C-318/24

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Brašov, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Odmietnutie odovzdať vyžiadané osoby – Právoplatnosť rozhodnutia o odmietnutí – Vzájomné uznávanie a vzájomná dôvera – Systémové alebo všeobecné nedostatky súdnictva členského štátu vydávajúceho zatykač – Prísaha rumunských sudcov – Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor z dôvodu nezlučiteľnosti právoplatného zamietavého rozhodnutia s právom Únie – Rozhodnutie Commission for the Control of Interpol’s Files (Komisia pre kontrolu spisov Interpolu, ďalej len ‚CCF‘) – Právo súdneho orgánu vydávajúceho zatykač zúčastňovať sa na konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne – Predloženie veci Komisii – Spolupráca súdnych orgánov – Vyšší štandard ochrany v členskom štáte“

I. Úvod

1.

Prejednávaná vec sa týka európskeho zatykača vydaného na základe rámcového rozhodnutia 2002/584 ( 2 ) na vykonanie trestu odňatia slobody v Rumunsku. Vykonávajúci súdny orgán vo Francúzsku však právoplatne odmietol odovzdanie vyžiadanej osoby (ďalej len „odsúdený“). Domnieva sa, že v Rumunsku existujú systémové alebo všeobecné nedostatky, pokiaľ ide o prísahu sudcov, a má najmä pochybnosti o tom, či dvaja z troch sudcov, ktorí uložili trest odňatia slobody, skutočne zložili túto prísahu.

2.

4.

Podľa článku 2 ods. 1 štatútu Interpolu (Constitution of Interpol), ktorý bol prijatý v roku 1956 a naposledy zmenený v roku 2023, je jedným z cieľov Interpolu „zabezpečovať a podporovať poskytovanie najširšej možnej vzájomnej pomoci medzi všetkými orgánmi kriminálnej polície v rámci existujúcich právnych predpisov v jednotlivých krajinách a v duchu Všeobecnej deklarácie ľudských práv“.

5.

V článku 5 štatútu Interpolu je Commission for the Control of Interpol’s Files (Komisia pre kontrolu spisov Interpolu, ďalej len „CCF“) uvedená ako súčasť Interpolu.

6.

Podľa článku 36 štatútu Interpolu je CCF nezávislý orgán, ktorý má zaručiť, aby sa pri spracúvaní osobných údajov Interpolom dodržiavali uplatniteľné predpisy (prvý odsek). Na tento účel má najmä rozhodovať o sťažnostiach podaných v tejto súvislosti (tretí odsek).

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

9.

Rozhodnutie o odovzdaní, ako aj vzťahy medzi súdnym orgánom vydávajúcim zatykač a vykonávajúcim súdnym orgánom sú upravené v článku 15 rámcového rozhodnutia 2002/584:

„1. Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2. Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom [členským štátom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad ] za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní [o odovzdaní – neoficiálny preklad ], požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

12.

Francúzsky súd sa podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania navyše odvolal na CCF, ktorá na základe sťažnosti odsúdeného uviedla vážne obavy týkajúce sa politických prvkov a dodržiavania ľudských práv v rumunskom trestnom konaní, ktoré viedlo k jeho odsúdeniu. CCF preto rozhodla, že údaje o odsúdenom sa odstránia zo spisov Interpolu.

13.

Neskôr, 29. apríla 2024, bol odsúdený zatknutý na základe toho istého európskeho zatykača na Malte. Maltský vykonávajúci súdny orgán si následne vyžiadal od vnútroštátneho súdu ďalšie informácie a oznámil, že vyžiadaná osoba sa odvoláva na rozhodnutie francúzskeho vykonávajúceho súdneho orgánu.

14.

Následne Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Brašov, Rumunsko) 30. apríla 2024 predložil Súdnemu dvoru nasledujúce otázky:

3.

Má sa článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty vykladať v tom zmysle, že v situácii, keď osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, tvrdí, že jej odovzdanie do členského štátu vydávajúceho zatykač by viedlo k nerešpektovaniu jej práva na spravodlivý proces, existencia rozhodnutia CCF, ktoré priamo odkazuje na postavenia takejto osoby, nemôže sama osebe odôvodniť odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať predmetný európsky zatykač, ale tento súdny orgán naproti tomu môže zohľadniť takéto rozhodnutie ako jednu z informácií na účely posúdenia existencie systémových alebo všeobecných nedostatkov vo fungovaní súdneho systému daného členského štátu alebo nedostatkov ovplyvňujúcich súdnu ochranu objektívne identifikovateľnej skupiny osôb, do ktorej uvedená osoba patrí?

4.

