C-242/24

proti

Spolkovej republike Nemecko

„ Odvolanie – Štátna pomoc – Pomoc poskytovaná na základe určitých ustanovení nemeckého zákona o kombinovanej výrobe tepla a elektrickej energie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca povinnosť prevádzkovateľom distribučnej siete odoberať elektrickú energiu od výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za cenu zvýšenú o príplatok, ktorý môže byť doplnený bonusom – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Opatrenia poskytnuté zo štátnych prostriedkov “

Úvod

Sporné opatrenia a ich financovanie

4. V dňoch 28. januára 2019 a 23. septembra 2020 nemecké orgány oznámili Komisii súbor opatrení pozmeňujúcich KWKG z roku 2016, z ktorých niektoré boli v decembri 2020 ďalej pozmenené. Všetky tieto opatrenia zodpovedajú právnym predpisom o podpore CHP platným od 1. januára 2021 (ďalej len „KWKG z roku 2020“), ku ktorým sa pripája posledná zmena týkajúca sa obmedzenia výšky poplatku v prospech výrobcov vodíka, ako je stanovené v § 27 KWKG z roku 2020.

5. Cieľom KWKG z roku 2020 je najmä zlepšiť energetickú účinnosť a ochranu klímy a životného prostredia zvýšením čistej výroby elektrickej energie pomocou CHP do roku 2025.

6. Na tieto účely stanovuje súbor opatrení na podporu (i) výroby elektrickej energie v novovybudovaných, modernizovaných a obnovených vysokoúčinných zariadeniach CHP, (ii) energeticky úsporných sietí diaľkového vykurovania a chladenia, (iii) zásobníkov tepla a chladu a (iv) výroby elektrickej energie existujúcimi vysokoúčinnými zariadeniami CHP na plyn v odvetví diaľkového vykurovania (ďalej spoločne len „opatrenia na podporu CHP“), ako aj v) opatrení na obmedzenie výšky poplatku v prospech výrobcov vodíka.

7. Tieto opatrenia majú buď formu príplatku, ktorý môže byť doplnený bonusom, ktorý sa pripočítava k príjmom z predaja vyrobenej elektrickej energie za trhovú cenu, alebo v prípade výroby priemyselných plynov, v ktorom výroba vodíka predstavuje väčšinu celkovej pridanej hodnoty, vo forme obmedzenia výšky poplatku, ktorý môžu prevádzkovatelia sietí získať späť od výrobcov vodíka.

12. V prvom rade tak prevádzkovatelia prenosových sústav uhradia prevádzkovateľom distribučnej siete celkovú sumu, ktorú títo prevádzkovatelia zaplatili príjemcom CHP. V druhom rade prevádzkovatelia prenosových sústav vypočítajú celkovú výšku platieb, ktoré zaplatili prevádzkovateľom distribučných sietí a príjemcom CHP. Táto celková suma sa následne vydelí celkovou spotrebou elektrickej energie. Výsledok predstavuje priemerné zaťaženie elektrickej energie za kilowatthodinu (KWh) pre sporné opatrenia (ďalej len „poplatok KWKG“). Prevádzkovatelia distribučných sietí sú povinní platiť prevádzkovateľom prenosových sústav poplatok KWKG za každú KWh elektrickej energie, ktorú distribuovali koncovým odberateľom.

13. Výšku poplatku KWKG každoročne vypočítavajú prevádzkovatelia prenosových sústav podľa metodiky stanovenej v KWKG z roku 2020 a pod kontrolou BAFA a BNetzA. Vyjadrená je v jednotnej cene spotrebovanej elektrickej energie za KWh s výhradou zníženej sadzby, ktorá sa vzťahuje na určité kategórie užívateľov.

14. V rámci druhej úrovne sú prevádzkovatelia sietí oprávnení, bez toho, aby to zákon ukladal, preniesť poplatok KWKG pri výpočte sieťových poplatkov, ktoré požadujú od svojich odberateľov, koncových užívateľov elektrickej energie, za každú KWh elektrickej energie dodávanej v Nemecku prostredníctvom elektrickej siete. Odchylne sú prevádzkovatelia prenosových sústav oprávnení požadovať nižší poplatok KWKG pre energeticky náročných odberateľov, ako sú výrobcovia vodíka.

