C-245/24

62024CC0245

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 10. júla 2025 ( 1 )

Vec C‑245/24

LUKOIL Bulgaria EOOD,

V prejednávanej veci opäť vzniká otázka uplatnenia prelomového rozsudku Bronner ( 2 ) v súvislosti s odmietnutím prístupu ku kľúčovej infraštruktúre. Tentoraz je táto otázka položená v kontexte bývalej štátnej monopolnej infraštruktúry, ktorá bola nadobudnutá privatizáciou, pričom do tejto infraštruktúry boli vložené významné investície tak na základe plnenia privatizačnej zmluvy a v rámci podnikateľskej činnosti nového vlastníka.

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Administrativen săd Sofija‑oblast (Správny súd Sofia‑okolie, Bulharsko) v rámci konania vo veci žaloby, ktorú podali spoločnosti LUKOIL Bulgaria EOOD (ďalej len „Lukoil Bulgaria“) a LUKOIL Neftochim Burgas AD (ďalej len „Lukoil Burgas“) (ďalej spoločne „skupina Lukoil“) proti rozhodnutiu Komisija za zaštita na konkurencijata (bulharský vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže; ďalej len „VOOHS“) ( 3 ). V svojom rozhodnutí VOOHS konštatoval, že skupina Lukoil porušila článok 21 body 2 a 5 Zakon za zaštita na konkurencijata (zákon o ochrane hospodárskej súťaže, ďalej len „ZZK“) a článok 102 druhý odsek písm. b) ZFEÚ zneužitím dominantného postavenia na trhu skladovania pohonných hmôt.

I. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

Aktivity skupiny Lukoil v Bulharsku a proces privatizácie

3.

5.

Dekrétom č. 181 z 20. júla 2009 Bulharská republika vyhlásila, že prístav Burgas vrátane prístavného terminálu Rosenec, s ktorým je prepojený, a vyššie uvedené ropovody predstavujú strategickú infraštruktúru.

6.

V tejto súvislosti sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že skupina Lukoil od uzavretia privatizačnej zmluvy uskutočnila značné investície do predmetných podnikov a že vo veci samej boli predložené dôkazy o investíciách do kľúčovej infraštruktúry skupiny Lukoil.

7.

Rozhodnutie VOOHS bolo určené dvom spoločnostiam skupiny Lukoil: Lukoil Burgas, ktorá je výrobcom, a Lukoil Bulgaria, ktorá je distribútorom v rámci tejto skupiny v Bulharsku.

11.

Pokiaľ ide o riadenie spoločnosti Lukoil Bulgaria od 1. januára 2016 do 15. decembra 2020 bola jediným vlastníkom základného imania tejto spoločnosti Lukoil Europe Holdings Ltd, so sídlom v Amsterdame (Holandsko), a od tohto dátumu patrila inej spoločnosti hospodárskej skupiny Lukoil, a to LITASCO SA, so sídlom vo Švajčiarsku.

Rozhodnutie VOOHS a odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania

12.

Po zistení, že v marci 2020 maloobchodná cena pohonných hmôt v Bulharsku poklesla menej (‑11 %) ako cena ropy na svetových trhoch (‑47 %), Vărchovna administrativna prokuratura (Prokuratúra pri Najvyššom správnom súde, Bulharsko) požiadala VOOHS, aby vyšetril existenciu porušení práva hospodárskej súťaže v súvislosti so stanovovaním maloobchodných cien pohonných hmôt.

13.

16.

