C-191/24

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 12. marca 2026( 1 )

Vec C ‑ 191/24 P

Crédit agricole SA,

2. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa moja analýza v týchto návrhoch obmedzí na dva aspekty sporu: (i) štvrtý odvolací dôvod v rámci hlavného odvolania, ktorý sa v podstate týka výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu v súvislosti s výškou pokuty, ktorú Komisia uložila spoločnostiam CA, a (ii) jediný odvolací dôvod v rámci vzájomného odvolania, ktorý sa v podstate týka rozhodnutia Všeobecného súdu nezohľadniť dodatočné odôvodnenie, ktoré sa do sporného rozhodnutia doplnilo pozmeňujúcim rozhodnutím, pri preskúmaní odôvodnenia týkajúceho sa jedného z parametrov, ktoré Komisia použila na výpočet výšky pokuty.

II. Skutkový a právny kontext

3. Skutkové okolnosti a právny kontext prejednávanej veci možno na účely týchto návrhov zhrnúť takto.

4. Dňa 7. decembra 2016 Komisia na základe článkov 7 a 23 nariadenia (ES) č. 1/2003( 5 ) prijala sporné rozhodnutie. Konštatovala, že spoločnosti CA a ďalšie podniky porušili článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP, pretože sa od 27. septembra 2006 do 19. marca 2007 zúčastňovali na jedinom a trvajúcom porušovaní, ktorého cieľom bolo narušenie bežného priebehu oceňovania na trhu s EIRD [článok 1 písm. c) sporného rozhodnutia], a uložila týmto podnikom pokutu [článok 2 písm. a), b) a c) sporného rozhodnutia]. Spoločnostiam CA bola uložená pokuta vo výške 114 654 000 eur.

5. Pokiaľ ide o určenie pokút uložených podnikom zúčastneným na porušovaní vrátane spoločností CA, Komisia uviedla, že nemohla v plnom rozsahu uplatňovať metodiku stanovenú v jej „usmerneniach k ukladaniu pokút“.( 6 ) Tieto usmernenia sú založené na dvojkrokovom prístupe, ktorý zahŕňa po prvé určenie základnej výšky pokuty pre každý podnik a po druhé zvýšenie alebo zníženie tejto sumy podľa potreby. Základná výška pokuty sa spravidla počíta na základe hodnoty predaja tovaru alebo služieb, s ktorým porušenie priamo alebo nepriamo súvisí, v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP.

10. Komisia 28. júna 2021 prijala pozmeňujúce rozhodnutie. Keďže faktor zníženia uplatnený v spornom rozhodnutí bol v prípade všetkých adresátov rovnaký, domnievala sa, že argumentácia Všeobecného súdu v rozsudku HSBC týkajúca sa nedostatku odôvodnenia sa bude pravdepodobne rovnako vzťahovať aj na pokuty uložené ostatným adresátom. Zastávala teda názor, že v súlade so zásadou dobrej správy vecí verejných je náležité opraviť chyby identifikované v danom rozsudku prostredníctvom zmeny sporného rozhodnutia vo vzťahu k spoločnostiam CA a ostatným adresátom spočívajúcej v doplnení odôvodnenia týkajúceho sa faktora zníženia.

11. Súdny dvor rozsudkom z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia,( 10 ) zrušil rozsudok Všeobecného súdu HSBC v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol hlavný návrh na zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia a subsidiárny návrh na zrušenie článku 1 písm. b) tohto rozhodnutia. Súdny dvor okrem toho zamietol žalobu, ktorú podali spoločnosti HSBC vo veci T‑105/17, v rozsahu, v akom sa ňou žiadalo zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia a subsidiárne článku 1 písm. b) tohto rozhodnutia.

12. Všeobecný súd 27. novembra 2024 zamietol žalobu, ktorú podali HSBC Holdings a i. a ktorou sa tieto subjekty domáhali po prvé zrušenia článku 1 pozmeňujúceho rozhodnutia a článku 2 písm. b) sporného rozhodnutia v znení zmien a po druhé subsidiárne zníženia výšky pokuty, ktorá im bola uložená v pozmeňujúcom rozhodnutí.( 11 )

III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

13. Spoločnosti CA sa svojou žalobou podľa článku 263 ZFEÚ v podstate domáhali čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia alebo subsidiárne zníženia pokuty uloženej v tomto rozhodnutí. Okrem toho sa domáhali zrušenia pozmeňujúceho rozhodnutia alebo subsidiárne konštatovania, že sa nemá zohľadňovať. Napokon Všeobecnému súdu navrhli, aby Komisii uložil povinnosť znášať trovy konania.

19. Komisia 3. júna 2024 podala vzájomné odvolanie, v ktorom Súdnemu dvoru navrhla, aby: (i) zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa ním ruší článok 2 písm. a) sporného rozhodnutia; (ii) zamietol žalobu spoločností CA vo veci T‑113/17 v rozsahu, v akom sa domáhajú zrušenia tohto ustanovenia, alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu a (iii) rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, alebo uložil spoločnostiam CA povinnosť nahradiť ich.

20. Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby zamietol hlavné odvolanie, a spoločnosti CA mu navrhujú, aby zamietol vzájomné odvolanie.

21. Účastníčky konania boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. januára 2026.

V. Posúdenie

22. Spoločnosti CA vo svojom odvolaní uvádzajú štyri odvolacie dôvody, pričom dva z nich sa skladajú z viacerých častí. Ako som však už spomenul v úvode týchto návrhov, moja analýza hlavného odvolania sa obmedzí na štvrtý odvolací dôvod, ktorý sa týka spôsobu, akým Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc v súvislosti s výškou pokuty. V týchto návrhoch sa budem zaoberať aj jediným odvolacím dôvodom predstavujúcim základ vzájomného odvolania Komisie, ktorý sa týka toho, že Všeobecný súd odmietol zohľadniť zmeny, ktoré sa v spornom rozhodnutí vykonali pozmeňujúcim rozhodnutím (ďalej len „dodatočné odôvodnenie“).

23. Začnem vzájomným odvolaním Komisie, ktoré by v prípade dôvodnosti viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa ním ruší článok 2 písm. a) sporného rozhodnutia. Skúmanie štvrtého odvolacieho dôvodu spoločností CA by v takom prípade nebolo potrebné.

