C-311/24

62024CC0311

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 11. septembra 2025 ( 1 )

Vec C‑311/24

Bundeswettbewerbsbehörde

M. GmbH, spoločnosť s ručením obmedzeným, prevádzkuje v Rakúsku maloobchodné predajne potravín. V nadväznosti na negatívne dôsledky pandémie COVID‑19 na jej zákazníkov a infláciu ovplyvňujúcu najmä náklady na energiu sa táto spoločnosť ocitla vo finančných ťažkostiach a rozhodla sa začať transformačný proces, ktorý chcela čiastočne financovať prostredníctvom svojich dodávateľov. Uvedená spoločnosť následne zaslala šestnástim svojim dodávateľom súčasne e‑mail, v ktorom vysvetlila svoj návrh, spolu s pro forma faktúrou obsahujúcou sumu, ktorú majú zaplatiť ako príspevok na tento plán transformácie. Bundeswettbewerbsbehörde (Spolkový úrad pre ochranu hospodárskej súťaže, Rakúsko, ďalej len „BWB“) podal na príslušný rakúsky súd šestnásť návrhov proti danej spoločnosti, ktorými sa domáhal uloženia pokuty podľa príslušných vnútroštátnych predpisov.

2.

V tomto kontexte sa Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), ktorému boli predložené štyri z týchto návrhov, v podstate pýta na jednej strane na zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá umožňuje kvalifikovať všetky zakázané nekalé obchodné praktiky ako „jediné porušenie“, ak predstavujú súbeh porušení, ako aj uložiť jedinú pokutu za tento celok, s právom Únie, a na druhej strane na zlučiteľnosť hornej hranice pokuty stanovenej na sankcionovanie porušenia pozostávajúceho z jednej alebo viacerých nekalých obchodných praktík s právom Únie.

3.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvýkrát rozhodnúť o výklade smernice (EÚ) 2019/633 ( 2 ), a najmä jej článku 6 ods. 1 písm. e), ktorý vnútroštátnym orgánom priznáva právomoc ukladať pokuty a iné rovnako účinné sankcie a prijať predbežné opatrenia voči páchateľovi alebo začať konanie na tento účel v súlade s vnútroštátnymi pravidlami a postupmi. ( 3 ) Konkrétnejšie bude Súdny dvor vyzvaný, aby poskytol dôležité spresnenia, pokiaľ ide o mechanizmy sankcionovania konaní zakázaných uvedenou smernicou.

V rámci poľnohospodárskeho a potravinového dodávateľského reťazca sa bežne vyskytuje výrazná nerovnováha vo vyjednávacej pozícii medzi dodávateľmi a odberateľmi poľnohospodárskych a potravinových výrobkov. Táto nerovnováha vo vyjednávacej pozícii môže viesť k nekalým obchodným praktikám, keď sa väčší obchodní partneri so silnejšou pozíciou usilujú presadiť určité praktiky alebo zmluvné dojednania, ktoré sú v ich prospech v súvislosti s predajnou transakciou. … V záujme zníženia výskytu takýchto praktík by sa mal na úrovni Únie zaviesť minimálny štandard ochrany pred nekalými obchodnými praktikami, ktoré môžu mať negatívny vplyv na životnú úroveň poľnohospodárskej komunity. Prístup minimálnej harmonizácie v tejto smernici umožňuje členským štátom prijať alebo ponechať v platnosti vnútroštátne pravidlá, ktoré idú nad rámec nekalých obchodných praktík uvedených v tejto smernici.

…

(8)

Väčšina členských štátov, nie však všetky, má zavedené osobitné vnútroštátne pravidlá, ktoré chránia dodávateľov pred nekalými obchodnými praktikami vyskytujúcimi sa vo vzťahoch medzi podnikmi v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci. … Niektoré členské štáty, ktoré majú zavedené osobitné pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík, preto ich presadzovaním poverujú orgány verejnej správy. Pravidlá členských štátov týkajúce sa nekalých obchodných praktík, pokiaľ existujú, sa však vyznačujú výraznými vzájomnými rozdielmi.

