C-244/24

62024CC0244

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 22. októbra 2024 ( 1 )

Spojené veci C‑244/24 [Kaduna] a C‑290/24 [Abkez] ( i )

P

BG

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Dočasná ochrana v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb – Invázia ruských ozbrojených síl na Ukrajinu – Smernica 2001/55/ES – Článok 4 – Článok 7 ods. 1 – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2022/382 – Článok 2 ods. 3 – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2023/2409 – Článok 1 – Rozšírenie okruhu prijímateľov fakultatívnej dočasnej ochrany – Okamih, kedy môže členský štát ukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu – Smernica 2008/115/ES – Okamih, kedy môže členský štát prijať rozhodnutie o návrate – Neoprávnený pobyt“

I. Úvod

4.

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi štátnymi príslušníkmi iných tretích krajín, ako je Ukrajina, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana v Holandsku ( 8 ) na základe článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) v nadväznosti na prijatie rozhodnutí o návrate týchto štátnych príslušníkov uvedeným štátnym príslušníkom.

5.

Prejednávané veci privedú Súdny dvor k tomu, aby spresnil okamih, kedy môže členský štát ukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu, ktorú sa slobodne rozhodol priznať určitým kategóriám vysídlených osôb. Tieto veci tiež Súdny dvor podnecujú k tomu, aby určil okamih, kedy môže členský štát prijať rozhodnutie o návrate vo vzťahu k osobám, ktoré už túto ochranu nepožívajú.

II. Dočasná ochrana osôb vysídlených z Ukrajiny

A.

Článok 2 písm. a) tejto smernice vymedzuje „dočasnú ochranu“ ako „postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu“.

9.

Uvedená smernica vo svojej kapitole III spresňuje povinnosti členských štátov, pokiaľ ide o podmienky prijímania a pobytu osôb požívajúcich dočasnú ochranu v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb.

10.

Ako uvádza odôvodnenie 13 smernice 2001/55, mechanizmus dočasnej ochrany zavedený touto smernicou má výnimočný charakter, čo znamená, že „má byť poskytnutá ochrana obmedzeného trvania“.

11.

…

3. Rozhodnutím Rady sa vo všetkých členských štátoch v súlade s ustanoveniami tejto smernice zavedie dočasná ochrana pre vysídlené osoby, na ktoré sa vzťahuje. Rozhodnutie obsahuje prinajmenšom:

a)

popis špecifických skupín osôb, na ktoré vzťahuje dočasná ochrana;

b)

dátum, kedy dočasná ochrana nadobudne účinnosť;

b)

kedykoľvek na základe rozhodnutia Rady prijatého kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu, aby predložila Rade návrh.

2. Rozhodnutie Rady sa zakladá na zistení skutočnosti, že situácia v krajine pôvodu je taká, že umožňuje bezpečný a trvalý návrat osôb, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, pri náležitom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd a záväzkov členských štátov týkajúcich sa zákazu núteného vrátenia jednotlivca do krajiny (princíp non‑refoulement). Európsky parlament bude informovaný o rozhodnutí Rady.“

14.

Článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 umožňuje členským štátom rozšíriť okruh osôb požívajúcich dočasnú ochranu. Uvádza sa v ňom:

„Členské štáty môžu rozšíriť dočasnú ochranu stanovenú v tejto smernici na ďalšie skupiny vysídlených osôb okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 5 rozhodnutia Rady, keď boli tieto osoby vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny pôvodu alebo regiónu. Členské štáty o tom bezodkladne informujú Radu a Komisiu.“

Toto vykonávacie rozhodnutie je založené na konštatovaní uvedenom v odôvodnení 7 tohto rozhodnutia, podľa ktorého po vojenskej invázii Ruska na Ukrajinu a následnom ozbrojenom konflikte, „Únia bude pravdepodobne čeliť situácii, ktorá je charakterizovaná hromadným prílevom vysídlených osôb z Ukrajiny, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu z dôvodu ruskej vojenskej agresie. Rozsah prílevu by bol pravdepodobne taký, že existuje aj jasné riziko, že azylové systémy členských štátov nebudú príchody schopné spracovať bez nepriaznivého vplyvu na účinnosť ich fungovania a záujmy dotknutých osôb a iných osôb žiadajúcich o ochranu“ ( 10 ).

17.

Uvedené vykonávacie rozhodnutie tak v článku 1 konštatuje, že „došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb, ktoré museli opustiť Ukrajinu v dôsledku ozbrojeného konfliktu, do Únie“.

18.

V súlade s tým, čo sa uvádza v odôvodnení 16 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, cieľom dočasnej ochrany je umožniť vysídleným osobám, ktoré z nej majú prospech, „požívať v celej Únii harmonizované práva, ktoré poskytujú primeranú úroveň ochrany“. Navyše z tejto ochrany „budú mať prospech aj členské štáty, keďže práva spojené s dočasnou ochranou obmedzujú potrebu vysídlených osôb okamžite žiadať o medzinárodnú ochranu, čím sa znižuje riziko preťaženia azylových systémov členských štátov, keďže tieto práva z dôvodu naliehavosti situácie obmedzujú formality na minimum“.

2. Pôsobnosť mechanizmu dočasnej ochrany osôb vysídlených z Ukrajiny

–

ukrajinskí štátni príslušníci s pobytom na Ukrajine pred 24. februárom 2022,

–

osoby bez štátnej príslušnosti a štátni príslušníci tretích krajín iných ako Ukrajina, na ktorých sa vzťahovala medzinárodná ochrana alebo rovnocenná vnútroštátna ochrana na Ukrajine pred 24. februárom 2022, ako aj ich rodinní príslušníci.

22.

Navyše v súlade s článkom 2 ods. 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, dočasná ochrana upravená smernicou 2001/55 alebo primeraná ochrana na základe vnútroštátneho práva členských štátov ( 11 ) sa uplatňuje na osoby bez štátnej príslušnosti a štátnych príslušníkov tretích krajín iných ako Ukrajina, ktorí môžu preukázať, že pred 24. februárom 2022 mali na Ukrajine oprávnený pobyt na základe platného povolenia na trvalý pobyt vydaného v súlade s ukrajinským právom, a ktorí sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.

26.