27. Zastávam názor, že vzájomné odvolanie Komisie je prípustné a dôvodné.

a) Prípustnosť

28. Tvrdenie spoločností CA o neprípustnosti sa musí okamžite zamietnuť.

29. Podľa ustálenej judikatúry platí, že účastník konania nemôže predložiť prvýkrát na Súdnom dvore dôvod, ktorý nepredložil na Všeobecnom súde, pretože by tým odvolacie konanie rozšíril nad rámec veci prejednávanej v prvostupňovom konaní. V odvolacom konaní je teda právomoc Súdneho dvora obmedzená na preskúmanie právnych konštatovaní týkajúcich sa žalobných dôvodov uvedených v prvostupňovom konaní. Odvolateľ však môže uvádzať odvolacie dôvody vyplývajúce z napadnutého rozsudku s cieľom spochybniť jeho správnosť z právneho hľadiska.( 13 )

30. V prejednávanej veci nenachádzam žiadne pravidlo ani zásadu, ktoré by podporovali námietku neprípustnosti spoločností CA. Spoločnosti CA túto otázku neboli schopné objasniť ani na pojednávaní, keď boli na to vyzvané.

31. Komisia bola v prvostupňovom konaní iba žalovanou a žiadny vecný dôvod neuviedla. Jediný odvolací dôvod, ktorý je základom vzájomného odvolania a očividne smeruje proti konkrétnej časti napadnutého rozsudku, preto nemožno vo vzťahu k dôvodom uvedeným v prvostupňovom konaní považovať za „nový“.

37. Všeobecný súd predovšetkým konštatoval, že keďže pozmeňujúce rozhodnutie nemení výrok sporného rozhodnutia, ale len dopĺňa jeho odôvodnenie , nemožno ho „považovať za nové rozhodnutie, ktorým by sa menilo napadnuté rozhodnutie v zmysle judikatúry citovanej v bode 519 [daného rozsudku], ale treba ho považovať za doplnenie odôvodnenia zo strany žalovanej v rámci súdneho konania“.

38. Všeobecný súd v tejto súvislosti pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry v zásade nedostatok odôvodnenia v napadnutom akte nemožno napraviť dodatočnými vysvetleniami poskytnutými v priebehu konania na súdoch Únie. Tento súd takisto podotkol, že Komisia v prejednávanej veci netvrdila, že v danom čase nemohla z právneho hľadiska dostatočne odôvodniť sporné rozhodnutie. Konštatoval teda, že doplnenie odôvodnenia poskytnuté počas súdneho konania nemožno prijať, a preto rozhodol, že pozmeňujúce rozhodnutie „nezohľadní“.

39. Z dôvodov uvedených nižšie považujem niektoré aspekty týchto konštatovaní za pomerne mätúce.

c) Platnosť pozmeňujúceho rozhodnutia

40. Po prvé podľa ustálenej judikatúry platí, že akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a preto majú právne účinky dovtedy, kým neboli zrušené orgánom, ktorý ich prijal, v konaní o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti.( 15 )

41. Konštatovanie, že pozmeňujúce rozhodnutie je zrušené alebo neplatné, sa však v napadnutom rozsudku neuvádza, hoci spoločnosti CA v skutočnosti jeho platnosť napadli.( 16 ) Pri neexistencii takéhoto konštatovania nebolo možné, aby Všeobecný súd zmeny sporného rozhodnutia vykonané pozmeňujúcim rozhodnutím skrátka „nezohľadnil“. Týmto postupom porušil zásadu, ktorá je základom judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode, pretože odoprel právne účinky platnému rozhodnutiu.

45. Nemožno teda usudzovať, že Všeobecný súd – čo i len implicitne – konštatoval, že Komisia pozmeňujúce rozhodnutie prijať nemohla.

46. Po tretie môžu existovať situácie, v ktorých bez ohľadu na skutočnosť, že hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky prijatia pozmeňujúceho aktu sa formálne zdajú splnené, inštitúcia uplatnila svoju právomoc nezákonne, pretože porušila nejaké pravidlo alebo zásadu primárneho práva.

47. Akt Únie je teda neplatný, ak sa jeho autor dopustil „zneužitia právomocí“.( 19 ) Je to tak, keď „z objektívnych, relevantných a súhlasných dôkazov vyplýva, že bol prijatý s výlučným alebo aspoň rozhodujúcim iným cieľom, než sa uvádza, alebo na účely vyhnutia sa postupu osobitne stanovenému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci“.( 20 )

48. Okrem toho je zrejmé, že pozmeňujúci akt musí byť v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, a to okrem iného vrátane zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.( 21 ) Môžu teda existovať situácie, v ktorých môže osoba dotknutá daným aktom legitímne namietať proti nepriaznivým právnym účinkom vyplývajúcim zo zrušenia alebo zmeny existujúceho aktu. Môže to tak byť najmä vtedy, keď dotknutý akt Únie priznáva svojmu adresátovi subjektívne právo.( 22 )

49. V napadnutom rozsudku sa znovu žiadna z týchto okolností neuvádza a už vôbec sa nepreukazuje. Nič v danom rozsudku teda nenaznačuje, že by bolo sporné rozhodnutie neplatné z dôvodu zneužitia právomocí či porušenia Zmlúv alebo akejkoľvek právnej normy týkajúcej sa ich uplatňovania.

d) Povaha pozmeňujúceho rozhodnutia a jeho zložiek

54. Po piate z napadnutého rozsudku zrejme vyplýva, že vplyv pozmeňujúceho rozhodnutia na prebiehajúce konanie by si odlišné posúdenie vyžadoval iba v prípade, že by sa týmto rozhodnutím zmenil výrok sporného rozhodnutia.

55. Taký záver nemôže byť správny. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výrok aktu je neoddeliteľne spojený s jeho odôvodnením, takže na účely výkladu sa majú zohľadniť dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu.( 26 ) V súlade s článkom 296 ZFEÚ tvoria odôvodnenie a výrok ktoréhokoľvek záväzného aktu Únie nerozdeliteľný celok.( 27 ) Neexistujú teda žiadne zásady, na základe ktorých by sa v konaní na súdoch Únie malo s aktom zmeneným iba v jednej z týchto dvoch základných zložiek zaobchádzať odlišne než s aktom, v ktorom boli zmenené obe.

