C-196/24

proti

ww,

yy,

zz,

vv,

za účasti:

3. Otázky predložené Súdnemu dvoru vznikli v rámci súdneho konania vedeného na Tribunale di Genova (Všeobecný súd Janov, Taliansko) s cieľom určiť otcovstvo žalobcu v prejednávanej veci. Na tento účel tento súd požiadal tribunal judiciaire de Chambéry (súd v Chambéry, Francúzsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, o vykonanie dôkazov podľa nariadenia 2020/1783 na účely vypracovania znaleckého posudku v oblasti genetiky potrebného na určenie otcovstva. Vybavenie tejto žiadosti zahŕňa exhumáciu tela domnelého otca, ktorý je pochovaný vo Francúzsku, a odber vzorky z tela potrebnej na vytvorenie DNA profilu.

II. Uplatniteľné právo Únie

Charta základných práv EÚ

4. Článok 1, nazvaný „Ľudská dôstojnosť“, stanovuje:

„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“

5. Článok 7 s názvom „Rešpektovanie súkromného a rodinného života“ stanovuje:

…“

7. Článok 12 nariadenia 2020/1783 obsahuje všeobecné ustanovenia o vybavení žiadosti o nepriame vykonanie dôkazu podľa článku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia. Príslušné časti článku 12 stanovujú:

„1. Dožiadaný súd vybaví žiadosť bezodkladne, najneskôr však do 90 dní od prijatia žiadosti.

2. Dožiadaný súd vybaví žiadosť podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku.

3. Dožadujúci súd môže na tlačive A v prílohe I žiadať, aby sa žiadosť vybavila v súlade s osobitným postupom upraveným v jeho vnútroštátnom právnom poriadku. Dožiadaný súd vybaví žiadosť v súlade s osobitným postupom okrem prípadu, keď by to bolo nezlučiteľné s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom, alebo keď to nie je schopný uskutočniť z dôvodu závažných praktických problémov. Ak dožiadaný súd nevyhovie žiadosti v súlade s osobitným postupom z niektorého z uvedených dôvodov, informuje o tom dožadujúci súd na tlačive H v prílohe I.

…“

9. Článok 19 nariadenia 2020/1783 sa týka žiadostí o priame vykonanie dôkazu, ako sa stanovuje v článku 1 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia. V článku 19 ods. 7 sa uvádzajú dôvody na odmietnutie vykonania takejto žiadosti, ktoré znejú takto:

„7. Ústredný orgán alebo príslušný orgán dožiadaného členského štátu môže odmietnuť žiadosť o priamy výkon dôkazu, len ak:

a) žiadosť nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia;

b) žiadosť neobsahuje všetky potrebné informácie podľa článku; 5 alebo

c) priamy výkon dôkazu je v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku jeho členského štátu.“

Nariadenie č. 1206/2001 ( 3 )

15. Žalovaní vo veci samej, ktorí sú manželskými deťmi aa, odmietli podstúpiť testy potrebné na vypracovanie hematologického posudku, ktorý by určil, či má žalobca genetické znaky zhodné so znakmi žalovaných. Namiesto toho požiadali o vykonanie genetického vyšetrenia tela ich zosnulého otca. Taliansky súd preto nariadil vypracovanie znaleckého posudku hematológom a vymenoval znalca, aby vykonal genetické porovnanie medzi žalobcom a telom domnelého otca po jeho exhumácii.

16. Dňa 18. novembra 2022 taliansky súd zaslal vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiadosť o exhumáciu tela domnelého otca podľa nariadenia 2020/1783 na tlačive A uvedenom v prílohe I k uvedenému nariadeniu.

17. Podľa francúzskeho Code civil (Občiansky zákonník; ďalej len „francúzsky Občiansky zákonník“) však sudca nemôže nariadiť exhumáciu tela na účely získania genetickej vzorky s cieľom určiť rodičovstvo, pokiaľ k tomu zosnulá osoba počas svojho života nedala výslovný súhlas.

18. Príslušné ustanovenie francúzskeho Občianskeho zákonníka, jeho článok 16‑11( 4 ), stanovuje toto:

„O identifikáciu osoby podľa jej genetických rysov možno žiadať len:

1° v rámci vyšetrovania alebo dokazovania vykonávaného v priebehu súdneho konania;

19. Okrem toho, ako uviedla francúzska vláda, celá kapitola francúzskeho Občianskeho zákonníka, do ktorej toto ustanovenie patrí, sa na základe článku 16‑9 tohto zákonníka považuje za vec verejného poriadku.

20. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu, ak sa takáto žiadosť považuje za odporujúcu základným zásadám práva členského štátu dožiadaného súdu.

21. Vnútroštátny súd uviedol, že dôvody odmietnutia uplatnenia nariadenia 2020/1783 sú taxatívne uvedené v jeho článku 16, a preto článok 12 neobsahuje ďalší dôvod odmietnutia uplatnenia uvedeného nariadenia. Uvedený súd však takisto vyjadril obavy, že takýto výklad článku 12 znamená, že neexistuje žiadna ochrana pred žiadosťami o výkon rozhodnutia v rámci postupov, ktoré nie sú v súlade s normami práva Únie( 5 ), najmä článku 1 a článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

22. Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky:

„1. Umožňuje článok 12 [nariadenia 2020/1783] vnútroštátnemu súdu odmietnuť uplatnenie predmetného nariadenia a nevyhovieť žiadosti dožadujúceho štátu z dôvodu, že forma žiadosti je v rozpore so základnými zásadami vnútroštátneho práva dožiadaného štátu, najmä s článkom 16‑11 jeho Občianskeho zákonníka?

2. Ak sa článok 12 [nariadenia 2020/1783] uplatňuje bez ohľadu na vnútroštátne právo, ako sa majú vykladať články 1 (právo na dôstojnosť) a 7 (právo na súkromie) [Charty] a ako sa má stanoviť vzájomný vzťah medzi nimi, aby sa určilo, či takéto uplatňovanie nariadenia vedie k porušeniu [Charty] alebo nie?“

27. Podľa tohto súdu nie je možné odmietnuť vybavenie žiadosti na základe článku 12, keďže taxatívny zoznam dôvodov na odmietnutie vybavenia takejto žiadosti je uvedený v článku 16 nariadenia 2020/1783 a vnútroštátny verejný poriadok medzi nimi nie je uvedený. Vnútroštátny súd však chce overiť, či takýto dôvod možno odvodiť z článku 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783.

28. Francúzska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tvrdí, že žiadosť talianskeho súdu nie je žiadosťou o nepriame vykonanie dôkazu podľa článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia 2020/1783, čo znamená, že jeho článok 12 nie je pre prejednávanú vec relevantný. Podľa uvedenej vlády je cieľom tejto žiadosti priame vykonanie dôkazu podľa článku 1 ods. 1 písm. b) nariadenia 2020/1783, čo znamená, že sa uplatňuje jeho článok 19. Prvá otázka by sa podľa uvedenej vlády mala preformulovať tak, aby sa žiadal výklad článku 19 nariadenia 2020/1783.

29. Význam takéhoto výkladu pre prejednávanú vec spočíva v možnosti dožiadaného súdu odmietnuť vybaviť žiadosť o priame vykonanie dôkazu, ak by takéto priame vykonanie dôkazu bolo v rozpore so základnými zásadami práva v dožiadanom členskom štáte, ako je to vyjadrené v článku 19 ods. 7 písm. c) nariadenia 2020/1783. Naopak neexistuje žiadny rovnocenný dôvod na odmietnutie vybavenia žiadosti o nepriame vykonanie dôkazu.

30. Na zodpovedanie prvej otázky bude preto potrebné najprv posúdiť, či sa v prejednávanej veci skutočne uplatňuje článok 12 nariadenia 2020/1783, čo by bolo možné len v prípade, ak by predmetná žiadosť bola žiadosťou o nepriame vykonanie dôkazu.

35. Domnievam sa preto, že Súdny dvor môže na druhú otázku odpovedať len vtedy, ak ju možno chápať ako otázku, či sa má Charta vykladať v súlade s výkladom nariadenia 2020/1783 tak, že nebráni tomu, aby taliansky súd za okolností prejednávanej veci požiadal o vykonanie dôkazu, ktorým je posmrtný odber genetických vzoriek.

36. Subsidiárne, ak by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku kladne, čím by vnútroštátnemu súdu umožnil odvolať sa na svoje vnútroštátne pravidlá verejného poriadku a odmietnuť vybaviť žiadosť o vykonanie dôkazu, mala by sa druhá otázka preformulovať. V takom prípade by sa druhá otázka mala chápať ako otázka, či by sa Charta mala vykladať v tom zmysle, že umožňuje, aby vnútroštátne predpisy podmienili posmrtný odber genetických vzoriek výslovným súhlasom danej osoby vysloveným počas jej života.