Možnosť členských štátov rozšíriť okruh osôb, ktoré požívajú dočasnú ochranu je tiež pripomenutá v odôvodnení 14 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, ktoré uvádza, že „členské štáty môžu tiež rozšíriť dočasnú ochranu na ďalšie kategórie vysídlených osôb nad rámec tých, na ktoré sa vzťahuje toto [vykonávacie rozhodnutie], ak sú tieto osoby vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu, ako sa uvádza v tomto [vykonávacom rozhodnutí]. V takom prípade by o tom členské štáty mali bezodkladne informovať Radu a Komisiu“. Okrem toho sa v tom istom odôvodnení spresňuje, že „v tejto súvislosti by sa členské štáty mali nabádať, aby zvážili rozšírenie dočasnej ochrany na tie osoby, ktoré utiekli z Ukrajiny krátko pred 24. februárom 2022 v čase zvyšovania napätia alebo ktoré sa ocitli na území Únie (napríklad na dovolenke alebo z pracovných dôvodov) tesne pred týmto dátumom a ktoré sa v dôsledku ozbrojeného konfliktu nemôžu vrátiť na Ukrajinu“.

3. Predĺženie mechanizmu dočasnej ochrany osôb vysídlených z Ukrajiny

27.

Po prijatí vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 a v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2001/55 sa dočasná ochrana uplatňovala na počiatočné obdobie jedného roka, do 4. marca 2023 a následne sa automaticky predĺžila o ďalší rok do 4. marca 2024.

28.

Navyše, ako uvádza odôvodnenie 6 tohto vykonávacieho rozhodnutia „celkový počet registrácií osôb požívajúcich dočasnú ochranu zostal stabilný na úrovni približne 4,1 milióna, pričom len nízky počet osôb ohlásil svoj trvalý návrat domov na Ukrajinu. Okrem toho naďalej existuje riziko budúceho hromadného prílevu a vysídľovania väčšieho počtu osôb utekajúcich z Ukrajiny do Únie v dôsledku nestabilnej a neistej situácie na Ukrajine spôsobenej nepriateľskými akciami Ruska. V mnohých oblastiach pokračujú ťažké boje a pretrváva riziko eskalácie. V kombinácii so zložitou humanitárnou situáciou na Ukrajine by to mohlo viesť k náhlemu a ďalšiemu zvýšeniu počtu príchodov do Únie, ktoré by mohli dosiahnuť úroveň hromadného prílevu. Zároveň pretrváva riziko, ktoré by mohlo ohroziť efektívne fungovanie vnútroštátnych azylových systémov, ak by v blízkom čase zanikla dočasná ochrana a všetky tieto osoby by naraz požiadali o medzinárodnú ochranu“.

32.

C.

Uplatňovanie mechanizmu dočasnej ochrany osôb vysídlených z Ukrajiny v Holandsku

1. Holandská právna úprava

35.

Holandské kráľovstvo prebralo smernicu 2001/55 do vnútroštátneho práva zákonom zo 16. decembra 2004 ( 16 ), ktorým sa mení Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000) ( 17 ) z 23. novembra 2000. Zvolilo si systém, v rámci ktorého musí vysídlená osoba podať žiadosť o azyl, ktorá jej umožní získať právo na legálny pobyt v Holandsku na základe § 8 písm. f) alebo h) tohto zákona.

36.

patrí do skupiny, ktorá sa určí ministerským nariadením, cudzincov prichádzajúcich z rovnakej krajiny alebo regiónu ako cudzinec uvedený v písmene a), ktorý bol vysídlený z rovnakého dôvodu a ktorý ešte nepožíva ochranu v inej krajine, ktorá je zmluvnou stranou [ZFEÚ] alebo Dohody o Európskom hospodárskom priestore.“

37.

Listom z 30. marca 2022 štátny tajomník holandským poslancom oznámil, že je ochotný priznať dočasnú ochranu osobám bez štátnej príslušnosti a štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí boli k 23. februáru 2022 držiteľmi platného povolenia na dočasný pobyt na Ukrajine a vzdať sa pre túto skupinu osôb kritéria, že sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu za bezpečných a stabilných podmienok.

38.

Dňa 18. júla 2022 štátny tajomník adresoval holandským poslancom nový list s cieľom oznámiť im, že sa od 19. júla 2022 vzdáva použitia možnosti udeliť dočasnú ochranu uvedenej skupine osôb. ( 19 ) Pokiaľ však ide o osoby, ktorým už k tomuto dňu bola priznaná fakultatívna dočasná ochrana ( 20 ), štátny tajomník oznámil, že táto ochrana skončí 4. marca 2023. Listom z 10. februára 2023 štátny tajomník uviedol, že tento dátum bol posunutý na 4. september 2023. ( 21 )

39.

…

c)

držitelia ukrajinského povolenia na pobyt, ktoré je platné k 23. februáru 2022 a v prípade ktorých je pravdepodobné, že po 26. novembri 2021 opustili Ukrajinu.

…“

41.

Ustanovenie § 1 časti C ( 25 ) pozmeňujúceho nariadenia uvádza:

nepreukázalo sa, že by sa po 23. februári 2022 vrátili do svojej krajiny pôvodu.“

42.

Ustanovenie § 2 tohto pozmeňujúceho nariadenia stanovuje:

„Ustanovenie § 3.9a ods. 1 initio a písm. c), v znení účinnom do 19. júla 2022, sa naďalej do 4. marca 2023 uplatňuje na cudzincov:

a)

ktorí nie sú držiteľmi povolenia na trvalý pobyt na Ukrajine platného k 23. februáru 2022 a

45.

V prípade osôb tvoriacich túto skupinu bola dočasná ochrana, ktorá sa mala pôvodne skončiť 4. marca 2023, predĺžená do 4. septembra 2023.

2. Uplatňovanie mechanizmu dočasnej ochrany osôb vysídlených z Ukrajiny holandskými súdmi

46.

Právne otázky týkajúce sa ukončenia dočasnej ochrany skupiny osôb, ktoré požívajú fakultatívnu ochranu, boli predmetom rôznych záverov holandských súdov.

47.

Toto porovnanie dátumov začiatku a konca dočasnej ochrany ma v tejto fáze vedie k dvom konštatovaniam.

51.

Po prvé z holandskej právnej úpravy vyplýva, že dočasná ochrana skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu bola ukončená pred 4. marcom 2024, čo je dátum vyplývajúci z automatického predĺženia mechanizmu dočasnej ochrany stanovený v článku 4 ods. 1 smernice 2001/55.

52.

Po druhé holandské orgány sa rozhodli, že od 19. júla 2022, t. j. pred vydaním vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409, ktorým Rada rozhodla o predĺžení dočasnej ochrany poskytovanej osobám vysídleným z Ukrajiny do 4. marca 2025, už nebudú nevyužívať možnosť rozšíriť okruh osôb požívajúcich dočasnú ochranu. Z toho vyplýva, že v čase, keď Rada rozhodla o tomto predĺžení, sa holandské orgány už rozhodli vzdať sa možnosti, ktorú ponúka článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

53.