(9)

Počet a veľkosť hospodárskych subjektov pôsobiacich na rôznych stupňoch poľnohospodárskeho a potravinového dodávateľského reťazca sa líšia. Rozdiely vo vyjednávacej pozícii, ktoré sú úmerné hospodárskej závislosti dodávateľa od odberateľa, môžu viesť k tomu, že väčšie hospodárske subjekty uplatňujú nekalé obchodné praktiky voči menším subjektom. Dynamickým prístupom, v rámci ktorého sa za základ berie relatívna veľkosť dodávateľa a odberateľa vyjadrená výškou ročného obratu, by sa mala poskytovať lepšia ochrana pred nekalými obchodnými praktikami tým hospodárskym subjektom, ktoré ju potrebujú najviac. …

…

(39)

Väčšina členských štátov už má vnútroštátne pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík, aj keď sa navzájom líšia, a preto je vhodné použiť smernicu na zavedenie minimálneho štandardu ochrany podľa práva Únie. Malo by sa tým umožniť členským štátom začleniť príslušné pravidlá do ich vnútroštátneho právneho poriadku tak, aby mohli zaviesť kompaktné režimy. Členským štátom by sa nemalo brániť v tom, aby si na svojom území ponechali v platnosti alebo zaviedli prísnejšie vnútroštátne pravidlá, ktorými sa zabezpečuje vyššiu úroveň ochrany pred nekalými obchodnými praktikami, ktoré sa vyskytujú vo vzťahoch medzi podnikmi v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci, a to s prihliadnutím na obmedzenia práva Únie uplatniteľného na fungovanie vnútorného trhu, za predpokladu, že takéto pravidlá sú proporcionálne.“

5.

V článku 1 smernice s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ sa v odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1. S cieľom bojovať proti praktikám, ktoré sa výrazne odchyľujú od poctivého obchodného správania, ktoré sú v rozpore so zásadami dobromyseľnosti a čestnosti a ktoré jednostranne presadzuje jeden obchodný partner voči druhému, sa touto smernicou stanovuje minimálny zoznam zakázaných nekalých obchodných praktík vo vzťahoch medzi odberateľmi a dodávateľmi v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci a stanovujú sa minimálne pravidlá týkajúce sa presadzovania uvedených zákazov a mechanizmy koordinácie medzi orgánmi presadzovania práva.

dodávateľmi, ktorých ročný obrat je vyšší ako 10000000 EUR, ale nepresahuje 50000000 EUR, odberateľom, ktorých ročný obrat je vyšší ako 50000000 EUR;

d)

dodávateľmi, ktorých ročný obrat je vyšší ako 50000000 EUR, ale nepresahuje 150000000 EUR, odberateľom, ktorých ročný obrat je vyšší ako 150000000 EUR;

e)

dodávateľmi, ktorých ročný obrat je vyšší ako 150000000 EUR, ale nepresahuje 350000000 EUR, odberateľom, ktorých ročný obrat je vyšší ako 350000000 EUR.

…“

7.

V článku 6 tej istej smernice s názvom „Právomoci orgánov presadzovania práva“ sa v odseku 1 uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby každý z ich orgánov presadzovania práva mal potrebné zdroje a odborné znalosti na plnenie svojich úloh, a zveria mu tieto právomoci:

…

d)

právomoc prijímať rozhodnutia, ktorými sa zisťujú porušenia zákazov uvedených v článku 3 a ktorými sa od odberateľ požaduje, aby ukončil zakázanú obchodnú praktiku…;

8.