56. Po šieste je pravda, že – ako Všeobecný súd podotkol v napadnutom rozsudku – podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí po prvé to, že odôvodnenie sa dotknutej osobe v zásade musí oznámiť v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré má na ňu nepriaznivý vplyv, a po druhé to, že nedostatok odôvodnenia v spornom akte nemožno napraviť dodatočnými vysvetleniami poskytnutými v priebehu konania na súdoch Únie.

57. Žiadna z týchto línií judikatúry však v tomto kontexte nie je relevantná. Začnem druhou líniou judikatúry uvedenou v predchádzajúcom bode.

58. Táto línia judikatúry sa týka – a toto treba zdôrazniť – situácií, v ktorých autor sporného aktu uvádza jeho dodatočné odôvodnenie v rámci písomných a ústnych pripomienok v priebehu konania na súdoch Únie.( 28 ) Na okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa týkajú úpravy odôvodnenia vyplývajúcej z formálnej zmeny samotného sporného aktu, ju podľa môjho názoru nemožno uplatniť dokonca ani analogicky.

64. Napriek tomu však musím zdôrazniť dôležitú skutočnosť: keď sa pozmeňujúcim rozhodnutím upravilo pôvodné odôvodnenie, na ktorom bolo založené uloženie pokuty – pretože toto odôvodnenie bolo nedostatočné alebo sa za nedostatočné považovalo –, logicky nemožno konštatovať, že povinnosť zaplatiť pokutu vzniká na základe prijatia sporného rozhodnutia. Vzniká až od dátumu prijatia pozmeňujúceho rozhodnutia, pretože iba tento akt v súčasnosti predstavuje právne dostatočný základ pokuty.

65. Ako som už vysvetlil, odôvodnenie a výrok rozhodnutia sú nerozlučne prepojené. Samotná Komisia vo svojom vzájomnom odvolaní uviedla, že akákoľvek „úprava odôvodnenia nevyhnutne znamená aj úpravu (obsahu a pôsobnosti) výroku sporného rozhodnutia, pretože odôvodnenie a výrok predstavujú nerozdeliteľný celok, a to aj v prípade, keď sa výrok sám osebe formálne nezmení“.

66. Ak Komisia svoje rozhodnutie ako celok považovala za správne, po vydaní rozsudku Všeobecného súdu HSBC mala dve hlavné možnosti: (i) zrušiť sporné rozhodnutie a vydať ho nanovo s určitými zmenami alebo (ii) zmeniť sporné rozhodnutie prostredníctvom pozmeňujúceho rozhodnutia. Legislatívna technika zvolená Komisiou s cieľom prijať nevyhnutné opatrenia na to, aby vyhovela rozsudku Všeobecného súdu HSBC, patrila do rámca voľnej úvahy, ktorou táto inštitúcia disponuje.( 32 ) Je však jasné, že uprednostnenie jednej techniky pred druhou nemohlo mať nepriaznivý vplyv na finančné záujmy adresátov sporného rozhodnutia. Akýkoľvek iný záver by viedol k neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu s dotknutými podnikmi, ktoré by záviselo výlučne od toho, či boli ich žaloby prejednané (ako vo veci T‑105/17) alebo v ich prípade Všeobecný súd konanie prerušil (ako vo veciach T‑106/17 a T‑113/17).( 33 )

70. Ak je to tak, nevidím žiadny rozumný dôvod, prečo by sa mala právomoc Komisie zmeniť daný akt v období medzi týmito dvoma udalosťami považovať za „paralyzovanú“. Ak totiž Komisia dospeje k záveru, že akt je neplatný, je v úplnom súlade s jej povinnosťou dobrej správy vecí verejných, že bezodkladne koná, aby vady odstránila. Samotná skutočnosť, že akt mohol byť napadnutý na súdoch Únie, je v tomto kontexte vo všeobecnosti nepodstatná.

71. Na prvý pohľad sa môže zdať, že toto stanovisko je v rozpore s účinnou ochranou práva žalobcov na obhajobu alebo s riadnym výkonom spravodlivosti. Dôkladnejšia úvaha o tejto otázke však nevyhnutne vedie k inému názoru.

72. Pokiaľ ide o právo žalobcov na obhajobu, toto právo nie je porušené za predpokladu, že (i) autor aktu ich vypočuje pred prijatím pozmeňujúceho aktu( 35 ) a (ii) súdy Únie im dajú príležitosť zmeniť svoje podania a požiadavky v prebiehajúcom konaní.( 36 ) V súvislosti s možnosťou Komisie zmeniť akt, ktorý je predmetom konania o neplatnosť, je veľmi informatívna samotná existencia osobitného ustanovenia v Rokovacom poriadku Všeobecného súdu – jeho článku 86 – ktoré žalobcom umožňuje upraviť žalobu, „ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom“.

73. Zmena pôvodného rozhodnutia navyše pre adresátov sporného rozhodnutia nemá žiadne nepriaznivé finančné dôsledky, pretože – ako som už vysvetlil vyššie – nemá spätnú účinnosť. Žalobcu rovnako nestavia do procesnej nevýhody: keby sa žalobca so zreteľom na túto zmenu rozhodol vziať svoju žalobu o neplatnosť späť, Všeobecný súd si ponecháva právomoc podľa článku 136 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku uložiť žalovanému povinnosť znášať trovy konania.( 37 )

78. Spoločnosti CA ako prvý uvádzajú rozsudok Súdneho dvora Culin/Komisia.( 39 ) Daná vec sa týkala situácie, keď Komisia zamietla sťažnosť podanú jedným z jej úradníkov, pánom Culinom, ktorý napádal vymenovanie iného úradníka na miesto, o ktoré sa uchádzal aj on. Bolo nesporné, že rozhodnutie, ktorým sa sťažnosť zamietla, neobsahovalo dostatočné odôvodnenie. Po tom, ako pán Culin začal súdne konanie, však Komisia k danému rozhodnutiu doplnila dodatok, ktorý mal pôvodné rozhodnutie opraviť prostredníctvom uvedenia „skutočných dôvodov“ zamietnutia jeho kandidatúry. Súdny dvor napriek tomu konštatoval, že dodatok nemožno vziať do úvahy, a sporné rozhodnutie zrušil.( 40 )

79. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rozsudok Culin argumenty spoločností CA podporuje. Podrobnejšie preskúmanie však ukáže, že to tak nie je.