56.

Táto prvá línia judikatúry je ilustrovaná najmä rozsudkom Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Rotterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Rotterdame, Holandsko) z 9. augusta 2023. ( 29 ) Odôvodnenie, ktoré tento súd rozvinul na podporu tézy, podľa ktorej holandské orgány mohli slobodne rozhodnúť, že dočasná ochrana skupiny osôb požívajúcich dobrovoľnú ochranu v Holandsku sa má skončiť 4. septembra 2023, možno zhrnúť takto.

57.

Podľa uvedeného súdu je potrebné rozlišovať na jednej strane medzi zánikom mechanizmu dočasnej ochrany, o ktorom má rozhodnúť Rada na základe článku 6 smernice 2001/55, a na druhej strane možnosťou členského štátu už neuplatňovať fakultatívne ustanovenie voči skupine osôb, ktoré nemôžu automaticky požívať dočasnú ochranu. Týmto konaním tento členský štát nezasahuje do dočasnej ochrany, ktorú požívajú osoby patriace do skupiny, ktorej sa má poskytnúť povinná ochrana, keďže len Rada má právomoc ju ukončiť.

58.

Keďže členské štáty môžu uplatniť fakultatívne ustanovenie, mali by mať možnosť zmeniť túto voľbu, ktorá patrí do ich rozhodovacej autonómie.

Proti rozsudku Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Rotterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Rotterdame), ktorý som práve opísal na ilustráciu prvej línie judikatúry, bolo podané odvolanie na Raad van State (Štátna rada), ktorá rozhodla rozsudkom zo 17. januára 2024.

62.

V tomto rozsudku uvedený súd rozhodol, že štátny tajomník nemal právo ukončiť k 4. septembru 2023 dočasnú ochranu skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu, ale že dočasná ochrana tejto skupiny sa automaticky skončí 4. marca 2024. Stručne povedané, uvedený súd v tejto súvislosti uviedol nasledujúce tvrdenia.

63.

Pokiaľ ide o trvanie dočasnej ochrany, Raad van State (Štátna rada) vychádzala z konštatovania, podľa ktorého článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 stanovuje možnosť členských štátov, aby umožnili dodatočným kategóriám vysídlených osôb využitie dočasnej ochrany stanovenej touto smernicou . Tento súd z neskôr uvedených ustanovení vyvodil, že táto smernica sa v celosti uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí patria k skupine osôb, ktoré požívajú fakultatívnu ochranu, vrátane pokiaľ ide o trvanie dočasnej ochrany upravenej tou istou smernicou. ( 30 ) Vo vzťahu k týmto osobám teda treba dodržať článok 4 smernice 2001/55, čo znamená, že dočasnú ochranu uvedených osôb nemožno kedykoľvek na základe vnútroštátneho práva odňať. Inými slovami, holandské orgány nemali právomoc ukončiť túto ochranu samostatne.

64.

67.

V súlade s týmto stanoviskom Raad van State (Štátna rada), ktoré ilustruje druhú líniu judikatúry, rozhodovali viaceré holandské súdy vrátane Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Zwolle (súd v Haagu, zasadajúci v Zwolle, Holandsko), ktorý však vo svojom rozsudku z 27. marca 2024 ( 32 ) rozvinul inú líniu argumentácie. ( 33 )

c) Tretia línia judikatúry: dočasná ochrana skupiny osôb, ktorým sa poskytuje fakultatívna ochrana sa automaticky skončí uplynutím obdobia fakultatívneho predĺženia, t. j. 4. marca 2025

68.

Túto tretiu líniu judikatúry ilustruje najmä rozsudok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu, zasadajúci v Roermonde, Holandsko) z 19. marca 2024 ( 34 ) a rozsudok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Haarleme, Holandsko) z 27. marca 2024 ( 35 ), ktoré uviedla Raad van State (Štátna rada) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑290/24. ( 36 )

69.

V tom istom zmysle Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Haarleme) v podstate rozhodol, že trvanie dočasnej ochrany pre skupinu osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu neuplynulo automaticky 4. marca 2024, ale že aj v prípade tejto skupiny bola táto doba predĺžená vykonávacím rozhodnutím 2023/2409 do 4. marca 2025. Keďže Holandské kráľovstvo uplatnilo článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, osobami patriacimi do skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu sú vysídlené osoby v zmysle článku 2 tohto vykonávacieho rozhodnutia. Článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 predlžuje dočasnú ochranu všetkých vysídlených osôb, na ktoré sa vzťahuje článok 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 do 4. marca 2025 bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými skupinami uvedenými v tomto článku a bez toho, aby túto skupinu vylúčil. V dôsledku toho tento súd nesúhlasí s odôvodnením Raad van State (Štátna rada) založeným na rozlišovaní medzi odsekmi 1 a 2 článku 4 smernice 2001/55, podľa ktorého uvedená skupina nepatrí do pôsobnosti vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 len z dôvodu, že štátny tajomník sa pred 19. októbrom 2023 rozhodol už nevyužiť možnosť stanovenú v článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

71.

Zdá sa, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑244/24 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) pristúpil k tejto tretej línii judikatúry, pričom vyjadril svoje pochybnosti o výklade práva Únie, ktorý prijala Raad van State (Štátna rada) vo svojom rozsudku zo 17. januára 2024.

75.

V druhom rade sa vnútroštátny súd domnieva, že vykonávacie rozhodnutie 2023/2409 nerozlišuje medzi jednotlivými skupinami osôb požívajúcimi dočasnú ochranu, ako to vyplýva zo znenia jeho článku 1. Okrem toho uvádza, že návrh, ktorý viedol k tomuto vykonávaciemu rozhodnutiu spresňuje, že smernica 2001/55 musí zaručiť uplatňovanie rovnakých štandardov a harmonizovaného súboru práv v celej Únii osobám, ktoré sa v Únii nachádzajú ku dňu predĺženia dočasnej ochrany ( 37 ), čo potvrdzuje aj odôvodnenie 7 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia. Nebolo by teda zlučiteľné s týmto prístupom, ak by sa na vysídlené osoby, ktoré sú na základe tejto smernice prijímané, vzťahovala dočasná ochrana, ktorej dĺžka by sa v rámci Únie líšila.

76.