Bundesgesetz zur Verbesserung der Nahversorgung und der Wettbewerbsbedingungen (Faire‑Wettbewerbsbedingungen‑Gesetz) (spolkový zákon o zlepšení miestneho zásobovania a podmienok hospodárskej súťaže s cieľom zabezpečiť podmienky spravodlivej hospodárskej súťaže) ( 4 ), naposledy zmenený Bundesgesetz, mit dem das Bundesgesetz zur Verbesserung der Nahversorgung und der Wettbewerbsbedingungen geändert wird (spolkový zákon, ktorým sa mení zákon o zlepšení miestneho zásobovania a podmienok hospodárskej súťaže) z 31. decembra 2021 (ďalej len „FWBG“) ( 5 ), preberá do rakúskeho práva smernicu 2019/633.

9.

Ustanovenia § 5c ods. 1 a prílohy I bodu 4 FWBG doslovne preberajú článok 3 ods. 1 prvý pododsek písm. d) tejto smernice.

10.

V zmysle § 6 ods. 2 FWBG, ktorým sa preberá článok 6 uvedenej smernice:

13.

Dňa 16. mája 2023 uvedená spoločnosť prezentovala tento projekt zorganizovaním online konferencie „Deň dodávateľov“ ( Supplier Day ), v rámci ktorej svojim dodávateľom opísala prehľad súčasnej situácie na trhu a problémy s ňou spojené, ako aj straty, ktoré jej vznikli. Popísala svoj transformačný proces, ktorého cieľom bolo profesionalizovať riadenie kategórií ( Category Management ) a optimalizovať interné procesy. Svojim dodávateľom tiež vysvetlila potrebu investícií, pričom zdôraznila potrebu investovať do jednotiek na výrobu vodíka šetrných ku klíme a do vozového parku ťažkých nákladných vozidiel, ktoré sú neutrálne z hľadiska CO 2 . V tejto súvislosti im tá istá spoločnosť oznámila, že potrebuje ich finančný príspevok na realizáciu takéhoto projektu a že ak by boli ochotní poskytnúť jej podporu, zohľadní ho.

14.

16.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že § 6 ods. 2 FWBG stanovuje sankciu trestnej povahy. Podľa rakúskej právnej vedy treba správanie vytýkané M. GmbH kvalifikovať ako „jediné porušenie“ v tom zmysle, že predstavuje jeden právny celok, ktorý zakladá porušenie ( tatbestandliche Handlungseinheit ). Preto uvádza, že aj keď sa vytýkané skutky týkajú vzťahov so šestnástimi odlišnými dodávateľmi, treba uložiť jedinú pokutu v maximálnej výške 500000 eur, ako je stanovená v § 6 ods. 2 tohto zákona.

17.

Tento súd však vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či tento výsledok umožňuje dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou 2019/633, a to určitú rovnováhu medzi vyjednávacou silou odberateľov a vyjednávacou silou dodávateľov v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci, ku ktorej podľa neho môže dôjsť len na úrovni individuálneho vzťahu medzi nimi. Ak by sa ukázalo, že kvalifikácia „jediného porušenia“ nie je v súlade s touto smernicou, tento súd pýta, či uvedená smernica bráni tomu, aby boli za každé z porušení konštatovaných na základe zásady kumulácie sankcií uložené samostatné pokuty.

18.

Za týchto podmienok Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Má sa článok 6 ods. 1 písm. e) smernice 2019/633 vykladať v tom zmysle, že každá platobná výzva jednému dodávateľovi – pokiaľ je v rozpore so zákazom stanoveným v článku 3 ods. 1 písm. d) tejto smernice – sa má považovať za obchodnú praktiku, ktorú treba sankcionovať samostatne a za ktorú sa podľa kumulačnej zásady má uložiť samostatná sankcia (pokuta), takže treba uložiť viaceré pokuty, a to s prihliadnutím na to, že vnútroštátne rakúske sankčné ustanovenie (§ 6 ods. 2 FWBG) stanovuje, že sa uloží pokuta do maximálnej výšky 500000 eur?“

19.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili BWB, M. GmbH, rakúska vláda, ako aj Európska komisia.

IV. Analýza

20.