15. KWKG z roku 2020 stanovuje ročnú rozpočtovú hranicu vo výške 1,8 miliardy eur pre sporné opatrenia, a teda pre celkový poplatok KWKG.

20. V bode 36 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 12. januára 2023, DOBELES HES( 2 ), podľa ktorej za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno považovať na jednej strane finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných odvodov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou (prvé kritérium), a na druhej strane finančné prostriedky, ktoré zostávajú pod stálou verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom (druhé kritérium). Tieto dve kritériá predstavujú alternatívne kritériá pojmu „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.( 3 )

21. Všeobecný súd najprv v bodoch 41 až 118 napadnutého rozsudku analyzoval, či boli opatrenia na podporu CHP financované zo štátnych prostriedkov, a následne v bodoch 119 až 126 tohto rozsudku skúmal, či to tak bolo v prípade opatrenia týkajúceho sa obmedzenia výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka.

22. Pokiaľ ide o opatrenia na podporu CHP, Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 56 až 90 napadnutého rozsudku preskúmal, či poplatok KWKG alebo tarifný príplatok KWKG predstavujú daň alebo iný povinný odvod v zmysle prvého kritéria. V druhom rade v bodoch 91 až 100 tohto rozsudku overil, či sumy tohto poplatku alebo tohto tarifného príplatku zostali pod stálou verejnou kontrolou prostriedkov v zmysle druhého kritéria. Po tretie v bodoch 101 až 117 uvedeného rozsudku zamietol tvrdenia Komisie týkajúce sa uplatnenia judikatúry vyplývajúcej z rozsudku PreussenElektra v prejednávanej veci.

27. Vzhľadom na druhé kritérium, teda kontrolu štátu nad predmetnými prostriedkami, Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia ho v spornom rozhodnutí jasne a výslovne nepreskúmala, keďže obe predmetné kritériá sú alternatívne.

28. V každom prípade Všeobecný súd v bodoch 98 až 100 tohto rozsudku rozhodol, že toto druhé kritérium nebolo v prejednávanej veci splnené. Okolnosť, že použité finančné prostriedky boli zákonom určené výlučne na plnenie určitých úloh, totiž skôr preukazuje, že v prípade neexistencie akejkoľvek inej skutočnosti svedčiacej o opaku štát práve nemôže disponovať s týmito prostriedkami, to znamená, že štát nemôže rozhodnúť o inom určení, než je účel stanovený zákonom.

29. Pokiaľ ide o judikatúru vyplývajúcu z rozsudku PreussenElektra, Všeobecný súd v bodoch 101 až 117 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa nesprávne domnievala, že táto judikatúra nie je v prejednávanej veci uplatniteľná z dôvodu, že opatrenia na podporu CHP nepredstavujú „jednoduchú reguláciu cien“ v zmysle tohto rozsudku. Na tento účel mala totiž Komisia bez ohľadu na to, či opatrenia na podporu CHP predstavovali alebo nepredstavovali opatrenie „jednoduchej regulácie cien“, preukázať, že výhodu v prospech príjemcov CHP neposkytli prevádzkovatelia sietí, ktorí sú súkromnými subjektmi z vlastných finančných prostriedkov, ale že boli poverení štátom spravovať štátne prostriedky.

30. Keďže podľa Všeobecného súdu opatrenia na podporu CHP neboli financované zo štátnych prostriedkov, v bodoch 119 až 126 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že obmedzenie výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka nemôže predstavovať vzdanie sa štátnych prostriedkov.

36. Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 11. júna 2025.

O odvolaní

37. Na podporu svojho odvolania, ktoré sa týka len opatrení na podporu CHP, Komisia uvádza jediný odvolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade kritéria „štátnych prostriedkov“ podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ a pri právnej kvalifikácii skutkového stavu. Tento odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí. Skôr než ich preskúmam, však považujem za potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok k relevantnému právnemu rámcu.

