C-209/24
ECLI:EU:C:2025:443
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0209
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CC0209
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 12. júna 2025 ( 1 )
Vec C‑209/24 P
VP
proti
Európskemu stredisku pre rozvoj odborného vzdelávania (Cedefop)
„Odvolanie – Verejná služba – Dočasný zamestnanec – Odmietnutie obnovenia pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca na neurčitú dobu – Článok 266 ZFEÚ – Opatrenia na vykonanie rozsudku Všeobecného súdu o zrušení rozhodnutia – Skreslenie dôkazov – Rokovací poriadok Súdneho dvora – Článok 151 ods. 1 – Dôvernosť komunikácie medzi advokátmi“
Úvod
1.
Svojím odvolaním sa VP (ďalej len „odvolateľka“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. februára 2024, VP/Cedefop ( T‑563/22 , ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2024:72 ), ktorým uvedený súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala jednak zrušenia rozhodnutia výkonného riaditeľa Európskeho strediska pre rozvoj odborného vzdelávania (Cedefop) zo 17. decembra 2021 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a rozhodnutia odvolacieho výboru Cedefop zo 17. júna 2022 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“) a jednak zaplatenia náhrady škody vo výške 5000000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla.
2.
Napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti prijalo Cedefop v nadväznosti na rozsudok Všeobecného súdu zo 16. decembra 2020, VP/Cedefop ( T‑187/18 , ďalej len rozsudok o zrušení), EU:T:2020:613 ), ktorým boli okrem iného zrušené rozhodnutia, ktorými Cedefop zamietlo žiadosť žalobkyne o obnovenie jej zmluvy dočasného zamestnanca s touto agentúrou.
3.
V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zameriavajú jednak na prvý odvolací dôvod založený na porušení článku 266 ZFEÚ a na zjavne nesprávnom posúdení z dôvodu, že Všeobecný súd skreslil dôkazy týkajúce sa vykonania rozsudku o zrušení, a jednak na návrh Cedefop, aby bol zo spisu odstránený dokument obsahujúci výmenu korešpondencie medzi dvoma advokátmi.
Okolnosti predchádzajúce sporu
4.
Žalobkyňa bola 16. novembra 2007 prijatá do zamestnania v Cedefop ako dočasná zamestnankyňa na výkon funkcie právneho poradcu, a to na základe pracovnej zmluvy na určitú dobu, ktorá bola predlžovaná až do 15. novembra 2017. Pred uvedeným dátumom zaslala výkonnému riaditeľovi Cedefop žiadosť o obnovenie svojej zmluvy na neurčitú dobu od 16. novembra 2017, ( 2 ) ktorá bola rozhodnutím riaditeľa z 12. mája 2017 zamietnutá. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím odvolacieho výboru Cedefop (ďalej len „odvolací výbor“) z 1. decembra 2017, a následne podala žalobu na Všeobecný súd.
5.
Rozsudkom o zrušení Všeobecný súd po prvé zrušil rozhodnutia z 12. mája a 1. decembra 2017, ( 3 ) po druhé uložil Cedefop povinnosť zaplatiť sumu 30000 eur ako náhradu majetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni a sumu 10000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni, po tretie zamietol žalobu vo zvyšnej časti a po štvrté uložil Cedefop povinnosť nahradiť trovy konania.
6.
Žalobkyňa sa 8. januára 2021 obrátila na nového výkonného riaditeľa Cedefop so žiadosťou o vykonanie uvedeného rozsudku obnovením platnosti jej zmluvy a tento nový riaditeľ jej po počiatočnom rozhodnutí ( 4 ) zrušenom odvolacím výborom ( 5 ) a po tom, ako ju vyzval, aby predložila svoje pripomienky, ( 6 ) v spornom rozhodnutí oznámil, že keďže Cedefop zaplatilo v plnej výške sumy, ktorých uhradenie nariadil Všeobecný súd v rozsudku o zrušení, nie je potrebné prijať ďalšie opatrenia, aby sa tomuto rozsudku vyhovelo. Sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu, ktorú žalobkyňa podala 3. marca 2022, bola zamietnutá rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti.
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
7.
Žalobkyňa sa žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 2. septembra 2022 domáhala po prvé zrušenia napadnutého rozhodnutia vrátane súvisiaceho a neoddeliteľného rozhodnutia o neobnovení jej pracovnej zmluvy na neurčitú dobu a rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, po druhé náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí, a po tretie toho, aby bola Cedefop uložená povinnosť nahradiť trovy konania.
8.
Odvolateľka uviedla päť žalobných dôvodov ( 7 ), z ktorých prvý vzala na pojednávaní späť, zatiaľ čo ostatné štyri Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol.
9.
Pokiaľ ide konkrétne o druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 266 ZFEÚ a zjavne nesprávnom posúdení, Všeobecný súd v bode 36 napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol, že rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sa dopĺňa odôvodnenie sporného rozhodnutia v tom zmysle, že zamietnutie obnovenia zmluvy žalobkyne nebolo založené len na úvahách uvedených v tomto rozhodnutí, ale aj na úvahách týkajúcich sa vnútorného fungovania Cedefop, ako sú zhrnuté v bode 37 napadnutého rozsudku.
10.
V bode 38 napadnutého rozsudk Všeobecný súd ďalej rozhodol, že si Cedefop splnilo povinnosť obnoviť konanie o preskúmaní žiadosti žalobkyne o obnovenie jej zmluvy a prijať nové rozhodnutie, ktorým sa nahradí rozhodnutie z 12. mája 2017 ( 8 ), keďže, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, Cedefop vo fáze preskúmania sťažnosti žalobkyne usúdilo, že jej opätovné prijatie do zamestnania nie je opodstatnené z dôvodov týkajúcich sa vnútornej organizácie tejto agentúry. Okrem toho Všeobecný súd v bode 41 napadnutého rozsudku konštatoval, že dôvody, na ktorých bolo založené nové zamietnutie žiadosti žalobkyne o obnovenie jej zmluvy, boli odlišné od dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie z 12. mája 2017.
11.
Všeobecný súd v bodoch 43 a 44 napadnutého rozsudku napokon rozhodol, že odvolateľka jednak nespochybnila opodstatnenosť dôvodu založeného na vývoji vnútornej organizácie Cedefop a že jednak tento dôvod sám osebe postačuje na odôvodnenie rozhodnutia o neobnovení jej zmluvy. Všeobecný súd tak v bode 46 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tvrdenia odvolateľky, ktorými spochybňovala opodstatnenosť dôvodu, podľa ktorého po vydaní rozsudku o zrušení nebolo potrebné prijať žiadne opatrenia, keďže vyplatenie náhrady škody stanovenej v tomto rozsudku bolo dostatočné na zabezpečenie riadneho vykonania daného rozsudku, treba zamietnuť ako nerelevantné.
Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
12.
Odvolateľka 17. marca 2024 podala odvolanie proti napadnutému rozsudku. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, uložil Cedefop povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla a ktorú ex aequo et bono vyčíslila na 5000000 eur, a uložil Cedefop povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania, ako aj konania pred Všeobecným súdom.
13.
Cedefop navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol, nariadil odstránenie prílohy C.1 zo spisu a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.
Analýza
14.
Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, moja analýza sa zameria na prvý z deviatich odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkou, ktorý je založený na skreslení údajov v spise, ( 9 ) a na žiadosť Cedefop o odstránenie prílohy C.1 zo spisu.
O prvom odvolacom dôvode
15.
Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka po tom, ako konštatovala, že Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku vyhovel jej druhému žalobnému dôvodu tým, že uznal, že na to, aby Cedefop vyhovelo rozsudku o zrušení, bolo povinné prijať náhradné rozhodnutie, ( 10 ) vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil dôkazy, najmä rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti. Všeobecný súd v bodoch 22 a 34 až 38 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že sporným rozhodnutím a rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti bol vykonaný rozsudok o zrušení, pretože týmito rozhodnutiami sa nahradili rozhodnutia z 12. mája a 1. decembra 2017.
16.
V nasledujúcom texte najprv pripomeniem relevantné aspekty posúdenia vykonaného Všeobecným súdom a až potom sa budem zaoberať existenciou skreslenia dôkazov, na ktorú poukazuje odvolateľka.
O posúdení Všeobecným súdom
17.
Ako vyplýva z výroku rozsudku o zrušení, Všeobecný súd rozhodnutia z 12. mája a 1. decembra 2017 zrušil a uložil Cedefop povinnosť nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu spôsobenú odvolateľke, pričom „v zostávajúcej časti“ žalobu zamietol. S výnimkou uloženia povinnosti nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu Všeobecný súd neuviedol nič o prípadných ďalších opatreniach, ktoré by malo Cedefop prijať.
18.
Po vydaní uvedeného rozsudku o zrušení prijalo Cedefop sporné rozhodnutie a v reakcii na sťažnosť podanú odvolateľkou rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, ktoré je predmetom napadnutého rozsudku.
19.
Všeobecný súd v bode 34 napadnutého rozsudku uviedol, že na to, aby Cedefop vykonalo rozsudok o zrušení, bolo povinné opätovne preskúmať žiadosť žalobkyne o obnovenie jej zmluvy a prijať nové rozhodnutie, ktorým sa nahradí rozhodnutie z 12. mája 2017, v súlade s výrokom tohto rozsudku a dôvodmi, z ktorých nevyhnutne vychádzal. Vzhľadom na to Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolateľka nemôže odôvodnene tvrdiť, že Cedefop porušilo článok 266 ZFEÚ a dopustilo sa zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa rozhodlo neobnoviť jej pracovnú zmluvu. Všeobecný súd dospel k tomuto záveru z týchto dvoch dôvodov.
20.
Po prvé v bode 38 uvedeného rozsudku Všeobecný súd v podstate usúdil, že Cedefop splnilo povinnosť obnoviť konanie o žiadosti o obnovenie zmluvy a prijať nové rozhodnutie, na ktorú sa odvolateľka odvoláva. ( 11 ) Na jednej strane v bode 35 tohto rozsudku konštatoval, že výkonný riaditeľ Cedefop v spornom rozhodnutí dospel k záveru, že okrem vyplatenia náhrady škody priznanej odvolateľke rozsudkom o zrušení „mu neprináleží prijať žiadne ďalšie opatrenia na vykonanie rozsudku“. Na druhej strane v bodoch 36 a 37 rovnakého rozsudku poukázal na to, že odvolací výbor vo svojom rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti „doplnil odôvodnenie“ napadnutého rozhodnutia „tým, že zamietnutie obnovenia zmluvy založil aj na úvahách týkajúcich sa vnútorného fungovania Cedefop“, a najmä na skutočnosti, že Cedefop „zamýšľalo reorganizovať spôsob vykonávania právnej funkcie v rámci agentúry… bez toho, aby mal v úmysle opäť do nej začleniť osoby alebo spôsoby organizácie práce z minulosti“ ( 12 ).
21.
Po druhé v bodoch 39 až 43 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Cedefop nebolo povinné obnoviť zmluvu odvolateľky, keďže dočasný zamestnanec nemá žiadne právo na obnovenie svojej zmluvy, a že pokiaľ ide o tvrdenie, že opätovné prijatie odvolateľky na jej pracovné miesto je v záujme služby, odvolateľka konkrétne nespochybnila opodstatnenosť dôvodu založeného na vývoji vnútornej organizácie Cedefop. ( 13 ) V bode 46 uvedeného rozsudku však Všeobecný súd uviedol, že tvrdenie Cedefop, podľa ktorého nemalo byť prijaté žiadne následné opatrenie na vykonanie rozsudku o zrušení, je neúčinné, keďže táto agentúra v spornom rozhodnutí, posudzovanom so zreteľom na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, o žiadosti o obnovenie zmluvy rozhodla. ( 14 )
22.
Dospel som preto k záveru, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku založil zamietnutie druhého žalobného dôvodu výlučne na dôvode zhrnutom v bode 20 vyššie, ktorý je založený na „vývoji vnútornej organizácie Cedefop“, a najmä na úvahe, že táto agentúra „mala v úmysle rozvíjať svoju vnútornú organizáciu a reorganizovať spôsob zabezpečenia vykonávania právnej funkcie v rámci agentúry“.
23.
Po tomto spresnení je potrebné overiť, či Všeobecný súd, ako tvrdí odvolateľka, tým, že dospel k záveru, že Cedefop správne vykonal rozsudok o zrušení, skreslil dôkazy, konkrétnejšie povedané rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.
O skreslení dôkazov
24.