V treťom rade, podľa vnútroštátneho súdu okolnosť, že o predĺžení dočasnej ochrany rozhoduje Rada podľa článku 4 ods. 2 smernice 2001/55, neumožňuje dospieť k záveru, že členské štáty by mali pri tejto príležitosti znovu posudzovať okruh osôb požívajúcich túto ochranu, keďže situácia osôb požívajúcich fakultatívnu dočasnú ochranu sa nezmenila viac ako situácia osôb, na ktoré sa táto smernica priamo vzťahuje. ( 38 )

III. Skutkový stav v sporoch vo veciach samých a prejudiciálne otázky

A.

Štátny tajomník zrušil toto neskôr uvedené rozhodnutie v nadväznosti na rozsudok Raad van State (Štátna rada) zo 17. januára 2024, z ktorého, ako pripomínam, vyplýva, že štátny tajomník nemohol od 4. septembra 2023 ukončiť dočasnú ochranu skupiny osôb, do ktorej žalobca patrí, keďže táto ochrana sa mala skončiť automaticky 4. marca 2024. Žalobca bol o tomto aspekte informovaný listom z 24. januára 2024.

80.

Štátny tajomník prijal 7. februára 2024 rozhodnutie o návrate žalobcu, v ktorom uviedol, že dočasná ochrana, ktorú žalobca požíval, sa skončí 4. marca 2024. Toto rozhodnutie je predmetom žaloby podanej na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame).

81.

Okrem otázok týkajúcich sa dátumu ukončenia dočasnej ochrany skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu, ktoré som už spomenul v rámci výkladu tretej línie judikatúry ( 39 ), sa vnútroštátny súd pýta, či členský štát môže prijať rozhodnutie o návrate v čase, keď sa štátny príslušník tretej krajiny ešte oprávnene zdržiava na území tohto štátu. ( 40 )

82.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že existovali oprávnené dôvody, ktoré štátnemu tajomníkovi umožnili takto konať. Raad van State (Štátna rada) totiž vo svojom rozsudku zo 17. januára 2024 konštatovala, že štátnemu tajomníkovi prináleží určiť, v akej forme informuje osoby požívajúce fakultatívnu dočasnú ochranu o tom, že táto ochrana sa automaticky skončí4. marca 2024. S cieľom zaručiť im súdnu ochranu boli týmto osobám doručené listy, ktorým boli informované o ďalších etapách konania a nakoniec sa prijalo rozhodnutie vydať voči nim rozhodnutia o návrate v dvoch vlnách, 7. a 23. februára 2024, aby sa im umožnilo získať čo najskôr informácie o dôsledkoch ukončenia ich legálneho pobytu a poskytnúť im viac času na podanie prípadných opravných prostriedkov. Podľa vnútroštátneho súdu sa tento postup môže ukázať ako vhodný, keďže členské štáty sú povinné vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny čo najskôr. ( 42 )

84.

Okrem toho tento súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci zo samotného rozhodnutia o návrate vyplýva, že nenadobudne účinnosť pred dátumom ukončenia oprávneného pobytu, keďže toto rozhodnutie jasne uvádza, že žalobca sa od 5. marca 2024 už nebude zdržiavať oprávnene na území členského štátu a že jeho lehota na návrat začína plynúť až od tohto dátumu. Uvedený súd však uvádza, že lehota na podanie opravného prostriedku proti uvedenému rozhodnutiu začína plynúť od jeho prijatia.

85.

Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Amsterdam (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

B.

Vec C‑290/24

86.

Traja žalobcovia, AI, ZY a BG, štátni príslušníci Alžírska, Turecka a Pakistanu, boli držiteľmi povolenia na prechodný pobyt na Ukrajine v čase, keď ruské sily začali 24. februára 2022 rozsiahlu inváziu do tejto krajiny. Po ich odchode z Ukrajiny sa žalobcovia prihlásili na BRP a podali žiadosť o azyl v čase, keď holandské orgány poskytli dočasnú ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi povolenia na prechodný pobyt na Ukrajine, bez toho, aby posudzovali, či sa títo štátni príslušníci mohli vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu za bezpečných a stabilných podmienok. Štátny tajomník preto priznal týmto štátnym príslušníkom dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55.

87.

V nadväznosti na rozsudok Raad van State (Štátna rada) zo 17. januára 2024, z ktorého vyplýva, že oprávnený pobyt sa automaticky skončí 4. marca 2024, vydal štátny tajomník 7. februára 2024 rozhodnutia o návrate žalobcov, v ktorých uviedol, že ich dočasná ochrana sa skončí 4. marca 2024. Proti týmto rozhodnutiam boli podané žaloby.

91.

Tieto odvolania sa v podstate týkajú tej istej právnej otázky, a to okamihu skončenia dočasnej ochrany pre ostatné kategórie vysídlených osôb uvedené v článku 7 ods. 1 smernice 2001/55, ktorým bola v súlade s touto smernicou priznaná fakultatívna dočasná ochrana.

92.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že aj po vyhlásení jeho rozsudku zo 17. januára 2024, ktorého cieľom bolo zabezpečiť jednotný výklad práva na vnútroštátnej úrovni, sa holandské súdy rozchádzajú v tom, ako treba vykladať článok 4 ods. 1 a 2 smernice 2001/55, ak členský štát využil možnosť stanovenú v článku 7 ods. 1 tejto smernice priznať dočasnú ochranu iným kategóriám vysídlených osôb a ukončil túto dočasnú ochranu.

93.

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

95.

Vnútroštátne súdy navrhli, aby boli tieto veci prejednané v skrátenom prejudiciálnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Dňa 7. mája 2024 predseda Súdneho dvora vyhovel týmto návrhom.

96.

Žalobcovia vo veci samej, holandská vláda, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. septembra 2024, na ktorom odpovedali na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.

IV. Analýza

97.

Tak písomné pripomienky, ako aj pojednávanie na Súdnom dvore odhalili stanoviská, ktoré v podstate zodpovedajú trom líniám judikatúry, uvedeným vyššie.

100.

Komisia vyjadrila stanovisko, ktoré v podstate zodpovedá prvej línii judikatúry, a to že holandské orgány sa mohli slobodne rozhodnúť, že dočasná ochrana skupiny osôb, ktoré požívali fakultatívnu ochranu v Holandsku, skončí 4. septembra 2023.

101.

Zdá sa, že holandská vláda sa vo svojich písomných pripomienkach priklonila k druhej línii judikatúry, keď obhajovala ako dátum ukončenia dočasnej ochrany 4. marec 2024. Na pojednávaní sa však ukázalo, že táto vláda sa stotožnila s názorom Komisie, že fakultatívna dočasná ochrana môže skončiť kedykoľvek.

102.