B. O prvej otázke

37. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či mu článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 umožňuje odmietnuť vybaviť žiadosť o nepriame vykonanie dôkazu z dôvodu, že postup uvedený v tejto žiadosti je v rozpore so základnými zásadami vnútroštátneho práva dožiadaného členského štátu.

1. Nepriame alebo priame vykonanie dôkazu

38. Ako bolo vysvetlené, francúzska vláda tvrdí, že žiadosť talianskeho súdu bola žiadosťou o priame, a nie nepriame vykonanie dôkazu, a v takom prípade by sa článok 12 nariadenia 2020/1783 neuplatňoval; namiesto toho by bol príslušným ustanovením jeho článok 19.

43. V nariadení 2020/1783 nie je uvedené žiadne vysvetlenie, prečo tieto dva typy výkonu dôkazu majú rozdielne dôvody na odmietnutie žiadostí( 9 ). Ako však tvrdí Komisia, odôvodnenie širšej možnosti odmietnuť žiadosť o priamy výkon dôkazu sa pravdepodobne opiera o to, že prípadne zasahuje do zvrchovanosti dožiadaného štátu.( 10 ) V prípade priameho výkonu dôkazu sa dožiadaný štát žiada, aby umožnil osobám z dožadujúceho členského štátu vstup na svoje územie s cieľom vykonať vyšetrovanie, čo môže mať vplyv na právomoci členského štátu, v ktorom sa uskutočňuje( 11 ).

44. Avšak aj v prípade priameho výkonu dôkazu sa zdá, že dôvod stanovený v článku 19 ods. 7 písm. c) nariadenia 2020/1783 na odmietnutie žiadostí na základe základných právnych zásad dožiadaného štátu je obmedzený. Ako naznačili niektorí právni vedci, takýto dôvod sa vzťahuje len na možnosť priameho výkonu vyšetrovacieho opatrenia dožadujúcim súdom, a nie na podstatu vyšetrovacieho opatrenia. Preto aj keby sa priamy výkon dôkazu mohol považovať za rozporný so základnými zásadami dožiadaného členského štátu, automaticky by to nevylučovalo možnosť nepriameho výkonu tohto dôkazu. V takejto situácii ešte môže ústredný orgán vyzvať dožadujúci súd, aby vec postúpil príslušnému súdu dožiadaného štátu( 12 ).

45. Požiadal taliansky súd v prejednávanej veci o nepriamy alebo priamy výkon dôkazu?

46. Po prvé žiadosť bola zaslaná priamo vnútroštátnemu súdu, a nie francúzskemu ústrednému orgánu( 13 ).

47. Po druhé žiadosť bola zaslaná na tlačive A, ktoré sa používa na nepriamy výkon dôkazu. To však samo osebe nevyhnutne nevylučuje možnosť, že dožadujúci súd použil nesprávne tlačivo a v skutočnosti mal v úmysle podať žiadosť o priamy výkon dôkazu.

51. Dôkazom je genetická vzorka odobratá z exhumovaného tela. Z tlačiva A v predloženej podobe nie je úplne jasné, kto má vzorky z tela odobrať. Dožadujúci súd požiadal o povolenie, aby bol pri odbere vzorky z tela prítomný znalec, a to ten istý, ktorý by následne vzorky porovnal. Počas nepriameho výkonu dôkazu je však možná prítomnosť strán a zástupcov dožadujúceho súdu( 14 ). Samotná prítomnosť znalca podliehajúceho dožadujúcemu súdu teda neznamená, že ide o priamy výkon dôkazu. Formulácia, ktorú použil dožadujúci súd v tlačive A, umožňuje dva výklady: buď žiadal, aby taliansky znalec priamo vzorku odobral, alebo len aby bol prítomný pri vykonávaní dôkazu( 15 ). Podľa môjho názoru, aj keby taliansky znalec mal vzorku fyzicky odobrať, tento úkon by sa stále vykonával pod kontrolou a na zodpovednosť zástupcov dožiadaného súdu, a preto ho možno stále chápať ako nepriamy výkon dôkazu. V každom prípade vnútroštátny súd nepožiadal dožadujúci súd o žiadne vysvetlenie a zdá sa, že žiadosť pochopil ako žiadosť o nepriamy výkon dôkazu.