Má sa rámcové rozhodnutie 2002/584 vykladať v tom zmysle, že nebráni opätovnému podaniu žiadosti o odovzdanie vyžiadanej osoby na základe toho istého európskeho zatykača, ktorý vykonávajúci súd členského štátu pôvodne odmietol vykonať, a to inému vykonávajúcemu súdu iného členského štátu, v prípade, že samotný súdny orgán vydávajúci zatykač konštatuje, že predchádzajúce rozhodnutie o odmietnutí vykonať európsky zatykač nebolo v súlade s právom Únie, na základe už existujúcej súdnej praxe Súdneho dvora alebo len v dôsledku skutočnosti, že Súdnemu dvoru bola predložená prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu práva Únie uplatniteľného v danom prípade?

5.

15.

Piata komora Súdneho dvora 16. mája 2024 rozhodla, že prejedná predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora a článku 107 a nasl. rokovacieho poriadku. Zároveň požiadal vnútroštátny súd o ďalšie vysvetlenia týkajúce sa konania vedenom na tomto súde.

16.

Dňa 20. mája 2024 maltský súd príslušný na prvom stupni zamietol odovzdanie odsúdeného do Rumunska, keďže sa domnieval, že na základe podmienok pozbavenia osobnej slobody v Rumunsku a informácií, ktoré má k dispozícii, nemôže konštatovať, že vo vzťahu k odsúdenému bol dodržaný zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu podľa článku 4 Charty. Následne vnútroštátny súd 22. mája 2024 predložil Súdnemu dvoru spolu s informáciami, ktoré si Súdny dvor vyžiadal, ďalšiu otázku:

7.

IV. Právne posúdenie

19.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je reakciou na rozhodnutia francúzskeho a maltského súdu o nevykonaní sporného európskeho zatykača. Najprv sa treba zaoberať prípustnosťou návrhu na začatie prejudiciálneho konania a jeho naliehavosťou (pozri v tejto súvislosti časť A). Pokiaľ ide o vec samu, právna sila rozhodnutej veci, ktorú má francúzske rozhodnutie, vyvoláva otázky týkajúce sa jeho účinkov v iných členských štátoch (pozri v tejto súvislosti časť B) a nevyhnutnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na posúdenie jeho zlučiteľnosti s právom Únie (pozri v tejto súvislosti časť C). Vnútroštátny súd sa zároveň pýta, či výhrady francúzskeho súdu, pokiaľ ide o prísahu rumunských sudcov, ktorí vydali odsudzujúci rozsudok, môžu odôvodniť odmietnutie odovzdania (pozri v tejto súvislosti časť D). Okrem toho sa pýta, aký význam majú zistenia orgánu Interpolu (pozri v tejto súvislosti časť E) a či sa môže sám priamo zúčastňovať na konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne (pozri v tejto súvislosti časť F) alebo či sa môže obrátiť na Komisiu (pozri v tejto súvislosti časť G). Zamietavé maltské rozhodnutie napokon vyvoláva otázky týkajúce sa spolupráce medzi súdnym orgánom vydávajúcim zatykač a vykonávajúcim súdnym orgánom, ako aj uplatniteľného štandardu ochrany základných práv (pozri v tejto súvislosti časť H).

A.

Prípustnosť a naliehavosť

20.

Súdny dvor však už spresnil, že zaručenie dodržania základných práv vyžiadanej osoby v rámci konania o európskom zatykači patrí predovšetkým do zodpovednosti členského štátu vydávajúceho zatykač. Vzhľadom na to, že vydanie takéhoto zatykača môže mať za následok jej zatknutie, súdny orgán vydávajúci zatykač musí mať na účely zaručenia týchto práv možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, aby určil, či môže ponechať v platnosti európsky zatykač alebo či ho musí zrušiť, resp. vziať späť. ( 3 )

24.

Súdny orgán vydávajúci zatykač najmä nesmie v záujme dodržiavania zásad vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce ponechať v platnosti európsky zatykač, ktorého výkon by sa musel odmietnuť najmä s cieľom zabrániť porušeniu článku 47 druhého odseku Charty. ( 4 )

25.

Práve táto otázka vzniká v tomto konaní: v dôsledku námietok, pre ktoré francúzsky a prvostupňový maltský súd odmietli vykonať európsky zatykač, musí rumunský vnútroštátny súd rozhodnúť, či ponechá tento zatykač v platnosti a požiada maltský súd, ktorý je teraz príslušný, aby ho vykonal, alebo či ho zruší, resp. vezme späť. Na prijatie tohto rozhodnutia predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento návrh je preto v zásade relevantný pre rozhodnutie vo veci samej. Prípadné pochybnosti o relevantnosti jednotlivých otázok pre rozhodnutie vo veci samej posúdim samostatne pri ich skúmaní.

26.

Súdny dvor však už odpovedal na otázky súdu vydávajúceho zatykač týkajúce sa právomocí vykonávajúceho súdu v inom členskom štáte. ( 5 ) Tento postup je odôvodnený tým, že vnútroštátny súd chcel zistiť, či na základe rozhodnutí vykonávajúceho súdu môže ponechať predmetné európske zatykače v platnosti, alebo či ich musí zrušiť. ( 6 )

29.