80. Žaloba podaná pánom Culinom nebola obyčajnou žalobou o neplatnosť podľa vtedajšieho článku 173 EHS (teraz článok 263 ZFEÚ), ale žalobou podanou podľa vtedajšieho článku 179 EHS (teraz článok 270 ZFEÚ). Podľa tohto ustanovenia platilo, že „Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi [Európskou úniou] a je[j] zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom alebo podmienkami zamestnávania“.( 41 )

81. Hlava VII služobného poriadku upravujúca „opravné prostriedky“ v článku 90 stanovuje, že predtým, ako možno podať opravný prostriedok na súdy Únie, sa musí v stanovenom časovom rámci uskutočniť povinné konanie pred podaním žaloby. Konanie pred podaním žaloby slúži ako príležitosť na urovnanie sporu zmierom, ako aj na vymedzenie predmetu sporu. V sporovej fáze v zásade žiadny z účastníkov konania nemôže predmet sporu zmeniť.( 42 ) Správny akt, ktorý sa podstatne líši od sporného aktu, nemožno preskúmať v rovnakom konaní a vyžaduje si novú žalobu podľa článku 270 ZFEÚ.( 43 ) Podobne tvrdenia, ktoré neboli predložené v konaní pred podaním žaloby, nemožno predložiť v konaní na Súdnom dvore.( 44 ) Tieto vlastnosti veci Culin boli zdôraznené v návrhoch generálneho advokáta.( 45 )

86. Všeobecný súd v tomto kontexte konštatoval, že „bez ohľadu na [dotknuté tabuľky], ktoré chýbali v prílohe prvého rozhodnutia, je… potrebné preskúmať, či z relevantných odôvodnení tohto rozhodnutia, na ktorých podporu boli tieto tabuľky uvedené, jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy Komisie, a či umožnili žalobkyni poznať dôvody prijatého opatrenia“. Dospel k záveru, že neprítomnosť tabuliek na dostatočnosť odôvodnenia vplyv nemá, a argumenty spoločnosti Lucchini preto zamietol.( 50 )

87. Spoločnosti CA podľa môjho názoru tento rozsudok vykladajú nesprávne. Konštatovanie Všeobecného súdu v jeho bode 80, že je potrebné preskúmať, či je pôvodné rozhodnutie dostatočne odôvodnené aj napriek neprítomnosti tabuliek, nemožno chápať v tom zmysle, že jeho následné doplnenie bolo nezákonné. Argumenty žalobkyne boli založené na tvrdení, že pôvodné rozhodnutie bez tabuliek nie je pre svojich adresátov dostatočne jasné na to, aby pochopili argumentáciu Komisie. Keďže však Všeobecný súd konštatoval, že odôvodnenie je dostatočné aj napriek neprítomnosti tabuliek v prílohe, platnosť zmien sa jednoducho neskúmala.( 51 )

88. Akýkoľvek iný výklad uvedenej judikatúry by bol navyše v rozpore s ustálenou judikatúrou, v ktorej súdy Únie – na základe riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti súdneho konania – akceptovali, že konanie o neplatnosť môže pokračovať aj napriek zmenám sporného aktu vykonaným v priebehu súdneho konania. Ako sa podotýka v bode 72 vyššie, tento prístup je podmienený tým, že predmet žaloby zostane v podstate bezo zmeny a že žalobcom sa poskytne príležitosť upraviť svoje žalobné dôvody a návrhy.

94. Ako sa vysvetľuje vyššie, keby Súdny dvor môj záver týkajúci sa vzájomného odvolania Komisie potvrdil, preskúmanie štvrtého odvolacieho dôvodu spoločností CA by nebolo potrebné. Pre prípad, že by Súdny dvor zastával odlišný názor, a v každom prípade v záujme úplnosti sa však nižšie budem zaoberať hlavnými otázkami predloženými v rámci daného odvolacieho dôvodu.

B. Štvrtý odvolací dôvod v rámci hlavného odvolania

95. Spoločnosti CA svojím štvrtým odvolacím dôvodom spochybňujú body 454 až 683 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú právomoc, pokiaľ ide o výšku pokuty, ktorá sa má uložiť. Po preskúmaní argumentov predložených účastníkmi konania Všeobecný súd konštatoval, že „stanovenie pokuty vo výške 110 000 000 eur, za ktorú [zodpovedajú spoločnosti CA], zodpovedá spravodlivému posúdeniu okolností prejednávanej veci vzhľadom na zásadu individualizácie a proporcionality sankcie“.

1. Argumentácia účastníkov konania

96. Na úvod musím uviesť, že z formulácie tohto odvolacieho dôvodu spoločností CA som do istej miery zmätený. Je rozdelený na dve časti, pričom každá z nich sa sama skladá z viacerých zložiek a zahŕňa kombináciu hlavných a subsidiárnych argumentov. K údajným pochybeniam okrem iného patrí rozhodnutie ultra petita , chybné uplatnenie neobmedzenej právomoci, nezákonné obrátenie dôkazného bremena, nedostatok odôvodnenia, nezohľadnenie relevantných faktorov a porušenie zásad rovnosti zaobchádzania, kontradiktórnosti a proporcionality.

97. Tvárou v tvár takémuto súboru údajných vád nie je jednoduché „oddeliť zrno od pliev“( 52 ) alebo, inak povedané, rozlíšiť, ktoré výhrady sú dostatočne podložené a ktoré nie.( 53 ) Viaceré argumenty sa zrejme prekrývajú, zatiaľ čo v prípade iných sa zdá, že boli uvedené skôr s cieľom posilniť celkovú kritiku, než formulovať oddelený a samostatný odvolací dôvod.

a) Všeobecné pripomienky I: neobmedzená právomoc

102. Článok 261 ZFEÚ stanovuje, že „nariadenia prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou alebo Radou… môžu Súdnemu dvoru Európskej únie priznať neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podľa týchto nariadení“. Podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 v tejto súvislosti platí, že „Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí [prijatých podľa tohto nariadenia], v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále“.

