C-197/24

proti

RU

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Mestský súd Bratislava IV (Slovensko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/7/EÚ – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Pojem ‚podnik‘ – Pojem ‚obchodná transakcia‘ – Smernica 93/13/EHS – Zmluva o poskytnutí právnych služieb pri založení obchodnej spoločnosti – Článok 267 ZFEÚ – Právomoc Súdneho dvora – Prípustnosť – Pojem ‚spotrebiteľ‘ – Fyzická osoba, ktorá využila služby advokáta na účely založenia obchodnej spoločnosti“

Úvod

1.

Odôvodnenie

8 smernice 2011/7 najmä stanovuje, že rozsah tejto smernice by sa mal obmedziť na platby vykonávané ako odplata za obchodné transakcie a že uvedená smernica by nemala upravovať transakcie so spotrebiteľmi, ani úroky v spojitosti s inými platbami.

4.

Podľa článku 1 smernice 2011/7, nazvaného „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“:

„1. Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov].

2. Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.

…“

3.

‚podnik‘ je akákoľvek organizácia iná ako orgán verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou;

…“

6.

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4 tejto istej smernice, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur.

7.

„Na účely tejto smernice:

…

b)

‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k [jej] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;

…“

10.

Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie opatrenie zlučiteľné – neoficiálny preklad ] so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Slovenské právo

Obchodný zákonník

13.

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) z 5. novembra 1991 (č. 98/1991 Zb.) v súlade s § 2 ods. 2 písm. a) definuje podnikateľa ako osobu zapísanú v obchodnom registri.

Občiansky zákonník

17.

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“), v § 52 stanovuje:

„(1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

(3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Základom sporu vo veci samej je žaloba, ktorú podala AK, advokátska spoločnosť ( 4 ), žalobkyňa vo veci samej, proti RU, fyzickej osobe, žalovanému vo veci samej. Predmetom sporu je zaplatenie odmeny advokátskej spoločnosti za poskytnutie právnych služieb vo výške 3250 eur spolu s úrokmi z omeškania od 18. januára 2023, ako aj zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

20.

AK tvrdí, že ju „na prelome mesiacov marec a apríl 2022“ kontaktoval RU, ktorý chcel založiť spoločnosť s ručením obmedzeným podľa slovenského práva. RU mal vykonávať funkciu konateľa tejto spoločnosti a stať sa jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov. AK a RU tak uzavreli ústnu mandátnu zmluvu, ktorou sa AK zaviazala poskytnúť právne služby za dohodnutú paušálnu odmenu.

21.

AK zaslala RU návrh spoločenskej zmluvy a ďalšie dokumenty, ako aj faktúru za svoje služby, ktorá nebola uhradená k dátumu jej splatnosti, teda 17. januára 2023. Podľa AK ide o spor, ktorý sa riadi ustanoveniami obchodného práva, a preto požaduje zaplatenie paušálnej sumy vo výške 40 eur ako náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý preberá článok 6 ods. 1 smernice 2011/7.

22.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa pojem spotrebiteľ použitý v článku 2 písm. b) smernice [93/13] v spojení s článkom 8 tejto smernice vykladať tak, že v prípade, o aký ide vo veci samej, zahŕňa aj fyzickú osobu, proti ktorej sa uplatňuje pohľadávka zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ak jej predmetom boli služby smerujúce k založeniu obchodnej spoločnosti a žalovaný mal byť jej konateľom a jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov?“

24.

Komisia a slovenská vláda predložili písomné pripomienky.

Analýza

O prvej otázke

25.

Pripomínam, že z požiadaviek tak jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zásady rovnosti vyplýva, že keď článok 2 body 1 a 3 smernice 2000/35 ( 6 ) neodkazujú na vnútroštátne právo, treba pojmy „obchodná transakcia“ a „podnik“ vykladať autonómne a jednotne. ( 7 ) Podľa článku 2 bodu 3 smernice 2011/7 treba za „podnik“ považovať akúkoľvek organizáciu inú ako orgán verejnej moci, konajúcu v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou.