Relevantnosť predmetnej otázky pre rozhodnutie vo veci samej je ešte zrejmejšia, ak sa preformuluje v tom zmysle, či už právoplatné odmietnutie vykonať európsky zatykač v jednom členskom štáte vylučuje jeho vykonanie vo všetkých ostatných členských štátoch aj vtedy, keď sa ukáže, že dôvody odmietnutia sú nezlučiteľné s právom Únie. Ak by malo právoplatné odmietnutie tento účinok, zatykač by bol neplatný a vnútroštátny súd by ho musel zrušiť.

30.

Je pravda, že zásada právnej sily rozhodnutej veci má tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch veľký význam. Na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je preto dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. ( 7 )

31.

Články 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 dovoľujú odmietnuť vykonať európsky zatykač z rôznych dôvodov, ale neukladajú povinnosť odmietnuť ho. Ak členský štát na základe týchto článkov odmietne odovzdanie, toto rozhodnutie už vzhľadom na svoju povahu nemôže mať záväzné účinky pre súdy iných členských štátov, lebo tieto súdy nie sú povinné nasledovať pri výkone tejto právomoci príklad iných členských štátov.

35.

Naproti tomu článok 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 síce obsahuje povinné dôvody odmietnutia, ale prinajmenšom dôvody uvedené v článku 3 bodoch 1 a 3 závisia od predpisov príslušného vykonávacieho štátu. Také rozhodnutia tiež nemôžu mať záväzné účinky pre iné členské štáty, lebo v nich platia iné predpisy.

36.

Inak je to v prípade odmietnutia podľa článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, v ktorom je stanovená zásada ne bis in idem podľa článku 50 Charty v súvislosti s európskym zatykačom. Ak súd jedného členského štátu oprávnene odmietne odovzdanie podľa tohto ustanovenia, lebo o skutku sa už rozhodlo rozsudkom v inom členskom štáte, súdy iných členských štátov tiež musia odmietnuť odovzdanie.

37.

Zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sú spomenuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tiež nemôžu spôsobiť, že právoplatné rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu bude mať také záväzné účinky v iných členských štátoch. Naopak bránia týmto účinkom. Odmietnutím vykonať európsky zatykač totiž vykonávajúci súdny orgán odmietne uznanie, ktoré je v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovené ako pravidlo a od ktorého sa možno odkloniť len v prípade výnimiek, ktoré sa musia vykladať reštriktívne. ( 14 ) Tým zároveň vyjadruje svoju nedôveru voči súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv.

41.

Ak vykonávajúci súdny orgán právoplatne odmietne vykonať európsky zatykač, jeho rozhodnutie teda nemôže byť záväzné pre súdne orgány iných členských štátov. ( 15 )

42.

Dôvody, na ktorých je založené odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu, sa však musia primerane zohľadniť pri ďalších rozhodnutiach o zatykači, najmä ak sa vykonávajúci súdny orgán obáva porušenia základných práv. ( 16 ) To nie je len ďalším vyjadrením zásady vzájomnej dôvery, tento raz medzi vykonávajúcimi súdnymi orgánmi, ale aj nevyhnutným dôsledkom povinnosti dodržiavať základné práva Únie.

43.

Štvrtá otázka úzko súvisí s odpoveďou na prvú otázku a s preskúmaním, či vykonávajúci súdny orgán oprávnene odmietol odovzdanie vyžiadanej osoby, ktoré je podľa tejto odpovede prípadne potrebné. Jej cieľom je totiž objasniť, či je súdny orgán vydávajúci zatykač oprávnený sám preskúmať zlučiteľnosť odmietnutia odovzdania s právom Únie, alebo či je povinný predložiť v tejto súvislosti návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru.

46.

Podľa článku 267 ZFEÚ môžu súdy členských štátov položiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu práva, ak je zodpovedanie týchto otázok potrebné na rozhodnutie prejednávaného sporu. Pochybnosti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, o tom, či je odmietnutie odovzdania vykonávajúcim súdnym orgánom zlučiteľné s právom Únie, preto v zásade dovoľujú, aby súdny orgán vydávajúci zatykač podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

47.

Len v prípade, ak sa takáto otázka v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ povinný obrátiť sa na Súdny dvor. Okrem toho sú podľa ustálenej judikatúry všetky súdy členských štátov povinné predložiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa pochybností o platnosti ustanovení práva Únie, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej. ( 18 )

48.

Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor je však odôvodnená len vtedy, ak by v opačnom prípade existovali osobitné riziká pre jednotné uplatňovanie práva Únie, a teda aj pre právnu istotu. ( 21 ) Existenciu takých rizík treba uznať, ak súdy rozhodujú na poslednom stupni, lebo v takom prípade by sa mohla v tomto členskom štáte vytvoriť vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s právnymi predpismi Únie. ( 22 ) Rozdielny prístup súdov členských štátov v otázke platnosti aktov Únie by tiež mohol ohroziť samotnú jednotnosť právneho poriadku Únie a poškodiť základnú požiadavku právnej istoty. ( 23 )

52.