Nemyslím si však, že z tohto konštatovania možno vyvodiť, že Holandské kráľovstvo nesprávne uplatnilo možnosť rozšíriť okruh osôb požívajúcich dočasnú ochranu, ktorú členským štátom poskytuje článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

106.

Je pravda, že z článku 7 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že členské štáty môžu priznať fakultatívnu dočasnú ochranu len takým ďalším kategóriám osôb, ktoré boli „vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny pôvodu alebo regiónu“ ( 44 ) ako osoby, na ktoré sa vzťahuje vykonávacie rozhodnutie Rady ako na osoby požívajúce povinnú ochranu.

107.

V tomto prípade je dôvodom hromadného prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny, ako ho identifikovala Rada vo svojom vykonávacom rozhodnutí 2022/382, invázia ruských ozbrojených síl do tejto krajiny, ktorá sa začala 24. februára 2022, a odvtedy vedie k ozbrojenému konfliktu. ( 45 )

108.

110.

V každom prípade, aj keby sa Súdny dvor domnieval, že holandské orgány vykonali článok 7 ods. 1 smernice 2001/55, ako aj článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 príliš široko, keď rozhodli o poskytnutí fakultatívnej dočasnej ochrany štátnym príslušníkom tretích krajín, v prípade ktorých bolo pravdepodobné, že opustili Ukrajinu po 26. novembri 2021, poznamenávam, že z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že štyria žalobcovia vo veci samej pravdepodobne opustili Ukrajinu po 24. februári 2022, teda po ruskej invázii, takže individuálne rozhodnutie holandských orgánov poskytnúť týmto štátnym príslušníkom tretích krajín takúto ochranu bolo vo vzťahu k nim nepochybne založené na rovnakých dôvodoch , ako sú dôvody, pre ktoré osoby, na ktoré sa vzťahuje článok 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 požívajú dočasnú ochranu.

111.

Po týchto úvodných spresneniach poznamenávam, že je nesporné, že členský štát môže ukončiť ku dňu, ktorý si želá a s účinkami do budúcnosti, svoje rozhodnutie rozšíriť nárok na dočasnú ochranu na iné osoby, než sú osoby, ktorým sa poskytuje povinná ochrana podľa práva Únie, takže od tohto dátumu už nové osoby nemôžu byť zaradené do skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu. Naopak, je zložitejšie určiť, či osoby, ktoré už sú súčasťou tejto skupiny, môžu byť kedykoľvek zbavené dočasnej ochrany podľa želania členského štátu, ktorý im pôvodne poskytol túto ochranu. Túto otázku teda treba vyriešiť predtým, ako sa prípadne budem zaoberať otázkou, či podľa práva Únie táto ochrana uplynie 4. marca 2024 alebo uplynie 4. marca 2025. ( 48 )

115.

Zo spoločného výkladu týchto ustanovení vyplýva, že vzhľadom na to, že mechanizmus dočasnej ochrany aktivuje Rada, členské štáty túto ochranu povinne priznávajú skupine osôb, ktoré požívajú povinnú ochranu, ako je opísaná v rozhodnutí Rady.

116.

Dátumy začiatku a konca uplatňovania tohto mechanizmu sa určujú výlučne na úrovni Únie pri uplatňovaní systému stanoveného v smernici 2001/55. Trvanie ochrany skupiny osôb požívajúcich povinnú ochranu sa časovo zhoduje s týmito dátumami, takže členský štát ju nemôže predčasne ukončiť.

117.

Inak je to podľa môjho názoru v prípade skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu, ktorú môže zaviesť každý členský štát podľa článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

121.

V dôsledku toho sa členské štáty môžu podľa môjho názoru slobodne rozhodnúť, že pred dátumom ukončenia mechanizmu stanoveného na úrovni Únie ukončia dočasnú ochranu, ktorú poskytli skupine osôb, ktorým bola poskytnutá fakultatívna ochrana. Inak povedané, na rozdiel od toho, ako je to v prípade skupiny osôb požívajúcich povinnú ochranu, členské štáty nie sú povinné zosúladiť dobu dočasnej ochrany skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu ani s dĺžkou doby vyplývajúcou z automatického predĺženia stanoveného v článku 4 ods. 1 smernice 2001/55, ani s dobou vyplývajúcou z voliteľného predĺženia stanoveného v článku 4 ods. 2 tejto smernice. Ako však budem mať príležitosť zdôrazniť v nasledujúcom výklade, členské štáty musia zabezpečiť, aby ich rozhodnutie nebolo v rozpore s cieľmi práva Únie a rešpektovalo všeobecné zásady tohto práva.

122.

Stručne povedané, pokiaľ ide o trvanie dočasnej ochrany, podľa môjho názoru treba rozlišovať medzi režimom uplatniteľným na skupinu osôb požívajúcich povinnú ochranu a režimom uplatniteľným na skupinu osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu. Toto rozlišovanie je logickým dôsledkom miery voľnej úvahy, ktorú článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 ponechávajú členským štátom. Tieto ustanovenia tak členským štátom umožňujú v závislosti od ich vlastných úvah posúdiť, či chcú využiť možnosť ponúkanú uvedenými ustanoveniami, a ak áno, na ktoré kategórie osôb, v ktorom okamihu a na akú dobu.

123.

Konštatovanie, podľa ktorého skupina osôb požívajúcich na základe vôle členského štátu fakultatívnu ochranu patrí do pôsobnosti vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, nebráni tomu, aby táto skupina mohla podliehať odlišnému režimu, pokiaľ ide o trvanie jej dočasnej ochrany, a to z dôvodu miery voľnej úvahy, ktorú sa normotvorca Únie rozhodol priznať členským štátom. Na základe tejto voľnej úvahy majú členské štáty možnosť opätovne preskúmať vhodnosť ďalšieho poskytovania dočasnej ochrany osobám, ktoré tvoria uvedenú skupinu, a to v závislosti od okolností, akými sú možnosť týchto osôb vrátiť sa za bezpečných a stabilných podmienok do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu, existencia možného zneužitia, značný prílev štátnych príslušníkov tretích krajín pochádzajúci z iných členských štátov v dôsledku sekundárnych pohybov alebo aj obmedzená povaha prijímacích kapacít, ktoré majú členské štáty k dispozícii. Tieto štáty môžu tiež zistiť, že zachovanie dočasnej ochrany v prospech fakultatívnej skupiny už nie je potrebné na zachovanie riadneho fungovania ich systému posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu. Dodávam, že takéto opätovné preskúmanie, ktoré môže viesť členské štáty k ukončeniu ochrany, ktorú predtým poskytli osobám, ktoré na ňu v zásade nemajú nárok, je v súlade s výnimočnou, a teda časovo obmedzenou, povahou dočasnej ochrany.

