, neobmedzuje slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. Naproti tomu sa domnievam, že cieľ všetkých týchto opatrení je rovnaký, a to ukončiť individualizované porušovanie alebo zabrániť takémuto porušovaniu zameraním sa na konkrétny nezákonný obsah.

187. Z článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 vyplýva, že opatrenie, ktorým sa členský štát určenia služieb môže odchýliť od článku 3 ods. 2 tejto smernice, sa musí týkať „určitej danej služby informačnej spoločnosti“. Súdny dvor v rozsudku Google Ireland a i.( 74 ) objasnil, že všeobecné a abstraktné opatrenia týkajúce sa kategórie určitých služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú opísané všeobecne a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb, nepatria pod pojem „opatrenia prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“.

188. V tejto súvislosti, hoci predmetný zákaz ďalšieho šírenia vyvoláva účinky vo vzťahu k prevádzkovateľovi asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby až po jeho oznámení dotknutému prevádzkovateľovi, príslušný správny orgán podľa všetkého vydáva jediný zákaz ďalšieho šírenia pre cestnú kontrolu, ktorú chce vyňať zo všetkých týchto služieb.

189. Na jednej strane totiž článok R. 130‑12 zákona o cestnej premávke vyžaduje, aby informácie o zákazoch ďalšieho šírenia boli prevádzkovateľom oznámené prostredníctvom informačného systému. Z tohto ustanovenia vyplýva, že takto vykonané oznámenie sa považuje za sprístupnenie rozhodnutia o zákaze.

190. Na druhej strane článok L. 130‑11 zákona o cestnej premávke dvakrát uvádza, že prostredníctvom zákazu ďalšieho šírenia príslušný správny orgán zakazuje každému prevádzkovateľovi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť správy alebo upozornenia týkajúce sa cestnej kontroly. Okrem toho Coyote System na pojednávaní tvrdila, že príslušný orgán sa nemôže zamerať len na niektorých prevádzkovateľov.

193. Okrem toho je pravda, ako uviedol Súdny dvor v rozsudku Google Ireland a i.( 77 ), že článok 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 ukladá členskému štátu určenia povinnosť požiadať členský štát pôvodu o prijatie opatrení v oblasti služieb informačnej spoločnosti, a v tomto zmysle predpokladá, že členský štát, ktorému je takáto žiadosť adresovaná, možno identifikovať pred prijatím opatrenia na základe článku 3 ods. 4 uvedenej smernice tak, aby členský štát určenia mohol splniť túto povinnosť. Z článku 3 ods. 4 písm. b) uvedenej smernice v spojení s jej odôvodnením 26 však vyplýva, že opatrenia potrebné na odhaľovanie a stíhanie trestných činov nepodliehajú tejto povinnosti. Na druhej strane podľa článku 3 ods. 5 tej istej smernice sa členský štát určenia služby môže v naliehavých prípadoch odchýliť od procesných podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice a opatrenie oznámiť ex post Komisii a členskému štátu pôvodu poskytovateľa služieb. To potvrdzuje výklad, podľa ktorého niektoré opatrenia môžu predstavovať opatrenie stanovujúce výnimku aj vtedy, keď pred ich prijatím nie je možné splniť procesné podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31, pokiaľ tieto opatrenia spĺňajú podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) tejto smernice.

194. V prejednávanej veci sa zdá, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia s výhradou overenia vnútroštátnym súdom možno kvalifikovať ako „opatrenie prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.

f) Záver

195. Z mojej analýzy po prvé vyplýva, že predmetný zákaz ďalšieho šírenia nie je vylúčený z koordinovanej oblasti vzhľadom na ciele, ktoré sleduje,( 78 ) po druhé, že tento zákaz obmedzuje slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti( 79 ) a po tretie, že s výhradou overenia vnútroštátnym súdom môže uvedený zákaz predstavovať opatrenie, ktorým členský štát môže obmedziť slobodné poskytovanie služieb, pokiaľ spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31.( 80 )

200. Príslušné ustanovenia sa uplatňujú najmä vtedy, keď chce členský štát vydať príkaz určitým poskytovateľom usadeným v iných členských štátoch. V tomto prípade sa preskúmanie zlučiteľnosti právomoci vydať tento príkaz so smernicou 2000/31 uskutočňuje v dvoch fázach: preskúmanie článku 3 ods. 2 a 4 tejto smernice a následne preskúmanie jej článkov 14 a 15.