Ak súdny orgán vydávajúci zatykač, proti ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, vyjadrí nesúhlas s právoplatnými konštatovaniami vykonávajúceho súdneho orgánu iného členského štátu, pokiaľ ide o výklad práva Únie, právo Únie v podobe rámcového rozhodnutia 2002/584 sa síce v Únii neuplatňuje jednotne. Taký rozpor má však rovnakú povahu ako akýkoľvek iný rozpor medzi súdnymi rozhodnutiami, proti ktorým sú prípustné opravné prostriedky.

53.

Na tom nič nemení právna sila rozhodnutej veci, ktorú má zamietavé rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu. Aj iné odchylné rozhodnutia totiž môžu nadobudnúť právoplatnosť, ak nebudú napadnuté opravným prostriedkom. Okrem toho sa už konštatovalo, že právoplatné rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu členského štátu nie je záväzné pre súdne orgány iných členských štátov. ( 24 )

54.

Ako už bolo uvedené, článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyžaduje, aby vykonávajúci súdny orgán odmietol vykonať zatykač, ak existuje skutočné riziko porušenia základných práv. ( 25 )

57.

Vykonávajúci súdny orgán musí v tejto súvislosti v rámci preskúmavania v dvoch etapách posúdiť reálnosť takého rizika. ( 26 ) Na tento účel musí v rámci prvej etapy určiť, či existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie, ktoré môžu preukázať existenciu skutočného rizika porušenia základných práv v členskom štáte vydávajúcom zatykač z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov. ( 27 ) V rámci druhej etapy musí vykonávajúci súdny orgán konkrétne a presne overiť, či bude dotknutá osoba vystavená skutočnému riziku porušenia týchto základných práv. ( 28 )

58.

V spore vo veci samej vykonávajúci súdny orgán, ktorý je francúzsky súd, odmietol odovzdanie, lebo z informácií rumunského súdneho orgánu vydávajúceho zatykač podľa jeho názoru vyplynulo, že preukázanie zloženia prísahy sudcov v Rumunsku nie je v každom prípade zaručené. Vykonávajúci súdny orgán odôvodnil konkrétne riziko porušenia základných práv tým, že v prípade jedného z troch sudcov, ktorí sa podieľali na vydaní relevantného odsudzujúceho rozsudku, nemožno preukázať zloženie prísahy. Ďalšia sudkyňa zložila len prísahu v postavení prokurátorky. Podľa všetkého z toho francúzsky súd vyvodil riziko, že odsúdený bude musieť vykonať trest, ktorý neuložil nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom v zmysle článku 47 druhého odseku Charty.

59.

62.

Odkaz na zákon v článku 47 druhom odseku Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP odráža najmä zásadu právneho štátu a týka sa nielen právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj zloženia rozhodovacieho orgánu v každej veci, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci. ( 31 ) Overenie dodržania týchto záruk je nevyhnutné vzhľadom na dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci. ( 32 )

63.

Nie každé pochybenie je však spôsobilé narušiť túto dôveru prostredníctvom legitímnych pochybností o postavení rozhodovacieho orgánu ako „nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v zmysle práva Únie. ( 33 ) Naopak záleží na povahe a závažnosti porušenia a na tom, či ide o základné pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému. ( 34 )

64.

ESĽP pri uplatňovaní článku 6 ods. 1 EDĽP tiež skúma vymenovanie sudcov. Spravidla však kritizuje len zjavné porušenia platných vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa vymenovania. ( 35 ) Len v prípade, ak uplatnenie platných predpisov vedie k výsledkom, ktoré sú nezlučiteľné s predmetom (object) alebo cieľom (purpose) predmetného ľudského práva, považuje ESĽP za potrebné ďalšie skúmanie. ( 36 ) V oboch prípadoch je podmienkou porušenia článku 6 ods. 1 EDĽP v súvislosti s vymenovaním sudcu spravidla závažné porušenie uplatniteľných predpisov, najmä prostredníctvom ovplyvňovania, ktoré nie je stanovené. ( 37 ) Pritom má osobitný význam preskúmanie postupu vymenovania vnútroštátnymi súdmi, v každom prípade pokiaľ tieto súdy účinne zaručujú dodržiavanie článku 6 ods. 1 EDĽP. ( 38 )

68.

Je však sporné, či predmetné výhrady svedčia o dostatočne závažných porušeniach, najmä ak sa posudzujú z hľadiska preskúmavania v dvoch etapách, ktoré je podmienkou odmietnutia odovzdania podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

69.

To platí tak pre prípad zápisnice o prísahe jedného zo sudcov, ktorá už nie je k dispozícii, ako aj pre prípad sudkyne, ktorá zložila len prísahu v postavení prokurátorky.

2. Chýbajúca zápisnica

70.

