C-286/24
ECLI:EU:C:2025:436
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CC0286
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CC0286
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 12. júna 2025 ( 1 )
Vec C‑286/24
Meliá Hotels International, S.A.
proti
Associação Ius Omnibus
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie – Osobitná žaloba o sprístupnenie dokumentov – Pravdepodobnosť škody – Poškodenie záujmov spotrebiteľov s bydliskom v Portugalsku – Výkon práva ľudovej žaloby“
I. Úvod
1.
Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť presadzovanie práva hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami, na ktoré sa v súčasnosti vzťahuje smernica 2014/104/EÚ ( 2 ).
2.
Otázky, ktoré položil Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko), sa v podstate týkajú v prvom rade toho, či žiadosť o sprístupnenie dôkazov podaná pred podaním žaloby o náhradu škody podlieha požiadavkám vyplývajúcim z článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 v rozsahu, v akom sa toto ustanovenie týka prijateľnosti tejto žaloby, ktorú musí žalobca podložiť, aby jeho žiadosť o sprístupnenie dôkazov mohla uspieť, a v druhom rade miery pravdepodobnosti požadovanej týmto ustanovením.
3.
V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu tejto druhej otázky.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
4.
Článok 16 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 3 ) stanovuje:
„Keď orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.“
5.
Článok 5 smernice 2014/104 v odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v konaní týkajúcom sa žaloby o náhradu škody v Únii na žiadosť žalobcu, ktorý predložil podložené odôvodnenie obsahujúce primerane dostupné skutočnosti a dôkazy, ktoré dostatočne preukazujú odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody, mohli vnútroštátne súdy za podmienok stanovených v tejto kapitole nariadiť žalovanému alebo tretej osobe, aby sprístupnili relevantné dôkazy, ktoré majú pod kontrolou [ktoré majú k dispozícii – neoficiálny preklad ]. Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mohli na žiadosť žalovaného nariadiť žalobcovi alebo tretej osobe, aby sprístupnili relevantné dôkazy.
…
2. Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mohli nariadiť sprístupnenie určitých dôkazov alebo relevantných kategórií dôkazov, ktoré sa vymedzia čo najpresnejšie a najkonkrétnejšie na základe primerane dostupných skutočností uvedených v podloženom odôvodnení.
3. Členské štáty zabezpečia, aby vnútroštátne súdy obmedzili sprístupnenie dôkazov len na to, čo je primerané. Vnútroštátne súdy pri určovaní toho, či je akékoľvek sprístupnenie, ktoré požaduje jeden účastník, primerané, zohľadnia oprávnené záujmy všetkých účastníkov a dotknutých tretích osôb. Zohľadnia predovšetkým:
a)
mieru, do akej je žaloba alebo obhajoba podporená dostupnými skutočnosťami a dôkazmi odôvodňujúcimi žiadosť o sprístupnenie dôkazov;
b)
rozsah sprístupnenia a náklady naň, a to najmä v prípade akýchkoľvek dotknutých tretích osôb, vrátane, aby sa predišlo nešpecifickému hľadaniu informácií, ktoré pravdepodobne nie sú dôležité pre účastníkov konania;
c)
či dôkazy, ktorých sprístupnenie sa žiada, obsahujú dôverné informácie, a to najmä dôverné informácie týkajúce sa akýchkoľvek tretích osôb, ako aj či existujú mechanizmy na ochranu takýchto dôverných informácií.“
B.
Portugalské právo
6.
Smernica 2014/104 bola prebraná do portugalského práva prostredníctvom zákona Lei n. o 23/2018, referente ao Direito a indemnização por infração ao direito da concorrência (zákon č. 23/2018 o práve na náhradu škody v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže) z 5. júna 2018 ( 4 ) (ďalej len „zákon č. 23/2018“) ( 5 ).
7.
V článku 12 zákona č. 23/2018 s názvom „Sprístupňovanie dôkazov v rámci žalôb o náhradu škody“ sa v odsekoch 1 až 4 stanovuje:
„1. – Súd môže na návrh ktoréhokoľvek účastníka konania o žalobe o náhradu škody nariadiť druhému účastníkovi konania alebo tretej osobe vrátane verejnoprávnych subjektov, aby s výhradou obmedzení uvedených v tejto kapitole sprístupnil dôkazy, ktoré má k dispozícii.
2. – Návrh uvedený v predchádzajúcom odseku sa zakladá na primerane dostupných faktoch a dôkazoch, ktoré sú dostatočné na podporu odôvodnenosti nároku na náhradu škody alebo obhajoby, a uvedie skutočnosti, ktoré sa majú preukázať.
3. – V návrhu sa čo najpresnejšie a podrobne uvedú dôkazy alebo kategórie dôkazov, ktorých sprístupnenie sa žiada, na základe skutkových údajov, z ktorých vychádza.
4. – Súd nariadi sprístupnenie dôkazov, ak to považuje za primerané a relevantné na účely rozhodnutia vo veci, pričom návrhy, ktoré zahŕňajú všeobecné vyhľadávanie informácií, sa zamietajú.“
8.
V článku 13 tohto zákona s názvom „Prístup k dôkazom pred podaním žaloby o náhradu škody“ sa stanovuje:
„1. – Kto chce v zmysle a na účely článkov 573 až 576 Občianskeho zákonníka získať informácie alebo dosiahnuť sprístupnenie dôkazov, vrátane dôkazov, ktoré mu osoba, ktorá ich má k dispozícii, nechce predložiť, môže sa s odôvodnením potreby tohto opatrenia a s výhradou ďalších obmedzení uvedených v tejto kapitole obrátiť na príslušný súd so žiadosťou, aby osobe, ktorá odmietla poskytnúť dôkazy, nariadil ich sprístupnenie v deň, hodinu a na mieste určenom súdom za podmienok stanovených v článkoch 1045 až 1047 Občianskeho súdneho poriadku.
2. – Ustanovenia odsekov 2 až 9 predchádzajúceho článku sa uplatňujú mutatis mutandis na žiadosti o sprístupnenie uvedené v predchádzajúcom odseku.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, konanie na Súdnom dvore a prejudiciálne otázky
9.
