C-279/24

62024CC0279

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

RIMVYDAS NORKUS

prednesené 22. mája 2025 ( 1 )

Vec C‑279/24

AY

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) podľa článku 267 ZFEÚ, sa týka výkladu článku 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 2 ), ako aj článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 3 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi AY, spotrebiteľom s bydliskom v Taliansku, a Liechtensteinische Landesbank (Österreich) AG, bankou so sídlom v Rakúsku (ďalej len „banka“), vo veci strát, ktoré AY utrpel z dôvodu nákupu finančných produktov. AY podal žalobu o náhradu tejto škody na rakúske súdy z dôvodu, že banka mu poskytla nesprávne informácie a poradenstvo. AY tvrdí, že banka smerovala svoju činnosť na Taliansko a že dojednaná doložka určujúca rozhodné právo by sa nemala uplatniť, keďže talianske právo je preňho výhodnejšie ako rakúske právo. Na základe talianskeho práva tvrdí, že banka porušila svoje predzmluvné a informačné povinnosti. Banka sa zas domnieva, že voľba rakúskeho práva je platná. Podľa banky si všetky vykonané transakcie vyžiadal AY, ktorý si vybral investície bez poradenstva. Tieto transakcie predstavovali investície vhodné pre AY, takže banka podľa rakúskeho práva nemôže niesť zodpovednosť.

3.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť rozvinúť svoju judikatúru v oblasti spotrebiteľských zmlúv. Konkrétnejšie sa Súdny dvor bude musieť po prvý raz vyjadriť k otázke, či je na dosiahnutie cieľa ochrany spotrebiteľa potrebné uložiť zmenu vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej na zmluvu z dôvodu hmotnoprávnych úkonov vykonaných podnikateľom počas trvania tejto zmluvy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zmluvné strany sa pôvodne dohodli na uplatnení právnej úpravy určitého členského štátu. V rozsahu, v akom by dôvody súvisiace s právnou istotou mohli brániť takémuto výkladu práva Únie, prináleží Súdnemu dvoru, aby starostlivo zvážil vyššie uvedené záujmy, pričom nesmie stratiť zo zreteľa zásadu súkromnoprávnej autonómie, ktorá v zmluvnom práve zohráva kľúčovú úlohu.

„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

2. Zmluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sa zmluva spravuje iným právnym poriadkom ako právnym poriadkom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby uskutočnenej podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto nariadenia spravovala dovtedy. Žiadna zmena a doplnenie zvoleného rozhodného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 11, ani nemá nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.“

5.

Článok 6 ods. 1 až 4 tohto nariadenia, nazvaný „Spotrebiteľské zmluvy“, stanovuje:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:

a)

4. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na:

a)

zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu;

…

d)

práva a povinnosti, ktoré predstavujú finančný nástroj, a práva a povinnosti predstavujúce podmienky, ktorými sa spravujú emisie alebo verejné ponuky či verejné ponuky na prevzatie prevoditeľných cenných papierov a upisovanie a vyplatenie podielov v podnikoch kolektívneho investovania, pokiaľ tieto činnosti neznamenajú poskytovanie finančnej služby;

Rakúske právo

7.

Ustanovenie § 879 ods. 3 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (rakúsky Občiansky zákonník) (ďalej len „ABGB“) znie takto:

„Zmluvná podmienka, ktorá je uvedená vo všeobecných podmienkach alebo v zmluvách o pristúpení a ktorá nestanovuje jednu z hlavných povinností zmluvných strán, je neplatná, ak s ohľadom na všetky okolnosti vážne poškodzuje niektorú zmluvnú stranu.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

8.

V septembri 2015 a v júni 2016 AY prostredníctvom banky nadobudol dlhové cenné papiere obchodované na burze (ďalej len „ETN“), ktoré v júli 2016 ďalej predal so ziskom.

12.