Úvodné pripomienky

38. Treba pripomenúť, že kvalifikácia štátnej pomoci predpokladá splnenie štyroch podmienok, medzi ktoré patrí existencia zásahu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Už dávno je ustálené, že takáto podmienka je splnená, ak je jednak opatrenie poskytnuté priamo alebo nepriamo z týchto prostriedkov a jednak je pripísateľné dotknutému členskému štátu.( 5 )

39. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa pripísateľnosti, táto vyžaduje preskúmať, či sa orgány verejnej moci podieľali na prijatí predmetného opatrenia. Je nesporné, že každé opatrenie zavedené legislatívnou cestou je z tohto dôvodu pripísateľné dotknutému členskému štátu.( 6 )

43. Na otázku, či boli týmto spôsobom použité štátne prostriedky, Súdny dvor odpovedal záporne. Najprv objasnil, že rozlíšenie uvedené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, medzi „pomocou poskytovanou štátmi“ a pomocou poskytovanou „zo štátnych prostriedkov“ má za cieľ iba začleniť do pojmu „štátna pomoc“ výhody priamo poskytované štátom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát určil alebo založil.( 11 ) Na základe tohto zistenia dospel k záveru, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie kupovať za minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy presun štátnych prostriedkov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie.( 12 )

44. Právne kritérium vyplývajúce z tohto rozsudku tak predstavuje deliacu čiaru medzi vnútroštátnymi opatreniami, ktoré majú čisto regulačnú povahu, a opatreniami pomoci, pričom iba tieto posledné uvedené opatrenia zahŕňajú použitie štátnych prostriedkov.

45. Len nedávno bol Súdny dvor požiadaný, aby preskúmal podmienku „štátnych prostriedkov“ v sérii vecí týkajúcich sa vnútroštátnych systémov na podporu výroby elektrickej energie, najmä elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, financovaných prostredníctvom tarifných príplatkov uložených štátom odberateľom elektrickej energie. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa toho, aby bola výhoda poskytnutá zo štátnych prostriedkov, Súdny dvor uplatnil kritérium, podľa ktorého sa prostriedky súkromného pôvodu musia kvalifikovať ako štátne prostriedky, ak pochádzajú z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a ak sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou.( 13 )

50. Ďalej podľa Komisie Všeobecný súd v bodoch 71, 72 a 88 napadnutého rozsudku vytkol tejto inštitúcii, že nepreukázala, že finančné prostriedky získané z tarifného príplatku KWKG boli vyberané a spravované v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou. Všeobecný súd považoval tento výber a spravovanie za podmienku, ktorá dopĺňa podmienku týkajúcu sa existencie povinného odvodu. Komisia sa naopak domnieva, že podľa judikatúry nie je potrebné, aby boli splnené ďalšie podmienky, ako je správa a rozdeľovanie finančných prostriedkov v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, keďže samotná povaha poplatku postačuje na preukázanie existencie štátnych prostriedkov.

51. Subsidiárne Komisia dodáva, že tieto prvé dve konštatovania Všeobecného súdu sú v každom prípade založené na inom nesprávnom posúdení v rozsahu, v akom Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že mechanizmus rozdelenia finančnej záťaže medzi prevádzkovateľov sietí nemožno považovať za „správu finančných prostriedkov“ z dôvodu, že tento mechanizmus zavádza len kompenzáciu záťaže medzi prevádzkovateľmi sietí.

52. Komisia sa napokon domnieva, že Všeobecný súd v bodoch 73 až 76 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nepreukázala, že prevádzkovatelia distribučnej siete skutočne podliehali povinnému poplatku, keďže títo prevádzkovatelia mali možnosť preniesť poplatok na svojich odberateľov. V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že v súlade s judikatúrou je samotná možnosť preniesť dodatočné náklady na tretie osoby irelevantná na účely konštatovania existencie štátnych prostriedkov.