Rozhodnutím z 21. februára 2020 ( 6 ) Komisia rozhodla, že spoločnosť Meliá Hotels International, S.A. (ďalej len „Meliá“), ktorej je toto rozhodnutie určené, porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v období od 1. januára 2014 do 31. decembra 2015 tým, že zmluvne uplatňovala vertikálne praktiky, ktoré rozlišovali medzi spotrebiteľmi na základe ich štátnej príslušnosti alebo krajiny bydliska. Tieto praktiky obmedzovali aktívny a pasívny predaj hotelového ubytovania v hoteloch spoločnosti Meliá vnútroštátnym spotrebiteľom alebo spotrebiteľom s bydliskom v členských štátoch. Vzhľadom na jej spoluprácu bolo spoločnosti Meliá priznané zníženie uloženej pokuty. Proti tomuto rozhodnutiu nebolo podané odvolanie a nadobudlo právoplatnosť.
10.
Ius Omnibus, združenie na ochranu záujmov spotrebiteľov, podalo na príslušný prvostupňový súd osobitnú žalobu smerujúcu k sprístupneniu dokumentov v držbe spoločnosti Meliá, ktoré považuje za potrebné na určenie a preukázanie na jednej strane rozsahu, ako aj účinkov protisúťažného postupu zisteného Komisiou a na druhej strane ujmy spôsobenej spotrebiteľom v dôsledku tohto postupu a jej vyčíslenie. Tento návrh predchádza prípadnému podaniu kolektívnej žaloby o náhradu škody. Ius Omnibus totiž zdôraznilo, že má v úmysle konať v tomto zmysle a uplatniť právo na podanie ľudovej žaloby ( actio popularis ) v mene poškodených spotrebiteľov s bydliskom v Portugalsku, ak na základe požadovaných dokumentov preukáže porušenie ústavne chránených všeobecných záujmov v Portugalsku a rovnorodých individuálnych záujmov spotrebiteľov s bydliskom v Portugalsku, ktorého príčina by spočívala v protisúťažnom postupe spoločnosti Meliá zistenom Komisiou.
11.
Prvostupňový súd vyhovel osobitnej žalobe, ktorú podalo združenie Ius Omnibus. Na základe odvolania spoločnosti Meliá potvrdil Tribunal da Relação (Odvolací súd, Portugalsko) rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu.
12.
Mimoriadny opravný prostriedok podaný spoločnosťou Meliá na Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) tento súd pripustil.
13.
Za týchto podmienok Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozhodnutím zo 4. marca 2024, doručeným Súdnemu dvoru 23. apríla 2024, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Uplatní sa článok 5 ods. 1 [smernice 2014/104] na žalobu o sprístupnenie dôkazov pred podaním žaloby o náhradu škody v zmysle článku 2 bodu 4 tejto smernice?
V prípade, ak je odpoveď na túto otázku kladná:
2.
Vyžaduje požiadavka pravdepodobnosti škody odvodená z článku 5 ods. 1 [smernice 2014/104], aby žiadateľ vždy preukázal, že v prejednávanom prípade je pravdepodobnejšie, že zastupovaným spotrebiteľom, ktorí sú v tomto prípade obyvateľmi Portugalska, vznikla škoda, než že im nevznikla škoda?
3.
Môžu vnútroštátne súdy založiť kritérium pravdepodobnosti škody v súlade s článkom 5 ods. 1 [smernice 2014/104] výlučne na existencii rozhodnutia prijatého príslušnými orgánmi hospodárskej súťaže[?] Konkrétne, ako ovplyvní túto analýzu skutočnosť, že ide o rozhodnutie prijaté v rámci konania o urovnaní týkajúceho sa vertikálneho porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa?“
14.
Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, portugalská vláda, ako aj Komisia. Vo veci sa neuskutočnilo pojednávanie.
IV. Analýza
A.
Úvodné poznámky
15.
Skôr než sa budem zaoberať právnymi otázkami nastolenými v druhej a tretej prejudiciálnej otázke, preskúmam na jednej strane prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania [časť 1)] a na druhej strane predpoklad súvisiaci s prvou otázkou, z ktorého vychádza druhá a tretia otázka [časť 2)]. ( 7 )
1. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
16.
Ius Omnibus uvádza, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu nesplnenia požiadaviek článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Podľa neho uvedenie všetkých relevantných skutkových okolností vnútroštátnym súdom, obsahu portugalského práva, dôvodov, ktoré ho viedli k položeniu otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a sporom vo veci samej, je nedostatočné. Okrem toho tento súd neuviedol dôvody, ktoré by odôvodňovali relevantnosť druhej a tretej otázky. Vzhľadom na to Ius Omnibus žiada Súdny dvor, aby rozhodol o [ne]prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
17.
Nesúhlasím s tvrdeniami združenia Ius Omnibus týkajúcimi sa nedodržania požiadaviek článku 94 rokovacieho poriadku v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Ako preukážem, obsahuje všetky skutočnosti potrebné na to, aby Súdny dvor mohol o tomto návrhu rozhodnúť.
18.
Okrem toho, hoci vnútroštátny súd jasne neuvádza dôvody, ktoré ho viedli k položeniu druhej a tretej prejudiciálnej otázky, ani relevantnosť odpovedí na tieto otázky pre konanie vo veci samej, jeho odôvodnenie je zjavné vzhľadom na ich obsah. Tento súd sa totiž svojou druhou otázkou snaží zistiť, či treba odôvodnenosť nároku na náhradu škody preukázať podľa toho, či „je pravdepodobnejšie, že spotrebiteľom…vznikla škoda, než že im nevznikla škoda“, a svojou treťou otázkou sa pýta, či je možné preukázať požadovanú mieru pravdepodobnosti na základe rozhodnutia orgánu hospodárskej súťaže, akým je rozhodnutie z 21. februára 2020.
19.
Z toho vyplýva, že druhá a tretia otázka sú prípustné.
2. Podanie žiadosti o sprístupnenie dôkazov pred podaním žaloby vo veci samej
20.
Druhá a tretia otázka – na analýzu ktorých sa tieto návrhy obmedzia v súlade so žiadosťou Súdneho dvora – sú položené pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku kladne. Moja analýza týchto otázok teda musí vychádzať z predpokladu, že na prvú otázku treba odpovedať kladne.
21.
Pre úplnosť a vzhľadom na to, že odpoveď na prvú otázku predstavuje východiskový bod analýzy nasledujúcich otázok, uvediem niekoľko stručných poznámok k problematike, ktorej sa týka táto otázka.
22.