Odvolateľka tvrdí, že až do septembra 2023 Cedefop dôsledne tvrdilo, že žiadne rozhodnutie týkajúce sa výkonu rozsudku o zrušení nebolo potrebné ani nebolo prijaté ( 15 ), zatiaľ čo Všeobecný súd v napadnutom rozsudku na základe skresleného skutkového stavu uplatnil domnienku, že bolo prijaté rozhodnutie, ktorým sa nahradili zrušené rozhodnutia z 12. mája a 1. decembra 2017, pričom usúdil, že takéto náhradné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti. Cedefop odpovedalo, že hoci to nebolo jeho povinnosťou, opätovne preskúmalo žiadosť žalobkyne o obnovenie jej zmluvy a po tomto opätovnom preskúmaní ju zamietlo. V rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti totiž odvolací výbor dospel v prvom rade k záveru, že Cedefop nebolo nevyhnutne povinné opätovne preskúmať žiadosť o obnovenie zmluvy, subsidiárne k záveru, že aj napriek tomu túto žiadosť preskúmalo (a zamietlo).
25.
V tomto smere pripomínam, že z článku 266 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, je povinná urobiť opatrenia, aby vyhovela rozsudku, ktorý vyhlásil tento akt za neplatný. ( 16 )
26.
Okrem toho, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku štatútu vyplýva, že Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Z toho vyplýva, že posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora. ( 17 ) O takéto skreslenie ide vtedy, ak sa posudzovanie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne alebo zjavne v rozpore s ich znením bez toho, aby sa poukázalo na nové dôkazy. Toto skreslenie však musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. Okrem toho, ak odvolateľka tvrdí, že došlo ku skresleniu dôkazov, musí dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, presne označiť a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jej posúdenia viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. ( 18 )
27.
V prejednávanej veci po vydaní rozsudku o zrušení Cedefop prijalo sporné rozhodnutie, ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti, čo, ako zdôraznil Všeobecný súd v bode 38 napadnutého rozsudku, je tiež relevantné na účel preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia.
28.
Domnievam sa, že týmto postupom Cedefop vykonalo rozsudok o zrušení v súlade s článkom 266 ZFEÚ a splnilo si svoju povinnosť reagovať na žiadosť a následnú sťažnosť odvolateľky. V tejto súvislosti sa zdá, že odvolateľka vo svojich tvrdeniach zamieňa dva odlišné aspekty: na jednej strane otázku existencie rozhodnutia, aby sa vykonal rozsudok o zrušení, a na druhej strane opodstatnenosť rozhodnutia, ktorým Cedefop, ako sa domnieva, vyhovelo rozsudku o zrušení (t. j. sporného rozhodnutia doplneného rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti).
29.
Je však potrebné preskúmať, či Všeobecný súd, ako tvrdí odvolateľka, tým, že dospel k záveru, že Cedefop tomuto rozsudku skutočne vyhovelo, skreslil dôkazy, a najmä rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.
30.
Po prvé v tejto súvislosti uvádzam, že napadnutým rozhodnutím výkonný riaditeľ Cedefop reagoval na žiadosť odvolateľky o vykonanie rozsudku o zrušení a v podstate zdôraznil, že účinky nezákonnosti, ktorú Všeobecný súd konštatoval v rozsudku o zrušení, boli odstránené zaplatením náhrady škody nariadenej daným rozsudkom.
31.
Po druhé konštatujem, že v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti odvolací výbor okrem iného posúdil námietku, že Cedefop porušilo článok 266 ZFEÚ. Konkrétne na stranách 16 a 17 daného rozhodnutia Cedefop zamietlo tvrdenia týkajúce sa „dôvodov [rozsudku o zrušení] týkajúcich sa zrušenia právnej služby a neobnovenia zmluvy“ s odvolateľkou. ( 19 ) Táto časť uvedeného rozhodnutia pozostáva v podstate z troch tvrdení, ktorými tento odvolací výbor spresnil:
–
jednak, že Všeobecný súd stanovil náhradu celej majetkovej a nemajetkovej ujmy ex aequo et bono , keďže v dôsledku zistených nezrovnalostí odvolateľka „stratila šancu“ na predĺženie svojej zmluvy, ( 20 ) a že Všeobecný súd nezaujal a ani nemohol zaujať stanovisko k otázke obnovenia internej právnej služby Cedefop, ( 21 )
–
následne, že rozhodnutie o vytvorení pracovného miesta interného právneho poradcu v rámci Cedefop ( 22 ) bolo prijaté výkonným riaditeľom a podporené výkonnou radou ( 23 ) a že toto rozhodnutie nesúvisí po prvé s konkrétnou situáciou odvolateľky, po druhé s preskúmaním, na ktorom bolo založené rozhodnutie bývalého riaditeľa o neobnovení jej zmluvy, a po tretie s rozsudkom o zrušení,
–
napokon, že na základe dôkladného a transparentného preskúmania súčasného stavu má Cedefop v úmysle reorganizovať spôsob vykonávania právnej funkcie s cieľom obmedziť zistené riziká bez toho, aby mal v úmysle opäť do nej začleniť osoby alebo spôsoby organizácie práce z minulosti.
32.
Po tretie a v poslednom rade chcem zdôrazniť, že v bode 18 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „výkonný riaditeľ Cedefop napadnutým rozhodnutím nevyhnutne rozhodol…, že neexistujú dôvody na obnovenie pracovnej zmluvy odvolateľky“, a v bode 38 uvedeného rozsudku spresnil, že rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti – ktorým sa podľa jeho posúdenia v bode 22 daného rozsudku doplnilo odôvodnenie sporného rozhodnutia – Cedefop preskúmalo a zamietlo žiadosť o obnovenie zmluvy „na základe úvah týkajúcich sa vnútornej organizácie tejto agentúry“ ( 24 ).
33.
V tomto kontexte je potrebné posúdiť, či sa Všeobecný súd v napadnutom rozsudku tým, že usúdil, že rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti odvolací výbor doplnil ďalší dôvod na zamietnutie žiadosti odvolateľky, dopustil skreslenia dôkazov. Toto posúdenie sa v podstate týka výkladu tretieho tvrdenia uvedeného v bode 31 vyššie, podľa ktorého tento výbor pripomenul, že vnútorná reorganizácia Cedefop, a najmä jeho právnej služby, neznamená zámer opäť do nej začleniť osoby alebo spôsoby organizácie z minulosti. ( 25 )
34.