57. Podľa názoru Všeobecného súdu judikatúra týkajúca sa opatrení štátnej pomoci na podporu výroby elektrickej energie, najmä výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, potvrdzuje toto konštatovanie. V relevantných rozsudkoch totiž finančné prostriedky pochádzali z povinných poplatkov za elektrickú energiu uložených odberateľom elektrickej energie, čo preukazuje financovanie opatrení štátom. Naopak, skutočnosť, že prevádzkovatelia sietí sú povinní vyplácať sumy príjemcom, umožňuje len konštatovať, že finančné prostriedky boli použité v súlade so zákonom.( 16 )

58. Proti tejto analýze Všeobecného súdu podľa môjho názoru nemožno nič namietať.

59. Treba totiž uviesť, že táto judikatúra je založená na výklade rozsudku PreussenElektra, podľa ktorého štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ nie sú použité, ak je finančná podpora poskytnutá určeným podnikom zo strany verejnej moci výlučne z poplatkov uložených súkromným prevádzkovateľom a príjemcom vyplácaná priamo týmito prevádzkovateľmi. Z toho vyplýva, že „prvá úroveň“ dodávateľského reťazca spočívajúca v zákonnej povinnosti prevádzkovateľov siete nakupovať za cenu zvýšenú o príplatok, ktorý môže byť doplnený bonusom, nemôže sama osebe znamenať použitie štátnych prostriedkov.

60. Potreba existencie trojstranného vzťahu medzi osobou povinnou platiť poplatok, subjektom povereným poskytovaním finančnej podpory a príjemcom tejto podpory možno vysvetliť tým, že judikatúra podmieňuje štátny pôvod použitých prostriedkov existenciou povinného poplatku na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca.

66. Z týchto rozsudkov vyvodzujem, že každý povinný odvod na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca, ktorý slúži na kompenzáciu dodatočných nákladov vyplývajúcich zo zákonnej povinnosti prevádzkovateľov sietí a prenosových sústav elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu za určitú cenu na „prvej úrovni“ dodávateľského reťazca, je nevyhnutný na konštatovanie existencie dane alebo povinného príspevku spĺňajúceho podmienku „štátnych prostriedkov“. Naopak, takáto zákonná povinnosť zahŕňa použitie štátnych prostriedkov len vtedy, ak je kombinovaná s uvedeným povinným odvodom. Tento výklad potvrdzuje aj súhrnný rozsudok vo veci DOBELES HES, ktorý sa týka dvojúrovňového systému financovania podobného schéme o akú ide v prejednávanej veci.( 20 )

67. Inými slovami, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia vo svojom odvolaní, vo veciach, ktoré patria pod túto líniu judikatúry, „druhá úroveň“ nespadá len do skutkového rámca, ale predstavuje rozhodujúci prvok v právnom posúdení Súdneho dvora.

68. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno podľa môjho názoru tvrdiť, že prvé konštatovanie vyplývajúce z bodov 65 až 70 napadnutého rozsudku je založené na nesprávnom právnom posúdení.

– O výhrade týkajúcej sa druhého konštatovania Všeobecného súdu

69. Pokiaľ ide o druhé konštatovanie Všeobecného súdu, treba pripomenúť, že Komisia mu vytýka, že predpokladal, že tarifný príplatok KWKG musí byť nielen povinným odvodom, ale musí byť aj spravovaný v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou.( 21 )

70. Komisia totiž nesúhlasí s výkladom bodu 35 rozsudku DOBELES HES, ktorý podal Všeobecný súd, podľa ktorého „finančné prostriedky sa teda musia považovať za ‚štátne prostriedky‘…, ak pochádzajú z povinných príspevkov uložených právnou úpravou dotknutého členského štátu a ak sú spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou“. Podľa názoru Komisie treba tento bod a judikatúru, na ktorú odkazuje, chápať v tom zmysle, že samotná povaha dane alebo povinného odvodu postačuje na preukázanie existencie štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Toto tvrdenie Komisie je založené na dvoch hlavných dôvodoch.

76. Stručne povedané, nemožno tvrdiť, že povinné platby prevádzkovateľmi siete podnikom vyrábajúcim elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, ku ktorým dochádza na „prvej úrovni“, predstavujú použitie štátnych prostriedkov len z toho dôvodu, že boli jednostranne uložené zákonom. Práve naopak, štátna povaha prostriedkov môže byť stanovená len na základe existencie povinného prenesenia sumy zodpovedajúcej týmto platbám na koncových odberateľov na „druhej úrovni“.