Podľa formulácie prvej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 uplatňuje na žiadosť o sprístupnenie dôkazov podanú pred podaním žaloby o náhradu škody. Zdá sa, že táto otázka sa v skutočnosti týka toho, či požiadavky stanovené v tomto ustanovení, ktoré sa týkajú odôvodnenosti nároku na náhradu škody, ktorý musí žalobca preukázať, sú uplatniteľné na túto žiadosť o sprístupnenie dôkazov.
23.
Treba spresniť, že prvú otázku netreba chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa pýta, či je členský štát v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2014/104 povinný stanoviť možnosť podania žiadosti o sprístupnenie dôkazov pred podaním žaloby o náhradu škody. Takúto možnosť totiž stanovil portugalský zákonodarca.
24.
Okrem toho sa zdá, že portugalský zákonodarca chápe túto smernicu v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť stanoviť možnosť podať žiadosť o sprístupnenie dôkazov uvedenú v článku 5 uvedenej smernice len v rámci žaloby o náhradu škody. Toto ustanovenie bolo prebrané do portugalského vnútroštátneho poriadku v článku 12 zákona č. 23/2018.
25.
Podľa výkladu smernice 2014/104, ktorý podal portugalský zákonodarca, však členský štát môže stanoviť možnosť podať takúto žiadosť pred podaním žaloby vo veci samej. Ako poznamenáva portugalská vláda, zákonodarca tohto členského štátu túto možnosť využil a stanovil ju v článku 13 zákona č. 23/2018. Zdá sa, že konanie vo veci samej sa týka takejto žiadosti.
26.
V tejto súvislosti som sa vo svojich návrhoch vo veci PACCAR a i. ( 8 ) zaoberal problematikou žiadostí o sprístupnenie dôkazov podaných pred podaním žaloby vo veci samej v kontexte analýzy pôsobnosti smernice 2014/104. Skúmal som teda, či je možné túto smernicu uplatniť v predmetnom konaní vo veci samej s cieľom rozptýliť akékoľvek prípadné pochybnosti, pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu ustanovení uvedenej smernice.
27.
Zdôrazňujem, že v tejto veci vnútroštátny súd túto problematiku nenastolil. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jasne nevyplýva, či žiadosť o sprístupnenie dôkazov bola podaná v rámci žaloby o náhradu škody alebo pred podaním tejto žaloby. Preskúmal som teda, či táto žiadosť patrí do pôsobnosti smernice 2014/104 a prípadne za akých podmienok.
28.
Preskúmanie tejto otázky ma priviedlo k záveru, že pokiaľ ide o žiadosti o sprístupnenie dôkazov, aj za predpokladu, že by sa smernica 2014/104 týkala len tých, ktoré boli podané v rámci žaloby o náhradu škody, takáto žiadosť, podaná technicky pred podaním žaloby o náhradu škody, môže patriť do pôsobnosti tejto smernice. Prinajmenšom v niektorých prípadoch by sa totiž dalo predpokladať, že takáto žiadosť je podaná v rámci žaloby o náhradu škody alebo podmienečne vedie k podaniu takejto žaloby. Domnievam sa, že je to tak v prípade, ak sa žaloba o náhradu škody musí podať pod hrozbou sankcií v krátkej lehote po podaní žiadosti o sprístupnenie dôkazov, v rámci ktorej bola preukázaná odôvodnenosť nároku na náhradu škody, alebo prípadne v krátkej lehote od vyhovenia tejto žiadosti.
29.
Ak žiadosť o sprístupnenie dôkazov vykazuje takéto znaky, na jednej strane sa na ňu vzťahujú požiadavky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 a na druhej strane má Súdny dvor právomoc odpovedať na otázku týkajúcu sa výkladu tohto ustanovenia položenú súdom, na ktorý bola takáto žiadosť podaná.
30.
Nezdá sa, že by žaloba o získanie dôkazov stanovená v portugalskom práve mala znaky uvedené v bode 28 týchto návrhov. Požiadavky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 by však mohli byť na túto žalobu uplatniteľné a Súdny dvor by mal právomoc odpovedať na otázku týkajúcu sa výkladu tohto ustanovenia.
31.
Článok 5 ods. 8 smernice 2014/104 totiž oprávňuje členské štáty stanoviť bez toho, aby bol dotknutý článok 5 ods. 4 a 7 a článok 6 tejto smernice, pravidlá, ktoré by viedli k širšiemu sprístupňovaniu dôkazov. Členský štát by teda mohol stanoviť možnosť podať žiadosť o sprístupnenie dôkazov pred podaním žaloby o náhradu škody a mohol by dokonca podriadiť túto žiadosť v celom rozsahu ( 9 ) režimu článku 5 tejto smernice.
32.
V takom prípade by mal Súdny dvor právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 5 ods. 8 smernice 2014/104, ktoré položil súd, na ktorý bola podaná takáto žiadosť, v súlade so svojou judikatúrou týkajúcou sa situácií, v ktorých sa ustanovenia práva Únie uplatňujú v spore v dôsledku priameho a bezpodmienečného odkazu uvedeného vo vnútroštátnom práve, ktorý má za následok rozšírenie pôsobnosti práva Únie. ( 10 )
33.
V tejto súvislosti je pravdepodobné, že portugalský zákonodarca chcel, aby žaloba o získanie dôkazov podaná pred podaním žaloby vo veci samej podliehala režimu článku 5 smernice 2014/104. Podľa článku 13 ods. 2 zákona č. 23/2018 sa totiž podmienky stanovené v článku 12 tohto zákona, a teda v článku 5 tejto smernice, uplatňujú mutatis mutandis na žaloby uvedené v článku 13 tohto zákona.
34.
Bez ohľadu na znaky žaloby o získanie dôkazov stanovenej v portugalskom práve má teda Súdny dvor právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 5 ods. 1 smernice 2014/104, ktoré položil vnútroštátny súd rozhodujúci o takejto žalobe na základe článku 13 zákona č. 23/2018.
B.
O veci samej
35.
Na úvod poznamenávam, že druhá a tretia otázka odkazujú z doslovného hľadiska na pravdepodobnosť škody uvedenú v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104. Podľa tohto ustanovenia však môže žalobca požiadať vnútroštátny súd, aby nariadil žalovanému alebo tretej osobe predložiť relevantné dôkazy, ak preukázal odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody na základe primerane dostupných skutočností a dôkazov, ktoré dostatočne preukazujú odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. ( 11 )
36.