Svojimi dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či požiadavka účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií stanovená v článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. e) a článku 6 ods. 1 druhom pododseku smernice 2019/633 bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej sa nekalá obchodná praktika, ktorú odberateľ uplatňuje súčasne voči rôznym dodávateľom, má považovať za jediné porušenie, takže v takom prípade možno uložiť jedinú pokutu do výšky 500000 eur (otázky č. 1a a 1b). V prípade kladnej odpovede si tento súd želá vedieť, či sa má článok 6 ods. 1 prvý pododsek písm. e) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že za každé zistené porušenie možno uložiť samostatnú pokutu do maximálnej výšky 500000 eur (druhá otázka).

23.

Na úvod pripomínam, že smernica 2019/633 patrí do kontextu minimálnej harmonizácie a jej cieľom je zaviesť na úrovni Únie minimálny štandard ochrany pred nekalými obchodnými praktikami, ktoré môžu mať negatívny vplyv na životnú úroveň poľnohospodárskej komunity ( 7 ).

24.

Táto smernica sa teda obmedzuje na stanovenie minimálnych pravidiel na uplatňovanie zákazu nekalých obchodných praktík ( 8 ), čím ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri jeho uplatňovaní, najmä pokiaľ ide o koncipovanie vnútroštátnych vykonávacích režimov ( 9 ), ako aj mechanizmov sankcií ( 10 ), aby sa dosiahol cieľ uvedenej smernice, ktorým je znížiť výskyt nekalých obchodných praktík uplatňovaných na úkor dodávateľov poľnohospodárskych a potravinových výrobkov ( 11 ). Táto miera voľnej úvahy je však obmedzená skutočnosťou, že členské štáty musia zabezpečiť, aby vnútroštátne opatrenia zaručovali plnú účinnosť smernice tak, ako bola prebratá do ich vnútroštátneho právneho poriadku.

25.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o ustanovenia uvedené vnútroštátnym súdom v rámci jeho dvoch prejudiciálnych otázok, považujem za vhodné pripomenúť, že článok 6 ods. 1 prvý pododsek písm. e) smernice 2019/633 stanovuje, že vnútroštátne orgány presadzovania práva musia mať právomoc nariadiť alebo začať konanie na účely uloženia pokút a iných rovnako účinných sankcií a predbežných opatrení subjektu, ktorý zákaz podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice porušil, a to v súlade s vnútroštátnymi pravidlami a postupmi. Pokiaľ ide konkrétne o sankcie uvedené v článku 6 ods. 1 prvom pododseku písm. e) uvedenej smernice, odsek 1 druhý pododsek tohto článku stanovuje, že musia byť účinné, primerané a odrádzajúce vzhľadom na povahu, trvanie, opakovanie a závažnosť porušenia.

28.

Na úvod považujem za užitočné zdôrazniť, že v prejednávanej veci je nesporné, že praktika, o ktorú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2019/633, keďže zodpovedá jednej zo zakázaných obchodných praktík vymenovaných podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice, a najmä tej, ktorá je uvedená v písmene d) tohto ustanovenia, podľa ktorého sa odberateľovi zakazuje vyžadovať od dodávateľa platby, ktoré „ktoré nesúvisia s predajom poľnohospodárskych a potravinových výrobkov dodávateľa“.

29.

32.

Je preto vhodné v prvom rade odmietnuť argumenty spoločnosti M. GmbH, podľa ktorých právo Únie bráni kumulácii sankcií a ukladá jedinú sankciu tak z dôvodu uplatnenia pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“, ako aj zásady ne bis in idem .

33.

Na jednej strane totiž uvádzam, že pojem „jediné a pokračujúce porušenie“ je predovšetkým procesný nástroj týkajúci sa vykonávania dôkazov, ktorého cieľom je uľahčiť pripísanie určitých konaní podnikom podozrivým z porušenia pravidiel práva hospodárskej súťaže. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov, alebo dokonca z pokračujúceho správania, hoci jeden alebo viacero prvkov tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by mohli ako také a samostatne predstavovať porušenie týchto ustanovení. ( 13 ) Ak teda rôzne činnosti spadajú do „spoločného plánu“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ narúšajúci hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia (ako aj vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže) je oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení ako celku. ( 14 )

34.