52. Uvedené okolnosti vedú k záveru, že dožadujúci súd požiadal o nepriamy výkon dôkazu( 16 ). Na posúdenie toho, či má vnútroštátny súd vo veci samej právo žiadosť o vykonanie dôkazu podanú podľa nariadenia 2020/1783 odmietnuť, je teda relevantný článok 12.

2. Výklad článku 1 2 nariadenia 2020/1783

53. Podľa článku 12 ods. 1 nariadenia 2020/1783 dožiadaný súd musí vybaviť žiadosť bezodkladne, najneskôr však do 90 dní od prijatia žiadosti. Vybavenie tejto žiadosti sa má uskutočniť, ako sa uvádza v článku 12 ods. 2 tohto nariadenia, podľa vnútroštátneho právneho poriadku dožiadaného členského štátu .

60. Článok 9 ods. 1 uvedeného dohovoru stanovuje: „Justičný orgán, ktorý dožiadanie vykonáva, použije, pokiaľ ide o procesný postup , právo svojho štátu.“( 19 )

61. Znenie článku 9 ods. 1 Haagskeho dohovoru o dôkazoch je preto menej nejednoznačné, pokiaľ ide o jeho pôsobnosť, než znenie článku 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783, keďže výslovne odkazuje na procesný postup( 20 ).

62. Je teda možné dospieť k záveru, ako to navrhuje Komisia a nevyvracia francúzska vláda, že článok 12 ods. 2 nariadenia 2020/1783 sa vzťahuje len na metodické a procesné otázky týkajúce sa vykonávania dôkazov. Preto sa vnútroštátnym právom dožiadaného členského štátu riadia len tieto otázky, zatiaľ čo hmotnoprávne otázky, ako napríklad prípustné dôkazy na preukázanie určitých skutočností, sa riadia právom dožadujúceho štátu.

63. Preto otázka, či je nariadenie určitých druhov dôkazov v rámci konkrétneho súdneho konania nevyhnutné a či je takáto žiadosť v súlade s ochranou základných práv, je otázkou, ktorú má posúdiť dožadujúci súd v súlade s vlastným právom, v prejednávanej veci s talianskym právom, a nie v súlade s právom dožiadaného štátu. Článok 16‑11 francúzskeho Občianskeho zákonníka, ktorý je takouto hmotnoprávnou normou, ktorá in abstracto vyjadruje rovnováhu zvolenú francúzskym zákonodarcom medzi právom poznať svoj pôvod a právom na rešpektovanie ľudského tela, sa neuplatňuje na žiadosť talianskeho súdu, pre ktorú je príslušná rovnováha určená talianskym právom.

64. Aj keď to v nariadení 2020/1783 skutočne nie je veľmi jasne vyjadrené, zo štruktúry tohto aktu vyplýva, že výkon dôkazu nariaďuje dožadujúci súd, a preto je zaňho zodpovedný. Je to logické, pretože len tento súd, ktorý pozná všetky okolnosti prípadu, môže na základe svojho vnútroštátneho práva posúdiť, ktoré dôkazy sú potrebné a či dôvody zhromažďovania týchto dôkazov môžu odôvodniť obmedzenie určitých práv( 21 ).

69. Ochrana základných práv v súvislosti s vecným rozhodnutím o vykonaní dôkazu je preto v zásade zodpovednosťou vydávajúceho alebo, v znení prejednávanej veci, dožadujúceho súdu. S cieľom zaručiť ochranu základných práv chránených právnym poriadkom Únie však Súdny dvor napriek tomu konštatoval, že vykonávajúci/dožiadaný súd môže vo výnimočných situáciách spochybniť zákonnosť žiadosti o justičnú spoluprácu( 26 ). Takéto výnimočné okolnosti boli konštatované tam, kde v právnom systéme vydávajúceho/dožadujúceho súdu existovali systémové problémy s dodržiavaním základných práv, ktoré boli vykonávajúcemu/dožiadanému súdu známe. V takejto situácii sa vykonáva dvojstupňový test, v ktorom vykonávajúci/dožiadaný súd najprv posúdi, či existuje systémový problém s dodržiavaním základných práv v právnom poriadku vydávajúceho/dožadujúceho súdu, a ak sa zistí, že áno, súd musí následne overiť, či existuje riziko porušenia práv konkrétnej osoby.( 27 ) Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať žiadosť o cezhraničnú spoluprácu len vtedy, ak sú splnené obidve podmienky.

70. Okrem týchto výnimočných okolností neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa z článku 12 nariadenia 2020/1783 vyvodili ďalšie dôvody na zamietnutie žiadosti o vykonanie dôkazu.