201. Treba uviesť, že článok 15 smernice 2000/31, ako vyplýva z jeho znenia, je relevantný len vtedy, ak poskytovateľ služby informačnej spoločnosti spadá do pôsobnosti článkov 12 až 14 tejto smernice.

202. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd žiada Súdny dvor aj o výklad článku 15 smernice 2000/31 a keďže sa tento článok vzťahuje na poskytovanie služieb uvedených okrem iného v článku 14 tejto smernice, možno sa domnievať, že tento súd vychádza z predpokladu, že služby patriace do pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení spochybnených na tomto súde predstavujú hostingové služby. Keďže bol tento predpoklad prediskutovaný na pojednávaní, uvediem k nemu niekoľko poznámok.

b) Elektronická asistenčná služba pri riadení vozidla alebo geolokačná navigačná služba

1) Úvodné poznámky

203. Dotknuté vnútroštátne ustanovenia sa týkajú prevádzkovateľov elektronických asistenčných služieb pri riadení vozidla alebo geolokačných navigačných služieb.

208. Článok L. 130‑11 zákona o cestnej premávke predpokladá, že takáto služba je aspoň čiastočne zásobovaná správami a upozorneniami od niektorých používateľov, ktoré prevádzkovateľ tejto služby ďalej šíri všetkým používateľom.

209. V praxi, ako vysvetlila Coyote System vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní, používateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby môže stlačiť ikonu zodpovedajúcu jednej z vopred určených kategórií dopravných udalostí, aby nahlásil udalosť, ako aj jej polohu a pripojil k tomuto oznámeniu osobnú správu alebo fotografiu.

210. Toto oznámenie sa okamžite a automaticky rozošle všetkým používateľom, ktorí môžu následne, ak ho považujú za nesprávne, oznámiť túto chybu na základe ikony určenej na tento účel. Ak chybu nahlási viacero používateľov, príslušné upozornenie sa vymaže.

211. Coyote System tiež spresnila, pokiaľ ide o zobrazovanie nahlásených udalostí, že fungovanie jej služby je založené na algoritme, ktorý spravuje tieto upozornenia najmä s cieľom spojiť tie, ktoré sa prekrývajú, a odstrániť tie, ktorých spoľahlivosť bola dostatočne spochybnená komunitou používateľov. Naproti tomu, pokiaľ ide o upozornenia zaslané používateľmi, prevádzkovatelia nevykonávajú žiadnu kontrolu nad ich obsahom a ďalej ich šíria ako také ostatným používateľom.

212. Okrem toho, hoci sa mechanizmus, na ktorom je založené fungovanie akejkoľvek inej elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, a priori líši od mechanizmu spoločnosti Coyote System, fungovanie všetkých týchto služieb podľa všetkého závisí od spracovania značného množstva informácií poskytovaných používateľmi, čo si vyžaduje použitie automatizovaného mechanizmu.

217. V tejto súvislosti na rozdiel od informácií poskytovaných online platformám sociálnych sietí a platformám na zdieľanie videí sa informácie o dopravných podmienkach neposkytujú prevádzkovateľovi elektronickej služby na účely ich uloženia a šírenia ako takých, ale na doplnenie súboru informácií, ktoré má tento prevádzkovateľ k dispozícii a ktoré sú spracované algoritmom. Toto spracovanie umožňuje vytvoriť jednotný obraz, ktorý čo najvernejšie zodpovedá dopravným podmienkam v danej oblasti. Prevádzkovateľ následne prenáša výsledky týchto činností používateľom, aby im poskytol informácie v reálnom čase o dopravných podmienkach v oblasti, v ktorej sa nachádzajú.

218. V dôsledku toho s výnimkou prvotného oznámenia udalosti sa informácie poskytnuté používateľom nešíria všetkým používateľom prostredníctvom dotknutej služby v takej forme, v akej ich poskytol. Na druhej strane táto služba vytvára novú „informačnú podobu“ na základe informácií poskytnutých používateľmi a hlavným účelom tejto služby je práve poskytnutie prístupu k nej.