29.

V tejto súvislosti sa smernica 2011/7, ktorá má bojovať proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä malých a stredných podnikov, nemá vzťahovať na každú transakciu, ktorá vedie k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, najmä na všetky transakcie uzavreté jednorazovo medzi jednotlivcami v každodennom živote. ( 8 ) Skutočnosť, že osoba uzavrie transakciu vzťahujúcu sa na hospodársku činnosť, nestačí na to, aby bolo možné považovať túto osobu za „podnik“ a túto transakciu za „obchodnú“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice. Je ešte potrebné, aby táto osoba v rámci takejto činnosti alebo nezávislej odbornej činnosti konala ako organizácia. ( 9 )

30.

Táto požiadavka predpokladá po prvé, že uvedená osoba bez ohľadu na jej formu a právne postavenie podľa vnútroštátneho práva vykonáva túto činnosť systematicky a sústavne, čiže táto činnosť sa nemôže obmedziť na jednorazové a osamotené poskytnutie služby, a po druhé, že dotknutá transakcia patrí do rámca uvedenej činnosti. Naopak predmetná činnosť nemusí byť nevyhnutne hlavnou hospodárskou alebo odbornou činnosťou dotknutej osoby alebo súvisieť s touto činnosťou. ( 10 )

34.

Vnútroštátny súd uvádza v tejto súvislosti možnosť zohľadniť budúcu povahu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ktorá je predmetom zmluvy. Slovenská vláda zase tvrdí, že treba vziať do úvahy povahu, predmet a účel dotknutej transakcie. Podľa jej názoru fyzické osoby, ktoré konajú v procese zakladania obchodnej spoločnosti a ktoré konajú v súvislosti so zamýšľanou hospodárskou činnosťou tejto spoločnosti, možno považovať za „podnik“, a požiadavky v tejto súvislosti treba preskúmať vo vzťahu k zamýšľanej obchodnej spoločnosti v súlade s cieľom smernice 2011/7, ktorým je boj proti oneskoreným platbám. Z toho vyvodzuje, že RU konal so zámerom systematicky vykonávať hospodársku alebo odbornú činnosť a treba ho považovať za podnik, ktorý uzavrel obchodnú transakciu.

35.

Táto argumentácia ma nepresvedčila.

36.

Hoci je totiž pravda, že predmet dotknutej transakcie môže byť prípadne jedným z viacerých kritérií, ktoré treba zohľadniť pri posúdení, či sa uplatňuje smernica 2011/7 ( 12 ), nemôže o nič viac ako zámer dotknutej osoby sám osebe stačiť na jej kvalifikáciu ako „podnik“ v rámci uzavretia danej transakcie.

Po druhé si myslím, že systematický výklad potvrdzuje tento doslovný výklad. Smernica 2011/7 sa totiž ratione materiae vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za „obchodné transakcie“, pokiaľ tieto transakcie vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu. Široká pôsobnosť tohto pojmu „obchodnej transakcie“ je však obmedzená tým, že táto transakcia je ratione personae definovaná ako každá transakcia medzi „podnikmi“, čo vyžaduje preskúmať, či transakcia bola alebo nebola uzavretá v postavení „podniku“ ( 15 ). Možnosť, že dotknutá osoba prípadne neskôr získa postavenie „podniku“ v zmysle článku 2 bodu 3 smernice 2011/7, tak podľa môjho názoru nemení nič na zistení, že nebola „podnikom“ v čase uzavretia transakcie. Možnosť budúcej zmeny jej postavenia v tejto súvislosti sa mi nezdá byť relevantným kritériom na účely posúdenia povahy dotknutej transakcie, aj keby bola táto zmena dôsledkom tejto transakcie. ( 16 ) Dodávam, že aby bola daná transakcia „obchodná“, musí patriť „do rámca“ dotknutej činnosti danej osoby. ( 17 ) Preto keď Súdny dvor posudzuje uplatniteľnosť smernice 2011/7 s prihliadnutím na postavenie strán, vychádza z okamihu uzavretia dotknutej transakcie. ( 18 )

40.