125.

Treba tiež spresniť, že členské štáty tým, že uplatnia oprávnenie, ktoré im je poskytnuté na určitú dobu a ktoré nevyhnutne nezodpovedá oprávneniu uplatňujúcemu sa len na základe práva Únie na skupinu osôb požívajúcich povinnú ochranu, neohrozujú ciele sledované smernicou 2001/55 a vykonávacím rozhodnutím 2022/382, medzi ktoré patrí ochrana riadneho fungovania azylových systémov členských štátov v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb. Práve naopak, tieto členské štáty už počas určitého obdobia podporujú dosiahnutie týchto cieľov. ( 49 )

Táto logika by sa podľa môjho názoru mala rovnako uplatniť na trvanie uvedenej ochrany. V tejto súvislosti chcem rovnako ako holandská vláda zdôrazniť, že riešenie, ktoré by ukladalo členským štátom, ktoré dobrovoľne využili možnosť poskytnúť dočasnú ochranu určitým dodatočným kategóriám osôb, povinnosť dodržiavať maximálnu dĺžku trvania mechanizmu dočasnej ochrany stanovenú na úrovni Únie, či už je to obdobie vyplývajúce z automatického predĺženia (4. marca 2024) alebo obdobie vyplývajúce z dobrovoľného predĺženia (4. marca 2025 ( 51 )) tohto mechanizmu, a teda ktoré by týmto členským štátom zakazovalo predčasne ukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu, by mohlo odporovať cieľom sledovaným smernicou 2001/55 a vykonávacím rozhodnutím 2022/382 tým, že by členské štáty nabádalo k tomu, aby upustili od využitia možnosti, ktorú im ponúka článok 7 ods. 1 tejto smernice a článok 2 ods. 3 tohto vykonávacieho rozhodnutia. ( 52 )

128.

Domnievam sa, že treba zamietnuť argumenty proti tomuto názoru uvedené tak účastníkmi tohto konania, ako aj holandskými súdmi, ktoré mali zaujať stanovisko k tejto problematike, či už sú tieto tvrdenia v prospech toho, aby dočasná ochrana fakultatívnej skupiny automaticky skončila na základe samotného práva Únie 4. marca 2024 alebo 4. marca 2025.

129.

V prvom rade treba preskúmať argument, podľa ktorého článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 stanovuje možnosť členských štátov poskytnúť dodatočným kategóriám vysídlených osôb dočasnú ochranu upravenú touto smernicou , takže zo znenia tohto ustanovenia treba vyvodiť, že uvedená smernica sa v celom rozsahu uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí patria do skupiny osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu, a to aj pokiaľ ide o dobu trvania dočasnej ochrany upravenú touto smernicou. Podľa môjho názoru z takéhoto spresnenia normotvorcu Únie vyplýva, že ak sa členský štát rozhodne využiť túto možnosť, je povinný dodržiavať povinnosti, ktoré mu ukladá smernica 2001/55 a ktoré spočívajú najmä v zabezpečení hmotných práv týchto štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú vymenované v kapitole III tejto smernice.

V druhom rade, pokiaľ ide o konštatovanie, podľa ktorého článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 stanovuje, že dočasná ochrana priznaná osobám uvedeným v článku 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 sa predlžuje o jeden rok do 4. marca 2025, nemyslím si, že z toho treba vyvodiť, že toto predĺženie sa povinne uplatňuje na skupinu osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu na základe možnosti ponúknutej odsekom 3 tohto článku bez toho, aby členský štát, ktorý využil túto možnosť, mohol túto ochranu predčasne ukončiť. Rovnako ako automatické predĺženie upravené v článku 4 ods. 1 smernice 2001/55 treba totiž dospieť k záveru, že voliteľné predĺženie upravené v článku 4 ods. 2 tejto smernice sa týka mechanizmu dočasnej ochrany ako takého. Tento mechanizmus sa tak predlžuje pre všetkých súčasných a budúcich príjemcov dočasnej ochrany bez toho, aby bola dotknutá možnosť členských štátov prehodnotiť svoju voľbu priznať túto ochranu iným kategóriám osôb, než sú osoby uvedené v článku 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, pričom táto možnosť vyplýva zo samotnej fakultatívnej povahy článku 7 ods. 1 uvedenej smernice a článku 2 ods. 3 tohto vykonávacieho rozhodnutia.

132.

V treťom rade rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami a sekundárne pohyby, ktoré z toho môžu vyplynúť a ktoré môžu vzniknúť v dôsledku toho, že každý členský štát môže slobodne určiť obdobie, na ktoré sa rozhodne poskytnúť dočasnú ochranu stanovenú smernicou 2001/55 iným kategóriám osôb, ako sú kategórie uvedené v článku 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, sú prirodzeným dôsledkom rozhodnutia normotvorcu Únie zaviesť fakultatívne ustanovenie, ktorého uplatňovanie ponecháva členským štátom priestor na voľné uváženie. ( 53 ) Samotná existencia takejto možnosti, ktorú normotvorca ponúkol členským štátom, tiež umožňuje vylúčiť argument, podľa ktorého v oblasti spoločnej právomoci Únie a členských štátov tieto stratili právomoc konať, len čo Únia uplatnila svoju právomoc.

Na druhej strane rozlišovanie, ktoré vykonala Raad van State (Štátna rada) medzi obdobím, na ktoré sa vzťahuje článok 4 ods. 1 smernice 2001/55 a obdobím, na ktoré sa vzťahuje článok 4 ods. 2 tejto smernice, sa mi zdá umelé, keďže tento súd považuje za rozhodujúce konštatovanie, podľa ktorého, na rozdiel od automatického predĺženia vyplývajúceho z prvého z týchto ustanovení, si voliteľné predĺženie upravené v druhom z uvedených ustanovení vyžaduje nové posúdenie vedúce k rozhodnutiu Rady. Poukazujem totiž na to, že vzhľadom na jeho výnimočnú povahu, a teda na jeho obmedzenú dĺžku, je potreba zachovať v platnosti mechanizmus dočasnej ochrany predmetom sústavného prehodnocovania, pričom rozhodnutie prijaté Radou podľa článku 4 ods. 2 uvedenej smernice je len jedným z jeho výrazov a druhým je rozhodnutie Rady kedykoľvek na návrh Komisie ukončiť mechanizmus dočasnej ochrany v súlade s tým, čo je stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) tej istej smernice. K neustálemu monitorovaniu a preskúmavaniu situácie, ku ktorému pristupuje Komisia, ( 54 ) teda dochádza aj počas prvých dvoch rokov po zavedení tohto mechanizmu, takže rozhodnutie prijaté Radou podľa článku 4 ods. 2 smernice 2001/55 predstavuje len výslovné uznanie potreby zachovať mechanizmus dočasnej ochrany, pričom toto zachovanie už predtým bolo predmetom sústavného prehodnocovania.