V tejto súvislosti pripomínam, že existencia škody predstavuje jednu z podmienok zakladajúcich zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže. Vznik tejto zodpovednosti je podmienený splnením troch podmienok, a to existenciou škody (ujmy), príčinnou súvislosťou medzi škodou a údajným správaním a protiprávnosťou údajného správania. ( 12 ) Uvedená zodpovednosť môže byť uplatnená prostredníctvom žaloby o náhradu škody. Článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 sa má teda vykladať v tom zmysle, že žalobca je povinný preukázať odôvodnenosť týchto troch podmienok.
37.
Napriek rozdielu medzi formuláciou druhej a tretej otázky na jednej strane a formuláciou článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 na druhej strane sa tieto otázky týkajú odôvodnenosti troch podmienok zakladajúcich zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže. Potvrdzuje to najmä druhá otázka, ktorou sa vnútroštátny súd pýta, či miera pravdepodobnosti musí byť stanovená na základe kritéria spočívajúceho v určení, či „je pravdepodobnejšie, že spotrebiteľom… vznikla škoda, než že im nevznikla škoda“. Toto kritérium sa týka tak škody, ako aj súvislosti medzi škodou a údajným správaním. Navrhujem teda preformulovať druhú otázku v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa ňou pýta, či na podporu odôvodnenosti nároku na náhradu škody v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2014/104 treba preukázať, že je pravdepodobnejšie, že sú splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže než že tieto podmienky nie sú splnené.
38.
Ešte na úvod poznamenávam, že poradie preskúmania druhej a tretej otázky treba zmeniť.
39.
Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou pýta, či sa má článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 vykladať v tom zmysle, že v súlade s týmto ustanovením sa požadovaná miera pravdepodobnosti určuje v závislosti od kritéria, podľa ktorého je pravdepodobnejšie, že sú splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže, než že tieto podmienky nie sú splnené, a svojou treťou otázkou, či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že odôvodnenosť nároku na náhradu škody možno preukázať len na základe rozhodnutia Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie.
40.
Druhá otázka má všeobecnejší charakter ako tretia otázka a kladná odpoveď na ňu by vylúčila potrebu odpovedať na druhú otázku. Svoju analýzu teda začnem treťou otázkou.
1. O tretej otázke
41.
Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, postačuje na preukázanie odôvodnenosti nároku na náhradu škody v súvislosti s ujmou vyplývajúcou z tohto porušenia. Tento súd sa konkrétne pýta na možnosť preukázať odôvodnenosť takého návrhu podľa článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 len na základe existencie rozhodnutia príslušných orgánov hospodárskej súťaže [časť a)]. Okrem toho sa pýta, či skutočnosť, že takéto rozhodnutie sa týka vertikálneho obmedzenia z hľadiska cieľa [časť b)] a bolo vydané v rámci konania o urovnaní [časť c)], má vplyv na odpoveď na túto otázku.
a) Postačuje rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, na podporu odôvodnenosti nároku na náhradu škody?
42.
Tretia otázka sa v podstate týka toho, či sa má článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žiadosti o sprístupnenie dôkazov, môže posúdiť odôvodnenosť nároku na náhradu škody len na základe rozhodnutia Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže.
43.
Hneď na úvod uvádzam, že podľa môjho názoru rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, nepostačuje na podporu odôvodnenosti nároku na náhradu škody.
44.
Ako vyplýva z článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, vnútroštátny súd nemôže prijať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ. Okrem toho vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o porušení, ktoré je totožné s porušením uvedeným v rozhodnutí z 21. februára 2020, musí pripustiť existenciu tohto porušenia. Existencia škody a priamej súvislosti medzi touto škodou a dotknutým porušením však naďalej podlieha posúdeniu vnútroštátneho súdu. ( 13 )
45.
V dôsledku toho v prípade rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže súd, na ktorý bola podaná žiadosť o sprístupnenie dôkazov, už nie je povinný skúmať, či je vzhľadom na dostupné skutkové okolnosti a dôkazy preukázaná pravdepodobnosť existencie porušenia. Protiprávnosť vytýkaného konania však predstavuje len jednu zo základných podmienok zakladajúcich zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže. Ako som už uviedol ( 14 ), preukázanie odôvodnenosti nároku na náhradu škody znamená preukázanie požadovanej miery pravdepodobnosti, pokiaľ ide o tri podmienky, ktoré túto zodpovednosť zakladajú. V dôsledku toho pripustenie existencie porušenia samo osebe nestačí na preukázanie odôvodnenosti takého nároku.
b) Rozhodnutie týkajúce sa vertikálnej praxe obmedzujúcej hospodársku súťaž na základe cieľa
46.
Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, sa týka vertikálneho obmedzenia z hľadiska cieľa, môže podstatne zmeniť odpoveď, ktorú treba dať na tretiu otázku.
47.
Domnievam sa, že to tak nie je a že vnútroštátny súd nemôže založiť svoje posúdenie odôvodnenosti nároku na náhradu škody len na existencii takéhoto rozhodnutia.
48.
V tejto súvislosti v prvom rade poznamenávam, že článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 stanovuje vyvrátiteľnú domnienku, že kartelové porušenie spôsobuje škodu. Táto domnienka, ako ju stanovuje normotvorca Únie, sa však nevzťahuje na vertikálne obmedzenia hospodárskej súťaže.
49.
Podľa odôvodnenia 47 smernice 2014/104 je totiž potrebné obmedziť vyvrátiteľnú domnienku stanovenú v článku 17 ods. 2 tejto smernice na kartely, a to pre ich tajnú povahu, ktorá zvyšuje uvedenú informačnú asymetriu a žalobcom sťažuje získavanie dôkazov potrebných na preukázanie utrpenej škody. Okrem toho článok 2 bod 14 tejto smernice v podstate definuje pojem „kartel“ ako dohodu alebo zosúladený postup dvoch alebo viacerých konkurentov zameraný na koordináciu ich konkurenčného správania na trhu alebo ovplyvnenie príslušných parametrov hospodárskej súťaže prostredníctvom určitých praktík. Táto definícia nezodpovedá definícii vertikálnej praktiky zahŕňajúcej podniky, ktoré pôsobia na rôznych úrovniach výrobného alebo distribučného reťazca, a teda si navzájom nekonkurujú.
50.