V októbri 2016 sa AY zúčastnil na podujatí organizovanom talianskou investičnou spoločnosťou v Padove (Taliansko), na ktorom riaditeľ spoločnosti predstavil fond, ktorého portfólio zahŕňalo vyššie uvedené cenné papiere. Na tomto podujatí sa zúčastnil aj zamestnanec banky, ktorý banku predstavil prítomným investorom.

13.

V októbri 2017 a vo februári 2018 AY z vlastnej iniciatívy nakúpil prostredníctvom banky ďalšie podiely na dlhopisoch ETN. Okrem toho AY tiež v októbri 2017 prostredníctvom banky nadobudol podiely vo fonde, ktorý bol predstavený na podujatí v Padove.

14.

AY podal opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na tomto súde AY po prvé uvádza, že jeho žiadosť sa týka len transakcií uskutočnených po podujatí z októbra 2016 v Taliansku, keďže na uvedenom podujatí banka aktívne podporovala sporné investície v Taliansku, čím nasmerovala svoju činnosť na taliansky trh v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008.

18.

Po druhé AY opakuje, že uplatnenie doložky o voľbe rozhodného práva by malo byť vylúčené z dôvodu jej nekalosti, keďže ako spotrebiteľ nebol informovaný o tom, že sa môže dovolávať ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu, v súlade s článkom 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008.

19.

Po tretie AY tvrdí, že výnimka stanovená v článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 593/2008 sa v prejednávanej veci neuplatní, keďže banka má webovú stránku v anglickom jazyku, na ktorej si on ako taliansky spotrebiteľ môže pozrieť všetky pohyby na účtoch, vytlačiť výpisy z účtov a získať informácie, stanoviská a analýzy. Banka v podstate poskytovala investičné služby online v Taliansku, štáte jeho bydliska, pričom nemusel byť fyzicky prítomný v Rakúsku.

20.

Vnútroštátny súd sa teda po prvé pýta, či splnenie podmienok článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 v rámci už existujúceho trvalého obchodného vzťahu má za následok, že právne účinky tohto ustanovenia sa uplatňujú na transakcie uskutočnené po tomto splnení napriek platnosti voľby rozhodného práva, ktorú strany vykonali v čase vzniku tohto vzťahu. Vnútroštátny súd sa totiž domnieva, že niet pochýb o tom, že banka po roku 2016 „nasmerovala“ svoju činnosť na štát bydliska spotrebiteľa a že následné poverenia zo strany AY mohli byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 4 ) spojené s touto činnosťou. V dôsledku toho sa článok 6 nariadenia v zásade uplatňuje od tohto okamihu.

24.

Po druhé za predpokladu, že by sa uplatnil článok 6 nariadenia č. 593/2008, sa vnútroštátny súd pýta, či sú vo veci samej splnené podmienky výnimky stanovenej v článku 6 ods. 4 písm. a) tohto nariadenia. Uvedený súd sa okrem iného pýta, či možno na prejednávanú vec uplatniť kritérium uvedené v rozsudku z 3. októbra 2019, Verein für Konsumenteninformation ( C‑272/18 , EU:C:2019:827 ), podľa ktorého je potrebné overiť, či zo samotnej „povahy“ služieb vyplýva, že môžu byť ako celok poskytované len mimo štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, aby sa určilo, či tieto služby patria do pôsobnosti tejto výnimky. V prejednávanej veci tento súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že AY mohol zadávať poverenia z Talianska prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov, mal prístup na webovú stránku banky v angličtine a mohol si na nej prezerať svoje účty, je argumentom proti „výhradnému“ poskytovaniu služby v Rakúsku.

Ak je odpoveď na prvú otázku kladná:

2.

Je výnimka podľa článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia [č. 593/2008] aplikovateľná, ak banka na základe zmluvy otvorí účty pre spotrebiteľa s bydliskom v inom členskom štáte a následne na základe poverení spotrebiteľa pre neho nakúpi finančné produkty, ktoré sú pripísané na účty, pričom spotrebiteľ môže poverenie udeliť (aj) prostredníctvom diaľkových komunikačných prostriedkov?

Ak je odpoveď na prvú otázku kladná a na druhú otázku záporná:

3.