VOOHS sa domnieval, že toto správanie možno kvalifikovať ako „neodôvodnené odmietnutie dodania tovaru alebo poskytnutia služieb“ v zmysle článku 21 ods. 5 ZZK a ako „obmedzovanie výroby, obchodu alebo technického rozvoja na ujmu spotrebiteľov“ v zmysle článku 21 ods. 2 ZZK, pričom každá z týchto dvoch kvalifikácií tiež patrí do pôsobnosti neoprávnených postupov spočívajúcich v „obmedzovan[í] výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov“, ktoré je zakázané článkom 102 druhým odsekom písm. b) ZFEÚ. Tento orgán sa domnieval, že spoločnosti Lukoil Burgas a Lukoil Bulgaria sa dopustili jediného porušenia článku 102 druhého odseku písm. b) ZFEÚ a zodpovedajúcich ustanovení bulharského práva, ktoré spočíva v zneužití dominantného postavenia na trhu so skladovaním pohonných hmôt v Bulharsku. Ako sankciu za toto porušenie VOOHS uložil spoločnosti Lukoil Burgas pokutu vo výške 139864965 BGN (približne 71,5 milióna eur) a spoločnosti Lukoil Bulgaria pokutu vo výške 55271210 BGN (približne 28,3 milióna eur).

17.

Vnútroštátny súd okrem iného uvádza, že z rozhodnutia VOOHS vyplýva, že VOOHS sa domnieval, že rozsudok Bronner sa neuplatní z týchto dôvodov, že nadobudnutá infraštruktúra bola vybudovaná z verejných zdrojov, čo platí pre celé obdobie porušenia, a že existencia zákonnej povinnosti poskytnúť prístup, ktorá sa uplatňuje na obdobie od 23. decembra 2020 do 31. januára 2021.

18.

Z tohto rozhodnutia vyplýva, že infraštruktúra, ktorá zahŕňa najmä päť skladov ropy, dva daňové sklady (Burgas a Rosenec) a všetky ropovody skupiny Lukoil, ku ktorým spoločnosti Lukoil Burgas a Lukoil Bulgaria odmietli poskytnúť prístup počas obdobia porušenia, bola z väčšej časti vybudovaná z verejných prostriedkov.

22.

Za týchto podmienok sa Administrativen săd Sofija‑oblast (Správny súd Sofia‑okolie) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Ak [VOOHS] zistil rôzne formy správania, z ktorých niektoré boli kvalifikované ako zamietnutie prístupu k podstatnému zariadeniu a iné ako obmedzenie obchodu, ale ktoré boli spojené do celkovej stratégie podniku, je prípustné konštatovať jediné porušenie článku 102 ZFEÚ alebo treba konštatovať samostatné porušenia, ktoré sú kvalifikované ako zamietnutie prístupu k podstatnému zariadeniu a obmedzenie obchodu?

2.

Mal by [VOOHS] vylúčiť uplatnenie [kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner (ďalej len ‚kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner‘)], pokiaľ ide o údajné porušenie článku 102 ZFEÚ vo forme odmietnutia dodávať, vo všetkých prípadoch, keď podnik v dominantnom postavení získal vo vzťahu ku kľúčovej infraštruktúre verejné prostriedky (na základe privatizačnej zmluvy/koncesie), alebo je nutné posúdiť výšku investície, vykonávanie privatizačnej zmluvy/koncesie (na základe ktorej bola kľúčová infraštruktúra nadobudnutá) a otázku, či bola investícia uskutočnená v súvislosti s vykonávaním investičnej zmluvy/koncesie alebo z vlastnej iniciatívy?

A.

Úvodné pripomienky

24.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy zaoberajú len otázkami 2 a 2.1, ktoré sa týkajú uplatnenia kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner.

25.

Keďže otázky 2 a 2.1 sú vzájomne prepojené, budem sa nimi zaoberať spoločne. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta na výklad článku 102 ZFEÚ s cieľom určiť, či sa kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner neuplatnia vo všetkých prípadoch odmietnutia prístupu k infraštruktúre, ktorú podnik v dominantnom postavení nadobudol od štátu prostredníctvom privatizácie alebo ktorú ovláda na základe koncesnej zmluvy. Subsidiárne sa vnútroštátny súd pýta, či je na uplatnenie kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner v prejednávanej veci potrebné posúdiť správanie a investičnú štruktúru dominantného podniku, ako aj výšku investícií. Uvedený súd sa ďalej pýta na možné dôsledky vyplývajúce z uplatnenia zásady proporcionality v prejednávanej veci. Je potrebné uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prejudiciálne otázky vychádzajú z predpokladu, že predmetná infraštruktúra je kľúčovou infraštruktúrou.

29.