71. V prejednávanej veci žiadny z účastníkov netvrdí, že v talianskom právnom poriadku sú systémové problémy. Okrem toho žiaden z účastníkov konania nespochybnil zákonnosť rozhodnutia talianskeho súdu, ktorým žiada o vykonanie dôkazu. Za týchto okolností neexistuje dôvod, aby dožiadaný francúzsky súd odmietol žiadosť vybaviť, pokiaľ sa nezistí existencia niektorého z dôvodov výslovne vymenovaných v článku 16 nariadenia 2020/1783.

C. O druhej otázke

78. Vzhľadom na mnou navrhovanú odpoveď na prvú položenú otázku, podľa ktorej dožiadaný súd musí žiadosť o nepriame vykonanie dôkazu vybaviť bez ohľadu na vnútroštátne pravidlo verejného poriadku, ktoré takýto výkon dôkazu zakazuje, možno druhú otázku vnútroštátneho súdu, ako bolo vysvetlené na začiatku tejto analýzy (v časti A), chápať len ako otázku, či Charta zakazuje výklad nariadenia 2020/1783 v tom zmysle, že je možné vykonať posmrtný odber genetických dôkazov na účely určenia otcovstva bez ohľadu na to, či k tomu osoba počas svojho života udelila predchádzajúci súhlas.

79. Vnútroštátny súd kladie túto otázku v kontexte vyváženia príslušných práv zakotvených v článkoch 1 a 7 Charty. Druhá otázka vnútroštátneho súdu odkazuje na článok 1 ako na ustanovenie chrániace právo na ľudskú dôstojnosť ľudského tela, a to aj po smrti, a odkazuje na článok 7 ako na ustanovenie chrániace právo poznať svoj pôvod, zaručené ako súčasť práva na súkromie.

80. Podľa môjho chápania prejednávanej veci tu o porušenie článku 1 Charty nejde, aspoň nie v jeho zmysle absolútnej povahy práva na ľudskú dôstojnosť. V prejednávanej veci je skôr otázne, do akej miery Charta chráni na jednej strane právo poznať svoj pôvod, ktorému taliansky súd zrejme dáva prednosť tým, že požaduje nepriamy výkon dôkazu, a na druhej strane právo na rešpektovanie ľudského tela po smrti, ktorému francúzske právo zrejme pripisuje väčšiu hodnotu než talianske právo.

81. Cieľom otázky, ktorá vzniká v prejednávanej veci, je v skutočnosti objasniť, či je vyváženie týchto dvoch práv alebo záujmov, ktoré podľa talianskeho práva viedlo k žiadosti o exhumáciu tela na účely odberu genetických vzoriek na určenie otcovstva, podľa Charty prijateľné.

85. Súdny dvor zatiaľ nemal možnosť vyložiť toto právo v kontexte práva Únie. Podľa článku 52 ods. 3 Charty, pokiaľ obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, však bude význam a rozsah práv priznaných Chartou rovnaký alebo širší.

86. Článok 7 Charty zodpovedá článku 8 EDĽP. Preto by mal Súdny dvor vykladať právo poznať svoj genetický pôvod podľa Charty s ohľadom na spôsob, akým ESĽP vykladá článok 8 EDĽP.

87. Tento súd uznal právo poznať svoj pôvod ako súčasť práva na zistenie podrobností o svojej identite ako individuálnej ľudskej bytosti vo veci Gaskin v. Spojené kráľovstvo( 34 ). Ďalej vo veci Mikulić v. Chorvátsko vysvetlil, že určenie rodičovstva je dôležitým aspektom vo vývoji individuálnej identity. Súd totiž uviedol, že deti majú životne dôležitý záujem, chránený EDĽP, získať informácie potrebné na odhalenie pravdy o dôležitých aspektoch ich osobnej identity, ktoré môžu mať silný formujúci vplyv na pocit identity jednotlivca( 35 ). Rok po tomto rozsudku ESĽP vo veci Odièvre v. Francúzsko výslovne uviedol, že ľudia majú právo poznať svoj pôvod, ktoré vyplýva z rozsahu pojmu súkromie( 36 ).

88. Uvedený súd však takisto uviedol, že toto právo nie je absolútne; musí byť v osobitných prípadoch vyvažované voči iným základným právam tretích osôb a verejným záujmom, a preto majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy( 37 ).