103. Jednoducho povedané, pojem „neobmedzená právomoc“ označuje právomoc súdov Únie v plnej miere preskúmať výšku pokút uložených Komisiou v rozhodnutiach prijatých podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ. Tento pojem by sa však nemal stavať na roveň právomoci preskúmania „bez akýchkoľvek medzí“. Ako vysvetlím nižšie, výkon neobmedzenej právomoci je ohraničený viacerými procesnými a hmotnoprávnymi zásadami. Tento pojem znamená, že súdy Únie pri výkone tejto právomoci nie sú obmedzené limitmi, ktoré sú vlastné žalobe o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, ale môžu pokutu samy potvrdiť alebo zrušiť, ako aj zvýšiť alebo znížiť jej výšku.

104. Podľa článku 263 ZFEÚ majú súdy Únie za úlohu preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií, ktoré boli na nich napadnuté. Toto preskúmanie sa v zásade vzťahuje na všetky skutkové a právne okolnosti, z ktorých vychádza sporný akt.( 55 ) Podľa ustálenej judikatúry napriek tomu platí, že keď inštitúcie Únie disponujú istou mierou voľnej úvahy alebo musia vykonať komplexné technické posúdenia, súdy Únie musia súdne preskúmanie uskutočniť s primeranou zdržanlivosťou.( 56 )

108. Súdy Únie pri výkone svojich právomocí podľa článku 261 ZFEÚ prísne vzaté neskúmajú zákonnosť sporného rozhodnutia alebo odôvodnenia, na ktorom je založené, ale posudzujú primeranosť (iba) jednej špecifickej zložky tohto rozhodnutia, konkrétne pokuty.( 61 ) Neobmedzená právomoc teda predstavuje doplnkovú formu súdnej právomoci alebo – z iného uhla pohľadu – ďalší druh právomoci priznanej súdom Únie.( 62 ) Zatiaľ čo súdne preskúmanie podľa článku 263 ZFEÚ sa riadi uplatniteľnými pravidlami vyššej právnej sily, v tomto prípade článkami 101 a 102 ZFEÚ, ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 a všeobecnými zásadami práva Únie, výkon neobmedzenej právomoci podľa článku 261 ZFEÚ je založený predovšetkým na faktoroch týkajúcich sa spravodlivosti .( 63 )

109. Pojem „spravodlivosť“ sa musí chápať široko. Zatiaľ čo nepochybne zahŕňa proporcionalitu, férovosť a nediskrimináciu, siaha aj nad rámec týchto požiadaviek.( 64 ) Súdu Únie umožňuje vykonať celkové a do istej miery subjektívnejšie posúdenie pokuty a jej výšky.( 65 ) Aj keď sa teda Komisia nedopustila žiadneho porušenia uplatniteľných pravidiel a určenie pokuty z jej strany je vo všeobecnosti primerané, súdy Únie sú naďalej oprávnené túto sumu zmeniť, ak zastávajú názor, že iná výška pokuty by bola so zreteľom na okolnosti danej veci vhodnejšia .( 66 )

110. Uvádzanie argumentov odôvodňujúcich výkon neobmedzenej právomoci a v prípade potreby predloženie relevantných dôkazov však prináleží žalobcom a prípadne Komisii, ak sa domáha zvýšenia pokuty. Súdy Únie nevykonávajú túto právomoc ex offo .( 67 )

b) Všeobecné pripomienky II: povinnosť odôvodnenia Všeobecného súdu

114. So zreteľom na vyššie uvedené úvahy sa ďalšia otázka, ktorou sa treba zaoberať, týka rozsahu povinnosti odôvodnenia Všeobecného súdu v prípade, keď vykonáva svoju neobmedzenú právomoc pri preskúmaní pokuty.

115. Odpoveď na túto otázku je v zásade jednoduchá . Široká miera voľnej úvahy, ktorá sa súdom Únie priznáva v článku 261 ZFEÚ, nijako neuberá z ich povinnosti poskytnúť dostatočné odôvodnenie v súlade s článkom 296 ZFEÚ, článkom 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 47 Charty.( 74 )

116. Táto otázka sa riadi ustálenými hlavnými zásadami. Podľa ustálenej judikatúry musia z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne vyplývať úvahy Všeobecného súdu tak, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať jeho preskúmanie.( 75 ) Povinnosť odôvodnenia má navyše aj všeobecnejší účel: predstavuje ochranu pred svojvoľnosťou a zabezpečuje, aby sa mohli strany sporu uistiť, že ich argumenty boli náležite vypočuté, pričom zároveň núti súdy, aby svoje rozhodnutia zakladali na objektívnych a overiteľných dôvodoch.( 76 )

117. Rozsah tejto povinnosti sa však môže líšiť v závislosti od povahy rozsudku a musí sa posudzovať so zreteľom na konanie ako celok a na všetky relevantné okolnosti, pričom sa musia náležite zohľadniť procesné záruky, ktoré sú s daným rozsudkom spojené.( 77 ) Súdny dvor predovšetkým konštatoval, že Všeobecný súd nie je povinný vyčerpávajúco a v presnom poradí zaoberať sa každým argumentom účastníkov konania. Jeho odôvodnenie môže byť za istých okolností implicitné, ak dotknutým osobám umožňuje zistiť dôvody zamietnutia ich žalobných dôvodov a Súdnemu dvoru poskytuje dostatočný materiál na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozsudku.( 78 )

121. Po tretie, ako som už vysvetlil, Všeobecný súd pri určovaní výšky pokuty podľa článku 261 ZFEÚ nie je viazaný metodikou stanovenou v usmerneniach Komisie k ukladaniu pokút a logicky ani alternatívnou metodikou, ktorá sa mohla uplatňovať v spornom rozhodnutí. Od Všeobecného súdu sa rovnako nevyžaduje, aby sa držal konkrétneho matematického vzorca alebo hospodárskeho výpočtu.( 84 ) Ak však taký prístup považuje za vhodný, nič mu v jeho uplatnení nebráni. O taký prípad môže ísť napríklad vtedy, keď sa rovnakým rozhodnutím ukladá pokuta viacerým podnikom a dodržanie špecifickej metodiky – ako tá, ktorú používa Komisia –, môže slúžiť na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania s týmito podnikmi.( 85 )