Okrem toho podľa právnej doktríny ( 15 ) bol článok 17 ods. 2 smernice 2014/104 implementovaný v jednotlivých členských štátoch odlišným spôsobom. Niektoré sa totiž rozhodli dať pojmu „kartel“ širšiu definíciu, než je definícia stanovená v článku 2 bode 14 smernice 2014/104, alebo dokonca výslovne rozšíriť pôsobnosť tejto domnienky na vertikálne obmedzenia hospodárskej súťaže. Toto nejednotné prebratie medzi členskými štátmi, pričom niektoré chcú jasne rozšíriť definíciu pojmu „kartel“ stanovenú v tejto smernici, podporuje výklad, podľa ktorého sa predmetná domnienka, ako ju stanovuje normotvorca Únie, vzťahuje len na kartely zodpovedajúce definícii stanovenej v článku 2 bode 14 uvedenej smernice.
51.
V tejto súvislosti tiež poznamenávam, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či portugalský zákonodarca rozhodol, že domnienka stanovená v článku 17 ods. 2 smernice 2014/104 je uplatniteľná na vertikálne obmedzenia. Nič nenasvedčuje tomu, že by to tak bolo.
52.
V druhom rade ani okolnosť, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, sa netýka vertikálneho obmedzenia z hľadiska následku, ale vertikálneho obmedzenia z hľadiska cieľa, nemôže spochybniť úvahu, podľa ktorej vnútroštátny súd nemôže založiť dodržanie kritéria odôvodnenosti nároku na náhradu škody podľa článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 len na existencii tohto rozhodnutia.
53.
Súťažné právo Únie jasne rozlišuje medzi pojmom „obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa“ a pojmom „obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska následku“, pričom na každý z nich sa vzťahuje odlišný dôkazný režim. ( 16 ) V rámci tohto prvého obmedzenia už nie je potrebné skúmať obmedzujúce účinky príslušnej praktiky. ( 17 ) Konštatovanie takéhoto obmedzenia však neznamená, že bola spôsobená škoda konkrétnej osobe, ani že existuje príčinná súvislosť medzi týmto obmedzením a touto škodou. Tieto podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže musia byť preukázané na súde rozhodujúcom o žalobe o náhradu škody.
54.
V tomto zmysle, pokiaľ ide o žiadosť o sprístupnenie dôkazov uvedenú v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104, požadovaná miera pravdepodobnosti musí byť podporená aj žalobcom, pokiaľ ide o tieto dve podmienky, a to existenciu škody a priamej príčinnej súvislosti medzi touto škodou a predmetným porušením.
55.
Pre úplnosť konštatujem, že ani skutočnosť, že na vertikálne obmedzenia sa nevzťahuje domnienka stanovená v článku 17 ods. 2 smernice 2014/104 ( 18 ), ani skutočnosť, že na obmedzenia podľa predmetu sa nevzťahuje osobitný dôkazný režim, pokiaľ ide o tri podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže ( 19 ), neznamenajú, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje existencia vertikálneho obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, je irelevantné na účely posúdenia odôvodnenosti nároku na náhradu škody.
56.
Na jednej strane je totiž vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žiadosť o sprístupnenie dôkazov, povinný uznať existenciu porušenia práva hospodárskej súťaže, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie, takže jedna z podmienok zakladajúcich zodpovednosť je nielen pravdepodobná, ale aj preukázaná. ( 20 )
57.
Na druhej strane pojem „obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa“ sa týka správania, ktorého stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, t. j. priama alebo nepriama ujma, ktorú môže spôsobiť používateľom a spotrebiteľom v jednotlivých odvetviach alebo na dotknutých trhoch, je veľký. ( 21 ) Miera ujmy, ktorú môže takéto konanie spôsobiť, je v spojení s ďalšími skutočnosťami a dôkazmi primerane dostupných žalobcovi, relevantná na posúdenie odôvodnenosti nároku na náhradu škody podľa článku 5 ods. 1 smernice 2014/104.
c) Rozhodnutie prijaté v rámci konania o urovnaní
58.
Vnútroštátny súd upozorňuje na skutočnosť, že rozhodnutie z 21. februára 2020 bolo prijaté v rámci konania o urovnaní, a pýta sa Súdneho dvora, či táto okolnosť môže mať vplyv na odpoveď na tretiu otázku.
59.
Domnievam sa, že to tak nie je.
60.
Rozhodnutie z 21. februára 2020 prijaté v rámci konania o urovnaní totiž predstavuje podľa článkov 7 alebo 23 nariadenia č. 1/2003 konečné rozhodnutie. ( 22 ) Na rozdiel od rozhodnutia o záväzkoch prijatého na základe článku 9 tohto nariadenia ( 23 ) rozhodnutie prijaté v rámci konania o urovnaní obsahuje konštatovanie porušenia článku 101 ZFEÚ alebo článku 102 ZFEÚ. Skutočnosť, že podniku, na ktorý sa vzťahuje toto rozhodnutie, môže byť znížená suma pokuty, nemení povahu konštatovania týkajúceho sa tohto porušenia.
61.
V dôsledku toho skutočnosť, že rozhodnutie Komisie konštatujúce porušenie práva hospodárskej súťaže bolo prijaté v rámci konania o urovnaní, nemá vplyv na otázku, vzhľadom na úvahy uvedené v bode 45 vyššie, či vnútroštátny súd môže založiť splnenie kritéria pravdepodobnosti škody podľa článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 len na existencii rozhodnutia príslušného orgánu hospodárskej súťaže.
d) Predbežný návrh
62.
Na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, nepostačuje na preukázanie odôvodnenosti nároku na náhradu škody. Skutočnosť, že toto rozhodnutie sa týka vertikálneho obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a bolo vydané v rámci konania o urovnaní, túto úvahu nespochybňuje.
2. O druhej otázke
a) Rozsah druhej otázky
63.
Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či na podporu odôvodnenosti nároku na náhradu škody v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2014/104 treba preukázať, že je pravdepodobnejšie, že podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže sú splnené, než že tieto podmienky nie sú splnené.
64.
Tento súd nevysvetľuje, v čom spočíva kritérium opísané v jeho druhej otázke. Okrem toho nie je jasné ani kritérium, ktoré uplatnili v konaní vo veci samej súdy nižších stupňov.
65.
Podľa združenia Ius Omnibus nemožno vylúčiť, že vnútroštátny súd nezohľadnil kritérium uplatnené súdmi nižšieho stupňa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok môže zrušiť z dôvodu nedostatku odôvodnenia. Vnútroštátny súd preto žiada o objasnenie kritéria, ktoré sa má uplatniť, aby ho mohol vo svojom nadchádzajúcom rozsudku objasniť súdom nižšieho stupňa.
66.