89. Vo veci Jäggi v. Švajčiarsko ESĽP zopakoval, že právo sťažovateľa poznať svoj genetický pôvod je spojené s právom na identitu chráneným podľa článku 8 EDĽP( 38 ). Konkrétnejšie povedané, v tomto rozsudku tento súd vyvážil právo na poznanie svojho genetického pôvodu s právom na úctu k zosnulým. Súd vysvetlil, že záujem jednotlivca poznať svoj genetický pôvod s vekom neklesá( 39 ).

94. Právo na ľudskú dôstojnosť je však chránené článkom 1 Charty ako absolútne právo( 42 ), a preto ho nemožno vyvažovať voči iným právam( 43 ).

95. Naopak, právo na rešpektovanie ľudského tela po smrti, aj keď sa chápe ako vyjadrenie hodnoty ľudskej dôstojnosti( 44 ), by nemalo byť kvalifikované ako absolútne právo chránené článkom 1 Charty. V právnych systémoch, ktoré takéto právo chránia, je jeho obmedzenie možné( 45 ), ak je toto obmedzenie nevyhnutné na ochranu iných práv alebo verejných záujmov. Vo Francúzsku, ako vysvetlila francúzska vláda, dôstojnosť ľudského tela po smrti nie je absolútnym právom( 46 ).

96. Ako možno chápať súvislosť práva na dôstojnosť ľudského tela, ktoré môže byť obmedzené, s ľudskou dôstojnosťou, ktorá – chápaná ako základné právo podľa Charty – je absolútna?

97. Vo vysvetlivkách k článku 1 Charty sa uvádza, že ľudská dôstojnosť nie je len základným právom ako takým, ale predstavuje skutočný základ ostatných základných práv( 47 ).

98. V tomto zmysle by sa niektoré iné práva obsiahnuté v Charte, ako napríklad právo na súkromný život (vyjadrené v článku 7 Charty), právo na život (vyjadrené v článku 2 Charty) alebo právo na slobodu prejavu a na informácie (vyjadrené v článku 11 Charty), mohli chápať ako konkrétnejšie vyjadrenia ľudskej dôstojnosti ako zásady vyjadrenej v Charte a hodnoty vyjadrenej v článku 2 ZEÚ. Tieto prejavy ľudskej dôstojnosti nie sú absolútne( 48 ) a možno ich obmedziť, ak je to potrebné na dosiahnutie iných legitímnych cieľov alebo na ochranu iných relatívnych základných práv.

103. Dôležitou pomôckou pri určovaní obsahu základných práv Únie je porovnávacia analýza ústavných systémov členských štátov( 54 ).

104. V tomto ohľade výskumná poznámka vypracovaná Riaditeľstvom výskumu a dokumentácie Súdneho dvora( 55 ) ukázala, že všetky členské štáty zahrnuté do výskumu uznávajú, že ľudské telo si zaslúži úctu po smrti, hoci tento záujem nie je nevyhnutne chápaný ako základné právo. Pri vyvažovaní sa berú do úvahy práva zosnulého, ale zdá sa, že právo na poznanie svojho pôvodu sa všeobecne považuje za prevažujúce právo( 56 ).

105. Na základe tejto komparatívnej analýzy som dospela k záveru, že právo na rešpekt k ľudskému telu po smrti existuje ako všeobecná zásada práva Únie, ktorú možno rozpracovať ako prejav ľudskej dôstojnosti. Tento záujem by sa preto mal zohľadniť pri rozhodovaní o povolení exhumácie tela na účely uspokojenia práva na poznanie svojho pôvodu, ktoré je chránené ako súčasť práva na súkromný život podľa článku 7 Charty.

3. Vyváženie práva na poznanie svojho pôvodu a práva na rešpektovanie ľudského tela

106. Druhá otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka toho, či vyváženie týchto dvoch práv podľa Charty umožňuje výklad nariadenia 2020/1783, podľa ktorého možno v rámci cezhraničnej justičnej spolupráce požadovať odber genetických vzoriek z ľudského tela po exhumácii ako dôkaz, ktorý sa má vykonať na účely konania o určenie otcovstva.

107. Hoci vo veciach Jäggi v. Švajčiarsko( 57 ) aj Pascaud v. Francúzsko( 58 ) ESĽP rozhodol v prospech práva poznať svoj pôvod, neznamená to, že toto právo má vždy pred právom na rešpektovanie ľudského tela po smrti prednosť. Váženie sa musí uskutočniť s prihliadnutím na okolnosti každého konkrétneho prípadu a starostlivým zvážením všetkých dotknutých záujmov( 59 ).

