C-258/24

proti

JB

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitschgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania – Rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva – Článok 4 ods. 2 – Pracovné činnosti v cirkvách a iných organizáciách, ktorých základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere – Náboženstvo ako zásadná, zákonná a odôvodnená požiadavka povolania s ohľadom na základné hodnoty organizácie – Prepustenie zamestnanca z dôvodu vystúpenia z katolíckej cirkvi – Článok 17 ZFEÚ – Články 10 a 21 Charty základných práv Európskej únie“

I. Úvod

1.

Tento prípad priamo nadväzuje na rozsudky Egenberger ( 3 ) a IR ( 4 ), v ktorých Súdny dvor poskytol relevantné usmernenia na určenie toho, kedy môže náboženstvo osoby predstavovať požiadavku povolania, ak sa pracovné činnosti vykonávajú v rámci cirkví a verejných alebo súkromných organizácií, ktorých základné hodnoty sú založené na náboženstve. ( 5 ) V prejednávanej veci má teda Súdny dvor možnosť bližšie objasniť podmienky, ktoré musia tieto cirkvi a náboženské organizácie splniť, aby sa mohli úspešne dovolávať výnimiek zo zásady rovnakého zaobchádzania uvedených v článku 4 smernice 2000/78, najmä tých, ktoré sú uvedené v druhom odseku tohto ustanovenia. V tejto súvislosti bude potrebné zohľadniť aj dve relevantné ustanovenia primárneho práva Únie, a to i) článok 17 ZFEÚ, v ktorom sa uvádza, že Únia rešpektuje postavenie, ktoré majú cirkvi, náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva, a nedotýka sa ho, a ii) článok 10 Charty základných práv Európskej únie ( 6 ), v ktorom je výslovne zakotvená sloboda jednotlivca zmeniť náboženské vyznanie.

II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

3.

Katholische Schwangerschaftsberatung, žalovaný vo veci samej ( 7 ), je ženským profesijným združením v rámci katolíckej cirkvi v Nemecku. Jeho cieľom je pomáhať deťom, mladým ľuďom, ženám a ich rodinám v osobitných situáciách. Medzi rôzne úlohy, ktoré vykonáva, patrí poskytovanie poradenstva tehotným ženám, najmä pokiaľ ide o interrupciu.

4.

Pracovné zmluvy, ktoré žalovaný uzatvára so svojimi zamestnancami, odkazujú konkrétne na Grundordnung des kirchlichen Dienstes im Rahmen kirchlicher Arbeitsverhältnisse (Základný poriadok služby v cirkvi v rámci cirkevných a pracovnoprávnych vzťahov) z 22. septembra 1993 ( 8 ). Tento poriadok stanovuje pravidlá, ktoré katolícka cirkev uplatňuje na svoje pracovnoprávne vzťahy v Nemecku, a stanovuje najmä povinnosti zamestnancov, pokiaľ ide o lojalitu a správanie.

8.

JB napadla rozhodnutie žalovaného na nižších pracovných súdoch v Nemecku. Uvedenej žalobe z dôvodu neplatného prepustenia sa vyhovelo a žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť jej odškodnenie. Žalovaný sa preto obrátil na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd), ktorý je v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom dosiahnuť zrušenie rozsudkov oboch nižších pracovných súdov.

9.

Podľa vnútroštátneho súdu predstavuje prepustenie JB rozdielne zaobchádzanie, ktoré v zásade znamená priamu diskrimináciu na základe náboženského presvedčenia v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 v spojení s jej článkom 1. Tento súd má však pochybnosti o tom, či sú výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania stanovené v článku 4 ods. 2 tejto smernice, prípadne v jej článku 4 ods. 1, uplatniteľné na taký prípad, ako je prípad vo veci samej.

10.