V tomto smere je pravda, že nie je zrejmé, že týmto tvrdením chcel odvolací výbor odôvodniť odmietnutie obnoviť zmluvu odvolateľky aj s odkazom na ďalší dôvod popri dôvode, na ktorom bolo založené sporné rozhodnutie, a to, ako zdôraznil Všeobecný súd v bode 38 daného rozsudku, „na úvahy týkajúce sa vnútornej organizácie tejto agentúry“ ( 26 ). Nemožno však vylúčiť, že túto pasáž možno chápať ako implicitné zamietnutie žiadosti odvolateľky o obnovenie jej zmluvy. Odvolací výbor totiž pri konštatovaní, že z dôvodov nesúvisiacich s osobnou situáciou odvolateľky, ktoré súviseli s vnútornou organizáciou právnej služby, agentúra nemala v úmysle „opäť začleniť osoby alebo spôsoby organizácie práce z minulosti“, mohol len implicitne odkázať na neexistenciu potreby obnoviť zmluvu odvolateľky, čo predstavuje subsidiárne odôvodnenie, odlišné od jediného odôvodnenia sporného rozhodnutia, ktoré sa obmedzilo na konštatovanie, že Cedefop nebolo povinné prijať žiadne iné opatrenie na vykonanie rozsudku o zrušení.
35.
Vzhľadom na túto možnosť, ktorá je prinajmenšom obhájiteľná, sa preto domnievam, že podmienky potrebné na konštatovanie skreslenia dôkazov, ako sú zhrnuté v bode 26 vyššie, nie sú splnené, a najmä že posúdenie dôkazov, konkrétne rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, vykonané Všeobecným súdom nie je v zjavnom rozpore so znením daného rozhodnutia.
36.
Ak sa teda Súdny dvor s týmto výkladom stotožní, treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.
37.
Ak by naopak Súdny dvor dospel k záveru, že odôvodnenie Všeobecného súdu je poznačené skreslením dôkazov, mal by prvému odvolaciemu dôvodu vyhovieť, a v dôsledku toho napadnutý rozsudok zrušiť. Ako totiž vyplýva z bodov 37, 43 a 44 tohto rozsudku, Všeobecný súd pri zamietnutí žaloby v prvostupňovom konaní vychádzal výlučne z odôvodnenia sporných rozhodnutí, ktoré sa zakladalo na zmenách vnútornej organizácie Cedefop. ( 27 ) V takom prípade bude potrebné preskúmať, či Súdny dvor môže rozhodnúť o žalobe v prvostupňovom konaní, pričom táto otázka bude predmetom nasledujúcich bodov týchto návrhov.
O žalobe
38.
Podľa článku 61 štatútu, ak tento súd zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
39.
Domnievam sa, že by to tak bolo aj v prejednávanej veci, ak by Súdny dvor dospel k záveru, že treba napadnutý rozsudok zrušiť. V takejto situácii by mal k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie o druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 266 ZFEÚ a zjavne nesprávnom posúdení. ( 28 )
40.
V tomto žalobnom dôvode odvolateľka v podstate uvádza dve tvrdenia. Na jednej strane tvrdí, že bolo povinnosťou Cedefop na základe rozsudku o zrušení obnoviť konanie o preskúmaní jej žiadosti o obnovenie zmluvy a prijať nové rozhodnutie, ktorým by sa nahradilo sporné rozhodnutie, a na druhej strane tvrdí, že obnovenie jej zmluvy bolo jediným možným opatrením na nápravu nezákonností zistených v rozsudku o zrušení.
41.
Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, pripomínam jednak to, že z článku 266 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, musí urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudku, ktorým sa tento akt vyhlasuje za neplatný, a jednak to, že po vydaní rozsudku o neplatnosti bolo Cedefop povinné prijať opatrenia, aby vykonalo daný rozsudok, ( 29 ) a ako sám Všeobecný súd uznáva v bode 34 napadnutého rozsudku, prijať nový akt nahrádzajúci rozhodnutie z 12. mája 2017.
42.
Po vydaní rozsudku o zrušení Cedefop prijalo sporné rozhodnutie, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti. Táto agentúra síce sporným rozhodnutím nepreskúmala žiadosť odvolateľky o obnovenie jej zmluvy, odpovedala jej však, že nie je povinná prijať žiadne iné opatrenie než vyplatenie náhrady, ktorú jej Všeobecný súd nariadil vyplatiť, čo v konečnom dôsledku implicitne znamenalo záver, že nebolo opodstatnené obnoviť pracovnú zmluvu odvolateľky. ( 30 )
43.
Odvolací výbor sa vo svojom rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti s týmto odôvodnením stotožnil a zdôraznil najmä skutočnosť, že náhrada škody, ktorú Všeobecný súd nariadil v rozsudku o zrušení a ktorú sama odvolateľka požadovala ako náhradu majetkovej ujmy spôsobenej neobnovením jej zmluvy, predstavuje „spravodlivú náhradu celej majetkovej ujmy, ktorú utrpela“, ako Všeobecný súd uviedol v bode 201 rozsudku o zrušení.
44.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že sporným rozhodnutím, potvrdeným rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti, Cedefop implicitne prehodnotilo žiadosť odvolateľky o obnovenie jej zmluvy, pričom sa dospelo k záveru, že nie je povinné prijať žiadne iné opatrenie než vyplatenie náhrady ujmy, ktorú mu Všeobecný súd nariadil zaplatiť.
45.
Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, konštatujem, ako to uvádza Všeobecný súd v bodoch 25, 26 a 41 napadnutého rozsudku, že dočasný zamestnanec nemá právo na obnovenie svojej zmluvy, pričom možnosť jej obnovenia je len možnosťou ponechanou v diskrečnej právomoci príslušného orgánu a inštitúcie majú širokú diskrečnú právomoc pri organizovaní svojich služieb. ( 31 ) Tieto úvahy sa javia ako o to relevantnejšie, ak ide o nahradenie zmluvy na určitú dobu zmluvou na neurčitý čas, ktorou sa medzi inštitúciou a dotknutým zamestnancom vytvára stabilnejšia väzba bez časového obmedzenia. ( 32 ) Z toho vyplýva, že vykonanie rozsudku o zrušení nemuselo nevyhnutne viesť k obnoveniu zmluvy odvolateľky. ( 33 )
46.
V dôsledku uvedeného a bez ohľadu na opodstatnenosť jeho reakcie, ktorá je predmetom ďalších odvolacích dôvodov, ( 34 ) sa domnievam, že Cedefop prijalo požadované opatrenia, aby vykonalo rozsudok o zrušení v zmysle článku 266 ZFEÚ.
47.
Uzatváram, že ak Súdny dvor dospeje k záveru, že je potrebné prvému odvolaciemu dôvodu vyhovieť, a v dôsledku toho rozhodnúť o žalobe v prvostupňovom konaní, navrhujem druhý žalobný dôvod zamietnuť.
O žiadosti o odstránenie prílohy C.1 zo spisu
48.