Súdny dvor zdôraznil, že konštatovanie, že dominantný podnik zneužil svoje postavenie z dôvodu, že odmietol uzavrieť zmluvu s konkurentom, má za následok, že tento podnik je nútený zmluvu s týmto konkurentom uzavrieť. Takáto povinnosť však osobitne zasahuje do zmluvnej slobody a do práva vlastniť majetok podniku v dominantnom postavení, keďže podnik, hoci aj s dominantným postavením, môže v zásade slobodne odmietnuť uzavrieť zmluvu a využívať infraštruktúru, ktorú vyvinul pre svoje vlastné potreby. ( 7 )

30.

Cieľom kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami nenarušenej hospodárskej súťaže na jednej strane a zmluvnou slobodou a právom vlastniť majetok dominantného podniku na strane druhej. Ak bude spoločnosť nútená deliť sa o majetok, ktorý vyvinula na vlastné náklady, pravdepodobne to obmedzí inovácie a investície, lebo sa znižuje motivácia každého podniku investovať a inovovať v dlhodobom horizonte. ( 8 ) Tento prístup je založený na úvahe, že podnik v dominantnom postavení by do takejto infraštruktúry neinvestoval rovnako (alebo vôbec), ak by vedel, že bude povinný sprístupniť ju svojim konkurentom. ( 9 )

31.

Na uloženie povinnosti poskytnúť prístup Súdny dvor požaduje, aby predmetná infraštruktúra bola nevyhnutná a aby správanie podniku v dominantnom postavení vylučovalo akúkoľvek hospodársku súťaž . Prísna povaha týchto kritérií nevyhnutne znamená, že uplatniteľnosť kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner zostáva obmedzená na prípady, ktoré sú skutočne v súlade s pôvodnými požiadavkami stanovenými Súdnym dvorom v rámci tohto posúdenia. Odlišný výklad týchto požiadaviek by neprimerane znížil účinnosť článku 102 ZFEÚ.

35.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súdny dvor chcel, aby boli kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner prísne, s cieľom zabrániť oslabeniu motivácie dominantných podnikov investovať do ich infraštruktúry. Pôsobnosť kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner je zároveň obmedzená na osobitné situácie, v ktorých má dominantný podnik úplnú kontrolu nad dotknutou infraštruktúrou. Vo všetkých ostatných situáciách nemožno na to, aby sa konanie podniku v dominantnom postavení spočívajúce v odmietnutí udeliť prístup ku kľúčovej infraštruktúre považovalo za zneužívanie, požadovať, aby boli kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner splnené v každom prípade. ( 16 )

36.

Vzhľadom na tieto úvahy budem analyzovať otázky 2 a 2.1.

B.

Posúdenie dotknutej infraštruktúry z hľadiska kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner

40.

Ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, pochybnosti vnútroštátneho súdu o uplatniteľnosti kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner sa týkajú dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z rôznych aspektov nadobudnutia infraštruktúry, ako aj získania výkonu kontroly nad touto infraštruktúrou. Vnútroštátny súd sa nepýta na účel nadobudnutia a používania tejto infraštruktúry ani nevyjadruje pochybnosti o charakteristikách správania vytýkaného podniku v dominantnom postavení. Preto sa moja analýza zameria na tieto dve požiadavky: (i) vlastníctvo infraštruktúry a kontrola nad ňou a (ii) rozhodovacia autonómia dominantného podniku.

41.

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď je potrebné preskúmať tieto požiadavky na základe jednotlivých aspektov prejednávanej veci, ktoré sú relevantné na určenie uplatniteľnosti kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner, konkrétne: (i) infraštruktúra nadobudnutá dominantným podnikom od súkromných tretích strán a prostredníctvom súkromného financovania; (ii) relevantnosť štátneho monopolného pôvodu infraštruktúry; (iii) kontrola nad infraštruktúrou v prípade koncesie; (iv) relevantnosť investícií uskutočnených dominantným podnikom po privatizácii, a (v) povinnosti vyplývajúce z privatizačných zmlúv a koncesných zmlúv.