Považuje sa voľba práva, ku ktorej došlo pred splnením podmienok pre uplatnenie článku 6 nariadenia [č. 593/2008], po vzniku týchto podmienok za nekalú v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [93/13], ak v [podmienke určujúcej rozhodné právo] [nebol spotrebiteľ upozornený] na právne následky článku 6 ods. 2 [tohto nariadenia]?“

Na generálnom zasadnutí zo 4. februára 2025 Súdny dvor v súlade s článkom 76 ods. 2 svojho Rokovacieho poriadku rozhodol, že pojednávanie sa neuskutoční.

V. Právna analýza

A.

Úvodné poznámky

30.

Nariadenie č. 593/2008 obsahuje kolízne normy na určenie rozhodného práva členských štátov pre zmluvné záväzky. Vecná pôsobnosť tohto nariadenia je určená jeho článkom 1, podľa ktorého sa toto nariadenie uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach. Oblasti uvedené v článku 1 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia. Ak predmetný zmluvný záväzok patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, rozhodné právo sa určí v súlade s kolíznymi normami stanovanými v nariadení. V súlade s článkom 3 tohto nariadenia sa uplatňuje zásada slobodnej voľby, to znamená, že zmluvné strany si v zásade môžu slobodne určiť rozhodné právo pre svoju zmluvu. V prípade neexistencie výslovnej alebo implicitnej voľby práva sa rozhodné právo vo všeobecnosti určuje v článku 4 tohto nariadenia, ktorý stanovuje jednotlivé kolízne pravidlá pre rôzne druhy zmlúv, a v článku 5 a nasl. nariadenia č. 593/2008, ktorý sa uplatňuje na osobitné druhy zmlúv.

B.

O prvej prejudiciálnej otázke

33.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 nariadenia č. 593/2008 uplatní na nadobudnutie finančných produktov, ak podmienky tohto článku, ktoré boli splnené v čase týchto transakcií, ešte neboli splnené v čase uzavretia zmluvy, ktorá je základom týchto transakcií.

34.

V prípade kladnej odpovede na túto otázku by sa v prejednávanej veci uplatnilo talianske právo na základe článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008. V prípade zápornej odpovede sa uplatní rakúske právo na základe doložky určujúcej rozhodné právo, dojednanej v súlade s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia.

V žiadosti o otvorenie účtov podpísanej zo strany AY v roku 2013 totiž AY uznal, že všeobecné obchodné podmienky, ktoré zahŕňali aj doložku určujúcu rozhodné právo, „slúžia ako základ [ich] súčasného a budúceho obchodného vzťahu“. Doložka označujúca rozhodné právo, ktorým je rakúske právo, sa preto v dôsledku svojho jednoznačného znenia mala uplatniť aj na budúce transakcie uskutočnené v rámci zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami.

2. O možnosti neskoršej zmeny rozhodného práva pre rámcovú zmluvu podľa článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008

38.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že po začatí obchodného vzťahu v roku 2013 sa banka správala spôsobom, ktorý odôvodňuje nové právne posúdenie okolností. Konkrétne vnútroštátny súd po prvé tvrdí, že z prezentácie banky na podujatí, ktoré sa konalo v októbri 2016 v Padove, vyplýva, že banka sa aktívne propagovala v Taliansku, a tak nasmerovala svoju činnosť na taliansky trh v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008. Vnútroštátny súd po druhé vysvetľuje, že neskoršie poverenia, ktoré AY zadal, tiež patrili do pôsobnosti tejto činnosti.

39.

Aj keď prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na vlastnú zodpovednosť vykonal právnu kvalifikáciu skutkového stavu, ( 5 ) na účely týchto návrhov je potrebné najprv preskúmať, či je toto nové právne posúdenie situácie odôvodnené. Tento prístup umožňuje vyhnúť sa výkladu ustanovenia práva Únie, ktoré sa za takýchto okolností nemôže uplatniť, a jeho cieľom je poskytnúť tomuto súdu užitočnú odpoveď. Najprv sa teda budem stručne zaoberať otázkou, či úvahy vyjadrené vnútroštátnym súdom postačujú na konštatovanie, že v prejednávanej veci sú splnené zákonné podmienky uplatniteľnosti článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008, a následne si položím otázku, či za týchto okolností môžu nastať právne účinky , ktorých sa domáha AY, t. j. zmena rozhodného práva.