77. Po identifikácii tohto povinného odvodu, z logiky verejnej kontroly, ktorá je základom tejto judikatúry, vyplýva, že je potrebné overiť, či sa takto vybraté sumy použijú na účely poskytnutia výhody príjemcom v súlade s právnou úpravou.

78. Z toho vyplýva, že ak dotknutá vnútroštátna právna úprava zahŕňa „prvú úroveň“, ako je to v prejednávanej veci, podmienka týkajúca sa správy a rozdelenia finančných prostriedkov získaných z povinného príspevku v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou je nevyhnutná na to, aby tieto prostriedky mohli byť kvalifikované ako „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

79. V druhom rade Komisia tvrdí, že v rozsudku Essent, na ktorý odkazuje bod 34 rozsudku DOBELES HES, Súdny dvor v plnom rozsahu a bez ďalšej kvalifikácie prevzal pojem „daň“ alebo „zdanenie“ v zmysle súčasných článkov 30 (dane s rovnakým účinkom ako clo) a 110 (diskriminačné vnútroštátne zdanenie) ZFEÚ, aby dospel k záveru, že predmetný tarifný príplatok sa podobá dani, a teda pochádza zo štátnych prostriedkov. Komisia poznamenáva, že tento pojem vyžaduje len to, aby „peňažná záťaž bola uložená prevádzkovateľovi na základe jednostranného aktu orgánu verejnej moci“( 26 ).

84. Okrem toho Komisia tvrdí, že podmienku týkajúcu sa správy a rozdelenia dotknutých prostriedkov v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou nemožno analyzovať ako samostatnú podmienku, keďže znamená, že iniciatíva zaviesť povinný odvod musí patriť štátu, a nie dvom súkromnoprávnym združeniam. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudky Pearle a i. a Doux Élevage et Coopérative agricole UKL‑ARREE( 29 ).

85. Je pravda, že v rozsudkoch vydaných v týchto dvoch veciach Súdny dvor konštatoval, že povinnosť platby, ktorá sa stala záväznou pre platiteľa v dôsledku zásahu štátu, neznamená použitie štátnych prostriedkov z dôvodu, že táto povinnosť nebola zavedená štátom.

86. Výklad navrhovaný Komisiou však vedie k zámene podmienky, podľa ktorej sa má výhoda poskytnúť „zo štátnych prostriedkov“, s podmienkou pripísateľnosti štátu. Domnievam sa teda, že podmienka týkajúca sa správy a rozdelenia finančných prostriedkov v súlade so vnútroštátnou právnou úpravou vyžaduje overiť nielen to, či táto právna úprava vopred stanovuje podmienky poskytnutia finančnej podpory, ale aj to, či tie isté podmienky vylučujú akúkoľvek možnosť, že by dotknuté finančné prostriedky boli použité na iné účely, než je stanovené v uvedenej právnej úprave.

87. Z toho vyplýva, že Komisia nesprávne tvrdila, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď po prvé konštatoval, že podmienka týkajúca sa správy a rozdelenia finančných prostriedkov v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou predstavuje nevyhnutnú podmienku na použitie štátnych prostriedkov, a po druhé, že iniciatíva zavedenia tarifného príplatku KWKG pochádzajúca od nemeckého štátu nepostačuje na preukázanie použitia jeho prostriedkov.

91. Toto nesprávne posúdenie Všeobecného súdu môže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, keďže, ako uviedol Všeobecný súd vo svojom prvom konštatovaní, ak by sa vyžadoval trojstranný vzťah medzi osobou povinnou platiť daň alebo povinný príspevok, subjektom povereným poskytnutím finančnej podpory a príjemcom tejto podpory, táto požiadavka by bola v prejednávanej veci splnená. Úloha prevádzkovateľov prenosových sústav v kompenzačnom mechanizme totiž zakladá tento trojstranný vzťah.

92. Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, ktorú voči tejto kritike vzniesla Spolková republika Nemecko, poznamenávam, že na rozdiel od tvrdenia tohto členského štátu sa táto námietka týka konštatovania Všeobecného súdu, že tok platieb medzi prevádzkovateľmi prenosových sústav a prevádzkovateľmi distribučných sietí nepredstavuje správu finančných prostriedkov v zmysle judikatúry týkajúcej sa pojmu daň alebo povinný príspevok. Podľa ustálenej judikatúry však preskúmanie právnej kvalifikácie tohto vnútroštátneho práva v rámci odvolania zo strany Všeobecného súdu vzhľadom na ustanovenie práva Únie predstavuje právnu otázku patriacu do právomoci Súdneho dvora.( 31 )

93. Pokiaľ ide o odôvodnenosť tejto výhrady, zastávam názor, že odkaz na „správu finančných prostriedkov“ vyžaduje, aby subjekt, ktorý vyberá daň alebo povinný príspevok , bol podľa zákona povinný vykonávať akúkoľvek činnosť súvisiacu so správou finančných prostriedkov získaných z tejto dane. Práve tento prvok tu chýba.

94. Takúto činnosť správy nevykonávajú prevádzkovatelia sietí v rámci mechanizmu rozdeľovania finančnej záťaže, keďže predmetné finančné prostriedky nemožno považovať za finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo povinného príspevku. Uvedenú činnosť nemôžu vykonávať ani subjekty, ktoré sú príjemcami platby tarifného príplatku KWKG, teda prevádzkovatelia zariadení CHP a iných zariadení súvisiacich s CHP, keďže tieto subjekty sú príjemcami predmetnej finančnej podpory.

Zhrnutie argumentácií účastníkov konania

99. Komisia vo svojom odvolaní v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa pri výklade rozsudku PreussenElektra dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

100. Komisia mu konkrétne vytýka, že konštatoval, že dosah tohto rozsudku nie je obmedzený na prípady, v ktorých štát reguluje trhovú cenu transakcie, ale že sa vzťahuje aj na situácie, v ktorých štát ukladá povinnosť priamej platby medzi súkromnými subjektmi bez toho, aby boli tieto povinnosti založené na akomkoľvek transakčnom vzťahu.

101. Komisia zastáva názor, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku PreussenElektra sa obmedzuje na vylúčenie toho, aby sa regulácia cien zo strany členského štátu mohla považovať za použitie štátnych prostriedkov. Uplatňuje sa teda len na stanovenie minimálnych cien pre kupujúceho alebo maximálnych cien pre predávajúceho, a teda na vzťah protiplnenia medzi súkromnými osobami. V prejednávanej veci sa však nemecká právna úprava neobmedzuje na stanovenie takejto cenovej regulácie. Prevádzkovatelia sietí sú totiž povinní zaplatiť tarifný príplatok KWKG príjemcom CHP nezávisle od akéhokoľvek nákupu elektrickej energie.

102. Komisia napokon pripomína judikatúru týkajúcu sa pojmu „daň“ v zmysle článkov 30 a 110 ZFEÚ, z ktorej možno vyvodiť, že rozhodujúcim faktorom je to, či platba predstavuje protihodnotu za určitú službu skutočne a individuálne poskytnutú hospodárskemu subjektu, pričom v takom prípade táto platba nespadá pod pojem „daň“, alebo či slúži na financovanie plnenia úlohy vo verejnom záujme, pričom v takom prípade pod neho spadá.

108. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok EEG 2012, predmetná právna úprava ukladala prevádzkovateľom distribučných sietí povinnosť platiť výrobcom elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie odmenu stanovenú zákonom alebo trhovú prémiu a predávať túto elektrickú energiu prevádzkovateľom prenosových sústav. Ako protihodnotu boli prevádzkovatelia medziregionálnych prenosových sústav s vysokým a veľmi vysokým napätím, ktorí sa nachádzajú v sieti vyššie povinní platiť prevádzkovateľom miestnych distribučných sietí s nízkym alebo stredným napätím ekvivalent odmien a trhových prémií, ktoré títo poslední uvedení prevádzkovatelia zaplatili uvedeným výrobcom, a predávať elektrickú energiu dodanú do ich siete na trhu. Ak im takto získaná cena neumožňuje pokryť finančnú záťaž, ktorá im vyplýva zo zákonnej povinnosti platiť za túto elektrickú energiu za tarify stanovené zákonom, PPS mali právo požadovať od dodávateľov zásobujúcich koncových odberateľov, aby im zaplatili rozdiel („príplatku EEG“). Títo dodávatelia mali právo preniesť sumy zaplatené na základe tohto príplatku na koncových odberateľov.( 33 )