136.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor na tretiu otázku vo veci C‑244/24 a na dve otázky vo veci C‑290/24 odpovedal tak, že článok 4 a článok 7 ods. 1 smernice 2001/55, článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, ako aj článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa členský štát kedykoľvek, a bez toho, aby bola dosiahnutá maximálna doba platnosti mechanizmu dočasnej ochrany stanovená na úrovni Únie, rozhodol ukončiť dočasnú ochranu, ktorú sa slobodne rozhodol poskytnúť iným kategóriám vysídlených osôb z Ukrajiny než tým, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, a to využitím možnosti stanovenej v článku 7 ods. 1 uvedenej smernice a článku 2 ods. 3 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia.

140.

Treba pripomenúť, že zásada právnej istoty, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby účinky právnych noriem boli jasné, presné a predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky, aby subjekty práva mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať. ( 57 )

141.

V tejto súvislosti uvádzam, že Holandské kráľovstvo v nariadení zo 17. augusta 2022 formálne vymedzilo na jednej strane označenie kategórií osôb, ktoré tvorili skupinu osôb požívajúcich fakultatívnu ochranu, a na druhej strane dátum ukončenia tejto ochrany, a to najprv 4. marec 2023. ( 58 ) Neskôr bol tento dátum odložený nariadením z 1. marca 2023 na 4. septembra 2023. ( 59 ) Domnievam sa, že účinky týchto pravidiel sú jasné, presné a predvídateľné.

142.

Neistota, ktorá mohla následne vzniknúť, pokiaľ ide o presný dátum ukončenia dočasnej ochrany skupiny osôb, ktorým bola poskytnutá fakultatívna ochrana, vyplýva z rozdielnych stanovísk holandských súdov. Cieľom prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania je práve odstrániť túto neistotu.

Dodávam, že okolnosť, že holandské orgány sa rozhodli odložiť dátum skončenia ochrany priznanej žalobcom na 4. marec 2024, sa mi nezdá vzhľadom na zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery spochybniteľná, keďže týmto odkladom chceli tieto orgány dodržať rozsudok Raad van State (Štátna rada) zo 17. januára 2024, čo sa mi zdá byť v súlade s požiadavkami právneho štátu. Je pravda, že požiadavky jasnosti, presnosti a predvídateľnosti právnych pravidiel mohli viesť uvedené orgány k prijatiu iného nariadenia s cieľom formálne zakotviť dátum 4. marca 2024. Vzhľadom na to, že s prihliadnutím na pravidlá vyplývajúce zo smernice 2001/55, vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 a vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 boli holandské orgány podľa môjho názoru oprávnené stanoviť dátum 4. september 2023, nemyslím si, že by im bolo možné vytýkať prijatie opatrenia priaznivého pre dotknuté osoby vtedy, keď sa rozhodli tento dátum odložiť na 4. marca 2024.

145.

V konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnym súdom, aby overili, či Holandské kráľovstvo využilo možnosť, ktorú má podľa článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 s dodržaním zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

B.

O okamihu, kedy môže členský štát prijať rozhodnutie o návrate osôb, ktoré už nepožívajú fakultatívnu dočasnú ochranu

146.

Presne v súlade s tým, čo stanovujú tieto ustanovenia, však podľa môjho názoru z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že členský štát môže prijať rozhodnutie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny len vtedy, ak sa neoprávnene zdržiava na jeho území. ( 62 )

150.

Je pravda, že článok 6 ods. 6 smernice 2008/115 najmä stanovuje, že táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate. Toto ustanovenie však nezachádza tak ďaleko, aby umožnilo prijatie rozhodnutia o návrate pred skončením oprávneného pobytu dotknutej osoby, a to ani vtedy, ak nadobudne účinnosť až odo dňa skončenia tohto oprávneného pobytu.

151.

153.

V prvom rade sa domnievam, že uvedenému riziku dezorganizácie možno predísť, ak príslušné orgány pripravia rozhodnutia o návrate v dostatočnom predstihu. V tejto súvislosti skutočnosť, že tieto orgány nemôžu prijať takéto rozhodnutia predtým, ako sa pobyt stane neoprávnený, neznamená, že nemôžu na tento účel prijať prípravné opatrenia, napríklad vypočutím dotknutých osôb.

154.

V druhom rade, hoci sú členské štáty povinné prijať rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, možno pripustiť, že v situácii súvisiacej s hromadným prílevom vysídlených osôb takáto povinnosť nezachádza až tak ďaleko, aby týmto štátom uložila povinnosť prijať takéto rozhodnutie bezprostredne po dátume ukončenia dočasnej ochrany, pokiaľ sa toto rozhodnutie prijme v krátkom čase od tohto dátumu.

155.

V treťom rade súdna ochrana dotknutých osôb by mohla byť dostatočne zvýhodnená prostredníctvom predchádzajúceho informovania týchto osôb o tom, že ich dočasná ochrana uplynie k určitému dátumu.

nebránia tomu, aby sa členský štát kedykoľvek, a bez toho, aby bola dosiahnutá maximálna doba platnosti mechanizmu dočasnej ochrany stanovená na úrovni Únie, rozhodol ukončiť dočasnú ochranu, ktorú sa slobodne rozhodol poskytnúť iným kategóriám vysídlených osôb z Ukrajiny než tým, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, a to využitím možnosti stanovenej v článku 7 ods. 1 tejto smernice a článku 2 ods. 3 tohto vykonávacieho rozhodnutia.

Ak sa členský štát rozhodne predčasne ukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu, musí dbať na to, aby miera voľnej úvahy, ktorú mu priznáva právo Únie, nebola uplatňovaná spôsobom, ktorý by narúšal ciele smernice 2001/55 a jej potrebný účinok. Tento členský štát je tiež povinný dodržiavať všeobecné zásady tohto práva, medzi ktoré patria najmä zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

2.

Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava na území členského štátu na základe možnosti tohto členského štátu priznať mu dočasnú ochranu, vydané rozhodnutie o návrate pred dátumom ukončenia tejto ochrany, a to aj v prípade, keď sú účinky tohto rozhodnutia pozastavené až do tohto dátumu a tento dátum nastane čoskoro.