122. Keď naopak Všeobecný súd považuje za vhodné úplne alebo čiastočne sa od týchto metodík odchýliť, mal by si dať osobitne záležať, aby uviedol jednotlivé prvky, ktoré pri určovaní primeranej výšky pokuty zohľadnil, a prípadne orientačne vysvetlil ich relatívny význam.( 86 ) To však neznamená, že odôvodnenie sa musí stať ukážkou sofistikovanej a dôslednej aritmetickej ortodoxie.( 87 ) Je zrejmé, že podľa článku 261 ZFEÚ sú určité posúdenia ex bono et aequo absolútne legitímne. V niektorých prípadoch navyše môže postačovať stručné odôvodnenie – založené na komplexnom zhodnotení všetkých relevantných faktorov alebo odkazujúce na konštatovania, ktoré sa už uviedli na inom mieste v rozsudku.( 88 )

123. Od Všeobecného súdu v podstate možno primerane očakávať, že s dostatočnou jasnosťou, presnosťou a vnútornou súdržnosťou uvedie základné kroky svojej argumentácie, ako aj povahu a význam zohľadnených faktorov.( 89 )

128. Po bližšom preskúmaní sa však v súlade s argumentmi spoločností CA zdá, že určité aspekty tohto odôvodnenia je možné kritizovať. Niektorým pasážam zrejme v porovnaní s konštatovaniami v iných častiach toho istého rozsudku chýba vnútorná konzistentnosť.

129. V bode 664 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „použi[je] metodiku, ktorá tak ako v prípade metodiky použitej Komisiou v prejednávanej veci, najprv určí základnú výšku pokuty, ktorá môže byť následne upravená v závislosti od konkrétnych okolností veci“. V tomto kontexte považoval za primerané ako náhradnú hodnotu za hodnotu predaja ako počiatočného údaja použiť znížené hotovostné príjmy, pričom iné dostupné metódy výpočtu považoval za nevhodné alebo neodôvodnené. Prijala sa teda hodnota hotovostných príjmov, ktorú v prípade spoločností CA použila Komisia (body 665 až 668 napadnutého rozsudku).

132. V bodoch 494 až 512 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd konštatoval, že pokiaľ ide o určenie faktora zníženia na úrovni 98,849 %, odôvodnenie sporného rozhodnutia je nedostatočné. Podotkol, že informácie o dôvodoch, pre ktoré Komisia stanovila faktor zníženia na tejto konkrétnej úrovni, sa uvádzajú len v niekoľkých pomerne neurčitých pasážach sporného rozhodnutia. Tento nedostatok sa považoval za obzvlášť problematický vzhľadom na ústredný význam faktora zníženia v metodike použitej Komisiou na účely určenia pokuty.

133. V tomto kontexte je pomerne prekvapivé, že Všeobecný súd napokon podporil presne rovnaký faktor zníženia. Aby som sa vyjadril jasne, nemožno vylúčiť, že Všeobecný súd po vykonaní vlastného posúdenia mohol dospieť k záveru, že tento faktor je naozaj najvhodnejší. Samotná skutočnosť, že Komisia svoj výpočet dostatočne nevysvetlila, nevyhnutne neznamená, že príslušná hodnota bola nesprávna.( 95 )

134. Ak však Všeobecný súd skutočne dospel k tomuto záveru, mal to výslovne uviesť, objasniť, že faktor zníženia na úrovni 98,849 % podľa jeho názoru predstavuje najvhodnejší koeficient, a aspoň stručne vysvetliť dôvody, na základe ktorých k tomuto záveru dospel.

135. Napadnutý rozsudok však žiadny z týchto prvkov nezahŕňa. Po prvé, ako som podotkol v bode 131 vyššie, výslovne sa v ňom neuvádza dokonca ani to, že faktor zníženia uplatnený Všeobecným súdom bol stanovený na úrovni 98,849 %. Po druhé sa v napadnutom rozsudku nenachádza ani zmienka o tom, prečo sa za najvhodnejšiu považovala táto konkrétna hodnota.

136. Spoločnostiam CA pravdaže prináležalo predložiť argumenty na podporu svojho tvrdenia, že metodika a konkrétne údaje použité Komisiou viedli k pokute, ktorá je neprimeraná, diskriminačná alebo inak nespravodlivá. Skutočnosť, že alternatívne faktory zníženia navrhnuté spoločnosťami CA sa považovali za neprimerané, však sama osebe neznamená, že Všeobecný súd bol povinný potvrdiť hodnotu uplatnenú v spornom rozhodnutí.

141. Zastávam preto názor, že Všeobecný súd neposkytol dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o spôsob, akým uplatnil právomoci, ktoré sa mu priznávajú v článku 261 ZFEÚ.( 96 ) Aj keby sa predpokladalo, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že „faktor zníženia predstavuje minimálne 98,849 %“ – čo je tvrdenie, proti ktorému spoločnosti CA dôrazne namietali a ktoré navyše zrejme nemá oporu v spise –, táto okolnosť by bola v každom prípade v tomto kontexte nepodstatná. Týmto konštatovaním by sa neriešilo hlavné tvrdenie spoločností CA, že daná hodnota bola príliš nízka, čo teda viedlo k nespravodlivej pokute.

142. Samotnú skutočnosť, že žiadna z odvolateliek nenavrhla faktor zníženia s hodnotou nižšou ako tá, ktorú uplatnila Komisia, navyše Všeobecný súd nemôže považovať za dôkaz potvrdzujúci primeranosť tejto hodnoty. Ak si môžem dovoliť trochu irónie, podotkol by som, že pokiaľ viem, žiadny podnik, ktorému Komisia uložila pokutu, ešte nikdy nenapadol rozhodnutie z dôvodu, že uložená sankcia bola príliš nízka. Súdy Únie prirodzene neexistenciu takéhoto napadnutia nikdy nepovažovali za známku toho, že pokuta uložená Komisiou je nevyhnutne primeraná.