219. Ďalej, ak by som sa vrátil k prvotnému oznámeniu udalosti, je pravda, že sa zdá, že je okamžite a automaticky šírené všetkým používateľom dotknutej služby.

220. V rámci hostingovej služby v zmysle článku 14 smernice 2000/31 sa pritom operácie ukladania a šírenia uskutočňujú na žiadosť používateľa, čo predpokladá, že tento používateľ iniciuje tieto procesy a zachová si určitú mieru kontroly nad týmito operáciami.

221. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že fungovanie služby spoločnosti Coyote System je založené na algoritme, ktorý odstraňuje oznámenia, ktorých spoľahlivosť bola dostatočne spochybnená komunitou používateľov. Výsledok operácií vykonaných týmto algoritmom teda nahrádza rozhodnutie používateľa, ktorý poskytol prvotné oznámenie na účely jeho šírenia. Hoci je pravda, že odstránenie spochybnených oznámení môže byť stanovené vo všeobecných podmienkach používania služby, nič to nemení na skutočnosti, že operácie ukladania a šírenia začaté na žiadosť používateľa sú prerušené výsledkom algoritmického spracovania všetkých informácií prijatých prevádzkovateľom.

4) O postavení poskytovateľa hostingu

226. Z článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 v spojení s jej odôvodnením 42 vyplýva, že na to, aby poskytovateľ služby informačnej spoločnosti patril do pôsobnosti tohto ustanovenia, musí mať jeho činnosť čisto technickú, automatickú a pasívnu povahu, čo znamená, že tento poskytovateľ nemá vedomosť o prenášaných alebo uchovávaných informáciách, ani nad nimi nemá kontrolu.

227. V rámci skúmania uskutočneného s cieľom zistiť, či má činnosť poskytovateľa služieb takúto povahu, zohráva dôležitú úlohu stupeň zapojenia tohto poskytovateľa do určenia spôsobu, akým sú poskytnuté informácie prezentované, a do „spravovania“ obsahu.

228. Súdny dvor totiž v rozsudku L’Oréal a i., ktorý sa týkal prevádzkovateľa trhoviska( 87 ), konštatoval, že samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ ukladá na svoj server ponuky na predaj, stanovuje podmienky poskytovania svojej služby, dostáva za túto službu odmenu a svojim zákazníkom poskytuje informácie všeobecnej povahy, nemôže mať za následok, že sa na neho nebudú vzťahovať výnimky v oblasti zodpovednosti stanovené v smernici 2000/31. Naproti tomu, ak tento prevádzkovateľ poskytuje pomoc spočívajúcu najmä v optimalizácii prezentácie dotknutých ponúk na predaj alebo v podpore týchto ponúk, treba konštatovať, že nemá neutrálne postavenie medzi dotknutým predávajúcim a potenciálnymi kupujúcimi, ale zohráva aktívnu úlohu, ktorá mu umožňuje poznať údaje týkajúce sa týchto ponúk alebo mať nad nimi kontrolu.

229. V prvom rade teda skutočnosť, že poskytovateľ služieb vytvorí štruktúru všeobecnej prezentácie informácií uložených na žiadosť používateľov, neznamená, že poznal obsah týchto informácií alebo mal nad nimi kontrolu. Preto skutočnosť, že prevádzkovateľ asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby vopred určí kategórie dopravných udalostí, ktoré si používatelia môžu zvoliť na ohlásenie udalosti, neznamená, že tento prevádzkovateľ zohráva aktívnu úlohu, ktorá mu umožňuje poznať údaje týkajúce sa týchto oznámení alebo mať nad nimi kontrolu. Rozhodnutie o priradení oznámenia ku konkrétnej kategórii totiž prijíma používateľ služby a jeho voľba nemusí správne odrážať aktuálne dopravné podmienky.