1. Infraštruktúra nadobudnutá dominantným podnikom od súkromných tretích strán a prostredníctvom súkromného financovania

42.

V rozsudku LG totiž Súdny dvor uznal, že kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner sa majú uplatňovať v prípade odmietnutia prístupu k infraštruktúre, ktorej majiteľom je podnik v dominantnom postavení a ktorú vyvinul pre potreby svojej činnosti prostredníctvom svojich vlastných investícií. ( 24 ) Zdá sa, že tento rozsudok nepožaduje, aby infraštruktúra bola nevyhnutne vybudovaná samotným podnikom v dominantnom postavení; použitie výrazu „vyvinul“ môže veľmi dobre znamenať „nadobudol s cieľom začleniť ju do obchodnej stratégie podniku“. V tomto zmysle možno majetkové práva nadobudnúť prostredníctvom akejkoľvek obchodnej transakcie.

46.

Z toho vyplýva, že na túto infraštruktúru sa v zásade uplatňujú kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner, pokiaľ vnútroštátny súd dokáže preukázať, že skupina Lukoil nadobudla vlastníctvo týchto zariadení prostredníctvom obchodných transakcií so súkromnými tretími osobami na základe súkromného financovania a že táto skupina vykonáva vo vzťahu k tejto infraštruktúre plnú rozhodovaciu autonómiu.

2. Relevantnosť štátneho monopolného pôvodu infraštruktúry a otázka, či ipso facto vylučuje kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner

47.

Z návrh na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že najdôležitejšia časť infraštruktúry pochádza zo štátom vlastnenej alebo verejnej monopolnej infraštruktúry, ktorú medzičasom privatizáciou nadobudol súkromný podnik (skupina Lukoil), pričom táto infraštruktúra aktuálne nepodlieha koncesii alebo zákonom stanovenej povinnosti udeliť prístup. ( 25 ) Môžem poukázať na to, že judikatúra priamo relevantná pre túto časť nie je bohatá, lebo väčšina takýchto odvetví – telekomunikácie, energetika, železničná doprava atď. – sa stala predmetom regulácie v rámci privatizácie alebo liberalizácie.

51.

Po prvé, pokiaľ ide o kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner na preukázanie neoprávneného odmietnutia prístupu, neexistuje nevyhnutná a priama súvislosť medzi historickým štátnym monopolom a splnením týchto kritérií. Otázka, či je prístup k osobitnej infraštruktúre nevyhnutný a či jeho odmietnutie môže vylúčiť akúkoľvek hospodársku súťaž, závisí od skutkových a právnych okolností v čase údajného zneužitia, a nie od udalostí, ktoré nastali dávno pred údajným porušením práva hospodárskej súťaže.

52.

Na druhej strane nič v článku 102 ZFEÚ, ktorého druhý odsek písm. b) stanovuje, že zneužívanie môže zahŕňať „obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov“, nenaznačuje, že infraštruktúra vo vlastníctve alebo pod kontrolou podniku, ktorý bol predtým štátnym monopolom, by mala počas neurčitého obdobia po skončení štátneho monopolu podliehať odlišným právnym normám podľa uvedeného článku. Článok 102 ZFEÚ totiž neupravuje osobitné zaobchádzanie s bývalými štátnymi monopolmi. ( 26 )

53.

Preto je na účely článku 102 ZFEÚ bývalá štátna infraštruktúra v súkromnom vlastníctve z právneho hľadiska podobná čisto súkromnej infraštruktúre za predpokladu, že dominantný podnik vlastní túto infraštruktúru a vykonáva nad ňou plnú rozhodovaciu autonómiu. V tomto kontexte je dôležité najmä to, či bola infraštruktúra nadobudnutá za primeranú cenu, či dominantný podnik do nej investoval a či tento podnik môže konať ako majiteľ na účely uplatnenia rozsudku Bronner. V tejto súvislosti by mal mať dominantný podnik možnosť odvolávať sa na záruky poskytnuté v článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. ( 27 )

56.