Po druhé, pokiaľ ide o článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78, ktorý odkazuje na právo cirkví vyžadovať od svojich zamestnancov, aby konali v dobrej viere a lojalite k základným hodnotám organizácie, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že znenie tohto pododseku výslovne vyžaduje splnenie kritérií uvedených v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78. Z toho vyplýva, že akákoľvek výnimka zo zákazu priamej diskriminácie podľa druhého pododseku článku 4 ods. 2 tejto smernice závisí od posúdenia kritérií uvedených v prvom pododseku tohto článku, najmä s ohľadom na rozsudky Egenberger a IR. Vnútroštátny súd však má pochybnosti, či znenie druhého pododseku článku 4 ods. 2 tejto smernice znamená, že povinnosť konať v dobrej viere a lojálne sa viaže na základné hodnoty cirkvi, ku ktorej náboženská organizácia patrí, alebo na samotnú organizáciu ako zamestnávateľa. Podľa vnútroštátneho súdu napríklad zamestnanec mohol jednať v zlej viere voči katolíckej cirkvi tým, že z nej vystúpil; nemusel však nevyhnutne jednať v zlej viere voči svojmu zamestnávateľovi, ktorého základné hodnoty musí tento zamestnanec dodržiavať pri plnení svojich úloh.

12.

Po tretie, pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice 2000/78, ktorý sa vzťahuje na skutočné a určujúce požiadavky povolania, ak sú ich ciele legitímne a primerané, vnútroštátny súd pripomína, že toto ustanovenie nevyžaduje preskúmanie týchto kritérií s ohľadom na základné hodnoty zamestnávateľa, ale vo vzťahu k objektívnej povahe dotknutých pracovných činností a vzhľadom na kontext, v ktorom sa vykonávajú. Z tohto hľadiska sa nezdá, že by bolo objektívne nevyhnutné zostať členom katolíckej cirkvi, aby bolo možné pracovať v oblasti poradenstva v tehotenstve. Vnútroštátny súd však nevylučuje, že základné hodnoty organizácie založené na náboženských princípoch možno považovať za objektívnu požiadavku v zmysle článku 4 ods. 1 tejto smernice. V tejto súvislosti by mala byť zohľadnená aj autonómia cirkví, ktorá je chránená článkom 17 ZFEÚ.

14.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 12. apríla 2024. Písomné pripomienky predložili Helénska republika, Európska komisia a účastníci konania vo veci samej. Dňa 17. marca 2025 sa pred veľkou komorou Súdneho dvora uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili všetci účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky.

III. Posúdenie

15.

Svojimi dvoma otázkami vnútroštátny súd žiada o objasnenie výkladu smernice 2000/78 so zreteľom na článok 10 ods. 1 a článok 21 ods. 1 Charty.

16.

A.

Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78

18.

Účelom smernice 2000/78, ako je uvedené v jej článku 1, je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní okrem iného na základe náboženstva alebo viery, s cieľom zaviesť v členských štátoch zásadu rovnakého zaobchádzania. ( 13 ) Ako sa uvádza v judikatúre Súdneho dvora, smernica 2000/78 je teda v oblasti, na ktorú sa vzťahuje, osobitným vyjadrením všeobecného zákazu diskriminácie stanoveného v článku 21 Charty. ( 14 )

19.

Okrem toho všeobecný rámec boja proti diskriminácii ustanovený smernicou 2000/78 obsahuje v článku 4 ods. 2 osobitné ustanovenie, ktoré sa týka rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva v prípade pracovných činností v rámci cirkví a náboženských organizácií.

23.

Konkrétne Súdny dvor vo svojej judikatúre predovšetkým uviedol, že použitie prídavného mena „základná“ v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78 znamená, že príslušnosť k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých sú založené základné hodnoty dotknutej cirkvi alebo organizácie, musí byť zjavná vzhľadom na význam dotknutej pracovnej činnosti pre šírenie týchto základných hodnôt alebo pre výkon práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu, ako je zakotvené v článku 17 ZFEÚ. ( 17 )

24.

Súdny dvor tiež uviedol, že použitie pojmu „zákonná“ svedčí o tom, že normotvorca Únie zamýšľal zabezpečiť, aby požiadavka príslušnosti k náboženstvu, na ktorej sú založené základné hodnoty dotknutej cirkvi alebo dotknutej organizácie, neslúžila na sledovanie cieľa, ktorý nesúvisí s týmito základnými hodnotami alebo výkonom práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu. ( 18 )

25.