234. V tejto súvislosti sa generálny advokát Poiares Maduro vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veciach Google France a Google( 89 ), domnieval, že prevádzkovateľ vyhľadávača Google zostáva neutrálny vo vzťahu k informáciám, ktoré prenáša, pretože výsledky vyhľadávania uskutočneného jeho používateľmi sú produktom automatických algoritmov, ktoré aplikujú objektívne kritériá s cieľom vygenerovať internetové stránky, ktoré by čo najlepšie zodpovedali záujmom používateľa internetu. Podľa generálneho advokáta zobrazenie týchto internetových stránok a poradie, v ktorom sú zoradené, závisí od ich relevancie vo vzťahu k zadaným kľúčovým slovám, a nie od záujmu spoločnosti Google o konkrétnu internetovú stránku alebo od jej vzťahu k takejto stránke. Súdny dvor v rozsudku Google France a Google( 90 ) výslovne neprebral toto kritérium a zameral sa na čisto technickú, automatickú a pasívnu povahu činnosti dotknutého prevádzkovateľa. Okrem iného uviedol, že zhoda medzi vybratým kľúčovým slovom a vyhľadávaným pojmom zadaným používateľom internetu sama osebe nestačí na to, aby sa dospelo k záveru, že Google pozná alebo má kontrolu nad údajmi, ktoré do jeho systému zadali inzerenti a ktoré sa ukladajú do pamäte jeho servera.

235. Nedávno generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veciach YouTube a Cyando( 91 ), zdôraznil, že algoritmus zavedený s cieľom zabezpečiť určité funkcie platformy na zdieľanie videí, konkrétne funkcie vyhľadávania, indexovania a odporúčania vyhľadávania, vykonáva čisto technické a automatické spracovanie informácií uložených prevádzkovateľom tejto platformy, takže tento prevádzkovateľ nemá kontrolu nad obsahom uložených informácií, ale skôr nad podmienkami ich zobrazovania.

238. Spracovanie informácií poskytovaných používateľmi algoritmom však nemusí spočívať v spravovaní obsahu, ale vo vytvorení nového súboru informácií, v ktorom už informácie poskytované používateľmi nie sú rozpoznateľné. Je to tak najmä v prípade, keď je cieľom dotknutej služby, ako v prejednávanej veci, poskytnúť čo najvernejší obraz časti reality. V takom prípade môže prevádzkovateľ tejto služby zohrávať úlohu, ktorá mu poskytuje aspoň kontrolu nad informáciami od používateľov. Ak totiž prevádzkovateľ naprogramovaním svojho algoritmu určí úroveň relevantnosti každej informácie poskytnutej jeho používateľmi v závislosti od kritérií, ktoré podľa neho umožňujú stanoviť verný obraz dopravných podmienok, treba dospieť k záveru, že vykonáva takúto kontrolu. Týmto spôsobom prevádzkovateľ určuje množstvo a „kvalitu“ informácií potrebných na potvrdenie alebo vymazanie informácie v systéme. Okrem toho sa tieto kritériá môžu týkať nielen samotného množstva zhodných alebo odlišných informácií o danej dopravnej udalosti, ale okrem iného aj posúdenia spoľahlivosti používateľa a informácií, ktoré poskytuje.

239. V dôsledku toho, hoci je algoritmus, ktorý používa prevádzkovateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, zameraný na informácie prenášané všetkými používateľmi tejto služby, jeho programovanie spadá do právomoci tohto prevádzkovateľa a umožňuje mu vykonávať kontrolu nad prenášanými alebo uloženými informáciami. Uvedený prevádzkovateľ sa preto nemôže odvolávať na článok 14 ods. 1 smernice 2000/31.

244. Naproti tomu, ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Glawischnig‑Piesczek( 95 ), Súdny dvor v rozsudku L’Oréal a i.( 96 ) uviedol, že poskytovateľovi hostingu môže byť nariadené prijatie opatrení, ktoré okrem iného prispievajú k predchádzaniu nových porušení rovnakej povahy zo strany toho istého príjemcu služby. Z toho som vyvodil, že aby nedošlo k uloženiu všeobecnej povinnosti, monitorovacia povinnosť musí spĺňať ďalšie požiadavky, konkrétne sa musí týkať porušení rovnakej povahy, ktorých sa dopustil ten istý príjemca služby a ktoré sa týkajú rovnakých práv.( 97 ) Povinnosť monitorovania týkajúca sa špecifického prípadu musí byť teda obmedzená najmä vzhľadom na informácie, ktoré musí prevádzkovateľ identifikovať a následne odstrániť alebo ku ktorým musí znemožniť prístup.