Treba však poukázať na to, že tento pojem je veľmi podobný pojmu uvedenému v článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 6 ), a teda v článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 7 ). Podľa tohto ustanovenia sa súd, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci, určí na základe pojmu obchodná alebo podnikateľská činnosť „nasmerovaná do“ členského štátu, na území ktorého má spotrebiteľ bydlisko. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor tento pojem vykladal v rozsudku vydanom v spojených veciach Pammer a Hotel Alpenhof ( 8 ), takže táto relevantná judikatúra sa môže ukázať ako užitočná.

43.

Skutočnosť, že cieľom tohto ustanovenia rovnako ako ustanovenia článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 je vyriešiť konflikty medzi rôznymi vnútroštátnymi právnymi systémami, podľa môjho názoru svedčí v prospech prístupu, ktorý by zohľadňoval súvisiace zásady a kritériá. V tejto súvislosti treba uviesť, že z odôvodnenia 24 nariadenia č. 593/2008 vyplýva, že normotvorca Únie sa usiloval zabezpečiť súlad s nariadením č. 44/2001, keď požadoval, aby sa pojem „smerovaná činnosť“ ako podmienka na uplatnenie pravidla ochrany spotrebiteľa „vykladal rovnako“. Prístup navrhnutý v týchto návrhoch je teda v súlade s výslovným zámerom normotvorcu Únie.

44.

V rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof Súdny dvor rozhodol, že činnosť je „nasmerovaná na“ štát spotrebiteľa, ak podnikateľ prejavil vôľu nadviazať obchodné vzťahy so spotrebiteľmi v jednom alebo viacerých ostatných členských štátoch, medzi ktorými sa nachádza aj členský štát, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko. Pred prípadným uzavretím zmluvy s týmto spotrebiteľom preto musia existovať okolnosti preukazujúce, že podnikateľ zamýšľal obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v ostatných členských štátoch vrátane toho, na ktorého území má bydlisko tento spotrebiteľ, v tom zmysle, že bol pripravený uzatvárať zmluvy s týmito spotrebiteľmi. ( 9 )

V tejto súvislosti treba zamietnuť tvrdenie banky, podľa ktorého skutočnosť, že podnikateľská činnosť smerovala do krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, v podstate spôsobuje, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 sa uplatní len vtedy, ak existuje príčinná súvislosť medzi činnosťami podnikateľa v krajine bydliska spotrebiteľa a uzavretím zmluvy. Súdny dvor totiž už rozhodol vo rozsudku Emrek, ( 10 ) ktorého predmetom bol výklad rovnocenného ustanovenia, a to článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, že nepožaduje existenciu príčinnej súvislosti medzi spôsobom smerovania obchodnej alebo podnikateľskej činnosti do členského štátu bydliska spotrebiteľa, konkrétne internetovou stránkou, a uzavretím zmluvy s týmto spotrebiteľom. Existencia takejto príčinnej súvislosti však predstavuje indíciu, ktorá svedčí v prospech toho, že zmluva súvisí s takouto činnosťou. ( 11 ) V duchu „rovnakého výkladu“ pojmu „smerovaná činnosť“ uvedeného v nariadeniach č. 593/2008 a 44/2001 ( 12 ) treba rovnaký výklad uplatniť aj na článok 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008, ( 13 ) takže v prejednávanej veci sa nevyžaduje preukázanie príčinnej súvislosti medzi prítomnosťou banky na podujatí v Padove v októbri 2016 a nákupom cenných papierov zo strany AY po tejto udalosti. Skutočnosť, že vnútroštátny súd neuvádza takúto príčinnú súvislosť, sama osebe nespôsobuje neuplatniteľnosť článku 6 ods. 1 tohto nariadenia.

b) O uplatnení právnych účinkov v prejednávanej veci

47.