Po tretie, pokiaľ ide o účel smernice 2011/7, treba pripomenúť, že podľa jej článku 1 ods. 1 má smernica bojovať proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä malých a stredných podnikov. Myslím si však, že cieľ účinnej ochrany veriteľa proti oneskoreným platbám nemôže viesť k zmene pôsobnosti tejto smernice ratione personae do tej miery, že by do nej bola zahrnutá fyzická osoba, ktorá nezodpovedá kvalifikácii „podniku“ v čase uzavretia transakcie.

Okrem toho si myslím, že pochybnosti, ktoré vzniesol vnútroštátny súd s prihliadnutím na rozsudky Benincasa ( 19 ) a Česká spořitelna ( 20 ), treba vylúčiť. Návrhy na začatie prejudiciálneho konania v týchto veciach mali totiž najmä určiť, ktoré súdy mali právomoc. V systémoch Bruselského dohovoru a nariadenia č. 44/2001 pojem „spotrebiteľ“ určuje pravidlá súdnej právomoci a okrem iného umožňuje žalobcovi, ktorý je „spotrebiteľom“, žalovať žalovaného na iných súdoch než súdoch štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko. Ako však zdôraznil Súdny dvor, keďže výklad tohto pojmu „spotrebiteľ“ umožňuje výnimky z pravidiel v oblasti právomoci súdov, musí byť tento výklad v tomto konkrétnom kontexte reštriktívny. Súdny dvor tak zastával názor, že v kontexte týchto ustanovení týkajúcich sa pravidiel právomoci, ( 21 ) osobitná ochrana spojená s postavením „spotrebiteľa“, sledovaná uvedenými ustanoveniami, nie je odôvodnená v prípade zmlúv, ktorých cieľom je podnikateľská činnosť, hoci aj plánovaná do budúcnosti. ( 22 ) V týchto veciach bol teda zohľadnený nie aktuálny, ale budúci výkon podnikateľskej činnosti pre záver, že dotknutá osoba nebola „spotrebiteľom“ v zmysle relevantných ustanovení Bruselského dohovoru a nariadenia č. 44/2001. ( 23 )

43.

Hoci je však takáto úvaha pochopiteľná v kontexte určenia súdu, ktorý má právomoc v okamihu podania návrhu na začatie konania, nemyslím si, že ju možno použiť v prejednávanom spore.

44.

Tento reštriktívny výklad pojmu „spotrebiteľ“, v ktorom podnikateľský účel zmluvy, budúca podnikateľská činnosť alebo vývoj zmluvného vzťahu predstavujú okolnosti relevantné pre odopretie postavenia „spotrebiteľa“, je odôvodnený v konkrétnom kontexte pravidiel upravujúcich právomoc. Okrem toho uvádzam, že tak článok 13 Bruselského dohovoru, ako aj článok 15 nariadenia č. 44/2001 definujú spotrebiteľa odkazom na osobu, ktorá uzatvára zmluvu „na účely“, ktoré nie je možné považovať za súčasť jej podnikania alebo povolania, pričom pojem „účelu“ chýba v definícii podniku tak, ako vyplýva z článku 2 bodu 3 smernice 2011/7.

Pre prípad zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku kladie vnútroštátny súd druhú prejudiciálnu otázku, aby v podstate zistil, či sa článok 2 písm. b) smernice 93/13 v spojení s článkom 8 tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu, ktorá využila služby advokáta na účely založenia obchodnej spoločnosti, ktorej konateľom a jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov sa mala stať, treba považovať za spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia.

48.

Považujem za nevyhnutné najprv preskúmať právomoc Súdneho dvora odpovedať na túto druhú otázku, potom prípustnosť uvedenej otázky a napokon na ňu odpovedať vecne.