Cedefop vo svojej replike žiada Súdny dvor, aby v súlade s článkom 151 svojho rokovacieho poriadku odstránil zo spisu prílohu C.1 k odvolaniu, ktorá obsahuje výmenu korešpondencie medzi odvolateľkou, jej bývalou právnou zástupkyňou a treťou osobou, do ktorej bol skopírovaný obsah e‑mailu zaslaného 2. apríla 2021 právnym zástupcom Cedefop bývalej právnej zástupkyni odvolateľky, ktorý sa týkal možnosti začať diskusiu medzi účastníkmi konania s cieľom urovnať spor formou zmieru. ( 35 ) Cedefop v podstate tvrdí, že na predmetnú korešpondenciu sa vzťahuje dôvernosť komunikácie medzi advokátmi v súlade s code belge de déontologie de l’avocat (belgický etický kódex advokátov), pričom zdôrazňuje, že ani odvolateľka, ani jej súčasná právna zástupkyňa neboli adresátmi sporného e‑mailu, zatiaľ čo odvolateľka jednak tvrdí, že dôvernosť stanovená týmto kódexom predstavuje vnútorné pravidlo barreau de Bruxelles (Bruselská advokátska komora, Belgicko), ktoré pre ňu nie je záväzné, a jednak to, že táto korešpondencia predstavuje rozhodujúci dôkaz na podporu jej pozície. ( 36 )
49.
V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že v práve Únie sa nestanovujú žiadne osobitné pravidlá týkajúce sa používania dôkazov. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa v tejto súvislosti uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej vyplýva, že prípustnosť dôkazu, ktorý bol včas predložený, možno pred súdmi Únie spochybniť iba na základe toho, že tento dôkaz bol získaný nezákonne. ( 37 ) Konkrétnejšie povedané, v prípade dôkazu, ktorý účastník konania predložil nezákonne, sa musia zvážiť záujmy príslušných účastníkov konania vo vzťahu k ich právu na spravodlivý proces, s ohľadom na záujmy chránené pravidlami, ktoré boli porušené alebo obídené pri získavaní takéhoto dôkazu. ( 38 ) Z toho vyplýva, že súd Únie, ktorému bol predložený návrh na vyňatie dôkazov, musí pristúpiť k zváženiu záujmov žalobcu, ktorý predložil tieto dôkazy, na jednej strane, najmä vzhľadom na ich užitočnosť na účely posúdenia dôvodnosti žaloby, ktorá mu bola predložená, a na druhej strane záujmov protistrany, ktoré by mohli byť konkrétne a účinne poškodené ponechaním uvedených dôkazov v spise. ( 39 )
50.
Takisto pripomínam, že pokiaľ ide o situáciu v prejednávanej veci, právo na rešpektovanie dôvernosti korešpondencie medzi advokátom a jeho klientom Súdny dvor rozhodne už dlho uznáva, ( 40 ) najmä ako vyjadrenie zásad práva na spravodlivý proces a rešpektovania súkromného života, ktoré sú zakotvené v článkoch 47 a 7 Charty ( 41 ) a v článkoch 6 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). ( 42 )
51.
Vzhľadom na to sa mi zdá, že ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom – ktorá je navyše primárne určená na ochranu záujmov klienta – sa nevzťahuje za každých okolností na korešpondenciu medzi advokátmi, prinajmenšom pokiaľ táto komunikácia nie je súčasťou komunikácie medzi advokátom a klientom. ( 43 ) Ochrana dôvernosti korešpondencie medzi advokátmi je na vnútroštátnej úrovni totiž zvyčajne zabezpečená pravidlami profesijnej etiky prijatými príslušnými advokátskymi komorami, prípadne na základe poverenia zákonodarcu, a je záväzná len pre advokátov, ktorí týmto pravidlám podliehajú. ( 44 )
52.
Ak by, ako tvrdí Cedefop, v prejednávanej veci boli porušené etické pravidlá Bruselskej advokátskej komory bývalou advokátkou odvolateľky, ( 45 ) zodpovednosť vyplývajúca z tohto porušenia sa týka len tejto advokátky. Také porušenie, ak sa preukáže, v zásade nemôže viesť k tomu, aby sa odvolateľke zakázalo predložiť dôkazy, ktoré nezískala nezákonne. ( 46 )
53.
Týmto záverom sa nespochybňuje skutočnosť, že v prejednávanej veci išlo o korešpondenciu, v ktorej sa predpokladala možnosť urovnania sporu formou zmieru, keďže táto korešpondencia sa v každom prípade netýkala prípadnej výmeny dôverných informácií o obsahu možného urovnania sporu formou zmieru, ale vyjadrovala len principiálnu pripravenosť Cedefop do takýchto rokovaní vstúpiť. ( 47 ) Okrem toho judikatúra, na ktorú sa Cedefop odvoláva, sa týka prístupu tretích osôb k určitým dokumentom vypracovaným Komisiou v rámci žaloby pre nesplnenie povinnosti, a v tomto prípade sa nezdá byť relevantná. ( 48 )
54.
Za týchto okolností navrhujem žiadosť Cedefop o odstránenie prílohy C.1 zo spisu zamietnuť. ( 49 )
Návrh
55.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
–
odvolanie zamietol, alebo, ak Súdny dvor dospeje k záveru, že prvému odvolaciemu dôvodu treba vyhovieť, zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. februára 2024, VP/Cedefop ( T‑563/22 , EU:T:2024:72 ), a zamietol druhý žalobný dôvod, ktorý VP predložila Všeobecnému súdu,
–
zamietol žiadosť o odstránenie prílohy C.1 zo spisu.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Jej žiadosť sa zakladala na článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ktorý sa na základe článku 46 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie vzťahuje aj na dočasných zamestnancov.
( 3 ) Všeobecný súd v podstate rozhodol jednak o tom, že rozhodnutie z 12. mája 2017 je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením, keďže sa v ňom odôvodňuje neobnovenie zmluvy odvolateľky plánovaným zrušením právnej služby Cedefop, a jednak o tom, že v rozsahu, v akom nebolo možné vylúčiť, že toto rozhodnutie mohlo byť založené na samostatnom dôvode, a to na strate dôvery riaditeľa Cedefop k odvolateľke, pri prijímaní tohto rozhodnutia neboli dodržané právo byť vypočutý, právo na obhajobu a článok 26 služobného poriadku.
( 4 ) V liste z 2. marca 2021 (ďalej len „rozhodnutie z 2. marca 2021“) výkonný riaditeľ uviedol, že na vykonanie uvedeného rozsudku sa vyžaduje len náhrada majetkovej a nemajetkovej ujmy, keďže účinky nezákonnosti zistenej Všeobecným súdom boli kompenzované zaplatením náhrady.