Splnenie podmienok uplatnenia článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 by v zásade malo viesť k právnemu následku stanovenému týmto ustanovením, a to k uplatneniu talianskej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľských zmlúv na okolnosti prejednávanej veci. To by znamenalo zmenu rozhodného práva počas trvania zmluvy bez ohľadu na skutočnosť, že rakúske právo si zmluvné strany pôvodne zvolili podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia.

50.

Iné posúdenie sa mi však zdá byť vhodné, ak spotrebiteľ uzavrie zmluvu dobrovoľne a s plným vedomím dôsledkov voľby práva. Tento záver je o to presvedčivejší, ak spotrebiteľ prichádza do krajiny, v ktorej má podnikateľ sídlo, aby tam uzavrel zmluvu, a v tomto okamihu podnikateľ nevykonáva nijakú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa.

51.

Po prvé prípadné uznanie práva spotrebiteľa odvolávať sa na článok 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 s cieľom dosiahnuť zmenu rozhodného práva bez ohľadu na to, či sa rozhodné právo zvolilo podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, a to s plnou znalosťou veci a po dohode so zmluvným partnerom, by podľa môjho názoru znehodnotilo zásady zmluvnej slobody a slobody voľby, ktoré sú práve jadrom tohto nariadenia. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 11 tohto nariadenia, „sloboda strán zvoliť si rozhodné právo [je] jedným zo základných prvkov systému kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Súdny dvor to vo svojej judikatúre výslovne uznal a tiež zdôraznil, že je potrebné rešpektovať slobodu zmluvných strán zvoliť si rozhodné právo pre ich zmluvný vzťah. ( 15 )

52.

54.

Podľa môjho názoru by bol tento legislatívny cieľ vážne ohrozený , ak by sa pripustilo, že neskoršia zmena rozhodného práva pre zmluvu môže nastať nielen nezávisle od vôle zmluvných strán, ale aj v dôsledku náhodnej a jedinečnej udalosti. Zdá sa mi však, že AY argumentuje práve v tomto zmysle, keďže vychádza z podujatia organizovaného v Padove ako z udalosti, ktorá môže sama osebe spôsobiť takúto zmenu rozhodného práva. Hoci však túto udalosť možno interpretovať tak, že banka odvtedy nasmerovala svoju činnosť do Talianska, ( 17 ) nezdá sa, že by mala vplyv na zmluvný vzťah medzi AY a bankou. Hoci AY tvrdí, že sa pri tejto príležitosti stretol so zamestnancom banky, nič nenasvedčuje tomu, že by existujúca zmluva bola zmenená. Nemyslím si ani, že by takéto podujatie malo taký rozsah, že by mohlo nadobudnúť akýkoľvek právny význam, najmä s ohľadom na prípadnú zmenu rozhodného práva. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom dotknutý zamestnanec nepredstavil fondy ani iné finančné produkty, ale len banku, pre ktorú pracoval.

55.

Opačné stanovisko by malo vážne dôsledky pre právnu istotu. Muselo by sa preskúmať každé správanie podnikateľa voči zákazníkom, aj to najdiskrétnejšie, aby sa zistilo, či nevedie k zmene rozhodného práva v dlhodobých obchodných vzťahoch. Treba tiež mať na pamäti, že prípadná zmena rozhodného práva by v závislosti od príslušného právneho systému významne ovplyvnila zmluvný vzťah medzi stranami. Následná zmena rozhodného práva by totiž mohla viesť k zmene podstatného prvku zmluvy. Podľa vysvetlenia vnútroštátneho súdu by banka bola povinná v prípade uplatniteľnosti talianskeho práva poskytovať AY poradenstvo v súvislosti s jeho investíciami. Takéto poradenstvo však nebolo upravené v kontexte vzťahu bez poradenstva dohodnutého medzi stranami.