245. V rovnakom duchu Súdny dvor v rozsudku Glawischnig‑Piesczek( 98 ) rozhodol, že príkaz určený poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti, aby vymazal konkrétne prvky obsahu, ktorý uchováva ako poskytovateľ hostingu, obsahujúce správy zhodné alebo podobné tým, ktoré vnútroštátny súd vyhlásil za hanlivé voči používateľke, sa týka špecifického prípadu. Súdny dvor zdôraznil, že tento príkaz neukladá poskytovateľovi hostingu povinnosť vykonať samostatné posúdenie uloženého obsahu.( 99 ) Konštatoval, že tento poskytovateľ hostingu sa môže obmedziť na overenie prostredníctvom automatizovaného vyhľadávania, či obsah zahŕňa prvky uvedené v príkaze, bez toho, aby musel sám preskúmať, ak táto podmienka nebola splnená, či je tento obsah hanlivý.

250. Na účely dodržania zákazu ďalšieho šírenia je teda prevádzkovateľ povinný nešíriť informácie, ktoré sa týkajú presne vymedzenej cestnej kontroly. Nemusí vykonať samostatné posúdenie všetkých uložených informácií, ale na účely identifikácie informácií, na ktoré sa tento zákaz vzťahuje, mu prináleží uplatniť kritériá spresnené v rozhodnutí o zákaze, ktoré vecne, časovo a priestorovo obmedzujú rozsah uvedeného zákazu.

251. Z týchto úvah vyplýva, že s výhradou overenia, ktoré musí prípadne vykonať vnútroštátny súd, predmetný zákaz ďalšieho šírenia nezahŕňa povinnosti, ktoré by išli nad rámec povinností týkajúcich sa špecifického prípadu.

252. Toto konštatovanie nie je spochybnené tvrdeniami spoločnosti Coyote System, podľa ktorých na rozdiel od toho, čo uviedol tento súd, zákaz ďalšieho šírenia de facto núti prevádzkovateľov oboznámiť sa so správami od používateľov, určiť, či sa na ich obsah vzťahuje výnimka stanovená v článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke( 103 ), a vybrať tie z nich, ktoré môžu šíriť zvyšku komunity.

253. Táto spoločnosť totiž spochybňuje posúdenia vnútroštátneho súdu, pričom nevysvetľuje, prečo by filtrovanie nemohlo byť vykonávané automaticky a bez toho, aby prevádzkovateľ najprv analyzoval obsah správ, podobne ako riešenie uvedené v rozsudku Glawischnig‑Piesczek( 104 ). Na druhej strane, ako som už uviedol( 105 ), článok 15 smernice 2000/31 nebráni akejkoľvek povinnosti detekcie alebo filtrovania. Naproti tomu toto ustanovenie zakazuje akúkoľvek formu všeobecného monitorovania bez toho, aby bola spochybnená povinnosť v tejto oblasti týkajúca sa špecifického prípadu.

2. povinnosť zaviesť technické opatrenia určené na zabránenie možnosti prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu nemožno vylúčiť z koordinovanej oblasti v zmysle článku 2 písm. h) uvedenej smernice len z dôvodu, že táto povinnosť je dôsledkom všeobecných a abstraktných ustanovení trestného práva, ktoré označujú určité konanie za trestný čin, ktorý možno stíhať, a ktoré sa uplatňujú bez rozdielu na každú fyzickú alebo právnickú osobu;

3. skutočnosť, že prijatie individuálnych opatrení týkajúcich sa danej služby nemôže zabezpečiť ochranu základných práv zaručených článkami 1 a 24 Charty, ako aj článkom 8 EDĽP, neumožňuje odchýliť sa od mechanizmu stanoveného v článku 3 tej istej smernice s cieľom uplatniť povinnosť vyplývajúcu zo všeobecných a abstraktných ustanovení na určitú kategóriu poskytovateľov služieb;

vo veci C‑190/24:

1. koordinovaná oblasť, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31, zahŕňa zákaz uložený prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť prostredníctvom tejto služby akúkoľvek správu alebo upozornenie zaslané používateľmi, ktoré by mohli umožniť iným používateľom vyhnúť sa cestným kontrolám, bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť sa netýka žiadnej z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice;

2. článok 3 smernice 2000/31 nebráni zákazu ďalšieho šírenia správ a upozornení odosielaných používateľmi asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, ktorý zamýšľa členský štát určenia týchto služieb uložiť aj prevádzkovateľom týchto služieb usadeným v iných členských štátoch, pokiaľ tento zákaz spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 alebo prípadne v článku 3 ods. 5 tejto smernice.