Chcel by som tiež spresniť, že právnym základom smernice 2019/633 je článok 43 ods. 2, ako aj článok 39 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa týka spoločnej poľnohospodárskej politiky, a nie ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa práva hospodárskej súťaže.

37.

V druhom rade by bolo potrebné zamietnuť aj argument BWB, podľa ktorého vzhľadom na to, že smernica 2019/633 sa zameriava na ochranu individuálnych vzťahov medzi odberateľmi a dodávateľmi, každé konanie, na ktoré sa vzťahuje zákaz ustanovený v článku 3 ods. 1 tejto smernice, by sa malo posudzovať samostatne a individuálne, čo automaticky vylučuje akúkoľvek jednotnú kvalifikáciu. Hoci niektoré ustanovenia uvedenej smernice, ( 20 ) vrátane jej článku 1, ktorý vymedzuje jej pôsobnosť, ( 21 ) skutočne odkazujú na vzťahy medzi odberateľmi a dodávateľmi, z týchto ustanovení nemožno vyvodiť žiadnu povinnosť členských štátov individuálne kvalifikovať každé zakázané konanie ako samostatné porušenie. Bez ohľadu na skutočnosť, že spoločná kvalifikácia viacerých zakázaných konaní by v zásade neoslabovala ich zákaz, ( 22 ) poznamenávam, že cieľ sledovaný touto smernicou ide nad rámec samotnej ochrany individuálnych vzťahov medzi kupujúcimi a dodávateľmi a všeobecnejšie sa týka ochrany poľnohospodárskej komunity ako celku, čo potvrdzujú aj právne základy smernice 2019/633. ( 23 )

38.

Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu, keďže problematika týkajúca sa právnej kvalifikácie nekalých obchodných praktík zakázaných smernicou 2019/633 vo vnútroštátnom práve nie je upravená právom Únie, členské štáty majú v prípade obchodnej praktiky odberateľa s rovnakým úmyslom súbežne vo vzťahu k viacerým dodávateľom, ktorá je zakázaná podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice, naďalej voľnosť priznať vnútroštátnym orgánom presadzovania práva právomoc konštatovať jediné porušenie, a teda uložiť jedinú sankciu, alebo im priznať právomoc konštatovať existenciu viacerých porušení, a teda uložiť viacero sankcií, avšak pod podmienkou, že v týchto dvoch prípadoch sú stanovené sankcie „účinné, primerané a odrádzajúce vzhľadom na povahu, trvanie, opakovanie a závažnosť porušenia“, ako to vyžaduje článok 6 ods. 1 druhý pododsek uvedenej smernice.

Na úvod spresňujem, že táto problematika sa priamo netýka otázky, či je výška pokuty stanovená rakúskym právom primeraná na zabezpečenie účinného uplatňovania smernice 2019/633, ale týka sa skôr vplyvu, ktorý by mohlo mať stanovenie hornej hranice tejto pokuty na povinnosť členských štátov zaviesť sankčný režim, ktorý je zlučiteľný s požiadavkami tejto smernice. V skutočnosti totiž v druhej časti prvej otázky nie je podstatná kvalifikácia ako jediného porušenia ani maximálna výška samotnej sankcie ( 24 ) a maximálna výška posudzovaná samostatne, ale ide o kombinovaný účinok týchto dvoch aspektov vnútroštátneho práva, ktorý vyvoláva pochybnosti uvedeného súdu, pokiaľ ide o zlučiteľnosť s právom Únie. Ten istý súd tak žiada Súdny dvor, aby spresnil, či za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, je takáto horná hranica v súlade s požiadavkami článku 6 ods. 1 druhého pododseku uvedenej smernice, a najmä či je v súlade s požiadavkami účinnosti a odrádzania.

41.