Ďalej veci predchádzajúce rozsudku Bronner, akými sú Magill ( 30 ) a IMS Health ( 31 ), ukazujú, že aj keď bol majetok pôvodne vyvinutý s verejnou účasťou alebo právnou exkluzivitou, nútený prístup k nemu je obmedzený na „mimoriadne okolnosti“, akými sú okolnosti rozsudku Bronner (nevyhnutnosť, nový produkt atď.).

57.

Okrem toho prístup, ktorý navrhujem, nachádza oporu v bode 75 rozsudku LG. Dá sa z neho vyvodiť, že posúdenie podľa rozsudku Bronner ako také je vylúčené, „keď dominantné postavenie vyplýva zo štátneho monopolu, a to o to viac, ak predmetná infraštruktúra patrí štátu a bola vybudovaná a rozvinutá z verejných zdrojov“. Preto v prípade, keď neexistuje zákonný monopol a majetkové práva boli prevedené na súkromný subjekt v rámci privatizácie, sa automatické vylúčenie kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner nemôže odvodiť z judikatúry Súdneho dvora a vnútroštátny súd musí posúdiť rozsah majetkových a kontrolných práv. Jedným z cieľov kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner je napokon ochrana majetkových práv dominantného podniku tak, aby k nútenému prístupu jeho konkurentov k jeho infraštruktúre dochádzalo len vtedy, ak je to primerané a odôvodnené.

58.

Preto nemožno považovať situáciu, v ktorej bola infraštruktúra prevedená za protihodnotu na súkromný podnik a v ktorej bol tento podnik povinný prevziať záväzky bývalého verejného vlastníka voči tretím osobám (akými sú dlhy, zmluvné záväzky alebo environmentálne náklady), za rovnocennú situácii, v ktorej bývalý štátny monopol „zdedil“ kľúčovú infraštruktúru (ako v rozsudku LG, kde bol dominantným podnikom verejnoprávny podnik a infraštruktúra naň bola v zásade prevedená bezodplatne ).

3. Kontrola nad infraštruktúrou v prípade koncesie

62.

V tejto časti sa zaoberám relevantnosťou kontroly nad infraštruktúrou na účely preskúmania otázky, či sa uplatnia kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner. Inými slovami, posúdim, aký význam má v tejto súvislosti skutočnosť, že určitá infraštruktúra, o ktorú ide vo veci samej, nie je vo vlastníctve skupiny Lukoil, ale ju táto skupina prevádzkuje na základe koncesie. Táto časť sa týka najmä infraštruktúry, konkrétne prístavného terminálu Rosenec, ktorá je vo vlastníctve bulharského štátu, ale je skupine Lukoil sprístupnená na 35 rokov na základe koncesie.

63.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí VOOHS, samotná skutočnosť, že skupina Lukoil nie je majiteľom tejto infraštruktúry, sama osebe nepostačuje na vylúčenie uplatniteľnosti kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner. V rozsudku IMS Health ( 33 ) Súdny dvor zdôraznil skutočnosť, že podnik „má pod kontrolou… výrobok alebo službu“. Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát Rantos vonávrhoch, ktoré predniesol vo veci European Superleague Company, „v súlade s teóriou o základných zariadeniach dominantný podnik, ktorý vlastní alebo kontroluje základnú infraštruktúru, môže byť nútený spolupracovať so svojimi konkurentmi tým, že im k nej poskytne prístup bez akejkoľvek diskriminácie“ ( 34 ). Predchádzajúce úvahy a judikatúra zdôrazňujú možnosť rozšíriť chápanie vzťahu medzi dominantným podnikom a predmetnou kľúčovou infraštruktúrou z vlastníctva stricto sensu na situáciu kontroly.

64.

66.

Preto hoci podnik v dominantnom postavení nemusí byť majiteľom kľúčovej infraštruktúry, skutočnosť, že má k tejto infraštruktúre práva – akými sú výlučné práva –, ktoré získal prostredníctvom koncesnej zmluvy za primeranú cenu a ktoré mu poskytujú kontrolu nad infraštruktúrou (najmä znemožnením prístupu tretích osôb k infraštruktúre bez súhlasu dominantného podniku), môže postačovať na odôvodnenie uplatnenia kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner. Tento prístup prijal Všeobecný súd a Komisia vo veci Bulgarian Energy Holding. ( 37 )

67.