7 JORF č. 0187 z 31. júla 2020.

8 Znenie tohto ustanovenia je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedené len čiastočne.

9 JORF č. 0235 z 8. októbra 2021.

10 JORF č. 0093 z 20. apríla 2021.

11 Tieto informácie vychádzajú zo záverov verejného spravodajcu Conseil d’État (Štátna rada) vo veciach samých, ktoré sú dostupné na internetovej stránke tohto súdu: https://www.conseil‑etat.fr/fr/arianeweb/CRP/conclusion/2024‑03‑06/453763?download_pdf.

12 Z písomných pripomienok Komisie vyplýva, že tento súd prerušil konanie až do skončenia konania na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19 V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní tvrdila, že súlad článku 22 zákona z 30. júla 2020 so smernicou 2000/31 nie je vo veci samej spochybnený. Podľa Komisie totiž okrem dekrétu zo 7. októbra 2021 vnútroštátny súd skúma z hľadiska súladu s právom Únie len článok 23 tohto zákona. Táto poznámka by mohla naznačovať, že analýza Súdneho dvora by sa nemala sústrediť na povinnosť, ktorá je dôsledkom všeobecných a abstraktných ustanovení trestného práva, ale skôr na formálnu výzvu, ktorú môže príslušný orgán určiť editorovi online komunikačnej služby. Najmä z tretej otázky v tejto veci však vyplýva, že vnútroštátny súd má na mysli práve túto povinnosť.

20 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 57).

21 Pozri bod 31 vyššie.

22 Pozri v tomto zmysle rozsudok Google Ireland a i. (bod 42) a rozsudok z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe (C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, bod 55).

23 Pozri v tomto zmysle rozsudok Google Ireland a i. (body 43 a 44) a rozsudok z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe (C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, body 56 a 57).

24 Pozri odôvodnenie 22 smernice 2000/31: „…za účelom efektívneho zabezpečenia slobody poskytovania služieb a právnej istoty pre dodávateľov a príjemcov služieb“.

30 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov) (C‑649/18, EU:C:2020:764, bod 86).

31 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov) (C‑649/18, EU:C:2020:764, bod 87).

32 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov) (C‑649/18, EU:C:2020:764, bod 88).

33 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland (C‑390/18, EU:C:2019:1112, bod 87).

34 Teoreticky by sa zrejme dalo tvrdiť, že rozsah koordinovanej oblasti je širší ako pôsobnosť smernice 2000/31, ako je obmedzená jej článkom 1 ods. 5. Súdny dvor však takýto výklad odmietol v rozsudku z 2. decembra 2010, Ker‑Optika (C‑108/09, EU:C:2010:725, body 27 a 28) a implicitne ho odmietol aj v rozsudku z 27. apríla 2022, Airbnb Ireland (C‑674/20, EU:C:2022:303, body 35 a 49). Ak sa totiž uvedená smernica nevzťahuje na určitú oblasť, mechanizmus stanovený v jej článku 3 nemôže mať vplyv na uplatniteľnosť pravidiel spadajúcich do tejto oblasti v cezhraničných situáciách.

35 Pozri bod 70 vyššie.

42 Pozri rozsudok z 3. decembra 2019, Česká republika/Parlament a Rada (C‑482/17, EU:C:2019:1035, bod 36).

43 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36).

44 Francúzska vláda zakladá toto tvrdenie na článku 1 ods. 5 smernice 2006/123, ktorý znie: „Táto smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva. Členské štáty však nesmú obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatňovaním ustanovení trestného práva, ktoré špecificky upravujú alebo ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na účely obchádzania pravidiel ustanovených v tejto smernici.“

45 Pozri článok 1 ods. 5 smernice 2006/123.

46 Pozri odôvodnenie 12 smernice 2006/123.

47 Pozri odôvodnenie 8 smernice 2000/31 a odôvodnenie 12 smernice 2006/123, ktoré objasňuje, že táto smernica „neharmonizuje, ani sa nedotýka trestného práva. Členské štáty by však nemali mať možnosť obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatnením ustanovení trestného práva, ktoré špecificky ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo vykonávanie tejto činnosti na účely obchádzania pravidiel stanovených v tejto smernici.“

54 Pozri rozsudok Google Ireland a i. (bod 43), ako aj z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe (C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, bod 56).