Alternatívne by sa návrh na začatie prejudiciálneho konania mohol chápať v tom zmysle, že Meliá spochybňuje kritérium uplatnené súdmi nižšieho stupňa a tvrdí, že tieto súdy mali uplatniť prísnejšie kritérium opísané v druhej otázke. Za tohto predpokladu, ako uviedlo združenie Ius Omnibus, treba druhú otázku chápať tak, že jej cieľom je určiť, či sa má článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže pri jeho prebratí do vnútroštátneho práva stanoviť menej prísne kritérium, než je kritérium opísané v tejto otázke.
67.
Rozsudkom vydaným v prvostupňovom konaní a potvrdeným v odvolacom konaní totiž súdy nižšieho stupňa nariadili spoločnosti Meliá, aby predložila dokumenty požadované združením Ius Omnibus. Vnútroštátny súd rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku podanom proti tomuto rozsudku spoločnosťou Meliá.
68.
Meliá vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 stanovuje mieru pravdepodobnosti, ktorá presahuje jednoduchú možnosť existencie škody. Meliá sa konkrétne domnieva, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa jednoduchú možnosť, ale skôr skutočnú pravdepodobnosť jej vzniku, teda že vzhľadom na predmetný skutkový, právny a hospodársky kontext musí byť existencia ujmy pravdepodobnejšia než jej neexistencia, alebo prinajmenšom musí predstavovať vážnu, teda odôvodnenú pravdepodobnosť.
69.
Okrem toho Meliá poznamenáva, že portugalské súdy v iných prípadoch týkajúcich sa všeobecného občianskeho práva rozhodli, že pojem pravdepodobnosť znamená mieru istoty presahujúcu samotnú oblasť možného, viac ako 50 %.
70.
Túto pripomienku čiastočne potvrdzuje Ius Omnibus, ktoré uvádza, že v portugalskom právnom poriadku niektorí zastávajú aj názor, že všeobecné kritérium dokazovania v občianskom súdnom konaní je kritériom, podľa ktorého „prevláda pravdepodobnosť nad nepravdepodobnosťou“. Ius Omnibus však tvrdí, že toto kritérium treba prispôsobiť kontextu, v ktorom sa uplatňuje. Takáto úprava sa vyžaduje v článku 13 ods. 2 zákona č. 23/2018, podľa ktorého sa podmienky stanovené v § 12 ods. 2 až 9 tohto zákona uplatňujú mutatis mutandis na žiadosť o sprístupnenie dôkazov podanú pred podaním žaloby o náhradu škody.
71.
Bez ohľadu na špecifické okolnosti, s ktorými sa predkladajúci súd zaoberá, ( 24 ) je jeho cieľ jasný: zistiť, či článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 stanovuje kritérium zahŕňajúce takú mieru pravdepodobnosti, aké je opísané v druhej otázke, a to kritérium, podľa ktorého je pravdepodobnejšie, že podmienky zakladajúce zodpovednosť za porušenie práva hospodárskej súťaže sú splnené, než že tieto podmienky splnené nie sú.
72.
V tejto súvislosti treba dodať, že požadovaná miera pravdepodobnosti uvedená v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 je najvyššia, akú možno vyžadovať. V súlade s článkom 5 ods. 8 tejto smernice môže členský štát bez toho, aby bol dotknutý článok 5 ods. 4 a 7 a článok 6 tejto smernice, stanoviť pravidlá, ktoré by viedli k širšiemu sprístupňovaniu dôkazov. S cieľom uľahčiť prístup k dôkazom sa členský štát môže rozhodnúť, že stanoví mieru pravdepodobnosti na nižšej úrovni, než sa vyžaduje podľa článku 5 ods. 1 uvedenej smernice. Naproti tomu členský štát nemôže stanoviť kritérium zahŕňajúce vyššiu mieru pravdepodobnosti, než je tá, ktorú stanovil normotvorca Únie.
73.
Na účely odpovede na druhú otázku treba teda určiť, či smernica 2014/104 stanovuje kritérium zahŕňajúce mieru pravdepodobnosti, podľa ktorého je pravdepodobnejšie, že podmienky zakladajúce zodpovednosť sú splnené, než že tieto podmienky splnené nebudú alebo či sa uspokojí s nižšou mierou pravdepodobnosti, ako je opísaná v tejto otázke.
b) Posúdenie
74.
Zdá sa, že kritérium opísané v druhej otázke je založené na zvážení pravdepodobností. Podľa tohto takto chápaného kritéria prináleží žalobcovi, aby preukázal, že je pravdepodobnejšie, že zastúpeným spotrebiteľom, v prejednávanej veci spotrebiteľom s bydliskom v Portugalsku, vznikla škoda, než že im nevznikla škoda.
75.
Zastávam názor, že miera dokazovania vyžadovaná v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 na odôvodnenie žiadosti o sprístupnenie dôkazov je nižšia ako miera takého zváženia pravdepodobností.
76.
Po prvé sa totiž nezdá, že by z pojmov použitých v rôznych jazykových verziách článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 vyplývali príliš prísne požiadavky. Ako konštatuje Komisia, pojmy použité v portugalskom („plausibilidade“), nemeckom („Plausibilität“), anglickom („plausibility“) a francúzskom („plausibilité“) znení tejto smernice, ku ktorým pridávam poľské znenie („uprawdopodobnienie“), odkazujú podľa svojich lexikálnych definícií na situáciu, keď tvrdenie je alebo sa javí ako rozumné alebo prijateľné. ( 25 ) Tieto pojmy teda naznačujú, že je potrebné presvedčiť sudcu rozhodujúceho o žiadosti o sprístupnenie dôkazov, že hypotéza, podľa ktorej sú v danom prípade splnené všetky tri kumulatívne podmienky na vznik zodpovednosti, je rozumne prijateľná.
77.
V druhom rade treba poznamenať, že okrem lexikálnych definícií pojmov použitých v rôznych jazykových verziách článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 sa vnútroštátne prebratia tohto ustanovenia prinajmenšom do niektorých právnych poriadkov členských štátov riadia rovnakou logikou. Tak je to najmä v nemeckom ( 26 ) a poľskom práve ( 27 ). Pokiaľ ide o požadovanú mieru pravdepodobnosti, ustanovenia na prebratie platné v týchto členských štátoch sa obmedzujú na stanovenie rozumne prijateľnej pravdepodobnosti.
78.
V treťom rade nemožno zabúdať na to, že možnosť získať prístup k dokumentom je funkčne spojená s výkonom práva na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže.