Podľa môjho názoru sa preto kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner v zásade uplatnia rovnako bez ohľadu na to, či podnik v dominantnom postavení vlastní infraštruktúru priamo alebo či ju prevádzkuje na základe koncesie. Dôležité však je, že pri koncesiách často platia významné obmedzujúce podmienky, ( 38 ) takže podnik v dominantnom postavení nemusí byť v takejto situácii schopný preukázať, že má dostatočnú kontrolu alebo práva k infraštruktúre, najmä právo vylúčiť prístup konkurentov k nej – na rozdiel od úplnej kontroly, ktorú mal podnik Bronner v uvedenej veci nad dotknutou infraštruktúrou, ktorej bola jediným majiteľom. V takejto situácii je rozhodovacia autonómia dominantného podniku vrátane jeho slobody zvoliť si obchodných partnerov obmedzená.

68.

Z toho vyplýva, že hoci podnik v dominantnom postavení nemusí byť majiteľom kľúčovej infraštruktúry, skutočnosť, že má k nej práva – akými sú výlučné práva – vyplývajúce z koncesnej zmluvy, ktorá za primeranú cenu priznáva tomuto podniku rozhodovaciu autonómiu pri kontrole tejto infraštruktúry (najmä znemožnenie prístupu tretích strán k infraštruktúre bez súhlasu podniku v dominantnom postavení), postačuje na odôvodnenie uplatnenia kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner, pokiaľ tieto práva nie sú obmedzené podmienkami koncesnej zmluvy.

Aj keď kľúčová infraštruktúra pochádza zo štátneho monopolu, dominantný podnik mohol uskutočniť významné následné investície (údržba, modernizácia, rozšírenie kapacity, zavedenie nových výrobkov alebo služieb atď.) a/alebo zaplatiť primeranú cenu v rámci privatizácie. Z pohľadu tohto podniku ide o utopené náklady a je jeho legitímnym právom mať prospech z týchto investícií.

72.

Preto, ako vyplýva z bodov 53 a 68 vyššie, ak dominantný podnik konal ako rozumný účastník trhu počas procesu privatizácie alebo koncesie a v následnom období, zaslúži si ochranu svojich majetkových práv a slobody uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok ako majitelia infraštruktúry získanej v rámci bežného podnikania za predpokladu, že tieto práva nie sú obmedzené privatizačnou alebo koncesnou zmluvou.

5. Záväzky vyplývajúce z privatizačných a koncesných zmlúv

73.

Pred preskúmaním vplyvu záväzkov vyplývajúcich z privatizačných alebo koncesných zmlúv je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už objasnil, že kritériá vyplývajúce z rozsudku Bronner sa neuplatňujú, ak má dominantný podnik zákonom stanovenú povinnosť ( 39 ) poskytnúť prístup k infraštruktúre, ktorú kontroluje. ( 40 )

77.

Vzhľadom na tieto skutkové okolnosti vyvoláva prejednávaná vec novú otázku, či je možné vytvoriť analógiu medzi zákonom stanovenou povinnosťou poskytnúť prístup na jednej strane a koncesnou zmluvou a/alebo privatizačnou zmluvou na strane druhej, ak priamo alebo nepriamo obsahujú určité povinnosti uložené štátom dominantnému podniku vo vzťahu k predmetnej infraštruktúre.

78.

Z vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak podnik v dominantnom postavení podlieha zákonným povinnostiam, o uplatniteľnosti kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner rozhoduje to, či sa dotknutý dominantný podnik môže slobodne rozhodnúť odmietnuť prístup k infraštruktúre. Preto je dôležitý účinok výkonu zákonnej právomoci. Z týchto dôvodov sa domnievam, že je možné vytvoriť analógiu so situáciou, v ktorej príslušný štátny orgán prostredníctvom koncesnej zmluvy alebo privatizačnej zmluvy jednostranne ukladá povinnosť poskytnúť prístup v rámci výkonu svojich právomocí podľa príslušných právnych predpisov, a to aj vtedy, ak sa to uskutočňuje vo forme osobitného plnenia podľa občianskeho práva. Je však dôležité, aby nástroj, ktorý sa štát rozhodne použiť – zákonný, zmluvný alebo regulačný –, skutočne zaviedol záväznú povinnosť poskytnúť prístup k predmetnej infraštruktúre a obsahoval v tejto súvislosti jasné, presné a bezpodmienečné podmienky.