Otázka preukázania zloženia prísahy nie je upravená v článku 47 druhom odseku Charty, v článku 6 ods. 1 EDĽP ani inde v práve Únie. Preto v zásade podlieha procesnej autonómii členských štátov. ( 41 ) Je pravda, že túto autonómiu obmedzujú zásady ekvivalencie a efektivity, ale nie je zrejmé, že rumunská právna úprava porušuje tieto zásady.

74.

Možno si síce predstaviť účinnejšie opatrenia na zabezpečenie preukázateľnosti zloženia prísahy, avšak zásada efektivity nevyžaduje najúčinnejšiu právnu úpravu, ale len zakazuje, aby výkon práv priznaných právom Únie – v tomto prípade práva na prístup k súdu zriadenému zákonom – bol prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený. ( 42 )

75.

Ako uvádza Rumunsko, zápisnica o zložení prísahy však nie je jediným prostriedkom na preukázanie zloženia prísahy v prípade pochybností. Spravidla sa konkrétne už treba domnievať, že sudca, ktorý vykonáva svoju funkciu, tiež zložil prísahu, pokiaľ je stanovená. ( 43 ) Treba totiž predpokladať, že správa súdu a samotný sudca pred začiatkom výkonu funkcie s istotou vedeli, že sudca zložil prísahu. Na vyvrátenie tejto domnienky sú potrebné dôvodné pochybnosti. Na tento účel nemôže postačovať, že zápisnica o zložení prísahy už nie je k dispozícii.

76.

79.

Francúzsky súd naopak kritizuje, že nezložila prísahu v postavení sudkyne, ale v postavení prokurátorky.

80.

Aj keby to zodpovedalo všeobecnej rumunskej praxi, nešlo by z hľadiska práva Únie o žiadny systémový alebo všeobecný nedostatok. Aj otázka, či a za akých podmienok sa má zložiť prísaha, totiž podlieha procesnej autonómii členských štátov.

81.

Prísaha prokurátorov navyše zrejme podľa uplatniteľných rumunských predpisov zodpovedá prísahe sudcov. ( 44 ) Okrem toho rumunské právo stanovuje a stanovovalo, že sudcovia a prokurátori v prípade prechodu medzi funkciami nemusia opäť skladať prísahu. ( 45 ) Do pôsobnosti tohto pravidla by mohol patriť tak prechod medzi rôznymi súdmi alebo senátmi, ako aj prechod z prokuratúry na súd (a naopak), lebo postavenie sudcov a prokurátorov bolo aspoň od roku 1992 upravené v rovnakých zákonoch. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania v každom prípade rumunský súd v konaní vo veci samej už zamietol opravný prostriedok z dôvodu, že sudkyňa, o ktorú ide v tomto prípade, opätovne nezložila prísahu. ( 46 ) Treba teda predpokladať, že táto prax podľa rumunského práva v každom prípade neprestavuje závažné porušenie.

Rozhodnutie CCF

84.

Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aký význam má rozhodnutie CCF, ktorá je súčasťou Interpolu, v ktorom boli uvedené závažné obavy týkajúce sa politických prvkov vo všeobecnom kontexte stíhania odsúdeného a dodržiavania ľudských práv v trestnom konaní.

85.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 neobsahuje výslovný odkaz na také rozhodnutia. Súdny dvor však už rozhodol, že informácie, ktoré nasvedčujú systémovým alebo všeobecným nedostatkom, môžu vyplývať okrem iného z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie Spojených národov. ( 47 )

86.

CCF je podľa článku 5 šiestej zarážky štatútu Interpolu súčasťou tejto organizácie. Článok 36 ods. 3 stanovuje, že CCF spracúva žiadosti o informácie obsiahnuté v aktoch Interpolu. To podľa štatútu CCF prakticky znamená, že má ako nezávislý orgán právnej ochrany spracúvať sťažnosti vyžiadaných osôb a pritom najmä zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv.

90.

CCF preto môže – ako v prejednávanej veci – prijať rozhodnutie týkajúce sa osoby, ktorá sa hľadá z rovnakého dôvodu prostredníctvom Interpolu a pomocou európskeho zatykača. Na rozdiel od textov, ktorými sa Súdny dvor doteraz zaoberal, preto také rozhodnutie nie je relevantné len pre konštatovanie systémových alebo všeobecných nedostatkov v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ( 51 ) ale aj pre určenie, či vyžiadanej osobe hrozí konkrétne porušenie jej ľudských práv.

91.

Z rámcového rozhodnutia 2002/584 ani z iných ustanovení práva Únie vrátane základných práv Únie ani z predpisov Interpolu však nevyplýva, že rozhodnutie CCF by bolo záväzné pre vykonávajúci súdny orgán alebo súdny orgán vydávajúci zatykač. Tieto súdne orgány naopak musia samy preskúmať, či z informácií obsiahnutých v rozhodnutí vyplýva, že vykonanie európskeho zatykača treba odmietnuť.