Napokon pojem „oprávnená“ zahŕňa nielen to, že kontrolu dodržiavania kritérií uvedených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 môže vykonať vnútroštátny súd, ale tiež to, že cirkev alebo organizácia, ktorá stanovila túto požiadavku, musí v zmysle skutkových okolností danej veci preukázať, že údajné riziko ohrozenia jej základných hodnôt alebo práva na autonómiu je pravdepodobné a podstatné, v dôsledku čoho je zavedenie tejto požiadavky skutočne potrebné. ( 19 )

29.

Pokiaľ ide o tri kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78, ktoré sa vzťahujú na požiadavky povolania uvedené v tomto ustanovení, je dôležité poznamenať, že sú kumulatívne. V dôsledku toho nesplnenie ktoréhokoľvek z týchto kritérií postačuje na záver, že výnimka vyplývajúca z tohto ustanovenia nemôže byť použitá na odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva.

30.

Tak je to aj v prejednávanej veci, keďže podľa môjho názoru požiadavka povolania, ktorá zamestnancom hlásiacim sa k cirkvi ukladá povinnosť z nej nevystúpiť, aby sa vyhli prepusteniu, nespĺňa kritérium základnej požiadavky, ako je stanovené v prvom pododseku článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, so zreteľom na povahu pracovnej činnosti opísanej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

31.

Ako totiž vyplýva z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 23 vyššie, na to, aby bolo splnené kritérium základnej požiadavky, musí byť požiadavka povolania v prvom rade nevyhnutná z dôvodu dôležitosti predmetného povolania pre podporu základných hodnôt cirkvi alebo náboženskej organizácie alebo pre výkon práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu. Podľa článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78 sa posúdenie, či je toto kritérium splnené, musí vykonať s prihliadnutím na povahu činnosti a kontext, v ktorom sa táto pracovná činnosť vykonáva. V podstate to znamená, že požiadavka povolania sa bude považovať za základnú v zmysle tohto ustanovenia vtedy, ak z dôvodu povahy a kontextu, v ktorom sa pracovná činnosť vykonáva, nevyznávanie určitého náboženstva spôsobuje, že daný zamestnanec nie je spôsobilý vykonávať túto činnosť, a to s ohľadom na základné hodnoty organizácie.

Napriek tomu žalovaný v konaní vo veci samej tvrdí, že skutočnosť, že zamestnanci vykonávajúci pracovnú činnosť nemusia byť členmi určitej cirkvi, nie je rovnocenná s požiadavkou nevystúpiť z tejto cirkvi na začiatku a počas celého trvania pracovného pomeru. V súlade s vysvetleniami vnútroštátneho súdu uvedenými v návrhu na začatie prejudiciálneho konania žalovaný vo veci samej v podstate konštatuje, že vystúpenie z katolíckej cirkvi je podľa kanonického práva jedným z najzávažnejších trestných činov proti tejto cirkvi. Táto skutočnosť bola uznaná v nemeckom ústavnom práve, najmä v judikatúre Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko), ktorý okrem iného konštatoval, že vystúpenie z katolíckej cirkvi je s ohľadom na právo uvedenej cirkvi na sebaurčenie platným dôvodom na prepustenie. Z tohto dôvodu podľa žalovaného vzhľadom na autonómiu, ktorá musí byť podľa článku 17 ZFEÚ priznaná cirkvi pri určovaní dôvodov prepustenia uplatniteľných na jej pracovnoprávne vzťahy v členskom štáte, by sa taká požiadavka povolania, o akú ide vo veci samej, nemala považovať za diskrimináciu podľa článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78.

35.

V tejto súvislosti by som chcela na úvod stručne pripomenúť, že článok 17 ZFEÚ vyjadruje neutralitu Únie voči organizácii vzťahov členských štátov s cirkvami a náboženskými združeniami a spoločenstvami. ( 21 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora ( 22 ) je táto neutralita zakotvená už v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, ( 23 ) ktorého cieľom je na jednej strane zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi právom na autonómiu cirkví a iných organizácií, ktoré je okrem iného uznané v článku 17 ZFEÚ, a na druhej strane právom pracovníkov nebyť diskriminovaný na základe náboženstva, ktoré je uznané v článku 21 Charty, v situáciách, keď si tieto práva môžu konkurovať. ( 24 )

39.