79.
Odôvodnenia smernice 2014/104 svedčia v prospech takéhoto výkladu.
80.
Odôvodnenie
14 tejto smernice, ktoré je obzvlášť objasňujúce, pokiaľ ide o ratio legis článku 5 ods. 1 tejto smernice ( 28 ), totiž uvádza, že „dôkazy potrebné na preukázanie nároku na náhradu škody má obvykle k dispozícii výlučne protistrana alebo tretie osoby a často nie sú žalobcovi dostatočne známe alebo prístupné“, z tohto dôvodu nemožno uložiť „prísne právne požiadavky na žalobcov, aby podrobne uviedli všetky tvrdené skutočnosti už na začiatku konania a predložili presne určené podporné dôkazy“ bez toho, aby sa neprimerane bránilo účinnému výkonu práva na náhradu škody zaručeného Zmluvou o FEÚ. Okrem toho odôvodnenie 15 tejto smernice uvádza, že s cieľom napraviť informačnú asymetriu medzi dotknutými stranami „je vhodné zabezpečiť, aby sa žalobcom poskytlo právo na získanie prístupu k dôkazom relevantným v súvislosti s ich nárokmi bez toho, aby museli uviesť jednotlivé dôkazy“.
81.
Možnosť získať prístup k dôkazom týkajúcim sa porušenia práva hospodárskej súťaže zaručená v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 má teda za cieľ napraviť informačnú asymetriu medzi účastníkmi konaní, na ktorých sa vzťahuje táto smernica. Odstránenie tejto asymetrie však nie je samoúčelné. Získavanie dôkazov musí umožniť poškodenej strane účinne uplatniť nárok na náhradu škody, a teda nepriamo prispievať k čo najvyššej účinnosti pravidiel hospodárskej súťaže. ( 29 )
82.
Po prvé v dôsledku toho nemožno zamieňať mieru dokazovania požadovanú na vyhovenie žalobe vo veci samej s mierou dokazovania požadovanou na splnenie miery pravdepodobnosti vyžadovanej na nariadenie sprístupnenia dôkazov. Po druhé miera pravdepodobnosti vyžadovaná článkom 5 ods. 1 smernice 2014/104 nemôže byť príliš prísna, keďže by to oslabilo účinnosť pravidiel hospodárskej súťaže.
83.
V tejto súvislosti konštatujem, podobne ako Komisia, že kritérium založené na zvážení pravdepodobností sa zdá byť v súlade s kritériom uplatniteľným v občianskoprávnych konaniach v systémoch common law . ( 30 ) Hoci bolo zváženie pravdepodobností považované za uplatniteľné na žaloby o náhradu škody v jednom zo súdnych systémov založených na common law , v ktorom sa uplatňuje smernica 2014/104, a to v Spojenom kráľovstve, nebolo však všeobecne uplatňované v kontexte žiadostí o sprístupnenie dôkazov. ( 31 )
84.
Vo štvrtom rade z článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 vyplýva, že na to, aby vnútroštátny súd nariadil žalovanému alebo tretej osobe predloženie relevantných dôkazov, musí žalobca preukázať odôvodnenosť nároku na náhradu škody tým, že predloží primerane dostupné skutočnosti a dôkazy, ktoré dostatočne preukazujú odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. ( 32 ) V bežnom prípade musí byť žalobca schopný odôvodniť svoj nárok na náhradu škody na základe skutkových okolností a dôkazov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré môže získať bez nadmerných nákladov alebo ťažkostí. Podľa môjho názoru normotvorca nevyhnutne vypracoval kritérium pravdepodobnosti stanovené v tomto ustanovení, vychádzajúc z tohto predpokladu. Vo všeobecnosti by preto malo byť možné splniť toto kritérium aj na základe čiastočných alebo neúplných informácií.
85.
Napokon v piatom rade sa zdá, že uplatnenie kritéria zváženia pravdepodobností vyžaduje, aby súd, na ktorý bola podaná žiadosť o sprístupnenie dôkazov, preukázal a porovnal dve hypotézy: hypotézu, podľa ktorej je úspech žaloby o náhradu škody pravdepodobný, a hypotézu, podľa ktorej nie je pravdepodobný.
86.
Kritérium uvedené v druhej otázke, ktoré si vyžaduje takúto analýzu oboch hypotéz, sa nezdá byť prispôsobené úlohe, ktorú zohráva právo na sprístupnenie relevantných dôkazov zaručené v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104. Posúdenie vykonané vnútroštátnym súdom s cieľom nariadiť sprístupnenie dôkazov v počiatočnom štádiu konania alebo dokonca ešte pred jeho začatím by totiž malo byť zo svojej podstaty zjednodušené. Okrem toho, ak aj čiastočné alebo neúplné informácie môžu žalobcovi umožniť preukázať odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody, ( 33 ) súd, ktorému bola vec predložená, musí svoju analýzu sústrediť na pravdepodobnosť jedinej hypotézy, a to hypotézy, podľa ktorej sú splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť.
87.
Za týchto podmienok treba konštatovať, že na to, aby žalobca dodržal mieru pravdepodobnosti vyžadovanú v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104, musí presvedčiť súd, že téza, podľa ktorej sú splnené tri kumulatívne podmienky zodpovednosti, je v predmetnej situácii primerane prijateľná. Preto treba na druhú otázku odpovedať tak, že kritérium stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 predpokladá nižšiu mieru pravdepodobnosti, než vyžaduje kritérium, podľa ktorého musí byť pravdepodobnejšie, že podmienky zakladajúce zodpovednosť budú splnené, než že tieto podmienky splnené nebudú.
V. Návrh
88.
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú a tretiu otázku, ktoré položil Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko), takto:
1.
Článok 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie
sa má vykladať v tom zmysle, že:
rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, nepostačuje na preukázanie odôvodnenosti nároku na náhradu škody. Skutočnosť, že toto rozhodnutie sa týka vertikálneho obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa a bolo vydané v rámci konania o urovnaní, túto úvahu nespochybňuje.
2.
Kritérium stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2014/104 predpokladá nižšiu mieru pravdepodobnosti, než vyžaduje kritérium, podľa ktorého musí byť pravdepodobnejšie, že podmienky zakladajúce zodpovednosť budú splnené, ako že tieto podmienky splnené nebudú.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1 ).
( 3 ) Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ( Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
( 4 ) Diário da República , séria I, č. 107 z 5. júna 2018.