V tejto súvislosti konštatujem, že podobne ako v prípade otázky kvalifikácie porušenia, ktorá bola preskúmaná v bodoch 29 až 38 vyššie, z ustanovení smernice 2019/633, ako aj zo všeobecnej logiky minimálnej harmonizácie, ktorú sleduje, vyplýva, že členské štáty majú v zásade voľnosť stanoviť maximálnu výšku pokút ukladaných za nedovolené konanie. ( 25 ) Článok 6 ods. 1 tejto smernice síce stanovuje, že členské štáty sú povinné zaviesť sankcie za nekalé obchodné praktiky, najmä vo forme pokút, ale toto ustanovenie neobsahuje žiadne presné údaje o výške týchto pokút ani o ich prípadnej hornej hranici.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, v prípade neexistencie harmonizácie právnych predpisov Únie v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených režimom zavedeným vnútroštátnymi právnymi predpismi, majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich vhodné, avšak za podmienky, že budú svoju právomoc vykonávať v súlade s právom Únie. ( 26 ) Hoci sankcie, ktoré členské štáty uplatňujú na boj proti porušovaniu pravidiel týkajúcich sa nekalých obchodných praktík, patria do ich procesnej a inštitucionálnej autonómie, táto autonómia je obmedzená nielen zásadou ekvivalencie, ktorej uplatnenie v danom prípade nie je sporné, ale aj zásadou účinnosti, ktorá vyžaduje, aby tieto sankcie boli účinné a odrádzajúce, ako aj zásadou proporcionality, ktorá neumožňuje, aby sankcie ustanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi presahovali rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov týchto právnych predpisov, a aby boli neprimerané vo vzťahu k týmto cieľom. ( 27 )

44.

V tejto súvislosti by som chcel dodať, že prináleží vnútroštátnym súdom, ktoré majú ako jediné právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, aby overili, či vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci sú uvedené sankcie účinné, primerané a odrádzajúce. Súdny dvor môže pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke vydať spresnenia, ktorých cieľom je viesť vnútroštátny súd pri jeho výklade. ( 28 ) Treba konštatovať, že Súdny dvor už mal príležitosť podať výklad nástrojov práva Únie, ktoré rovnako ako smernica 2019/633 stanovujú požiadavku účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií, ( 29 ) čím poskytujú určité referenčné hodnoty, ktoré sa môžu ukázať ako užitočné v rámci prejednávanej veci.

48.

Po tretie zásada proporcionality zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty ukladá členským štátom povinnosť, nielen pokiaľ ide o vymedzenie podstatných znakov porušenia a vymedzenie pravidiel týkajúcich sa rozsahu pokút, ale aj pokiaľ ide o posúdenie skutočností, ktoré možno zohľadniť pri stanovení pokuty. ( 38 ) Okrem toho táto zásada vyžaduje, aby sa pri stanovení sankcie a jej výšky zohľadňovali osobitné okolnosti prejednávaného prípadu. ( 39 )

49.

Po štvrté z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že s cieľom zabezpečiť, aby sankcie boli účinné, primerané a odrádzajúce, je to nielen vnútroštátny zákonodarca, ale aj vnútroštátne súdy, ktoré musia mať v medziach vymedzených predmetom sporu, ktorý prejednávajú, diskrečnú právomoc, ktorá im umožní vybrať si v závislosti od okolností prípadu také opatrenie, ktoré je primerané závažnosti porušenia zistenej povinnosti. ( 40 ) Preskúmanie účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho účinku sankcií vnútroštátnymi súdmi sa teda musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v rámci možností s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice. ( 41 )

50.