( 6 ) Ú. v. ES L 348, 2008, s. 98 .

( 7 ) Ú. v. L, 2023/2409.

( 8 ) Pozri, najmä o tomto mechanizme a jeho uplatňovaní v členských štátoch, MANTU, S. A., ZWAAN, K. M., STRIK, M. H. A.: The Temporary Protection Directive: Central Themes, Problem Issues and Implementation in Selected Member States . Nijmegen: Radboud Universiteit Nijmegen, 2023. V súvislosti s uplatňovaním tohto mechanizmu v Holandsku pozri príspevok GEERTSMA, K.: Implementation and Practise of the Temporary Protection Directive in the Netherlands, najmä s. 57.

( 9 ) Treba tiež uviesť, že uvedená smernica v určitých prípadoch umožňuje členským štátom individuálne ukončiť túto ochranu: pozri najmä prípady vylúčenia uvedené v článku 28 tej istej smernice.

( 10 ) Odhady v tom čase ukázali, že „Únia… [bude musieť] pravdepodobne zvládnuť v dôsledku ozbrojeného konfliktu veľmi vysoký počet vysídlených osôb, potenciálne od 2,5 milióna do 6,5 milióna, pričom sa predpokladá, že 1,2 až 3,2 milióna z nich sa bude uchádzať o medzinárodnú ochranu. Vysoký komisár Organizácie Spojených národov... pre utečencov podľa najhoršieho možného scenára odhaduje, že z Ukrajiny môžu potenciálne utiecť až 4 milióny ľudí“ (odôvodnenie 6 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382).

( 11 ) Ako vyplýva z odôvodnenia 12 tohto vykonávacieho rozhodnutia, voľba medzi týmito dvoma systémami ochrany prináleží každému členskému štátu. V súvislosti s pojmom „primeraná ochrana“ podľa vnútroštátneho práva pozri oznámenie Komisie o operačných usmerneniach na vykonávanie vykonávacieho rozhodnutia Rady 2022/382, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana (Ú. v. EÚ CI 126, 2022, s. 1), s. 3.

( 18 ) Stb. 2000, č. 497.

( 19 ) Na podporu tohto stanoviska uviedol štátny tajomník najmä nasledujúce dôvody, a to možné zneužívanie režimu, príťažlivosť tohto režimu pre štátnych príslušníkov tretích krajín pochádzajúcich z iných členských štátov, čo viedlo k prílevu týchto štátnych príslušníkov do Holandského kráľovstva a obmedzené prijímacie kapacity v tomto členskom štáte.

( 20 ) Táto skupina zahŕňala okolo 6000 osôb: pozri GEERTSEMA, K.: c. d., s. 62.

( 21 ) Poskytnutie ďalších šiestich mesiacov bolo odôvodnené veľkým prílevom žiadateľov o azyl a tlakom na prijímacie zariadenia [pozri návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Štátna rada) vo veci C‑290/24, bod 3.4].

( 22 ) Stcrt. 2022, č. 22623, ďalej len „pozmeňujúce nariadenie“.

( 23 ) Stcrt. 2001, č. 10.

( 30 ) Podľa Raad van State (Štátna rada), nič v znení článku 7 smernice 2001/55 neumožňuje podporiť stanovisko, podľa ktorého sa dočasná ochrana na základe tejto smernice vzťahuje len na hmotné práva, ako je právo vykonávať závislú činnosť a získať ubytovanie, a nie na dĺžku trvania tejto ochrany.

( 31 ) Na podporu tohto výkladu článku 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 Raad van State (Štátna rada) odkázala najmä na návrh vykonávacieho rozhodnutia Rady, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2022/382, ktorý Komisia predložila 19. septembra 2023 [COM(2023) 546 final]. V dôvodovej správe k tomuto návrhu, najmä v poznámke pod čiarou 2, sa neuvádza článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382. Vnútroštátny súd z toho vyvodil, že toto ustanovenie je relevantné pre vykonávacie rozhodnutie 2023/2409 len vtedy, ak členské štáty uplatňujú uvedené ustanovenie v čase prijatia tohto vykonávacieho rozhodnutia Radou. Tento výklad je tiež založený na právomoci členského štátu ukončiť uplatňovanie fakultatívneho ustanovenia práva Únie.

( 32 ) NL:RBDHA:2024:4247.

( 33 ) Pozri body 5.2 až 5.2.2 návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑290/24.

( 34 ) NL:RBDHA:2024:3694.

( 35 ) NL:RBDHA:2024:4294.

( 42 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti cituje rozsudok zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu) ( C‑441/19 , EU:C:2021:9 , body 79 a 80 ).

( 43 ) Zástancovia tohto stanoviska by teraz logicky mali vziať 4. marec 2026 do úvahy ako dátum ukončenia tejto ochrany.

( 44 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 45 ) Pozri najmä odôvodnenia 1, 2, 5, 6 a 7 tohto vykonávacieho rozhodnutia.

( 46 ) Podľa tohto ustanovenia sa za „vysídlené osoby“ považujú „štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré museli opustiť svoju krajinu alebo región, alebo boli evakuované, najmä v reakcii na výzvu medzinárodných organizácií, a nemôžu sa vrátiť do bezpečných a stabilných podmienok kvôli situácii pretrvávajúcej v tejto krajine, ktoré môžu spadať do pôsobnosti článku 1A Dohovoru [o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951, ktorý nadobudol účinnosť 22. apríla 1954 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, č. 2545, 1954, s. 150, doplneného protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, uzavretým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol účinnosť 4. októbra 1967] alebo iných medzinárodných alebo vnútroštátnych právnych nástrojov poskytujúcich medzinárodnú ochranu“.

( 47 ) Pokiaľ ide o túto podmienku, pozri tiež odôvodnenie 11 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

( 54 ) Pozri odôvodnenie 21 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382.

( 55 ) Pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 2019, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Zlúčenie rodiny – sestra utečenca) ( C‑519/18 , EU:C:2019:1070 , bod 62 a citovaná judikatúra).

( 56 ) Pozri najmä rozsudok zo 17. novembra 2022, Avicarvil Farms ( C‑443/21 , EU:C:2022:899 , bod 38 a citovaná judikatúra).

( 57 ) Pozri najmä rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND ( C‑181/20 , EU:C:2022:51 , bod 47 a citovaná judikatúra).

( 58 ) Pozri body 40 až 42 vyššie.

( 59 ) Pozri bod 43 vyššie.

( ) Ú. v. EÚ L 312, 2018, s. 1 .