92.

Piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa ako súdny orgán vydávajúci zatykač na základe rámcového rozhodnutia 2002/584, zásad vzájomného uznávania, vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce, ako aj účinnej súdnej ochrany môže priamo zúčastňovať na konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne a najmä vykonávať v tomto konaní procesné úkony.

95.

Táto otázka vyjadruje nespokojnosť vnútroštátneho súdu so spoluprácou s francúzskym súdom a tiež najmä so skutočnosťou, že zamietavé rozhodnutie francúzskeho súdu nadobudlo právoplatnosť, lebo francúzska prokuratúra síce podala opravný prostriedok, ale v stanovenej lehote ho neodôvodnila. Na tom však vnútroštátny súd už nemôže nič zmeniť ani pomocou odpovede na predmetnú otázku. Preto táto otázka nie je relevantná pre rozhodnutie vo veci samej vo vzťahu k odmietnutiu ho vykonať vo Francúzsku.

96.

Pokiaľ ide o iné vykonávacie konania, najmä konanie na Malte, odpoveď Súdneho dvora naopak určite môže byť relevantná pre rozhodnutie vo veci samej, keďže vnútroštátny súd by ešte mohol uplatniť prípadné právo na účasť konštatované Súdnym dvorom. Na túto otázku preto treba odpovedať.

97.

Podobne ako v prípade preukázania zloženia prísahy ( 54 ) však zásada efektivity na účely zabezpečenia splnenia povinnosti tiež nevyžaduje vydanie procesných predpisov, ktoré obzvlášť účinne podporujú zabezpečenie jej splnenia, ale len zakazuje predpisy, ktoré prakticky znemožňujú alebo nadmerne sťažujú zabezpečenie jej splnenia.

101.

Prinajmenšom normotvorca Únie vychádzal v prípade ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584 týkajúcich sa spolupráce súdnych orgánov zjavne z toho, že tieto ustanovenia postačujú na účinné zabezpečenie vykonania európskych zatykačov. V opačnom prípade by prijal ustanovenia so širšou pôsobnosťou.

102.

Tento predpoklad normotvorcu Únie je oprávnený, lebo zúčastnené súdne orgány musia pri vykonávaní rámcového rozhodnutia v každom prípade splniť povinnosť lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ. ( 55 ) Musia sa teda navzájom čo najviac podporovať a vzájomne si poskytovať v dostatočnej miere možnosť zaslať potrebné informácie. Preto treba vylúčiť situáciu, v ktorej by vykonanie európskeho zatykača bez práva súdneho orgánu vydávajúceho zatykač na účasť na konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne bolo prakticky nemožné alebo nadmerne sťažené.

103.

Vnútroštátny súd totiž v prebiehajúcom súdnom konaní nerozhoduje o tom, či môže Komisii predložiť sťažnosť týkajúcu sa správania vykonávajúceho súdneho orgánu. Vnútroštátny súd tiež vôbec netvrdí, že Komisia zohráva v konaní o vykonaní európskeho zatykača priamu úlohu.

106.

Predmetom tejto otázky je naopak kontrola uplatňovania rámcového rozhodnutia Komisiou podľa článku 17 ods. 1 tretej vety ZEÚ. Ani táto kontrola však neodôvodňuje účasť Komisie na vykonávacom konaní. Najsilnejší kontrolný nástroj Komisie, ktorým je konanie o nesplnení povinnosti podľa článkov 258 a 260 ZFEÚ, síce môže viesť ku konštatovaniu, že členský štát prostredníctvom svojich súdov v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača porušil právo Únie. Najneskôr od uplynutia prechodnej lehoty podľa článku 10 ods. 3 protokolu č. 36 o prechodných ustanoveniach totiž treba vychádzať z toho, že Komisia má právomoc aj v prípade porušenia rámcového rozhodnutia začať konanie o nesplnení povinnosti, najmä ak už dosiahla vydanie príslušných rozsudkov. ( 56 ) Také konštatovanie však nemá priamy vplyv na samotné vykonávacie konanie.

107.

Na túto otázku preto netreba odpovedať.

H.

Vnútroštátny súd sa pýta, či vykonávajúci súdny orgán podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 a článku 4 Charty môže založiť odmietnutie na informáciách, ku ktorým sa súdny orgán vydávajúci zatykač predtým nemohol vyjadriť (pozri v tejto súvislosti oddiel 1), a či odmietnutie môže byť založené na vyšších štandardoch ochrany, než aké stanovuje Charta (pozri v tejto súvislosti oddiel 2).

1. Spolupráca súdov

111.

Prvou časťou siedmej otázky vnútroštátny súd kritizuje dve konštatovania maltského súdu, ku ktorým si tento súd nevyžiadal žiadne ďalšie informácie. Maltský súd sa naopak opieral o vlastné vyhľadávanie na internete a považoval stanovisko rumunského súdu týkajúce sa ubezpečenia rumunskej väzenskej správy, že dotknutá osoba nebude podrobená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, za nedostačujúce.