Po týchto spresneniach vyplývajúcich z judikatúry treba konštatovať, že žiadna z vyššie uvedených vecí sa priamo netýka hypotézy, o ktorú ide v prejednávanej veci, keďže tieto veci sa zaoberali hlavne mechanizmami stanovenia uloženej sankcie, a nie fázou predchádzajúcou konštatovaniu spáchaného porušenia a jeho kvalifikácie vo vnútroštátnom práve. ( 42 )

54.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že článok 6 ods. 1 písm. e) smernice 2019/633 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade obchodnej praktiky odberateľa s rovnakým úmyslom súbežne vo vzťahu k viacerým dodávateľom, ktorá je zakázaná podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice, majú členské štáty naďalej voľnosť buď priznať vnútroštátnym orgánom presadzovania práva právomoc konštatovať jediné porušenie, a teda uložiť jedinú sankciu, alebo im priznať právomoc konštatovať existenciu viacerých porušení, a teda uložiť viacero sankcií, pokiaľ v súlade s ustanoveniami článku 6 ods. 1 prvého pododseku písm. e) v spojení s ustanoveniami druhého pododseku tejto smernice dotknutá vnútroštátna právna úprava zaručuje, že sa uloží účinná, primeraná a odrádzajúca sankcia, pričom sa zohľadní povaha, trvanie, opakovanie a závažnosť porušenia.

V. Návrh

55.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), takto:

Článok 6 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/633 zo 17. apríla 2019 o nekalých obchodných praktikách vo vzťahoch medzi podnikmi v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci

( 5 ) BGBl. I 239/2021.

( 6 ) Štyri z týchto žalôb, v ktorých M. GmbH požadovala od každého zo svojich dodávateľov sumy od 10000 eur do 18000 eur, boli napokon postúpené na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň), vnútroštátnemu súdu, a na účely konania vo veci samej boli spojené.

( 7 ) Pozri odôvodnenie 1 smernice 2019/633.

( 8 ) Pozri článok 1 ods. 1 smernice 2019/633.

( 9 ) Pozri odôvodenia 8, 34 et 39 smernice 2019/633.

( 10 ) Pozri v tejto súvislosti Commission Staff Working Document, Unfair Trading practices (UTP) – Overview tables on the Members States’ transposition choices and enforcement activities,, ktorý je pripojený k správe Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom „Uplatňovanie zákazu nekalých obchodných praktík s cieľom posilniť postavenie poľnohospodárov a subjektov v dodávateľskom reťazci poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov – stav pokroku“, COM(2024)176 final (ďalej len „správa Komisie o prebratí smernice 2019/633“). Táto správa uverejnená v apríli 2024 svedčí o veľkej rozmanitosti vnútroštátnych opatrení na prebratie smernice v rámci Únie, najmä pokiaľ ide o sankcie.

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2025, Engie România ( C‑205/23 , EU:C:2025:43 , bod 57 a citovaná judikatúra).

( 18 ) Je totiž nesporné, že M. GmbH zaslala celkovo šestnásť platobných výziev rôznym dodávateľom v súvislosti so sumami, ktoré sa líšili v závislosti od dodávateľa.

( 19 ) V tejto súvislosti poukazujem na to, že Súdny dvor vo svojej judikatúre zastáva názor, že právna kvalifikácia vo vnútroštátnom práve nie je relevantná na účely konštatovania existencie toho istého porušenia, keďže rozsah ochrany priznanej článkom 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i. ( C‑537/16 , EU:C:2018:193 , bod 38 ), ako aj z 20. marca 2018, Menci ( C‑524/15 , EU:C:2018:197 , bod 36 ).

( 20 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 1 a 14 smernice 2019/633.

( 21 ) Toto ustanovenie stanovuje, že pôsobnosť smernice 2019/633 je vymedzená odkazom na vzťahy vyjednávacej pozície medzi dodávateľom a odberateľom určené rozdielmi v obratoch.

( 22 ) Pri výpočte jedinej sankcie by sa totiž mohla zohľadniť aj kompenzácia nerovnováhy v individuálnom vzťahu medzi odberateľom a dodávateľom.

( 29 ) Pozri napríklad článok 23 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie ( Ú. v. EÚ L 305, 2019, s. 17 ), článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ) alebo článok 42 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie ( Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1 ).