109. Ako už bolo uvedené vyššie, Súdny dvor konštatoval, že na účely kvalifikácie tohto príplatku ako „dane“ nepostačuje jednoduché právo preniesť sumy zaplatené na základe príplatku EEG. Vyjadril sa tak len k „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca elektrickej energie bez toho, aby konštatoval, že „prvá úroveň“ tohto reťazca sa vyznačuje reguláciou trhových cien.( 34 )

112. Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd, najmä v bodoch 108, 109 a 114 napadnutého rozsudku, prijal príliš široký výklad judikatúry týkajúcej sa režimov podpory výroby elektrickej energie. Konkrétnejšie, táto výhrada sa týka konštatovania, že rozhodujúcim faktorom pre záver o použití štátnych prostriedkov je skutočnosť, že dotknuté súkromné podniky „sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, a nemajú iba povinnosť nákupu z vlastných finančných prostriedkov“( 37 ). Podľa Komisie pojem „povinnosť nákupu“ v skutočnosti opisuje reguláciu trhových cien. Tento pojem naopak nezahŕňa povinnosť platby, ktorú má jeden súkromný subjekt vo vzťahu k inému subjektu, bez ohľadu na zmluvný vzťah medzi týmito dvoma subjektmi. Ak by Súdny dvor chcel zahrnúť takéto povinnosti platby, dalo by sa legitímne očakávať, že uvedie, že tieto súkromné subjekty „nemajú iba povinnosť platby z vlastných prostriedkov“( 38 ).

113. Sémantický rozdiel medzi „povinnosťou nákupu“ a „povinnosťou platby“ ma však nepresvedčil. Zdá sa mi totiž jasné, že použitie prvého pojmu Súdnym dvorom je čisto náhodné , keďže vnútroštátne systémy na podporu výroby elektrickej energie, ktoré sú predmetom tejto judikatúry, obvykle zahŕňajú povinnosti nákupu uložené prevádzkovateľom dodávateľského reťazca elektrickej energie.

114. Treba dodať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, tento rozdiel nie je podporený rozsudkom Fallimento Esperia a GSE( 39 ).

115. V tomto rozsudku Súdny dvor preskúmal vnútroštátnu schému podpory výroby zelenej energie, ktorej cieľom bolo zabezpečiť každoročné dodávanie kvóty zelenej elektrickej energie do vnútroštátnej elektrickej siete.

118. Z rovnakého dôvodu nemožno podľa Komisie tarifný príplatok KWKG v prejednávanej veci považovať za reguláciu trhových cien z dôvodu, že nemecký štát ukladá prevádzkovateľom sietí povinnosť platiť prevádzkovateľom zariadení CHP sumu nezávislú od akejkoľvek obchodnej transakcie medzi týmito dvoma subjektmi.

119. Zdá sa mi však ťažké prijať tvrdenie, podľa ktorého v rozsudku Fallimento Esperia záviselo konštatovanie existencie prevodu štátnych prostriedkov od skutočnosti, že predmetná schéma stanovovala povinnosť priamej platby, ako je opísaná v dvoch predchádzajúcich bodoch.

120. Z tohto rozsudku totiž jasne vyplýva, že právnym kritériom uplatneným v súlade s relevantnou judikatúrou je kritérium verejnej kontroly. Podľa Súdneho dvora sumy prijaté domácimi výrobcami z predaja zelených certifikátov neboli len výsledkom finančného prerozdelenia „od jedného súkromného subjektu k druhému“( 43 ). Výhoda spočívajúca v poskytnutí zelených certifikátov domácim výrobcom zelenej elektrickej energie bola totiž prinajmenšom čiastočne financovaná znížením finančných prostriedkov pod kontrolou štátu v dôsledku povinnosti nakúpiť prebytočné zelené certifikáty subjektom kontrolovaným štátom.