143. Neexistencia jasného vysvetlenia toho, prečo sa Všeobecný súd rozhodol uplatniť rovnaký faktor zníženia ako ten, ktorý použila Komisia – napriek vlastnému konštatovaniu, že Komisia tento faktor dostatočne neodôvodnila –, je obzvlášť problematická za špecifických okolností prejednávanej veci. Sotva treba pripomínať, že náhradná hodnota, ktorú určila Komisia namiesto hodnoty predaja podnikov, konkrétne hodnota hotovostných príjmov, predstavuje v tejto oblasti novinku. Vzhľadom na novosť tohto prístupu a metodické otázky, ktoré vyvoláva, pokiaľ ide o jej výpočet, by sa v tejto súvislosti dalo očakávať vyčerpávajúcejšie odôvodnenie. Toto zjavne nebol prípad, v ktorom by sa v prípade takejto ústrednej otázky mohlo za dostatočné považovať veľmi stručné alebo len implicitné odôvodnenie.

148. Po druhé ma nepresvedčilo ani tvrdenie spoločností CA, že Všeobecný súd nemohol svoju neobmedzenú právomoc uplatniť bez toho, aby najprv nariadil dokazovanie, pretože niektoré podrobnosti týkajúce sa metodiky výpočtu Komisie chýbali. Všeobecný súd nebol viazaný metodikou použitou v spornom rozhodnutí a rozhodol sa uplatniť metodiku, ktorá bola podobná, ale nebola vo všetkých smeroch rovnaká.( 98 ) Toto rozhodnutie je samo osebe prípustné. V prejednávanej veci je problémom absencia dostatočného odôvodnenia, ktoré by toto rozhodnutie vysvetlilo.

149. Po tretie ma takisto nepresvedčilo tvrdenie spoločností CA, že Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci nezohľadnil niektoré relevantné prvky uvedené týmito spoločnosťami. Argument, že spoločnosti CA v rámci porušenia údajne hrali len malú úlohu, bol riadne preskúmaný v bodoch 635 až 639 napadnutého rozsudku. Tvrdenia, podľa ktorých Komisia v spornom rozhodnutí uplatnila článok 101 ZFEÚ na formy konania, ktoré nemali žiadne účinky na trh alebo z ktorých nemali spoločnosti CA žiadne výhody, sú navyše očividne irelevantné. Podľa ustálenej judikatúry platí, že v prípade obmedzenia z hľadiska cieľa sa dôkaz o účinkoch nevyžaduje. Navyše si nemyslím, že skutočnosť, že podniku z protisúťažnej dohody nevyplynul žiadny zisk, by mala viesť k uloženiu nižšej sankcie.

150. Napokon sa prikláňam k názoru spoločností CA, že mohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania alebo aspoň k chybnému uplatneniu pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena v rozsahu, v akom Všeobecný súd nezohľadnil rôzne metódy použité rôznymi bankami na výpočet hotovostných príjmov.

155. Zdá sa mi však zrejmé, že riziko významných rozdielov vo výpočte údajov o predaji je v týchto situáciách – aspoň potenciálne – oveľa obmedzenejšie než v prípade, ako je tento. Ako som už spomenul vyššie, v prejednávanej veci bola metodika uvedená v usmerneniach k ukladaniu pokút uplatnená inovatívnym spôsobom, pričom sa použila novovytvorená náhradná hodnota, ktorej vhodnosť účastníčky konania spochybnili a ktorej uplatnenie viedlo v prípade rôznych dotknutých podnikov k rozdielnym prístupom.

156. V každom prípade platí, že hoci od Komisie nemožno primerane očakávať, že overí každý malý detail v rámci údajov predložených každým jedným podnikom, ktorého sa týka konanie podľa nariadenia č. 1/2003, stále je povinná zabezpečiť dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania. To zahŕňa po prvé overenie porovnateľnosti údajov v prípade, že v tejto súvislosti vzniknú pochybnosti, a po druhé uplatnenie najvhodnejšieho súboru údajov pre jednotlivé podniky, ak ich situácia nie je v plnej miere porovnateľná.( 103 )

157. V tomto kontexte je pre mňa ťažko pochopiteľné, prečo sa Všeobecný súd (i) spoľahol na nepodložené tvrdenie Komisie, že heterogénnosť použitých údajov nemala na výsledok podstatný vplyv, a (ii) konštatoval, že spoločnosti CA z právneho hľadiska dostatočne nepreukázali, že posúdenie Komisie je nesprávne. Takáto argumentácia podľa môjho názoru v podstate vystavila spoločnosti CA probatio diabolica alebo prozaickejšie nenáležitému dôkaznému bremenu, čo predstavuje nesprávne uplatnenie pravidiel upravujúcich dôkazné bremeno. Všeobecný súd teda riadne neoveril, či je žalobný dôvod spoločností CA týkajúci sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania dôvodný.

5 Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

6 Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) (ďalej len „usmernenia k ukladaniu pokút“).

7 Skratka „EURIBOR“ označuje Euro Interbank Offered Rate a skratka „EONIA“ označuje Euro Overnight Index Average.

8 Pozri odôvodnenia 639 až 648 sporného rozhodnutia.

9 Rozsudok z 24. septembra 2019 (T‑105/17, ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu HSBC“, EU:T:2019:675).

10 Rozsudok z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, EU:C:2023:11). Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. júla 2020, HSBC Holdings a i./Komisia (C‑883/19 P, EU:C:2020:601), bol v tomto konaní spoločnostiam CA povolený vstup do konania ako vedľajším účastníčkam na podporu návrhov odvolateliek.

17 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia (C‑413/08 P, EU:C:2010:346, body 81 až 86).

18 Stanovisko, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo svojich návrhoch vo veci Komisia/Rada (C‑27/04, EU:C:2004:313, bod 135).

19 Pozri najmä článok 263 druhý odsek ZFEÚ.

20 Pozri napríklad rozsudok z 20. septembra 2017, Tilly‑Sabco/Komisia (C‑183/16 P, EU:C:2017:704, bod 64 a citovaná judikatúra).