V. Záver

113. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil tribunal judiciaire de Chambéry (súd v Chambéry, Francúzsko), takto:

1. Článok 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1783 z 25. novembra 2020 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (vykonávanie dôkazov)

neumožňuje dožiadanému vnútroštátnemu súdu odmietnuť vybavenie žiadosti o vykonanie dôkazu z dôvodu, že forma žiadosti je v rozpore so základnými zásadami vnútroštátneho práva dožiadaného štátu.

2. Charta základných práv Európskej únie nezakazuje súdu členského štátu požiadať podľa nariadenia 2020/1783 o vykonanie dôkazu posmrtným odberom genetických vzoriek, aj keď zosnulá osoba počas svojho života k takémuto odberu nedala súhlas.

1 Jazyk prednesu: angličtina.

7 Článok 4 nariadenia 2020/1783.

8 Pozri článok 12 ods. 2 a odôvodnenie 17 nariadenia 2020/1783.

9 Takéto vysvetlenie nemožno nájsť ani v dokumentoch svedčiacich o legislatívnej histórii tohto aktu.

10 Komisia na pojednávaní vysvetlila rozdiel medzi týmito dvoma spôsobmi cezhraničného výkonu dôkazov tým, že v prípade priameho výkonu dôkazov je kontrola zo strany jurisdikcie dožiadaného štátu menšia. Tvrdila, že z tohto dôvodu členské štáty pri rokovaniach o tomto spôsobe výkonu trvali na tom, čo Komisia nazvala „doložkou zvrchovanosti“, ktorá by im umožnila odmietnuť povoliť znalcom z iného členského štátu vykonať v dožiadanom členskom štáte znalecké úkony, ktoré sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku dožiadaného štátu.

11 V rozsudku z 21. februára 2013, ProRail (C‑332/11, EU:C:2013:87, body 47 a 48), tak Súdny dvor dospel k záveru, že ak znalec ustanovený súdom členského štátu musí vstúpiť na územie iného členského štátu, aby tam vykonal znalecké úkony, ktorými bol poverený, mohlo by to za určitých okolností ovplyvniť verejnú moc členského štátu, v ktorom sa majú tieto úkony uskutočniť, najmä ak ide o znalecký úkon vykonaný na miestach spojených s výkonom verejnej moci členského štátu alebo na miestach, kde sú vstup a alebo iné zasahovanie podľa práva členského štátu, v ktorom sa má tento úkon uskutočniť, zakázané alebo povolené iba oprávneným osobám.

12 Pozri MOUGENOT, D.: Le règlement européen sur l’obtention des preuves. In: Journal des Tribunaux , 2002, s. 21; a NUYTS, A. a SEPULCHRE, J.: Taking of evidence in the European Union under EC Regulation 1206/2001. In: Business Law International , 2004, s. 334.

19 Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

20 Pozri napríklad Preliminary Document No 6 of December 2008 for the attention of the Special Commission of February 2009 on the practical operation of the Hague Apostille, Service, Evidence and Access to Justice Conventions, The Taking of Evidence by Video ‑ Link under the Hague Evidence Convention . Pri rozbore článku 9 ods. 1 sa v tomto dokumente uvádza ako príklad praktického uplatňovania tohto ustanovenia výkon dôkazu prostredníctvom videospojenia.

21 Pozri analogicky, ale vo vzťahu k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), rozsudok z 21. marca 2024, Gjensidige (C‑90/22, EU:C:2024:252, bod 46).

22 Pozri článok 67 ods. 4 a článok 81 ods. 2 ZFEÚ. Pozri aj Stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z 18. decembra 2014 (EU:C:2014:2454, bod 191) (ďalej len „Stanovisko 2/13). Je to tak, hoci v nariadení 2020/1783 sa na túto zásadu neodkazuje. V súvislosti s predchádzajúcim nariadením č. 1206/2001 pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci ProRail (C 332/11, EU:C:2012:551, bod 48), kde tvrdí, že tento nástroj je založený na vzájomnej dôvere. Súdny dvor potvrdil, že zásada vzájomného uznávania je základom spolupráce medzi súdmi v občianskych a obchodných veciach. Pozri napríklad rozsudok z 25. mája 2016, Meroni (C‑559/14, EU:C:2016:349, bod 47).