Po druhé je zrejmé, že takýto výklad by bol v rozpore aj s osobnou slobodou zmeniť náboženské vyznanie, ktorá je výslovne zakotvená v článku 10 ods. 1 Charty a ktorá zodpovedá článku 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme. ( 28 ) Európsky súd pre ľudské práva vyložil túto slobodu tak, že predstavuje jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti v zmysle dohovoru a dôkaz pluralizmu neoddeliteľného od tejto spoločnosti, pričom v podstate zahŕňa nielen právo prijať alebo zmeniť svoje náboženské vyznanie, ale aj právo vzdať sa tohto náboženského vyznania z vlastnej vôle. ( 29 )

40.

Podľa môjho názoru preto rešpektovanie práva cirkvi na autonómiu podľa článku 17 ZFEÚ nemôže viesť k zmene rovnováhy vytvorenej článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78. Takýto výsledok by nastal, ak by sa vystúpenie z cirkvi považovalo za oprávnený dôvod na prepustenie zamestnanca v situácii, keď náboženská organizácia vystupujúca ako zamestnávateľ nepodmienila výkon predmetnej pracovnej činnosti príslušnosťou k tejto cirkvi.

41.

Okrem toho, ako poznamenáva vnútroštátny súd, skutočne môže nastať situácia, keď vystúpenie zamestnanca z určitej cirkvi sprevádza nedodržiavanie základných zásad a hodnôt tejto cirkvi, čo môže mať za následok, že zamestnanec nie je spôsobilý vykonávať predmetnú pracovnú činnosť. V skutočnosti je dodržiavanie týchto základných zásad a hodnôt jednou z povinností, ktoré musia podľa základného poriadku vo veci samej dodržiavať všetci zamestnanci, či už majú katolícke vierovyznanie, alebo nie, pri výkone svojich povinností. ( 30 )

45.

V každom prípade, pokiaľ ide o oprávnenosť požiadavky povolania, o ktorú ide v prejednávanej veci, stručne poukazujem na to, že v situácii, keď náboženská organizácia na jednej strane nepodmieňuje výkon pracovnej činnosti príslušnosťou k cirkvi a na druhej strane dotknutý zamestnanec otvorene nekoná v rozpore so základnými hodnotami tejto cirkvi, je ťažké si predstaviť, že samotné vystúpenie z cirkvi by mohlo predstavovať pravdepodobné a podstatné riziko narušenia jej základných hodnôt a autonómie, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 25 vyššie. Na základe uvedeného zastávam názor, že aj keby bolo možné považovať predmetnú požiadavku povolania, o ktorú ide vo veci samej, za zákonnú, za žiadnych okolností ju nemožno považovať za oprávnenú v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.

46.

Pokiaľ ide o otázku, či druhý pododsek článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 môže predstavovať vhodný právny základ na odôvodnenie takéto rozdielneho zaobchádzania, ako je rozdielne zaobchádzanie, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, je dôležité pripomenúť, ako vyplýva z bodu 20 vyššie, že v tomto ustanovení sa uvádza, že smernica 2000/78 nesmie zasahovať do práva cirkví a iných náboženských organizácií požadovať od svojich zamestnancov, aby konali v dobrej viere a lojálne voči tejto organizácii. Znenie tohto pododseku začína slovami „ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené“, čo znamená, že uplatňovanie tohto druhého pododseku musí byť v súlade okrem iného s kritériami uvedenými v prvom pododseku tohto článku. ( 32 )

47.

V prejednávanej veci, bez toho, aby bolo potrebné ďalej skúmať, či vystúpenie z konkrétnej cirkvi môže predstavovať konanie v zlej viere, alebo nelojálne správanie voči tejto cirkvi na účely druhého pododseku článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, zostáva skutočnosťou, že požiadavka povolania, o ktorú ide vo veci samej, nespĺňa kritériá stanovené v prvom pododseku tohto ustanovenia. Z tohto dôvodu ani druhý pododsek tohto článku nemožno považovať za vhodný právny základ na prijatie záveru, že rozdielne zaobchádzanie, o ktoré ide vo veci samej, nepredstavuje diskrimináciu.