79.

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že bulharský štát použil viaceré prostriedky vlastné právomociam orgánu verejnej moci: (i) spôsob, akým vymedzil podmienky privatizačných a koncesných zmlúv, (ii) pridelenie „zlatej akcie“ v základnom imaní spoločnosti Lukoil Burgas, ktorá štátu udeľuje právo veta voči niektorým strategickým rozhodnutiam spoločnosti, (iii) legislatívne zásahy (t. j. kvalifikácia ropnej infraštruktúry ako strategickej infraštruktúry) a (iv) uloženie povinnosti poskytnúť tretím stranám prístup k časti skladovacej kapacity. Za týchto podmienok prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či je rozhodovacia autonómia skupiny Lukoil skutočne obmedzená do takej miery, aby si zachovala autonómiu rozhodovania len vo vzťahu k podmienkam prístupu. ( 47 )

Kritériá stanovené v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C-7/97, EU:C:1998:569 ), sa v zásade uplatnia, ak možno preukázať, že:

a)

dominantný podnik nadobudol vlastníctvo dotknutej kľúčovej infraštruktúry prostredníctvom obchodných transakcií so súkromnými tretími stranami pomocou súkromného financovania za predpokladu, že vo vzťahu k tejto infraštruktúre vykonáva plnú rozhodovaciu autonómiu;

b)

dominantný podnik, ktorý v dôsledku privatizácie získal kľúčovú infraštruktúru štátneho monopolného pôvodu, už nevyužíva zákonný monopol a túto infraštruktúru vlastní a kontroluje;

c)

( 3 ) Rozhodnutie č. 332 zo 4. apríla 2023 (ďalej len „rozhodnutie VOOHS“).

( 4 ) Rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia ( C‑42/21 P , EU:C:2023:12 ) (ďalej len „rozsudok LG“).

( 5 ) Oznámenie Komisie – Usmernenie o prioritách Komisie v oblasti presadzovania práva pri uplatňovaní článku 82 [ES] na prípady zneužívania dominantného postavenia podnikov na vylúčenie konkurentov z trhu ( Ú. v. EÚ C 45, 2009, s. 7 ).

( 6 ) Pozri rozsudky Bronner, bod 41; LG, bod 79, a z 10. septembra 2024, Google a Alphabet/Komisia (Google Shopping) ( C‑48/22 P , EU:C:2024:726 , bod 89 ) (ďalej len „rozsudok Google Shopping“).

( 7 ) Rozsudok z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia ( C‑165/19 P , EU:C:2021:239 , bod 46 a tam citovaná judikatúra) (ďalej len „rozsudok Slovak Telekom“).

( 8 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:264 , bod 57 ).

( 15 ) Rozsudok z 25. februára 2025, Alphabet a i. ( C‑233/23 , EU:C:2025:110 , bod 44 ).

( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige ( C‑52/09 , EU:C:2011:83 , bod 58 ).