Okrem toho treba zohľadniť, že extenzívny výklad, aký presadzuje AY, by sa dotýkal nielen zmluvy uzavretej medzi ním a bankou, ale potenciálne aj veľkého počtu zmlúv s cezhraničnou väzbou. Banka pôsobiaca na celom európskom vnútornom trhu ( 19 ) by mohla byť odradená od rozširovania svojej medzinárodnej pôsobnosti, aby sa vyhla nepredvídateľnosti spojenej s rizikom možnej zmeny rozhodného práva v dlhodobých zmluvných vzťahoch so spotrebiteľmi. Takýto prístup by mohol banke zabrániť v tom, aby využívala výhody vnútorného trhu, čo by bolo aj na úkor potenciálnych klientov, ktorí by chceli využívať finančné služby. ( 20 ) Riadne fungovanie vnútorného trhu a ďalších súvisiacich oblastí integrácie, akou je priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, uvedených v odôvodneniach 1 a 6 nariadenia č. 593/2008, by bolo ovplyvnené neistotou spojenou s určením rozhodného práva. Je teda zrejmé, že uplatnenie článku 6 ods. 1 tohto nariadenia na okolnosti, o aké ide v prejednávanej veci, by spôsobilo vážne problémy z hľadiska právnej istoty.

c) Predbežný záver

58.

Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch sa domnievam, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 nie je potrebné vykladať široko, keďže toto ustanovenie neumožňuje neskoršiu zmenu rozhodného práva pre zmluvu za okolností, o aké ide v prejednávanej veci. Naopak, voľba práva dojednaná zmluvnými stranami v súlade s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia musí mať prednosť.

3. Posudzovanie jednotlivých finančných transakcií

59.

62.

Všetky poverenia vydané AY a vykonané bankou sú preto súčasťou tejto rámcovej zmluvy bez ohľadu na to, kedy boli uskutočnené. Rovnako nič nenasvedčuje tomu, že by sa zmluvný vzťah medzi AY a bankou zmenil po tom, čo banka podľa vnútroštátneho súdu začala „smerovať“ svoju činnosť do Talianska. Vnútroštátnemu súdu však prináleží určiť, či a prípadne v akom rozsahu bol zmluvný vzťah, ktorý sa začal medzi AY a bankou v roku 2013, zmenený do takej miery, že to neviedlo len k aktualizácii alebo úprave tejto zmluvy, ale k vytvoreniu nového právneho vzťahu medzi týmito zmluvnými stranami. Keďže v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedený opak, treba na účely prejednávanej veci vychádzať z toho, že v zmluvnom vzťahu nedošlo k podstatnej zmene.

4. Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku

63.

V rámci odpovede na prvú prejudiciálnu otázku sa domnievam, že právne účinky poverení na nákup finančných produktov vydaných spotrebiteľom s bydliskom v štáte A banke so sídlom v štáte B v rámci dlhodobého obchodného vzťahu sa musia posudzovať s ohľadom na právo určené zmluvnými stranami v zmluve , ktorá viedla k vzniku obchodného vzťahu, aj keď po uzavretí tejto zmluvy došlo k splneniu podmienok uplatnenia článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008, ktoré boli splnené pri zadávaní jednotlivých poverení.

C.

66.

Hoci toto ustanovenie samo osebe neobsahuje definíciu pojmu „zmluva o poskytovaní služieb“, je jasné, že ochrana spotrebiteľa na vnútornom trhu Únie si vyžaduje, aby sa tento pojem vykladal autonómne a extenzívne z hľadiska relevantnej ekonomickej koncepcie článku 56 ZFEÚ a nasl., a nie odkazom na zmluvné právo členských štátov. ( 22 ) Je preto potrebné uplatniť podobný prístup, aký prijal Súdny dvor vo svojej judikatúre vo vzťahu k článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážke nariadenia č. 44/2001, ktorý je prevzatý do článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012.

67.