112.

Vyhľadávanie na internete v zásade môže poskytnúť indície týkajúce sa systémových alebo všeobecných nedostatkov v členských štátoch. Napríklad už spomenuté dokumenty medzinárodných organizácií ( 58 ) sa dajú často pomerne ľahko nájsť na internete.

Otázka týkajúca sa ubezpečenia ( 60 ) je založená na judikatúre Súdneho dvora. Podľa nej ubezpečenie, ktoré poskytli príslušné orgány členského štátu vydávajúceho zatykač, v zmysle ktorého nebude dotknutá osoba vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu z dôvodu konkrétnych a presných podmienok jej uväznenia bez ohľadu na ústav na výkon trestu, v ktorom bude uväznená v členskom štáte vydávajúcom zatykač, predstavuje skutočnosť, ktorú vykonávajúci súdny orgán nesmie prehliadnuť. ( 61 ) Vykonávajúci súdny orgán najmä s ohľadom na vzájomnú dôveru, ktorá má existovať medzi súdnymi orgánmi členských štátov a na ktorej je založený systém európskeho zatykača, musí dôverovať takémuto ubezpečeniu prinajmenšom v prípade, ak ho poskytol alebo aspoň potvrdil súdny orgán vydávajúci zatykač a neexistujú konkrétne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné sa domnievať, že väzenské podmienky v konkrétnom väzenskom ústave odporujú článku 4 Charty. ( 62 ) Ubezpečenia iných orgánov musí naopak komplexne preskúmať, pokiaľ ide o ich spoľahlivosť. ( 63 )

116.

Podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, tento súd prostredníctvom oznámenia maltskému súdu chcel vyjadriť, že v zmysle tejto judikatúry potvrdil ubezpečenie. V tomto oznámení preto výslovne odkázal na príslušnú časť jedného z relevantných rozsudkov. ( 64 )

117.

Už z dôvodu tohto odkazu je prekvapujúce, že maltský súd bez ďalšej žiadosti o informácie predpokladal, že súdny orgán vydávajúci zatykač nepotvrdil ubezpečenie.

118.

Zúčastnené súdne orgány preto nemôžu klásť prehnané požiadavky na používanie určitých pojmov. V prípade pochybností týkajúcich sa významu vyhlásení, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, naopak musia v zmysle lojálnej spolupráce požiadať o doplňujúce informácie.

2. Uplatniteľné štandardy základných práv

122.

Pokaľ ide o vyšší štandard základných práv, ktorý je spomenutý v druhej časti siedmej otázky, Súdny dvor už viackrát konštatoval, že členské štáty nemôžu od iného členského štátu požadovať vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie. ( 67 )

123.

Súdny dvor najmä rozhodol, že hoci je na členských štátoch, či stanovia pre svoj vlastný väzenský systém minimálne požiadavky, pokiaľ ide o väzenské podmienky, ktoré budú vyššie ako tie, ktoré vyplývajú z článku 4 Charty a článku 3 EDĽP, tak ako ho vykladá ESĽP, členský štát môže ako vykonávajúci členský štát podriadiť odovzdanie osoby do členského štátu vydávajúceho zatykač, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, iba splneniu týchto posledných uvedených požiadaviek a nie dodržaniu požiadaviek vyplývajúcich z jeho vnútroštátneho práva. Opačné riešenie by viedlo, spochybňujúc jednotnosť štandardu ochrany základných práv stanovených právom Únie, k narušeniu zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, ktoré sa toto rámcové rozhodnutie 2002/584 snaží ustanoviť, a v dôsledku toho k ohrozeniu účinnosti tohto rámcového rozhodnutia. ( 68 )

V. Návrh

126.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Brašov, Rumunsko), takto:

1.

Právoplatné odmietnutie vykonať európsky zatykač vydané podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299/SVV, v jednom členskom štáte nebráni tomu, aby vykonávajúce súdne orgány iných členských štátov vykonali tento zatykač. Súdny orgán vydávajúci zatykač a v prípade, ak rozhodujú o tomto zatykači, aj ostatné vykonávajúce súdne orgány však musia preskúmať, či bolo odmietnutie ho vykonať oprávnene založené na dôvodoch, ktoré bránia vykonať tento zatykač v iných členských štátoch.

2.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 a zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ preto nezakladajú žiadne právo na účasť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač na konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne, ktoré by prekračovalo rámec článku 8 a článku 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia.

6.

Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 4 Charty týkajúcim sa zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania sa majú vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač na základe informácií o podmienkach pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ku ktorým sa súdny orgán vydávajúci zatykač nemohol vyjadriť, a v prípade pochybností o význame vyhlásení tohto orgánu ho musí požiadať o dodatočné informácie. Vykonávajúci súdny orgán navyše pri ochrane základných práv Únie nemôže uplatniť vyšší štandard, než aký vyplýva z práva Únie a najmä z Charty.

( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.

( i ) Názov prejednávanej veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 2 ) Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ).

( 9 ) Pozri rozsudok zo 14. septembra 2023, Sofijska gradska prokuratura (Po sebe nasledujúce zatykače) ( C‑71/21 , EU:C:2023:668 , body 51 a 52 ).

( 10 ) V tomto zmysle rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , bod 84 ), a zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny) ( C‑700/21 , EU:C:2023:444 , bod 40 ).

( 11 ) Rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 59 ); z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 72 ), a z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa) ( C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 43 ).

( 12 ) Pozri rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , bod 88 ); z 15. októbra 2019, Dorobantu ( C‑128/18 , EU:C:2019:857 , body 50 a 51 ), ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , body 97 a 98 ).

( 13 ) Rozsudky z 23. januára 2018, Piotrowski ( C‑367/16 , EU:C:2018:27 , bod 50 ); z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , body 54 , 96 a 115 ), a z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa) ( C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 43 ).

( 14 ) Rozsudky z 29. júna 2017, Popławski ( C‑579/15 , EU:C:2017:503 , bod 19 ), a z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 68 ).

( 21 ) Pozri rozsudok z 22. októbra 1987, Foto‑Frost ( 314/85 , EU:C:1987:452 , bod 15 ).

( 22 ) Rozsudky z 24. mája 1977, Hoffmann‑Laroche ( 107/76 , EU:C:1977:89 , bod 5 ), a zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku) ( C‑416/17 , EU:C:2018:811 , bod 109 ).

( 23 ) Rozsudky z 22. októbra 1987, Foto‑Frost ( 314/85 , EU:C:1987:452 , bod 15 ); z 10. januára 2006, IATA a ELFAA ( C‑344/04 , EU:C:2006:10 , bod 27 ), a z 28. marca 2017, Rosneft ( C‑72/15 , EU:C:2017:236 , bod 80 ).

( 24 ) Pozri body 38 až 41 vyššie.

( 25 ) Pozri bod 37 vyššie.

( 26 ) Rozsudky zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač) ( C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU , EU:C:2020:1033 , bod 53 ), a z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa) ( C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 46 ).

( 33 ) Rozsudky z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia ( C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II , EU:C:2020:232 , bod 75 ), a z 29. marca 2022, Getin Noble Bank ( C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 123 ).

( 34 ) Rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank ( C‑132/20 , EU:C:2022:235 , bod 122 ).

( 35 ) Rozsudok ESĽP z 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, bod 244).

( 36 ) Rozsudok ESĽP z 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, bod 245).

( 37 ) Rozsudok ESĽP z 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, body 246 a 247).

( 38 ) Rozsudok ESĽP z 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, body 248 až 252).

( 45 ) Článok 80 ods. 5 zákona č. 303 z roku 2022, pričom to bolo uvedené už v článku 34 ods. 5 zákona č. 303 z roku 2004 a v článku 49 zákona č. 92 z roku 1992.

( 46 ) Pozri rozsudok citovaný v poznámke pod čiarou 40.

( 47 ) Rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , bod 89 ); z 15. októbra 2019, Dorobantu ( C‑128/18 , EU:C:2019:857 , bod 52 ), a z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 124 ).

( 48 ) Odporúčanie zo 14. apríla 2021 na prijatie rozhodnutie Rady o poverení začať rokovania o dohode o spolupráci medzi Európskou úniou a Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (INTERPOL) [COM(2021) 177 final], s. 1.

( 49 ) Rozhodnutia Rady (EÚ) 2021/1312 a 2021/1313 z 19. júla 2021 o poverení začať rokovania o dohode o spolupráci medzi Európskou úniou a Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (INTERPOL) ( Ú. v. EÚ L 287, 2021, s. 2 a 6).

( 50 ) Pozri rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 51/1 z 15. októbra 1996, dohovor z roku 1997 o spolupráci medzi OSN a Intrerpolom, UNTS 1996, č. 1200 (s. 391), a rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1699 (2006) z 8. augusta 2006.

( 57 ) Rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , najmä bod 98), a z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) ( C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 65 ).

( 58 ) Pozri bod 85 vyššie.

( 59 ) Rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 134 ).

( 60 ) Pozri bod 111 vyššie.

( 61 ) Rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) ( C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 111 ).

( 62 ) Rozsudky z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) ( C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 112 ), a z 15. októbra 2019, Dorobantu ( C‑128/18 , EU:C:2019:857 , bod 68 ).

( 69 ) Rozsudky z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) ( C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 91 ), ako aj z 15. októbra 2019, Dorobantu ( C‑128/18 , EU:C:2019:857 , bod 59 ).

( ) Pozri rozsudky z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku) ( C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , body 82 až 84 a 87 ), a z 15. októbra 2019, Dorobantu ( C‑128/18 , EU:C:2019:857 , body 65 a 66 ).