O právomoci Súdneho dvora

49.

Treba pripomenúť, že smernica 93/13 sa týka iba po prvé podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté (článok 3 tejto smernice), a po druhé podmienok, ktoré sa nevzťahujú k definícii hlavného predmetu zmluvy ani k primeranosti medzi cenou a službami alebo tovarom (článok 4 ods. 2 uvedenej smernice).

53.

Judikatúra týkajúca sa právomoci Súdneho dvora v tejto oblasti bola predmetom vývoja, ktorý bol vynikajúco a relevantne analyzovaný, systematizovaný a zhrnutý mnohými generálnymi advokátmi, ( 26 ) ako aj doktrínou ( 27 ). Samotný Súdny dvor vysvetlil svoju metódu analýzy predovšetkým v rozsudku Ullens de Schooten ( 28 ). V tomto rozsudku Súdny dvor po tom, čo vyslovil, že má právomoc odpovedať na otázku týkajúcu sa výkladu zásady mimozmluvnej zodpovednosti štátu, lebo táto zásada je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, meritórne preskúmal, či sa úprava mimozmluvnej zodpovednosti štátu mala uplatniť vo veci, ktorej všetky okolnosti sa obmedzovali na jeden členský štát, hoci ustanovenia Zmlúv týkajúce sa dotknutých základných slobôd (usadiť sa, slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu) sa v zásade nemajú uplatňovať v takejto „výlučne vnútroštátnej“ situácii. Súdny dvor v bodoch 50 až 53 uvedeného rozsudku uviedol štyri prípady, v ktorých sa tieto ustanovenia majú vyložiť dokonca aj v takejto situácii, a tak systematizoval prípady, v ktorých sa možno odvolávať na právo Únie (alebo ho možno vyložiť) v tom zmysle, že je odôvodnené, aby sa žalobca dovolával tohto práva na svojom vnútroštátnom súde a aby tento súd položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa jeho pôsobnosti, hoci situácia nepatrí do pôsobnosti uvádzaného pravidla.

54.

V tejto veci sa ako zvlášť relevantný javí štvrtý prípad formulovaný v rozsudku Ullens de Schooten, keďže sa týka prípadov, v ktorých aj napriek tomu, že skutkový stav veci samej priamo nepatrí do pôsobnosti práva Únie, sa ustanovenia tohto práva uplatňujú prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá k riešeniu situácií za okolností obmedzujúcich sa len na vnútroštátnu sféru jedného členského štátu pristupuje rovnako ako právo Únie. ( 29 )

58.

Po druhé si kladiem otázku, do akej miery sa pojem „spotrebiteľ“ uvedený v smernici 93/13 uplatňuje na základe uvádzaných ustanovení slovenského práva „priamo a nepodmienene“ na také vnútroštátne situácie, ako je situácia v prejednávanej veci, a či napriek neexistencii zmluvnej podmienky, či už by bola alebo nebola nekalá, má Súdny dvor právomoc rozhodnúť o požadovanom výklade pojmu „spotrebiteľ“.

59.

Pripomínam, že odkaz je v podstate „priamy“, keď je konkrétny a nie všeobecný, a je „nepodmienený“, keď ustanovenia Únie, na ktoré sa odkazuje, sú „bez obmedzenia uplatniteľné na situáciu vo veci samej“ ( 33 ), čo znamená, že vnútroštátny súd sa nemôže odchýliť od výkladu, ktorý poskytuje Súdny dvor, ( 34 ) inak by hrozilo, že odpoveď na prejudiciálnu otázku nebude mať súvislosť so sporom vo veci samej a bude z tohto dôvodu čisto hypotetická. ( 35 )

60.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd spresnil, že pojem „spotrebiteľ“ uvedený v § 52 ods. 4 slovenského Občianskeho zákonníka preberá pojem definovaný v článku 2 písm. b) smernice 93/13 a že Slovenská republika prostredníctvom § 18 ods. 4 zákona o advokácii „v otázke odmien advokátov za právne služby… zaviedla uplatňovanie pojmu spotrebiteľ“. Tento súd z toho v podstate vyvodzuje, že kladná odpoveď na jeho druhú prejudiciálnu otázku by mu tak na základe uplatnenia týchto spojených ustanovení umožnila rozhodnúť v spore vo veci samej.