55 Odôvodnenie 22 smernice 2000/31 uvádza, že „dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti, s cieľom zabezpečiť efektívnu ochranu cieľov verejného záujmu… nie len pre občanov [členského štátu, na území ktorého je poskytovateľ usadený], ale pre všetkých občanov [Únie]“. Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veciach Airbnb Ireland a i. (C‑662/22 až C‑667/22, EU:C:2024:18, bod 147).

56 Pozri bod 122 vyššie.

57 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, body 80 až 83 a 88).

58 Pozri bod 64 vyššie.

59 Pozri bod 13 vyššie.

66 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

67 Rozsudok z 3. októbra 2019 (C‑18/18, EU:C:2019:821).

68 Musím spresniť, že závery, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku, nemusia byť rozhodujúce. Vnútroštátny súd vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž nežiadal o výklad článku 3 smernice 2000/31. Na druhej strane Súdny dvor preformuloval prejudiciálne otázky a preskúmal túto smernicu ako celok. Súdny dvor by navyše mohol konštatovať, že mu neprináleží podať výklad tohto ustanovenia alebo že podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 uvedenej smernice boli splnené.

69 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 19. októbra 2022 o jednotnom trhu s digitálnymi službami a o zmene smernice 2000/31/ES (akt o digitálnych službách) (Ú. v. EÚ L 277, 2022, s. 1).

70 Odôvodnenie 38 nariadenia 2022/2065 uvádza, že „príkazy konať proti nezákonnému obsahu a poskytovať informácie podliehajú pravidlám, ktoré chránia právomoc členského štátu, v ktorom je dotknutý poskytovateľ služieb usadený, a v určitých prípadoch pravidlám stanovujúcim možné výnimky z tejto právomoci stanovené v článku 3 smernice 2000/31/ES, a to len ak sú splnené podmienky uvedeného článku. Keďže predmetné príkazy sa týkajú konkrétnych položiek nezákonného obsahu a informácií, ak sú určené poskytovateľom sprostredkovateľských služieb so sídlom v inom členskom štáte, v zásade neobmedzujú slobodu týchto poskytovateľov poskytovať služby cezhranične. Preto sa na tieto príkazy nevzťahujú pravidlá stanovené v článku 3 [tejto smernice]“.

77 Bod 35.

78 Pozri bod 165 vyššie.

79 Pozri bod 186 vyššie.

80 Pozri bod 194 vyššie.

81 Pozri rozsudky zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 27), a z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek (C‑18/18, EU:C:2019:821, bod 22).

82 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 104), a z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada (C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 28).

89 C‑236/08 až C‑238/08, EU:C:2009:569, bod 144.

90 Rozsudok z 23. marca 2010 (C‑236/08 až C‑238/08, EU:C:2010:159, body 114 a 117).

91 Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe v spojených veciach YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2020:586, body 160 a 162).

92 Pozri rozsudok z 22. júna 2021 (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 114).

93 C‑492/23, EU:C:2025:68, bod 53.

94 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 135 a citovaná judikatúra).

101 Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol vo veci Glawischnig‑Piesczek (C‑18/18, EU:C:2019:458, bod 49).

102 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 135).

103 Podľa článku L. 130‑11 ods. II „zákaz uvedený v odseku I tohto článku sa nevzťahuje na udalosti alebo okolnosti stanovené v článku 3 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 886/2013 z 15. mája 2013 , ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/40/EÚ, pokiaľ ide o údaje a postupy, ak je to možné, na poskytovanie bezplatných minimálnych univerzálnych dopravných informácií týkajúcich sa bezpečnosti cestnej premávky užívateľom [Ú. v. EÚ L 247, 2013, s. 6]“. Toto ustanovenie obsahuje zoznam dvanástich meteorologických alebo cestných podmienok (ako je napríklad zviera, ľudia, prekážky alebo nečistoty na ceste), ktoré môžu ovplyvniť samotnú bezpečnosť cestnej premávky.

104 Rozsudok z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek (C‑18/18, EU:C:2019:821, bod 46).

105 Pozri bod 245 vyššie.