( 5 ) Na základe sťažnosti podanej žalobkyňou podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku jej predseda odvolacieho výboru 29. júla 2021 zaslal list, v ktorom uviedol, že odvolací výbor sa na svojom zasadnutí 16. júla 2021 rozhodol vyhovieť jej sťažnosti z 28. apríla 2021 a „zrušiť“ rozhodnutie z 2. marca 2021, keďže žalobkyňa nemala možnosť predložiť pripomienky k danému rozhodnutiu. Medzitým Všeobecný súd uznesením z 20. mája 2022, VP/Cedefop ( T‑534/21 , EU:T:2022:327 ), zamietol žalobu žalobkyne proti rozhodnutiu z 2. marca 2021.
( 6 ) Uvedený nový riaditeľ zaslal žalobkyni 7. septembra 2021 list, v ktorom jej oznámil, že nemá v úmysle prijať dodatočné opatrenia, ktoré žalobkyňa vo svojej žiadosti požadovala, a to z dôvodu, že rozsudok o zrušení bol už v plnom rozsahu vykonaný, a vyzval ju, aby predložila svoje pripomienky k navrhovanému rozhodnutiu, čo urobila 15. októbra 2021.
( 7 ) Tieto žalobné dôvody boli založené na absencii právomoci odvolacieho výboru (prvý žalobný dôvod), porušení článku 266 ZFEÚ a zjavne nesprávnom posúdení (druhý žalobný dôvod), porušení povinnosti starostlivosti (tretí žalobný dôvod), porušení zásad legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie (štvrtý žalobný dôvod) a zneužití právomoci (piaty žalobný dôvod).
( 8 ) Konštatujem, že znenie bodu 38 napadnutého rozsudku je nejasné. Všeobecný súd predovšetkým uviedol, že „žalobkyňa tvrdí, že aby Cedefop vykonalo [rozsudok o zrušení], bolo jeho povinnosťou obnoviť konanie... a prijať nové rozhodnutie“, a to bez toho, aby výslovne zaujalo stanovisko k existencii takejto povinnosti, a potom na toto tvrdenie odpovedal tak, že „treba však konštatovať, že Cedefop v prejednávanej veci túto povinnosť splnilo“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
( 9 ) Ďalšie odvolacie dôvody uvedené odvolateľkou sú založené na porušení povinnosti ex offo overiť právomoc odvolacieho výboru prijať rozhodnutie týkajúce sa vykonania rozsudku o zrušení a konštatovať, že ju nemá (druhý a tretí odvolací dôvod), na porušení zásady „súdu zriadeného zákonom“ uznanej v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a na tom, že Všeobecný súd nemal právomoc zrušiť rozsudok o zrušení (štvrtý a piaty odvolací dôvod), na porušení článku 266 ZFEÚ (šiesty odvolací dôvod), na porušení právnej zásady vyplývajúcej z rozsudkov z 25. októbra 2013, Komisia/Moschonaki ( T‑476/11 P , EU:T:2013:557 , body 71 a 73 ), ako aj zo 16. októbra 2019, ZV/Komisia ( T‑684/18 , EU:T:2019:748 , bod 20 ) (siedmy odvolací dôvod), na nedostatočnom odôvodnení (ôsmy odvolací dôvod), a napokon na porušení práva byť vypočutý zakotveného v článku 47 Charty (deviaty odvolací dôvod). Všetky tieto odvolacie dôvody smerujú výlučne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, o ktoré sa Všeobecný súd opieral, keď zamietol jej druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 266 ZFEÚ a zjavne nesprávnom posúdení (pozri v tomto zmysle bod 9 vyššie).
( 10 ) Týmto žalobným dôvodom odvolateľka tvrdila na jednej strane, že na to, aby Cedefop vykonalo rozsudok o zrušení, bolo jeho povinnosťou obnoviť konanie o preskúmaní jej žiadosti o obnovenie zmluvy a prijať nové rozhodnutie, ktorým by sa nahradilo sporné rozhodnutie, a na druhej strane, že obnovenie jej zmluvy bolo jediným možným opatrením na nápravu nezákonností zistených v rozsudku o zrušení. Konštatujem, že hoci odvolateľka v nadpise bodu VII.1 a v bode 52 svojho odvolania uvádza, že Všeobecný súd „uznal“ druhý žalobný dôvod, podľa môjho názoru však odkazuje na skutočnosť, že Všeobecný súd síce tento odvolací dôvod zamietol, ale podľa nej uznal „povinnosť [Cedefop] prijať náhradné rozhodnutie“.
( 11 ) Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.
( 12 ) Tento dôvod sa nachádza na stranách 16 a 17 rozhodnutia o zamietnutí žiadosti.
( 13 ) V bode 44 tohto rozsudku sa uvádza, že „tento dôvod, uvedený v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, bol sám osebe dostatočný na odôvodnenie rozhodnutia neobnoviť zmluvu so žalobkyňou“.
( 14 ) Inými slovami, Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateľky, že Cedefop porušilo článok 266 ZFEÚ a dopustilo sa zjavne nesprávneho posúdenia z dôvodu, že bez ohľadu na otázku, či bolo potrebné prijať opatrenia, táto agentúra v každom prípade prijala rozhodnutie, aby rozsudok o zrušení vykonala.
( 15 ) Odvolateľka zároveň trochu rozporuplne tvrdí, že výkonný riaditeľ Cedefop zamietol jej žiadosť o opätovné prijatie do zamestnania napriek výroku rozsudku o zrušení.
( 16 ) Súdny dvor rozhodol, že podľa uvedeného ustanovenia v prípade, že je akt zrušený alebo vyhlásený za neplatný, inštitúcie, ktoré tento akt vydali, majú len povinnosť prijať opatrenia, ktorými sa daný rozsudok vykoná. V dôsledku toho inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere prostriedkov, ktoré musia uplatniť na nápravu konštatovanej protiprávnosti, pričom platí, že tieto prostriedky musia byť zlučiteľné s výrokom dotknutého rozsudku a dôvodmi, na ktorých je založený (pozri najmä rozsudok z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada, C‑248/17 P , EU:C:2018:967 , bod 68 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd spresnil, že pri výkone diskrečnej právomoci, ktorú sa mu priznáva článkom 266 ZFEÚ, je na správnom orgáne, aby vybral medzi rôznymi možnými opatreniami, ktoré sú v súlade s odôvodnením rozsudku o zrušení a so zásadami a pravidlami práva Únie, a to s cieľom zosúladiť záujmy služby s potrebou primeranej ochrany práv odvolateľa, a že dotknutá inštitúcia alebo orgán musí pri hľadaní opatrenia, ktorým sa rozsudok vykoná, najmä v záujme súladu so zásadami a pravidlami práva Únie zabrániť tomu, aby prijaté opatrenia boli poznačené rovnakými nedostatkami, aké boli zistené v rozsudku o zrušení (pozri najmä rozsudok z 23. októbra 2024, ZR/EUIPO, T‑634/22 , EU:T:2024:746 , body 42 a 45 , ako aj citovanú judikatúru).