64.

Treba sa preto domnievať, že slovenský zákonodarca chcel priamo a nepodmienene odkázať na pojem „spotrebiteľ“ v zmysle smernice 93/13, aby sa ten istý pojem „spotrebiteľ“ uplatňoval vo vnútroštátnych situáciách, ktoré upravuje toto ustanovenie slovenského Občianskeho zákonníka a v situáciách, ktoré upravuje smernica 93/13.

65.

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti smernice 93/13, nebráni Súdnemu dvoru, aby uznal svoju právomoc, keďže sa možno domnievať, že slovenský zákonodarca sa rozhodol uplatniť tento pojem „spotrebiteľ“ ( 36 ).

66.

Po tretie sa domnievam, že existuje záujem Únie na zachovaní pojmovej jednotnosti pojmu „spotrebiteľ“ v „právne a funkčne porovnateľných“ vnútroštátnych a európskych kontextoch ( 37 ), čo je prípad, keď sledujú rovnaký cieľ a týkajú sa toho istého predmetu, ako v prejednávanej veci.

70.

Navyše systém ochrany zavedený smernicou 93/13 sa zakladá na tom, že spotrebiteľ sa nachádza v slabšom postavení vo vzťahu k dodávateľovi. Platí to však aj v prípade rôznych európskych spotrebiteľských smerníc. ( 42 ) Ak totiž formulácie neobsahujú podstatné rozdiely, Súdny dvor vykladá pojmy podobne a už mal príležitosť zdôrazniť rozhodnutie normotvorcu Únie dať definícii „spotrebiteľa“ horizontálnu pôsobnosť. ( 43 )

71.

Myslím si preto, že za konkrétnych okolností prejednávanej veci, ktoré umožňujú konštatovať, že vnútroštátny a európsky kontext, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, sú „právne a funkčne porovnateľné“, existuje záujem Únie na tom, aby pojem „spotrebiteľ“ obsiahnutý v smernici 93/13 bol Súdnym dvorom vyložený jednotne, aby sa zabránilo riziku rozdielnych výkladov v tejto súvislosti v rámci vnútroštátnych ustanovení.

72.

Za týchto okolností sa domnievam, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o druhej otázke predloženej vnútroštátnym súdom.

75.

Vnútroštátny súd totiž po prvé spresnil dôvody, pre ktoré požaduje tento výklad a význam, ktorý bude mať pre spor vo veci samej. ( 47 ) Aj keď sa, ako bolo uvedené vyššie, spor vo veci samej zjavne netýka zmluvnej podmienky, čiže vecne nepatrí do pôsobnosti smernice 93/13, požadovaný výklad práva Únie zodpovedá objektívnej potrebe nájsť riešenie sporu vo veci samej, a teda sa nezdá, že zjavne nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

76.

Po druhé z podrobných informácií predložených vnútroštátnym súdom vyplýva, že otázka nie je hypotetická. Podotýkam, že tieto podrobné informácie napokon umožnili slovenskej vláde, ako aj Komisii vykonať právo predložiť pripomienky, ktoré im priznáva článok 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

77.

Po tretie si myslím, že Súdny dvor disponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na to, aby dal užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené.

Pripomínam, že postavenie dotknutej osoby ako „spotrebiteľa“ sa musí určiť z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či predmetný zmluvný vzťah patrí do rámca činností, ktoré nesúvisia s obchodom, podnikaním alebo povolaním. ( 48 ) Súdny dvor už navyše uznal, že extenzívny výklad pojmu „spotrebiteľ“ je nevyhnutný na zabezpečenie ochrany všetkých fyzických osôb, ktoré sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v slabšom postavení. ( 49 )

81.