( 30 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere) ( C‑714/22 , EU:C:2024:263 ). Súdny dvor napríklad konštatoval, že správna sankcia zodpovedajúca 50 % colného nedoplatku spôsobeného poskytnutými nesprávnymi údajmi môže podnietiť hospodárske subjekty Únie, aby prijali všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby mali k dispozícii správne informácie o dovážanom tovare a aby informácie, ktoré poskytujú v colných vyhláseniach, boli správne a úplné, čím prispievajú k dosiahnutiu cieľa uvedeného v odôvodnení 9 nariadenia č. 952/2013, ktorým je zabezpečiť uplatňovanie sadzobných a iných opatrení spoločných politík v súvislosti s obchodom s tovarom medzi Úniou a krajinami alebo územiami mimo jej colného územia. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 23. novembra 2023, J. P. Mali ( C‑653/22 , EU:C:2023:912 , body 31 a 32 , ako aj citovaná judikatúra).

( 31 ) Pozri analogicky rozsudky z 5. marca 2020, OPR‑Finance ( C‑679/18 , EU:C:2020:167 , bod 26 a citovaná judikatúra), ako aj z 19. decembra 2024, SISTEM LUX ( C‑717/22 a C‑372/23 , EU:C:2024:1041 , bod 49 a citovaná judikatúra).

( 34 ) Pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2024, Nárokuj ( C‑755/22 , EU:C:2024:10 , bod 45 a citovaná judikatúra).

( 35 ) V sérii vecí týkajúcich sa výkladu ustanovenia článku 23 smernice 2008/48 o sankciách z hľadiska vnútroštátnych sankčných režimov Súdny dvor konštatoval, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte tejto smernice (napríklad posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa, neexistencia údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, počet a frekvencia splátok, existencia notárskych poplatkov, ako aj požadované záruky a poistenie), možno sankcionovať zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a dohodnuté poplatky. Takáto sankcia má podľa Súdneho dvora dostatočne odrádzajúci účinok a je primeraná závažnosti porušení, ktoré postihuje. Naopak, Súdny dvor sa domnieval, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky v praxi oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu. Navyše keďže neuvedenie týchto okolností v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 uvedenej smernice. Za primerané by sa však nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais ( C‑565/12 , EU:C:2014:190 , body 52 a 53 ); z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia ( C‑42/15 , EU:C:2016:842 , body 69 až 72 a citovaná judikatúra); z 5. marca 2020OPR‑Finance ( C‑679/18 , EU:C:2020:167 , bod 30 ); z 10. júna 2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembourg) ( C‑303/20 , EU:C:2021:479 , body 39 a 40 ), ako aj z 21. marca 2024, Profi Credit Bulgaria (Doplnkové služby k zmluve o úvere) ( C‑714/22 , EU:C:2024:263 , bod 55 a citovaná judikatúra).

( 42 ) Čo napokon samo osebe nie je prekvapujúce, keďže, ako bolo uvedené v bode 29 vyššie, požiadavka spočívajúca v stanovení účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií, ktorá je navyše uvedená vo viacerých ďalších nástrojoch práva Únie, sa týka najmä mechanizmov stanovenia uloženej sankcie.

( 43 ) Pozri bod 48 vyššie.

( ) Nemožno teda a priori vylúčiť, že spojenie viacerých nekalých obchodných praktík voči veľkému počtu dodávateľov a ich kvalifikácia ako jediného porušenia, ktoré možno sankcionovať len raz v maximálnej výške 500000 eur, nemožno považovať za spĺňajúce požiadavky článku 6 ods. 1 písm. e) smernice 2019/633, najmä ak sa tieto praktiky ukážu byť do určitej miery závažné a rozsiahle. V takom prípade by stanovenie hornej hranice sankcie nemuselo vnútroštátnym orgánom presadzovania práva umožniť dostatočne zohľadniť a posúdiť parametre, ktoré sú nevyhnutné na stanovenie výšky pokuty, ako napríklad povaha, opakovanie a závažnosť dotknutého porušenia.