( 5 ) Poznamenávam, že vnútroštátny súd sa obmedzil na uvedenie relevantných ustanovení tohto zákona bez toho, aby zopakoval ich znenie v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Tento text sa naopak nachádza v písomných pripomienkach, ktoré predložili portugalská vláda a Európska komisia.
( 6 ) Rozhodnutie C(2020) 893 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP [(vec AT.40528) – Meliá (Holiday Pricing)], ktorých zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 2. júna 2020 ( Ú. v. EÚ C 182, 2020, s. 9 , ďalej len „rozhodnutie z 21. februára 2020“).
( 7 ) Pozri bod 20 vyššie.
( 8 ) C‑163/21 , EU:C:2022:286 .
( 9 ) V tomto prípade by teda žiadosť o sprístupnenie dôkazov nepodliehala len požiadavkám stanoveným v článku 5 ods. 4 a 7 smernice 2014/104, ale všetkým požiadavkám stanoveným v tomto článku.
( 10 ) Pozri nedávny rozsudok z 22. októbra 2024, Kolin Inşaat Turizm Sanayi ve Ticaret ( C‑652/22 , EU:C:2024:910 , bod 53 ).
( 11 ) Pozri rozsudok z 10. novembra 2022, PACCAR a i. ( C‑163/21 , EU:C:2022:863 , bod 43 ).
( 12 ) Pozri okrem iného rozsudok z 20. apríla 2023, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos ( C‑25/21 , EU:C:2023:298 , bod 39 ).
( 13 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2012, Otis a i. ( C‑199/11 , EU:C:2012:684 , bod 65 ).
( 14 ) Pozri bod 44 vyššie.
( 15 ) Pokiaľ ide o porovnávaciu štúdiu, pozri HORNKOHL, L.: The Presumption of Harm in EU Private Enforcement of Competition Law – Effectiveness vs Overcompensation. In: EU and Comparative Law Issues and Challenges Series , 2021, s. 34 – 36, a MALINAUSKAITE, J., CAUFFMAN, C.: The Transposition of the Antitrust Damages Directive in the Small Member States of the EU – A Comparative perspective. In: Journal of European Competition Law & Practice , 2018, zv. 9, s. 509 – 511.
( 16 ) Pozri rozsudok z 30. januára 2020, Generics (UK) a i. ( C‑307/18 , EU:C:2020:52 , bod 63 ).
( 17 ) Pozri a contrario rozsudok z 18. novembra 2021, Visma Enterprise ( C‑306/20 , EU:C:2021:935 , bod 71 ).
( 18 ) Pozri bod 50 vyššie.
( 19 ) Pozri bod 53 vyššie.
( 20 ) Pozri bod 44 vyššie.
( 21 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, FIFA ( C‑650/22 , EU:C:2024:824 , bod 150 ).
( 22 ) Pozri analogicky bod 28 oznámenia Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 v prípadoch kartelov ( Ú. v. EÚ C 167, 2008, s. 1 ).
( 23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa ( C‑441/07 P , EU:C:2010:377 , bod 48 ), a z 28. januára 2025, ASG 2 ( C‑253/23 , EU:C:2025:40 , bod 44 ).
( 24 ) Pozri body 65 a 66 vyššie.
( 25 ) Je to tak aj v prípade výrazu použitého v poľskej jazykovej verzii („uprawdopdobnie“), ktorý podľa slovníka Słownik języka polskiego PWN (Polskie Wydawnictwo Naukowe) https://sjp.pwn.pl/slowniki/uprawdopodobnienie odkazuje na pravdepodobnú hypotézu („sprawić, że coś staje się prawdopodobne“).
( 26 ) Toto ustanovenie bolo do nemeckého práva prebraté článkom 33g ods. 1 Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen (zákon proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže) z 26. júna 2013 (BGBl. 2013 I, s. 1750), podľa ktorého musí žalobca preukázať, že jeho nárok na náhradu škody je pravdepodobný („der glaubhaft macht, einen solchen Schadensersatzanspruch zu haben“). Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) vo svojom rozsudku zo 4. apríla 2023, KZR 20/21, objasnil, že stačí, ak existuje určitá pravdepodobnosť založená na konkrétnych dôkazoch, že žalobca má nárok na náhradu škody a že sa nevyžaduje prevažujúca pravdepodobnosť.
( 27 ) Toto ustanovenie bolo prebraté do poľského práva článkom 17 ods. 1 ustawa o roszczeniach o naprawienie szkody wyrządzonej przez naruszenie prawa konkurencji (zákon o náhrade škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže z 21. apríla 2017). Toto ustanovenie stanovuje kritérium pravdepodobnosti („uprawdopodobnienie“) nároku na náhradu škody. Autori právnej náuky poznamenali, že tento zákon odkazuje na všeobecné pravidlá občianskeho súdneho konania. Kritérium uvedené v tomto ustanovení treba vykladať v tom zmysle, že na to, aby bol takýto nárok považovaný za odôvodnený, musí byť tvrdenie o jeho existencii primerane prijateľné a jeho vierohodnosť vzhľadom na predložené dôkazy nesmie byť zanedbateľná. Posúdenie tejto žiadosti je zjednodušené a vychádza skôr z posúdenia prima facie , a nie z podrobnej analýzy. Pozri v tejto súvislosti MACHNIKOWSKI, P. In: LIS‑ZARRIAS, K., MACHNIKOWSKI, P. (ed.): Ustawa o roszczeniach o naprawienie szkody wyrządzonej przez naruszenie prawa konkurencji. Komentarz . Warszawa: CH BECK, 2018, bod 16.
( 28 ) Pozri rozsudok z 10. novembra 2022, PACCAR a i. ( C‑163/21 , EU:C:2022:863 , bod 44 ).
( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2023, Tráficos Manuel Ferrer ( C‑312/21 , EU:C:2023:99 , body 42 až 44 ).
( 30 ) Pozri SMITH, M.: Civil liability and the 50 %+ standard of proof. In: The International Journal of Evidence & Proof , 2021, zv. 25, č. 3, s. 183.
( 31 ) Pozri RODGER, B.: United Kingdom. In: RODGER, B. SOUSA FERRO, M., MARCOS, F. (ed.): The EU Antitrust Damages Directive: Transposition in the Member States . c. d., s. 382.
( 32 ) Pozri rozsudok z 10. novembra 2022, PACCAR a i. ( C‑163/21 , EU:C:2022:863 , bod 43 ).
( ) Pozri bod 84 vyššie.