84.

Domnievam sa, že pochybnosti, ktoré má vnútroštátny súd s prihliadnutím na rozsudok Gruber ( 53 ), treba mutatis mutandis vylúčiť z rovnakých dôvodov ako boli vysvetlené v bodoch 42 až 45 vyššie v súvislosti s rozsudkami z 3. júla 1997, Benincasa ( C‑269/95 , EU:C:1997:337 ), a zo14. marca 2013, Česká spořitelna ( C‑419/11 , EU:C:2013:165 ). Ako už totiž rozhodol Súdny dvor, reštriktívny výklad pojmu „spotrebiteľ“ podaný v tomto rozsudku Gruber na účely určenia pôsobnosti odchylných pravidiel právomoci uvedených v článkoch 13 až 15 Bruselského dohovoru v prípade zmluvy s dvojakým účelom, nemožno analogicky rozšíriť na pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13. ( 54 )

85.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku tak, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 v spojení s článkom 8 tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že postavenie „spotrebiteľa“ má fyzická osoba, ktorá uzavrela zmluvu, ktorej predmetom sú právne služby na účely založenia spoločnosti, ktorej konateľom a jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov sa mala stať táto fyzická osoba, s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, týkajúcich sa okolností danej veci, ktorých cieľom je najmä posúdiť, či dotknutá osoba konala alebo nekonala v rámci svojho obchodu, podnikania alebo povolania.

Návrh

86.

Pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011, v spojení s jej článkom 8

sa má vykladať v tom zmysle, že:

zahŕňa fyzickú osobu, ktorá uzavrela zmluvu, ktorej predmetom sú právne služby na účely založenia spoločnosti, ktorej konateľom a jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov sa mala stať táto fyzická osoba, s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, týkajúcich sa okolností danej veci, ktorých cieľom je najmä posúdiť, či dotknutá osoba konala alebo nekonala v rámci svojho obchodu, podnikania alebo povolania.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 2011 ( Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1 ). Táto smernica s účinnosťou od 16. marca 2013 zrušila a nahradila smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. EÚ L 200, 2000, s. 35 ; Mim. vyd. 17/001, s. 226).

( 9 ) Pozri rozsudok Nemec (bod 33).

( 10 ) Pozri rozsudok Nemec (body 34 a 35). V tejto veci pán Nemec uzavrel zmluvu o prenájme so združením dobrovoľných hasičov Murskej Soboty (Slovinsko), podľa ktorej tomuto združeniu prenajal cisternu určenú na dodávky vody v čase sucha. Dospelo sa k záveru, že zmluva dotknutá vo veci samej sa týkala hospodárskej činnosti a viedla k vystaveniu faktúry, a že hoci nepatrila do rámca činností pána Nemca (ktorý bol samostatným živnostníkom v oblasti sústruženia mechanických dielov a zvárania), bolo ho možné považovať za konajúceho ako „podnik“, ktorý uzavrel „obchodnú transakciu“, pokiaľ táto transakcia, hoci sa netýkala činnosti, na ktorú mu bolo vydané živnostenské oprávnenie, patrila do rámca systematicky a sústavne vykonávanej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, čo s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci mal overiť vnútroštátny súd.

( 11 ) Pozri rozsudok zo 14. novembra 2024, Agenciart – Management Artístico ( C‑643/23 , EU:C:2024:959 , bod 33 ).

( 12 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, RL (Smernica o boji proti oneskoreným platbám) ( C‑199/19 , EU:C:2020:548 , bod 26 ), v ktorom Súdny dvor vyslovil, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu jasne nevyplýva, či J.M. pri uzavretí zmluvy o prenájme obchodných priestorov so spoločnosťou RL konal ako organizácia v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a či tak má takisto postavenie „podniku“. Súdny dvor spresnil, že skutočnosť, že obchodné priestory, ktoré boli predmetom zmluvy o prenájme , sú určené na podnikanie, poskytuje v tomto smere určitú indíciu, ale že vnútroštátnemu súdu aj tak prislúcha, aby v tejto súvislosti vykonal potrebné overenia.