Pojem „služby“ teda zahŕňa akúkoľvek hospodársku činnosť vykonávanú v záujme iných, ( 23 ) pokiaľ neprevažuje povinnosť previesť vlastníctvo majetku. ( 24 ) Takýto pojem zahŕňa širokú škálu služieb vrátane finančných služieb . ( 25 ) Súhlasím preto s vnútroštátnym súdom, že zmluva o nákupe cenných papierov na účet klienta by sa mala kvalifikovať ako zmluva o poskytovaní služieb v zmysle článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 593/2008. Predmetná zmluva preto patrí do vecnej pôsobnosti tohto ustanovenia.

68.

Rovnako toto ustanovenie požaduje, aby sa služby poskytovali spotrebiteľovi „výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu“. Dôvod tejto výnimky možno zhrnúť takto. Za okolností opísaných v tomto ustanovení spotrebiteľ nemôže dôvodne očakávať, že právo krajiny jeho obvyklého pobytu sa bude uplatňovať odchylne od všeobecných pravidiel na určenie rozhodného práva, lebo zmluva má užšie väzby s krajinou, v ktorej má bydlisko druhá zmluvná strana , a to aj v prípade, že poskytovateľ inzeroval alebo predával službu v krajine, v ktorej má spotrebiteľ bydlisko. ( 26 )

71.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby sa na druhú prejudiciálnu otázku odpovedalo tak, že výnimka stanovená v článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 593/2008 sa neuplatní, ak banka na základe zmluvy otvorí účty spotrebiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte, a potom na základe poverení zadaných týmto spotrebiteľom a jeho pokynov nadobúda finančné produkty pripisované na tieto účty, a to aj vtedy, keď sú tieto poverenia zadávané (aj) pomocou telekomunikačných prostriedkov.

2. O tretej prejudiciálnej otázke

72.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa doložka o voľbe rozhodného práva má považovať za „nekalú“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ak po uzavretí zmluvy dôjde k splneniu podmienok uplatnenia článku 6 nariadenia č. 593/2008, z dôvodu, že v čase uzavretia tejto zmluvy nebol spotrebiteľ upozornený na právne účinky odseku 2 tohto ustanovenia.

73.

76.

Je však potrebné zdôrazniť, že vnútroštátny súd sa v prejednávanej veci stretáva s osobitnou situáciou, ktorou je prípadná neskoršia zmena rozhodného práva pre zmluvu z dôvodu správania podnikateľa na základe článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008. Vzniká teda otázka, či za takýchto okolností možno uvažovať o ochrane spotrebiteľa pred nekalou podmienkou podľa smernice 93/13, čo vzhľadom na odpoveď, ktorú chcem navrhnúť na prvú prejudiciálnu otázku, ( 35 ) môže byť len hypotetický prípad .

77.

Aj keby však prípadná zmena práva, ktoré si strany pôvodne zvolili, bola povolená z dôvodu neskoršieho splnenia podmienok stanovených v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 (čo nepresadzujem), spotrebiteľ by bol chránený právom krajiny svojho obvyklého pobytu, zvolené právo by sa už neuplatňovalo a ochrana spotrebiteľa na základe článku 6 ods. 2 druhej vety tohto nariadenia by nemala zmysel.

78.

V každom prípade na otázku, či je doložka o voľbe rozhodného práva uplatniteľná na spotrebiteľskú zmluvu za okolností prejednávanej veci nekalá, treba odpovedať záporne. V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd sa nepýta na platnosť podmienky v čase podpísania zmluvy, ale v čase, keď niekoľko rokov po podpísaní zmluvy došlo k splneniu podmienok uplatnenia článku 6 nariadenia č. 593/2008. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má uskutočniť s odkazom na dobu uzatvorenia dotknutej zmluvy , s ohľadom na všetky okolnosti, o ktorých mohol podnikateľ vedieť v uvedenej dobe a ktoré mohli mať vplyv na neskorší výkon uvedenej zmluvy, pričom zmluvná podmienka môže spôsobiť nerovnováhu medzi zmluvnými stranami, ktorá sa prejaví až pri výkone zmluvy. ( 36 )

VI. Návrh

82.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto:

Právne účinky poverení na nákup finančných produktov vydaných spotrebiteľom s bydliskom v štáte A banke so sídlom v štáte B v rámci dlhodobého obchodného vzťahu sa musia posudzovať s ohľadom na právo určené zmluvnými stranami v zmluve, ktorá viedla k vzniku obchodného vzťahu, aj keď po uzavretí tejto zmluvy došlo k splneniu podmienok uplatnenia článku 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ktoré boli splnené pri zadávaní jednotlivých poverení.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 .