( 17 ) Pozri rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA ( C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 26 a citovaná judikatúra).
( 18 ) Pozri rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA ( C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 27 a citovaná judikatúra).
( 19 ) Tieto pasáže tvoria poslednú časť bodu C uvedeného rozhodnutia.
( 20 ) Odvolací výbor zdôraznil, že odvolateľka sama požiadala o náhradu majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku neobnovenia zmluvy.
( 21 ) Odvolací výbor pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry Všeobecný súd nemôže v rámci výkonu svojej právomoci vydávať príkazy inštitúciám Únie alebo nahrádzať ich činnosť.
( 22 ) Dané rozhodnutie vychádzalo zo záverov výkonnej rady predložených 3. marca 2021, na ktoré odvolateľka odkazuje vo svojej sťažnosti.
( 23 ) Odvolací výbor poukazuje na to, že navrhovaný harmonogram začatia predmetného výberového konania úzko súvisel s výsledkom výberového konania na pozíciu riaditeľa ľudských zdrojov.
( 24 ) Všeobecný súd sa opiera o tretie tvrdenie uvedené v bode 31 vyššie.
( 25 ) Pripomínam, že táto časť rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti znie v pôvodnom anglickom znení takto: „based on a thourough and transparent assessment of the status quo performed in 2021 on the basis of 2020 data, Cedefop intends to reorganise the way the legal function works to mitigate the identified risks without intending to reinstate persons or past working organisations“ („na základe dôkladného a transparentného posúdenia súčasného stavu vykonaného v roku 2021 na základe údajov z roku 2020 má Cedefop v úmysle reorganizovať spôsob vykonávania právnej funkcie s cieľom zmierniť zistené riziká bez toho, aby mal v úmysle opäť do nej začleniť osoby alebo spôsoby organizácie práce z minulosti“).
( 26 ) Inými slovami, zdá sa, že odvolací výbor sa týmto tvrdením v podstate obmedzuje na vyvrátenie tvrdenia odvolateľky založeného v podstate na skutočnosti, že rozhodnutie výkonného riaditeľa Cedefop o obnovení pozície interného právneho poradcu v rámci Cedefop, ktoré podporil výkonný výbor, nevyhnutne znamenalo obnovenie jej zmluvy, a to bez toho, aby sa vyslovil k nevyhnutnosti alebo vhodnosti tohto obnovenia.
( 27 ) Treba povedať, že je ťažko pochopiteľné, čo viedlo Všeobecný súd k tomu, že rozhodol len o jednom z dvoch dôvodov, ktoré identifikoval v spornom rozhodnutí doplnenom rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti, a to bez toho, aby považoval za potrebné rozhodnúť o hlavnom dôvode zamietnutia žiadosti odvolateľky, ktorý bol podľa Cedefop založený na tom, že nie je potrebné prijať žiadne ďalšie opatrenia na vykonanie rozsudku o zrušení, v prípade ktorého sa Všeobecný súd obmedzil na to, že ho považoval za nerelevantný.
( 28 ) Keďže tieto návrhy sa obmedzujú na prvý odvolací dôvod, táto analýza nemá vplyv na preskúmanie ostatných odvolacích dôvodov.
( 29 ) Pozri bod 17 vyššie.
( 30 ) Všeobecný súd sa v tomto zmysle vyjadril v bode 18 napadnutého rozsudku.
( 31 ) Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA ( C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 39 ).
( 32 ) Potvrdzuje sa to v ustálenej judikatúre Všeobecného súdu [pozri rozsudok z 9. novembra 2022, Vetpharma Animal Health/EUIPO – Deltavit (DELTATIC), T‑164/21 , EU:T:2022:695 , bod 83 a citovanú judikatúru].
( 33 ) V tejto súvislosti sa zdá, že odvolateľka zamieňa na jednej strane povinnosť Cedefop prijať v nadväznosti na rozsudok o zrušení nové rozhodnutie o žiadosti o obnovenie jej zmluvy, a na druhej strane dôvody, na ktorých je nové rozhodnutie (sporné rozhodnutie potvrdené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti) založené. Inými slovami, otázka, či sú dôvody uvedené v týchto rozhodnutiach opodstatnené, úzko súvisí s dôvodnosťou týchto rozhodnutí, bez ohľadu na to, či táto agentúra prijala rozhodnutie, aby vykonala rozsudok o zrušení.
( 34 ) Pozri poznámku pod čiarou 9 vyššie.
( 35 ) Tento e‑mail nasledoval po žiadosti odvolateľky adresovanej Cedefop, aby vyhovelo rozsudku o zrušení obnovením jej zmluvy, s čím Cedefop nesúhlasilo.
( 36 ) Aby som bol presný, poznamenávam, že odvolateľka takisto predbežne tvrdí, že táto žiadosť je neprípustná, pretože nebola predložená v samostatnom podaní. Domnievam sa však, že tejto námietke nemožno vyhovieť. Ako tvrdí Cedefop, v súlade s článkom 151 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora by sa táto žiadosť musela predložiť v samostatnom podaní len vtedy, ak by táto agentúra žiadala, aby Súdny dvor o tejto žiadosti rozhodol bez začatia konania vo veci samej, čo sa v tomto prípade nestalo.
( 37 ) Pozri najmä rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 129 a citovaná judikatúra). Pozri tiež odbornú literatúru LENAERTS, K. a iní: EU Procedural Law . 2. vyd., Oxford University Press, 2023, s. 790. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol o vyňatí dokumentu zo spisu najmä v prípade právnych stanovísk vydaných pre vnútornú potrebu právnymi službami inštitúcií (uznesenia z 23. októbra 2002, Rakúsko/Rada, C‑445/00 , EU:C:2002:607 , bod 12 , a zo 14. mája 2019, Maďarsko/Parlament, C‑650/18 , EU:C:2019:438 , body 8 až 19 ), alebo vnútroštátnou verejnou správou (uznesenie z 23. marca 2007, Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten, C‑221/06 , EU:C:2007:185 , body 19 až 23 ).