( 17 ) Pozri body 29 a 30 vyššie.

( 18 ) Pozri napríklad rozsudok zo 14. novembra 2024, Agenciart – Management Artístico ( C‑643/23 , EU:C:2024:959 , bod 35 ): „… uzatvorenie zmluvy o zastúpení osobou vykonávajúcou povolanie herečky je súčasťou odbornej činnosti tejto osoby a je úzko späté s touto činnosťou, keďže ak by uvedená osoba nevykonávala toto povolanie, uzatvorenie takejto zmluvy o zastúpení , ktoré spočíva práve v propagácii a riadení uvedenej činnosti, by bolo nevyhnutne bezpredmetné“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 19 ) Spor vo veci samej v rozsudku z 3. júla 1997, Benincasa ( C‑269/95 , EU:C:1997:337 ) sa týkal franchisingovej zmluvy obsahujúcej dohodu o voľbe právomoci, ktorej platnosť závisela od toho, či pán Benincasa, žalobca, ktorý podal žalobu proti spoločnosti, ktorá bola jeho zmluvným partnerom, na súde podľa miesta plnenia zmluvy, bol alebo nebol „spotrebiteľom“ v zmysle článku 13 prvého odseku a článku 14 prvého odseku dohovoru podpísaného v Bruseli 27. septembra 1968 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), v znení následných dohovorov o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).

( 20 ) Spor vo veci samej v rozsudku zo 14. marca 2013, Česká spořitelna ( C‑419/11 , EU:C:2013:165 ), sa týkal zmenkovej povinnosti konateľa spoločnosti, ktorý podpísal blankozmenku na rad, ktorú vystavila táto spoločnosť v prospech banky ako zabezpečenie zmluvy o úvere a otázky súdnej právomoci na rozhodnutie v tomto spore podľa článku 15 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré vo vzťahoch medzi členskými štátmi nahrádza Bruselský dohovor.

( 27 ) Pozri okrem iných autorov doktríny DUBOUT, E.: Voyage en eaux troubles: vers une épuration des situations „purement“ internes? In: R.A.E ., 2016, č. 4, s. 679; WILDEMEERSCH, J.: Contentieux de la légalité des actes de l’Union européenne . Bruxelles: Bruylant, 2019, s. 352 – 357; BERLIN, D.: Incompétence de la Cour de justice et irrecevabilité de la question préjudicielle: comment sortir de l’imbroglio jurisprudentiel? In: R.A.E ., 2019, č. 4, s. 801; VARGA, Z.: Les conditions de recevabilité des renvois préjudiciels. In: Guide pratique du contentieux européen devant les juridictions nationales , Bruxelles: Bruylant, 2021.

( 28 ) Rozsudok z 15. novembra 2016 (C‑268/15, ďalej len „rozsudok Ullens de Schooten“, EU:C:2016:874 ).

( 29 ) Pozri bod 53 rozsudku Ullens de Schooten a citovanú judikatúru [t. j. rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi ( C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 , body 36 , 37 a 41 ); zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem ( C‑28/95 , EU:C:1997:369 , body 27 a 32 ), ako aj zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., ( C‑32/11 , EU:C:2013:160 , bod 20 )].

( 30 ) Pozri najmä rozsudky zo 17. mája 2017, ERGO Poisťovňa ( C‑48/16 , EU:C:2017:377 , body 29 až 31 ); z 21. decembra 2023, BMW Bank a i. ( C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21 , EU:C:2023:1014 , bod 206 ), a z 29. júla 2024, LivaNova ( C‑713/22 , ďalej len rozsudok LivaNova, EU:C:2024:642 , bod 43 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Pozri rozsudky z 21. novembra 2023, BMW Bank a i. ( C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21 , EU:C:2023:1014 , bod 207 ), a LivaNova (bod 46).