( 9 ) Rozsudok zo 7. decembra 2010, Pammer a Hotel Alpenhof ( C‑585/08 a C‑144/09 , EU:C:2010:740 , body 75 a 76 ).

( 10 ) Rozsudok zo 17. októbra 2013 ( C‑218/12 , EU:C:2013:666 ).

( 11 ) Rozsudok zo 17. októbra 2013, Emrek ( C‑218/12 , EU:C:2013:666 , bod 32 ).

( 12 ) Pozri bod 43 vyššie.

( 13 ) CALLIESS, G.‑P.: Rome Regulations: Commentary (CALLIESS, G.‑P./RENNER, M.). 3. ed., Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2020, článok 6, bod 54, s. 190, tiež podporuje uplatnenie tejto judikatúry v rámci nariadenia č. 593/2008.

( 14 ) Pozri v tomto zmysle CALLIESS, G.‑P.: Rome Regulations: Commentary (CALLIESS, G.‑P./RENNER, M.). 3. ed., Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2020, článok 6, bod 3, s. 164.

( 21 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 2016 ( C‑135/15 , EU:C:2016:774 , bod 37 ).

( 22 ) CALLIESS, G.‑P.: Rome Regulations: Commentary (CALLIESS, G.‑P./RENNER, M.). 3. ed., Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2020, článok 6, bod 60, s. 192.

( 23 ) Pozri rozsudok zo 14. júla 2016, Granarolo ( C‑196/15 , EU:C:2016:559 , bod 37 ).

( 24 ) MANKOWSKI, P.: Brussels Ibis Regulation: Commentary (MAGNUS, U./MANKOWSKI, P.). 1. ed., Cologne: Sellier European Law Publishers, 2016, článok 7, bod 97 a nasl.

( 25 ) SCHULZE, R.: Bürgerliches Gesetzbuch . 12. ed., Baden‑Baden: Nomos, 2024, článok 6 Rom I‑VO, bod 7; MANKOWSKI, P.: Brussels Ibis Regulation: Commentary (MAGNUS, U./MANKOWSKI, P.). 1. ed., Cologne: Sellier European Law Publishers, 2016, článok 7, bod 114, s. 201.

( 26 ) MCPARLAND, M.: The Rome I Regulation on the Law Applicable to Contractual Obligations . Oxford, 2015, s. 554, bod 12, s. 198.

( 33 ) Pozri rozsudok z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation ( C‑191/15 , EU:C:2016:612 , bod 71 ).

( 34 ) Pozri rozsudok zo 14. septembra 2023, Club La Costa a i. ( C‑821/21 , EU:C:2023:672 , bod 74 ).

( 35 ) Pozri bod 63 vyššie.

( 36 ) Pozri rozsudok z 9. júla 2020, Ibercaja Banco ( C‑452/18 , EU:C:2020:536 , bod 48 ).

( 37 ) Pozri rozsudok z 9. júla 2020, Ibercaja Banco ( C‑452/18 , EU:C:2020:536 , bod 49 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 38 ) V súlade s článkom 22 ods. 1 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu ( Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36 ) členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia služieb sprístupnili príjemcom informácie o „prípadn[ej] existenci[i] zmluvných ustanovení, ktoré poskytovateľ uplatňuje, a ktoré sa týkajú práva uplatniteľného na zmluvu a/alebo príslušných súdov“. Podľa článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice sú však finančné služby vylúčené z pôsobnosti tejto smernice.