50.

V prejednávanej veci, ako správne uviedli Komisia a vnútroštátny súd, sa skutočnosť, že katolícki zamestnanci nemôžu počas trvania pracovného pomeru vystúpiť z katolíckej cirkvi bez toho, aby boli vystavení prepusteniu, nezdá byť objektívne nevyhnutná pre konkrétne činnosti, ktoré vykonáva poradca v rámci projektov týkajúcich sa tehotenstva. Po prvé predmetný zákaz nesúvisí s konkrétnymi úlohami, ktorými je uvedený poradca poverený pri výkone svojich bežných povinností, ale súvisí so vzťahom so zamestnávateľom, konkrétne s katolíckou cirkvou. Po druhé neexistenciu objektívneho vynútenia možno v takom prípade, ako je prípad, o ktorý ide vo veci samej, preukázať už len tým, že v čase prepustenia zamestnankyne dotknutej vo veci samej zamestnával žalovaný šesť osôb, z ktorých dve boli členmi evanjelickej cirkvi.

51.

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie, že trvajúca príslušnosť ku katolíckej cirkvi predstavovala podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie vo vyššie uvedenom objektívnom zmysle, nemôže obstáť pri bližšom skúmaní a že článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 preto nemožno uplatniť ako platnú výnimku pre takú diskrimináciu, o akú ide vo veci samej.

52.

Na základe uvedených úvah, a najmä vzhľadom na závery uvedené v bodoch 44, 47 a 51 vyššie, zastávam názor, že článok 4 ods. 1 a 2 smernice 2000/78 treba vykladať v tom zmysle, že výnimky uvedené v tomto článku nemožno uplatňovať na rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z prepustenia zamestnanca náboženskou organizáciou z dôvodu jeho rozhodnutia vystúpiť z cirkvi, ktorej je táto organizácia súčasťou, pokiaľ výkon pracovných činností nevyžaduje príslušnosť k tejto cirkvi a dotknutý zamestnanec nekoná otvorene v rozpore so základnými hodnotami uvedenej cirkvi.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

výnimky uvedené v tomto článku nemožno uplatňovať na rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z prepustenia zamestnanca náboženskou organizáciou z dôvodu jeho rozhodnutia vystúpiť z cirkvi, ktorej je táto organizácia súčasťou, pokiaľ výkon pracovných činností nevyžaduje príslušnosť k tejto cirkvi a dotknutý zamestnanec nekoná otvorene v rozpore so základnými hodnotami uvedenej cirkvi.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Rady z 27. novembra 2000 ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 13/034, s. 79).

( 3 ) Rozsudok zo 17. apríla 2018, ( C‑414/16 , ďalej len rozsudok Egenberger, EU:C:2018:257 ).

( 4 ) Rozsudok z 11. septembra 2018, ( C‑68/17 , ďalej len rozsudok IR, EU:C:2018:696 ).

( 11 ) Pozri § 5 ods. 2 bod 2 písm. a) základného poriadku.

( 12 ) Pozri § 5 ods. 3 základného poriadku.

( 13 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 14. marca 2017, Bougnaoui a ADDH ( C‑188/15 , EU:C:2017:204 , bod 26 ).

( 14 ) Rozsudok Egenberger (bod 47).

( 15 ) Rozsudok Egenberger (bod 63) a rozsudok IR (bod 50).

( 16 ) Rozsudok Egenberger (bod 64) a rozsudok IR (bod 55).

( 23 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci Egenberger ( C‑414/16 , EU:C:2017:851 , bod 56 ), ktorý považoval článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 za „legislatívne vyjadrenie“ článku 17 ZFEÚ.

( 24 ) Rozsudok Egenberger (bod 51).

( 25 ) Rozsudok Egenberger (bod 52).

( 26 ) Pozri bod 58 uvedeného rozsudku.

( 27 ) Pozri bod 48 uvedeného rozsudku.

( 28 ) Pozri tiež článok 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, a článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, prijatého Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966.