121. Komisia sa nemôže účinne dovolávať ani judikatúry týkajúcej sa pojmov „daň“ alebo „vnútroštátne zdanenie“ v zmysle súčasných článkov 30 a 110 ZFEÚ, najmä rozsudku Dubois et Général cargo services( 44 ), na podporu rozlíšenia medzi povinnosťou nákupu a povinnosťou priamych platieb. V tejto súvislosti odkazujem na predchádzajúce úvahy uvedené v týchto návrhoch.

125. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že aj druhú časť jediného odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

126. Navrhujem teda zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

O trovách

127. Podľa s článkom 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

128. Podľa článku 138 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Spolková republika Nemecko navrhla uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Spolková republika Nemecko.

Návrh

4 Pozri rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, ďalej len „rozsudok Essent“, EU:C:2008:413); z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), a zo 16. septembra 2021, FVE Holýšov I a i./Komisia (C‑850/19 P, ďalej len „rozsudok FVE Holýšov“, EU:C:2021:740).

5 Pozri rozsudok z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia (C‑790/21 P a C‑791/21 P, EU:C:2024:792, bod 147 a citovaná judikatúra).

6 Pozri napríklad rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, ďalej len „rozsudok EEG 2012“, EU:C:2019:268, bod 50).

7 Pozri rozsudky z 24. januára 1978, van Tiggele (82/77, EU:C:1978:10); z 30. novembra 1993, Kirsammer‑Hack (C‑189/91, EU:C:1993:907), a zo 7. mája 1998, Viscido a i. (C‑52/97 až C‑54/97, EU:C:1998:209).

8 Pozri rozsudok z 15. marca 1994, Banco Exterior de España (C‑387/92, EU:C:1994:100, bod 14).

9 Pozri rozsudok z 1. decembra 1998, Ecotrade (C‑200/97, EU:C:1998:579, bod 41).

16 Body 68 až 70 napadnutého rozsudku.

17 Rozsudok Essent (bod 66).

18 Rozsudok FVE Holýšov (bod 46).

19 Rozsudok z 20. septembra 2019, FVE Holýšov I a i./Komisia (T‑217/17, EU:T:2019:633). Pozri najmä poslednú vetu bodu 119 tohto rozsudku, podľa ktorej „v danej veci je [osobitný] poplatok povinný pre konečných spotrebiteľov a v podstate predstavuje parafiškálnu daň“.

20 Rozsudok DOBELES HESS (najmä body 36 a 37).

21 Bod 64 napadnutého rozsudku.

28 Rozsudok Essent (body 67 až 70).

29 Rozsudky z 15. júla 2004, Pearle a i. (C‑345/02, EU:C:2004:448), a z 30. mája 2013, Doux Élevage et Coopérative agricole UKL‑ARREE (C‑677/11, EU:C:2013:348).

30 Bod 72 napadnutého rozsudku.

31 Rozsudok zo 6. októbra 2021, Prosegur Compañía de Seguridad/Komisia (C‑55/19 P, EU:C:2021:797, body 94 a 95, ako aj citovaná judikatúra).

32 Rozsudok z 13. septembra 2017 (C‑329/15, ďalej len „rozsudok ENEA“, EU:C:2017:671).

33 Rozsudok EEG 2012 (bod 3).

40 Rozsudok Fallimento Esperia (body 37 a 74).

41 Rozsudok Fallimento Esperia (body 75 a 77).

42 Rozsudok Fallimento Esperia (bod 78).

43 Rozsudok Fallimento Esperia (bod 74).

44 Rozsudok z 11. augusta 1995 (C‑16/94, EU:C:1995:268).

45 Pozri najmä, RUBINI, L.: The Definition of Subsidy and State Aid : WTO and EC Law in Comparative Perspective . New York: Oxford University Press, 2009, s. 165; DE CECCO, F.: State Aid and the European Economic Constitution , Oxford and Portland, Oregon: Hart Publishing, 2013, najmä body 114 a 115, ako aj WERNER., P., CARAMAZZA, M.: „State“ Aid or Not – This Is The Question. In: European State Aid Law Quarterly , vol. 18, nr. 4, 2019, s. 525.