( 33 ) Pre vysvetlenie týchto pojmov pozri najmä návrhy, ktoré predniesli generálny advokát Cruz Villalón vo veci Allianz Hungária Biztosító a i. ( C‑32/11 , EU:C:2012:663 , bod 29 ); generálny advokát Pikamäe v spojených veciach Deutsche Post a i. ( C‑203/18 a C‑374/18 , EU:C:2019:502 , body 46 a 49 ), ako aj generálny advokát Bobek vo veci J & S Service ( C‑620/19 , EU:C:2020:649 , body 55 a 56 ).

( 34 ) Pozri v tejto súvislosti uznesenie z 9. septembra 2014, Parva Investitsionna Banka a i. ( C‑488/13 , EU:C:2014:2191 , bod 29 ).

( 35 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach Venturini a i. ( C‑159/12 až C‑161/12 , EU:C:2013:529 , bod 50 ), podľa ktorého má Súdny dvor právomoc len vtedy, „ak je jasné, že výklad, ktorý podá, bude pre vnútroštátny súd záväzný, inak bude otázka hypotetická… a bude mať za následok zneužitie konania upraveného v článku 267 ZFEÚ“.

( 36 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering ( C‑3/04 , EU:C:2006:176 , bod 17 ). Pozri rovnako rozsudok z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación ( C‑295/16 , EU:C:2017:782 , body 30 až 33 ), v ktorom Súdny dvor vyslovil, že má právomoc, keďže ustanovenia smernice 2005/29 o nekalých obchodných praktikách sa prostredníctvom vnútroštátneho práva uplatňovali na také situácie, ako bola situácia v spore vo veci samej, hoci tieto situácie nepatrili do pôsobnosti tejto smernice. Pozri tiež rozsudok z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky) ( C‑279/23 , EU:C:2024:605 , body 19 a 20 ). Pozri napokon rozsudky už uvedené v poznámke pod čiarou 32 v bode 57 vyššie.

( 42 ) Rovnaká definícia je napríklad prevzatá do smerníc 2011/83 (o právach spotrebiteľov), 2005/29 (o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES (smernica o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov) ( Ú. v. EÚ L 165, 2013, s. 63 ), a smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES ( Ú. v. EÚ L 136, 2019, s. 28 ), čiže „spotrebiteľ“ je každá fyzická osoba, ktorá „koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania“, čo sa v podstate nelíši od definície spotrebiteľa v smernici 93/13 („ktorá… koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu“).

( 43 ) Pozri napríklad rozsudok YYY. (body 40 a 45).

( 44 ) Toto uznesenie o zjavnej neprípustnosti ( C‑638/21 , EU:C:2022:339 ) sa týkalo sporu medzi slovenskou verejnoprávnou inštitúciou RTVS a platiteľom povinnej úhrady za vysielanie, a teda sa netýkalo zmluvy, ale právneho vzťahu upraveného zákonnými ustanoveniami. V uvedenom uznesení sa uvádza aj to, že vnútroštátny súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že žalobca nebol dodávateľom a žalovaný nebol spotrebiteľom (bod 22).

Uznesenie

o zjavnej neprípustnosti zo 6. júna 2023, Rozhlas a televízia Slovenska ( C‑669/22 , EU:C:2023:473 ), sa tiež týkalo sporu medzi RTVS a platiteľom úhrady za vysielanie, pričom Súdny dvor usúdil, že vzťah medzi vnútroštátnymi ustanoveniami a smernicou 93/13 nebol vysvetlený dostatočne jasne a presne (bod 29).

( 51 ) V súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 93/13 „nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

( 52 ) Pozri rozsudok z 24. októbra 2024, Zabitoń ( C‑347/23 , EU:C:2024:919 , bod 31 ).

( 53 ) Rozsudok z 20. januára 2005 ( C‑464/01 , EU:C:2005:32 ).

( ) Rozsudok YYY. (bod 51).