21 Pozri napríklad rozsudok z 20. júna 1991, Cargill/Komisia (C‑248/89, EU:C:1991:264, bod 20 a citovaná judikatúra).

22 Pozri okrem iného rozsudok z 22. septembra 1983, Verli‑Wallace/Komisia (159/82, EU:C:1983:242, bod 8 a citovaná judikatúra).

29 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 148 a citovaná judikatúra).

30 Pozri napríklad rozsudok z 10. júla 2019, Komisia/Icap a i. (C‑39/18 P, EU:C:2019:584, body 39 až 41).

31 Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers (C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912, bod 88).

32 Pozri článok 266 prvý odsek ZFEÚ.

33 Pozri body 7, 8, 15 a 16 vyššie.

34 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. januára 1979, Racke (98/78, EU:C:1979:14, bod 19); z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest (C‑143/88 a C‑92/89, EU:C:1991:65, bod 49), a z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND (C‑181/20, EU:C:2022:51, body 47 až 49).

41 Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri nariadenie č. 31 (EHS), 11 (ESAE), ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu [ neoficiálny preklad ], v znení zmien (ďalej len „služobný poriadok“).

42 Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 33), a z 8. marca 2023, SE/Komisia (T‑763/21, EU:T:2023:113, bod 14).

43 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 34), a z 11. novembra 2020, AD/ECHA (T‑25/19, EU:T:2020:536, bod 32).

44 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 34 a citovaná judikatúra).

45 Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Culin/Komisia (343/87, EU:C:1989:342, body 6 až 17).

46 Rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo (C‑114/19 P, EU:C:2020:457).

53 Pozri mutatis mutandis návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Telefónica a Telefónica de España/Komisia (C‑295/12 P, EU:C:2013:619, body 7 až 9). V tejto súvislosti by som na okraj dodal, že súhlasím s názorom svojho erudovaného kolegu, generálneho advokáta Wahla, ktorý v minulosti vyzval Súdny dvor, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil zbytočnú dĺžku a zložitosť podaní účastníkov konania, ako aj ich nedostatočnú jasnosť a presnosť. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl, vo veci Feralpi a i./Komisia (C‑85/15 P, C‑86/15 P a C‑87/15 P, C‑88/15 P a C‑89/15 P, EU:C:2016:940, body 134 až 139).

54 S odkazom na bod 511 napadnutého rozsudku.

55 Pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 67).

56 Pozri v tejto súvislosti moje návrhy vo veci ECB/Crédit lyonnais (C‑389/21 P, EU:C:2022:844, body 49 a 50).

57 Pozri podrobnejšie tamže (body 41 až 74), kde sa uvádzajú ďalšie odkazy.

58 Pozri napríklad rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 61 a citovaná judikatúra). Pozri v tomto kontexte tiež rozsudok zo 4. júla 2024, Westfälische Drahtindustrie a Pampus Industriebeteiligungen/Komisia (C‑70/23 P, EU:C:2024:580, bod 47).

65 Pozri WAHL, N.: Enjeu et limites actuelles de la jurisprudence relative à la compétence de pleine juridiction conférée au juge de l’Union en matière de concurrence. In: TIZZANO, A. et al.: La Cour de justice de l’Union européenne sous la présidence de Vassilios Skouris – Liber amicorum . Bruylant, 2017, s. 735.

66 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2025, Intel Corporation/Komisia (T‑1129/23, EU:T:2025:1091, bod 107).

67 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia (C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 64), a z 26. januára 2017, Duravit a i./Komisia (C‑609/13 P, EU:C:2017:46, bod 32).

68 Podobne návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, EU:C:2006:720, bod 49); generálny advokát Mengozzi vo veci Komisia/Tomkins (C‑286/11 P, EU:C:2012:499, bod 37), a generálny advokát Wahl vo veci Total/Komisia (C‑597/13 P, EU:C:2015:207, bod 58).

69 Pozri okrem iného rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia (C‑679/11 P, EU:C:2013:606, bod 103 a citovaná judikatúra).

70 Pozri napríklad rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia (C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 445).

77 Pozri napríklad rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑302/13, EU:C:2014:2319, bod 52).

78 Pozri napríklad rozsudok z 18. júla 2013, Dow Chemical a i./Komisia (C‑499/11 P, EU:C:2013:482, bod 57).

79 Pozri bod 110 vyššie.

80 Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia (C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 57); z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia (C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 108), a z 9. novembra 2023, Altice Group Lux/Komisia (C‑746/21 P, EU:C:2023:836, body 221 až 223 a 229).

81 Pozri okrem iného rozsudok zo 16. júna 2022, Quanta Storage/Komisia (C‑699/19 P, EU:C:2022:483, bod 167 a citovaná judikatúra).

82 Pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2023, Altice Group Lux/Komisia (C‑746/21 P, EU:C:2023:836, bod 246). K ďalším faktorom, ktoré možno zohľadniť, patrí najmä „konanie každého z dotknutých podnikov, úloha, ktorú každý z nich zohral pri vytvorení dohôd alebo zosúladených postupov, prospech, ktorý mohli podniky získať z týchto dohôd alebo zosúladených postupov, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie“ [pozri rozsudok z 10. apríla 2014, Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia (C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, body 53 a 91)]. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci E.ON Energie/Komisia (C‑89/11 P, EU:C:2012:375, body 113 až 115).

89 Pozri analogicky rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 151).

90 Pozri okrem iného rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (C‑42/21 P, EU:C:2023:12, bod 153 a citovaná judikatúra).

91 Pozri bod 17 vyššie. Dôvodom bola skutočnosť, že Všeobecný súd konštatoval, že Komisia v spornom rozhodnutí nesprávne pripísala niektoré formy konania spoločnostiam CA. Pozri body 413 až 428, 451 až 453 a 679 napadnutého rozsudku.

92 Pokiaľ ide o dôvod, pozri poznámku pod čiarou 89 vyššie.

93 T‑106/17, EU:T:2023:832.

94 Pozri bod 124 mojich návrhov vo veci JPMorgan Chase a JPMorgan Chase Bank, National Association/Komisia (C‑160/24 P), ktoré sa takisto prednášajú dnes.

101 Body 560 až 569 napadnutého rozsudku.

102 Tamže (bod 576).

103 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia (C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, body 51 až 66).