23 Stanovisko 2/13 (body 168 a 192).

24 Pozri články 6 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1) (ďalej len „smernica o EVP“).

31 Pozri rozsudok z 21. februára 2013, ProRail (C‑332/11, EU:C:2013:87, body 44 až 46).

32 Dohovor o právach dieťaťa z 20. novembra 1989 [ United Nations Treaty Series, zv. 1577, č. 31922, s. 167 (1995)].

33 Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z 29. mája 1993 [ United Nations Treaty Series, zv. 1870, č. 31922, s. 167 (1995)].

34 ESĽP, Správa Európskej komisie pre ľudské práva z 13. novembra 1987, Gaskin v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1987:1113REP001045483, § 89).

35 ESĽP, 7. februára 2002, Mikulić v. Chorvátsko (CE:ECHR:2002:0207JUD005317699, § 64). V tejto súvislosti pozri analýzu BLAUWHOFF, R. J.: Tracing down the historical development of the legal concept of the right to know one's origin. Has „to know or not to know“ ever been the legal question? In: Utrecht Law Review , zv. 2, vyd. 2, 2008, s. 107.

36 ESĽP, 13. februára 2003, Odièvre v. Francúzsko (CE:ECHR:2003:0213JUD004232698, § 44). Na analýzu talianskeho právneho systému a práva poznať svoj genetický pôvod pozri PRADUROUX, S.: The right to know one’s genetic origins: A right in need of regulation. In: The Italian Law Journal , zv. 7, č. 2, 2021, s. 803 až 820.

43 Aj keď väčšina ústavných systémov, ktoré právo na ľudskú dôstojnosť výslovne chránia, považuje toto právo za relatívne právo, Charta, podobne ako nemecká Ústava, sa rozhodla považovať právo na ľudskú dôstojnosť za absolútne právo. Dôsledkom voľby absolútnej ochrany ľudskej dôstojnosti v nemeckom ústavnom poriadku bolo, že sa tomuto právu prisúdil zúžený význam a rozsah. V tejto súvislosti pozri GRIMM, D.: Dignity in a legal context: Dignity as an absolute right. In: McCRUDDEN, C. (ed.): Understanding Human Dignity (Proceedings of the British Academy: Themed volumes of essays in the humanities and social sciences, zv. 192), s. 381.

44 K rozdielu medzi ľudskou dôstojnosťou ako hodnotou a právom pozri BARAK, A.: Human dignity: The constitutional value and the constitutional rights. In: McCRUDDEN, D. (ed.): Understanding Human Dignity (Proceedings of the British Academy: Themed volumes of essays in the humanities and social sciences, zv. 192), s. 363.

45 To vyplýva z výskumnej správy 25/002, ktorú vypracovalo Riaditeľstvo výskumu a dokumentácie Súdneho dvora Európskej únie v januári 2025. Tento výskum sa týkal právnych systémov 13 členských štátov.

46 Francúzska vláda na pojednávaní vysvetlila, že francúzsky Občiansky zákonník ani judikatúra Conseil constitutionnel (Ústavná rada) nepripisujú rešpektovaniu ľudského tela po smrti absolútnu hodnotu. Existujú rôzne situácie, ako napríklad vyšetrovanie trestných činov, ktoré francúzske právo umožňuje a v ktorých sa exhumácia na účely posmrtného odberu genetických vzoriek môže legálne vykonať bez toho, aby na to dotknutá osoba počas svojho života udelila súhlas. To znamená, že podľa francúzskeho práva možno na legitímne účely obmedziť právo na rešpektovanie ľudského tela aj právo na súhlas v súvislosti s odberom vzoriek na účely vytvorenia DNA profilu.

53 Návrhy vo veci Memoria a Dall’Antonia (C‑342/17, EU:C:2018:479), poznámka pod čiarou 44.

54 LENAERTS, K. a GUTMANN, K.: Comparative law method and the European Court of Justice: Echoes across the Atlantic. In: The American Journal of Comparative Law , zv. 64, vyd. 4, 2016, s. 841 až 864.

55 Pozri výskumnú správu 25/002, ktorú vypracovalo Riaditeľstvo výskumu a dokumentácie Súdneho dvora Európskej únie v januári 2025.

56 Okrem Francúzskej republiky môže byť ďalšou výnimkou Cyperská republika.

57 ESĽP, 13. júla 2006, Jäggi v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2006:0713JUD005875700, §§ 43 a 44).

58 ESĽP, 16. júna 2011, Pascaud v. Francúzsko (CE:ECHR:2011:0616JUD001953508, § 68).