( 38 ) Pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 130 ). V uvedenom prípade išlo o interné dokumenty, na ktoré sa vzťahuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ( Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43 ; Mim. vyd. 01/003, s. 331) a ktorých predloženie nebolo povolené dotknutou inštitúciou ani nariadené súdom Únie.
( 39 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada ( C‑348/20 P , EU:C:2022:548 , bod 131 ).
( 40 ) Pozri rozsudok z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia ( 155/79 , EU:C:1982:157 , body 18 až 27 ).
( 41 ) Pozri v tejto súvislosti, pokiaľ ide o všeobecnejší základ ochrany advokátskeho tajomstva, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Ordre des barreaux francophones et germanophone a i. ( C‑305/05 , EU:C:2006:788 , body 36 až 46 a citovaná judikatúra). Pozri aj odbornú literatúru VAN GERVEN, D.: Professional Secrecy in Europe. In: Professional Secrecy of Lawyers in Europe . Cambridge University Press, 2013, s. 6 až 8.
( 42 ) Ako som uviedol návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Orde van Vlaamse Balies a i. ( C‑694/20 , EU:C:2022:259 , bod 49 ), ktoré v tomto bode potvrdil Súdny dvor v rozsudku z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i. ( C‑694/20 , EU:C:2022:963 , bod 27 ), z judikatúry ESĽP vyplýva, že článok 8 ods. 1 EDĽP chráni dôvernosť akejkoľvek korešpondencie medzi jednotlivcami a priznáva posilnenú ochranu komunikácii medzi advokátmi a ich klientmi (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 6. decembra 2012, Michaud v. Francúzsko, CE:ECHR:2012:1206JUD001232311, body 117 a 118). Podobne ako v uvedenom ustanovení, ktorého ochrana zahŕňa nielen činnosť obhajoby, ale aj právne poradenstvo, článkom 7 Charty sa nevyhnutne zaručuje tajnosť tohto právneho poradenstva, a to tak vo vzťahu k jeho obsahu, ako aj k jeho existencii. Ako uviedol ESĽP, osoby, ktoré sa radia s advokátom, môžu rozumne očakávať, že ich komunikácia zostane súkromná a dôverná [rozsudok ESĽP, 9. apríla 2019, Altay v. Turecko (č. 2), CE:ECHR:2019:0409JUD001123609, bod 49]. Okrem výnimočných situácií musia mať preto tieto osoby legitímnu dôveru v skutočnosť, že ich advokát bez ich súhlasu nesprístupní nikomu to, že sa s ním radili.
( 43 ) Pozri v tomto zmysle najmä VAN GERVEN, D.: Professional Secrecy in Europe. In: Professional Secrecy of Lawyers in Europe . Cambridge University Press, 2013, s. 17 a 18.
( 44 ) Vnútroštátne právne systémy okrem toho nie sú v tomto ohľade jednotné. Je síce pravda, že v niektorých systémoch je takáto korešpondencia takmer úplne chránená (pozri napríklad okrem článku 6.1 belgického etického kódexu advokátov, na ktorý odkazuje Cedefop, článok 3.1 vnútroštátneho vnútorného predpisu advokátov vo Francúzsku a článok 48 talianskeho etického kódexu advokátov), ale aj v týchto prípadoch sa povinnosť vyplývajúca z tejto ochrany týka dotknutých advokátov. Na európskej úrovni podľa článku 5.3.1 Etického kódexu Rady advokátskych komôr Európy (CCBE) pre európskych advokátov (vydanie z roku 2019), ktorý je vo francúzštine k dispozícii na tejto adrese: https: //www.ccbe.eu/fileadmin/speciality_distribution/public/documents/DEONTOLOGY/DEON_CoC/FR_DEON_CoC.pdf, „ak si advokát/advokátka, ktorý (‑á) má v úmysle poslať korešpondenciu kolegovi do iného členského štátu, želá zachovanie dôverného charakteru tejto korešpondencie, mal (‑a) by svoj zámer vyjadriť jasne ešte pred odoslaním dokumentov“. V článku 5.3.2 tohto kódexu sa uvádza, že „ak potenciálny príjemca správy nie je schopný zabezpečiť dôvernosť informácií, je povinný o tom následne bez zbytočného odkladu informovať odosielateľa“. Okrem toho sa v dôvodovej správe k uvedenému dokumentu v komentári k článku 5.3 uvádzajú rozdielne prístupy v rôznych členských štátoch.
( 45 ) V tomto smere poznamenávam, že hoci skutočnosť, na ktorú sa odvoláva odvolateľka, že zástupca Cedefop sám požiadal bývalú zástupkyňu odvolateľky, aby odvolateľku o obsahu jeho komunikácie s ňou informovala, nie je podložená žiadnym dôkazom, samotný obsah tejto komunikácie si podľa môjho názoru vyžadoval, aby informovala svoju klientku o možnosti začať diskusiu s Cedefop. Neprijmem však stanovisko k možnosti doslovne reprodukovať celú komunikáciu medzi obidvomi kolegami namiesto jej zhrnutia, čo je otázka, ktorá v každom prípade podlieha pravidlám príslušnej advokátskej komory, a v tomto prípade nie je relevantná.
( 46 ) Najmä v zmysle judikatúry uvedenej v bode 49 vyššie.
( 47 ) V tejto súvislosti Všeobecný súd v podobnej situácii v podstate uznal možnosť tvrdenia o existencii dialógu medzi účastníkmi konania zameraného na možné urovnanie sporu formou zmieru (rozsudok z 18. októbra 2023, BZ/ECB, T‑162/21 , EU:T:2023:647 , bod 133 ).
( 48 ) V rámci tejto judikatúry totiž Všeobecný súd v podstate rozhodol, že zachovanie predmetného cieľa, t. j. urovnanie sporu medzi Komisiou a dotknutým členským štátom pred vydaním rozsudku Súdneho dvora formou zmieru, odôvodňuje odmietnutie prístupu k dokumentom vyhotoveným v rámci predmetného konania (pozri rozsudok z 12. septembra 2007, API/Komisia, T‑36/04 , EU:T:2007:258 , bod 121 a citovanú judikatúru).
( ) Týmto návrhom samozrejme nie je dotknutá otázka dôkaznej hodnoty tohto dokumentu, ktorú Súdny dvor posúdi v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov uvedenou v bode 49 vyššie.