( 17 ) Pozri napríklad rozsudky zo 6. decembra 2012, AstraZeneca/Komisia ( C‑457/10 P , EU:C:2012:770 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že zneužitie patentov na oddialenie generických liekov bolo neoprávnené, lebo vylučovalo konkurentov a inovácie, hoci práva duševného vlastníctva boli nadobudnuté zákonne; zo 17. februára 2011, TeliaSonera Sverige ( C‑52/09 , EU:C:2011:83 , body 60 až 77 ); Slovak Telekom (body 50, 51 a 109, v ktorých sa zdôrazňujú účinky vylúčenia); z 12. mája 2022, Servizio Elettrico Nazionale a i. ( C‑377/20 , EU:C:2022:379 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že použitie historických údajov o zákazníkoch by mohlo byť zneužívajúce, ak by mohlo vylúčiť konkurenčné ponuky, bez ohľadu na pôvodný nárok dominantného podniku na tieto údaje; LG (bod 134, ktorý zdôrazňuje účinky vylúčenia hospodárskej súťaže, a Google Shopping, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že uprednostňovanie seba samého sa musí posudzovať na základe analýzy založenej na účinkoch. Pozri tiež rozsudky zo 17. septembra 2007, Microsoft/Komisia ( T‑201/04 , EU:T:2007:289 ), ktorý sa zameriava na poškodenie inovácií a spotrebiteľov, a z 25. októbra 2023, Bulgarian Energy Holding a i./Komisia ( T‑136/19 , EU:T:2023:669 , bod 235 a nasl.) (ďalej len „rozsudok Bulgarian Energy Holding“), ktorý zrušil sporné rozhodnutie Komisie, lebo „účinky vylúčenia z trhu… nesmú byť čisto hypotetické“.

( 24 ) Rozsudok LG (bod 86).

( 25 ) Tak to bolo až do zavedenia regulačnej povinnosti. Pozri bod 14 vyššie.

( 26 ) Na Súdnom dvore už totiž bola uplatnená analogická argumentácia. Pozri napríklad vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Slovak Telekom. Okrem toho na rozdiel od rozsudku Všeobecného súdu v uvedenej veci Súdny dvor v odvolacom konaní nezaložil svoj rozsudok na štátnom monopolnom pôvode dominantného postavenia, ale na existencii zákonom stanovenej povinnosti prístupu a povahe správania.

( 27 ) Rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov) ( C‑235/17 , EU:C:2019:432 , bod 67 a nasl.).

( 28 ) Rozsudok z 20. septembra 2001, Banks ( C‑390/98 , EU:C:2001:456 , bod 77 ).

( 29 ) Rozhodnutie Komisie z 11. júna 1992 týkajúce sa konania podľa článku 86 Zmluvy o EHS (IV/34.174 – Sealink/B&I – Holyhead: Predbežné opatrenia), k dispozícii na: https://ec.europa.eu/competition/antitrust/cases/dec_docs/34174/34174_2_2.pdf), a rozhodnutie Komisie z 21. decembra 1993 týkajúce sa konania podľa článku 86 Zmluvy [ES] (IV/34.689 – Sea Containers v. Stena Sealink – Predbežné opatrenia) ( Ú. v. ES L 15, 1994, s. 8 ).

( 36 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:264 , bod 43 ).

( 37 ) Pozri rozsudok Bulgarian Energy Holding, bod 261 a nasl., a rozhodnutie Komisie v tejto veci (ktoré Všeobecný súd zrušil z iných dôvodov). Bulgarian Energy Holding Group tvrdila, že nemôže niesť zodpovednosť za odmietnutie poskytnutia prístupu, lebo nie je ani majiteľom predmetnej infraštruktúry, ani prevádzkovateľom prepravnej siete. Toto tvrdenie Všeobecný súd zamietol.

( 38 ) Napríklad povinnosť poskytnúť prístup tretích strán k infraštruktúre konkurentom dominantného podniku, najmä v sieťových odvetviach.

( 39 ) Infraštruktúra, na ktorú sa vzťahuje zákonom stanovená povinnosť prístupu, je tá, ktorá už podlieha zákonnej povinnosti poskytovať prístup tretím stranám špecifickej pre dané odvetvie, akým sú telekomunikačné siete v rámci pravidiel uvoľnenia účastníckeho vedenia, energetické sústavy alebo železničná infraštruktúra, kde právna úprava požaduje otvorený prístup za regulovaných podmienok.

( 46 ) Článok 32 ods. 6 tejto koncesnej zmluvy. Pokiaľ ide o sprivatizovanú infraštruktúru, vnútroštátny súd uvádza, že bulharský štát má určitý vplyv na rozhodovaciu právomoc spoločnosti Lukoil Burgas a že predmetná infraštruktúra má podľa bulharského práva strategický význam.

( ) Pozri v tomto zmysle rozsudok LG (bod 88).